Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/10/2017 z 27. 9. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. 5Asan/10/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200614.1 Najvyšší súd | 5Asan/10/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015200614.1 | 2018-09-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c89017d0-d189-4c59-87af-afc4800f4489 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200614.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Najvyšší súd 5Asan/10/2017 1015200614 27. 09. 2018 JUDr. Petra Príbelská ECLI:SK:NSSR:2018:1015200614.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: AQUAPARK KOVÁČOVÁ, s.r.o., IČO: 36 675 351, Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Gabriela Hrbáňová, s.r.o., Malý trh 2/A 811 08 Bratislava, proti sťažovateľovi (pôvodne žalovanému): Národný inšpektorát práce, IČO: 00 166 405, Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2014/183 O-542/2014 z 5. februára 2014, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/92/2015-56 zo 7. septembra 2016, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/92/2015-56 zo 7. septembra 2016 z a m i e t a . Žalobcovi konania. priznáva voči sťažovateľovi (žalovanému) právo na úplnú náhradu trov kasačného odôvodnenie: I. 1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd") rozsudkom č.k. 6S/92/2015-56 zo 7. septembra 2016 napadnuté rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2014/183 O-542/2014 z 5. februára 2014 ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.k. 212/14-1.0/pok/r. z 3. novembra 2014 podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 2. Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie je nutné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 3. Z obsahu administratívneho spisu správny súd v danej veci zistil, že Inšpektorát práce Banská Bystrica ako prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím z 3. novembra 2014 podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce uložil žalobcovi pokutu vo výške 2 000,- € za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní na tom skutkovom základe, že žalobca využíval závislú prácu fyzickej osoby L. U., ktorý vykonával práce plavčíka v prevádzke Aquapark - kúpalisko Kováčová. Žalobca mal s ním založený pracovnoprávny vzťah na základe dohody o brigádnickej práci študenta zo 4. januára 2014. Nemal pritom splniť povinnosť podľa osobitného predpisu, a to zákona o sociálnom poistení, nakoľko do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne bol uvedený zamestnanec prihlásený 5. januára 2014 o 10:40 hod. Tento deň bol dňom nástupu do práce uvedeného zamestnanca a v tento deň pracoval od 09:00 hod. do 21:00 hod. Uvedené skutočnosti boli zistené inšpekciou práce vykonanou 29. júla 2014 na pracovisku Aquapark - kúpalisko Kováčová. 4. Správny súd zastával názor, že bolo povinnosťou žalovaného ako aj prvostupňového orgánu v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Inšpektorát práce a aj žalovaný v preskúmavanej veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania uvedeného zamestnanca žalobcom, vychádzajúc výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona nelegálnom zamestnávaní. Súd v danej veci zastával názor, že z doposiaľ zadovážených skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní považuje za nelegálne zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, také zamestnávanie fyzickej osoby, ktoré je založené na využívaní závislej práce tejto fyzickej osoby a zamestnávateľ má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného zákona - Zákonníka práce, a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu, ktorým je právna úprava obsiahnutá v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a ktorá predpokladá prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, je pre posúdenie včasnosti splnenia si povinnosti prihlásenia do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku, ako základného predpokladu pre ustálenie záveru nelegálneho zamestnávania, zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca. Predloženie dohody o brigádnickej práci študenta, evidencie pracovného času zamestnanca a potvrdenie prihlášky do uvedeného registra Sociálnou poisťovňou bez ďalšieho považuje súd za nepostačujúce na ustálenie záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom najmä s prihliadnutím na argumentáciu žalobcu spočívajúcu v odôvodnenom poukazovaní na nevykonávanie náplne činnosti zamestnanca pred jeho prihlásením do registra Sociálnej poisťovne. Na tomto mieste správny súd poukázal na to, že inšpektorát práce v prvostupňovom rozhodnutí sám konštatuje, že tomuto zamestnancovi nebola nevyplatená mzda za čas pred prihlásením do registra Sociálnej poisťovne. Podľa názoru správneho súdu sa správnym orgánom nepodarilo odstrániť pochybnosti ohľadom skutočného nástupu uvedeného zamestnanca do zamestnania, resp. skutočného začiatku výkonu pracovnej činnosti v zmysle uzatvorenej dohody o brigádnickej práci študenta. To znamená, že okamih skutočného nástupu uvedeného zamestnanca nebol správnymi orgánmi jednoznačne ustálený. 