Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/90/2016 z 24. 1. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2018, sp. zn. 7Sžo/90/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200427.1 Najvyšší súd | 7Sžo/90/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015200427.1 | 2018-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 11 zákona č. 656/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b4730d68-067e-4cde-ad50-4df15febf7df Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200427.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/90/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200427
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200427.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Eriky Čanádyovej v právnej veci
žalobcu: ENERGO SOLUTIONS, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 9, Bratislava, IČO: 35 780
304, právne zastúpený: LAWCORP, s.r.o., so sídlom Búdková cesta 22, Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, Bratislava, IČO: 00 686 832,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 54/2014 zo dňa 12.01.2015, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/62/2015-28 zo dňa 12. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/62/2015-28
zo dňa 12. mája 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 54/2014 zo dňa 12.01.2015 v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím č. 12965/2014-4100-28275 zo dňa 24.09.2014, z r u š u j e a vec v
r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume
140,- eur v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S 62/2015-28 zo dňa 12. mája 2016 podľa ustanovenia § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 54/2014 zo dňa 12.01.2015, ktorým Minister
hospodárstva Slovenskej republiky zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 12965/2014/4100-28275 zo dňa 24. septembra 2014,
ktorým bola zamietnutá žiadosť žiadateľa o vydanie osvedčenia na výstavbu prepravnej siete plynu pre
lokalitu F. priamo z ukrajinskej časti tranzitného plynovodu. O trovách konania rozhodol krajský súd tak,
že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal pre jeho neúspech v konaní.

Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca požiadal listom zo dňa 07.08.2006
Ministerstvo hospodárstva SR o vydanie osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou
koncepciou energetickej politiky na vybudovanie prepravnej siete plynu pre lokalitu F. s priamym
pripojením na ukrajinskú časť tranzitného plynovodu. Išlo o výstavbu prepravného VTL plynovodu DN
400 PN 64 v dĺžke asi 14 km pre zásobovanie elektrárne F., prípadne pre nový zdroj pre výrobu elektriny.
S pripojením na ukrajinskú časť tranzitného plynovodu sa uvažovalo na pripravovanej odbočke na
výstupe z kompresorovej stanice Užhorod pri slovenskej hranici. Trasa prepravného VTL plynovodu by
viedla súbežne severne od existujúcich tranzitných plynovodov a medzištátneho plynovodu s ukončením
pred regulačnou stanicou vo F.. Sieť by mala byť samostatná, bez vplyvu na existujúce siete na



vymedzenom území. Podľa investičného zámeru navrhované zariadenie nemalo byť prepojené so
žiadnou prepravnou ani distribučnou sieťou na vymedzenom území.

Sekcia energetiky Ministerstva hospodárstva SR rozhodnutiami zo dňa 21.09.2006, 15.11.2006 a
04.01.2007 prerušila predmetné správne konanie. Žalobca listom zo dňa 04.01.2007 oznámil definíciu
energetického diela ako prepravnú plynárenskú sieť v zmysle § 2 písm. c/ bod 7 zákona č. 656/2004 Z. z.
o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Prvostupňový správny orgán
následne nariadil na deň 27.02.2007 ústne pojednávanie. Dňa 19.03.2008 bolo vydané rozhodnutie
č. 1605/2006-3400, ktorým bolo zastavené správne konanie z dôvodu, že nebolo možné riadne a náležite
rozhodnúť o vydaní osvedčenia bez informácie o presnej charakteristike energetického zariadenia. Proti
tomu rozhodnutiu podal žalobca rozklad dňa 15.04.2008.

Na návrh Rozkladovej komisie minister hospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím č. 54/2008 zo
dňa 18.06.2008 tento zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 19.03.2008 potvrdil. Z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia okrem iného vyplynul právny názor druhostupňového správneho orgánu, že
„podľa ustanovenia § 2 písm. c/ zákona č. 656/2004 Z. z. je prepravnou sieťou sieť kompresorových
staníc a vysokotlakových plynovodov, ktoré sú navzájom prepojené s výnimkou ťažobnej siete. Ak by
sa žiadosť týkala prepravnej siete, tak v zmysle definície v zákone č. 656/2004 Z. z. musí mať správny
orgán vedomosť o kompresorových staniciach, resp. vysokotlakových plynovodoch a ich vzájomnom
prepojení, čo však žalobca ani po opakovaných výzvach nepredložil“.

Žalobou zo dňa 02.09.2008 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu Ministerstva
hospodárstva SR v konaní o udelenie osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou
energetickej politiky a zrušenia rozhodnutia ministra hospodárstva SR č. 54/2008 zo dňa 18.06.2008,
ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia zo dňa 19.03.2008. O žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 215/2008 zo dňa 15.12.2009 tak, že vyššie uvedené rozhodnutia
boli zrušené podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Tento
rozsudok bol potvrdený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžp 2/2010 zo dňa 24.02.2011.

