Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/56/2016 z 31. 1. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2018, sp. zn. 5Sžf/56/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200239.1 Najvyšší súd | 5Sžf/56/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015200239.1 | 2018-01-31 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 12 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/161f6752-ce04-4379-b213-a74e40baa636 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200239.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/56/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200239
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Urbancová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200239.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej
a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD. v právnej veci žalobcu: Mgr. X. X.,
T., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/521790/2014/5131 z 28. novembra
2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/35/2015-76 z 19. mája
2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/35/2015-76 z 19. mája
2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia č. 1100302/1/521790/2014/5131 z 28.11.2014 v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9104403/5/3614280/2014/KovK z
24.07.2014, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca
údajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.

2. Krajský súd po preskúmaní veci v intenciách žalobných dôvodov dospel k záveru, že preskúmavaným
rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

3. Zastával názor, že žalobca v danej veci nevystupoval v pozícii svedka, ale vypovedal ako konateľ
kontrolovaného subjektu. Krajský súd ďalej uviedol, že nakoľko svedok môže byť len osoba, ktorá v
prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu, správca dane nemôže vypočúvať ako
svedka osobu, ktorá je štatutárnym orgánom kontrolovaného daňového subjektu a v prípade, že správca
dane predvolal konateľa spoločnosti ako svedka, došlo z jeho strany k administratívnemu pochybeniu,
ktoré však nezakladá právo žalobcu uplatňovať si vo veci svedočné. V tejto súvislosti preto podľa
krajského súdu nevznikol právny nárok na svedočné v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „daňový poriadok“). Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že správca dane postupoval v
súlade so zákonom, keď žalobcovi uplatnenú náhradu ušlého zárobku za účasť na úkone súvisiacom
so správou daní vo výške 1 834,- € nepriznal.



4. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi ich
náhradu nepriznal.

II.

5. Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie
s povinnosťou žalovaného nahradiť žalobcovi celé trovy konania; alternatívne, aby rozsudok krajského
súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Nestotožniac sa s názorom krajského súdu, žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný ako aj správca
dane pri aplikácii daňového poriadku v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu ušlého
zárobku postupovali nad rámec daný zákonom, a to predovšetkým reštriktívnym výkladom zákonného
ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a/ daňového poriadku, ktorým žalovaný a správca dane zúžili obsah pojmu
„ušlý zárobok“ a rozhodli o nepriznaní zákonného nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku svedka,
čím konali v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so základnými zásadami
správy daní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 daňového poriadku.

7. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na skutočnosť opakovaného nezákonného konania správcu dane
spočívajúceho v nahrádzaní inštitútu miestneho zisťovania inštitútom svedka a predvolávaním žalobcu
ako svedka, čo podľa žalobcu nie je možné zo strany krajského súdu obhajovať ako administratívne
pochybenie bez akýchkoľvek z toho plynúcich dôsledkov.

8. Krajskému súdu žalobca vytýkal, že sa nezaoberal relevantnými skutočnosťami, na ktoré žalobca
v podanej žalobe a následne uskutočnenom pojednávaní upriamoval, na základe čoho mal za to,
že krajský súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, čím bolo zo strany konajúceho
súdu porušené právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces, t.j. odňala sa
mu možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sa odvolával na početné rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, medzi nimi aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 169/2010
v ktorom ústavný súd konštatoval: „Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).“

9. Poukázal ďalej na skutočnosť, že v skutkovo zhodnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod sp.zn.: 5S/35/2015, došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia daňových orgánov o zamietnutí
nároku žalobcu o náhradu ušlého zárobku (svedočné), v ktorom súd vyslovil právny názor: „Súd zrušil
rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože žalovaný nesprávne postupoval,
keď žalobcovi nepriznal ušlý zárobok (svedočné) a nesprávne aplikoval Zákonník práce a § 72 vyhl.č.
543/2005 Z.z. voči žalobcovi. Žalobca je podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka a preto má
nárok na ušlý zárobok (svedočné) vypočítaný podľa zákona č. 595/2003 Z.z.“ Žalobca vyššie citovaným
súdnym rozhodnutím upozornil na povinnosť súdov rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných veciach
nevznikali neodôvodnené rozdiely, čím podľa jeho názoru vyvoláva rozhodnutie krajského súdu dojem
arbitrárnosti (svojvôle) rozhodovania súdu.

III.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním z 08.07.2016, v ktorom uviedol, že v
plnom rozsahu zotrváva na svojom stanovisku, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa boli vydané v súlade so zákonom a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok
krajského súdu potvrdil.

