{"guid": "f5234952-0681-45ad-8511-d8dcde310b6d:6cfb9e9e-904c-4202-86d9-7578d91136b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1", "spisova_znacka": "3Sžfk/60/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/60/2017 z 24. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2018, sp. zn. 3Sžfk/60/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1", "identifikacne_cislo": "1015200154", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2018-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "nazov": "§ 24 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-24", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-24"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-49", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-24"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cfb9e9e-904c-4202-86d9-7578d91136b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžfk/60/2017\n1015200154\n24. 10. 2018\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2018:1015200154.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z členiek\nsenátu JUDr. Sone Langovej a JUDr. Moniky Valašikovej PhD. v právnej veci sťažovateľky (pôvodne\nžalobkyňa): Mgr. Emília Achbergerová, Hlinková 34, Bernolákovo, IČO : 17 580 315, zastúpená: JUDr.\nIng. Branislav Pecha, advokát, Piaristická 2, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1100302/1/448475/2014/5067 zo dňa 21.11.2014, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 5S/26/2015-71 zo dňa 06. decembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 5S/26/2015-71 zo dňa 6. decembra 2016 z a m i e t a.\nSťažovateľke právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj krajský súd alebo správny súd) rozsudkom č. k.\n5S/26/2015-71 zo dňa 6. decembra 2016 podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. v znení neskorších\npredpisov, Správny súdny poriadok (ďalej len „S. s. p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala\npreskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/448475/2014/5067 zo dňa 21.11.2014, ktorým\nžalovaný podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č. 9104406/5/718826/2014 zo dňa\n24.02.2014. Prvostupňovým rozhodnutím správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku\nvyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 70 044,31 eur a neuznal jej uplatnený\nnadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní z kontrolovaných faktúr za zdaňovacie\nobdobie november 2009.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR potvrdzuje, že ak\nsprávca dane spochybní reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, musí daňový subjekt v daňovom\nkonaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Pri uzatváraní obchodov\nsi mal dostatočne zistiť a overiť dôveryhodnosť svojho zmluvného partnera, inak sa vystavuje riziku\nneuznania takýchto výdavkov za daňové výdavky zo strany daňových orgánov. Konštatoval aj, že podľa\njudikatúry súdneho dvora týkajúcej sa výkladu záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému\nDPH, na ktorú poukazujú žalobkyňa i žalovaný, právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH zaplatenú na\nvstupe z nadobudnutých tovarov alebo prijatých služieb dodaných inou zdaniteľnou osobou predstavuje\nzákladnú zásadu spoločného systému DPH, ktorý bol premietnutý do vnútroštátnej právnej úpravy\nvykonanej predovšetkým zákonom o DPH. Daňové orgány členských štátov EÚ sú však oprávnené\nnepriznať uplatnené právo na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,\nže toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Nie je v rozpore s právom EÚ\n\npožadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby\nsa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.\n3. Krajský súd dospel k záveru, že žalobkyňa musela vzhľadom na všetky okolnosti vedieť, že predmetné\nplnenia sú súčasťou zneužitia práva v dodávateľskom reťazci a ak si aj svojej účasti v reťazci nebola\nvedomá, mala pri rozumnej miere opatrnosti prijať také opatrenia, ktoré by jej účasť na podvodnom\nkonaní vylúčili, resp. by jej predišli. Už len skutočnosť, že dodávky mäsa i dodávateľské spoločnosti\npre žalobkyňu dlhú dobu zabezpečoval pán V. D., ktorý za „dodávateľské“ firmy nosil doklady potrebné\npre uplatnenie nároku na odpočítanie dane (vrátane občianskych preukazov štatutárnych zástupcov),\nhoci podľa údajov v obchodnom registri nebol osobou oprávnenou konať za tieto subjekty a ani k tomu\nnebol splnomocnený, nemožno považovať v bežnom obchodnom styku za obvyklú. Znalosť obchodných\npartnerov podľa krajského súdu nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným\npredpokladom riadneho obchodného styku.