Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/58/2016 z 27. 6. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, sp. zn. 7Sžo/58/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015200125.1
Najvyšší súd | 7Sžo/58/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015200125.1 | 2018-06-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da7007ff-9cb2-4983-85c0-5cba2b5db89e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015200125.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/58/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200125
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015200125.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej
veci žalobkyne: O.. Q. R., s miestom podnikania 1. mája 180/71, Sobrance, IČO: 46 499 741,
zastúpenej Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 28, Košice, IČO: 36 866 563, proti žalovanému:
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, 6, 8, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 18305/2014-M_OOP-0002 z 21. novembra 2014,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z č. k. 1S/17/2015-111 zo 17. marca
2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  č. k. 1S/17/2015-111 zo 17.
marca 2016   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie krajského súdu

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1S/17/2015-111 zo 17. marca 2016
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. 18305/2014-M_OOP-0002 z 21. novembra 2014. Neúspešnej žalobkyni krajský súd
náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalovaný rozhodnutím č. 18305/2014-M_OOP-0002
zo dňa 21.11.2014 potvrdil rozhodnutie Národného inšpektorátu práce č. 1/2014/2.2/GB/O zo dňa
31.07.2014 v časti o odobratí oprávnenia č. VVZ-0011/12-09.1 vydaného dňa 23.01.2012 na
vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov na obsluhu vybraných poľnohospodárskych strojov
a zariadení.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa
krajský súd zistil, že dňa 11.01.2012 účastníčka konania - žalobkyňa doručila na NIP žiadosť o
vydanie oprávnenia na činnosť 09.1 - výchova a vzdelávanie zamestnancov na obsluhu vybraných
poľnohospodárskych strojov a zariadení (ďalej len VaVZ 09.1). Súčasťou žiadosti boli aj doklady
odborného zástupcu a školiteľa v jednej osobe O.. E. G., a to pracovná zmluva zo dňa 05.01.2012 s
termínom nástupu do práce 05.01.2012. Na základe dokladov predložených podľa § 27 ods. 9 zákona o
BOZP NIP vydal dňa 23.01.2012 účastníčke konania oprávnenie č. VVZ-0011/12-09.1 na vykonávanie
VaVZ 09.1. V dňoch 05.12.2013, 08.01., 21.01., 24.01., 27.01., 04.02., 18.02., 26.02., 28.02., 11.03.,



21.03., a 25.03.2014 bola Inšpektorátom práce Banská Bystrica vykonaná inšpekcia práce u žalobkyne.
Na základe výsledkov kontroly bol spracovaný a žalobkyňou prevzatý dňa 28.03.2014 Protokol
č. IBB-1-27-2.2/P-A22-14. Účastníčka konania sa k protokolu vyjadrila dňa 04.04.2014. Dodatok k
protokolu bol účastníčke konania doručený 25.04.2014. Žalobkyňa doručila dňa 03.03.2014 správnemu
orgánu dohodu o zmene pracovnej zmluvy dodatok k pracovnej zmluve č. 2 zo dňa 07.02.2012 s
vyjadrením, že v predmetnej dohode je s účinnosťou od 07.02.2012 upravený obsah pracovnej zmluvy z
05.01.2012, a to v súlade s § 11 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb., podľa ktorého „zamestnanec sa zaväzuje
vykonávať pracovnú činnosť v potrebnom rozsahu pre zamestnávateľa - svoju dcéru bez nároku na
mzdu - plat, odmenu v súlade s § 11 ods. 1 živnostenského zákona“.

Kontrolou u žalobkyne boli zistené nedostatky, že na základe predloženej PZ zo dňa 05.01.2012 a
jej dodatku č. 2 zo dňa 07.02.2012 od podania žiadosti nespĺňa podmienku mať odborného zástupcu
O.. E. G. v pracovnom pomere podľa § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z.. Podľa správneho orgánu
pracovná zmluva zo dňa 05.01.2012 bola uzatvorená účelovo pre získanie oprávnenia na VaVZ 09.1,
nakoľko táto pracovná zmluva nebola z hľadiska ustanovení Zákonníka práce nikdy naplnená a účastník
konania seba ako zamestnávateľa a odborného zástupcu O.. E. G. ako zamestnanca nikdy neprihlásil
do registra Sociálnej poisťovne, ako to bol povinný vykonať podľa príslušných ustanovení zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v čase vzniku deklarovaného pracovného pomeru. Účastník konania
aj napriek zmene podstatných náležitostí pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012 nesplnil povinnosť a
bezodkladne písomne neoznámil NIP zmenu pracovnej zmluvy, ako jednu z ďalších podmienok, za
ktorých mu jej vydané oprávnenie na VaVZ 09.1, spolu s predložením dodatku č. 2 ako dokladu,
ktorým k zmene pracovnej zmluvy došlo. Uvedeným konaním žalobkyňa porušila § 27 ods. 13 písm.
a/ zákona č. 124/2006 Z. z.. Žalobkyňa ďalej porušila § 27 ods. 13 písm. e/ zákona č. 124/2006 Z. z.
tým, že vykonávala výchovné a vzdelávacie aktivity osobou, ktorá nebola schválená ako školiteľ podľa
schváleného projektu výchovy a vzdelávania.