V nadväznosti na vyššie uvedené súdne konanie minister hospodárstva SR na návrh rozkladovej komisie
rozhodnutím č. 37/2011 zo dňa 24.06.2011 prvostupňové rozhodnutie zo dňa 19.03.2008 v celom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Na základe vyššie uvedeného prvostupňový správny orgán pokračoval v správnom konaní a listom zo
dňa 05.08.2011 požiadal SPP-distribúciu, a. s. o vyjadrenie k výstavbe prepravného VTL plynovodu v
zmysle ust. § 11 ods. 8 a 9 zákona č. 656/2004 Z. z.. V odpovedi na uvedenú žiadosť SPP-distribúcia,
a. s. uviedla, že na dotknutom území má vybudovanú distribučnú sieť a súčasne má v danej lokalite dva
vysokotlakové plynovody. Pre bližšie posúdenie investičného zámeru požiadala o doplňujúce informácie,
a to o požadovaný pretlak zemného plynu, ročný odber zemného plynu, maximálny hodinový odber
v letnom a v zimnom období, pričom zdôraznila, že investičný zámer žiadateľa spĺňa definičné znaky
výstavby priameho plynovodu v zmysle ust. § 13 zákona č. 656/2004 Z. z., nakoľko navrhované
zariadenie nemá byť prepojené so žiadnou prepravnou ani distribučnou sieťou na vymedzenom území, a
preto má za to, že pri výstavbe tohto plynárenského zariadenia je potrebné postupovať podľa príslušných
ustanovení zákona č. 656/2004 Z. z.

Ministerstvo hospodárstva SR rozhodnutím č.1605/2006-3400 zo dňa 08.09.2011 prerušilo predmetné
správne konanie a žiadateľa vyzvalo na doplnenie žiadosti o údaje požadované vo vyjadrení SPP-
distribúcia, a. s.. Požadované doplnenie žiadosti žiadateľa bolo ministerstvu doručené dňa 12.10.2011.

Žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave dňa 02.09.2011 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
ministerstva hospodárstva SR č. 37/2011 zo dňa 24.06.2011 a vrátenia veci na ďalšie konanie. V
nadväznosti na uvedené prvostupňový správny orgán opätovne prerušil konanie vo veci, a to až do
právoplatného rozhodnutia súdu v danej veci. Uznesením sp. zn. 3S 163/2011 zo dňa 02.07.2013
Krajský súd v Bratislave predmetné konanie zastavil s konštatovaním, že napadnutým rozhodnutím
žalovaného nebolo definitívnym spôsobom rozhodnuté vo veci, a preto nemohlo dôjsť k ukráteniu
subjektívnych práv žalobcu.



Následne listom č.1605/2006-3400 zo dňa 20.09.2013 ministerstvo vyzvalo SPP-distribúcia, a. s. na
vyjadrenie sa k investičnému zámeru žiadateľa spolu s doplnením žiadosti o informácie požadované
SPP-distribúcia, a. s. v liste zo dňa 08.09.2011. Konanie bolo z tohto dôvodu opakovane prerušené, a
to rozhodnutím zo dňa 20.09.2013.

Požadované stanovisko SPP-distribúcia, a. s. bolo ministerstvu doručené dňa 10.10.2013. Prvostupňový
správny orgán rozhodnutím zo dňa 02.12.2013 konanie opätovne prerušil a žalobcu vyzval na vyjadrenie
sa k predmetnému stanovisku SPP-distribúcia, a. s. zo dňa 08.10.2013.

Listom zo dňa 08.01.2014 právny zástupca žalobcu požiadal ministerstvo o zaslanie predmetného
stanoviska SPP-distribúcia, a. s..

Rozhodnutím č. 12965/2014-4100-15102 z 02.04.2014 prvostupňový správny orgán opätovne prerušil
konanie a vyzval žiadateľa o doplnenie žiadosti. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo
vyjadrení zo dňa 12.06.2014 uviedol, že z doterajších procesných úkonov ministerstva nie je zrejmé, na
základe akých právnych predpisov opakovane vyžaduje doplnenie podania a na základe čoho konštatuje
nedostatky podania žiadateľa. Uviedol, že zastáva názor, že takýto postup ministerstva je v rozpore s
ust. § 69a zákona č. 656/2004 Z. z..