\n4. Za podstatné považoval krajský súd zistenie správcu dane, že v prípade, ak sa niektorá dodávateľská\nfirma stala problémovou, keď u nej začala napr. daňová kontrola, ihneď ju pán D. nahradil inou firmou,\nktorej pozadie žalobkyňa takisto nepoznala. Pritom konatelia spoločností MARKT, s. r. o., MACADY SK,\ns. r. o., PERRO, s. r. o. a NEXT+, s. r. o., ktoré mali tovar nadobudnúť od spoločnosti Jatky Moravský\nKrumlov, spol. s r. o. a dodať ho buď priamo žalobkyni alebo jej dodávateľom nepotvrdili resp. popreli\nvystavenie faktúr na dodávky mäsa a dokonca aj akýkoľvek obchodný styk so žalobkyňou. Naopak\nzástupcovia skutočného dodávateľa (Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o.) potvrdili, že ich šoféri vozili\ntovar priamo do prevádzkarne žalobkyne, kde preberali hotovosť, neodovzdali však žalobkyni žiadne\ndoklady, v ktorých by figurovali žalobkyňou deklarované dodávateľské firmy.\n5. Zo zistených skutočností podľa krajského súdu vyplýva, že tovar existoval, tento žalobkyňa odoberala\nod českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s. r. o., avšak fakturačnými obchodnými partnermi\nboli iné subjekty. Fakturačný tok tovaru sa teda nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom\ndodaným na územie SR. Dôvodom, pre ktorý sa vytvoril takýto komplikovaný fakturačný tok tovaru\nbolo zneužitie systému DPH. Daňové orgány preto pri vyhodnotení skutkového stavu správne poukázali\nna zneužitie práva v zmysle rozhodnutia súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax. Keďže nebola\npreukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými subjektmi v reťazci, dodávateľovi\nžalobkyne nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71\nods. 6 zákona o DPH, t. j. uvedením na faktúre. Žalobkyni nevznikol napokon nárok na odpočet dane,\npretože DPH zaplatila svojim deklarovaným dodávateľom len z titulu vystavených faktúr. Z uvedených\ndôvodov krajský súd žalobu v zmysle § 190 S. s. p. zamietol.\n6. Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote žalobkyňa kasačnú sťažnosť podľa § 440\nods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku, v ktorej uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n7. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka opätovne uviedla, že si uplatnila DPH z dodávateľských faktúr,\nktoré boli riadnymi daňovými dokladmi v zmysle § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty, za dodávky tovarov preukázateľne zaplatila a dodané tovary použila na svoje zdaniteľné\nplnenia v rámci svojho podnikania a z ktorých preukazne splnila vlastnú daňovú povinnosť. Uviedla, že\nsprávca dane nikdy nepreukázal, že by žalobkyňa vedela alebo mohla vedieť o existencii podvodu vo\nvzťahu k DPH, a že získanie daňovej výhody bolo primárnym cieľom celého obchodu. Žalobkyňa tovar\nnespochybniteľne nadobudla a preukázateľne využila v rámci svojej podnikateľskej činnosti na dodanie\njednotlivým odberateľom. Riadne si splnila všetky povinnosti, ktoré jej ukladá náš právny poriadok a\nprávo Európskej únie a vzhľadom na osobitosti obchodu s mäsom a zaužívané obchodné zvyklosti\nnezanedbala ani potrebnú opatrnosť vo vzťahu k iným subjektom.\n8. Sťažovateľka ďalej namietala, že správca dane ani žalovaný neuniesli dôkazné bremeno, ich\nrozhodnutie považuje za svojvoľné a v rozpore s platnými právnymi predpismi SR aj EÚ, keď bez ohľadu\nna skutkové zistenia a splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok na uznanie uplatnenia\nodpočtu DPH zo strany daňového subjektu, podmieňovali uznanie uplatnenia DPH len skutočnosťou,\nktorá z ustanovenia zákona o DPH nevyplýva.\n\n9. Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej\nvýšky základu dane postačuje podľa sťažovateľky, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo\nslužby len preukázaním daňového dokladu ako je napr. faktúra alebo dodací list. Sťažovateľka sa\nnestotožňuje s absolútnou objektívnou zodpovednosťou žalobkyne a tvrdením, že znalosť svojich\nobchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Výber dôveryhodných\nobchodných partnerov je dôležitou, avšak nie primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je\nzodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, v kontexte toho, čo uvádza súd.\n10. Podľa názoru sťažovateľky súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne vykonal dokazovanie,\nzistený skutkový stav po právnej stránke nesprávne právne posúdil svoje rozhodnutie i nedostatočne,\nurčite, zrozumiteľne a preto nepreskúmateľne odôvodnil, a navrhla, aby kasačný súd rozhodol tak, že\nrozhodnutie krajského súdu zruší a vec mu vráti na nové konanie a rozhodnutie.\n11. Sťažovateľka navrhla, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok v zmysle § 462\nods. 1 a 2 S. s. p.\n12. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný a uviedol, že existencia faktúry alebo dodacieho listu\nešte nemusí preukazovať reálnu existenciu tovaru, pretože faktúra môže byť vystavená na tovar alebo\nslužbu, ktoré neboli reálne dodané. V tomto prípade nebola spochybnená existencia tovaru, ale dôvodom\nneuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že tovar nebol preukázateľne dodaný spoločnosťami\nuvedenými na faktúre ako dodávateľmi. Uvedené potvrdila aj žalobkyňa, ktorá realizovala obchody\ns p. Valáškom, ktorý nebol osobou poverenou konať za spoločnosti fakturujúce tovar. Zároveň bolo\npreukázané, že skutočným dodávateľom bola spoločnosť Jatky Moravský Krumlov spol. s r.o., ktorej bol\ntovar preplatený v hotovosti, priamo pri zložení z nákladných áut.