Nedostatky zistené kontrolou a z nich vyplývajúce porušenia zákona č. 124/2006 Z. z. a vyhlášky
č. 356/2007 Z. z., NIP posúdil ako závažné a opakujúce sa, na základe čoho oznámil účastníkovi
konania listom č. AKy20H/05693, nip/2014/05932 zo dňa 12.06.2014 začatie správneho konania vo veci
odobratia oprávnenia č. VVZ-0011/12-09.1 podľa § 27 ods. 14 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z. za
porušenie povinností podľa § 27 ods. 6 v nadväznosti na ods. 13 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z., §
27 ods. 13 písm. b/, d/ a e/ zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 3 ods. 3 písm. a/, d/ a písm.
e/ a § 4 ods. 2 písm. b/ vyhlášky č. 356/2007 Z. z. a § 27 ods. 13 písm. g/ zákona č. 124/2006 Z. z.
NIP listom zároveň upovedomil účastníka konania o možnosti jeho práva vyjadriť sa k skutočnostiam
ako dôvodom začatého správneho konania.

Na základe uvedených skutočností vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie zo dňa 31.07.2014,
ktorým odobral fyzickej osobe Q. G. - žalobkyni oprávnenie č. VVZ-0011/12-09.1 na vykonávanie
výchovy a vzdelávania zamestnancov na obsluhu vybraných poľnohospodárskych strojov a zariadení.
Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobkyňa odvolala, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa
21.11.2014, ktorý zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu v časti výroku
odobratia oprávnenia žalobkyni.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal krajský súd jednoznačne za preukázané, že žalobkyni
bolo Národným inšpektorátom práce na základe splnenia zákonných podmienok podľa § 27 zákona č.
124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vydané oprávnenie na výchovu a vzdelávanie
č. VVZ-0011/12-09.1 na vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov na obsluhu vybraných
poľnohospodárskych strojov a zariadení dňa 23.01.2012. Pri kontrole vykonanej inšpektorátom práce
boli zistené nedostatky, že na základe predloženej PZ zo dňa 05.01.2012 a jej dodatku č. 2 zo dňa
07.02.2012 od podania žiadosti nespĺňa podmienku mať odborného zástupcu O.. E. G. v pracovnom
pomere podľa § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z., nesplnila povinnosť a bezodkladne písomne
neoznámila NIP zmenu pracovnej zmluvy, ako jednu z ďalších podmienok, za ktorých mu jej vydané
oprávnenie na VaVZ 09.1, spolu s predložením dodatku č. 2 ako dokladu, ktorým k zmene pracovnej
zmluvy došlo, vykonávala výchovné a vzdelávacie aktivity osobou, ktorá nebola schválená ako školiteľ
podľa schváleného projektu výchovy a vzdelávania.

V zmysle § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z. odborný zástupca je k žiadateľovi o vydanie oprávnenia
na výchovu a vzdelávanie v pracovnom pomere. V čase rozhodovania o vydaní príslušného oprávnenia



bola táto podmienka splnená, pretože odborný zástupca O.. E. G. bol v tom čase k žalobkyni v
pracovnom pomere, avšak dňa 07.02.2012 bola medzi žalobkyňou a O.. E. G. uzatvorená dohoda o
zmene pracovnej zmluvy, ktorou sa zmenili podstatné náležitosti pracovnej zmluvy a to, že žalobkyňa
sa dohodla s odborným zástupcom svojim príbuzným v priamom rade, že ten nebude poberať žiadnu
odmenu za výkon pracovnej činnosti. Táto skutočnosť nebola oznámená Národnému inšpektorátu práce.
Splnenie podmienky pracovného pomeru podľa § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z. je nevyhnutné na
vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie, a preto ho inšpektorát práce skúma za každých okolností
počas celej doby držby vydaného oprávnenia.

