{"guid": "4b0e3972-766a-42e6-a993-9b7c12dff319:4a797aac-bd8e-4f13-bfbe-cad039082208", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1", "spisova_znacka": "8Sžh/3/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžh/3/2016 z 31. 5. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. 8Sžh/3/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1", "identifikacne_cislo": "1015200194", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2018-05-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-8.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-8.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/136#paragraf-8"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a797aac-bd8e-4f13-bfbe-cad039082208", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžh/3/2016\n1015200194\n31. 05. 2018\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2018:1015200194.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Železničná\nspoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou\nAdvokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, proti\nžalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava, v konaní o\npreskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 5. novembra\n2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa\n13. októbra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa\n13. októbra 2015 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 89,50 €, na účet právneho\nzástupcu žalobcu, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave (ďalej „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5S 30/2015-306 zo dňa 13. októbra\n2015 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie Rady žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 5.\nnovembra 2014 (ďalej „druhostupňové rozhodnutie“), ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného č.\n2013/DZ/2/1/021 zo dňa 22. augusta 2013 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že z administratívneho spisu zistil, že\nprvostupňovým rozhodnutím žalovaného v spojení s druhostupňovým rozhodnutím Rady žalovaného bol\nžalobca uznaný vinným zo spáchania správneho deliktu v podobe zneužitia dominantného postavenia\npodľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001\nZ. z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej „zákon“ alebo „zákon č. 136/2001 Z. z.“). Za spáchanie tohto\nsprávneho deliktu uložil žalovaný žalobcovi pokutu vo výške 10.253.662 €.\nŽalovaný svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v\nsledovanom období od 1. januára 2005 do 31. decembra 2010 žalobca, ako podnikateľ pôsobiaci\nna celom území Slovenskej republiky s dominantným postavením a/ na relevantnom trhu predaja\na prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a b/ na relevantnom trhu poskytovania\nslužieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre motorové rušne, svojím\nsprávaním, spočívajúcim jednak v obmedzovaní predaja a prenájmu elektrických rušňov súkromným\nželezničným dopravcom pôsobiacim v SR (ďalej „SŽD“) a jednak v obmedzovaní doplňovania paliva\n\ndo motorových rušňov SŽD, vylučoval konkurenciu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy\nrealizovanej formou ucelených vlakov na území SR, čím znížil intenzitu súťaže na tomto trhu a tým v\nkonečnom dôsledku ovplyvnil samotnú štruktúru tohto trhu.\nPodľa žalovaného, uvedené konanie žalobcu ovplyvňovalo obchod medzi členskými štátmi, pretože sa\ntýkalo veľkoobchodných, resp. dodávateľských služieb dominanta vzťahujúcich sa k celému územiu SR\ntvoriacemu podstatnú časť vnútorného trhu.\nŽalobca v zákonnej lehote napadol druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie (ďalej\nspolu „rozhodnutia žalovaného“) správnou žalobou podľa druhej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej „OSP“). Žalobca považoval rozhodnutia žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné\nz dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ až d/ OSP. Preto sa žalobca v žalobe domáhal, aby krajský súd\nrozhodnutia žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nŽalobca sa v žalobe postupne zaoberal najmä jednotlivými relevantnými trhmi, ako ich vymedzil žalovaný\nv rozhodnutiach žalovaného, nedostatkami zistenia skutkového stavu zo strany žalovaného a uloženej\npokute.\nVo vzťahu k záveru žalovaného, uvedenému v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého mal žalobca\nv sledovanom období rokov 2005 až 2010 zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu predaja a\nprenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, namietal žalobca najmä nasledovné:\nŽalobca namietol, že v sledovanom období vôbec nemal dominantné postavenie na uvedenom trhu.\nZároveň namietol (ne)správnosť vymedzenia tohto relevantného trhu zo strany žalovaného. Podľa\nžalobcu mal žalovaný tento relevantný trh vymedziť z tovarového hľadiska ako trh prístupu k elektrickým\nrušňom schopným prevádzky v SR a z priestorového hľadiska ho mal žalovaný vymedziť nielen územím\nSR, ale minimálne aj územím ČR, Maďarska, Poľska a Rakúska.\nŽalobca ďalej v žalobe uviedol, že aj keby mal v sledovanom období na relevantnom trhu predaja\na prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR dominantné postavenie, neboli splnené\nnasledovné kumulatívne predpoklady potrebné na vyslovenie záveru o zneužití dominantného\npostavenia: a/nebolo preukázané, že SŽD žiadali žalobcu o predaj/prenájom elektrických rušňov,\nb/ nebolo preukázané, že SŽD žiadali o predaj/prenájom konkrétnych radov elektrických rušňov v\nkonkrétnom čase, c/ nebolo preukázané, že v čase, kedy SŽD prípadne žiadali žalobcu o predaj/\nprenájom určitých radov elektrických rušňov objektívne neexistovala pre SŽD iná alternatíva, ako za\nporovnateľných podmienok nadobudnúť požadované elektrické rušne od iného subjektu, d/ nebolo\npreukázané, že v čase, kedy SŽD prípadne žiadali žalobcu o predaj/prenájom určitých radov elektrických\nrušňov, žalobca skutočne disponoval prebytočnými kapacitami týchto radov elektrických rušňov a e/\ntaktiež nebolo preukázané, že by napriek skutočnostiam uvedeným v písmenách a/ až d/ žalobca\nodmietol SŽD žiadané rady elektrických rušňov predať/prenajať bez objektívneho dôvodu.\nŽalobca ďalej v žalobe namietal voči tomu, ako sa žalovaný v rozhodnutiach žalovaného vysporiadal\ns vyhláseniami nasledovných dopravcov: Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. (ďalej „ZSSK“), ČD\nCargo, a.s. (ďalej „ČD Cargo“), Advanced World Transport, a.s. (ďalej “AWT”) a České dráhy, a.s. (ďalej\n“České dráhy”), ktoré boli predložené v konaní. Konkrétne namietal voči záverom Rady žalovaného, v\nzmysle ktorých táto považovala uvedené vyhlásenia za nespôsobilé naplniť znaky čestných vyhlásení\npodľa § 39 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej „Správny poriadok“). Podľa žalobcu uvedené\nvyhlásenia dopravcov nie sú čestnými vyhláseniami v zmysle Správneho poriadku, ale ide o vyjadrenia\nprávnických osôb podľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku. V súvislosti s týmito vyhláseniami žalobca\nnamietal nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným.\nVo vzťahu k záveru žalovaného, uvedenému v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého mal žalobca\nv sledovanom období rokov 2005 až 2010 zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu doplňovania\npaliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, namietal žalobca najmä nasledovné:\nŽalobca namietol, že v sledovanom období vôbec nemal dominantné postavenie na uvedenom trhu.\nZároveň vytýkal žalovanému, že tento mal pri posudzovaní možností tankovania paliva do motorových\nrušňov SŽD z tovarového hľadiska zamerať svoju pozornosť aj na tankovanie motorových rušňov\n\nposkytované v rámci poskytovania služieb rušňového hospodárstva a z priestorového hľadiska mal\nžalovaný vymedziť relevantný trh nielen územím SR, ale mal do neho zahrnúť aj pohraničné územia\nsusediacich štátov - ČR, Maďarska, Poľska a Rakúska.\nŽalobca ďalej v žalobe uviedol, že aj keby mal v sledovanom období rokov 2005 až 2010 na\nrelevantnom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne\ndominantné postavenie, neboli splnené nasledovné kumulatívne predpoklady potrebné na vyslovenie\nzáveru o zneužití dominantného postavenia: a/ nebolo preukázané, že by SŽD žiadali žalobcu o čerpanie\nPHM na jeho čerpacích staniciach a taktiež, b/ nebolo preukázané, že by v čase prípadných žiadostí SŽD\no čerpanie paliva na čerpacích staniciach žalobcu objektívne neexistovala pre SŽD žiadna iná alternatíva\nako za porovnateľných podmienok načerpať palivo do ich motorových rušňov. Žalobca v žalobe uviedol,\nže SŽD mali možnosť čerpať palivo do motorových rušňov jednak v SR a jednak aj v pohraničí susedných\nštátov, a to na čerpacích zariadeniach AVK vo vlastníctve ZSSK nachádzajúcich sa v SR, čerpacích\nzariadeniach na vlečkách, čerpacích zariadeniach vo vlastníctve Železníc Slovenskej republiky (ďalej\n„ŽSR“) nachádzajúcich sa v SR, čerpacích zariadeniach nachádzajúcich sa v pohraničných oblastiach\nsusediacich štátov (Maďarska, Rakúska, Poľska a ČR), na vlastných čerpacích zariadeniach AVK\n(odkúpených od spoločnosti PETRO Card) a na zakonzervovaných čerpacích staniciach žalobcu (od\nneho odkúpených, alebo prenajatých; c/ nebolo preukázané, že by v čase, kedy SŽD žalobcu prípadne\nžiadali o čerpanie paliva do ich motorových rušňov, žalobca bol skutočne schopný umožniť čerpanie\npaliva vzhľadom na kapacitné možnosti konkrétnych čerpacích staníc, d/ taktiež nebolo preukázané, že\nby napriek skutočnostiam uvedeným v písmenách a/ až c/ (ak by boli preukázané) žalobca odmietol\nSŽD poskytnúť službu čerpania paliva do ich motorových rušňov na jeho čerpacích staniciach bez\nospravedlniteľného dôvodu.\nŽalobca v žalobe namietol aj záver žalovaného, uvedený v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorého\nrelevantným trhom, na ktorom sa prejavili dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcom, je\ntrh železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR. Podľa žalobcu\nmal byt' tento relevantný trh vymedzený z tovarového hľadiska ako trh železničnej nákladnej prepravy\nrealizovanej formou priamych ucelených vlakov.\nŽalobca ďalej v žalobe rozporoval aj záver žalovaného o tom, že na relevantnom trhu železničnej\nnákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR mal žalobca v sledovanom\nobdobí 2005-2010 dominantné postavenie. K tomu žalobca uviedol, že neboli naplnené kumulatívne\npredpoklady dominancie na tomto trhu, a síce - a/ že podnikateľ nie je vystavený podstatnej súťaži a\nsúčasne b/ že podnikateľ sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môže správať nezávisle.\nŽalobca v žalobe namietal aj to že mu v správnom konaní nebolo preukázané, že by zvyšoval ceny\nnad konkurencieschopnú úroveň, že by obmedzoval ponuku služieb pre odberateľov (konečných\nzákazníkov), či zanedbával kvalitu služieb.\nPodľa žalobcu sa žalovaný ďalej nedostatočne vyrovnal s otázkou bariér vstupu na uvedený relevantný\ntrh, ktoré podľa názoru žalobcu neboli vysoké, respektíve neexistovali.\nŽalobca taktiež namietal, že žalovaný v správnom konaní nesprávne zohľadnil informácie poskytnuté\nkonkurentmi žalobcu vzhľadom na ich možnú zaujatosť, ako aj to, že žalovaný využil údaje z konania\no koncentráciách, pričom ale tieto údaje neboli podľa žalobcu relevantné vo vzťahu k preukazovaniu\nskutočností rozhodných pre toto konanie.\nŽalobca rovnako v žalobe namietol aj voči spôsobu, akým sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou\ntýkajúcou sa slobodnej voľby podnikateľa disponovať so svojim majetkom a výberu obchodných\npartnerov. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný sa v priebehu správneho konania dopustil\nzásadných pochybení pri zisťovaní skutkového stavu.\nŽalobou ďalej žalobca rozporoval výšku uloženej pokuty a vymedzenie podmienok, za ktorých môže\nbyť pokuta uložená. Žalobca predovšetkým namietal, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca zneužíval\nsvoje dominantné postavenie na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných\nprevádzky v SR a relevantnom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD pôsobiacich v SR\npočas celého sledovaného obdobia rokov 2005 až 2010. V súvislosti s tým žalobca namietol žalovaným\n\nstanovené časové vymedzenie porušenia zákona na obdobie 6 rokov (2005-2010) a v spojitosti s\ntým zároveň namietol aj prenásobenie pokuty koeficientom 6, ktorý použil žalovaný v rozhodnutiach\nžalovaného.\nV súvislosti s uloženou pokutou žalobca namietal, že žalovaný na ťarchu žalobcu nesprávnym spôsobom\nuplatnil koncept „single and continuous infringement“. Žalobca uviedol, že na to, aby bolo možné\nna určité dlhšiu dobu pokračujúce konanie, skladajúce sa z jednotlivých čiastkových konaní, uplatniť\nkoncept „single and continuous infringement“, musí každé čiastkové konanie samo o sebe predstavovať\nporušenie zákona. Na podporu svojich tvrdení uviedol interpretáciu tohto konceptu vo viacerých\nrozhodnutiach súdov.\nŽalovaný v žalobe rozporoval aj vymedzenie relevantného obratu pre určenie pokuty, pričom žiadal, aby\nsa do relevantného obratu nazapočítavala tá časť obratu, ktorá sa viaže na iné typy ucelených vlakov,\nnež ako na priame ucelené vlaky.\nVo vzťahu k výpočtu pokuty zo strany žalovaného žalobca v žalobe namietol aj to, že žalovaný v\nprvostupňovom správnom konaní nezisťoval relevantný obrat žalobcu za účtovné obdobie roku 2012,\nhoci práve toto uzavreté účtovné obdobie predchádzalo dňu vydania prvostupňového rozhodnutia\n(22. augusta 2013). Rovnakého pochybenia sa podľa žalobcu dopustila aj Rada žalovaného v\ndruhostupňovom správnom konaní, keď nezisťovala relevantný obrat žalobcu za uzavreté účtovné\nobdobie žalobcu predchádzajúce vydaniu druhostupňového rozhodnutia (5. novembra 2014). Z dôvodu\ntohto pochybenia podľa žalobcu nemohol žalovaný ani konštatovať, že konečná výška pokuty\nnepresahuje 10 % z relevantného obratu žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie. Vzhľadom na\nuvedené potom žalobca namietol aj nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného, a to z dôvodu absencie\nvykonaného dokazovania.\nŽalobca v žalobe namietol aj spôsob, akým žalovaný zvýšil základnú sumu pokuty. Podľa žalobcu\nžalovaný pri tomto zvýšení postupoval účelovo a v rozpore s Metodickým pokynom žalovaného o\npostupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich\nsúťaž (ďalej „Metodický pokyn“).\nVo vzťahu k pokute sa žalobca v žalobe nestotožnil so záverom žalovaného o tom, že novela zákona\nč. 151/2014 Z. z. neprináša priaznivejšiu úpravu pre žalobcu v oblasti ukladania pokút, následkom čoho\ntáto novela zákona nemala byť na uloženie pokuty aplikovaná. Žalobca s týmto záverom žalovaného\nnesúhlasil a tvrdil, že práve uvedená novela zákona pre žalobcu prináša priaznivejšiu úpravu, nakoľko\ntáto novela zmenila úpravu objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe považoval námietky žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného\nza nedôvodné a nepreukazujúce také pochybenia žalovaného, ktoré by mohli mať za následok\nnezákonnosť rozhodnutí žalovaného alebo postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu.\nNa úvod vyjadrenia k žalobe žalovaný uviedol, že súd by mal v tomto konaní prihliadať iba na tie\nargumenty žalobcu, ktoré uviedol priamo v žalobe. Vo vzťahu k ostatným argumentom uvedeným v\npredchádzajúcich dokumentoch obsiahnutých v administratívnom spise, na ktoré žalobca v žalobe iba\nneurčitým spôsobom odkazuje, si žalobca podľa názoru žalovaného nesplnil povinnosť vyplývajúcu z §\n249 ods. 2 OSP, a preto súd nemá na tieto argumenty prihliadať.\nVo vzťahu k relevantnému trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a\npostaveniu žalobcu na tomto trhu, uviedol žalovaný vo vyjadrení k žalobe nasledovné:\nPodľa žalovaného, z rozhodnutí žalovaného vyplýva, že pre žalobcu, ako aj pre SŽD je na výkon ich\nčinnosti nevyhnutné disponovať hnacími dráhovými vozidlami (ďalej „HDV“) - rušňami. Rušne môžu\nbyt' elektrické, alebo motorové, avšak pre SŽD, ako aj žalobcu je ekonomicky výhodnejšie využívanie\nelektrických rušňov, pričom tieto sú na účely tohto správneho konania nezameniteľné s motorovými\nrušňami. Žalovaný je presvedčený, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že žalobca pôsobil na\ndodávateľskej úrovni voči svojim konkurentom na trhu predaja/prenájmu elektrických rušňov schopných\nprevádzky v SR.\n\nŽalovaný uviedol, že žalobca získal elektrické rušne do vlastníctva v procese liberalizácie železničnej\nnákladnej dopravy. Rozhodujúcim zdrojom elektrických rušňov pre žalobcu bol rok 2004, kedy došlo k\nrozdeleniu Železničnej spoločnosti, a.s. a prechodu elektrických rušňov na žalobcu. Žalovaný má za\nto, že v rozhodnutiach žalovaného dostatočne preukázal, že rušne, ktoré takýmto spôsobom po roku\n2004 prešli na žalobcu, boli rozhodujúcimi aktívami na generovanie obratu SŽD, ktorí ale k nim nemali\nprístup. Rovnako sa žalovaný domnieva, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že uvedené rušne,\ntzv. ,,staré“ elektrické rušne, nemali rovnocennú alternatívu v „nových“ elektrických rušňoch, rušňoch\nzískavaných zo zahraničia, ani v elektrických rušňoch primárne používaných na osobnú železničnú\nprepravu.\nŽalovaný nesúhlasí ani s námietkou žalobcu, že nezohľadnil pri sledovaní rozdelenia aktív generujúcich\nobrat elektrických rušňov, pôvodne vlastnených Železničnou spoločnosťou a.s., skutočnosť, že niektoré\nelektrické rušne prešli aj na ZSSK, a nielen na žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že z\njeho rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že zohľadňoval skutočnosť, že niektoré elektrické rušne, pôvodne\nvlastnené Železničnou spoločnosťou a.s., prešli aj na ZSSK. Táto skutočnosť, podľa žalovaného, nemala\nvplyv na jeho závery. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje jednak na vyjadrenie spoločnosti ZSSK\n(bod 180 prvostupňového rozhodnutia), kde táto uviedla, že tieto elektrické rušne upravovala na svoje\npotreby, vzhľadom na osobitosti osobnej železničnej prepravy, čím neboli priamo použiteľné pre SŽD pre\nnákladnú dopravu a jednak na to, že podľa údajov a vyjadrení predložených spoločnosťou ZSSK, táto\nnaviac ani na poskytovanie rušňov SŽD nemala kapacity. Žalovaný je taktiež presvedčený, že vo svojich\nrozhodnutiach jednoznačne preukázal, že alternatíva využívania nových elektrických rušňov, respektíve\nich úpravy nebola reálna a ani relevantná na vytvorenie efektívneho konkurenčného tlaku zo strany\nSŽD na žalobcu v sledovanom období, a to vzhľadom na problémy spojené so schvaľovaním nových\nelektrických rušňov.\nPokiaľ ide o vyhlásenia spoločností ZSSK, AWT, ČD Cargo, a České dráhy, predložené v správnom\nkonaní žalobcom, žalovaný poukazuje na to, že sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal s argumentmi\nžalobcu vzťahujúcimi sa k týmto vyhláseniam, a to nielen vzhľadom na ich neprípustnosť z pohľadu\ninštitútu čestných vyhlásení podľa § 39 Správneho poriadku, ale aj vzhľadom na ich ďalšie vecné a\nformálne náležitosti. Žalovaný naďalej tvrdí, že predmetné dokumenty sú irelevantné a nespôsobilé\nvyvrátiť ním zistený skutkový stav.