\n13. Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenia sťažovateľky jednoznačne vyvrátili zástupcovia skutočného\ndodávateľa predmetného tovaru (Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o.), ktorí potvrdili, že ich\nšoféri prebrali hotovosť, avšak neodovzdávali žiadne doklady patriace žalobkyňou deklarovaným\ndodávateľským firmám. Práve z uvedeného vyplýva skutočnosť, že Jatky Moravský Krumlov spol. s r.\no. dodali tovar, ktorý zložili na prevádzkach, žalobkyňa za tovar zaplatila, ale faktúry mala vystavené\nod úplne iných firiem, s ktorými nikdy neprišla do žiadneho obchodného vzťahu a z takýchto faktúr si\nodpočítavala daň. Je absolútne nelogické, aby odberateľ platil za tovar úplne inej spoločnosti ako tej,\nktorá mu tovar fakturovala. Práve z tejto skutočnosti podľa žalovaného vyplýva to, že pohyb tovaru sa\nnezhodoval s fakturačným a tovar nebol dodaný platiteľom, ktorý pre žalobkyňu vystavil faktúry.\n14. Podľa názoru žalovaného krajský súd rozhodol správne, keď žalobu zamietol s odôvodnením,\nže neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého\nrozhodnutia. Preto navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len \"najvyšší súd\") ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S. s.\np.) po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením §\n449 ods. 1 S. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 455 S. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n16. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu\npredchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami\nuvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\n17. Podľa § 2 ods. 1 a 2 S. s. p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n\n18. Podľa § 6 ods. 1 S. s. p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov\norgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n19. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo\nposúdenie, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi,\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n20. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav, z\nktorého vyplýva, že správca dane vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia\nrokov 2008, 2009, 2010 a 2011, z ktorej vyhotovil protokol č. 9104406/5/4764148/2013/Nya zo dňa\n23.10.2013. Správca dane pri výkone kontroly preveroval predložené doklady a evidenciu dane z\npridanej hodnoty, v preskúmavanom konaní za zdaňovacie obdobie november 2009. Z predložených\ndokladov zistil, že daňový subjekt si odpočítal daň z pridanej hodnoty z prijatých faktúr na nákup\nmäsa od dodávateľov MARKT, s. r. o., MACADY SK, s. r. o., a EUROCOOP spotrebné družstvo\nv likvidácii. Zamestnanci správcu dane preukázali, že zdaniteľné obchody deklarované na faktúrach\nneboli uskutočnené dodávateľmi na nich uvedenými. Bolo preukázané, že štatutárny orgán spoločnosti\nMARKT, s. r. o., Tomáš Halo, nemal žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť\nnapĺňa definíciu pojmu podnikania, a že štatutárny orgán spoločnosti MACADY SK, s. r. o. p. Ivan\nŠkultéty nemal žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti s komoditou mäso. V prípade spoločnosti\nMARKT, s. r. o. a MACADY SK, s. r. o. nie je žiadnym spôsobom preukázané vlastnícke alebo užívacie\nprávo, alebo súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo jej časti so zápisom nehnuteľnosti alebo jej časti ako\nsídla alebo miesta podnikania do obchodného registra. Na základe uvedeného zamestnanci správcu\ndane konštatovali, že v prípade spoločnosti MARKT, s. r. o. sa jedná o fiktívne usadenie na adrese\nLermontovova 17, Bratislava a spoločnosti MACADY SK, s. r. o. sa jedná o fiktívne usadenie na\nadrese Kopčianska 10, Bratislava, ktoré nie je možné kvalifikovať ako sídla hospodárskej činnosti\na obchodnú činnosť týchto spoločností charakterizujú zamestnanci správcu dane ako deklarovanie\nfiktívnej ekonomickej činnosti, bez akéhokoľvek reálneho základu. V prípade spoločnosti EUROCOOP\nspotrebné družstvo v likvidácii taktiež sťažovateľka nepreukázala, že uvedený dodávateľ po predaji mäsa\nN. H. na spracovanie, od neho spätne nadobudol vlastnícke právo k tovaru, nebol preukázaný pôvod\ntohto mäsa, keďže jeho nadobudnutie od MARKT s.r.o. nebolo preukázané.\n21. Na základe uvedených zistení, získaných informácií a dôkazov a ich vyhodnotenia správca dane\nrozhodnutím č. 9104406/5/718826/2014 zo dňa 24.02.2014 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil\ndaňovému subjektu (žalobkyni) rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 70 044,31 eur, teda nepriznal jej\nprávo na odpočítanie dane. Konštatoval, že platiteľ dane pri výkone kontroly nepreukázal, že mu právo\nna odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločností MARKT, s. r. o., MACADY SK, s. r. o. a od\nEUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii vzniklo.