Dňa 24.09.2014 vydalo ministerstvo rozhodnutie č. 12965/2014-4100-28275, ktorým žiadosť žiadateľa
o vydanie osvedčenia na výstavbu prepravnej siete plynu pre lokalitu Vojany priamo z ukrajinskej časti
tranzitného plynovodu zamietlo.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote rozklad, o ktorom bolo rozhodnuté
preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. Z oboch preskúmavaných rozhodnutí žalovaného vyplynul
totožný právny názor, že investičný zámer pre charakteristiku energetického zariadenia v rozpore so
zákonom a pre nepreukázanie bezpečnosti, spoľahlivosti a efektívnosti nie je v súlade s dlhodobou
koncepciou energetickej politiky, a preto je potrebné žiadosť podľa ust. § 11 ods. 4 zákona č. 656/2004
Z. z. zamietnuť.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k totožnému právnemu záveru ako žalovaný
správny orgán. Skonštatoval, že prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného bolo
vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Mal za to, že rozkladová komisia v
tejto súvislosti skúmala, či prvostupňový orgán posudzoval žiadosť žiadateľa podľa ustanovení zákona
č. 656/2004 v platnom znení, t.j. podľa § 11 zákona č. 656/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu
podania žiadosti, nakoľko z jednotlivých prerušení konania vyplynulo, že prvostupňový správny orgán
sa odvolával na ustanovenia § 11 zákona č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.08.2008. Krajský
súd uviedol, že z výroku preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že ministerstvo
zamietlo žiadosť žiadateľa o vydanie osvedčenia podľa § 11 ods. 4 zákona č. 656/2004 Z. z. platného a
účinného do 31.03.2008. Z vyššie uvedeného bolo zrejmé, že prvostupňový správny orgán posudzoval
žiadosť žalobcu podľa ust. § 11 zákona č. 656/2004 Z. z. v platnom a účinnom znení ku dňu podania
žiadosti. Z uvedeného dôvodu krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, ktorý považuje konanie
v rozpore s ustanovením § 96 zákona č. 251/2012 Z. z., ako aj a v rozpore s § 69a zákona č.
656/2004 Z. z. účinného od 01.09.2012. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že z odôvodnenia
preskúmavaného druhostupňového rozhodnutia bolo dostatočne zrejmé, že druhostupňový správny
orgán sa pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia dostatočným spôsobom zaoberal skutočnosťou
akým právnym predpisom sa prvostupňový správny orgán riadil pri vydávaní svojho rozhodnutia a
konštatoval, že z výroku napadnutého prvostupňového rozhodnutia bolo dostatočne zrejmé, že žiadosť
žiadateľa bola zamietnutá podľa § 11 ods. 4 zákona č. 656/2004 Z. z. platného a účinného do 31.03.2008.

Pre úplnosť dodal, že zákon č. 656/2004 Z. z. bol novelizovaný prvýkrát dňa 01.07.2006, pričom táto
novela bola účinná do 14.03.2007, následne bol druhýkrát novelizovaný a novela bola účinná dňom
15.03.2007 do 30.06.2007. Od 01.07.2007 do 31.12.2007 platila tretia novela predmetného zákona a
štvrtá novela predmetného zákona bola účinná od 01.01.2008 do 31.03.2008. S argumentáciou žalobcu
o tom, že žalovaný nepostupoval podľa platných a účinných právnych predpisov k 31.03.2008 tak
nesúhlasil.



Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že žalovaný počas konania pred vydaním
rozhodnutia nesprávne poučoval žalobcu a vyžadoval doplnenie žalobcovej žiadosti nad rámec
zákonných požiadaviek. Skonštatoval, že žalobcove procesné práva v konaní neboli nijakým spôsobom
porušené. Žalobca mal dostatočný priestor vo veci sa vyjadriť, ak to považoval za potrebné, ako aj
dopĺňať spisový materiál. Bolo nesporné, že žalovaný v prvostupňovom konaní požiadal o vyjadrenie
SPP-distribúcia, a. s., ako aj SPP-preprava, a. s., avšak krajský súd nesúhlasil s názorom žalobcu,
že títo boli účastníkmi správneho konania. Uvedené právnické osoby boli v priebehu správneho
konania opakovane vyzvané na predloženie svojich vyjadrení k otázkam, ktoré žalovaný správny orgán
považoval za významné pre konanie, ako aj rozhodnutie vo veci. Tieto subjekty však v žiadnom
prípade neboli účastníkmi správneho konania. Ich vyjadrenie považoval súd za podklad pre rozhodnutie
správneho orgánu podľa ust. § 32 ods. 3 Správneho poriadku.

Krajský súd sa stotožnil s námietkou žalobcu ohľadom nedôvodných opakovaných prerušovaní
správneho konania, pričom skonštatoval, že žalovaný správny orgán v danej veci prerušil konanie
celkovo až sedemkrát. Z ust. § 29 správneho poriadku, ktoré citoval nesporne pre krajský súd vyplynulo,
že správny orgán môže konanie prerušiť okrem iného aj v prípade, ak bol účastník konania vyzvaný,
aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania. V danom prípade išlo o výzvu na odstránenie
nedostatkov k žiadosti o vydanie osvedčenia. Poukázal na to, že zákon č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom
v čase podania žiadosti nestanovoval obsahové náležitosti žiadosti na vydanie osvedčenia v rozsahu
v akom ich prvostupňový orgán požadoval od žiadateľa, a to hlavne pri prerušení konaní rozhodnutím
zo dňa 08.09.2011 a rozhodnutím zo dňa 02.04.2014. V tomto prípade prisvedčil názoru žalobcu, že
prvostupňový správny orgán požadoval doplnenie dôkazov, údajov žiadosti nad rámec ustanovený v
§ 11 citovaného zákona. Rovnako bolo neodôvodnené prerušenie konania aj v prípade rozhodnutia
zo dňa 13.01.2013, 20.09.2013 a 02.12.2013, nakoľko z vyššie citovaného ust. § 29 správneho
poriadku, prerušenie konania v takýchto prípadoch zákon neumožňuje. Napriek tejto skutočnosti, keď
prvostupňový správny orgán v daných prípadoch prerušil konanie nad rámec zákona a tiež nedodržal
zákonom stanovenú lehotu na rozhodnutie, súd skonštatoval, že sa jedná o pochybenia procesného
charakteru, ktoré ale nemali vplyv na výsledok prvostupňového konania (zamietajúce rozhodnutie), ktoré
súd považoval za zákonné.