5. Správny súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného k aplikácii ustanovenia § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní, keďže prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú, že zamestnávaná osoba vzhľadom k časovému sledu mohla začať a skutočne aj začala vykonávať pracovnú činnosť v zmysle uzatvorenej dohody o brigádnickej práci študenta. 6. Súd v danej súvislosti dal do pozornosti, že v ďalšom konaní špecifické okolnosti daného prípadu vyžadujú výklad právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnom zamestnávaní s použitím čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. vykladať dikciu zákonného pojmu „nelegálne zamestnávanie" v zmysle jej kvalitatívneho obsahu a za tým účelom vykonať dokazovanie (možno aj na nariadenom ústnom pojednávaní podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku podľa požiadavky žalobcu) tak, aby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti uvedená zákonná podmienka bola preukázaná ako zákonný predpoklad pre prijatie záveru, že žalobca nelegálne zamestnával uvedeného zamestnanca v rozpore s § 3 ods. 2 uvedeného zákona. Cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému sa súdu postup správnych orgánov oboch stupňov voči žalobcovi javí za šikanózny, keď formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 sa sústredili výlučne na počítanie hodín pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny. Správny súd poukázala na to, že takýto výklad uvedenej právnej normy poskytol aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Sžo/51/2011. 7. Navyše, kontrola inšpektorátu práce u žalobcu prebehla v 29. júla 2014, teda až niekoľko mesiacov po tom, ako žalobca preukázateľne vykonal registráciu zamestnanca. S tvrdeniami oboch správnych orgánov o účelovom konaní žalobcu sa preto súd nestotožnil. 8. Záverom správny súd uviedol, že vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 38-41 odôvodnenia rozsudku a na výrok rozsudku, kde súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, sa podrobne nezaoberal všetkými námietkami žalobcu procesného charakteru (vrátane namietaného možného nezákonného získania dôkazov prvostupňovým orgánom, zachovania totožnosti a jednoty skutku a zároveň absencie konkretizácie porušenej povinnosti podľa osobitného predpisu). V ďalšom konaní však bude povinnosťou správnych orgánov postupovať v naznačenom smere a zaoberať sa všetkými argumentmi žalobcu a vysporiadať sa s nimi dostatočne presvedčivým spôsobom tak, aby rozhodnutia správnych orgánov spĺňali všetky Správnym poriadkom predpokladané požiadavky. 9. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie inšpektorátu práce, ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, aby viazaný v rozsudku správnym súdom vysloveným právnym názorom postupoval v naznačenom smere. II. 10. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ riadne a včas kasačnú sťažnosť, z dôvodu, že napádaný rozsudok vychádzal podľa sťažovateľa z nesprávneho právneho posúdenia veci a domáhal sa aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vrátil súdu vec na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ mal za to, že z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že inšpektorát práce svoje závery ohľadne porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania oprel o dôkazy - dohoda o brigádnickej práci študenta zo 4. januára 2014, evidencia pracovného času zamestnanca, elektronický výpis z registra poistencov a spotrebiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne a registračný list FO, ktoré poskytujú dostatočnú skutkovú oporu tvrdeniu o využívaní závislej práce L. U. nar. X. F. XXXX žalobcom, s ktorým tento mal založený pracovnoprávny vzťah na základe dohody o brigádnickej práci študenta, avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. 12. Sťažovateľ má za to, že obstaraný dôkaz, vlastnoručne zamestnancom L. U. podpísaná evidencia pracovného času zamestnanca za obdobie január 2014 jednoznačne potvrdzuje tú skutočnosť, že dotknutý zamestnanec začal s výkonom závislej práce - plavčík pre žalobcu 5. januára 2014 už od 9:00 hod. a v daný deň pracoval do 21:00 hod. Preto sa sťažovateľ nestotožnil s právnymi závermi správneho súdu smerujúcimi k neodstráneniu pochybností ohľadom skutočného nástupu zamestnanca do zamestnania, resp. skutočného začiatku výkonu pracovnej činnosti v zmysle uzatvorenej dohody o brigádnickej práci študenta. 