{"guid": "1411c376-1f60-4bea-a6ab-9ecde9c5b977:b81170d1-fc79-48ee-ac11-ccdd406a3761", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1", "spisova_znacka": "8Sžo/56/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/56/2016 z 25. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. októbra 2018, sp. zn. 8Sžo/56/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1", "identifikacne_cislo": "1015201577", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2018-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/355", "nazov": "zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-51.odsek-3", "nazov": "§ 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355/#paragraf-51.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/355#paragraf-51", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b81170d1-fc79-48ee-ac11-ccdd406a3761", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/56/2016\n1015201577\n25. 10. 2018\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. G. K., X. XX, X.,\nzastúpená: Mgr. Marek Nič, Tajovského 14, Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva\nSlovenskej republiky, Trnavská cesta 52, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia\nžalovaného č. OLP/6024/2015 zo dňa 15.7.2015, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 2S/205/2015-24 zo dňa 2.3.2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/205/2015-24 zo dňa\n2. marca 2016 p o t v r d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa § 250j ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala\npreskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OLP/6024/2015 zo dňa 15.7.2015, ktorým žalovaný\nzamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave\nč. OOD/790/2015 zo dňa 24.4.2015, ktorým žalobkyňa bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku\nna úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len ,,zákon č. 355/2007 Z.z.“), a ktorým jej za spáchaný\npriestupok bola podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. uložená pokuta vo výške 150 € a povinnosť\nuhradiť trovy konania vo výške 16 € potvrdil. Spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva\nsa mala žalobkyňa dopustiť tým, že nezabezpečila ako zástupca svojho dieťaťa T. K. jej povinné\nočkovanie v 3., 5. a 11. mesiaci života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,\nvírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym\nochoreniam, čím porušila § 51 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s § 5 ods.\n3 a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. a/ Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú\npodrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení Vyhlášky MZ SR č. 544/2011 Z.z.,\nsúčasne nezabezpečila očkovanie maloletej proti osýpkach, mumsu a ružienke, čím porušila § 5\nods. 3 a prílohu č. 2, časť A, bod 2 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z.z. v znení Vyhlášky MZ SR č.\n544/2011 Z.z.. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že priestupkom je zavinené konanie,\nktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone\no priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných\nprávnych predpisov alebo o trestný čin. Priestupky podľa zákona č. 355/2007 Z.z. prejednávajú v\nrozsahu svojej pôsobnosti žalovaný a regionálne úrady verejného zdravotníctva. Na priestupky a na\nich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb.. Z ustanovenia §\n51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva povinnosť očkovať maloleté deti. Fyzické osoby\n\nsú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu,\npričom v súlade s § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. za plnenie tejto povinnosti zodpovedajú za\nmaloleté deti ich zástupcovia, a to predovšetkým ich rodičia (matka, otec). Povinné očkovanie nadobúda\nsvoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania\nočkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška č. 585/2008\nZ.z.. Podzákonný všeobecne záväzný právny predpis, akým je vyhláška ministerstva, sa vydáva na\nzáklade zákonného splnomocnenia a v jeho medziach (čl. 123 Ústavy SR) a príslušný orgán ho\nvydáva v rámci svojej pôsobnosti. V kontexte danom preskúmavaným správnym konaním Vyhláška\nč. 585/2008 Z.z. upravujúca okrem iného podrobnosti ohľadom pravidelného povinného očkovania,\nprípadne preočkovania proti určeným prenosným ochoreniam, nie je v rozpore so zákonom č. 355/2007\nZ.z. a k jej vydaniu bolo Ministerstvo zdravotníctva SR, do ktorého kompetencie problematika ochrany,\npodpory a rozvoja verejného zdravotníctva nepochybne patrí, uvedeným zákonom zmocnené.