Z výroku napadnutého rozhodnutia mal za nesporné, že žiadosť žiadateľa bola zamietnutá podľa ust.
§ 11 ods. 4 zákona č. 656/2004 Z. z., to znamená z dôvodu, že žalobca nepreukázal efektívnosť
a účelovosť zamýšľaného energetického zariadenia. V danom prípade by sa jednalo o vybudovanie
paralelného plynovodu už existujúcej siete, čo nie je v súlade s požiadavkou efektívnosti a účelnosti a
ani v súlade s cieľmi platnej energetickej politiky SR.

Krajský súd mal za to, že obe preskúmavané rozhodnutia žalovaného nie sú nezákonné, vychádzali
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, druhostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí
dostatočným spôsobom zaoberal všetkými dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v rozklade.
Skonštatoval, že v postupe prvostupňového ani druhostupňového správneho orgánu nedošlo k takým
vadám, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, a preto rozhodol s
poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. tak, že žalobu žalobcu zamietol.

2.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol aby odvolací súd
rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie alternatívne navrhol, aby odvolací súd
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca namietal, že v konaní došlo k vadám nakoľko účastníkovi konania - žalobcovi sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný postupoval a contrario so zásadou legality, keď konal v rozpore s
kompetenciami jemu zverenými zákonom o energetike. Žalobca zdôraznil, že podľa ust. § 11 zákona
o energetike platného a účinného v čase podania žiadosti nebola stanovená povinnosť doložiť k
predkladaným žiadostiam ani stanovisko prevádzkovateľa distribučnej siete, ku ktorej bude plynárenské



zariadenie pripojené a rovnako tak ani stanovisko prevádzkovateľa prepravnej siete, ku ktorej bude
plynárenské zariadenie pripojené. Žalobca definoval prepravnú sieť v súlade so znením zákona o
energetike v čase podania žiadosti, rovnako tak bol so žiadosťou predložený aj investičný zámer žalobcu
v súlade s predpismi platnými v čase podania žiadosti. Žalobca skonštatoval, že investičný zámer
bol vypracovaný v súlade s dlhodobou koncepciou energetickej politiky SR. Poukázal na to, že až
novelou zákona o energetike zák. č. 283/2008 Z. z. účinnou odo dňa 01.04.2008 bola do zákona o
energetike doplnená povinnosť k žiadostiam o vydanie osvedčenia pripojiť aj iné prílohy, pričom však
bolo povinnosťou žalovaného vzhľadom na znenie ust. § 69a ods. 2 zák. č. 283/2008 Z. z. postupovať
v súlade so znením zákona o energetike v čase podania žiadosti, t.j. do 31.03.2008. Žalobca mal za to,
že žalovaný sa svojim konaním dopustil porušenia zásady legality.

Žalovaný nebol oprávnený vydať rozhodnutie o odmietnutí žiadosti, v ktorom poukázal na nesúhlasné
stanovisko ním dožiadaného prevádzkovateľa, ktoré nepovažoval za relevantné vo veci rozhodovania
o žiadosti. Namietal, že žalovaný nesprávne posúdil vzťah medzi osvedčením a verejným záujmom,
nakoľko v konaní o vydanie osvedčenia mal byť posudzovaný práve tento a nemali byť posudzované
primárne záujmy monopolných dodávateľov a prepravcov. Žalobca vyjadril presvedčenie, že v prípade
porušenia zákonnosti prvostupňovým orgánom mal žalovaný nezákonné rozhodnutie zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Na podporu uvedeného poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 31.05.2012, sp. zn. 5Sžp/19/2011.
Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že nesprávne a nezákonné vedenie správneho konania zo strany
žalovaného malo za následok, že žalobca ako účastník správneho konania bol uvedený do omylu a
nemohol predvídať ani predpokladať, aké skutočnosti sú pre žalovaného rozhodujúce pri rozhodovaní o
žiadosti. Takýmto spôsobom bol žalobcovi zmarený riadny výkon jeho práv v rámci správneho konania
a predídenie negatívnym následkom, napríklad v podobe negatívneho rozhodnutia žalovaného. Súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil aj tým, že zjavnú nezákonnosť postupu žalovaného
nepovažuje za toľko závažnú, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Taktiež neustálym šikanóznym nedôvodným prerušovaním správneho konania došlo k zbytočnému
zaťažovaniu žalobcu ako účastníka konania a tým došlo k opätovnému porušovaniu zásady
hospodárnosti konania. Žalobca celý postup žalovaného v rámci správneho konania považoval za
šikanózny až diskriminačný nerešpektujúci energetickú politiku ani kritériá pre vydanie osvedčenia o
súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky, svojvoľne nerešpektoval
vládou schválené priority stratégie energetickej bezpečnosti SR ani samotnú dlhodobú koncepciu
energetickej politiky SR a akčný plán energetickej efektívnosti na roky 2008-2010, ktorý predstavoval
strategický programový dokument. Žalovaný taktiež konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k
porušeniu zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/2/2010. Správne orgány majú povinnosť
postupovať zákonne a efektívne, pričom právne posúdenie súdu prvého stupňa považuje žalobca za
nesprávne a súčasne aj jeho skutkové zistenia nepovažuje za správne.