V zmysle § 43 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so
zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, medzi ktoré aj patria mzdové podmienky, ak nie sú
dohodnuté v kolektívnej zmluve. Medzi podstatné obsahové náležitosti pracovnej zmluvy patrí druh
práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v
kolektívnej zmluve. Ak by sa účastníci nedohodli o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, tak
takáto pracovná zmluva by bola neplatná. Podľa predloženej dokumentácie pracovná zmluva nebola
nikdy naplnená, keď nedošlo k reálnemu vyplateniu odmeny. Prejav vôle obidvoch zmluvných strán v
skutočnosti nesmeroval k výkonu závislej práce od odborného zástupcu pre žalobcu a ani k založeniu
pracovného pomeru. Žalobkyňa si ani nesplnila oznamovaciu ani odvodovú povinnosť voči sociálnej
poisťovni podľa zákona o sociálnom poistení. Žalobkyňa predloženou pracovnou zmluvou uzatvorenou
dňa 21.05.2014 so vznikom pracovného pomeru odborného zástupcu 23.05.2014 nepreukázala, že ako
oprávnená osoba na VaVZ 09.1 má od 23.01.2012 v pracovnom pomere odborného zástupcu O.. E.
G., keď ho neprihlásila ako zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne dňa 22.05.2014 na základe
registračného listu - prihlášky FO. Odplatnosť je jedným z podstatných znakov závislej práce, ktorú
možno vykonávať len v pracovno-právnom vzťahu. Podľa predloženej dokumentácie pracovná zmluva
nebola nikdy naplnená, a teda nedošlo k reálnemu vyplateniu odmeny. Podľa názoru súdu prejav vôle
obidvoch zmluvných strán v skutočnosti nesmeroval k výkonu závislej práce odborného zástupcu pre
žalobcu a ani k založeniu pracovného pomeru.

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že posúdenie neexistencie pracovného pomeru
v posudzovanom prípade nepredstavuje rozhodovanie o pracovno-právnom spore medzi zmluvnými
stranami, ale konštatovanie porušenia ustanovenia § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z. správnym
orgánom z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, na ktorú sa prihliada z úradnej povinnosti.

Osoba oprávnená na výchovu a vzdelávanie je podľa § 27 ods. 13 písm. a/ zák. č. 124/2006 Z. z. povinná
bezodkladne, písomne oznámiť Národnému inšpektorátu práce zmenu určených údajov a podmienok,
za ktorých bolo oprávnenie na výchovu a vzdelávanie vydané spolu s predložením príslušných dokladov.
Žalobkyňa si túto povinnosť nesplnila, nakoľko neoznámila NŠP zmenu pracovnej zmluvy zo dňa
05.01.2012 uzatvorenú medzi žalobkyňou a O.. G. napriek tomu, že išlo o zmenu podstatných náležitostí
pracovnej zmluvy a jednu z podmienok, za ktorých jej bolo vydané oprávnenie.

Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením veci, pretože žalobkyňa v čase od 23.01.2012 do
23.05.2014 nemala odborného zástupcu v pracovnom pomere, čím porušila § 27 ods. 6 zákona č.
124/2006 Z. z., a tým aj § 27 ods. 13 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z. z.. Toto porušenie Národný
inšpektorát práce považoval za závažné a odôvodňujúce odobratie oprávnenia podľa § 27 ods. 14 písm.
b/ zákona č. 124/2006 Z. z.
Žalobkyňa pochybila aj v prípade, keď nedodržala povinnosť vykonávať výchovu a vzdelávanie v súlade
so schváleným vzorovým projektom, vzhľadom na to, že vykonávala výchovné a vzdelávacie aktivity
školiteľom, ktorý nebol uvedený v schválenom vzorovom projekte, čím porušila § 27 ods. 13 písm. b/
zákona č. 124/2006 Z. z.. Podľa § 27 ods. 4 písm. a/ bod. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. je školiteľom osoba
s odbornou spôsobilosťou na činnosť, na ktorú sa žiada vydať oprávnenie na výchovu a vzdelávanie,
s odbornou praxou v tejto činnosti najmenej tri roky a lektorskou spôsobilosťou. Odborná spôsobilosť
školiteľa sa nepreukazuje osvedčením autorizovaného bezpečnostného technika, ani dlhoročnou praxou
inšpektora bezpečnosti práce, ale dokladom o odbornej spôsobilosti na činnosť, na ktorú sa žiada
vydať oprávnenie, t. j. príslušným dokladom oprávňujúcim na obsluhu určeného pracovného prostriedku
podľa § 16 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. (v tomto prípade § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 124/2006
Z. z.). Školiteľ O.. E. G., ktorého pán D. zastupoval, okrem úlohy odborného zástupcu (autorizovaný
bezpečnostný technik) plní aj úlohu školiteľa. V prípade D. H. nebolo preukázané, že je odborne
spôsobilý na činnosť 09.1 ako školiteľ alebo inštruktor v pozícii školiteľa. So situáciou, ktorá sa vyskytla,