\nV tejto súvislosti súd poukázal na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze č. k. PL ÚS\n10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, podľa ktorého ustanovenie § 62 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z.\nspĺňa požiadavky ustanovené Ústavou SR pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho\npredpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR na\nvydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.\nK námietke žalobkyne týkajúcej sa rozporu povinnosti zabezpečiť povinné očkovanie ustanovenej v\nzákone č. 355/2007 Z.z. s Dohovorom uviedol, že táto zákonná povinnosť nie je v rozpore s Dohovorom.\nÚstavný súd SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 konštatoval, že Dohovor „v čl.\n26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude\npodliehať iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej\nspoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia,\nalebo ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť povinného očkovania je ustanovená v zákone č. 355/2007\nZ. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), preto je povinnosť podrobiť sa povinnému\nočkovaniu v súlade aj s Dohovorom. Ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo\nDohovor v čl. 26 ods. 1 umožňuje.“.\nPoukázal na to, že právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným\nvykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa, resp. osoby\npovinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu. V týchto prípadoch ustanovenie § 12 ods. 2 písm. d/ v\nspojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s § 13 ods. 1 a 2 Vyhlášky č.\n585/2008 Z.z. neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára\nvykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné\nkontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv\nočkovania na ľudí. Naopak, aj Ústavný súd SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014\nprezentoval názor o preukázateľnosti pozitívneho vplyvu povinného očkovania na predchádzanie vzniku\na šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. V prípade\nupustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a\nšírenia prenosných smrteľných ochorení.\nÚstavný súd SR ďalej uviedol, že „...Nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie v zmysle\nustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia\na § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore s Ústavou SR, a preto\nnávrhu Krajského súdu v Nitre nevyhovel, z čoho vyplýva súladnosť napádaných ustanovení s Ústavou\nSlovenskej republiky...“. Súd tiež poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj len ,,ESĽP“) vo veci Solomakhin proti Ukrajine, kde ESĽP konštatoval, že povinné očkovanie\nako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného\nživota, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak tento\nzásah je v súlade so zákonom. V danom prípade tento zásah sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia a\nbol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\nSúd mal za to, že správne orgány v danom prípade dôsledne postupovali v zmysle správneho poriadku\na pri jeho aplikácii vychádzali zo základných zásad konania. Presne zistili aj skutočný stav veci a tento\nzodpovedá reálnej skutočnosti. Správne orgány sa nedopustili ani žiadnych procesných pochybení,\nktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n\nObjektívne zistili, že došlo k spáchaniu priestupku, že ho spáchala žalobkyňa a riadne odôvodnili\naj sankciu, ktorú jej bolo potrebné ako páchateľke priestupku uložiť. Ani súd po oboznámení sa s\nadministratívnym spisom nezistil žiadne dôvodné pochybnosti o spáchanom skutku, ktoré by sa mali\nvykladať v prospech žalobkyne. Správne orgány riadne objasnili priestupok, t.j. spoľahlivo zistili a ustálili\nvšetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna\nstránka. Objektívna stránka priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. je naplnená\nodmietnutím povinného očkovania zákonným zástupcom dieťaťa, pričom toto odmietnutie predstavuje\nexistenciu jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby a ohroziť verejné zdravie.\nSúd tiež upriamil pozornosť na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn.\n2Szd/1/2013 zo dňa 16.4.2013 vyslovil, že „...Najvyšší súd SR sa stotožnil s právnym názorom krajského\nsúdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloletú D., dopustila sa ako zákonný zástupca\ndieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene\nuložil sankciu...“.\nTvrdenie žalobkyne, že jej konanie mali správne orgány kvalifikovať ako konanie, ktoré je v príčinnej\nsúvislosti s prezumpciami uvedenými v § 2 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., nebolo možné akceptovať.