13. K žalobcovej argumentácii, že zamestnanec ihneď po príchode do práce nezačal vykonávať prácu, nakoľko žalobca zamestnanca najskôr oboznámil s pracovným poriadkom a právnymi predpismi, uviedol sťažovateľ, že podľa platnej právnej úpravy zakotvenej v § 224 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce z pozície zamestnávateľa mal žalobca obligatórnu povinnosť oboznámiť svojho zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi vzťahujúcimi sa na prácu nimi vykonávanú, najmä s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a toto oboznámenie bol žalobca povinný uskutočniť s odkazom na právnu úpravu premietnutú v ustanovení § 7 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v pracovnom čase. 14. Sťažovateľ sa nestotožnil ani so závermi správneho súdu týkajúcimi sa formalistického výkladu danej právnej úpravy nelegálneho zamestnávania, a to s poukazom na kogentnosť právnej úpravy, ktorá v definícii nelegálneho zamestnávania v § 2 ods. 2 písm. b/ nestanovuje povinnosť správnym orgánom skúmať, či sa jedná len o niekoľko hodinové nesplnenie tejto zákonom uloženej povinnosti, alebo či ide o nedbanlivostné alebo úmyselné nesplnenie uloženej zákonnej povinnosti. Uvedené skutočnosti právna norma nedefinuje ako možné liberačné dôvody s možnosťou vyviniť sa zo zodpovednosti za uvedený správny delikt. III. 15. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol žalobca, že rozsudok je správny, žalobca bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím a postupom žalovaného a preto navrhol aby súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 16. Žalobca zopakoval, že zamestnanec Jakub Melich začal pre žalobcu vykonávať prácu (t.j. činnosti, ktoré sú v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh) v čase okolo poludnia 5. januára 2014 a to až potom, keď už bol o 10:40 hod. žalobcom prihlásený do registra Sociálnej poisťovne. V čase kedy zamestnanec ešte žalobcom do registra prihlásený nebol, zamestnanec pre žalobcu nevykonával prácu, preto podľa žalobcu k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania nedošlo. 17. Žalobca ďalej uviedol, že výklad právnej normy obsiahnutej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. je potrebné uskutočniť s použitím čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a dikciu zákonného pojmu „nelegálne zamestnávanie" je potrebné vykladať v zmysle jej kvalitatívneho obsahu, nie šikanózne a formalisticky. Na podporu svojich argumentov citoval žalobca rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/51/2011. Záver sťažovateľa o nelegálnom zamestnávaní s ohľadom na uvedené pravidlá výkladu je preto podľa žalobcu nesprávny, arbitrárny a vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Predloženie evidencie pracovného času a zistenie inšpektorátu práce, že sa zamestnanec v danom čase podroboval školeniu z predpisov, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, záver o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania priamo vylučuje, pretože je z neho zrejmé, že v tom čase zamestnanec nevykonával pre žalobcu žiadnu prácu. 18. Pokiaľ sťažovateľ nepovažuje za sporné, že v doobedňajších hodinách a teda v čase pred prihlásením do sociálnej poisťovne sa zamestnanec podroboval školeniu z predpisov, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, tak toto skutkové zistenie záver o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania priamo vylučuje. Predložená evidencia pracovného času, na ktorú žalovaný poukazuje, slúžila pre mzdové účely a preukazuje len tú skutočnosť, že žalobca zaplatil zamestnancovi mzdu aj za čas, počas ktorého sa zamestnanec L. U. podroboval školeniu z predpisov, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať. 19. Žalobca v ďalších bodoch kasačnej sťažnosti zotrval na argumentoch uvedených v žalobe. IV. 20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. <. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. 21. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. <. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a ods. 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 22. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. <. v znení účinnom do 31. decembra 2017 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. <. v znení účinnom od 1. januára 2018 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. 24. Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia aj zamestnanca v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov) na účely úrazového poistenia, garančného poistenia a na účely osobitného predpisu pred vznikom tohto právneho vzťahu, najneskôr však pred začatím výkonu práce. 25. Podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce uloží inšpektorát práce zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania pokuty od 2 000,- € do 200 000,- € a ak sa jedná o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej vo výške 5 000,- €. 26. Kasačný súd má za to, že cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému sa kasačnému súdu postup správnych orgánov oboch stupňov voči žalobcovi javí za šikanózny, keď formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 počítali hodiny pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny, v tomto smere sa kasačný súd plne stotožňuje s názorom prezentovaným správnym súdom. Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd stotožnil aj so závermi správneho súdu a argumentáciou žalobcu vychádzajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/51/2011