{"guid": "775721ea-bf35-472a-84c0-f8fdd187654d:336e2199-75a2-43ab-9384-7799087c2d99", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1", "spisova_znacka": "5Sžf/59/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/59/2016 z 26. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2018, sp. zn. 5Sžf/59/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1", "identifikacne_cislo": "1015200231", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "sudca_id": 552, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jarmila-urbancova-552", "datum_vydania": "2018-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-12.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-12.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-12"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-12"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/336e2199-75a2-43ab-9384-7799087c2d99", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/59/2016\n1015200231\n26. 02. 2018\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2018:1015200231.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej\na členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD. v právnej veci žalobcu: Mgr. C. C.,\nZ., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/516338/2014/5131 z 24. novembra\n2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/31/2015-85 z 20. apríla\n2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/31/2015-85 z 20. apríla\n2016 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods.\n1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal\npreskúmania a následného zrušenia rozhodnutia č. 1100302/1/516338/2014/5131 z 24.11.2014 v\nspojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9104403/5/3626657/2014/MicŠ z\n25.07.2014, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca\núdajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.\n2. Krajský súd po preskúmaní veci v intenciách žalobných dôvodov dospel k záveru, že preskúmavaným\nrozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.\n3. Zastával názor, že žalobca v danej veci nevystupoval v pozícii svedka, ale vypovedal ako konateľ\nkontrolovaného subjektu. Krajský súd ďalej uviedol, že nakoľko svedok môže byť len osoba, ktorá v\nprejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu, správca dane nemôže vypočúvať ako\nsvedka osobu, ktorá je štatutárnym orgánom kontrolovaného daňového subjektu a v prípade, že správca\ndane predvolal konateľa spoločnosti ako svedka, došlo z jeho strany k administratívnemu pochybeniu,\nktoré však nezakladá právo žalobcu uplatňovať si vo veci svedočné. V tejto súvislosti preto podľa\nkrajského súdu nevznikol právny nárok na svedočné v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. a/ zákona\nč. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „daňový poriadok“). Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že správca dane postupoval v\nsúlade so zákonom, keď žalobcovi uplatnenú náhradu ušlého zárobku za účasť na úkone súvisiacim so\nsprávou daní vo výške 1 223,- € nepriznal.\n\n4. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi ich\nnáhradu nepriznal.\nII.\n5. Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa\n§ 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu\nzmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie s povinnosťou\nžalovaného nahradiť žalobcovi celé trovy konania; alternatívne, aby rozsudok krajského súdu zrušil a\nvec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n6. Nestotožniac sa s názorom krajského súdu, žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný ako aj správca\ndane pri aplikácii daňového poriadku v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu ušlého\nzárobku postupovali nad rámec daný zákonom, a to predovšetkým reštriktívnym výkladom zákonného\nustanovenia § 12 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku, ktorým žalovaný a správca dane zúžili obsah\npojmu „ušlý zárobok“ a rozhodli o nepriznaní zákonného nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku\nsvedka, čím konali v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so základnými\nzásadami správy daní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku.\n7. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na skutočnosť opakovaného nezákonného konania správcu dane\nspočívajúceho v nahrádzaní inštitútu miestneho zisťovania inštitútom svedka a predvolávaním žalobcu\nako svedka, čo podľa žalobcu nie je možné zo strany krajského súdu obhajovať ako administratívne\npochybenie bez akýchkoľvek z toho plynúcich dôsledkov.\n8. Krajskému súdu žalobca vytýkal, že sa nezaoberal relevantnými skutočnosťami, na ktoré žalobca\nv podanej žalobe a následne uskutočnenom pojednávaní upriamoval, na základe čoho mal za to,\nže krajský súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, čím bolo zo strany konajúceho\nsúdu porušené právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces, t.j. odňala sa\nmu možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sa odvolával na početné rozhodnutia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, medzi nimi aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 169/2010\nv ktorom ústavný súd konštatoval: „Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v\nodôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé\na presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,\nIII. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).