\nSúd dospel k záveru, že na odmietnutie žalobkyne dať zaočkovať maloletú dcéru nie je možné aplikovať\nuvedené zákonné ustanovenie o krajnej núdzi. Pri krajnej núdzi ustanovenej v § 2 písm. b/ zákona\nč. 372/1990 Zb. záujmom chráneným zákonom hrozí určité všeobecné nebezpečenstvo, väčšinou\nnemajúce povahu ľudského konania. V tomto prípade musí byť splnená podmienka subsidiarity. Princíp\nsubsidiarity vyžaduje, aby boli najskôr vyčerpané všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho\nnebezpečenstva, pri ktorých dôjde k obetovaniu iného chráneného záujmu. Základným znakom krajnej\nnúdze je chrániť dôležitejší záujem obetovaním záujmu menej závažného. V danom prípade táto\npodmienka splnená nebola. Záujem spoločnosti na ochrane verejného zdravia je podľa názoru súdu\nzáujmom nadradeným záujmu, ktorý žalobkyňa podľa jej tvrdenia chránila.\nOšetrujúca lekárka, ktorá pozná zdravotný stav maloletej, vykonala očkovanie v súlade s § 13 ods. 1\nVyhlášky č. 585/2008 Z.z. po posúdení jej aktuálneho zdravotného stavu a po zhodnotení možných\ndočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie. Ošetrujúca lekárka má\ndostatok podkladov na to, aby mohla odborne vyhodnotiť, či u dieťaťa sú kontraindikácie pre daný druh\nočkovania alebo nie.\nSúd dodal, že žalobkyňa počas správneho konania nevysvetlila, prečo neprivolila k očkovaniu maloletej\ndcéry a nepredložila, napriek dostatku času počas správneho konania a uskutočneniu ústneho\npojednávania, žiadne právne relevantné dôkazy o skutočnostiach, ktoré by ju oprávňovali k takému\nkonaniu a otec maloletej sa k záverom ústneho pojednávania odmietol vyjadriť. Za akceptovateľné\nmožno v zmysle zákona č. 355/2007 Z.z. považovať len závažné zdravotné alebo iné lekárom\nzdôvodnené prípady. Súd zdôraznil, že ani zákonní zástupcovia maloletého dieťaťa nemôžu s poukazom\nna svoje presvedčenie porušovať právne povinnosti, ktoré im ukladá zákon v súvislosti s tým, že by\nzbavili svoje dieťa práva na ochranu jeho zdravia. Niektorí rodičia maloletých detí majú negatívny postoj\npreto, že už nepoznajú tieto choroby a neuvedomujú si možnosť vypuknutia epidémie nerešpektovaním\npovinného očkovania. Poukázal na to, že ak sa prestane očkovať, môžu sa ochorenia znovu vracať, a\npotom by zvládnutie epidemiologickej situácie bolo oveľa ťažšie. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v\nBratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť, nakoľko napadnuté\nrozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobkyne neodôvodňovali jeho zrušenie. O\nnáhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní neúspešnej žalobkyni právo\nna ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto\nprípade právo na náhradu trov konania.\nProti rozsudku krajského súdu žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie a to z dôvodu,\nže rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľný pre nedostatok\ndôvodov.\n1. Prvostupňový súd nesprávne dospel k záveru, že na odmietnutie žalobkyne dať zaočkovať maloletú\ndcéru nie je možné aplikovať uvedené zákonné ustanovenie o krajnej núdzi.\nV priestupkovom konaní je na posúdení správneho orgánu, či sa jedná o krajnú núdzu alebo nie. Na\nsprávne právne posúdenie musí mať spoľahlivo zistený skutkový stav. Žalovaný nesprávne právne\nposúdil vec, z dôvodu, že nemal dostatočne zistený skutkový stav.\n\nŽalobkyňa už od začiatku priestupkového konania poukazovala na nedodržanie zákonného postupu\nošetrujúcim lekárom pri výkone očkovania. Žalovanému je postup, akým má ošetrujúci lekár pri\nvýkone očkovania postupovať, známy, keďže aj vo vyjadrení sa k žalobe naň poukázal. Počas\ncelého priestupkového konania však nijakým spôsobom nezisťoval, či bol tento postup zo strany\nošetrujúceho lekára v tomto prípade dodržaný, s tým, že sa uspokojil s tvrdením, že nie je\nkompetentný na posudzovanie správnosti výkonu zdravotnej starostlivosti zo strany ošetrujúceho lekára\npri očkovaní. Aby však žalovaný mohol zodpovedne vylúčiť aplikáciu ustanovení o krajnej núdzi, musel\nmať preukázané, že ošetrujúci lekár dodržal zákonný postup pri výkone očkovania. Keďže postup\nošetrujúceho lekára pri očkovaní by mal byť zaznamenaný v zdravotnej dokumentácii maloletej, nemalo\nby jeho overenie u ošetrujúceho lekára pre žalovaného predstavovať vážnejší problém a nebol by\nodkázaný na ničím nepodložené konštatovanie, že ošetrujúci lekár pozná zdravotný stav dieťaťa a má\ndostatok podkladov na vyhodnotenie kontraindikácie. Z postupu žalovaného tiež vyplýva, že svojím\nkonaním zbavuje zodpovednosti ošetrujúceho lekára za výkon zdravotnej starostlivosti pri očkovaní a\nnahrádza ju fikciou znalosti zdravotného stavu. Ak sa žalovaný necíti byť kompetentný na posudzovanie\npostupu ošetrujúceho lekára pri výkone očkovania, nie je potom ani oprávnený konštatovať, že ošetrujúci\nlekár pozná zdravotný stav dieťaťa a má dostatok podkladov na vyhodnotenie kontraindikácie. V takomto\nprípade by mal priestupkové konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie o sťažnosti podanej na úrade\npre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Potom by mohol jednoznačne určiť, či išlo o krajnú núdzu\nalebo došlo k spáchaniu priestupku.