\nŽalovaný ďalej uviedol, že v rámci vymedzenia tovarového relevantného trhu predaja a prenájmu\nelektrických rušňov schopných prevádzky v SR dostatočným a jasným spôsobom zdôvodnil okruh\ntovarov, ktoré patria na tento relevantný trh, pričom sú z pohľadu užívateľov (SŽD) zhodné, resp.\nvzájomne zastupiteľné. V rámci tejto analýzy žalovaný jednoznačne preukázal, že služby rušňového\nhospodárstva a služby predaja/prenájmu elektrických rušňov nie sú zameniteľné, nepatria na jeden trh.\nSŽD, ktorí sú v tomto prípade užívatelia, nedokážu služby rušňového hospodárstva využiť na vytvorenie\nkonkurenčného tlaku pri poskytovaní služieb na trhu železničnej nákladnej prepravy na rozdiel od\nelektrických rušňov, ktoré ak získajú do svojej dispozície, vedia na vytvorenie takéhoto súťažného tlaku\nvyužiť. Žalovaný má za to, že v rozhodnutiach žalovaného dostatočne preukázal, že subjektom, ktorý\nrušne schopné prevádzky v SR v rozhodujúcej miere vlastní, je práve žalobca a na trhu nie je prítomný\nkonkurent, ktorý by na žalobcu v oblasti predaja/prenájmu elektrických rušňov vyvíjal konkurenčný tlak,\na teda žalobca má dominantné postavenie na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných\nprevádzky v SR.\nŽalovaný taktiež vo svojom vyjadrení konštatoval, že v rozhodnutiach žalovaného preukázal, že žalobca,\nv snahe udržať si svoje dominantné postavenie a eliminovať potenciálny konkurenčný tlak SŽD,\nnepredával a neprenajímal elektrické rušne SŽD, ktorí mu konkurovali na trhu železničnej nákladnej\ndopravy v SR, hoci spoločnostiam, ktoré mu nekonkurovali, elektrické rušne predával alebo prenajímal\nTýmto správaním žalobca obmedzil schopnosť SŽD efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej\ndopravy formou ucelených vlakov v SR, a teda aj ich schopnosť konkurovať žalobcovi na tomto\ntrhu. Ďalej žalovaný tvrdí, že dostatočne preukázal, že žalobca mal vedomosť o záujme SŽD ako\nsvojich reálnych, alebo potenciálnych konkurentov, o poskytovanie služby predaja/prenájmu elektrických\nrušňov. V tejto súvislosti považuje žalovaný za preukázané svoje závery, z ktorých vyplýva, že žalobca\nopakovane odmietol prenajať rušne spoločnosti Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. (ďalej\n„SŽDS“).\n\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe taktiež vyslovil, že dostatočne preukázal, že žalobca mal\ndostatočné kapacity na poskytnutie služby predaja/prenájmu elektrických rušňov, ale túto službu\nodmietol svojím konkurentom poskytnúť ako naplnenie stratégie prijatej riadiacimi orgánmi žalobcu.\nPodľa žalovaného, z dôkazov, ktorými disponoval v správnom konaní, celkom jasne vyplynulo, že\npredmetná stratégia žalobcu bola prijatá na základe monitoringu aktivít konkurentov a predpokladov\no konkurenčných tlakoch v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Žalovaný je presvedčený, že\nžalobca sa protisúťažným spôsobom správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu. Uvedené\nvyplýva z marketingových plánov žalobcu, v ktorých ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh\nželezničnej nákladnej dopravy, žalobca s cieľom udržať si dominantné postavenie na trhu napr. zaviedol\nopatrenie ,,neposkytovanie žiadnych služieb externým dopravcom“ (Marketingový plán za rok 2005).\nV závere časti vyjadrenia žalovaného, týkajúcej sa konania žalobcu na trhu predaja a prenájmu\nelektrických rušňov schopných prevádzky v SR, žalovaný uviedol, že v správnom konaní preukázal aj\nsamotné dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcu, pričom bolo preukázané, že ak by\nžalobca túto praktiku nerealizoval, súťaž na trhu železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov\nv SR by bola intenzívnejšia, s pozitívnym vplyvom na podmienky pre odberateľov služby železničnej\nnákladnej prepravy (nižšie ceny, vyššia kvalita).\nŽalovaný sa taktiež nestotožnil s námietkami žalobcu vo vzťahu k vymedzeniu relevantného trhu\ndoplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, ako aj k postaveniu a\nčinnosti žalobcu na tomto trhu. Žalovaný odmieta obvinenia žalobcu, že nerešpektoval jeho právo\nuvádzať nové skutočnosti v priebehu správneho konania a nezohľadňoval ich v zisteniach týkajúcich\nsa skutkového stavu. Žalovaný uviedol, že plne rešpektuje právo žalobcu uvádzať nové skutočnosti v\npriebehu celého správneho konania, ako aj povinnosť správneho orgánu zohľadniť a vysporiadať sa\nso všetkými aspektmi skutkového stavu. Podľa žalovaného sa tento vo svojich rozhodnutiach detailne\nzaoberal rozsiahlymi námietkami žalobcu, každú z nich vyhodnotil, uviedol nielen svoje závery ohľadom\nnámietok, ale aj dôvody vedúce k takýmto záverom.\nŽalovaný za účelom posúdenia možného zneužitia dominantného postavenia žalobcu definoval ako\ndodávateľský tovarový relevantný trh aj trh poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových\nrušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Z priestorového hľadiska žalovaný vymedzil relevantný trh\nako SR, nakoľko odberatelia týchto služieb pôsobia s malými výnimkami v SR a túto službu nevyužívajú\nv zahraničí. Uvedené súvisí podľa žalovaného so skutočnosťou, že na pohyb rušňov za hranicami SR by\nmuseli mať licenciu, ktorej získanie iba za účelom tankovania v pohraničných priechodových staniciach\n(ďalej „PPS“) nie je účelné a ekonomické. Zároveň je žalovaný presvedčený, že vo svojich rozhodnutiach\npreukázal, že tankovanie v PPS nie je zameniteľné s tankovaním na čerpacích staniciach žalobcu, a\nteda nepatria na jeden relevantný trh.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že palivo do motorových rušňov je dopĺňané na čerpacích\nstaniciach pre motorové rušne. Žalobca vlastní čerpacie stanice, ktoré zahŕňajú nádrže paliva, ako aj\nďalšiu potrebnú infraštruktúru, a sú rozmiestnené po celom území SR. Žalovaný trvá na tom, že vo\nsvojich rozhodnutiach preukázal, že aj iní SŽD vlastnia/prevádzkujú motorové rušne, a teda na výkon\nsvojej podnikateľskej činnosti je pre nich nevyhnutné dopĺňať do nich PHM. Žalovaný vychádzal aj zo\nskutočnosti, že okrem SŽD a žalobcu vlastní motorové rušne aj ZSSK a ŽSR - správca infraštruktúry,\nktorí tiež vyžadujú službu dopĺňania paliva do ich rušňov. Žalovaný zistil, že ZSSK, ako aj ŽSR\n(vlastnené štátom) žalobca túto službu poskytuje. Podľa žalovaného, SŽD žalobca tankovanie na\nsvojich čerpacích staniciach v sledovanom období rokov 2005 až 2010 neumožňoval a SŽD si túto\npre nich nevyhnutnú službu museli zabezpečovať alternatívnym spôsobom. Žalovaný je presvedčený,\nže vo svojich rozhodnutiach preukázal, že alternatívne čerpanie nafty prostredníctvom špeciálne na\ntento účel pristavenej auto cisterny s naftou na miesta schválené ŽSR je náročné z administratívneho,\norganizačného, finančného, ako aj časového hľadiska, a preto nemôže byt' alternatívou k čerpaniu PHM\nna čerpacích staniciach žalobcu.\nŽalovaný rovnako trval na svojich záveroch, uvedených v jeho rozhodnutiach, že pre SŽD nie je reálna\nalternatíva vybudovania vlastných čerpacích staníc vzhľadom na finančnú a časovú náročnosť tejto\nalternatívy vo vzťahu k jej návratnosti. Podľa žalovaného tento taktiež dostatočne preukázal, že nie je\nmožné poskytnutie služby čerpania paliva do motorových rušňov od iných vlastníkov čerpacích staníc,\nkeďže žalobca je jediný vlastník čerpacích staníc schopných uspokojiť potreby SŽD. Hoci žalobca\n\nopakovane tvrdí, že existuje množstvo ďalších alternatív tankovania pre súkromných dopravcov okrem\nčerpacích staníc žalobcu, tieto sa podľa žalovaného v správnom konaní nepreukázali ako reálne a\nkorešpondujúce so skutočnou situáciou na trhu. Vo vzťahu k možnosti čerpania PHM zo strany SŽD od\nspoločnosti ZSSK žalovaný uviedol, že v správnom konaní bolo preukázané, že ZSSK nebolo spôsobilé\nposkytovať PHM SŽD a tieto ani neposkytovalo, s výnimkou plnenia svojich záväzkov voči žalobcovi v\nprípadoch mimoriadností.\nŽalovaný ďalej konštatoval, že aj vo vzťahu k čerpacím zariadeniam ŽSR v rozhodnutiach žalovaného\npreukázal, že ani táto alternatíva čerpania paliva pre SŽD nie je relevantnou alternatívou spôsobilou\nprispieť k vytváraniu súťažného tlaku SŽD na žalobcu v rámci poskytovania služieb železničnej\nnákladnej dopravy. Rovnako bolo podľa žalovaného v správnom konaní preukázané, že alternatíva\nrušňového hospodárstva nemá vplyv na možnosti pôsobenia SŽD na relevantnom trhu železničnej\nnákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR. Služba rušňového hospodárstva\ntotiž podľa žalovaného nie je pre SŽD zameniteľná so službou poskytovania služieb doplňovania\npaliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, a preto tieto dve služby nepatria\nna jeden relevantný trh. Žalovaný poukazuje aj na to, že sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadal aj\ns námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti SŽD získať službu doplňovania paliva do motorových\nrušňov kúpou alebo nájmom zakonzervovaných čerpacích staníc žalobcu, pričom ani táto alternatíva\nsa nepreukázala ako prostriedok umožňujúci SŽD získať aktíva potrebné na vytváranie konkurenčného\ntlaku na žalobcu v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Ako relevantný zdroj PHM pre motorové rušne\nSŽD sa nepreukázali ani čerpacie zariadenia na vlečkách. Vzhľadom na uvedené žalovaný vo svojich\nrozhodnutiach dospel k záveru o dominantnom postavení žalobcu na relevantnom trhu poskytovania\nslužieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR.\nŽalovaný nesúhlasí ani s tvrdeniami žalobcu, že nepreukázal naplnenie podmienok zneužívania\ndominantného postavenia žalobcom na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do\nmotorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR. Žalovaný je presvedčený, že dostatočne\npreukázal, že žalobca si bol vedomý záujmu svojich konkurentov o poskytovanie služby čerpania paliva\nz jeho čerpacích staníc, mal dostatočné kapacity na poskytnutie tejto služby, avšak túto službu odmietal\nposkytnúť svojim konkurentom, hoci títo ho o poskytovanie tejto služby žiadali, pričom jeho odmietnutie\nbolo naplnením stratégie prijatej jeho riadiacimi orgánmi, ktorú tieto prijali na základe monitoringu aktivít\nkonkurentov a odhadov pohybu na relevantných trhoch železničnej nákladnej prepravy.\nŽalovaný taktiež považoval za nedôvodné námietky žalobcu týkajúce sa vymedzenia tovarového\nrelevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Žalovaný\npovažoval svoje závery o vymedzení tohto odberateľského trhu, vyslovené v správnom konaní, za\nsprávne. Z priestorového hľadiska žalovaný zadefinoval trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej\nformou ucelených vlakov ako trh SR zohľadňujúci najmä technické a legislatívne rozdiely medzi\nželezničnými systémami v jednotlivých krajinách, ktoré bránia pôsobeniu dopravcov na širšom trhu a\nspôsobujú, že podmienky na vykonávanie železničnej nákladnej dopravy v jednotlivých krajinách nie sú\nhomogénne.\nŽalovaný je presvedčený, že preukázal existenciu dominantného postavenia žalobcu na relevantnom\ntrhu prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, keďže sa v rozhodnutiach žalovaného\ndostatočne vysporiadal so všetkými faktormi, ktoré sú podľa Európskej komisie potrebné pre posúdenie\ndominantného postavenia žalobcu, a síce a/ postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov\nna trhu, b/ potenciálna konkurencia a bariéry vstupu na trh a c/ vyrovnávacia kúpna sila. Žalovaný\nzároveň nesúhlasí so žalobcom, podľa ktorého je nevyhnutne potrebné na preukazovanie dominancie\npreukázať, že zo strany žalobcu dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurenčnú úroveň, obmedzovaniu\nponuky služieb pre odberateľov, alebo zanedbávaniu kvality služieb, nakoľko tieto faktory vyjadrujú\nskôr ekonomickú definíciu dominancie, a nie faktory preukazovania dominancie uvedené v bode 12\nUsmernenia Európskej komisie k čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. V súvislosti s\nuvedeným v prvom rade žalovaný zohľadnil štruktúru trhu (postavenie dominantného podniku a jeho\nkonkurentov na trhu), kde na základe komplexných číselných údajov získaných v rámci správneho\nkonania za každý rok sledovaného obdobia dospel k záveru, že na trhu železničnej nákladnej dopravy\nrealizovanej formou ucelených vlakov mal žalobca dlhodobo veľmi vysoký trhový podiel, približne 90 %\na viac. Žalovaný zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca ako štátny podnik dlhodobo pôsobiaci v sektore\n\nv porovnaní so súkromnými dopravcami, vlastní potrebnú infraštruktúru a veľký vozový park (cca 700\nrušňov a 14.000 nákladných vozňov).\nŽalovaný tiež hodnotil konkurenčný tlak na žalobcu okrem existujúcej trhovej situácie aj vzhľadom na\npotenciálny vplyv expanzie existujúcich konkurentov, vstup potenciálnych konkurentov na trh, alebo\nriziko vzniku takejto expanzie, alebo takéhoto vstupu na trh. Vzhľadom na uvedené žalovaný zisťoval\nprítomnosť prekážok v expanzii, alebo vstupu na trh. Podľa žalovaného tento vo svojich rozhodnutiach\npreukázal, že bariéry vstupu na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou\nucelených vlakov sú vysoké a vstup nových dopravcov na trh je spojený s vysokými nákladmi, na\nžalobcu nie je vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie alebo potenciálnej\nkonkurencie, a zároveň na uvedenom trhu nie je prítomná ani významná vyrovnávacia sila odberateľov.\nZohľadňujúc vyššie spomenuté žalovaný dospel k záveru, že žalobca má na relevantnom trhu\nželezničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR dominantné postavenie\npodľa § 8 ods. 1 zákona; ako aj podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nakoľko na\ntomto trhu nie je na žalobcu vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie,\npotenciálnej konkurencie, alebo vyrovnávajúcej kúpnej sily, čím žalobca nie je vystavený podstatnej\nsúťaži a vzhľadom na svoju ekonomickú silu sa môže správať nezávisle.\nK vymedzeniu relevantných trhov a postaveniu a správaniu žalobcu na nich žalovaný záverom uviedol,\nže vo svojich rozhodnutiach preukázal, že žalobca neposkytovaním služby doplňovania paliva na\nčerpacích staniciach pre rušne, ako aj neposkytovaním služby predaja/prenájmu elektrických rušňov\nSŽD, naplnil skutkovú podstatu § 8 ods. 2 písm. b/ zákona a čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní\nEÚ - praktiku odmietnutie dodávať (refusal to supply). Podstatou tejto praktiky je, že dominant súťaží\nna „odberateľskom“ trhu s kupujúcim, ktorému odmieta dodávať. V tomto prípade je odberateľským\ntrhom trh železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov, kde pôsobí žalobca, ako aj SŽD.\nOdmietnutie dodávať služby predaja/prenájmu rušňov a čerpania paliva na čerpacích staniciach\npredstavuje pre SŽD odmietnutie dodávok vstupného materiálu potrebného k tomu, aby zo strany SŽD\nmohli byt' poskytované služby železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov. Pri posudzovaní\ntejto praktiky je postačujúce, že existuje dopyt zo strany potenciálnych záujemcov a je možné\nidentifikovať potenciálny trh pre daný produkt. Táto praktika zároveň vychádza z uplatňovania špeciálnej\nzodpovednosti dominanta v prospech udržania, ako aj ďalšieho rozvoja fungujúcej hospodárskej súťaže.\nObmedzenie dodávať dominantom bez objektívneho odôvodnenia tohto odmietnutia môže za určitých\nokolností predstavovať zneužitie dominantného postavenia. Žalovaný je presvedčený, že vo svojich\nrozhodnutiach preukázal, že žalobca sa protisúťažne správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu.\nPreukázaniu tejto skutočnosti podľa žalovaného výrazne napomohli aj marketingové plány žalobcu, v\nktorých žalobca ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh železničnej nákladnej dopravy zaviedol\nopatrenie „neposkytovanie žiadnych služieb externým dopravcom“ s cieľom udržať si pozíciu na trhu.\nPodľa žalovaného, v správnom konaní boli preukázané aj dopady uvedeného protisúťažného správania\nžalobcu. V dôsledku obmedzenia predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR\na obmedzenia služby dopĺňania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne zo\nstrany žalobcu sa SŽD zvyšovali náklady na pôsobenie na trhu železničnej nákladnej dopravy formou\nucelených vlakov v SR, nakoľko v oblasti rušňov museli používať drahšie a neefektívnejšie alternatívy,\nčo ich v konečnom dôsledku znevýhodňovalo voči žalobcovi. Žalovaný je presvedčený, že v správnom\nkonaní preukázal, že náklady na HDV tvoria významnú položku na celkových nákladoch alebo výnosoch\ndopravcu, a teda spôsob používania rušňov ovplyvňuje efektivitu pôsobenia železničného dopravcu na\ntrhu. Vo vzťahu k dôležitosti dodávok vstupného materiálu pre konkurentov žalobcu (rušňov a PHM)\nžalovaný preukázal, že uvedené dodávky boli pre SŽD objektívne potrebné, aby mohli konkurovať\nna trhu. Žalovaný je rovnako presvedčený, že preukázal, že SŽD nemali skutočné ani potenciálne\nnáhrady týchto dodávok, na ktoré by sa mohli na odberateľskom trhu spoliehať, aby sa mohli vyrovnať\ns nepriaznivými následkami odmietnutia dodávky zo strany žalobcu. Žalovaný má za to, že rovnako\npreukázal aj to, že SŽD nedokážu uvedené aktíva (rušne a čerpanie PHM) efektívne reprodukovať.\nNásledkom uvedeného protisúťažného správania zo strany žalobcu si SŽD museli obstarávať elektrické\nrušne, ako aj PHM do svojich motorových rušňov spôsobom, ktorý im zvyšoval náklady, nedokázali\nefektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, nedokázali sa\nna tomto trhu razantnejšie presadiť a rásť a konkurovať tak žalobcovi.\n\nK námietkam žalobcu vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci v správnom konaní sa\nžalovaný vyjadril tým spôsobom, že v správnom konaní dôsledne uplatňoval zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov. Žalovaný pri dokazovaní vychádzal zo znenia Správneho poriadku, ktorý neurčuje záväzným\nspôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu. Bolo teda na rozhodnutí\nžalovaného, akú dôkaznú silu konkrétnemu dôkazu prisúdi. Žalovaný je pritom presvedčený, že vo\nsvojich rozhodnutiach dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil\na z akého dôvodu.\nŽalovaný zhrňujúc poukazuje na to, že závery uvedené vo svojich rozhodnutiach podrobne podporil\nanalýzou jednotlivých dôkazov, ako aj právnymi úvahami, ktorými sa pri hodnotení týchto dôkazov\na pri formulovaní svojich záverov riadil. S ohľadom na uvedené žalovaný nesúhlasí s tvrdením\nžalobcu, uvedeným v žalobe, že v priebehu správneho konania v postupe dokazovania došlo zo strany\nžalovaného k zásadným pochybeniam, ktoré žalovaný nenapravil. Žalovaný je presvedčený, že v danom\nprípade vykonal všetky dôkazy, ktoré mohli prispieť k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, vyvrátil\nvšetky námietky žalobcu prednesené v správnom konaní, uniesol dôkazné bremeno, a teda naplnil\nzásadu materiálnej pravdy.