Žalobca zastával názor, že rozhodnutia správnych orgánov sú nezrozumiteľné a nedostatočne
odôvodnené. Uviedol, že žalovaný pri vydávaní rozhodnutia ako i v celom správnom konaní postupoval
s predpismi účinnými v čase podania žiadosti, ale rozhodnutia, ktoré vydal, tomu podľa jeho názoru
nenasvedčujú. Pred účinnosťou novely č. 283/2008 Z. z. zákona o energetike neboli stanoviská iných
orgánov potrebné.

Žalobca ďalej v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu. Vytýkal
krajskému súdu, že ten v odôvodnení rozhodnutia len konštatoval a stručne zhrnul správne konanie,
pričom sa vôbec nevysporiadal so všetkými námietkami namietanými žalobcom a len stroho konštatoval
súladný postup konania žalovaného bez bližšieho skúmania relevantných zákonných ustanovení
účinných v čase podania žiadosti. Mal za to, že krajský súd sa len obmedzil na stručnú obhajobu
žalovaného. Žalovaný nevyvodil nijaký právny záver týkajúci sa pochybení prvostupňového orgánu,
nekonštatoval ani len porušenie žiadnej zo zásad správneho konania a rovnako tak ani konajúci súd
nedal odpoveď na otázku, či dôkazy, ktoré boli vykonané logicky, vôbec umožňujú taký skutkový záver
k akému žalovaný dospel. Ďalej namietal, že krajský súd bližšie nešpecifikoval na základe akej právnej
úvahy dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s platnými predpismi v čase podania žiadosti.
Žalobca zastával názor, že žalovaný ako i krajský súd sa odchýlili od podstatných argumentov a
relevantných právnych predpisov. Citácie použitých právnych noriem ani vykonané dôkazy nevytvárajú



dostatočné právne východiská pre vyslovenie výrokov v zmysle rozsudku a rozhodnutia. Z vykonaných
dôkazov nevyplynulo, z akého dôvodu nebol zámer žalobcu v súlade s dlhodobou energetickou politikou
SR, rovnako tak nie je z neho možné posúdiť, prečo a podľa čoho mal byť prijatý záver, že zámer
žalobcu by sa mal priečiť koncepcii energetickej politiky SR. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ako
aj rozsudku krajského súdu nemožno zistiť, ako vyhodnotil argumenty žalobcu, prečo na ne neprihliadal
a prečo nevzal do úvahy tvrdenia žalobcu o nesprávnosti použitého právneho predpisu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca konštatoval, že zo strany žalovaného došlo v
konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia k opakovanému porušeniu právnych predpisov a
neoprávnenému zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu ako účastníka správneho konania a
toto ovplyvnilo aj zákonnosť samotného rozhodnutia. Žalovaný nerešpektoval zákonné ustanovenia a
nepostupoval v súlade s právnymi predpismi platnými v čase podania žiadosti, tak ako mu to následné
novely zákona o energetike prikazovali. Žalovaný v rozpore s kompetenciami jemu zverenými použil
nekonformný výklad zákona o energetike v znení jeho noviel, čo zapríčinilo porušenie zásady zákonnosti
správneho konania a tým aj vydaného rozhodnutia. Taktiež porušením nosných zásad správneho
konania, t.j. zásady zákonnosti, súčinnosti a legality došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Sporný
výklad zákonných ustanovení zákona o energetike prevzal aj konajúci krajský súd, ktorý v rozsudku
bližšie nešpecifikoval ani neodôvodnil na základe akých relevantných úvah prisvedčil žalovanému.
Postupom krajského súdu tak bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred súdom.

3.

Žalovaný správny orgán v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu doručeného súdu dňa 25.07.2016
zotrval na svojej argumentácií uvedenej vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.04.2015. Vo
vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu žalovaný vychádzajúc z obsahu napadnutého prvostupňového
rozhodnutia uviedol, že prvostupňový správny orgán posudzoval žiadosť žiadateľa podľa ust. § 11
zákona č. 656/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti. Hoci sa prvostupňový
správny orgán odvolával v priebehu správneho konania na ustanovenia nového právneho predpisu v
snahe rešpektovať ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/55/ES, ktoré boli
postupne transponované do zákona č. 656/2004 Z. z. žalovaný vyhodnotil, že prvostupňový správny
orgán nebol oprávnený považovať nedoplnenie takýchto údajov za nedostatok podania a z takého
dôvodu konanie prerušiť. Žalovaný zastával názor, že vyžiadanie si stanovísk od SPP - distribúcia, a. s.
ako aj SPP - preprava, a. s. nebolo vykonané v rozpore so zákonom, nakoľko ust. § 32 ods. 3 správneho
poriadku takýto postup umožňuje. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že podľa ust. § 11 ods.
3 písm. b/ bod 3 zákona o energetike v znení účinnom ku dňu podania žiadosti o vydanie osvedčenia
obsahuje aj predpokladaný vplyv energetického zariadenia na sústavu alebo na sieť na vymedzenom
území z hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti. Z pôvodných údajov žiadosti žiadateľa bolo zrejmé, že ním
plánované plynárenské zariadenie bude križovať siete SPP, preto bolo nevyhnutné požiadať vlastníka
sietí o vyjadrenie a teda postup prvostupňového orgánu bol zo strany žalovaného za účelom zistenia
presného a úplného skutočného stavu vyhodnotený ako odôvodnený, a to aj napriek tomu, že vyžiadanie
týchto stanovísk bolo prvostupňovým správnym orgánom v priebehu konania nesprávne odôvodnené
ust. § 11 zák. č. 656/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.08.2008. Okrem toho žalovaný uviedol, že
potreba zabezpečenia efektívnej prevádzky a využitia existujúcich kapacít nie je odôvodnená snahou o
preferovanie ktoréhokoľvek subjektu, ale tým, že existencia viacerých kapacít pre toho istého odberateľa
spôsobuje z hľadiska celospoločenského vyššie náklady. Fragmentácia distribučnej plynovodnej sústavy
by tak v dôsledku rastu jednotkových nákladov na distribúciu viedla k zvýšeniu cien plynu, čo je v rozpore
s cieľmi energetickej politiky SR, ako aj Európskeho spoločenstva.