\nPoukázala tiež na to, že rovnako tvrdenie prvostupňového súdu, že záujem jednotlivca je podriadený\nzáujmu spoločnosti na ochrane verejného zdravia by bolo odôvodnené len v prípade, že by verejné\nzdravie bolo ohrozené. Očkovanie dieťaťa, u ktorého by existovala kontraindikácia, ale nebola by\nnedbalým prístupom ošetrujúceho lekára zistená, by mohlo bezprostredne ohroziť zdravie a život\ndieťaťa. Neočkovanie dieťaťa, ktoré je inak zdravé nepredstavuje pre verejné zdravie bezprostrednú\nhrozbu. Takže stotožnenie sa súdu s názormi odbornej verejnosti o nadradených záujmoch spoločnosti\nna ochrane verejného zdravia nad záujmom jednotlivca, pripadá do úvahy v prípade priamej hrozby,\nktorú by neočkovanie spôsobilo. Žalobkyňa dáva do pozornosti čl. 2 Dohovoru o ľudských právach\na biomedicíne (ďalej len „Dohovor“), ktorý hovorí „Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred\nvýhradným záujmom vedy a spoločnosti.“.\nPostoj žalovaného k spôsobilosti rodičov posúdiť potrebu alebo odmietanie očkovania žalovanému\nžalobkyňa nijako neupiera, len by rada upozornila na to, že aj odborníci v oblasti medicíny sú len ľudia a\nvedia sa rovnako mýliť, a preto by len z titulu väčších znalostí v problematike, nemali mať absolútnu moc\nnad oblasťou tak citlivou a jedinečnou ako je zdravie človeka, a to najmä vtedy, ak jediným spôsobom\nich kontroly, je názor ich kolegov.\nPriamy dôkaz o účinnosti očkovania ako preventívneho nástroja medicíny k dnešnému dňu neexistuje.\nJediným dôkazom účinnosti očkovania je tvrdenie ľudí, ktorý si tento nástroj medicíny osvojili a tiež\nštatistické zníženie výskytu ochorení, proti ktorým sa dnes očkuje. Rovnako dobre ako tento dôkaz\nby mohlo obstáť aj tvrdenie, že k štatistickému zníženiu týchto ochorení došlo zlepšenou hygienickou\nsituáciou a celkovým rozvojom zdravotnej starostlivosti a infraštruktúry. Tento názor však nemá kto z\nodborných kruhov podporiť, pretože iný názor ako názor väčšiny sa nepovažuje sa správny.\n2. Prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s tvrdením žalobkyne o rozpore Dohovoru so zákonom\nč. 355/2007 Z.z..\nŽalobkyňa ani v správnom konaní ani v podanej žalobe nijakým spôsobom nespochybňovala\nobmedzenia uvedené v čl. 26 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa spochybnila nesprávnu interpretáciu\nDohovoru zákonodarcom pri tvorbe zákona č. 355/2007 Z.z., keď si ochranu verejného zdravia ako\njedného z dôvodov na obmedzenie práv a ochranných ustanovení zahrnutých v Dohovore, vyložil\nextenzívne. Dôvodová správa k Dohovoru, ktorá poskytuje najpresnejší výklad Dohovoru v odseku 150,\nktorý podáva výklad k článku 26 Dohovoru hovorí: ,,Povinná izolácia pacienta so závažnou infekčnou\nchorobou, ak je to potrebné, je typickým prípadom výnimky z dôvodu ochrany verejného zdravia.“.\nPodľa tohto vysvetlenia by sa teda obmedzenia ustanovené v článku 26 Dohovoru, nemali vzťahovať\nna očkovanie zdravého dieťaťa v rámci plošnej preventívnej starostlivosti, tak ako to umožňuje zákon č.\n355/2007 Z.z., ale len prípadov, v ktorých je verejné zdravie bezprostredne ohrozené. K tejto skutočnosti,\nktorú žalobkyňa uviedla už v správnom konaní, sa nevyjadril ani správny orgán, ani prvostupňový súd.\nNavyše argumentácia rozhodovacou činnosťou ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine iba podporuje\nfakt, že obmedzenie stanovené čl. 26 Dohovoru je možné aplikovať iba pri bezprostrednom ohrození\nverejného zdravia, keďže v čase keď sa Solomakhin dal očkovať bola v regióne, kde mal bydlisko\nepidémia záškrtu.\n\n3. Judikatúra a niektoré závery prvostupňového súdu, o ktoré sa rozsudok opiera, nijako nesúvisia s\ndôvodmi žaloby.\nŽalobkyňa považuje minimálne za hodnú zamyslenia skutočnosť, že v dnešnej dobe, keď je v rámci\nEurópskej únie voľný pohyb obyvateľstva sa v značnej časti štátov Európskej únie očkuje dobrovoľne.