\nŽalovaný vo vyjadrení k žalobe nesúhlasil ani s tvrdeniami žalobcu vzťahujúcimi sa k uloženej\npokute. Mal za to, že pri ukladaní pokuty postupoval plne v súlade so zákonom aj s Metodickým\npokynom. Žalovaný je presvedčený, že preukázal porušenie zákona žalobcom za celé sledované\nobdobie rokov 2005 až 2010. Z rozhodnutí žalovaného podľa neho jednoznačne vyplývajú dôvody,\npre ktoré žalovaný považoval za rok začatia protisúťažného konania žalobcu rok 2005 a za rok\nukončenia jeho protisúťažného konania rok 2010. Podľa žalovaného tento jednoznačne preukázal, že v\nsledovanom období došlo zo strany žalobcu k vytvoreniu a uplatňovaniu stratégie na relevantnom trhu\npredaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a relevantnom trhu poskytovania\nslužieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne smerujúcej k\nzamedzeniu konkurenčného tlaku SŽD. Žalovaný rovnako považuje za preukázané, že žalobca uvedenú\nstratégiu pripravoval a uplatňoval ihneď od svojho vstupu na trh, teda od momentu kedy nastúpil v\noblasti poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy na pozíciu svojho predchodcu - Železničnej\nspoločnosti, a.s. Podľa žalovaného, stratégia monitoringu a opatrení zo strany žalobcu voči jeho\nkonkurentom vyplývala z marketingových plánov žalobcu za roky 2005 až 2010, uskutočňovanie tejto\nstratégie voči SŽD vyplývalo podľa žalovaného z vyjadrení oslovených subjektov, ako aj zo zistení\nžalovaného, ku ktorým dospel analýzou údajov od SŽD a žalobcu. Preto žalovaný tvrdí, že komplexom\ntýchto dôkazov preukázal porušovanie zákona žalobcom v období rokov 2005 až 2010, teda počas\n6 rokov. Vzhľadom na uvedené bolo podľa žalovaného dôvodné a súladné s Metodickým pokynom\nprenásobiť pokutu koeficientom 6.\nŽalovaný sa nestotožnil ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k aplikácii konceptu „single and continuous\ninfringement“ na správanie žalobcu v rozhodnutiach žalovaného. Podľa žalovaného podstatu konceptu\n„single and continuous infringement“ tvorí skutočnosť, že rôzne akcie sú súčasťou celkového plánu\nvzhľadom na ich rovnaký cieľ. Žalovaný dospel k záveru, že posudzované dve súčasti protisúťažného\nsprávania žalobcu (obmedzenie predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a\nobmedzenie poskytovania služby dopĺňania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre\nrušne) predstavujú jednotnú stratégiu žalobcu zameranú na vytlačenie konkurentov z trhu železničnej\nnákladnej dopravy. Podľa žalovaného tento v správnom konaní preukázal, že obe tieto protisúťažné\nsprávania žalobcu boli súčasťou jeho celkového plánu, stratégie, so zhodným cieľom - vylúčiť\nkonkurenciu žalobcu, teda SŽD z trhu. Preto je podľa žalovaného dôvodné na obe tieto konania\nžalovaného nahliadať ako na jeden skutok.\nŽalovaný je ďalej presvedčený, že každé jedno protisúťažné konanie žalobcu v sledovanom období\nmohlo byt' aj samostatným porušením, avšak vzhľadom na stratégiu žalobcu, vyplývajúcu z jeho\ninterných materiálov, všetky uvedené protisúťažné konania žalobcu sa navzájom dopĺňali a vytvárali\nbariéru vstupu na trh. Žalovaný má za to, že preukázal, že obidva typy protisúťažného konania\nžalobcu pôsobili na trh vzájomne a v rovnakom čase. Obidve konania spočívali v obmedzení služieb\npre konkurentov a boli zamerané na dosiahnutie požadovaného výsledku na jednom a tom istom\nrelevantnom trhu, a to trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, na ktorom sa\nprejavili negatívne dôsledky konania žalobcu.\n\nŽalovaný nesúhlasil ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k vymedzeniu relevantného obratu v\nrozhodnutiach žalovaného. Žalovaný je presvedčený, že vzhľadom na preukázanú praktiku žalobcu,\nbolo dôvodné zohľadňovať pri ukladaní pokuty tržby za tovary a služby, ktorých sa porušenie zákona\npriamo alebo nepriamo týka. To sú služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky\nv SR, služby doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne a služby\nželezničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Žalovaný uviedol, že pri vymedzení\nrelevantného obratu postupoval v prospech žalobcu, keďže pri jeho určovaní zohľadnil len tržby žalobcu\nzo železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, nakoľko tržby z predaja\na prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a tržby za služby doplňovania paliva do\nmotorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR boli nulové, resp. zanedbateľné.\nŽalovaný nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa dodržania 10 % hranice obratu\nza predchádzajúce účtovné obdobie pri ukladaní pokuty. Podľa žalovaného z jeho rozhodnutí vyplýva,\nže uvedenú 10 % hranicu pri ukladaní pokuty zohľadňoval. Žalovaný zároveň konštatoval, že konečná\nvýška pokuty nepresiahla 10 % z obratu žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie na základe\nverejne dostupných údajov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Nejvyššího správního\nsoudu ČR, sp. zn. 7Afs 57/2011-1234, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že postup žalovaného,\nkedy 10 % hranicu aplikoval na obrat podnikateľa za uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu\nprvostupňového rozhodnutia a druhostupňový orgán iba preskúmal postup prvostupňového orgánu, bol\nv súlade so zákonom (právna úprava v SR a ČR je v tomto aspekte rovnaká).\nZa nedôvodnú považoval žalovaný aj námietku žalobcu týkajúcu sa zvýšenia základnej sumy pokuty.\nŽalovaný poukázal na svoju argumentáciu v rozhodnutiach žalovaného, v zmysle ktorej žalovaný toto\nzvýšenie uskutočnil vzhľadom na priťažujúcu okolnosť v podobe opakujúceho sa porušenia zákona zo\nstrany žalobcu, ktoré počíta od právoplatnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144, teda\nod 2. januára 2007.\nVo vzťahu k námietke žalobcu, v zmysle ktorej mal žalovaný pri ukladaní pokuty žalobcovi postupovať\npodľa zákona v znení novely č. 151/2014 Z. z., žalovaný uviedol, že novela č. 151/2014 Z. z.\nnepredstavuje pre žalobcu priaznivejšiu právnu úpravu. Žalovaný vychádzal z toho, že trvajúci správny\ndelikt (ako aj pokračovací správny delikt) sa považuje za spáchaný okamihom upustenia od jeho\npáchania (resp. okamihom spáchania posledného čiastkového útoku na záujem chránený zákonom pri\npokračovacom správnom delikte). Vzhľadom na to, v preskúmavanom prípade objektívna premlčacia\nlehota môže začať plynúť najskôr od skončenia protiprávneho konania žalobcu - teda od 31. decembra\n2010. Nemohlo teda dôjsť k uplynutiu tejto lehoty. Žalovaný tiež uviedol, že z dôvodovej správy k novele\nzákona č. 151/2014 Z. z. vyplýva, že „objektívna premlčacia lehota v trvaní osem rokov a subjektívna\npremlčacia lehota v trvaní štyri roky sa nemení“, z čoho je zrejmý zákonodarcov úmysel ponechať vecný\nvýznam pôvodného ustanovenia zákona.\nKrajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/\nOSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok nasledovne:\nKrajský súd na úvod vlastného odôvodnenia napadnutého rozsudku uznal za čiastočne dôvodnú\nnámietku žalovaného a neprihliadol na tie argumenty žalobcu, ktoré tento v žalobe uviedol len\nvšeobecným konštatovaním, odvolávajúc sa pri tom na jeho predchádzajúcu argumentáciu uplatnenú\nv správnom konaní. Krajský súd sa preto ďalej zaoberal len tými namietanými dôvodmi nezákonnosti\nrozhodnutí žalovaného alebo postupu predchádzajúceho ich vydaniu, ktoré žalobca celkom jasne a\nkonkrétne vymedzil v žalobe.\nKrajský súd následne uznal za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný nedostatočne zistil\nskutkový stav veci. Krajský súd v tomto zmysle súhlasil so žalobcom, že rozhodnutia žalovaného\nsú predčasné. Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanom správnom konaní doposiaľ nebolo\ndostatočne preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom v celom\nsledovanom období rokov 2005 až 2010. Vychádzajúc z tohto potom neboli ani dostatočné podklady pre\nuloženie pokuty v rozsahu, aký vyplýva z rozhodnutí žalovaného.\nKrajský súd konkrétne považoval za nepostačujúce doposiaľ vykonané dokazovanie k otázke\nzameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu a k otázke možnosti\n\niných alternatív čerpania paliva do motorových rušňov SŽD. Krajský súd súhlasil s námietkou žalobcu,\nže jeho návrhy na doplnenie dokazovania by mali byť zodpovedané odborným znalcom, ako aj s tým,\nže k technickým otázkam je potrebné podať minimálne odborné stanovisko, prípadne nariadiť znalecké\ndokazovanie, a to najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných\nsubjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení.\nKrajský súd ďalej nesúhlasil so záverom žalovaného, ktorý v rozhodnutiach žalovaného, vychádzajúc\nz konceptu „single and continuous infringement“, dospel k záveru, že žalobca mal zneužiť dominantné\npostavenie počas obdobia 6 rokov. Podľa krajského súdu, na to, aby mohla byť konštatovaná existencia\njediného a trvajúceho porušenia, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia. Najskôr od\ntakéhoto prvotného porušenia je možné potom skúmať existenciu prípadných ďalších porušení a\nna základe sledu týchto ďalších porušení konštatovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia.\nPri každom jednotlivom porušení je potrebné skúmať zároveň, či sú kumulatívne naplnené všetky\npredpoklady takéhoto porušenia.\nV danom prípade krajský súd súhlasil s názorom žalobcu, že v správnom konaní doposiaľ nebola\njednoznačne preukázaná existencia žiadostí SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov adresovaná\nžalobcovi ani existencia žiadostí SŽD o tankovanie do ich motorových rušňov na tankovacích\nzariadeniach spoločnosti žalobcu vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu. Krajský súd v tejto\nsúvislosti považoval za osvedčené len obdobie od 3. marca 2009, t. j. od relevantne v administratívnom\nspise preukázanej prvej písomnej žiadosti jedného zo SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov. O\núdajných žiadostiach SŽD pred 3. marcom 2009, adresovaných žalobcovi, v administratívnom spise\nneexistuje podľa názoru krajského súdu žiadny relevantný dôkaz. K okamihu preukázateľného doručenia\nuvedenej prvej žiadosti je potom podľa krajského súdu nutné skúmať, či boli v tom čase kumulatívne\nnaplnené aj ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia a najskôr od tohto momentu je možné\nuplatňovať koncept „single and continuous infringement“ a zároveň aj ukladať žalobcovi pokutu.\nKrajský súd ďalej považoval za nepreukázané a nedôvodné tvrdenie žalovaného, v zmysle ktorého\nžalobca už odo dňa svojho vzniku t. j. odo dňa 1. januára 2005 zneužíval svoje dominantné postavenie,\nnakoľko vznikol rozdelením jeho právneho predchodcu - Železničnej spoločnosti, a.s., ktorej rozdelením\nnedošlo k žiadnej zmene stratégie pôsobenia na trhu. Nesprávnosť takéhoto tvrdenia žalovaného je\ndaná podľa krajského súdu už tým, že obdobie pred 1. januárom 2005 ani nebolo predmetom skúmania\nžalovaného v danom správnom konaní.\nKrajský súd uznal za dôvodnú aj námietku žalovaného k spôsobu výpočtu a zvýšeniu pokuty. V\ntejto súvislosti krajský súd konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného, aby pri stanovení výšky\nuloženej pokuty, s prihliadnutím na zákaz prekročenia 10 % limitu, zisťoval a v odôvodnení rozhodnutia\nuviedol relevantný obrat žalobcu za posledné uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce dňu vydania\nprvostupňového rozhodnutia (22. augusta 2013), a teda relevantný obrat žalobcu za rok 2012. Nakoľko\ntak žalovaný neučinil, odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia trpí vadou nepreskúmateľnosti pre\nnedostatok dôvodov. Krajský súd zároveň skonštatoval, že určenie relevantného obratu odkazom na\nverejne prístupné údaje ako aj jeho dodatočné vyčíslenie zo strany žalovaného v rámci vyjadrenia k\nžalobe považuje za nedostačujúce.\nV súvislosti s navýšením žalobcovi uloženej pokuty krajský súd zdôraznil, že pokiaľ žalovaný odvodzoval\nvýpočet pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva zo strany žalobcu a v tejto súvislosti\nod sankcie uloženej žalobcovi právoplatným rozhodnutím Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144, súdne\nkonanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 nebolo v čase\nvydania napadnutého rozsudku právoplatne skončené.\nK námietke žalobcu ohľadom toho, že žalovaný mal pri rozhodovaní o pokute aplikovať zákon v znení\nnovely č. 151/2014 Z. z., nakoľko táto bola pre žalobcu priaznivejšia, krajský súd vzhľadom na svoj záver\no predčasnosti rozhodnutí žalovaného iba všeobecne skonštatoval základné pravidlo aplikácie nového\npredpisu len pre prípad priaznivejšieho následku pre žalobcu.\nProti napadnutému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 205\nods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba žalobcu sa\n\nzamieta ako nedôvodná a žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov konania. Alternatívne žalovaný navrhol\nnapadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie.\nŽalovaný v úvode odvolania namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže podľa jeho\nnázoru je aplikácia jednotlivých zrušovacích dôvodov zo strany krajského súdu v napadnutom rozsudku\nnejasná. Podľa žalovaného totiž z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, v čom krajský súd vidí\nnesprávne právne posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP), v akej časti dokazovania a zisťovania\nskutkového stavu žalovaným bol skutkový stav zistený nedostatočne (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP),\na v ktorých častiach sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre\nnedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Podľa žalovaného ďalej z napadnutého rozsudku\nnie je zrejmé, ktorá časť napadnutého rozsudku sa vzťahuje na konkrétny dôvod zrušenia rozhodnutí\nžalovaného.\nŽalovaný taktiež v odvolaní uviedol, že použitie kombinácie zrušovacích dôvodov (podľa § 250j ods.\n2 písm. a/, c/ a d/ OSP) v napadnutom rozsudku je neprípustné. Konkrétne namietal, že použitie\nzrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP (nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného)\nznemožňuje preskúmanie rozhodnutí žalovaného z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ OSP.\nŽalovaný v odvolaní ďalej namietal, že krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na skutočnosti\nnad rámec odôvodnených žalobných argumentov žalobcu a naopak sa nezaoberal tými námietkami,\nktorých preskúmavanie si krajský súd vytýčil v napadnutom rozsudku.\nOdvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP odôvodnil žalovaný tým, že napadnutý rozsudok je\nnezrozumiteľný a nedostatočne odôvodnený. Žalovaný je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého\nrozsudku nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP. Konkrétne podľa žalovaného napadnutý\nrozsudok neobsahuje označenie dôkazov, o ktoré krajský súd oprel svoje zistenia, úvahy, ktorými sa\nspravoval pri hodnotení dôkazov, skutočnosti, ktoré mal krajský súd za preukázané, ako aj právne\nposúdenie zisteného skutkového stavu.\nŽalovaný v odvolaní namieta aj to, že pokyny, ako má žalovaný ďalej postupovať v správnom konaní,\nuložené mu krajským súdom v napadnutom rozsudku, sú zmätočné a nerealizovateľné. Túto námietku\nodôvodnil žalovaný tak, že krajský súd mu na jednej strane ukladá povinnosť doplniť dokazovanie k\nodstráneniu rozporov a po tom, čo budú splnené zákonné podmienky k odstráneniu rozporov v čestných\nvyhláseniach, vymedziť obdobie porušovania; následne ukladá žalovanému povinnosť zadovážiť si\nk otázke zameniteľnosti zariadení žalobcu a SŽD minimálne odborné stanovisko, prípadne posudok\nznalca. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že vymedzenie relevantného trhu, ktorého\nsúčasťou je posúdenie zameniteľnosti alternatív tovarov a služieb, je nevyhnutným predpokladom na\nzadefinovanie postavenia subjektu na takto vymedzenom trhu; až vo vzťahu k takto vymedzenému\ntrhu sa posudzuje aj správanie dominanta a obdobie porušovania zákona. Preto podľa žalovaného nie\nje možné dodržať postup, ktorý mu nariadil krajský súd, nakoľko žalovaný až po tom, čo vyhodnotí\nzneužívanie dominantného postavenia žalobcom, má nariadiť posudok znalca, ktorý je ale (na druhej\nstrane) podľa súdu nevyhnutný na zadefinovanie relevantného trhu.\nV ďalšej časti odvolania žalovaný nesúhlasí so záverom krajského súdu, že v preskúmavanom\nsprávnom konaní doposiaľ nebolo dostatočne preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného\npostavenia zo strany žalobcu v celom sledovanom období rokov 2005 až 2010. Zároveň žalovaný\npovažuje uvedený záver krajského súdu za neurčitý a nepreskúmateľný, nakoľko krajský súd podľa\nžalovaného konštatoval nedostatočné preukázanie skutkového stavu žalovaným bez toho, aby sa\nvyjadril k argumentom žalovaného, ktoré uviedol v rozhodnutiach žalovaného a vo vyjadrení k žalobe.\nKrajský súd taktiež podľa žalovaného vôbec neuviedol, akými myšlienkovými pochodmi sa riadil, ktoré\nskutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a prečo sú dôležité tie doplnenia dokazovania, ktoré\nmá žalovaný v zmysle napadnutého rozsudku vykonať. Podľa žalovaného, z formulácie napadnutého\nrozsudku nevyplýva, ktoré časti skutkového stavu, ustáleného žalovaným, považuje krajský súd za\nnedostatočne preukázané. Z takto koncipovaného napadnutého rozsudku preto žalovanému nie je\nzrejmé, v akom rozsahu má doplniť dokazovanie, teda či bude postačovať doplnenie dokazovania iba\nvo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré krajský súd výslovne uviedol v napadnutom rozsudku alebo bude\npotrebné doplniť dokazovanie ohľadom všetkých tých skutočností, o ktorých krajský súd konštatoval, že\nv správnom konaní preukázané neboli.\n\nŽalovaný ďalej v odvolaní považuje za nesprávne právne posúdenú, resp. nezrozumiteľnú\nčasť napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd požaduje, aby žalovaný preukázal porušenie\nzákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom nad akúkoľvek pochybnosť. Žalovaný uvádza\nargumentáciu o nemožnosti aplikácie takéhoto dôkazného štandardu na správne trestanie. Na podporu\nsvojej argumentácie poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 1As\n27/2008, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. na rozsudok vo veci Európska komisia proti\nAnic Partecipazioni, sp. zn. C-49/92). Tvrdí tiež, že pokiaľ krajský súd prevzal dôkazný štandard „nad\nakúkoľvek pochybnosť“ z trestného práva, tento nie je možné aplikovať v oblasti administratívneho\ntrestania pri porušení pravidiel súťažného práva, keďže analogická aplikácia dôkazného štandardu z\ntrestného práva je pri správnom trestaní vylúčená. Požiadavka krajského súdu zistiť skutkový stav nad\nakúkoľvek pochybnosť by podľa žalovaného mohla spôsobiť paralyzovanie jeho rozhodovacej činnosti.