Žalovaný zdôraznil, že žiadosť žalobcu o vydanie osvedčenia bola v danom prípade zamietnutá z
dôvodu, že investičný zámer žalobcu nebol v súlade s dlhodobou koncepciou energetickej politiky
pre charakteristiku energetického zariadenia v rozpore so zákonom a pre nepreukázanie bezpečnosti,
spoľahlivosti a efektívnosti zamýšľaného energetického zariadenia. Dôvodom nebolo nesúhlasné
stanovisko prevádzkovateľa distribučnej, či prepravnej siete. Tvrdenie, že v dotknutom konaní boli
primárne posudzované záujmy monopolných dodávateľov a prepravcov je ničím nepodložené účelové
tvrdenie.



Žalovaný ďalej mal z obsahu administratívneho spisu za zrejmé, že prvostupňový správny orgán v
predmetnom konaní postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a žalobca bol o jednotlivých úkonoch
konania vždy informovaný, o prerušeniach konania vždy presne vedel, čo od neho správny orgán
požaduje.

K prerušeniu konaní zo strany prvostupňového správneho orgánu dochádzalo v záujme riadneho
a úplného zistenia skutočného stavu veci a v záujme umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k
podkladom rozhodnutia. Vyjadril presvedčenie, že zásada hospodárnosti nemôže byť aplikovaná na
úkor práv účastníka konania ako i na úkor riadneho zistenia skutočného stavu veci a následne vydaniu
nekvalitného rozhodnutia. Zároveň žalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa s
oprávnenosťou prerušení vysporiadal. Napriek skutočnosti, že k prerušeniu konaní došlo aj v rozpore
so zákonom má za to, že ide o pochybenia formálno-procesného charakteru, ktoré nemali vplyv na
výsledok prvostupňového konania. Formálne zopakovanie správneho konania by nepredstavovalo pre
žiadateľa vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť priaznivejšie postavenie, resp.
rozhodnutie v jeho prospech.

Žalovaný zdôraznil, že žalobca poukazuje na procesné pochybenia žalovaného, pričom však neuvádza
žiadnu konkrétnu námietku vo vzťahu k dôvodom zamietnutia žiadosti, len všeobecne uviedol, že
žalovaný nerešpektoval Energetickú politiku, kritéria pre vydanie osvedčenia, vládou schválené priority
ani akčný plán energetickej efektívnosti
na roky 2008-2010.

Odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov považoval žalovaný za dostatočne odôvodnené. Žalovaný
sa v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade
a uviedol úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci spravoval. Taktiež sa žalovaný nestotožnil s námietkou
o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí krajského súdu. Mal za to, že krajský súd sa podrobne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami.

Záverom žalovaný konštatoval, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
mohli mať za následok prípadne iné právne posúdenie veci a zmenu rozhodnutia súdu, a preto navrhol,
aby súd podané odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.

4.

Podľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 (ďalej
len S.s.p.) odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
žalobcu (ust. §246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (ust. § 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení
s ust. § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru o
dôvodnosti podaného odvolania.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému správnemu orgánu domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia č. 54/2014 zo dňa 12.01.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 12965/2014/4100-28275 zo dňa 24.09.2014, žiadajúc
jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení
s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im predchádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z



takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bolo rozhodnutie ministra hospodárstva
Slovenskej republiky č. 54/2014 zo dňa 12.01.2015, ktorým zamietol rozklad žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, sekcie energetiky č.
12965/2014-4100-28275 zo dňa 24.09.2014.

Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, sekcie energetiky uvedeným rozhodnutím zamietlo
žiadosť žiadateľa (žalobcu) o vydanie osvedčenia na výstavbu prepravnej siete plynu pre lokalitu F.
priamo z ukrajinskej časti tranzitného plynovodu podľa ust. § 11 ods. 4 zákona o energetike platného
a účinného do 31.03.2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese
súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a
postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.)

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého
rozhodnutia žalovaného náležite nepostupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom
nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie, keďže v
procese súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí sa náležite nevyporiadal s otázkami nastolenými
v žalobe, majúce za následok prijatie záveru o nedôvodnosti žaloby, s ktorým sa odvolací súd nemohol
stotožniť.