\nZ toho vychádza potom nesporný fakt, že tvrdenie o kolektívnej imunite by obstálo len v prípade, keby\ndrvivá väčšina osôb, s ktorými očkovaný jedinec príde do styku boli rovnako ako on zaočkovaná. Navyše\nočkovanie ako preventívny spôsob predchádzaniu prenosných chorôb neznamená automaticky, že sa\nočkovaný jedinec nenakazí chorobou proti, ktorej je očkovaný, ani to, že bude voči nej imúnny. Očkovanie\nlen zvyšuje pravdepodobnosť, že si vytvorí protilátky, ktoré sa však u človeka môžu vyvinúť aj bez\nočkovania. Keďže v susednom Rakúsku, kde najmä v pohraničnej oblasti má trvalý pobyt je očkovanie\ndobrovoľné a veľká časť rakúskych občanov nie je preočkovaná, je naivné podmieňovať povinnosť sa\ndať očkovať z dôvodu vytvorenia kolektívnej imunity.\nPrvostupňový súd konštatoval, že žalobkyňa počas celého správneho konania nevysvetlila dôvody,\nprečo neprivolila k očkovaniu a prečo nepredložila právne relevantné dôkazy, ktoré by ju k tomu\noprávňovali.\nŽalobkyňa od samého počiatku správneho konania ako dôvod odmietnutia očkovania uvádzala, že\nošetrujúci lekár nedodržal postup, akým má ošetrujúci lekár v zmysle platných právnych predpisov\npri očkovaní postupovať. Pri ústnom pojednávaní v rámci priestupkového konania otec maloletej\nupozorňoval na túto skutočnosť správny orgán, bol však odkázaný na Úrad pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou, s tým, že správny orgán nemá kompetenciu na posudzovanie výkonu zdravotnej\nstarostlivosti ošetrujúcim lekárom. Keďže žalobkyňa je presvedčená že v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/\nVyhlášky č. 585/2008 Z.z. je žalovaný povinný kontrolovať postup ošetrujúceho lekára pri očkovaní,\nnemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného prezentovaného na pojednávaní na prvostupňovom súde, že\nustanovenie § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. sa týka len kontroly už zaočkovaných osôb\na že v prípade odmietnutia očkovania žalovaný nemá kompetenciu na kontrolu postupu ošetrujúceho\nlekára. S týmto tvrdením sa žalobkyňa nemôže stotožniť, keďže v spomínanom ustanovení § 14 ods.\n1 v písm. g/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. má žalovaný povinnosť sledovať počet odmietnutí povinného\nočkovania. Z toho logicky vyplýva, že uvedené ustanovenie pod pojmom „kontrola očkovania“ myslí\nočkovanie ako proces a nie samotný výkon očkovania.\nPrvostupňový súd ďalej v rozsudku uvádza, že ošetrujúca lekárka, ktorá pozná zdravotný stav maloletej,\nvykonala očkovanie v súlade s § 13 ods. 1 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. po posúdení jej aktuálneho\nzdravotného stavu a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa\npísomnej informácie a má dostatok podkladov na to, aby mohla odborne vyhodnotiť, či u dieťaťa sú\nkontraindikácie pre daný druh očkovania alebo nie.\nStanovisko prvostupňového súdu v tejto časti vyznieva prinajmenšom zmätočne, keďže neskôr v\nodôvodnení rozsudku uvádza prvostupňový súd, že „...treba vychádzať z toho, že najviac informácií\nohľadne zdravotného stavu dieťaťa vedia jeho rodičia a ošetrujúca lekárka, ktorí musia zodpovedne tieto\ninformácie vyhodnotiť.“.\nPrvostupňový súd v rozsudku poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze č. k. PL\nÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014. Žalobkyňa uviedla, že nikdy nespochybňovala súlad zákona\nč. 355/2007 Z.z. s Ústavou SR, preto poukazovanie na tento názor Ústavného súdu SR žalobkyňa\nnepovažuje za vecné, ale za vykonštruovaný argument, ktorý svojím významom s prejednávanou vecou\nnesúvisí. Prvostupňový súd tiež v rozsudku upriamuje pozornosť na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho\nsúdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 2Szd/1/2013 zo dňa 16.4.2013 vyslovil, že „...Najvyšší súd SR sa\nstotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloletú\nD., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z.\npriestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu.“. Žalobkyňa nevidí dôvod poukazovať na\nrozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto veci, keďže citovaný rozsudok sa týkal odmietnutia\nočkovania z dôvodu presvedčenia zákonného zástupcu dieťaťa. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd\nzmenil rozsudok krajského súdu, zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie.\nK odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojich\nvyjadreniach a žiadal podané odvolanie žalobkyne zo dňa 15.4.2015 v plnom rozsahu zamietnuť a\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2S/205/2015-24 zo dňa 2.3.2016 v plnom rozsahu\npotvrdiť.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§\n246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, a konanie,\nktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní žalobkyne a dospel k záveru, že tomuto odvolaniu nemožno priznať\núspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety\nprvej OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 25.10.2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 OSP).