11. Nesúhlasiac s právnym názorom žalobcu uviedol, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v
prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu, resp. účastníka daňového konania. Mal



za to, že daňový úrad, ktorý preveruje a zisťuje skutkový stav u dodávateľských spoločností, bol v
danom prípade v postavení miestne príslušného správcu dane a daňový subjekt bol v predmetnom
konaní v postavení daňového subjektu, nie v postavení svedka. Na podporu svojich tvrdení odkázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013 z 30.07.2014, v ktorom súd
uviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového
konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže byť len osoba, ktorá v
prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady, ktoré preverovali a
zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne
príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných
konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných
daňových subjektov a nie v postavení svedkov.“ V opačnom prípade by mohlo dôjsť k paradoxnej
situácii, kedy by konateľ kontrolovaného daňového subjektu kládol otázky konateľovi spoločnosti, ktorá
obchoduje s kontrolovaným daňovým subjektom a od ktorého správca dane potrebuje získať informácie v
súvislosti s preverením jeho dodávateľsko-odberateľských vzťahov s kontrolovaným subjektom. V tomto
prípade ide o toho istého konateľa, ktorý by kládol otázky sám sebe.

12. K odvolacím dôvodom žalobcu, ktorým namietal nesprávny výklad ustanovenia § 12 ods. 2
písm. a/ daňového poriadku žalovaný uviedol, že činnosť konateľa, resp. akéhokoľvek štatutárneho
orgánu sa v pracovnom pomere vykonávať nemôže, nakoľko medzi konateľom a spoločnosťou ide
o obchodnoprávny vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom, pričom však podotkol, že platná
legislatíva nebráni spoločníkovi, resp. konateľovi spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvoriť riadny
pracovný pomer.

13. Záverom uviedol, že správca dane predvolal listom žalobcu ako svedka, pričom ide o procesné
pochybenie správcu dane, ktoré však nemôže mať vplyv na hmotnoprávny predpis a nezakladá právo
žalobcu uplatňovať si vo veci svedočné. V predmetnej veci potreboval správca dane zistiť skutočnosti
súvisiace s výkonom daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu REAL-DESIGN
spol. s r.o., ktorej je žalobca konateľom za zdaňovacie obdobie júl 2013 preverením jeho dodávateľsko-
odberateľských vzťahov so spoločnosťou Development Service, spol. s r.o., ktorej je žalobca tiež
konateľom.

IV.

14. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve a v zmysle § 1 písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

15. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2
OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
SR www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech a preto podľa § 219 OSP rozhodnutie
krajského súdu potvrdil, aj keď čiastočne z iných dôvodov.

17. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

18. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či



konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma
procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

19. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť záverov krajského
súdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal.

20. Predmetom preskúmavania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č.
1100302/1/521790/2014/5131 z 28.11.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené
prvostupňové správne rozhodnutie o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca
údajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.

21. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného najvyšší súd zistil, že žalobca si písomným
podaním z 11.07.2014 uplatnil nárok na náhradu ušlého zárobku za svoju účasť na svedeckej výpovedi,
ktorej sa zúčastnil na základe predvolania Daňového úradu v Bratislave z 10.06.2014 v celkovej výške
1 834,- €. Správca dane uplatneniu nároku na náhradu ušlého zárobku nevyhovel s odôvodnením,
že ušlým zárobkom je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo
k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodniteľne očakávať. Voči
tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím
žalovaného z 28.11.2014 tak, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave č.
9104403/5/3614280/2014/KovK z 24.07.2014 potvrdil s totožným odôvodnením.

22. Z listu správcu dane z 10.06.2014, ktorým žalobcu predvolal na ústne pojednávanie, ako aj
zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 8.07.2014 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava ako miestne
príslušný správca dane predvolal konateľa spoločnosti Development Service, spol. s r.o. Mgr. X. X.
ako svedka v súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňového subjektu REAL-DESIGN spol. s r. o.,
ktorého konateľom je tiež Mgr. X. X., za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov so
spoločnosťou Development Service, spol. s r.o..

23. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

24. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady,
ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému
subjektu.

25. Podľa odseku 2 písm. a/ citovaného ustanovenia, ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch
súvisiacich so správou daní svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je
potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi,
ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká.

26. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 citovaného zákona, každý je povinný vypovedať na účely správy
daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe: musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať.
Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok
nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20.

27. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.



28. Najvyšší súd mal z obsahu administratívneho spisu žalovaného za preukázané, že správca dane
predvolal žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti Development Service, spol. s r.o., aby
vypovedal o skutočnostiach súvisiacich s obchodom so spoločnosťou REAL-DESIGN spol. s r.o., ktorej
konateľom je tiež žalobca. Základnou otázkou, ktorú najvyšší súd musel vyriešiť je zodpovedanie otázky,
či bol žalobca v rámci úkonu správcu dane v postavení svedka. Je potrebné uviesť, že keďže svedok
vypovedá o skutočnostiach, ktoré sám vnímal priamym a bezprostredným pozorovaním skutočnosti, je
výpoveď svedka nenahraditeľná a nositeľ tejto výpovede nezastupiteľný. Uvedené zároveň podmieňuje,
že svedkom môže byť len fyzická osoba.

29. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že pri danom výsluchu svedka nebol žalobca, ktorý
pri tomto úkone vystupoval ako konateľ spoločnosti Development Service, spol. s r.o., v postavení
daňového subjektu, nakoľko daňová kontrola prebiehala u spoločnosti REAL-DESIGN spol. s r.o. Aj
keď správny orgán postavil žalobcu do pozície, kedy ako svedok kládol daňovému subjektu otázky,
na ktoré aj sám odpovedal, t.j. do pozície, kde sa osoba svedka prekrývala s postavením daňového
subjektu, z procesných ustanovení daňového poriadku vyplýva, že v zmysle ust. § 24 ods. 2 daňového
poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V zmysle § 244
ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Z tohto právneho rámca je nutné vyvodiť,
že správny súd nie je oprávnený skúmať účelnosť a vhodnosť procesného postupu správneho orgánu,
pokiaľ tento nevybočuje zo zákonných medzí.

30. Najvyšší súd pri riešení danej otázky vychádzal z hmotnoprávnej normatívnej roviny právnej normy
upravujúcej postavenie svedka v rámci dokazovania, konkrétne výsluchu svedka. Ako bolo vyššie
uvedené svedok sa vyjadruje o okolnostiach, ktoré sám vnímal a preto je nenahraditeľný, ale pozícia
konateľa ako štatutárneho zástupcu daňového subjektu sa môže v priebehu prebiehajúceho konania
zmeniť. Nositeľa informácii v postavení svedka charakterizuje nenahraditeľnosť, zatiaľ čo účastník
daňového konania sa môže zmeniť napríklad tým, že do jeho postavenia nastúpi právny nástupca. Berúc
uvedené do úvahy by mohla nastať situácia, kedy by napríklad žalobca nebol konateľom v spoločnosti
Development Service, spol. s r.o., alebo rovnako by sa mohol zmeniť konateľ v spoločnosti REAL-
DESIGN spol. s r.o., avšak ako svedok - konateľ, ktorý realizoval obchodný vzťah so spoločnosťou
REAL-DESIGN by žalobca stále vypovedal v postavení svedka vo vzťahu k zástupcovi spoločnosti
REAL-DESIGN.

31. Za uvedených skutkových okolností je zrejmé, že došlo k administratívnemu pochybeniu zo strany
správneho orgánu, a účelnejší by bol inštitút miestneho zisťovania u spoločnosti Development Service,
spol. s r.o. cestou jej konateľa.

32. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013
z 30.07.2014, v ktorom súd uviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali
ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže
byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady,
ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v
postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli
v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne
príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov.“, je potrebné uviesť, že sa nejedná o
totožný skutkový stav. Vo vyššie uvedenom prípade prebiehala daňová kontrola aj u dodávateľských
spoločností a tieto sa vyjadrovali ku kontrolným zisteniam správcu dane z pozície daňového subjektu. V
prejednávanom prípade však správca dane postavil žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti do
pozície svedka z dôvodu, že v jeho spoločnosti nevykonával daňovú kontrolu a teda nemal postavenie
daňového subjektu. Predpokladajúc, že z toho dôvodu použil inštitút svedka, kedy mal pri výsluchu
svedka v pozícii osoby, ktorá kladie otázky aj ich odpovedá tú istú osobu, jedenkrát v postavení fyzickej
osoby a druhýkrát v postavení štatutárneho orgánu spoločnosti. Uvedené sa prieči zmyslu a účelu
dokazovania a preukazovania skutočností ako inštitútu v daňovom predpise.

33. Napriek administratívnemu pochybeniu, nepovažoval najvyšší súd za účelné zrušiť rozhodnutie
žalovaného, nakoľko postupujúc podľa ústavnej normy, ktorá je nadradená zákonnému predpisu
občianskemu procesnému kódexu, najvyšší súd v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,



podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže
sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; preskúmal
rozhodnutie žalovaného z toho pohľadu, či neboli porušené práva fyzickej osoby svedka rozhodnutím
o nepriznaní „ušlého zárobku“.

34. Najvyšší súd preto neprihliadol na administratívne pochybenie správneho orgánu, nakoľko dal
prednosť pri strete týchto záujmov ochrane práv a oprávnených záujmov fyzickej osoby, ktorá v zmysle
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky požiadala o právnu a súdnu ochranu a preskúmal rozhodnutie
správneho orgánu z toho pohľadu, či boli splnené podmienky pre nepriznanie uplatneného nároku
žalobcu.

35. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku, ktorú si z titulu účasti na ústnom
pojednávaní uplatňoval v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ daňového poriadku, je potrebné upriamiť pozornosť
na ustanovení § 12 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého náklady, ktoré vzniknú pri správe daní,
uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Keďže žalobca sa
príslušného úkonu zúčastnil aj v postavení konateľa daňového subjektu REAL-DESIGN spol. s r.o.,
pričom ako svedok nestrávil na úkone dlhší čas než ako konateľ spoločnosti, v ktorej správca dane
vykonával daňovú kontrolu a za účasť daňového subjektu vzniklé náklady v zmysle ods. 1 uvedeného
ustanovenia uhrádza daňový subjekt, nie je možné žalobcovi priznať nárok na svedočné.

36. Najvyšší súd preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky individuálne okolnosti
daného prípadu, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 OSP potvrdil.

37. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k
ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada
trov konania neprináleží.

38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.