\nPodľa odvolania žalovaného sú nepreskúmateľné a nesprávne aj závery krajského súdu ohľadom\nnedostatočného vykonania dokazovania zo strany žalovaného k otázke zameniteľnosti čerpacích\nzariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu a k otázke možnosti iných alternatív čerpania\npohonných hmôt zo strany SŽD, ako aj ohľadom potreby odborného vyjadrenia, prípadne znaleckého\nposudku k technickým otázkam, najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a\nzariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení. Žalovaný považuje\nza nepreskúmateľné uvedené závery krajského súdu preto, lebo podľa neho napadnutý rozsudok v časti\nuvedených záverov nespĺňa náležitosti odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 OSP.\nZáver krajského súdu, podľa ktorého žalovaný nedostatočne vykonal dokazovanie k otázke\nzameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu, ako aj k otázke\nmožnosti iných alternatív čerpania pohonných hmôt zo strany SŽD, považuje žalovaný za nesprávny, a to\npreto, lebo je presvedčený, že sa v rozhodnutiach žalovaného podrobne zaoberal a dôkladne vysporiadal\ns námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD z iných\nzdrojov.\nZároveň podľa žalovaného nie je možné tvrdiť, že žalovaný mal ustanoviť znalca alebo si zabezpečiť\nodborné vyjadrenie k technickým otázkam, najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení\nžalobcu a zariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení.\nPodľa žalovaného totiž identifikácia alternatív čerpania pohonných hmôt pre SŽD, ktoré sú z\npohľadu súťažného práva zastupiteľné, spadá do oblasti vymedzenia relevantného trhu. V tejto\nsúvislosti je žalovaný presvedčený, že vymedzenie relevantného trhu, ktorého súčasťou je posúdenie\nzastupiteľnosti tovarov a služieb, spadá do výlučnej kompetencie žalovaného, v dôsledku čoho\nposúdenie zastupiteľnosti jednotlivých alternatív čerpania nemôže uskutočniť žiaden znalec. Vo vzťahu\nk technickým otázkam, na zodpovedanie ktorých navrhol žalobca ustanoviť znalca, žalovaný v odvolaní\nuviedol, že zodpovedanie týchto technických otázok bolo na účely tohto konania nepotrebné, nakoľko by\nnemalo vplyv na posúdenie zastupiteľnosti tovarov a služieb, a teda na vymedzenie relevantného trhu.\nŽalovaný v odvolaní namieta aj zmätočnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku v časti, v\nktorej krajský súd uložil žalovanému povinnosť doplniť dokazovanie k odstráneniu rozporov v čestných\nvyhláseniach jednotlivých SŽD. Vada tejto časti napadnutého rozsudku spočíva podľa žalovaného v tom,\nže mu z nej nie je jasné, čo považoval krajský súd za rozpor v čestných vyhláseniach. Konkrétne, či si\npodľa krajského súdu navzájom rozporujú jednotlivé vyhlásenia subjektov, ktoré krajský súd označil ako\n„čestné vyhlásenia“ alebo ide o iné, krajským súdom neuvedené a nekonkretizované rozpory.\nV ďalšej časti odvolania žalovaný namietal proti záverom krajského súdu ohľadom uloženej pokuty.\nŽalovaný je presvedčený, že pri ukladaní pokuty žalobcovi postupoval v súlade so zákonom aj s\nMetodickým pokynom. Žalovaný má za to, že správne vymedzil obdobie porušovania zákona žalobcom,\nsprávne aplikoval koncept „single and continuous infringement“ a rovnako správne vymedzil relevantný\nobrat žalobcu, ktorý bol základom pre výšku uloženej pokuty.\nŽalovaný v odvolaní namietol, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s argumentmi\nžalovaného ohľadom aplikácie konceptu „single and continuous infringement“, ale bez ďalšieho prevzal\nargumentáciu žalobcu. Z toho dôvodu nie je žalovanému zrejmé, prečo sa krajský súd priklonil práve k\n\nžalobcovmu výkladu konceptu „single and continuous infringement“. Vzhľadom na to považuje žalovaný\nnapadnutý rozsudok v tejto časti za nezrozumiteľný a nezákonný.\nŽalovaný v odvolaní trval na tom, že koncept „single and continuous infringement“ vo vzťahu k žalobcovi\naplikoval správne. Uviedol, že na to, aby bolo možné v tomto prípade koncept aplikovať, bolo podstatné,\naby žalovaný preukázal napĺňanie stratégie žalobcu smerujúcej k jedinému cieľu, a to k udržaniu si\ndominantného postavenia na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov.\nNapĺňanie tejto stratégie však podľa žalovaného nie je identické s preukázaním odmietnutia písomnej\nžiadosti SŽD zo strany žalobcu. Žalovaný následne v odvolaní konštatoval, že v správnom konaní\npreukázal, že žalobca porušoval zákon na oboch dodávateľských relevantných trhoch počas celého\nsledovaného obdobia, pričom každé z týchto porušení mohlo byť aj samostatným porušením zákona,\navšak vzhľadom na jednotnú stratégiu žalobcu, ktorá smerovala k dosiahnutiu jediného cieľa, je podľa\nžalovaného dôvodné tieto jednotlivé porušenia považovať za jediné a trvajúce porušenie, a teda za\nnaplnenie konceptu „single and continuous infringement“.\nPodľa odvolania žalovaného, tento považuje za nepreskúmateľný a súčasne nesprávny aj záver\nkrajského súdu ohľadom preukázania obdobia porušovania zákona zo strany žalobcu v nadväznosti\nna preukázanie odmietania žiadostí SŽD zo stany žalobcu o predaj alebo prenájom elektrických\nrušňov, respektíve o tankovanie paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach žalobcu.\nNepreskúmateľnosť uvedeného záveru krajského súdu spočíva podľa žalovaného v tom, že v\nodôvodnení napadnutého rozsudku, týkajúcom sa tohto záveru, sa krajský súd nevysporiadal s\nargumentáciou žalovaného a zároveň, z napadnutého rozsudku ani v tejto časti nevyplýva, ako\ndospel krajský súd k záveru, že v napadnutom rozsudku uvedené dôkazy nepreukazujú zneužívanie\ndominantného postavenia žalobcom. Žalovaný je pritom presvedčený, že dostatočne a v súlade so\nzákonom preukázal porušovanie zákona žalobcom v celom sledovanom období rokov 2005 až 2010.\nŽalovaný považoval záver krajského súdu, podľa ktorého žalovaný v správnom konaní nepreukázal\nporušovanie zákona žalobcom počas celého sledovaného obdobia, za nesprávny aj preto, lebo\nkrajský súd, podľa žalovaného, vychádzal z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého v rozhodnutiach\nžalovaného dospel žalovaný k záveru o zneužívaní dominantného postavenia žalobcom už odo dňa jeho\nvzniku, t.j. odo dňa 1. januára 2005, len z dôvodu, že tento vznikol rozdelením jeho právneho predchodcu\n- Železničnej spoločnosti, a.s., ktorej rozdelením nedošlo k žiadnej zmene stratégie pôsobením na trhu,\nteda odvodzoval správanie žalobcu od správania sa jeho predchodcu.\nZáver krajského súdu, podľa ktorého žalovaný v správnom konaní nepreukázal porušovanie zákona\nžalobcom počas celého sledovaného obdobia, považuje žalovaný za nesprávny aj preto, lebo krajský\nsúd nesprávne zhodnotil skutkový stav v časti, v ktorej posudzoval protisúťažné správanie žalobcu\nv nadväznosti na predchádzajúce správanie jeho právneho predchodcu. Krajský súd dospel podľa\nžalovaného v napadnutom rozsudku k nesprávnemu záveru, keď konštatoval, že pri posudzovaní\nprotisúťažného správania žalobcu nebolo možné brať do úvahy predchádzajúce správanie právneho\npredchodcu žalobcu, nakoľko obdobie pred 1. januárom 2005 nebolo predmetom skúmania žalovaného\nv správnom konaní. Žalovaný je, narozdiel od uvedeného záveru krajského súdu, presvedčený, že v\nsprávnom konaní preukázal, že žalobca svoju protisúťažnú stratégiu uplatňoval ihneď od svojho vstupu\nna trh, pričom odvodzovanie tejto stratégie žalobcu od predchádzajúceho správania jeho právneho\npredchodcu podľa žalovaného preukazujú jednak marketingový plán žalobcu z roku 2005 a jednak\nzmluva z roku 2004 uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a zahraničným dopravcom spoločnosťou CHEM TRANS LOGISTIC POLSKA, ktorú žalobca sám predložil v preskúmavanom\nsprávnom konaní.\nŽalovaný je presvedčený, že porušovanie zákona žalobcom počas celého sledovaného obdobia v\nsprávnom konaní preukázal nielen odvodzovaním správania žalobcu od správania jeho právneho\npredchodcu, ale aj inými skutočnosťami, a to a/ marketingovými plánmi žalobcu za roky 2005 až 2011, z\nktorých podľa žalovaného vyplývalo, že žalobca monitoroval konkurentov, vedome plánoval a vykonával\naktivity cielené na jeho konkurentov, respektíve potenciálnych konkurentov, b/ ďalej zmluvami o predaji a\nprenájme rušňov žalobcu uzatvorených v rokoch 2005 až 2010 so SŽD, z ktorých vyplynulo, že si v nich\nžalobca zabezpečoval udržanie svojej pozície na trhu, c/ ďalej zo správania žalobcu v komunikácii so\nSŽD prejavujúcimi záujem o kúpu/prenájom rušňov, resp. o možnosť tankovania, vo vzťahu ku ktorému\nje žalovaný presvedčený, že preukázal jednak priame odmietnutie uzatvorenia zmluvy a aj tzv. de facto\n\nodmietnutie, kedy správanie žalobcu vo vzťahu k niektorým SŽD bolo spôsobilé vyvolať u iných SŽD\nstav, že o kúpu/prenájom rušňov, resp. o možnosť tankovania žalobcu ani nežiadali, lebo si boli vedomí\nsituácie na trhu, pričom vychádzali zo skúseností iných SŽD so správaním žalobcu, d/ ako aj z vyjadrenia\nsamotného žalobcu, ktorý potvrdil, že po dôkladnom zvážení žiadostí SZD o využívanie jeho zariadení\nna tankovanie pohonných hmôt, tieto žiadosti odmietol.\nVo vzťahu k preukazovaniu porušovania zákona žalobcom počas celého sledovaného obdobia žalovaný\npovažoval za nesprávny aj záver krajského súdu, ktorý mal za osvedčenú existenciu žiadostí SŽD voči\nžalobcovi o predaj/prenájom elektrických rušňov, prípadne o doplňovanie paliva do motorových rušňov\niba za obdobie od 3. marca 2009 do 31. decembra 2010, teda od relevantne preukázanej písomnej\nžiadosti jedného zo SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov. Krajský súd totiž v napadnutom\nrozsudku vyslovil, že za dôkaz protisúťažného správania žalobcu nemožno považovať a/ nekonkrétne\nvyjadrenie SŽD o tom, že nevie uviesť, kedy žalobcu žiadal o predaj/prenájom elektrických rušňov, b/\nvyjadrenia niektorých SŽD, že títo žalobcu vôbec nežiadali o dodanie relevantných tovarov a služieb,\nc/ skutočnosť, že niektorí SŽD sa k otázkam žalovaného vôbec nevyjadrili a d/ ani skutočnosť, že\nniektorí SŽD síce vo všeobecnosti na otázky žalovaného odpovedali, avšak nevyjadrili sa ku žiadostiam\ntýkajúcim sa relevantných tovarov a služieb. Voči uvedenému záveru krajského súdu žalovaný v odvolaní\noponuje, že odmietnutie prístupu k relevantným tovarom a službám nemožno zužovať iba na fyzickú\nodpoveď žalobcu, v ktorej výslovne uvedie, že nepredá/neprenajme rušne, prípadne neposkytne službu\ndoplňovania paliva. Termín „odmietnutie“ podľa žalovaného označuje výsledok, resp. cieľ, ktorý si\ndominant želá dosiahnuť a ktorý môže byť klasifikovaný ako zneužitie dominantného postavenia, avšak\nk tomuto výsledku sa možno dopracovať rôznymi spôsobmi a prostriedkami. Takýmto odmietnutím\nmôže byť podľa žalovaného situácia, keď dominant vôbec alebo veľmi neskoro reaguje na žiadosť\npodnikateľa. V takomto prípade podľa žalovaného síce formálne k odmietnutiu nedôjde, ale ide o tzv.\nde facto odmietnutie. Z napadnutého rozsudku pritom nie je podľa žalovaného vôbec zrejmé, aké\nstanovisko zaujal krajský súd k uvedenej aplikácii konceptu „konštruktívneho odmietnutia“, teda, či\naplikáciu takéhoto konceptu nepripúšťa vo všeobecnosti alebo iba v posudzovanom prípade, resp. či sa\nkrajský súd vôbec týmto konceptom zaoberal.\nŽalovaný zároveň vytýka krajskému súdu, že existenciu žiadostí SŽD posudzoval nesprávne\nformalisticky, keď krajský súd, podľa žalovaného, pripustil iba písomné preukázanie skutočností, ktoré\nnaviac museli spĺňať nedôvodné požiadavky krajského súdu ohľadom formy týchto písomností, pričom\ntakýto postup nemá podľa žalovaného oporu v zákone.\nŽalovaný v odvolaní namieta aj nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu a súčasne\nnespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti, v ktorej krajský súd konštatoval, že bolo\npovinnosťou žalovaného, aby pri výške uloženej pokuty v súvislosti s posúdením neprekročenia 10 %\nlimitu podľa § 38 ods. 1 zákona, zisťoval relevantný obrat žalobcu za uzavreté účtovné obdobie ku dňu\nvydania prvostupňového rozhodnutia (22. augusta 2013), a teda relevantný obrat žalobcu za rok 2012.\nŽalovaný namieta, že krajský súd v tejto časti napadnutého rozsudku mylne aplikoval pojem „relevantný\nobrat“, ktorý je na účely posúdenia neprekročenia 10 % limitu irelevantný, namiesto správneho pojmu\n„obrat“.\nŽalovaný v odvolaní taktiež nesúhlasil so záverom krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí\nžalovaného z dôvodu, že v nich žalovaný priamo nevyčíslil obrat žalobcu, z ktorého vychádzal pri\nzohľadňovaní 10 % limitu uloženej pokuty. Podľa žalovaného z jeho rozhodnutí vyplýva, že limit\nneprekročenia 10 % z obratu žalobcu pri ukladaní pokuty zohľadňoval. Uviedol aj, že uvedený limit slúži\niba na kontrolu maximálnej možnej výšky pokuty a nie je zákonnou náležitosťou rozhodnutia. Žalovaný\npoukázal na to, že pri zohľadňovaní 10 % limitu pri výpočte pokuty vychádzal z verejne dostupných\nzdrojov, ktoré obsahovali údaje predkladané samotným žalobcom, ktorý teda, napriek absencii tohto\núdaja v rozhodnutiach žalovaného, mal vedomosť o svojom obrate. Žalovaný ďalej uviedol, že krajský\nsúd svojím záverom o nepreskúmateľnosti rozhodnutí žalovaného z dôvodu nevyčíslenia obratu žalobcu\nv nich, prekročil rámec žalobných dôvodov, nakoľko žalobca v žalobe nenamietal porušenie svojich\nprocesných práv, ale iba nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného z dôvodu nevykonania potrebných\ndôkazov.\nV ďalšej časti odvolania považoval žalovaný za nezrozumiteľnú a nepreskúmateľnú časť napadnutého\nrozsudku ohľadom navýšenia pokuty, v ktorej krajský súd uviedol, že pokiaľ žalovaný odvodzoval\n\nvýpočet pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva zo strany žalobcu a v tej súvislosti\nod sankcie uloženej žalobcovi právoplatným rozhodnutím Rady žalovaného č. 2006/DZ/R/2/144, súdne\nkonanie o preskúmaní zákonnosti uvedeného rozhodnutia Rady žalovaného nebolo v čase vydania\nnapadnutého rozsudku právoplatne skončené. Žalovaný k uvedenému namieta, že mu zo znenia tejto\nčasti napadnutého rozsudku nie je zrejmé, k akému záveru táto časť napadnutého rozsudku mala viesť\na ani to, aké boli dôvody takéhoto vyjadrenia zo strany krajského súdu alebo úvahy, ktorými sa krajský\nsúd pri tomto vyjadrení riadil.\nV ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol námietky ohľadne tej časti napadnutého rozsudku, v ktorej sa\nkrajský súd vyjadril k námietke žalobcu o aplikácii nesprávneho znenia zákona zo strany žalovaného.\nŽalovaný uviedol, že považuje túto časť napadnutého rozsudku za nepreskúmateľnú a nezrozumiteľnú,\na to z dôvodu, že nie je zrejmé, či sa krajský súd stotožnil s námietkou žalobcu alebo nie a prečo.\nKrajský súd sa totiž podľa žalovaného nevyjadril k jeho argumentácii, ktorou obhajoval správnosť\naplikácie zákona v znení účinnom do 30. júna 2014. Krajský súd taktiež podľa žalovaného neuviedol,\nči skutočnosti uvádzané v tejto časti napadnutého rozsudku považuje za jeden z dôvodov zrušenia\nrozhodnutí žalovaného a ak áno, podľa ktorého ustanovenia OSP.\nV závere tejto časti odvolania žalovaný uviedol dôvody, prečo podľa neho novela zákona č. 151/2014\nZ. z. nepredstavuje pre žalobcu v časti uloženia pokuty priaznivejšiu právnu úpravu než zákon v znení\núčinnom do 30.06.2014, ktorý žalovaný aplikoval v správnom konaní pri ukladaní pokuty žalobcovi.\nŽalovaný v tejto súvislosti konkrétne uviedol, že napriek tomu, že novelou zákona č. 151/2014 Z. z.\ndošlo k vypusteniu ustanovení upravujúcich plynutie objektívnej premlčacej lehoty pri pokračovacích a\ntrvajúcich správnych deliktoch, podľa žalovaného takúto zmenu nie je možné vnímať ako priaznivejšiu\npre žalobcu, ktorá by zakladala povinnosť aplikácie zákona v znení novely č. 151/2014 Z. z. Žalovaný\nv tejto súvislosti poukázal na to, že ustanovenia týkajúce sa plynutia objektívnej premlčacej lehoty\nv prípade trvajúcich a pokračujúcich správnych deliktov boli zavedené do zákona novelou zákona č.\n465/2002 Z. z., pričom tieto ustanovenia mali deklaratórny charakter, a boli zavedené do zákona len ako\nreakcia na potreby praxe, v ktorej dochádzalo k problémom vo výklade plynutia objektívnej premlčacej\nlehoty v prípade trvajúcich a pokračujúcich správnych deliktov. Následne však, keďže postupom času\nneboli identifikované problémy aplikačnej praxe vo vzťahu k otázke plynutia premlčacej lehoty pri\ntrvajúcich a pokračovacích správnych deliktoch, bola úprava v oblasti trvajúcich a pokračovacích deliktov\nnovelou zákona č. 151/2014 Z. z. vypustená ako nadbytočná vzhľadom na jej deklaratórny charakter.\nNa záver odvolania žalovaný zopakoval, že nakoľko sú podľa neho dané odvolacie dôvody podľa §\n205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP, alternatívne navrhuje buď zmenu napadnutého rozsudku tak, že\nsa žaloba žalobcu zamieta alebo zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na\nďalšie konanie.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu v celom rozsahu\npotvrdiť a žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania.\nŽalobca uviedol, že z jednotlivých bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, v ktorej časti\ntrpia rozhodnutia žalovaného konkrétnymi vadami a ako boli tieto vady subsumované pod jednotlivé\nzrušovacie dôvody. Napadnutý rozsudok z tohto hľadiska spĺňa požiadavky preskúmateľnosti.\nŽalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného o tom, že kombinácia zrušovacích dôvodov podľa § 250j ods.\n2 písm. d/ OSP, s dôvodmi podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ OSP je neprípustná. Žalobca poukázal na to,\nže v rozhodovacej praxi súdov je kombinácia zrušovacích dôvodov obvyklá, pričom nie je súdmi vylúčená\nani kombinácia zrušovacích dôvodov, ktoré použil krajský súd v napadnutom rozsudku. V prevažnej\nmiere súdy rušia rozhodnutia správnych orgánov pre vady, ktoré obsahovo napĺňajú viaceré zrušovacie\ndôvody a táto prax je potvrdzovaná aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré žalobca aj príkladmo\nuviedol.\nK námietke žalovaného o tom, že krajský súd pri hodnotení zákonnosti rozhodnutí žalovaného prekročil\nrámec žalobných dôvodov uvedených v žalobe a nevysporiadal sa s tým, v akom rozsahu mali byť\nprípustné tvrdenia žalobcu s ohľadom na vymedzené žalobné dôvody, žalobca poukázal na to, ako\nv napadnutom rozsudku definoval rámec žalobných dôvodov krajský súd a ako ich vymedzil žalobca\n\nvo svojej žalobe. Z ich vzájomného porovnania podľa žalobcu vyplýva, že krajský súd pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí žalovaného neprekročil rozsah žalobných dôvodov vymedzených v žalobe.\nTvrdenia žalovaného o existencii odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a písm. f/ OSP\npovažuje žalobca za irelevantné, nakoľko žalovaný na ne v odvolaní len všeobecne odkázal, bez toho,\naby ďalej uviedol a špecifikoval v čom považoval tieto dôvody za naplnené.