\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve\nsúd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§\n250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového\nani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu\ndopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné\norgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a\nprocesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s\nprihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.\nPodľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\npo tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov a\nsúdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod\nna to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou\ncitáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú\ndostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom\nrozsahu. S poukazom na uvedené potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny (§ 219 ods. 1 a 2 OSP).\nV prvom rade odvolací súd zhodne s krajským súdom poukazuje na právny názor vyslovený\nÚstavným súdom Slovenskej republiky v náleze č. k. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, a\nto: „V prípade právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému\nočkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore\na rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis - vyhláška upravujúca prevenciu\n\na kontrolu prenosných ochorení - je vydaný na základe zákonného splnomocnenia v § 62 písm.\na/ uvedeného zákona, ktoré je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom\nsplnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu\nv konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť sa povinnému\nočkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch samotným zákonom.\nPrávna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným vykonávacím\nprávnym predpisov pamätá aj na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp. osoby povinnej podrobiť sa\npovinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o\nochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu\na kontrolu prenosných ochorení neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá\npovinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné\nznáme zdravotné kontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný\nnegatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na\npredchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých\nkiahní. Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti a predchádzania\nnežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly\nliečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch\na zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nV týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako také) je zásahom\ndo integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je\nukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a predchádzať\nvzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení. Pri dodržaní právom predpísaných zdravotníckych\npostupov a zohľadnení zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby nie je následkom povinného\nočkovania ohrozenie života, ale naopak, jeho ochrana.“.\nOkrem uvedeného najvyšší súd dodáva, že právo na rešpektovanie súkromného života nemožno\npovažovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj porušenie tohto\npráva. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky\nzásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako\nnedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života,\nktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o\nľudských právach. Takýto zásah neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so\nzákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (čl. 8\nods. 2 Dohovoru).\nK odvolacej námietke žalobkyne v predmetnej veci použiť ustanovenia o krajnej núdzi v zmysle § 2 písm.\nb/ zákona č. 372/1990 Zb. odvolací súd udáva, že tejto sa venoval aj prvostupňový súd, odvolací súd\npoukazuje na to, že v tejto odvolacej námietke je zahrnutá aj odvolacia námietka nedodržania zákonného\npostupu ošetrujúcej lekárky pri výkone očkovania. K tejto je potrebné poukázať na to, že neobstojí\nnámietka žalobkyne, že postup ošetrujúcej lekárky pri očkovaní by mal byť zaznamenaný v zdravotnej\ndokumentácii, nie je možné tento postup ani v zásade preskúmať nakoľko k očkovaniu maloletého\ndieťaťa vôbec nedošlo, za čo bola žalobkyňa potrestaná v priestupkovom konaní. Zo zdravotnej\ndokumentácie nesporne vyplýva, že žalobkyňa ako matka dieťaťa odmietla základné očkovanie dieťaťa.