mal účastník konania vo svojej odbornej činnosti počítať a na výkon školenia, mal mať viac odborne
príslušných školiteľov uvedených vo vzorovom projekte výchovy a vzdelávania podľa § 27 ods. 10 písm.
f/ zákona č. 124/2006 Z. z., resp. alebo ktorých oznámil Národnému inšpektorátu práce v súlade s § 27
ods. 13 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z.z.. Uvedeným konaním aj podľa názoru krajského súdu žalobkyňa
porušila § 27 ods. 13 písm. e/ v nadväznosti na § 27 ods. 13 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z. a žalovaný
tento nedostatok považuje za závažný.

Čo sa týka námietky žalobkyne, že Národný inšpektorát práce v takmer identických veciach s právnou
vecou žalobkyne rozhodoval odlišným spôsobom, súd prisvedčil Národnému inšpektorátu práce, ktorý
sa k tejto námietke vyjadril v predkladacej správe k odvolaniu a uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
žalobkyne v tom, že pochybenia boli posudzované extrémne prísne a pri použití správnej úvahy v
rozpore so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou v skutkovo obdobných prípadoch. Uviedol, že
z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti zdokladovanej spisovou dokumentáciou v skutkovo obdobných
prípadoch pri uplatnení správnej úvahy dodržiava kontinuitu rozhodovania, čo zachoval aj v prípade
žalobkyne a dodržiava ustanovenia § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Na základe návrhov inšpektorátu
práce na odobratie oprávnený Národný inšpektorát práce v prípadoch zistených nedostatkov a porušení
uvedených v protokoloch postupoval podľa § 27 ods. 14 zákona č. 124/2006 Z. z.

Vzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán dostatočne
zistil skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdil. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Súd má za to, že
napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a
nakoľko námietky žalobkyne neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu
podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

II.
Odvolanie žalobkyne

Žalobkyňa podala prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote proti rozsudku krajského súdu
odvolanie, v ktorom sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie
žalovaného v celom rozsahu zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si žalobkyňa
uplatnila trovy konania.

V odvolaní žalobkyňa uviedla, že odvolanie podáva z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, § 221 ods.
1 písm. f/, § 205 ods. 2 písm. f/ a § 205 ods. 2 písm. c/ OSP.

Žalobkyňa následne v odvolaní zhrnula konanie pred správnymi orgánmi.

Ďalej žalobkyňa uviedla, že v rámci odôvodnenia napádaného rozsudku krajský súd v súvislosti
s nedisponovaním žalobkyne s odborným zástupcom v pracovnom pomere uviedol, že v čase
rozhodovania o vydaní príslušného oprávnenia bola táto podmienka splnená, pretože odborný zástupca
O.. E. G. bol v tom čase v pracovnom pomere, mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so žalobkyňou zo dňa
05.01.2012, avšak dodatkom č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa 07.02.2012 sa zmenili podstatné náležitosti
pracovnej zmluvy tak, že žalobkyňa sa dohodla s odborným zástupcom (svojim príbuzným v priamom
rade) na tom, že ten nebude poberať žiadnu odmenu za výkon pracovnej činnosti. Ďalej krajský súd
uviedol, že táto skutočnosť nebola oznámená NIP, čím si žalobkyňa nesplnila povinnosť vyplývajúcu mu
z ustanovenia § 27 ods. 13 písm. a/ ZoBOZP. Krajský súd následne konštatoval, že pracovná zmluva
nebola nikdy naplnená a prejav vôle zmluvných strán nesmeroval k výkonu závislej práce odborného
zástupcu pre žalobkyňu a ani k založeniu pracovného pomeru.