\n22. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/448475/2014/5067 zo dňa 21.11.2014 podľa § 74 ods.\n4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie november 2009 v sume 70 044,31 eur potvrdil. Konštatoval, že daň na dokladoch je\nodpočítateľná len vtedy, ak bola uplatnená platiteľom, ktorý dodal tovar uvedený na faktúre. Daň uvedená\nna dokladoch vyhotovených fiktívnymi dodávateľmi žalobkyne, splatná len z titulu jej uvedenia na faktúre,\nnie je však odpočítateľná u žalobkyne. Platiteľ musí byť podľa žalovaného schopný preukázať nielen\ndaňovými dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne prišlo k fakturovaným obchodom. V prípade, že\nzdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna\nexistencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia účtovaných súm pokladničnými dokladmi nie sú\npredpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa si\nvôbec nepreverila postavenie dodávateľa, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať,\nči je kontaktný, dokonca si nepreverila ani s kým obchody s mäsom realizovala. Platby za tovar boli\nodovzdávané priamo vodičom, ktorí tovar priviezli, a teda boli realizované priamo českej spoločnosti\nJatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. a nie osobe, ktorá bola uvedená na dodávateľskej faktúre. Takýto\n\npostup realizácie obchodných vzťahov podľa žalovaného odporuje bežným obchodným zvyklostiam, v\nrámci ktorých odberateľ uhrádza dodanie tovaru svojmu priamemu dodávateľovi, čo v danom prípade\nnenastalo.\n23. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH) v účinnom\nznení, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku\nuskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.\n24. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným\nmajetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom\nsú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a\nbankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota,\nalebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom\nurčeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň\npredchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.\n25. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania\ntovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo\nprechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň\nskorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby\nna základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri\ndodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\n26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v\ndeň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ\nuplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n29. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\n30. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n31. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\n32. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných\nvoči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\n33. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu\na objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n\n34. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznať práva podľa tohto zákona\nalebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia rozhodnutie musí vychádzať zo\nstavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí\nbyť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa ods.\n5 cit. ustanovenia rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení\nsa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhom a námietkami\ndaňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov právnych predpisov, podľa ktorých sa\nrozhodovalo.\n35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a\ns prihliadnutím na ustanovenie § 461 S. s. p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku.\n36. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n37. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n38. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zistenia získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzáveru vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n39. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\n\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\n40. Najvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly,\nako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca\ndane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne\na presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady\na dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na\nvecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.\n41. K námietke sťažovateľky ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom v\nnapadnutom rozsudku kasačný súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa zo\nskutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétna právna norma na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nekonkretizovala právne\nposúdenie krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne ani v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. V kasačnej sťažnosti v podstate zopakovala žalobné dôvody, s ktorými sa vysporiadal krajský\nsúd v napadnutom rozsudku.