\nV tomto smere sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s názorom žalovaného že, pokiaľ\nmá žalobkyňa za to, že jej maloletému dieťaťu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť riadne a\nsprávne, resp. že aj iné rozhodnutia ošetrujúcej lekárky, ktoré súvisia s poskytovaním zdravotnej\nstarostlivosti sú nesprávne, má právo požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o nápravu a ak\nposkytovateľ takémuto podnetu nevyhovie, potom má právo požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou\nstarostlivosťou o vykonanie dohľadu. Samotná žalobkyňa v rámci odvolania proti prvostupňovému\nrozhodnutiu správneho orgánu však na druhej strane tvrdí, že maloletá bola odvážená, odmeraná a\nvizuálne prešetrená, následne ošetrujúca lekárka kládla žalobkyni rôzne otázky ohľadom zdravotného\nstavu a vývoja maloletej. Následne bolo zo strany ošetrujúcej lekárky navrhnuté zaočkovanie maloletej,\nktoré žalobkyňa odmietla, čo potvrdila svojim podpisom v zdravotnej dokumentácii.\nStav krajnej núdze je definovaný v zákone o priestupkoch č. 372/1990 Zb. (§ 2 písm. b/ zákona č.\n372/1990 Zb.), podľa ktorého priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo\npriamo hroziace záujmu chráneného zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako\nzávažný následok ako ten, ktorý hrozil a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť\n\ninak. S uvedeným sa riadne vysporiadal prvostupňový súd, a preto v konečnom dôsledku je aj táto\nodvolacia námietka žalobkyne bezdôvodná.\nAj odvolacia námietka žalobkyne o nedostatočnom vysporiadaní sa s tvrdením žalobkyne o rozpore\nDohovoru so zákonom č. 355/2007 Z.z. je bezdôvodná. Prvostupňový súd sa riadnym spôsobom s touto\nnámietkou vysporiadal, konštatoval, že povinnosť očkovať ustanovená v zákone č. 355/2007 Z.z. nie je\nv rozpore s týmto Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, pričom poukázal aj na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014. Ako úplne irelevantnú\nodvolací súd vyhodnotil námietku nesprávnej interpretácie predmetného Dohovoru zákonodarcom pri\ntvorbe zákona č. 355/2007 Z.z..\nVo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že orgány verejného zdravotníctva majú aplikovať aj v\npredmetnej veci ust. § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. odvolací súd poukazuje na to, že z\nust. § 14 ods. 1 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. vyplýva, že ide o kontrolu, ktorá sa vykonáva po vykonanom\nočkovaní. Keďže žalobkyňa odmietla dať svoje dieťa očkovať, preto poukaz na uvedené ustanovenie\nvyhlášky je podľa názoru odvolacieho súdu bezpredmetný.\nOdvolací súd v predmetnej veci tiež poukazuje na to, že v problematike povinného očkovania je\nmožné uzavrieť, že existuje konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to,\nide o rozhodnutia : sp. zn. 8Sžo/38/2016 zo dňa 26.4.2018, 2Sžo/209/2015 zo dňa 11.12.2017,\n8Sžo/181/2015 zo dňa 29.9.2016, 1Szd/1/2013 zo dňa 30.6.2015 napokon aj 2Szd/1/2013. Z\nposledného rozhodnutia vyplýva právna veta, že ,,právo na rešpektovanie súkromného života (čl.\n8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v\nkoncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky zásah ak je čo i len minimálnej dôležitosti\nčiní zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako\nčiní zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu\nintegritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie\npráva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný\nv demokratickej spoločnosti (čl. 8 ods. 2 Dohovoru)“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pre úplnosť veci dovoľuje si poukázať aj na rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva zo Štrasburgu zo dňa 15.3.2012 vo veci Sergej Dmitrijevič Solomakhin proti\nUkrajine (Sťažnosť č. 24429/03), v ktorej veci sa ESĽP zaoberal i obdobnými problematickými otázkami,\nktoré sú predmetom tohto konania.\nV odseku 28. spomínaného rozsudku ESĽP sa uvádza, že „Odvolávajúc sa na článok 2 Dohovoru,\nsťažovateľ sa sťažoval na ujmu na zdraví, ktorú mal utrpieť v dôsledku údajnej nevhodnej lekárskej\nstarostlivosti. Konkrétne sa sťažoval, že výsledkom očkovania zo dňa 28. novembra 1998 boli viaceré\nchronické ochorenia. (...) Článok 8 Dohovoru, ktorý je relevantným právnym predpisom a ktorý znie\nnasledovne:\n“1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného (...) života (...)