\nK odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP žalobca uviedol, že napadnutý\nrozsudok podľa neho nevykazuje znaky arbitrárnosti, je preskúmateľný. Krajský súd v napadnutom\nrozsudku zhodnotil zásadné a podstatné okolnosti rozhodnutí žalovaného, identifikoval vady, určil rámec\ndoplnenia skutkového stavu, a teda poskytol žalovanému odpovede na tie otázky podstatného významu,\nprečo je výsledkom jeho prieskumnej činnosti zrušenie rozhodnutí žalovaného.\nŽalobca ďalej vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného o tom, že\npokyny krajského súdu týkajúce sa ďalšieho postupu žalovaného v správnom konaní sú zmätočné a\nnerealizovateľné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je podľa žalobcu evidentné, aké pokyny krajský\nsúd žalovanému uložil, pričom krajským súdom vymedzený postup je nielenže možný, ale je aj účelný.\nŽalobca považuje za správny záver krajského súdu o tom, že žalovaný nepreukázal zneužitie\ndominantného postavenia žalobcom. Tento záver krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku\naj riadne zdôvodnil, keď celkom jednoznačne a dostatočne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za\nnepreukázané, pričom tým jasne vymedzil, v akom rozsahu má žalovaný po zrušení rozhodnutí\nžalovaného v ďalšom priebehu správneho konania dokazovanie doplniť. Doplnenie dokazovania\nžalovaným v správnom konaní v čase pred vydaním jeho prvostupňového rozhodnutia bolo\nnedostatočné.\nŽalobca ďalej uviedol, že v správnom konaní sa uplatňuje zásada materiálnej pravdy, ktorú žalovaný\nnenaplnil a ktorá vyžaduje, aby bol zistený skutočný skutkový stav veci, a to presne, úplne a spoľahlivo.\nTakto obsah zásady materiálnej pravdy podľa žalobcu vymedzuje aj súdna prax. Podľa žalobcu je možné\npojem „nad akúkoľvek pochybnosť“ v plnom rozsahu stotožniť s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady\nmateriálnej pravdy. Žalobca súčasne uviedol, že mu nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k záveru, že\nkrajský súd prevzal dôkazný štandard z trestného práva, nakoľko to z napadnutého rozsudku nevyplýva.\nPodľa žalobcu je správny záver krajského súdu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď\nžalovaný prijal záver o nezameniteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov bez toho, aby\nmal akékoľvek relevantné podkladové informácie týkajúce sa technických vlastností týchto zariadení\nvypracované odborne spôsobilou osobou. K prijatiu a odôvodneniu takéhoto záveru krajský súd nebol\npovinný v napadnutom rozsudku uvádzať dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, uvádzať\núvahy, akými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, uvádzať skutočnosti, ktoré mal za preukázané ani\nprávne posudzovať zistený skutkový stav. Poznanie technických vlastností posudzovaných zariadení\nje základom pre vymedzenie ich technickej charakteristiky, a teda je podstatné pre posúdenie ich\nzameniteľnosti, ako to vyplýva z § 3 ods. 4 a 5 zákona. Žalobca trvá na tom, že sektorová správa ako\ndokument vypracovaný žalovaným nepotvrdzuje tvrdenia žalovaného o tom, že žalovaný v správnom\nkonaní vykonal rozsiahly prieskum na účely posúdenia zameniteľnosti posudzovaných zariadení,\nnakoľko v nej akékoľvek posúdenie zameniteľnosti absentuje.\nŽalobca uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je evidentné, k odstráneniu akých rozporov\ntýkajúcich sa vyhlásení SŽD uložil krajský súd žalovanému povinnosť doplniť dokazovanie. Právny názor\nkrajského súdu o povahe a procesnej prípustnosti vyhlásení SŽD vyplýva z napadnutého rozsudku\ncelkom jednoznačne, rovnako je z neho zrejmé, v akom smere má žalovaný v ďalšom správnom konaní\ndokazovanie doplniť. Pokiaľ mal žalovaný v správnom konaní pochybnosti o tom, či sú skutočnosti\nuvedené vo vyhláseniach SŽD pravdivé, či na nich podpísané osoby zastávajú funkcie v SŽD, či SŽD\nskutočne disponovali v sledovanom období elektrickými rušňami, ktoré mohli prenajať, alebo či boli\nvyhlásenia SŽD v rozpore so skoršími zisteniami žalovaného, mal dokazovanie v správnom konaní\ndoplniť, a nie na tieto dôkazy vôbec neprihliadať. Žalovaný mal prihliadať aj na vyhlásenie spoločnosti\nČeské dráhy. Žalobcovi nie je z ničoho zrejmé, že by sa k možnostiam prenájmu elektrických rušňov zo\nstrany SŽD uvedených vo vyhláseniach akokoľvek vyjadrovali Úrad pre reguláciu železničnej dopravy\n(ďalej „ÚRŽD“), Ministerstvo dopravy SR či ŽSR.\n\nKrajský súd sa podľa žalobcu v napadnutom rozsudku správne vysporiadal aj s podstatou konceptu\n„single and continuous infringement“ a s jeho možnosťou uplatnenia voči žalobcovi. Krajský súd správne\nvyhodnotil, že v správnom konaní nebol vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu preukázaná jeden\nzo základných predpokladov zneužitia dominantného postavenia žalobcu, a to existencia žiadostí SŽD\nvoči žalobcovi o predaj/prenájom elektrických rušňov alebo o čerpanie PHM do motorových rušňov na\nčerpacích staniciach žalobcu. Skutočnosť, či SŽD požiadali žalobcu o poskytnutie elektrických rušňov\n(resp. o čerpanie PHM do motorových rušňov na čerpacích staniciach žalobcu) je pre vyslovenie\nzneužitia dominantného postavenia žalobcom vo forme odmietnutia dodávať nevyhnutné. Ani zo\nžalovaným uvádzaných rozhodnutí slovenských a európskych súdov nevyplýva, že žalovaný koncept\n„single and continuous infringement“ vyložil a aplikoval na žalobcu správne.\nK otázke preukazovania obdobia porušovania zákona sa žalobca stotožňuje so záverom krajského\nsúdu, že zo strany žalovaného nedošlo k preukázaniu existencie žiadostí SŽD adresovaných žalobcovi\ntak, aby žalovaný mohol uložiť žalobcovi pokutu za celé obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra\n2010. Preukázaná existencia žiadostí SŽD doručených žalobcovi je pritom základným predpokladom\nkonštatovania zneužívania dominantného postavenia žalobcom. Krajský súd zrozumiteľne vysvetlil,\nprečo nedostatočné preukázanie existencie žiadostí SŽD nemohlo obstáť.\nK jednotlivým argumentom žalovaného ohľadom krajským súdom tvrdenej nepreskúmateľnosti\nrozhodnutí žalovaného pre neuvedenie obratu žalobcu za rok 2012 priamo v rozhodnutiach žalovaného,\nžalobca uviedol, že s týmto záverom krajského súdu v plnom rozsahu súhlasí a považuje ho za\nsprávny. Žalobca uznáva, že krajský súd v dotknutej časti napadnutého rozsudku používa pojem\nrelevantný obrat namiesto pojmu obrat. Ide však podľa neho iba o formálnu vadu napadnutého rozsudku,\nktorá nespôsobuje neho nepreskúmateľnosť - z kontextu napadnutého rozsudku je totiž jasné, že\nkrajský súd žalovanému vytýkal, že v rozhodnutiach žalovaného neuviedol obrat žalobcu za rok 2012.\nZ odôvodnenia správneho rozhodnutia musí byť podľa žalobcu jasné, akým konkrétnym spôsobom\nsprávny orgán aplikoval abstraktnú právnu normu na konkrétny skutkový stav. Žalovaný vo svojom\nrozhodnutí uviedol iba § 38 ods. 1 zákona a len všeobecne konštatoval, že k prekročeniu limitu\n10% z obratu žalobcu za rok 2012 nedošlo. V rozhodnutiach žalovaného však nie je označené, na\nzáklade čoho žalovaný dospel k záveru o tom, že uložená pokuta neprekračuje limit 10 % z obratu\nžalobcu za rok 2012. Obrat žalobcu za rok 2012 ako aj podklady, z ktorých tento obrat vyplýva, sú\nskutočnosťami tvoriacimi podklady pre rozhodnutie žalovaného, preto sú zákonnými náležitosťami jeho\nodôvodnenia podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca preto tvrdí, že, aj keď svoj obrat za rok 2012\npoznal a tento údaj bolo možné zistiť z verejne dostupných zdrojov, mala byť táto skutočnosť výslovne\nuvedená v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Z obsahu žaloby vyplýva, že v nej žalobca namietal\naj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného v časti týkajúcej sa neuvedenia obratu žalobcu\nza rok 2012. Preto krajský súd vyslovením nepreskúmateľnosti rozhodnutí žalovaného z tohto dôvodu\nneprekročil medze žaloby. Žalobca mohol v žalobe namietnuť nezrozumiteľnosť postupu žalovaného vo\nvzťahu k aplikácii neprekročenia limitu 10 % z obratu žalobcu za rok 2012 aj vtedy, ak takúto námietku\nv priebehu správneho konania vôbec neuplatnil, čo potvrdzuje aj judikatúra najvyššieho súdu.\nK námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a neaplikovateľnosti tej časti\nnapadnutého rozsudku, v ktorej sa krajský súd vyjadril k námietke žalobcu ohľadom aplikácie\nnesprávneho znenia zákona žalovaným, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že ani nebolo\npotrebné, aby sa krajský súd touto námietkou žalobcu meritórne zaoberal, nakoľko otázka uloženia\nakejkoľvek pokuty je v dôsledku zrušovacieho napadnutého rozsudku predčasná.\nNajvyšší súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení OSP, ktorý bol zrušený zákonom č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016. Dňom 1.\njúla 2016 nadobudol účinnosť aj zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods.\n1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti OSP predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku\nodvolacie konania podľa piatej časti OSP začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona\nsa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami\nodvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa ustanovení OSP.\n\nNajvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods.\n1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa § 250ja ods. 2 OSP),\nnakoľko to nie je v rozpore s verejným záujmom, pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§\n156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že\nodvolanie žalovaného nie je dôvodné.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 3 OSP, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu\nsa rozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 1 zákona č. 136/2001 Z. z., účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej\nlen ,,súťaž“) na trhu výrobkov, výkonov, prác a služieb (ďalej len ,,tovar“) pred jej obmedzovaním, ako aj\nvytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj s cieľom podporiť hospodársky rozvoj v prospech spotrebiteľov\na úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len ,,úrad“).\nPodľa § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., ustanovenia § 22 až 40 sa vzťahujú aj na postup úradu, keď\núrad posudzuje činnosti a konania podnikateľov na základe osobitného predpisu.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., obmedzovanie súťaže je každé obmedzenie voľnosti\nkonania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich alebo možných súťažných\naktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo skresľovanie konkurenčných\npodmienok.\nPodľa § 3 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu\ntakých tovarov, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne\nzastupiteľné.\nPodľa § 3 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z., tovarový relevantný trh zahŕňa zhodné alebo vzájomne\nzastupiteľné tovary schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov.\nPodľa § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z., vzájomne zastupiteľné tovary sú tovary, ktoré sú zastupiteľné\nnajmä z hľadiska ich fyzikálnych a technických charakteristík, ceny a účelu použitia.\nPodľa § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ\nalebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju\nekonomickú silu môžu správať nezávisle.\nPodľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z., zneužitím dominantného postavenia na relevantnom\ntrhu je najmä hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru\nna úkor užívateľov.\nPodľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z., zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu\nje zakázané.\nPodľa § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, postupuje sa v\nkonaní na úrade podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo\nzisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.\n\nPodľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku, na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej\nsamosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre\nkonanie a rozhodnutie.\nPodľa § 36 Správneho poriadku, ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie\npotrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa\nmožno odvolať.\nPodľa § 39 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie\núčastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nPodľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o\nodvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom\nrozsahu.\nPodľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nPodľa článku 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie, akékoľvek zneužívanie dominantného\npostavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi sa zakazuje\nako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Takéto\nzneužívanie môže zahŕňať najmä: b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor\nspotrebiteľov.\nPrávnym posúdením je činnosť, pri ktorej súd alebo iný orgán zo skutkových zistení vyvodzuje právne\nzávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je\nchybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak rozhodujúci orgán nepoužil\nsprávny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo\nprávnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických\nosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 3 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa\nustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia\nje pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.\n1 veta prvá OSP).\nPredmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo na základe žaloby žalobcu doručenej krajskému súdu\ndňa 2. februára 2015 rozhodnutie rady žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 5. novembra 2014 a\nrozhodnutie žalovaného č. 2013/DZ/2/1/021 zo dňa 22. augusta 2013, ktorými žalovaný správny orgán\npodľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho\nspoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. dospel k záveru, že žalobca v období\nod 1. januára 2005 do 31. decembra 2010 zneužíval svoje dominantné postavenie na trhu predaja a\nprenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a na trhu doplňovania pohonných hmôt do\nmotorových rušňov SŽD na čerpacích staniciach žalobcu, za čo mu uložil pokutu vo výške 10.253.662 €.\n\nS ohľadom na totožnosť štruktúry odvolania žalovaného ako aj vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu\npristúpil najvyšší súd k posudzovaniu odvolacích námietok žalovaného v takom poradí, v akom boli\nžalovaným uvedené v odvolaní.\nZ daného dôvodu sa najvyšší súd zaoberal najprv otázkou žalovaným namietanej nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozsudku z dôvodu nejasnosti aplikácie zrušovacích dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. a/,\nc/ a d/ OSP) krajským súdom v napadnutom rozsudku. S touto námietkou žalovaného sa najvyšší\nsúd nestotožňuje. Najvyšší súd zdôrazňuje, že konkrétny dôvod, pre ktorý súd zrušuje rozhodnutie\nsprávneho orgánu nie je potrebné explicitne subsumovať pod konkrétne zákonné ustanovenie\nprocesného predpisu upravujúce zrušovacie dôvody (§ 250j ods. 2 písm. a/ - e/ OSP). Pre účely\nnaplnenia zásad spravodlivého procesu postačuje, ak je z obsahu rozhodnutia súdu zrejmé, z akých\ndôvodov bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušené, ak dôvody zrušenia korešpondujú s\nodkazom súdu na správnu procesnú normu a ak je (hoci implicitne) z rozhodnutia súdu zrejmé, ktorá\nčasť odôvodnenia sa týka ktorého zrušovacieho dôvodu vymedzeného zákonom. Uvedené požiadavky\nkladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia napadnutý rozsudok podľa názoru najvyššieho súdu\nnaplnil. Napadnutý rozsudok dáva odpoveď na otázku, v akom smere sú rozhodnutia žalovaného\nzaťažené konkrétnymi nedostatkami vymedzenými v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ OSP. Z obsahu\nnapadnutého rozsudku je možné zistiť, že podľa krajského súdu bol skutkový stav zistený nedostatočne\nv otázke týkajúcej sa nezastupiteľnosti zariadení žalobcu a iných subjektov (krajský súd uvádza potrebu\npodania odborného stanoviska alebo nariadenia znaleckého dokazovania), v otázke možností SŽD\nvyužívať zariadenia aj iných subjektov ako žalobcu ako aj v otázke, či žiadosti spoločnosti SŽDS\nzo dňa 3. marca 2009 skutočne predchádzala a aká konkrétna žiadosť ktorého SŽD. Z obsahu\nnapadnutého rozsudku je zrejmé aj to, v čom považuje krajský súd rozhodnutia žalovaného za založené\nna nesprávnom právnom posúdení veci (v otázke, kedy mohlo dôjsť ku vzniku prvého porušenia v\nrámci konceptu jediného a trvajúceho porušenia, v otázke, či je existencia preukázateľnej žiadosti\nSŽD o dodávanie, ktorej nebolo vyhovené, jedným z predpokladov konštatovania porušenia zákona).\nNajvyšší súd neakceptoval ani námietku žalovaného, podľa ktorej nie je z napadnutého rozsudku\nzrejmé, v ktorých častiach sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre\nnedostatok dôvodov. Krajský súd totiž v napadnutom rozsudku výslovne akcentoval nepreskúmateľnosť\nrozhodnutí žalovaného v súvislosti s absenciou výslovného uvedenia obratu žalobcu za rok 2012 v\nrozhodnutiach žalovaného, nahradeného odkazom na verejne prístupné zdroje, pričom k náprave tohto\nnedostatku pristúpil žalovaný až po vydaní rozhodnutí žalovaného, čo je neprípustné. Zároveň krajský\nsúd uviedol, že v danom prípade ide o nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, preto najvyšší\nsúd námietku žalovaného poukazujúcu na to, že nie je zrejmé, čo je dôvodom nepreskúmateľnosti\n(nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov), neakceptoval.\nV súvislosti so zrušovacím dôvodom uvedeným v § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a námietkou žalovaného,\nv zmysle ktorej súd musí pri svojom právnom názore uviesť, podľa ktorého ustanovenia a v akom\nhierarchickom postavení má tento názor svoj právny základ, najvyšší súd uvádza, že s touto námietkou\nžalovaného sa v kontexte tohto prípadu nestotožňuje. V danom prípade nesprávne právne posúdenie\nžalovaného spočívalo v nesprávnosti posúdenia otázky vzniku prvého porušenia v rámci konceptu\njediného a trvajúceho porušenia a otázky, či je preukázateľná žiadosť SŽD o dodávanie, ktorej nebolo\nvyhovené, jedným z predpokladov konštatovania porušenia zákona (krajský súd dospel k logickému\nzáveru, že základným predpokladom prvého porušenia musí byť nutne žiadosť SŽD adresovaná\nžalobcovi). Najvyššiemu súdu v tejto súvislosti nie je známa existencia žiadnej právnej normy, ktorá\nby pre účely posudzovaného prípadu vymedzovala predpoklady, ktoré musia byť naplnené k tomu,\naby došlo k vzniku prvého porušenia v rámci spomenutého konceptu. To, ktoré predpoklady musia\nbyť za účelom konštatovania prvého porušenia naplnené, vždy závisí od toho, o aké porušenie sa má\njednať, a teda vždy závisí od okolností konkrétneho prípadu. Nakoniec, potreba existencie žiadostí\nSŽD adresovaných žalobcovi ako základného predpokladu pre záver o možnom prvom porušení v\nrámci zneužívania dominantného postavenia žalobcom bola zrejmá aj samotnému žalovanému, ktorý v\npriebehu správneho konania existenciu týchto žiadostí SŽD preukazoval, aj keď nedostatočne.\nNajvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného založenou na tom, že krajský súd nemohol\nrozhodnutia žalovaného zrušiť z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ OSP,\nnakoľko kombinácia týchto zrušovacích dôvodov je podľa žalovaného neprípustná. Po preskúmaní\ntejto námietky žalovaného ako aj po zohľadnení judikatúry, na ktorú v odvolaní žalovaný poukázal,\n\ndospel najvyšší súd k záveru, že tejto námietke žalovaného nie je možné v tomto konaní priznať\nrelevanciu. Najvyšší súd síce vo všeobecnosti pripúšťa, že v prípade, ak je určitá časť odôvodnenia\nrozhodnutia týkajúca sa určitej otázky nepreskúmateľná, že táto skutočnosť môže vylučovať vo\nvzťahu k tej istej časti rozhodnutia posudzovanie správnosti právneho posúdenia veci či dostatočnosti\nzistenia skutkového stavu veci, je však zároveň toho názoru, že to nemôže platiť v situácii, ak\nsa nesprávnosť právneho posúdenia veci či nedostatok skutkového zistenia na jednej strane a\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia na strane druhej týkajú rôznych častí rozhodnutia posudzujúcich (z\nhľadiska svojej podstaty) rôzne otázky, čomu bolo tak aj v posudzovanom prípade. Fakt, že krajský\nsúd v napadnutom rozsudku konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného z dôvodu absencie\núdajov o obrate žalobcu za rok 2012 priamo v rozhodnutiach žalovaného, nevylučuje, aby krajský súd\ndospel v úplne iných otázkach riešených v konaní k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci či o\nnedostatočnom zistení skutkového stavu. Rovnaký záver pritom vyplýva aj zo samotného odôvodnenia\nrozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 (časť VI, A.1.- k vyhodnoteniu nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia), uvádzajúceho okrem vlastného posúdenia aj obdobné závery rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžd/38/2012, podľa ktorého ide o pochybenie súdu len v prípade, ak sa to\nisté odôvodnenie, ktoré už je súdom označené ako nepreskúmateľné, napriek tomu preskúma s tým\nzáverom, že v takomto odôvodnení uvedené skutočnosti nasvedčujú záveru, že zistenie skutkového\nstavu veci je nedostačujúce na posúdenie veci. Odhliadnuc od uvedeného, nie je možné nevziať do\núvahy aj tú skutočnosť, že prípustnosť kumulácie žalovaným namietaných zrušovacích dôvodov vyplýva\nvo všeobecnosti aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. 6Sžp/12/2013, 4Sžf/76/2014 či\n4Sžo/9/2012). Najvyšší súd je toho názoru, že kumulácia žalovaným namietaných zrušovacích dôvodov\nje možná predovšetkým v tom prípade, ak to umožňuje štruktúra rozhodnutia, čo je podľa názoru\nnajvyššieho súdu aj prípad tohto konania. Podľa najvyššieho súdu na to, aby mohli byť konštatované\npopri sebe zrušovacie dôvody uvedené v § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/ OSP nie je nevyhnutne\npotrebné, aby sa rozhodnutie formálne členilo na viacero separátnych autonómnych rozhodnutí. Aj v\nrámci jediného rozhodnutia, hoci nie je formálne členené na viaceré autonómne rozhodnutia, nie je\nmožné vylúčiť možnosť identifikovania relatívne samostatných okruhov posudzovaných otázok, kde u\nniektorých z nich je možné konštatovať nepreskúmateľnosť záverov bez toho, aby to malo negatívny\nvplyv na možnosť konštatovať nesprávne právne posúdenie veci či nedostatočné zistenie skutkového\nstavu vo vzťahu k iným materiálne odlíšiteľným otázkam, čo je aj tento prípad. V tejto súvislosti nie\nje možné prihliadať ani na závery najvyššieho súdu prijaté v rozhodnutí, sp. zn. 1Sžr/134/2011, na čo\nuž najvyšší súd poukázal aj vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 1Sžr/62/2013, nakoľko rozhodnutie, sp. zn.\n1Sžr/134/2011, bolo vydané v konaní podľa tretej (a nie druhej) hlavy piatej časti OSP, v ktorom sa\nuplatňuje dikcia § 250s OSP vylučujúca kombináciu zrušovacích dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm.\na/ a b/ OSP na jednej strane a podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP na strane druhej, nakoľko v takom\nprípade by z určitých dôvodov (písm. a/ a b/) bolo možné podať voči zrušujúcemu rozhodnutiu súdu\nodvolanie, avšak z dôvodu podľa písm. d/ by takéto odvolanie neprichádzalo do úvahy. Zároveň je v\nsúlade s rozhodnutím najvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžso/33/2013, potrebné vo všeobecnosti prisvedčiť aj\nnámietke žalobcu, podľa ktorej nie je možné konštatovať nezákonnosť zrušujúceho rozhodnutia súdu v\nprípade, ak je toto rozhodnutie hoci aj neprípustne založené na nepreskúmateľnosti rozhodnutia (čo v\ntomto prípade ani nie je) za predpokladu, že niektorý z ďalších zrušovacích dôvodov vymedzených v §\n250j ods. 2 písm. a/ alebo c/ OSP bol súdom uplatnený správne.\nVo vzťahu k ďalšej časti odvolania sa najvyšší súd zaoberal námietkou žalovaného spočívajúcou\nv tvrdení, že krajský súd prihliadal aj na skutočnosti nad rámec odôvodnených žalobných dôvodov\nžalobcu. Najvyšší súd považuje námietku žalovaného za nedôvodnú, a to aj v prípade, ak by priznal\nrelevanciu argumentácii žalovaného k spôsobu, akým je potrebné vymedziť žalobné dôvody v žalobe.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd nezaoberal takými námietkami žalobcu, ktoré by neboli\nžalobcom v žalobe riadne vymedzené a odôvodnené, pričom ani žalovaný v odvolaní relevantne\nnekonkretizuje, o ktoré konkrétne námietky by sa malo jednať. Nad rámec uvedeného najvyšší súd\nzdôrazňuje, že hoci súdy v správnom súdnictve môžu preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov\niba v medziach žalobných dôvodov uvedených v žalobe, potrebu vymedzenia žalobných dôvodov\nnie je možné stotožňovať s potrebou vymedzenia všetkých čiastkových argumentov konkretizujúcich\nurčitý žalobný dôvod, pokiaľ je zo žalobného dôvodu zrejmé, čo žalobca namieta a z akého hľadiska.\nÚčelom vymedzenia žalobných dôvodov je dosiahnuť iba stav, aby bolo súdu posudzujúcemu zákonnosť\nsprávneho rozhodnutia a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, zrejmé, čo rozhodnutím správneho\norgánu dotknutý subjekt namieta a prečo. Stotožňovanie vymedzenia žalobných dôvodov s potrebou\nuvedenia všetkých, často i detailných čiastkových argumentov podporujúcich vymedzený žalobný\n\ndôvod, a to priamo v žalobe, by bolo nedôvodne formalistickým prístupom a najmä v obsahovo a\nrozsahovo náročných prípadoch, akým je aj tento prípad, by viedlo k odmietnutiu spravodlivosti subjektu\ndomáhajúceho sa súdneho prieskumu správneho rozhodnutia.\nVo vzťahu k námietke žalovaného o tom, že krajský súd sa nezaoberal námietkami, ktorých\npreskúmavanie si vytýčil v napadnutom rozsudku, najvyšší súd uvádza, že ak aj krajský súd podrobne\nprepísal žalobné tvrdenia žalobcu ako aj vyjadrenia žalovaného k týmto tvrdeniam v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, nebolo (s ohľadom na neunesenie dôkazného bremena žalovaným, pre ktoré\nbol zrušujúci napadnutý rozsudok vydaný) potrebné, aby ďalej ku každému z nich výslovne uvádzal,\nktoré argumenty považuje za prípustné a ktoré za neprípustné. V tejto súvislosti je najvyšší súd navyše\ntoho názoru, že z obsahu napadnutého rozsudku je možné zistiť, ktoré časti námietok žalobcu a z akých\ndôvodov považoval krajský súd za dôvodné. Zároveň, nezaoberanie sa tými námietkami žalobcu, ktorých\npreskúmanie si mal podľa žalovaného krajský súd vytýčiť v napadnutom rozsudku by nemohlo mať za\nnásledok nezákonnosť napadnutého rozsudku, nakoľko takýto postup by mohol byť nanajvýš na ujmu\nžalobcu, nie žalovaného.\nPokiaľ ide o všeobecnú námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, je predovšetkým potrebné zdôrazniť, že ktorýkoľvek z dôvodov, na ktorých krajský súd založil\nzrušenie rozhodnutí žalovaného by sám o sebe postačoval na zrušenie rozhodnutí žalovaného. Z\nobsahu napadnutého rozsudku je navyše zrejmé, a rovnakého názoru je aj najvyšší súd, že jedným\nz najpodstatnejších dôvodov, pre ktorý podľa krajského súdu rozhodnutia žalovaného nemohli obstáť,\nbola skutočnosť, že žalovaným nebola preukázaná existencia žiadostí SŽD za obdobie od 1. januára\n2005 do 3. marca 2009, z dôvodu ktorého žalovaný nepreukázal v danom období splnenie základného\npredpokladu možného zneužitia dominantného postavenia žalobcom, a to existenciu žiadostí SŽD o\nprístup k zariadeniam žalobcu. Najvyšší súd súhlasí so záverom krajského súdu, že na to, aby bolo\nmožné konštatovať zneužívanie dominantného postavenia žalobcom je potrebné, aby bola preukázaná\nexistencia konkrétnych žiadostí SŽD v konkrétnom čase. Skutočnosť, prečo nie je možné akceptovať\nargumentáciu žalovaného, krajský súd vyčerpávajúco zdôvodnil, pričom tomuto odôvodneniu nie\nje možné nič vytknúť. Zároveň je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že v súvislosti s\nexistenciou žiadostí SŽD je potrebné skúmať či v danom období boli naplnené aj ostatné predpoklady\npotrebné k záveru o zneužití dominantného postavenia žalobcom (najmä predpoklad neexistencie, v\nporovnaní so zariadeniami žalobcu, zastupiteľných zariadení iných subjektov vhodných pre potreby\nSŽD). Takéto odôvodnenie krajského súdu považuje najvyšší súd za logické a pre účely ďalšieho\npostupu žalovaného v správnom konaní za zrozumiteľné. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného o\nnezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku, keďže z jeho obsahu je zreteľne poznateľné, ktoré skutočnosti\nkrajský súd nemal preukázané (zneužívanie dominantného postavenia a obdobie, v ktorom malo k\nzneužívaniu dominantného postavenia dochádzať, ak by bolo preukázané), a z čoho pri tom krajský\nsúd vychádzal (žiadosť spoločnosti SŽDS, vyhlásenia dopravcov predložené žalobcom) a ako vec\nprávne posúdil (v otázke, kedy mohlo dôjsť ku vzniku prvého porušenia v rámci konceptu jediného\na trvajúceho porušenia, v otázke, či je existencia preukázateľnej žiadosti SŽD o dodávanie, ktorej\nnebolo vyhovené, jedným z predpokladov konštatovania porušenia zákona). Za daných okolností potom\nuvádzanie skutočností, ktoré mal krajský súd za preukázané, dôkazov, o ktoré krajský súd oprel svoje\nneúplné skutkové zistenia ako aj uvedenie úvah, ktorými sa pri hodnotení neúplných dôkazov riadil\na komplexné právne posúdenie veci, nemalo opodstatnenie. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v prípade,\nak existujú dôvody na zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia z dôvodu neunesenia dôkazného\nbremena v správnom konaní, čo je aj prípad rozhodnutí žalovaného, na zákonnosť zrušujúceho\nrozhodnutia postačuje, ak je zrozumiteľne zdôvodnené, prečo muselo dôjsť k zrušeniu napadnutého\nrozhodnutia, pričom v takom prípade nie je dôvod na to, aby sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nzaoberal všetkými ostatnými dôvodmi, pre ktoré napadnuté správne rozhodnutie zrušené nebolo.\nV ďalšej časti sa najvyšší súd venoval námietkam žalovaného k zmätočnosti a nerealizovateľnosti\npokynov krajského súdu uložených žalovanému v napadnutom rozsudku v súvislosti s doplnením\ndokazovania zo strany žalovaného pred vydaním nového rozhodnutia žalovaného v správnom konaní,\nktorým však nebolo možné priznať relevanciu. Najvyšší súd totiž nepovažuje pokyny krajského súdu\nuložené žalovanému v napadnutom rozsudku za zmätočné a nerealizovateľné. Z napadnutého rozsudku\nvyplýva, že žalovaný sa má vysporiadať s obsahom vyhlásení jednotlivých dopravcov, ktoré do\nsprávneho konania predložil žalobca, má odstrániť rozpory vyplývajúce z týchto vyhlásení dopravcov\na z prípadných iných dôkazov, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal a takisto má aj\n\ndoplniť dokazovanie za účelom bližšej konkretizácie elektrických rušňov, na ktoré sa vzťahujú žalobcom\npredložené vyhlásenia dopravcov. Pokiaľ na základe uvedeného postupu žalovaný zistí, že dopravcovia,\nktorých vyhlásenia predložil žalobca, voľnými elektrickými rušňami v sledovanom období nedisponovali,\nmá stanoviť obdobie v rámci sledovaného obdobia, za ktoré je možné žalobcovi uložiť pokutu, pokiaľ\ndospeje k záveru o splnení všetkých ostatných predpokladov zneužitia dominantného postavenia\nžalobcom. Pokiaľ však žalovaný zistí, že dopravcovia, ktorí poskytli do konania vyhlásenia, v sledovanom\nobdobí voľnými elektrickými rušňami disponovali, bude jeho úlohou nariadiť znalecké dokazovanie,\nprípadne obstarať odborné stanovisko za účelom porovnania technických vlastností týchto elektrických\nrušňov s elektrickými rušňami žalobcu. Krajský súd teda žalovanému neuložil najprv vyhodnotiť, či došlo\nk zneužívaniu dominantného postavenia a až následne vykonať znalecké dokazovanie, či obstarať\nodborné stanovisko.\nVo vzťahu k nepreukázaniu zneužitia dominantného postavenia žalobcom je najvyšší súd toho názoru,\nže táto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je nepreskúmateľná a že z nej jasne vyplýva,\nz akého dôvodu boli rozhodnutia žalovaného zrušené. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé z\nakých dôvodov má žalovaný doplniť dokazovanie, že doplnenie dokazovania má žalovaný vykonať tak vo\nvzťahu k zastupiteľnosti alternatív na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky\nv SR ako aj na trhu čerpania pohonných hmôt do motorových rušňov na čerpacích staniciach žalobcu,\nže dokazovanie má žalovaný doplniť nielen v tom rozsahu, kde to krajský súd výslovne uviedol ale aj\nvo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré podľa napadnutého rozsudku neboli doposiaľ preukázané a ako\nmá toto doplnenie dokazovania žalovaný vykonať. Predpokladom zneužitia dominantného postavenia\nprostredníctvom praktiky odmietnutia dodávať je skutočnosť, že dominant odmieta poskytovať svojim\nkonkurentom (SŽD) prístup k svojim zariadeniam bez ospravedlniteľného dôvodu, hoci konkurentom\ndominanta nie je k dispozícii žiadna iná zastupiteľná alternatíva (okrem zariadení dominanta). Keďže\nkrajský súd okrem zariadení žalobcu identifikoval z obsahu spisu aj zariadenia iných subjektov ako\nžalobcu, u ktorých nebola preukázaná ich nepoužiteľnosť pre potreby SŽD, je zrejmé, z akého dôvodu\nnariadil doplniť dokazovanie spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku a aj to, akými myšlienkovými\npochodmi sa riadil. V tomto ohľade sa síce najvyšší súd stotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalovaný\nnie je povinný vyhovieť všetkým návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov, na toto tvrdenie však nie je\nmožné brať zreteľ v prípade, pokiaľ nevykonaním dôkazov zo strany žalovaného nie je z materiálnej\nstránky riadne zistený skutkový stav, k čomu došlo aj v prípade rozhodnutí žalovaného.\nNajvyšší súd zameral svoju pozornosť aj na námietku žalovaného týkajúcu sa dôkazného štandardu\naplikovaného krajským súdom v konaní, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti\nnajvyšší súd, stotožňujúc sa so žalovaným, uvádza, že európske pravidlá v nadväznosti na nariadenie\nrady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v článkoch 81 a\n82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej „nariadenie“) (článok 82 Zmluvy o založení\nEurópskeho spoločenstva bol nahradený článkom 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) ponechávajú\nvo vzťahu k dôkaznému štandardu priestor národným pravidlám, pokiaľ tieto národné pravidlá nebudú\nviesť k nižšiemu dôkaznému štandardu aký presadzujú európske pravidlá, čo znamená, že v prípade, ak\nnárodné pravidlá vyžadujú aplikáciu vyššieho dôkazného štandardu pri preukazovaní porušenia (vyššiu\nmieru istoty o existencii porušovania), uplatnia sa tieto národné pravidlá. V tejto súvislosti žalovaný\npoukázal v odvolaní na dôkazný štandard európskeho práva založený na „dostatočne presných a\nkoherentných dôkazoch odôvodňujúcich názor, že došlo k porušeniu“ (sufficiently precise and coherent\nproof to justify the view, that has been an infringement). Takýto dôkazný štandard je však podľa názoru\nnajvyššieho súdu nižším dôkazným štandardom, ako je dôkazný štandard vyplývajúci z národnej úpravy.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., ustanovenia §§ 22 až 41 sa vzťahujú aj na postup úradu, keď\núrad posudzuje činnosti a konania podnikateľov na základe osobitného predpisu, ktorým je nariadenie.\nPodľa § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, postupuje sa\nv konaní na úrade podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, teda podľa Správneho poriadku\n(zákon č. 136/2001 Z. z. pritom neobsahuje osobitnú úpravu dôkazného štandardu). Z kontextu § 2 ods.\n3 v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. vyplýva, že Správny poriadok sa v časti týkajúcej\nsa dôkazného štandardu použije aj na konania vo veciach zneužívania dominantného postavenia podľa\nčlánku 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ak zabezpečuje vyšší dôkazný štandard). Vychádzajúc\nz § 3 ods. 5 v spojení s § 32 ods. 1 Správneho poriadku, musí rozhodnutie vydané v správnom konaní\nvychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom skutočný stav veci musí byť zistený presne a úplne.\nSprávny poriadok je teda založený na zásade materiálnej pravdy. Z porovnania dôkazného štandardu\nvymedzeného Správnym poriadkom a európskeho dôkazného štandardu, na ktorý v odvolaní poukázal\n\nžalovaný vyplýva potreba aplikovať v tomto prípade dôkazný štandard podľa Správneho poriadku,\nktorý je vyšším dôkazným štandardom, s čím sa nakoniec stotožnil aj žalovaný, keď aplikoval dôkazný\nštandard podľa Správneho poriadku (bod 54 a 55 odvolania).\nVychádzajúc z obsahu rozhodnutí žalovaného a z vyššie uvedených skutočností je potom podľa\nnajvyššieho súdu bezpredmetné tvrdenie žalovaného o tom, že krajský súd pri použití pojmu „nad\nakúkoľvek pochybnosť“ vychádzal z dôkazného štandardu v trestnom konaní, nakoľko ak by tomu tak\naj bolo, čo nakoniec z iných častí napadnutého rozsudku ani nevyplýva, podľa názoru najvyššieho súdu\nbolo potrebné rozhodnutia žalovaného zrušiť už len preto, že zo strany žalovaného nebol zachovaný ani\nlen dôkazný štandard založený na naplnení zásady materiálnej pravdy, na ktorej mal žalovaný založiť\nsvoje rozhodnutia. Zároveň je potrebné dodať, že prípadnou aplikáciou štandardov zodpovedajúcich\npojmu „nad akúkoľvek pochybnosť“ zo strany krajského súdu na posudzovaný prípad (ak by k nej aj\nzo strany krajského súdu skutočne došlo, čo z napadnutého rozsudku nevyplýva) by neboli prekročené\nštandardy trestného konania, nakoľko skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti je\ndostatočne zistený iba pre účely prípravného konania (kde sa v konečnom dôsledku nerozhoduje o\nvine a treste páchateľa trestného činu), nie však pre účely trestného konania v štádiu konania pred\nsúdom. Nad rámec uvedeného je ale najvyšší súd dokonca toho názoru, že v správnom konaní pred\nžalovaným nebol dodržaný ani ním spomínaný dôkazný štandard „dostatočne presných a koherentných\ndôkazov odôvodňujúcich názor, že došlo k porušeniu“. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť nakoniec\nskutočnosť, že aj európske súdne inštitúcie presadzujú pri svojich rozhodnutiach záver, že pochybnosť\nvo veciach porušenia pravidiel hospodárskej súťaže je potrebné vykladať na prospech domnelého\nporušovateľa týchto pravidiel (rozhodnutia vo veci UnitedBrands a UnitedBrands Continentaal c/a\nKomisia, JFE Engineering a ďalší c/a Komisia).\nVo vzťahu k žalovaným namietanému záveru krajského súdu o potrebe nariadenia znaleckého\ndokazovania, resp. podania odborného stanoviska za účelom posúdenia technických vlastností\nzariadení žalobcu a zariadení iných subjektov najvyšší súd uvádza, že námietky žalovaného sú\nbez právneho významu. Podľa § 3 ods. 4 a 5 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.\ndecembra 2011, tovarový relevantný trh zahŕňa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné tovary schopné\nuspokojiť určitú potrebu užívateľov. Vzájomne zastupiteľné tovary sú tovary, ktoré sú zastupiteľné\nnajmä z hľadiska ich fyzikálnych a technických charakteristík, ceny a účelu použitia. Z uvedených\nzákonných ustanovení vyplýva, že na posúdenie zastupiteľnosti tovarov je potrebné poznať okrem\niného aj technické vlastnosti týchto tovarov, ktoré sú z hľadiska svojej dôležitosti vo všeobecnosti\nminimálne porovnateľné s inými kritériami, na základe ktorých sa posudzuje zastupiteľnosť tovarov. V\ndanom prípade sú tovarmi, ktorých zastupiteľnosť sa má skúmať, z hľadiska ich technických vlastností\nznačne zložité zariadenia (elektrické rušne a čerpacie zariadenia) patriace žalobcovi a iným subjektom.\nNajvyšší súd je toho názoru, že s ohľadom na charakter týchto zariadení, ich objektívnu technickú\nzložitosť a žalovaným tvrdenú nepoužiteľnosť zariadení iných subjektov (mimo žalobcu) pre potreby\nSŽD najmä z hľadiska ich technických vlastností je práve náležité posúdenie technických vlastností\ntýchto zariadení jedným z najpodstatnejších pri posudzovaní zastupiteľnosti týchto zariadení. Prípadný\nzáver o technickej nezastupiteľnosti týchto zariadení totiž spôsobuje, že skúmanie ceny a účelu použitia\nzariadení stráca na význame. Aj keď sa najvyšší súd stotožňuje so záverom žalovaného, že komplexné\nposúdenie zastupiteľnosti tovarov patrí do právomoci žalovaného (krajský súd v napadnutom rozsudku\nnetvrdil, že zastupiteľnosť tovarov z pohľadu kritérií uvedených v § 3 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.\nz. má v konečnom dôsledku posúdiť znalec), nič to nemení na skutočnosti, že na to, aby mohol\nžalovaný k posúdeniu tejto zastupiteľnosti vôbec pristúpiť, musia mu byť známe technické vlastnosti\ntýchto zariadení a technické odlišnosti medzi zariadeniami žalobcu a alternatívnymi zariadeniami iných\nsubjektov, o ktorých žalobca tvrdí, že sú použiteľné pre potreby SŽD. Z obsahu spisu vyplýva, že\nžalovaný relevantnými informáciami o týchto technických vlastnostiach a odlišnostiach v technických\nvlastnostiach zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov počas správneho konania nedisponoval.\nAž potom, ako bude žalovaný poznať technické vlastnosti zariadení žalobcu a alternatívnych zariadení\niných subjektov, ktoré žalobca označuje ako použiteľné pre potreby SŽD, a technické rozdiely medzi\nnimi, bude môcť pristúpiť k posúdeniu ich zastupiteľnosti z pohľadu kritérií vymedzených v § 3 ods.\n5 zákona č. 136/2001 Z. z. Nakoniec, skutočnosť, že možnosť znaleckého dokazovania či podania\nodborného stanoviska v súvislosti s posudzovaním zastupiteľnosti riešených zariadení nie je vylúčená\n(právne nedovolená) a teda, je zákonom aprobovaným postupom, je zrejmá aj z tvrdenia samotného\nžalovaného v odvolaní (bod 73, 77), z ktorého vyplýva, že v predmetnom správnom konaní žalovaný\nneustanovil znalca iba preto, že to nebolo potrebné, nakoľko podľa názoru žalovaného nebolo za\n\núčelom zistenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie nutné odborné posúdenie technických vlastností\nzariadení. Preto najvyššiemu súdu neostávalo iné ako sa iba stotožniť so záverom krajského súdu\no potrebe nariadenia znaleckého dokazovania, resp. vyžiadania minimálne odborného stanoviska za\núčelom posúdenia technických vlastností zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov disponujúcich\ntýmito zariadeniami (elektrickými rušňami a čerpacími zariadeniami).\nNie je možné priznať dôvodnosť ani námietke žalovaného smerujúcej k nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozsudku v súvislosti s uvedenými závermi krajského súdu, s ktorými sa najvyšší\nsúd stotožnil, keďže skutočnosť, pre ktorú mal krajský súd za nedostatočné žalovaným vykonané\ndokazovanie k otázke zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov vyplývala z toho\n(čo krajský súd v napadnutom rozsudku riadne vymedzil), že zastupiteľnosť tovarov (a zvlášť zariadení\nposudzovaných žalovaným v správnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutí žalovaného) závisí\nokrem iného aj od technických vlastností týchto zariadení, ktoré môže posúdiť len znalec, a ktoré\nžalovaným riadne posúdené neboli. Z obsahu napadnutého rozsudku podľa najvyššieho súdu vyplýva,\nz akého dôvodu prijal krajský súd záver o žalovaným neúplne zistenom skutkovom stave a teda aj\no neunesení dôkazného bremena žalovaným. Okrem toho platí, že v prípade neunesenia dôkazného\nbremena ide o stav, kedy určité skutočnosti podstatné z hľadiska rozhodnutia neboli preukázané\nvôbec, riadne alebo úplne. Za daného stavu by potom bolo v odôvodnení súdneho rozhodnutia\nnadbytočným venovať sa dôkazom tvoriacim podklad neúplne zisteného skutkového stavu, úvahám\npri hodnotení týchto dôkazov, neúplným skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu takto neúplne\nzisteného skutkového stavu, keďže neúplne zistený skutkový stav by aj tak nemohol byť podkladom\nzákonného rozhodnutia. Zároveň nie je možné prihliadať ani na odkaz žalovaného na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011, nakoľko v žalovaným uvádzanej časti toto rozhodnutie riešilo\nsituáciu, kedy krajský súd dospel k iným skutkovým zisteniam ako žalovaný bez toho, aby v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol dôkazy, z ktorých pri svojich skutkových zisteniach vychádzal. Pri neunesení\ndôkazného bremena však ide o situáciu, kedy súd nemôže dospieť ku žiadnym konečným skutkovým\nzisteniam práve preto, že neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré za účelom riadneho zistenia skutkového\nstavu vykonané byť mali. Nakoniec sa najvyšší súd nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o naplnení\nodvolacieho dôvodu vymedzeného v § 205 ods. 2 písm. d/ OSP, nakoľko takto žalovaným neúplne\nzistený skutkový stav nemohol už z podstaty veci viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam krajského\nsúdu.\nNajvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkami žalovaného smerujúcimi voči vysporiadaniu sa krajského\nsúdu s vyhláseniami dopravcov, teda spoločnosti ZSSK, Českých dráh, ČD Cargo a AWT, ktoré podľa\nžalobcu mali predstavovať dôkaz o existencii voľných kapacít elektrických rušňov (okrem elektrických\nrušňov žalobcu) použiteľných pre SŽD a na základe ich posúdenia dospel k záveru, že týmto námietkam\nžalovaného nie je možné vyhovieť. Hoci žalovaný namietal, že žalobca nemohol skutočnosti svedčiace\nv jeho prospech preukazovať prostredníctvom čestných vyhlásení dopravcov, keďže čestné vyhlásenie\nmôže v zmysle § 39 Správneho poriadku predložiť len účastník konania, teda žalobca, najvyšší súd je\npri zohľadnení zásady, podľa ktorej je právne úkony potrebné vykladať podľa ich obsahu, toho názoru,\nže z vyhlásení dopravcov nevyplýva, že by sa malo jednať o čestné vyhlásenia dopravcov. Najvyšší\nsúd sa stotožňuje so záverom žalobcu, že v danom prípade sa jednalo o vyjadrenia právnických osôb\npripustené § 32 ods. 3 Správneho poriadku, v ktorých sa títo dopravcovia (hoci vo forme vyhlásenia)\nvyjadrili ku skutočnostiam podstatným pre rozhodnutie žalovaného. Nad rámec uvedeného však najvyšší\nsúd zdôrazňuje, že aj v prípade, ak by boli vyhlásenia dopravcov skutočne čestnými vyhláseniami, aj\nv takom prípade by bol žalovaný povinný doplniť dokazovanie preverením skutočností uvedených v\ndaných čestných vyhláseniach, keďže ich prostredníctvom žalovaný obdržal informáciu o skutočnostiach\npodstatných pre rozhodnutie a ich pravdivosť bol povinný preveriť (v bode 80 odvolania žalovaný sám\npoukazuje na to, že tieto vyhlásenia pripustil ako listiny, ktorými žalobca podporuje svoje tvrdenia).\nSprávne konanie je totiž ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorej obsahom je spoľahlivé, riadne a\núplné zistenie skutkového stavu. Nezávisle od skutočností, ktoré žalovaný zistil v priebehu správneho\nkonania, a to ešte predtým, ako mu boli žalobcom predložené vyhlásenia dopravcov, pokiaľ z vyhlásení\ndopravcov zreteľne vyplývala existencia voľných kapacít elektrických rušňov na účely uspokojenia\npotrieb SŽD, žalovaný mal skutočnosti v nich uvedené preveriť.\nBezpredmetnými sú aj námietky žalovaného vo vzťahu ku skutočnosti, že vyhlásenia dopravcov boli\nvyhotovené po 4 rokoch od konca sledovaného obdobia. Z vyhlásení vyplýva, že ich dopravcovia\nposkytovali vo vzťahu ku sledovanému obdobiu, preto na námietku ich vyhotovenia po skončení\n\nsledovaného obdobia nie je možné prihliadať. V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že počas\nsledovaného obdobia ani neexistoval žiadny dôvod na to, aby žalobca požiadal dopravcov uvedených\nvo vyhláseniach o ich vystavenie, pretože na jeho konci (teda v roku 2010) sa voči nemu ešte zo strany\nžalovaného správne konanie neviedlo, nebolo preto potrebné, aby žalobca obstarával dôkazy na svoju\nobranu. K námietke žalovaného, že z vyhlásení nie je zrejmé, či ich skutočne poskytli v nich uvedení\ndopravcovia, resp. osoby, ktoré sú v mene týchto spoločností oprávnené takéto vyhlásenia poskytnúť,\nkeďže v sledovanom období ani nemuseli byť zamestnancami dopravcu, najvyšší súd uvádza, že\nnapriek tomu, že podľa jeho názoru obsahová a formálna stránka vyhlásení nezakladali dôvod na\nuvedené pochybnosti žalovaného, pokiaľ mal žalovaný o ním uvádzaných skutočnostiach pochybnosti,\nnič mu nebránilo doplniť dokazovanie za účelom ich potvrdenia alebo vylúčenia. Najvyšší súd v tejto\nspojitosti iba všeobecne uvádza, že vyhlásenie mohli poskytnúť aj osoby, ktoré nakoniec v sledovanom\nobdobí ani neboli zamestnancami dopravcov, pokiaľ by nebolo zo žalovaným doplneného dokazovania\npreukázané, že nedisponovali pravdivými informáciami vzťahujúcimi sa na sledované obdobie. Neobstojí\nani tvrdenie žalovaného o účelovosti vyhlásení z dôvodu, že tieto vyhlásenia boli vystavené na žiadosť\nžalobcu, a to preto, že z obsahu spisu vyplývajú žiadosti žalobcu o doplnenie dokazovania vo vzťahu\nk zisťovaniu alternatívnych zdrojov elektrických rušňov pre SŽD, ktorým však žalovaný nevyhovel. Za\ndaných okolností, pokiaľ chcel žalobca preukazovať ním uvádzané skutočnosti, musel sa na týchto\ndopravcov obrátiť sám. Zároveň, zo skutočnosti, že vyhlásenia boli obstarané na žiadosť žalobcu nie\nje možné bez ďalšieho preverenia skutočností v nich uvedených dospieť k záveru o nepravdivosti či\núčelovosti tvrdení v nich obsiahnutých.\nK žalovaným uvedenej námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu, že žalovanému\nnie je zrejmé, ako krajský súd vyhodnotil námietky žalovaného k právnej povahe vyhlásení dopravcov,\nkeď použil v napadnutom rozsudku pojem čestného vyhlásenia, najvyšší súd predovšetkým uvádza, že\npojem čestného vyhlásenia použil v priebehu správneho konania ako prvý samotný žalovaný, a to v\nsúvislosti s vyhláseniami dopravcov, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský\nsúd považoval skutočnosti uvedené vo vyhláseniach dopravcov za podstatné pre zistenie skutočného\nstavu veci bez ohľadu na to, či by vyhlásenia dopravcov považoval za čestné vyhlásenia alebo nie.\nNeobstojí ani námietka žalovaného, že mu nie je zrejmé, aké rozpory mal na mysli krajský súd, keď\nmu uložil odstrániť rozpory čestných vyhlásení SŽD, nakoľko rozpory mohli byť odstránené iba medzi\nvyhláseniami dopravcov (ktoré sú až na obdobie, na ktoré sa vzťahujú obsahovo totožné) a inými zdrojmi\nzáverov žalovaného o neexistencii alternatívnych zdrojov elektrických rušňov pre potreby SŽD.\nZároveň možno konštatovať, že z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd správne\npovažoval vyhlásenia dopravcov za podklady rozhodnutia, bez ohľadu na ktorých právnu povahu,\nformálnu ako aj obsahovú stránku, mal žalovaný skutočnosti v nich uvedené preveriť a doplniť v\nnaznačenom ohľade dokazovanie za účelom naplnenia zásady materiálnej pravdy, pričom na strane\nžalovaného nemohla vzniknúť žiadna pochybnosť o tom, ako má v ďalšom priebehu správneho konania\npostupovať. Keďže krajský súd, dôsledne presadzujúc zásadu materiálnej pravdy, dospel na základe\nobsahu vyhlásení dopravcov k záveru, že v sledovanom období mohli existovať zdroje elektrických\nrušňov použiteľných pre potreby SŽD, nebolo potrebné, aby sa v rámci odôvodnenia napadnutého\nrozsudku venoval tvrdeniam žalovaného namietajúcim formálnu ako aj obsahovú stránku vyhlásení\ndopravcov a nemohol na základe vykonaných dôkazov dospieť ani k nesprávnym skutkovým zisteniam,\nnakoľko žiadne iné zistenia z vyhlásení dopravcov nevyplývajú ako boli tie, ku ktorým dospel krajský súd.\nVo vzťahu ku konceptu jediného a trvajúceho porušenia (single and continuous infringement, ďalej\n„koncept“) posúdil najvyšší súd najprv odôvodnenie napadnutého rozsudku s ohľadom na námietku\nžalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti z dôvodu, že krajský súd mal\npodľa žalovaného bez ďalšieho iba prevziať právnu argumentáciu žalobcu. V takomto postupe krajského\nsúdu však najvyšší súd neidentifikoval vadu nepreskúmateľnosti, nakoľko z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, hoci vychádzajúceho z právneho názoru žalobcu, je zrejmé, k akým vlastným právnym\nzáverom v súvislosti s konceptom krajský súd dospel (súladne s rozhodnutím najvyššieho súdu, sp.\nzn. 7Sžhpu/1/2013) a z akých dôvodov nemohol akceptovať závery žalovaného o uložení pokuty\nžalobcovi za celé sledované obdobie. Zároveň je z obsahu napadnutého rozsudku zrejmé, z akých\ndôvodov považoval krajský súd za podstatnú otázku preukázania existencie žiadostí SŽD, keďže tieto\npovažoval za predpoklad prijatia záveru o zneužívaní dominantného postavenia. Keďže krajský súd\nnemohol dospieť k záveru o zneužívaní dominantného postavenia žalobcom v sledovanom období bez\npreukázania existencie žiadostí SŽD adresovaných žalobcovi (ktoré neboli preukázané tak, aby bolo\n\nmožné uložiť žalobcovi pokutu za celé sledované obdobie), je zrejmé, ako dospel krajský súd aj k\nzáveru o tom, že iné dôkazy prezentované v konaní (mimo žiadostí SŽD) nemohli preukazovať zneužitie\ndominantného postavenia žalobcom.\nNajvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkami žalovaného súvisiacimi s nesprávnym uplatňovaním\nkonceptu, ku ktorému malo dôjsť zo strany krajského súdu, dospel však k záveru, že námietky\nžalovaného nie sú dôvodné. Podľa obsahu rozhodnutí žalovaného sa mal žalobca vo vzťahu k\nSŽD dopustiť zneužívania dominantného postavenia v sledovanom období prostredníctvom realizácie\npraktiky odmietnutia dodávať (refusal to supply), a to tak na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov\nschopných prevádzky v SR ako aj na trhu doplňovania pohonných hmôt do motorových rušňov SŽD\nna čerpacích staniciach žalobcu, čo malo žalobcovi protisúťažným spôsobom zabezpečiť udržanie jeho\ndominantného postavenia na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov.\nNajvyšší súd je toho názoru, že podstatou praktiky odmietnutia dodávať je správanie posudzovaného\ndominanta majúce podobu buď aktívneho konania dominanta spočívajúceho v odmietnutí dodávania\nalebo pasívneho postoja dominanta spočívajúceho v konštruktívnom odmietnutí požiadavky dodávania.\nV každom prípade však o odmietnutí dodávania, ktoré je porušením zákona a ktoré je ako také\npotrebné sankcionovať, je možné uvažovať až v tom prípade, ak existuje a je preukázaná požiadavka\nna dodávanie adresovaná dominantovi. Bez toho, aby dominant na základe konkrétnej požiadavky SŽD\nodmietol SŽD umožniť prístup k jeho zariadeniam, nie je v tomto prípade možné zamedziť vstupu SŽD\nna trh, resp. rastu SŽD, čo za podstatný faktor pre záver o porušovaní zákona považuje aj žalovaný\n(strana 24 odvolania). Pokiaľ existencia takejto požiadavky na dodávanie tvrdená prípadne preukázaná\nnie je, nie je možné dospieť k záveru, že dominant sa dopustil správneho deliktu odmietnutia dodávať, a\nto bez ohľadu na to, či jeho prípadné iné aktivity nepriamo indikujú možnosť existencie snahy takéhoto\nnedovoleného správania. Nakoniec, aj napĺňanie stratégie smerujúcej k nedovolenému cieľu, na potrebu\npreukázania ktorého poukazuje žalovaný, predpokladá realizovanie takých úkonov, z ktorých je zrejmé,\nže dominant odmieta dodávať, ku ktorému záveru však nie je možné dospieť bez toho, aby bolo\npreukázané, že o dodávanie bol dominant žiadaný. V kontexte daného prípadu sa najvyšší súd v celom\nrozsahu stotožňuje so záverom krajského súdu, že na preukázanie existencie zneužitia dominantného\npostavenia dominanta je potrebné zo strany žalovaného preukázať existenciu konkrétnych žiadostí\nSŽD v konkrétnom období adresovaných žalobcovi, ktorým žalobca bez ospravedlniteľných dôvodov\nnevyhovel. V opačnom prípade by totiž k záveru o odmietnutí dodávať bolo možné dospieť aj v prípade,\nak by SŽD dominanta o dodávky jeho zariadení vôbec nežiadali, čo je neprípustné. V nadväznosti\nna uvedené je z obsahu spisu zrejmé, že v doterajšom priebehu správneho konania neboli zo strany\nžalovaného obstarané žiadne také relevantné dôkazy, z ktorých by vyplývala existencia žiadostí SŽD\nadresovaných žalobcovi už pred 3. marcom 2009. Na podklade skutočnosti, že niektorí SŽD na\notázky žalovaného v priebehu správneho konania vôbec nereagovali alebo síce reagovali, ale k\nžiadostiam adresovaným žalobcovi sa vôbec nevyjadrili, prípadne, uviedli, že žalobcu o prístup k\njeho zariadeniam vôbec nežiadali, či na základe časovo neurčitých a nejasných vyjadrení SŽD o ich\nžiadostiach adresovaných žalobcovi, nie je možné založiť záver o tom, že žalobca odmietol SŽD dodávať\nuž pred 3. marcom 2009. V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že úvahy žalovaného o tom, z akých\ndôvodov sa SŽD obracali na žalobcu iba ústne, či telefonicky a nie písomne ako aj o tom, prečo\nsa na žalobcu so svojimi žiadosťami neobracali vôbec považuje najvyšší súd za špekulatívne a ako\nna také na ne nemohol prihliadať. Nemožno akceptovať ani námietku žalovaného smerujúcu k tomu,\nže z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké stanovisko má krajský súd ku konceptu\nkonštruktívneho odmietnutia, či aplikáciu tohto konceptu nepripúšťa vo všeobecnosti alebo iba v tomto\nprípade a či sa vôbec týmto konceptom zaoberal, keďže aplikácia konceptu konštruktívneho odmietnutia\nprichádza do úvahy iba v prípade preukázania žiadostí SŽD o dodávanie, čo však v tomto prípade\nvo vzťahu k prevažnej časti sledovaného obdobia preukázané nebolo, a preto sa krajský súd týmto\nkonceptom ani osobitne zaoberať nemusel.