\n42. Sťažovateľka i v kasačnej sťažnosti namietala konštatovanú nevierohodnosť svojich tvrdení o výške\nvýdavkov, vychádzajúcich z dokladov deklarovaných v daňovom priznaní, ktoré však správca dane\nnespochybňoval. Dôvodom neuznania odpočítania dane nebolo spochybnenie existencie tovaru ani\nreálna výška výdavkov žalobkyne za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar\nbol dodaný spoločnosťami uvedenými na faktúre ako dodávateľmi, t. j. dodanie tovaru plátcami DPH.\nSprávca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nie len z\nformálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to preverovaním\nvykonávaným v dodávateľských spoločnostiach. Nesprávny je názor žalobkyne o tom, že pre splnenie\nzákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane\npostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo služby zo strany daňového subjektu predložením\ndaňového dokladu - faktúry alebo dodacieho listu. Takáto argumentácia sťažovateľky nemá oporu v\nzákone, pretože formálne doklady nepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa.\n43. Kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého zo zásady\nskutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska\nje rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,\na teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o\nekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,\nna základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa\nprejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n44. Ako správne uviedol krajský súd, zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie\nnepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb\nnepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a\nsprávcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a\njeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu\na schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým\ns prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci\nsprávy daní a v priebehu konania.\n45. K prezentovaným zásadám daňového konania kasačný súd, vychádzajúc zo znenia ustanovení §\n49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, musí prisvedčiť tvrdeniu žalovaného,\nže iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok\nna odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom\ndoklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale\naj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia od zdaniteľného subjektu - platcu DPH, a preto\n\ndôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty\nskutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné\npredloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie\nnároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim\nzdaniteľným plnením.\n46. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní platí, že daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b)\nskutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nBolo na žalobkyni, aby predložila dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného\nobchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ňou\nvykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jej obchodných zvyklostí. Je na nej,\nakým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru,\njeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod. V okamihu, kedy správca dane spochybní\ndôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k\nrealizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nemá\npersonálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie\nje odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení\nžalobkyne o reálnosti dodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu\ndaňového konania z toho, že na strane žalobkyne v postavení daňového subjektu nastupuje procesná\npovinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobkyňa je zaťažená dôkazným\nbremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazná povinnosť v\ndaňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte - žalobkyni, ktorej daňové orgány poskytli\ndostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu DPH i preukázala, (nielen formálnymi\ndokladmi), čo žalobkyňa neurobila, pretože v daňovom konaní nebolo preukázané vierohodným\nspôsobom dodanie tovaru deklarovanými dodávateľmi a úhrada ceny týmto dodávateľom - platiteľom\nDPH.\n47. Vzhľadom na výsledky dokazovania vo vzťahu k dodávateľským spoločnostiam daňové orgány\npovažovali za pochybnú skutočnosť, či žalobkyňou deklarované plnenia boli reálne dodané osobou\nuvedenou na faktúrach. Sťažovateľka uplatňujúca si nárok na odpočet DPH za účelom preukázania\ndodania zdaniteľných plnení predložila správcovi dane najmä faktúry vystavené deklarovanými\ndodávateľskými spoločnosťami, pričom však bolo vykonaným dokazovaním spochybnené, že osoby\n(plátcovia DPH) uvedené v nich ako dodávatelia tovar aj reálne dodali.