“\n9. Poukázal ďalej na skutočnosť, že v skutkovo zhodnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave\npod sp.zn. 5S/35/2015, došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia daňových orgánov o zamietnutí\nnároku žalobcu o náhradu ušlého zárobku (svedočné), v ktorom súd vyslovil právny názor: „Súd zrušil\nrozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože žalovaný nesprávne postupoval,\nkeď žalobcovi nepriznal ušlý zárobok (svedočné) a nesprávne aplikoval Zákonník práce a § 72 vyhl.\nč. 543/2005 Z.z. voči žalobcovi. Žalobca je podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka a preto má\nnárok na ušlý zárobok (svedočné) vypočítaný podľa zákona č. 595/2003 Z.z.“ Žalobca vyššie citovaným\nsúdnym rozhodnutím upozornil na povinnosť súdov rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných veciach\nnevznikali neodôvodnené rozdiely, čím podľa jeho názoru vyvoláva rozhodnutie krajského súdu dojem\narbitrárnosti (svojvôle) rozhodovania súdu.\nIII.\n10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním z 20.06.2016, v ktorom uviedol, že v\nplnom rozsahu zotrváva na svojom stanovisku, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správneho\norgánu prvého stupňa boli vydané v súlade so zákonom a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok\nkrajského súdu potvrdil.\n\n11. Nesúhlasiac s právnym názorom žalobcu uviedol, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v\nprejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu, resp. účastníka daňového konania. Mal\nza to, že daňový úrad, ktorý preveruje a zisťuje skutkový stav u dodávateľských spoločností, bol v\ndanom prípade v postavení miestne príslušného správcu dane a daňový subjekt bol v predmetnom\nkonaní v postavení daňového subjektu, nie v postavení svedka. Na podporu svojich tvrdení odkázal\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013 z 30.07.2014, v ktorom súd\nuviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového\nkonania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže byť len osoba, ktorá v\nprejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady, ktoré preverovali a\nzisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne\npríslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných\nkonaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných\ndaňových subjektov a nie v postavení svedkov.“ V opačnom prípade by mohlo dôjsť k paradoxnej\nsituácii, kedy by konateľ kontrolovaného daňového subjektu kládol otázky konateľovi spoločnosti, ktorá\nobchoduje s kontrolovaným daňovým subjektom a od ktorého správca dane potrebuje získať informácie v\nsúvislosti s preverením jeho dodávateľsko-odberateľských vzťahov s kontrolovaným subjektom. V tomto\nprípade ide o toho istého konateľa, ktorý by kládol otázky sám sebe.\n12. K odvolacím dôvodu žalobcu, ktorým namietal nesprávny výklad ustanovenia § 12 ods. 2\npísm. a/ Daňového poriadku žalovaný uviedol, že činnosť konateľa, resp. akéhokoľvek štatutárneho\norgánu sa v pracovnom pomere vykonávať nemôže, nakoľko medzi konateľom a spoločnosťou ide\no obchodnoprávny vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom, pričom však podotkol, že platná\nlegislatíva nebráni spoločníkovi, resp. konateľovi spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvoriť riadny\npracovný pomer.\n13. Záverom uviedol, že správca dane predvolal listom žalobcu ako svedka, pričom ide o procesné\npochybenie správcu dane, ktoré však nemôže mať vplyv na hmotnoprávny predpis a nezakladá právo\nžalobcu uplatňovať si vo veci svedočné. V predmetnej veci potreboval správca dane zistiť skutočnosti\nsúvisiace s výkonom daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu DEVELOPMENT\nService, spol. s r.o., ktorej je žalobca konateľom za zdaňovacie obdobie jún, september a december\n2013 preverením jeho dodávateľsko-odberateľských vzťahov so spoločnosťou ERS Office, spol. s r.o.,\nktorej je žalobca tiež konateľom.\nIV.\n14. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve a v zmysle § 1 písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\n15. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2\nOSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSR www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)\na dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech a preto podľa § 219 OSP rozhodnutie\nkrajského súdu potvrdil, aj keď čiastočne z iných dôvodov.\n17. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\n18. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si\n\nzadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či\nkonal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma\nprocesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia ( § 250i ods. 3 OSP).\n19. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť záverov krajského\nsúdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal.\n20. Predmetom preskúmavania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č.\n1100302/1/516338/2014/5131 z 24.11.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené\nprvostupňové správne rozhodnutie o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca\núdajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.\n21. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného najvyšší súd zistil, že žalobca si písomným\npodaním z 18.07.2014 uplatnil nárok na náhradu ušlého zárobku za svoju účasť na svedeckej výpovedi,\nktorej sa zúčastnil na základe predvolania Daňového úradu v Bratislave z 25.06.2014 v celkovej výške\n1.223 eur. Správca dane uplatneniu nároku na náhradu ušléhozárobku nevyhovel s odôvodnením,\nže ušlým zárobkom je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo\nk rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodniteľne očakávať. Voči\ntomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím\nžalovaného z 24.11.2014 tak, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave č.\n9104403/5/3626657/2014/MicŠ z 25.07.2014 potvrdil s totožným odôvodnením.\n22. Z listu správcu dane z 25.06.2014, ktorým žalobcu predvolal na ústne pojednávanie, ako aj zo\nzápisnice o ústnom pojednávaní z 15.07.2014 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava ako miestne príslušný\nsprávca dane predvolal konateľa spoločnosti ERS Office Service, spol. s r.o. Mgr. C. C. ako svedka\nv súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňového subjektu DEVELOPMENT Service, spol. s r.o.,\nktorého konateľom je tiež Mgr. C. C., za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov so\nspoločnosťou ERS Office Service, spol. s r.o.\n23. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových\nsubjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.\n24. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady,\nktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému\nsubjektu.\n25. Podľa odseku 2 písm. a/ citovaného ustanovenia, ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch\nsúvisiacich so správou daní svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je\npotrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi,\nktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká.\n26. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 citovaného zákona, každý je povinný vypovedať na účely správy\ndaní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe: musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať.\nSprávca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok\nnedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20.\n27. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok\nobsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich\npre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n\n28. Najvyšší súd mal z obsahu administratívneho spisu žalovaného za preukázané, že správca dane\npredvolal žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti ERS Office Service, spol. s r.o., aby vypovedal\no skutočnostiach súvisiacich s obchodom so spoločnosťou DEVELOPMENT Service, spol. s r.o., ktorej\nkonateľom je tiež žalobca. Základnou otázkou, ktorú najvyšší súd musel vyriešiť je zodpovedanie otázky,\nči bol žalobca v rámci úkonu správcu dane v postavení svedka. Je potrebné uviesť, že keďže svedok\nvypovedá o skutočnostiach, ktoré sám vnímal priamym a bezprostredným pozorovaním skutočnosti, je\nvýpoveď svedka nenahraditeľná a nositeľ tejto výpovede nezastupiteľný. Uvedené zároveň podmieňuje,\nže svedkom môže byť len fyzická osoba.\n29. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že pri danom výsluchu svedka nebol žalobca, ktorý pri\ntomto úkone vystupoval ako konateľ spoločnosti ERS Office Service, spol. s r.o., v postavení daňového\nsubjektu, nakoľko daňová kontrola prebiehala u spoločnosti DEVELOPMENT Service, spol. s r.o. Aj keď\nsprávny orgán postavil žalobcu do pozície, kedy ako svedok kládol daňovému subjektu otázky, na ktoré\naj sám odpovedal, t.j. do pozície, kde sa osoba svedka prekrývala s postavením daňového subjektu,\nz procesných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového\nporiadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy\ndaní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V zmysle § 244\nods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov\nzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Z tohto právneho rámca je nutné vyvodiť,\nže správny súd nie je oprávnený skúmať účelnosť a vhodnosť procesného postupu správneho orgánu,\npokiaľ tento nevybočuje zo zákonných medzí.\n30. Najvyšší súd pri riešení danej otázky vychádzal z normatívnej roviny právnej normy upravujúcej\npostavenie svedka v rámci dokazovania, konkrétne výsluchu svedka. Ako bolo vyššie uvedené svedok\nsa vyjadruje o okolnostiach, ktoré sám vnímal a preto je nenahraditeľný, ale pozícia konateľa ako\nštatutárneho zástupcu daňového subjektu sa môže v priebehu prebiehajúceho konania zmeniť. Nositeľa\ninformácii v postavení svedka charakterizuje nenahraditeľnosť, zatiaľ čo účastník daňového konania sa\nmôže zmeniť napríklad tým, že do jeho postavenia nastúpi právny nástupca. Berúc uvedené do úvahy\nby mohla nastať situácia, kedy by napríklad žalobca nebol konateľom v spoločnosti DEVELOPMENT\nService, spol. s r.o., alebo rovnako by sa mohol zmeniť konateľ v spoločnosti ERS Office Service, spol.\ns r.o., avšak ako svedok - konateľ, ktorý realizoval obchodný vzťah so spoločnosťou DEVELOPMENT\nService, spol. s r.o. by žalobca stále vypovedal v postavení svedka vo vzťahu k zástupcovi spoločnosti\nDEVELOPMENT Service, spol. s r.o.\n31. Za uvedených skutkových okolností je zrejmé, že došlo k administratívnemu pochybeniu zo strany\nsprávneho orgánu, a účelnejší by bol inštitút miestneho zisťovania u spoločnosti ERS Office Service,\nspol. s r.o. cestou jej konateľa.\n32. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013\nz 30.07.2014, v ktorom súd uviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali\nako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže\nbyť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady,\nktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v\npostavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli\nv predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne\npríslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov.“ je potrebné uviesť, že sa nejedná o\ntotožný skutkový stav. Vo vyššie uvedenom prípade prebiehala daňová kontrola aj u dodávateľských\nspoločností a tieto sa vyjadrovali ku kontrolným zisteniam správcu dane z pozície daňového subjektu. V\nprejednávanom prípade však správca dane postavil žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti do\npozície svedka z dôvodu, že v jeho spoločnosti nevykonával daňovú kontrolu a teda nemal postavenie\ndaňového subjektu. Predpokladajúc, že z toho dôvodu použil inštitút svedka, kedy mal pri výsluchu\nsvedka v pozícii osoby, ktorá kladie otázky aj ich odpovedá tú istú osobu, jedenkrát v postavení fyzickej\nosoby a druhýkrát v postavení štatutárneho orgánu spoločnosti. Uvedené sa prieči zmyslu a účelu\ndokazovania a preukazovania skutočností ako inštitútu v daňovom predpise.\n33. Napriek administratívnemu pochybeniu, nepovažoval najvyšší súd za účelné zrušiť rozhodnutie\nžalovaného, nakoľko postupujúc podľa ústavnej normy, ktorá je nadradená zákonnému predpisu\n\nobčianskemu procesnému kódexu, najvyšší súd v zmysle článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa ktorého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže\nsa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; preskúmal\nrozhodnutie žalovaného z toho pohľadu, či neboli porušené práva fyzickej osoby svedka rozhodnutím\no nepriznaní „ušlého zárobku“.\n34. Najvyšší súd preto neprihliadol na administratívne pochybenie správneho orgánu, nakoľko dal\nprednosť pri strete týchto záujmov ochrane práv a oprávnených záujmov fyzickej osoby, ktorá v zmysle\nčlánku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky požiadala o právnu a súdnu ochranu a preskúmal\nrozhodnutie správneho orgánu z toho pohľadu, či boli splnené podmienky pre nepriznanie uplatneného\nnároku žalobcu.\n35. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku, ktorú si z titulu účasti na ústnom\npojednávaní uplatňoval v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku, je potrebné upriamiť pozornosť\nna ustanovenie § 12 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého náklady, ktoré vzniknú pri správe\ndaní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Keďže žalobca\nsa príslušného úkonu zúčastnil aj v postavení konateľa daňového subjektu DEVELOPMENT Service,\nspol. s r.o., pričom čas, ktorý strávil na úkone ako svedok sa plne prekrýval s účasťou žalobcu na\núkone v postavení konateľa spoločnosti, v ktorej správca dane vykonával daňovú kontrolu, nie je možné\npostupujúc v zmysle ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia žalobcovi priznať nárok na svedočné, nakoľko\nnáklady vzniknuté daňovému subjektu za účasť na úkonoch správcu dane pri správe daní uhrádza\nsamotný daňový subjekt.\n36. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, najvyšší\nsúd pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia\nRuiz v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry tohto súdu ref1ektujúcej princíp riadneho\nchodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú\nzaložené: Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné\nvysporiadať sa s každým argumentom. Obdobne aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).\nNa základe uvedeného najvyšší súd konštatoval, že posudzujúc odôvodnenie krajského súdu ústavným\nsúdom nastoleným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, toto považoval za dostatočne presvedčivé,\nnakoľko sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom vysporiadal\ns námietkami žalobcu, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v merite veci.\n37. Pokiaľ žalobca v odvolaní upozornil na povinnosť súdov rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných\nveciach nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom poukázal na to, že v skutkovo zhodnom konaní\nvedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 5S/35/2015, došlo k zrušeniu rozhodnutia daňových\norgánov o zamietnutí nároku žalobcu o náhradu ušlého zárobku (svedočné), najvyšší súd dáva za\npravdu, žalobcovi v tom, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na\nurčitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď\n(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Aj keď právne závery všeobecných\nsúdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť\nidenticky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú\nk naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Najvyšší súd viazaný v zmysle čl.144 Ústavy SR ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, vytvoril dostatočný rozhodovací\npriestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva, tým, že svoje rozhodnutie a právny výklad\nústavne konformným spôsobom dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, pričom nepovažoval\nza ústavné len mechanicky prevziať argumentáciu krajského súdu rozhodujúceho v inej veci.\n38. Najvyšší súd preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky individuálne okolnosti\ndaného prípadu, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta\ndruhá OSP a § 219 OSP potvrdil.\n\n39. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k\nods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada\ntrov konania neprináleží.\n40. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}