\nPokiaľ ide o ponímanie konceptu, a to najmä z hľadiska predpokladov na jeho uplatňovanie, najvyšší\nsúd nemohol akceptovať argumentáciu žalovaného. Najvyšší súd sa síce stotožňuje s tvrdením\nžalovaného, podľa ktorého neposkytovanie služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných\nprevádzky v SR a služby doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD na čerpacích staniciach\nžalobcu mohli byť realizované v rovnakom čase, smerovať k jednému cieľu, napĺňať jednu stratégiu\na navzájom sa dopĺňať, z hľadiska možnosti žalovaného uložiť v riešenom prípade žalobcovi pokutu\nza celé sledované obdobie je však táto skutočnosť irelevantná. Koncept je totiž založený na tom, že\nviac jednotlivých porušení (nezákonných konaní porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže), ktoré sú\n\nspojené jednotiacim zámerom (cieľom) porušovateľa, je považovaných za jediné a trvajúce porušenie,\naj v prípade, ak k jednotlivým porušeniam došlo v rôznych obdobiach. Najvyšší súd zdôrazňuje, že\nna to, aby bolo možné uvažovať o konkrétnom porušení tvoriacom súčasť jediného a trvajúceho\nporušenia, je v tomto konkrétnom prípade potrebné, aby boli naplnené predpoklady porušenia tak,\nako boli žalobcom vymedzené v žalobe (bod III.1 a IV.1 žaloby). Súčasne, na to, aby bolo možné\nuvažovať o jedinom a trvajúcom porušení, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia, od\nktorého je následne možné odvodzovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia, ak dôjde k ďalším\nporušeniam a ak sú súčasne naplnené predpoklady uplatňovania tohto konceptu (časová súvislosť,\njednotiaci zámer, neexistencia špecifických okolností vylučujúcich jediné a trvajúce porušenie a pod.).\nV prípade žalobcu mohlo dôjsť k vzniku prvotného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže až vtedy,\nkeď odmietol konkrétnu žiadosť SŽD o dodávanie, aj to len za predpokladu, ak v tom čase boli už\nnaplnené všetky ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia (dostatok voľných kapacít žalobcu,\nnedostatok zastupiteľných alternatív na strane SŽD atď.). Keďže žalobcovi bola preukázateľne doručená\nako prvá žiadosť o dodávanie až žiadosť zo dňa 3. marca 2009 vyhotovená spoločnosťou SŽDS, nie\nje možné za súčasnej dôkaznej situácie pričítať žalobcovi zneužívanie dominantného postavenia od\n1. januára 2005 do 3. marca 2009. Podľa najvyššieho súdu nie je možné zneužívanie dominantného\npostavenia v určitej časti sledovaného obdobia vyvodzovať iba zo skutočnosti, že dominant mohol mať\nprípadne zámer odmietať dodávky SŽD ako svojim konkurentom (zámer protisúťažnej stratégie) na trhu\nželezničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, pokiaľ nebola v konaní vo vzťahu\nk danému obdobiu preukázaná existencia žiadostí SŽD o dodávky a ich odmietnutie dominantom.\nNajvyšší súd nemohol akceptovať ani argumentáciu žalovaného k určeniu dňa 1. januára 2005 ako\nzačiatku porušovania pravidiel hospodárskej súťaže žalobcom, nakoľko ako krajský súd správne\npoznamenal, obdobie pred 1. januárom 2005 ani nebolo predmetom skúmania žalovaného (aj zo\nsamotného obsahu spisu vyplýva, že žalovaný viedol správne konanie iba vo vzťahu k obdobiu od 1.\njanuára 2005 do 31. decembra 2010, teda nie aj vo vzťahu k obdobiu pred 1. januárom 2005). Na tomto\nmieste najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že ani prípadný zámer právneho predchodcu žalobcu konať\nprotiprávne, by neumožňoval prijať záver o zneužívaní dominantného postavenia právnym predchodcom\nžalobcu a teda, od 1. januára 2005 ani žalobcom, pokiaľ by nebola bez pochýb ku dňu 1. januára\n2005 preukázaná existencia žiadosti SŽD, ktorá by bola bezdôvodne odmietnutá. V kontexte uvedeného\npotom nie je možné súhlasiť ani s tvrdením žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku\nv tejto časti z dôvodu, že krajský súd sa nemal žiadnym spôsobom vyjadriť k ostatným skutočnostiam,\nna základe ktorých žalovaný preukazoval svoj záver o období zneužívania dominantného postavenia\nod 1. januára 2005.\nNajvyšší súd neakceptoval ani tvrdenie žalovaného o tom, že podľa krajského súdu malo byť prípustné\niba „písomné preukázanie skutočností, ktoré naviac musí spĺňať predstavy súdu o jeho forme (teda\nnepostačuje iba vyjadrenie subjektu vo forme podania písomnej informácie, ale je potrebné predložiť\nkvalifikovaný písomný dôkaz s vyznačením dátumu a predmetu)“, nakoľko žiadny takýto záver krajského\nsúdu z napadnutého rozsudku nevyplýva a navyše, ani žalovaným presadzované písomné informácie\nSŽD neboli takým dôkazom, z ktorého by vyplývali skutkové zistenia umožňujúce uložiť žalobcovi\npokutu za celé sledované obdobie. Nad rámec spomenutých skutočností najvyšší súd uvádza, že\nodkaz žalovaného na rozsudky krajského súdu, sp. zn 3S/228/2009, 3S/229/2009 a 3S/230/2009 a\nani na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci AstraZeneca c/a Komisia nemôže nič meniť na záveroch\nnajvyššieho súdu. Uvedené rozsudky krajského súdu totiž poukazujú na rozsudok Súdneho dvora EÚ\nvo veci Anic Partezipacioni c/a Komisia, ktorý však rieši inú situáciu akou je posudzovaný prípad, a síce\nrieši zodpovednosť porušovateľa za porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže (inými porušovateľmi)\nza obdobie kedy bol súčasťou protiprávneho konania týchto porušovateľov, a to bez ohľadu na to, či v\ntomto období platné predpisy porušoval alebo o ich porušovaní vedel alebo to mohol predvídať. Pokiaľ\nide o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci AstraZeneca c/a Komisia, z jeho obsahu nevyplývajú žiadne\ntaké skutočnosti, ktoré by vyvracali správnosť záverov krajského súdu (toto rozhodnutie práve naopak\nzdôrazňuje to, že jediné a trvajúce porušenie môže pozostávať z viacerých konaní, z ktorých však každé\nmusí predstavovať porušenie, a teda musí byť samo o sebe nezákonným konaním; k rovnakému záveru\npritom dospel Súdny dvor EÚ aj v žalovaným spomínanej veci Aalborg Portland c/a Komisia).\nNajvyšší súd sa ďalej postupne zaoberal jednotlivými námietkami žalovaného týkajúcimi sa spôsobu\nvýpočtu uloženej pokuty pri aplikácii kritéria neprekročenia limitu 10 % z obratu podľa § 38 ods. 1 zákona.\n\nNajvyšší súd preskúmal žalovaným vznesenú námietku zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozsudku z dôvodu, že krajský súd v časti odôvodnenia (strana 54 napadnutého rozsudku)\nnesprávne aplikoval pojem „relevantný obrat“ namiesto zákonného pojmu „obrat“ (ďalej „dotknutá časť\nodôvodnenia“) a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Najvyšší súd síce dáva za pravdu žalovanému, že krajský\nsúd v dotknutej časti odôvodnenia nesprávne používa pojem „relevantný obrat“ namiesto pojmu „obrat“,\nsúčasne však uvádza, že podľa jeho názoru ide iba o formálnu chybu, ktorá nespôsobuje zmätočnosť\nani nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Z celkového obsahu dotknutej časti odôvodnenia je totiž\npodľa najvyššieho súdu zrejmé a bez ďalšieho zistiteľné, akú vadu krajský súd žalovanému vytýkal žalovaný vo svojom rozhodnutí pri určovaní výšky pokuty v zákonnom limite 10 % z obratu podľa § 38\nods. 1 zákona vôbec neuviedol celkový obrat žalobcu za rok 2012. Rovnako najvyšší súd nesúhlasí s\nnámietkou žalovaného o tom, že táto formálna chyba v odôvodnení napadnutého rozsudku má zároveň\npovahu právnej vady spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dôsledne rozlišovať\nmedzi materiálnymi vadami rozsudku (medzi ktoré patria i právne vady rozhodnutia, pričom právnou\nvadou je žalovaným vytýkané nesprávne právne posúdenie veci) a formálnymi vadami rozsudku. Jedna\na tá istá vada nemôže mať súčasne charakter vecného i formálneho pochybenia. Nakoľko nesprávna\naplikácia pojmu „relevantný obrat“ namiesto „obrat“ v dotknutej časti odôvodnenia je vadou formálnou\na nie vadou vecnou, dôvodnosť námietky nesprávneho právneho posúdenia veci je v tomto prípade\nvylúčená.\nĎalej sa najvyšší súd venoval námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci krajským\nsúdom, keď podľa žalovaného krajský súd nesprávne vyhodnotil, že neuvedenie obratu žalobcu za rok\n2012 priamo v odôvodnení rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Táto námietka žalovaného\nje rovnako nedôvodná. Najvyšší súd sa s právnym názorom krajského súdu o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia z dôvodu neuvedenia obratu žalobcu za rok 2012 v odôvodnení rozhodnutia stotožňuje.\nPodľa § 46 Správneho poriadku, ktorým sa v prejednávanej veci spravuje konanie a rozhodovanie\nžalovaného, správne rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí\nho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí\nobsahovať predpísané náležitosti. Náležitosti správneho rozhodnutia sú upravené v § 47 Správneho\nporiadku - rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku.\nOdôvodnenie je spravidla najrozsiahlejšou časťou rozhodnutia. Je tomu tak preto, že práve v odôvodnení\nrozhodnutia je správny orgán zo zákona povinný zhrnúť a zhodnotiť všetky podstatné skutočnosti,\nktoré tvorili podklad pre výrok jeho rozhodnutia (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4So/226/04).\nPodstatnými skutočnosťami tvoriacimi podklad rozhodnutia pritom treba rozumieť všetky skutočnosti,\nktoré správny orgán pri svojom rozhodovaní zohľadnil a zobral ich do úvahy. Zákon v § 38 ods. 1\nurčuje zákonný limit 10 % z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, ktorý je správny\norgán pri rozhodovaní o pokute povinný zohľadňovať. Bolo preto zákonnou povinnosťou žalovaného\npri rozhodovaní o pokute riadne zisťovať a zohľadňovať obrat žalobcu za rok 2012. Otázka zisťovania\nobratu žalobcu za rok 2012 je otázkou skutkovou, na vyriešenie ktorej si žalovaný bol povinný zadovážiť\nvšetky potrebné podklady. Obrat žalobcu za rok 2012 i podklady, z ktorých tento obrat vyplýva sú\ntak podstatnými skutočnosťami tvoriacimi podklad pre vydanie rozhodnutia žalovaného, preto museli\nbyť v odôvodnení rozhodnutia žalovaného aj explicitne uvedené. Navyše, sám žalovaný vo svojom\nodvolaní uviedol, že obrat žalobcu za rok 2012 pri určení výšky pokuty zohľadňoval, čím potvrdil, že obrat\nžalobcu za rok 2012 bol skutočnosťou pre jeho rozhodnutie podstatnou, avšak napriek tomu ju v jeho\nodôvodnení vôbec neuviedol. V odôvodnení iba konštatoval, že pokuta bola uložená v medziach zákona\n(v zákonnom limite 10% z obratu žalobcu za rok 2012), neuviedol však, ktoré konkrétne skutočnosti\nodôvodňujú takto vyslovený záver. Za nepreskúmateľné treba považovať aj také rozhodnutie o uložení\npokuty za správny delikt, ktoré by bolo odôvodnené napríklad len tým, že pokuta bola uložená v\nzákonných medziach. Krajský súd správne vytkol žalovanému, že nie je v súlade so zákonom, pokiaľ\nv odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol obrat žalobcu za rok 2012, a nahradil ho iba odkazom\nna verejne prístupné zdroje. Na uvedenom závere nič nemenia ani argumenty žalovaného, o tom, že\nžalovaný kritérium neprekročenia limitu 10 % z obratu zohľadňoval a že obrat žalobcu za rok 2012\nje verejne dostupnou informáciou, ktorá vyplýva z dokumentácie zostavenej samotným žalobcom a\npreto boli skutočnosti tvoriace podklad rozhodnutí žalovaného žalobcovi známe. Najvyšší súd opakuje,\nže všetky skutočnosti tvoriace podklad rozhodnutia správneho orgánu musia byť uvedené priamo v\npísomnom odôvodnení rozhodnutia. Nepostačuje, že o týchto skutočnostiach má vedomosť správny\norgán alebo aj účastník konania. Žalovaný sa síce uvedený nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia\npokúšal napraviť tým, že obrat žalobcu za rok 2012 dodatočne vyčíslil vo svojom vyjadrení k žalobe, čo\n\nje však (ako správne poznamenal krajský súd) neprípustné, pretože nedostatky odôvodnenia správneho\nrozhodnutia nemožno nahradiť tým, že sa dôvody rozhodnutia účastníkovi dodatočne oznámia.\nAni námietke žalovaného o prieskume rozhodnutí žalovaného mimo žalobných dôvodov zo strany\nkrajského súdu najvyšší súd nemôže prisvedčiť. Aj podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu žaloby\nvyplýva, že žalobca v nej namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného v časti vyslovenia\nneprekročenia limitu 10 % z obratu (keďže žalobca v čase podania žaloby nevedel, na základe akých\nskutočností žalovaný k tomuto záveru dospel). Krajský súd preto správne uznal žalobcovu námietku\nnedostatočného odôvodnenia rozhodnutí žalovaného a vyslovil ich nepreskúmateľnosť.\nNajvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného o tom, že krajský súd podľa neho nemal prihliadať\nna námietku žalobcu o nezrozumiteľnosti postupu žalovaného pri aplikácii kritéria neprekročenia limitu\n10 % z obratu, nakoľko žalobca mohol túto námietku úspešne vzniesť najneskôr v správnom konaní\npre vydaním rozhodnutia žalovaného. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani táto námietka žalovaného\nnemá opodstatnenie. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že zo žiadneho ustanovenia piatej časti OSP\nnevyplýva, že by žalobca nemohol uviesť v žalobe aj argumenty, ktoré pôvodne v konaní pred správnym\norgánom neuplatňoval. Podľa rozhodovacej praxe vychádzajúcej z piatej časti OSP ako aj z čl. 36 ods. 1\na ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR je zásadne prípustné uplatniť\nv správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom odvolacom konaní. V správnom\nsúdnictve podľa piatej časti OSP sa neuplatňuje vo vzťahu k správnemu konaniu koncentračná\nzásada, majúca za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených v odvolaní\nproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 5Sžo/14/2011).\nKoncentračná zásada predstavuje výrazné obmedzenie procesných práv účastníka konania, preto sa\nuplatní iba v prípade, ak to zákon výslovne pre daný prípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia\núčastníka, či už správnym orgánom alebo súdom, čo však nie je tento prípad.\nK námietke žalovaného ohľadom nepreskúmateľnosti tej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nktorá sa týka odvodzovania výpočtu pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva žalobcom,\nnajvyšší súd uvádza, že ju nepovažuje za podstatnú. Najvyšší súd síce uvádza, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku nie je celkom zrejmé, na základe akých skutočností a úvah krajský súd dospel k\nvyslovenému záveru ohľadom neprávoplatného skončenia preskúmavacieho konania o rozhodnutí Rady\nžalovaného č. 2006/DZ/R/2/144. Na druhej strane však najvyšší súd uvádza, že krajský súd sa otázkou\nodvodzovania výpočtu pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva žalobcom a s tým\nsúvisiacou argumentáciou účastníkov v napadnutom rozsudku ani nemusel zaoberať. Z rozhodovacej\npraxe Ústavného súdu SR totiž vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby sa súd v rozsudku vysporiadal so\nvšetkými otázkami nastolenými v súdnom konaní, postačuje, aby sa vysporiadal s tými otázkami a\nargumentmi účastníkov, ktoré sú pre výsledok súdneho rozhodnutia rozhodujúce (napr. Ústavný súd\nSR, I. ÚS 110/2007, III. ÚS 30/2007 a i.). Pre rozhodnutie krajského súdu bolo podstatné v prvom rade\nzisťovať, či vôbec bolo preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom v\nsledovanom období. Keďže však krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k (správnemu) záveru, že\nrozhodnutia žalovaného musia byť zrušené z dôvodu nepreukázania zneužitia dominantného postavenia\nžalobcom v sledovanom období, nebolo potrebné, aby sa krajský súd v napadnutom rozsudku zaoberal\notázkou odvodzovania výpočtu pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva žalobcom. Až\nvtedy, pokiaľ by krajský súd dospel k záveru o tom, že preukázateľne došlo k zneužívaniu dominantného\npostavenia žalobcom (a že k nemu došlo v rámci sledovaného obdobia), bol by krajský súd povinný\nzaoberať sa otázkou, či bol postup žalovaného pri odvodzovaní výpočtu pokuty od predchádzajúceho\nporušenia súťažného práva žalobcom zákonný alebo nezákonný.\nNa záver sa najvyšší súd zaoberal námietkou žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku\nz dôvodu nejasnosti stanoviska krajského súdu k aplikácii novely zákona č. 136/2001 Z. z. vykonanej\nzákonom č. 151/2014 Z. z. na predmetný prípad, s ktorou sa však najvyšší súd nemohol stotožniť. Z\nobsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa vyhodnotením argumentácie žalobcu a\nžalovaného týkajúcej sa skutočnosti, či je znenie zákona č. 136/2001 Z. z. účinné od 1. júla 2014 v\nporovnaní so znením zákona č. 136/2001 Z. z. účinným do 30. júna 2014 pre žalobcu priaznivejšie,\nnezaoberal zámerne a že len všeobecne skonštatoval základné pravidlo, ktoré sa má do budúcna\naplikovať, a síce pravidlo aplikácie nového predpisu v tom prípade, ak bude znenie nového predpisu\npre žalobcu priaznivejšie. Dôvod, pre ktorý sa krajský súd argumentáciou žalobcu a žalovaného\nnezaoberal vyplýva z toho (čo krajský súd v napadnutom rozsudku zreteľne uviedol), že rozhodnutia\n\nžalovaného boli predčasné. V konaní totiž neboli preukázané dôvody na konštatovanie zneužívania\ndominantného postavenia žalobcom v sledovanom období (ani čo do základu porušovania ani čo do\nobdobia porušovania), nebolo preto potrebné, aby sa v tejto súvislosti krajský súd zaoberal námietkou\nžalobcu súvisiacou s tým, podľa akého právneho predpisu mala byť žalobcovi uložená pokuta (nakoľko\nnebol preukázaný dôvod na uloženie pokuty bez ohľadu na to, či by sa pokuta mala uložiť podľa znenia\nzákona č. 136/2001 Z. z. účinného od 1. júla 2014 alebo účinného do 30. júna 2014). Za daných\nokolností potom ani nebol dôvod, aby sa krajský súd v napadnutom rozsudku vyjadroval k tomu, či\nuvedené skutočnosti považuje za dôvod zrušenia rozhodnutí žalovaného, keďže zodpovedanie tejto\notázky vyplýva zo samotného vysporiadania sa krajského súdu s predmetnou námietkou žalobcu.\nPo posúdení všetkých námietok žalovaného uvedených v odvolaní, keďže ani jedna z týchto námietok\nžalovaného nemohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku, najvyšší súd ako súd\nodvolací napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 OSP\npotvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224\nods. 1 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP, tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v sume\nvyčíslenej žalobcom výške 89,50 €, ktorá pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon\nprávnej služby vo výške podľa § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom\nv čase vykonania tohto úkonu (písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie žalobcu k odvolaniu /\n§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky/, vo výške 66 €, režijný paušál k jednému úkonu /§ 16 ods. 3 vyhlášky/,\nvo výške 8,58 € a DPH vo výške 20 %).\nŽalovaný je povinný náhradu trov konania podľa § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP uhradiť\nk rukám právneho zástupcu žalobcu, v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}