5.

Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a
právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,
5 a 8, oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí publikované v zbierke zákonov pod č.
209/1992 Zb. každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok



musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo
časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti,
verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa ust. § 11 ods. 1 až 5 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.03.2008
Stavať energetické zariadenie možno iba na základe osvedčenia o súlade investičného zámeru s
dlhodobou koncepciou energetickej politiky. To neplatí, ak ide o výstavbu energetického zariadenia na
a) výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 0,5 MW s výnimkou energetických zariadení
na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov,
b) výrobu plynu z biologicky odbúrateľných látok,
c) distribúciu elektriny a plynu, ktoré prevádzkuje prevádzkovateľ sústavy alebo siete v rámci časti
vymedzeného územia.

Dlhodobú koncepciu energetickej politiky schvaľuje vláda Slovenskej republiky na návrh ministerstva.

Osvedčenie o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky vydáva
ministerstvo na základe písomnej žiadosti žiadateľa, ktorá obsahuje
a) obchodné meno fyzickej osoby alebo právnickej osoby, identifikačné číslo, ak jej bolo pridelené, pri
fyzickej osobe meno a priezvisko, dátum narodenia, pobyt na vymedzenom území, pri právnickej osobe
právnu formu, sídlo a meno a priezvisko, dátum narodenia členov štatutárneho orgánu,
b) investičný zámer, ktorý obsahuje
1. charakteristiku energetického zariadenia,
2. údaje o umiestnení energetického zariadenia,
3. predpokladaný vplyv energetického zariadenia na sústavu alebo na sieť na vymedzenom území z
hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti,
4. údaje o primárnych zdrojoch energie,
5. ekonomickú a energetickú efektívnosť energetického zariadenia,
6. predpokladaný vplyv energetického zariadenia na životné prostredie,
7. finančné zabezpečenie investičného zámeru,
8. vplyv na bezpečnosť dodávok elektriny alebo plynu na vymedzenom území,
9. súlad investičného zámeru s územným plánom.

Ak investičný zámer žiadateľa je v súlade s dlhodobou koncepciou energetickej politiky, ministerstvo
osvedčenie vydá v lehote do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti; táto lehota môže byť predĺžená o
30 dní. Ak investičný zámer žiadateľa nie je v súlade s dlhodobou koncepciou energetickej politiky,
ministerstvo žiadosť zamietne. Dôvody na zamietnutie žiadosti musia byť objektívne, nediskriminačné
a riadne podložené.
Osvedčenie podľa odseku 4 je dokladom pre územné konanie 8) a stavebné konanie. 9)

Podľa ust.§ 67 citovaného zákona, na konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 69a ods. 2 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom od 01.04.2008, konania začaté pred 1. aprílom 2008 sa dokončia podľa doterajších predpisov.



Podľa ust. § 3 ods. 1, 2, 4, 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v znení neskorších predpisov
(ďalej len správny poriadok) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými
osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a
záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom
konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri
vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.

Podľa ust. § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa ust. § 47 ods. 3 správneho poriadk, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

6.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v konaní o žiadosti žalobcu o vydanie
osvedčenia na výstavbu prepravnej siete plynu pre lokalitu F. priamo z ukrajinskej časti tranzitného
plynovodu v danej veci náležite nepostupovali v intenciách citovanej právnej úpravy, podmieňujúce
zákonnosť ich rozhodnutí.

V ustanovení § 11 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike účinného k 31.03.2008 je zakotvený postup
pri vydávaní osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky.
Príslušným orgánom pre vydávanie osvedčení je Ministerstvo hospodárstva SR vzhľadom na potrebu
aplikácie schválenej koncepcie energetickej politiky. Energetická politika je strategický dokument, ktorý
určuje základné ciele a rámce rozvoja energetiky v dlhodobom časovom výhľade. Energetická politika
je súčasťou národohospodárskej stratégie Slovenskej republiky, keďže zabezpečenie maximálneho
ekonomického rastu v podmienkach trvalo udržateľného rozvoja je podmienené spoľahlivosťou dodávky
energie pri optimálnych nákladoch a primeranej ochrane životného prostredia. Dlhodobá koncepcia
energetickej politiky je založená na trvalom znižovaní energetickej náročnosti ekonomiky. Cieľ je
formulovaný tak, aby sa jej realizáciou zabezpečila dostupnosť energie pre všetkých konečných
spotrebiteľov v reálnom čase a na ekonomicky efektívnom princípe. Z uvedeného vyplýva, že
príslušný správny orgán bol povinný posúdiť žiadateľom predložený investičný zámer a jeho súlad s
dlhodobou koncepciou energetickej politiky. Pri vydávaní osvedčenia, resp. zamietnutí žiadosti postupujú
správne orgány podľa správneho poriadku, ktorý ako všeobecný procesný predpis upravuje konanie a
rozhodovanie v oblasti verejnej správy.