\n48. Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt\nprijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že\nplnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr.\nTeleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia,\nktoré možno, v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet\nDPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\n49. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a\nodpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004\nZ. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ale je iba právom platiteľa tejto dane,\nktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej\nhodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý\na obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi,\nčo žalobkyňa nesporne nepreukázala. Správca dane mal následne právo preveriť reálnosť dodávky\nodberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti.\n50. Kasačný súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní opätovne pripomína, že dôkazné\nbremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,\npričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej\núnie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom\nzneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a\n\nC-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). V\ntomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom subjekte\n- sťažovateľke, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť\nodpočtu DPH i preukázala, (nielen formálnymi dokladmi), čo žalobkyňa neurobila.\n51. Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania plnenia deklarovanými dodávateľmi zdaniteľných\nplnení sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce sťažovateľku, spočívajúce len v predložení zákonom\npožadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby\nžalobkyňa sama preukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu\nz rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránila\ntomu, aby sa stala súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované\nzásadou neutrality DPH. Žalobkyňa v konaní pred daňovými orgánmi nepreukázala, že by v rámci\nsvojej podnikateľskej činnosti vykonala všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie\npodvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o reálnom zdaniteľnom plnení.\n52. Skutočnosti, ktorými sťažovateľka v kasačnej sťažnosti spochybňovala predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietala už v podanej žalobe, a s ktorými sa krajský\nsúd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobkyne neobsahuje žiadne právne\nrelevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\n53. Kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nsúdnych rozhodnutí, a preto ho možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné. Dôvody\nsvojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať\nza svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.\n54. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že rozhodnutie krajského súdu žalovaného a správcu\ndane obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v\nmedziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy zhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal\nna všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461\nS. s. p., keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.\n55. Záverom najvyšší súd vzhľadom k návrhu sťažovateľky na priznanie odkladného účinku kasačnej\nsťažnosti poukazuje na ust. § 446 ods. 2 písm. a/ S. s. p., podľa ktorého má kasačná sťažnosť odkladný\núčinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej\nžalobe alebo žalobe proti inému zásahu, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo\norgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu alebo\nopatreniu správcu dane. Pretože v preskúmavanom prípade má kasačná sťažnosť žalobkyne odkladný\núčinok zo zákona, nebolo potrebné o tomto návrhu rozhodovať.\n56. O náhrade trov kasačného konania najvyšší súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ S.s.p. v spojení\ns § 467 ods. 1 S. s. p. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada\ntrov kasačného konania zo zákona neprislúcha, preto sťažovateľke právo na náhradu trov kasačného\nkonania nepriznal.\n57. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01. mája 2011).\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už\nsamotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu\ndodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch,\njednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobkyne o reálnosti dodávok. Takýto spôsob vedenia\ndokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobkyne\nv postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej\n\ntransakcie, lebo žalobkyňa je zaťažená dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré\npovinne uvádza v priznaní.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/26/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}