\n2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade\nso zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej\nbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany\nzdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“\nESĽP v rozsudku uvádza, že „povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do\ntohto práva [právo na rešpektovanie súkromného života garantované článok 8 Dohovoru] (...). Povinné\nočkovanie - ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť - rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie\nsúkromného života.“ Z rozsudku ESĽP je teda jednoducho čitateľné, že obe procesné strany sa zhodujú,\nže k zásahu do tohto práva došlo.\nVzhľadom na uvedený podstatný obsah rozsudku ESĽP podľa právneho názoru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky je nesmierne dôležité zdôrazniť, že právo na rešpektovanie súkromného života\n(článok 8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za právo absolútne a preto zásah do tohto práva\nautomaticky neznamená aj porušenie tohto práva. ESĽP štandardne skúma nasledujúce tri kritériá pri\nposudzovaní, či je zásah porušením práva: 1) či bol zásah vykonaný v súlade so zákonom, 2) či sledoval\nlegitímny cieľ a 3) či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\n\nPodľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solmakhin proti\nUkrajine možno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, že právo na\nrešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemožno považovať za absolútne.\nFyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky\nzásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako\nnedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života,\nktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto\nzásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje\nlegitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru ).\nV odseku 35 rozsudku ESĽP explicitne konštatuje, že „tento zásah [vo veci Solomakhin] bol jasne\nv súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia“, pričom v nasledujúcich odsekoch\nrozsudku Súd dospel k záveru, po posúdení relevantných okolností a faktov, že tento zásah bol\nnevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\nPredtým ako Štrasburský súd dospel ku všeobecnejšiemu záveru, sudcovia starostlivo posudzovali, či\n„lekársky zásah nebude sťažovateľovi na ujmu do takej miery, že by narušil rovnováhu záujmov medzi\nsťažovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom ochrany zdravia obyvateľstva (...).“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade, vzhľadom na obsah a na právne závery vyplývajúce\nz rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine, zdôrazňuje, že postupom ukrajinských súdov došlo\nvo vzťahu k sťažovateľovi Solomakhinovi iba k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý hovorí o\npráve na spravodlivé súdne konanie a nie aj k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života. Teda suma 2400 € bola priznaná rodine sťažovateľa za\nprieťahy v súdnych konaniach, ku ktorým došlo postupom ukrajinských súdov, teda za porušenie článku\n6 ods. 1 Dohovoru. Spravodlivé zadosťučinenie, o ktoré sťažovateľ žiadal za údajné porušenie článku 8\nDohovoru, Súd, pochopiteľne, odmietol priznať, keďže dospel k záveru, že k žiadnemu porušeniu článku\n8 Dohovoru nedošlo.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu veci sa Najvyšší súd\nSlovenskej republiky stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať\nzaočkovať mal. Lesiu, dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č.\n355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu sa Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky stotožnil s právnym názorom krajského súdu, tým, že žalobkyňa odmietla dať zaočkovať svoje\nmaloleté dieťa, dopustila sa tak ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona\nč. 355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene sankciu uložil. Keďže podľa názoru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby\nžalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného nerozhodol svojvoľne, a keďže Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku považujúc\ntento za správny, nie len jeho výrok ale aj jeho odôvodnenie, ktoré je logické, jasné a zrozumiteľné a\nnezistil žiadny rozpor s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ani Správnym poriadkom a ani\nustanoveniami zákona, ktoré boli v prejednanej priestupkovej veci aplikované, preto rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pri aplikácii § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v\nspojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnej žalobkyni\nnáhradu trov konania nepriznal a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.\nOdvolací súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pri aplikácii\nust. § 492 ods. 2 SSP.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}