V predmetnej veci prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 12965/2014-4100-28275 zo
dňa 24.09.2014 zamietol žiadosť žiadateľa o vydanie osvedčenia na výstavbu prepravnej siete plynu
pre lokalitu F. priamo z ukrajinskej časti tranzitného plynovodu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo,
že investičný zámer žiadateľa nie je v súlade s dlhodobou koncepciou energetickej politiky pre
nepreukázanie bezpečnosti, spoľahlivosti a efektívnosti energetického zariadenia ako aj pre jeho
charakteristiku v rozpore so zákonom.



Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí v intenciách
odvolacích námietok dospel k záveru predovšetkým o dôvodnosti žalobcovej odvolacej námietky
týkajúcej sa nezrozumiteľnosti a nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov. Správny
poriadok v ust. § 47 medzi obsahové náležitosti zahrňuje aj odôvodnenie. V odôvodnení rozhodnutia
musí správny orgán vec skutkovo ako i právne zdôvodniť nielen tak, aby rozhodnutie bolo prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Navyše aj samotné ust. § 11 zákona
o energetike uvádza, že dôvody pre zamietnutie žiadosti musia byť objektívne, nediskriminačné a
riadne podložené. Rozhodnutie ministra č. 54/2014 ako i prvostupňové správne rozhodnutie nemožno
považovať za dostatočne odôvodnené, nakoľko z nich nie je zrejmé, na základe akých skutočností
dospeli k záveru že investičný zámer predložený žalobcom nie je v súlade s dlhodobou koncepciou
energetickej politiky. V odôvodnení absentuje právne posúdenie v dôsledku, ktorého by mohol byť prijatý
záver o tom, že investičný zámer žalobcu sa prieči dlhodobej koncepcii energetickej politiky SR.

Investičný zámer žalobcu by mal správny orgán posudzovať jedine z pohľadu jeho súladu/nesúladu
s dlhodobou koncepciou energetickej politiky. V prípade zamietavého stanoviska bolo úlohou a
povinnosťou správneho orgánu preukázať, že investičný zámer žiadateľa - žalobcu nie je v súlade
s dlhodobou koncepciou energetickej politiky a ten riadne odôvodniť. V predmetnej veci sa žalovaný
obmedzil iba na konštatovanie o nesúlade investičného zámeru bez bližšieho zdôvodnenia. V
odôvodnení absentuje konkretizácia z akého dôvodu, ktorý je v rozpore s dlhodobou koncepciou
energetickej politiky, nebola preukázaná bezpečnosť, spoľahlivosť a efektívnosť zamýšľaného
energetického zariadenia. Taktiež z rozhodnutia nevyplýva, či kontrola nad tlakom a potrubím v žiadosti
špecifikovaného zariadenia by mala vplyv, a aký na bezpečnosť a spoľahlivosť sieti a dodávok plynu
na vymedzenom území. Taktiež nebolo zrejmé, z akého dôvodu bola trasa energetického zariadenia
žiadateľa vyhodnotená ako neistá. Odôvodnenie rozhodnutí tak považuje odvolací súd z tohto pohľadu
za čisto formálne a riadne nepodložené. Odôvodnenie rozhodnutia, ktorým správny orgán zasahuje do
práv a oprávnených záujmov oprávnených osôb by totiž malo byť zrozumiteľné nielen pre správny orgán,
ale aj pre účastníka konania ako i širokú odbornú ako i laickú verejnosť, tak aby bola v dostatočnej miere
zabezpečená požiadavka princípu právnej istoty.

Odvolací súd vyhodnotil postup krajského súdu ako rozporný so zákonom, keď na uvedené nedostatky
rozhodnutí neprihliadol a žalobu ako nedôvodnú zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení rozhodnutia,
čo i len s touto námietkou žalobcu zaoberal a vysporiadal.

Vychádzajúc z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je
zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho
právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány,
orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach,
ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom
štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a
spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa
osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS
17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;
zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,
s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu
tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte
sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu
právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti
štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

Taktiež z čl. 6 Dohovoru ako i čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vyplýva požiadavka primeranej rýchlosti konania
ako jedna z podmienok spravodlivého procesu v jej širšom zmysle. Vo vzťahu k správnemu konaniu je
tento princíp vyjadrený aj v § 3 ods. 4 správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné



svedomito a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez
zbytočných prieťahov.

Napokon aj v odporúčaní CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe sú obsiahnuté
princípy dobrej verejnej správy, medzi ktoré patria o.i. princíp viazanosti právom, princíp právnej istoty,
princíp konania v primeranej lehote. Presadzovanie princípov dobrej verejnej správy zabezpečuje
efektivitu ako i účinnosť výkonu verejnej správy, aby nedochádzalo k nezákonným zásahom do
subjektívnych verejných práv jednotlivca.
Nepochybne postup správnych orgánov by mal byť v súlade nielen s ústavnými princípmi ako i zásadami,
na ktorých je vybudované správne konanie, ale i s princípmi dobrej verejnej správy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 S.s.p. zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňového orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p..

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, v spojení s § 246c ods. 1, s
§ 224 ods. 1, 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi, keďže bol v konaní úspešný, priznal náhradu
trov konania, ktoré mu vyplývali zo spisu krajského súdu v sume 140,- eur za zaplatené súdne poplatky.
Ďalšie trovy konania žalobcovi nepriznal, keďže si náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1, 2
O.s.p. nevyčíslil a žiadne ďalšie trovy mu zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyplývali.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.