V tejto súvislosti žalobkyňa zdôraznila, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nedostatočným
spôsobom vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne o tom, že pracovný pomer trval už odo dňa uzatvorenia
pracovnej zmluvy, neuviedol z akého dôvodu a podľa akého ustanovenia príslušného právneho
predpisu má za to, že odborný zástupca nebol v pracovnom pomere so žalobkyňou od uzatvorenia
pracovnej zmluvy dňa 05.01.2012, ktorá, ako krajský súd uviedol, obsahovala všetky podstatné
náležitosti požadované príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobkyňa v nadväznosti na
uvedené poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.: IV. ÚS 296/09.



Predmetný právny názor krajského súdu v odôvodnení daného rozsudku si navyše odporuje, keď súd
na jednej strane uvádza, že „v čase rozhodovania o vydaní príslušného oprávnenia bola táto podmienka
splnená, pretože odborný zástupca O.. E. G. bol v tom čase v pracovnom pomere“ a následne uvádza,
že „prejav vôle obidvoch zmluvných strán v skutočnosti nesmeroval k výkonu závislej práce odborného
zástupcu pre žalobkyňu, a ani k založeniu pracovného pomeru“. Pokiaľ mal teda súd za ustálené, že
pracovný pomer bol založený a trval už na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012, je nelogické,
aby následne uviedol, že pracovný pomer v dôsledku predloženia dodatku č. 2 k pracovnej zmluve zo
dňa 07.02.2014 nevznikol kvôli tomu, že prejav vôle zmluvných strán nesmeroval k jeho uzatvoreniu.

V nadväznosti na to žalobkyňa uviedla, že samotná skutočnosť, že pracovná zmluva neobsahovala v
čase od uzatvorenia dodatku č. 2 dňa 07.02.2012 do dňa 23.05.2014 zákonnom predpísané náležitosti,
ešte sama o sebe neznamená, že pracovný pomer neexistoval. Žalobkyňa je toho názoru, že medzi
odborným zástupcom O.. E. G. a ňou došlo k naplneniu znakov tzv. závislej práce definovanej v §
1 ods. 3 Zákonníka práce, a preto pracovný pomer medzi žalobkyňou a odborným zástupcom O.. E.
G. existoval po celú dobu vykonávania výchovy a vzdelávania na základe oprávnenia. Na danom nič
nemení skutočnosť, že dňa 07.02.2012 došlo k uzatvoreniu dodatku na základe nesprávnej interpretácie
právnych predpisov žalobkyňou, ktorý svojou povahou odporoval ustanoveniu § 43 Zákonníka práce.
Pre úplnosť žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014,
v rámci ktorého Ústavný súd SR vyslovil právny názor: „Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia
súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“
dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej
ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení
a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii
výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“

S prihliadnutím na uvedené, je žalobkyňa toho názoru, že k vzniku pracovného pomeru nepochybne
došlo a dodatok č. 2 zo dňa 07.02.2014 uzatvorený len v dôsledku nesprávnej interpretácii právnych
predpisov zo strany žalobkyne, je potrebné považovať za neplatný pre jeho rozpor so zákonom.

Žalobkyňa uviedla, že v inom konaní medzi totožnými účastníkmi konania, odlišný senát Krajského súdu
v Bratislave posúdil zhodnú právnu otázku, t. j. existenciu pracovného pomeru na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 05.01.2012 uzavretej medzi žalobkyňou a odborným zástupcom O.. E. G. opačne, a teda
v plnom rozsahu odkláňajúc sa od právneho názoru súdu uvedeného v odôvodnení, týmto odvolaním
napádaného rozsudku. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 6S/261/2014.

V žalobnom návrhu žalobkyňa okrem iných nedostatkov rozhodnutí správnych orgánov namietala aj to,
že na základe skutočností, ktoré sú jej známe z jej dopytovania sa NIP v zmysle zákona č. 221/2000 Z.
z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je možné konštatovať,
že NIP (a zároveň aj jemu podriadené inšpektoráty práce) v takmer identických veciach rozhodoval
zásadne odlišným spôsobom s tým, že k svojej žalobe o preskúmanie rozhodnutia zároveň priložila
aj listiny, ktoré jej boli poskytnuté v rámci odpovedí na žiadosti o sprístupnenie informácií zo strany
NIP. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa svoju žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
jednoznačne a zreteľne odôvodnila okrem iného aj tým, že rozhodnutiami správnych orgánov došlo k
zjavnému a neodôvodnenému porušeniu tzv. precedenčnej zásady, resp. princípu legitímnych očakávaní
správneho konania.

Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôraznila, že dodržiavanie a rešpektovanie zásad správneho konania
správnym orgánom je v plnej miere preskúmateľné správnym súdom v rámci rozhodovania o správnych
žalobách podľa § 247 a nasl. OSP. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na právny názor Najvyššieho
súdu SR obsiahnutý v rozhodnutí zo dňa 08.02.2011, sp. zn.: lSžo/281/2009: „Je nepochybné, že
rešpektovanie aj týchto princípov je kontrolovateľné a rozhodnutia, úkony a postupy správnych orgánov
sú preskúmateľné okrem iných, aj z hľadiska plnenia uvedených zásad, najmä zásady legality, ochrany
(minimalizácie zásahov do) práv nadobudnutých v dobrej viere, zákazu zneužitia správneho uváženia,
zásady predvídateľnosti, legitímneho očakávania, právnej istoty, zásady rýchlosti a ďalších.“

Avšak aj napriek uvedenému sa súd v odôvodnení rozsudku s touto zásadnou námietkou žalobkyne,
ktorej dôvodnosť bola súdu preukázaná listinami, ktoré žalobkyňa v odvolaní menuje, vysporiadal



nasledovne: „Čo sa týka námietky žalobkyne, že Národný inšpektorát práce v takmer identických veciach
s právnou vecou žalobkyne rozhodoval odlišným spôsobom, súd prisvedčil Národnému inšpektorátu
práce, ktorý sa k tejto námietke vyjadril v predkladacej správe k odvolaniu a uviedol, že sa nestotožňuje
s názorom žalobkyne v tom, že pochybenia boli posudzované extrémne prísne a pri použití správnej
úvahy v rozpore so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou v skutkovo obdobných prípadoch.“

V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že jednou z najdôležitejších súčastí základného práva
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a
návrhmi účastníkov súdneho konania. Iba tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty
účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli vypočutí, a že sa ich argumentmi zaoberal. Žalobkyňa
preto namietla nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie predmetného rozsudku, ktoré nenapĺňa
kvalitatívne kritéria súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
konania, ktoré vyplývajú z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 2Cdo/238/2008). Riadne odôvodnenie rozhodnutia teda predstavuje
aj jednu z ústavnoprávnych garancií spravodlivého procesu (ZSP 5/2007). Súdna prax Európskeho
súdu pre ľudské práva interpretujúca zásady spravodlivého procesu pritom jednoznačne judikuje, že ak
ide o argument účastníka konania, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, v odôvodnení rozhodnutia sa
vyžaduje špecifická a komplexná odpoveď súdu práve na tento argument (rozhodnutie ESĽP vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z
19.02.1998).

V súvislosti s námietkou žalobkyne, že došlo k porušeniu tzv. precedenčnej zásady a princípu legitímnych
očakávaní žalovaným, a zdôvodnením toho, že predmetný argument žalobkyne je pre rozhodnutie v
danej veci rozhodujúci, žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ktoré je
pre správny orgán záväzné.

Žalobkyňa vidí práve v nedodržaní tzv. precedenčnej zásady správneho konania vyplývajúcej z
citovaného ustanovenia nezákonnosť správnych rozhodnutí žalovaného, ktoré napáda žalobou v
predmetnom konaní. Precedenčnou zásadou sa sleduje najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti
správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch,
pričom ide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny
charakter. Precedenčná zásada je tiež prostriedkom ochrany pred svojvôľou správneho orgánu, pred
neprimeraným a nezákonným uplatňovaním správnej úvahy (diskrečnej právomoci správneho orgánu).
Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že zneužitie inštitútu správnej úvahy riešil vo viacerých svojich
rozhodnutiach aj Najvyšší správny súd Českej republiky (2 Afs 207/2005). Z uvedeného je zrejmé, že ak
správny orgán v určitom prípade rozhodol nejakým spôsobom, bolo by v rozpore s princípom legitímnych
očakávaní a tým aj v rozpore s precedenčnou zásadou, keby v neskôr rozhodovanom prípade, ktorý
je skutkovo zhodný, príp. podobný tomu skoršiemu, správny orgán rozhodol diametrálne odlišne. Je
preto nepochybné, že nerešpektovanie precedenčnej zásady správnym orgánom vedie k nezákonnosti
konečného rozhodnutia správneho orgánu.

Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou v konaní je podľa nej zrejmé, že NIP, ako aj Inšpektorát
práce Banská Bystrica, Inšpektorát práce Prešov, Inšpektorát práce Žilina, či ostatné Inšpektoráty práce
v takmer identických veciach s právnou vecou žalobkyne rozhodovali zásadne odlišným spôsobom.
Presnejšie, z predložených listinných dôkazov vyplýva, že v rámci vykonaných kontrol inšpektoráty
práce zistili porušenie zákona spočívajúce v nedisponovaní odborným zástupcom v pracovnom pomere
u kontrolovaných subjektov a nedodržaním povinnosti vykonávať výchovu a vzdelávanie v súlade so
schváleným vzorovým projektom tým, že výchovné a vzdelávacie aktivity vykonával školiteľ, ktorý nebol
uvedený v schválenom vzorovom projekte, avšak k odňatiu oprávnenia v zmysle ustanovenia § 27 ods.
14 zákona č. 124/2006 ZoBOZP nedošlo. Nakoľko správne orgány v daných prípadoch nepostupovali
podľa ustanovenia § 27 ods. 14 ZoBOZP, a to aj napriek zisteniu porušenia zákona spočívajúceho v
nedisponovaní odborným zástupcom v pracovnom pomere u kontrolovaných subjektov a nedošlo tak
k začatiu správneho konania o odobratie oprávnenia, je zrejmé, že toto porušenie nepovažovali za
závažné porušenie ZoBOZP. Navyše z obsahu Súhrnných správ NIP, a to najmä týkajúcich sa úlohy
č, 13-103 a č. 11-103Z, je zrejmé, že za závažný nedostatok nebolo považované ani vykonávanie
výchovných a vzdelávacích aktivít školiteľom, ktorý nebol uvedený v schválenom vzorovom projekte.



Rovnako závery o rozhodovaní NIP a Inšpektorátu práce Banská Bystrica o nepovažovaní predmetných
nedostatkov za závažné vyplýva aj z Listu Inšpektorátu práce Banská Bystrica „Sprístupnenie informácií
podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k" zo dňa 17.09.2015.

Žalobkyňa poukázala na to, že NIP odoberá oprávnenia na základe návrhov inšpektorátov práce v
zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZIP"). Avšak to neznamená, že NIP nebolo známe to, že
inšpektoráty práce v súvislosti s danými porušeniami ZoBOZP (kontrolovaný subjekt nemal odborného
zamestnanca v pracovnom pomere, resp. kontrolovaný subjekt vykonával výchovné a vzdelávacie
aktivity školiteľom, ktorý nebol uvedený v schválenom vzorovom projekte) neiniciovali správne konanie o
odobratie oprávnenia, v dôsledku toho, že tieto nedostatky nepovažovali za závažné, a ukladali pokuty,
resp. zistené nedostatky boli riešené bez postihu kontrolovaného subjektu. Aj na základe výročných
správ z vykonaných kontrol podávaných zo strany inšpektorátov práce, NIP mal vedomosť o tom, že
inšpektorát práce v prípade žalobkyne nepostupoval jednotne, a teda v súlade s precedenčnou zásadou.
Prihliadnuc na ustanovenie § 6 ods. 1 ZIP, podľa ktorého platí, že NIP riadi a kontroluje inšpektoráty práce
a zjednocuje a racionalizuje pracovné metódy inšpektorov práce, je žalobkyňa toho názoru, že konanie
žalovaného je v priamom rozpore s predmetnou zásadou správneho konania, nakoľko mu muselo byť
známe, že inšpektoráty práce v rámci vykonaných kontrol považujú takéto porušenie ZoBOZP za menej
závažné porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení ZoBOZP.

Žalobkyňa je toho názoru, že súd sa námietkou porušenia základnej zásady správneho konania
vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 5 Správneho poriadku mal náležité zaoberať, nakoľko je pre
posúdenie zákonnosti napádaného rozhodnutia žalovaného a v nadväznosti na to aj pre rozhodnutie v
danej veci, rozhodujúca.

Nakoľko súd je povinný vyrovnať sa so všetkými argumentmi, ktoré spochybňujú závery a zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, žalobkyňa je toho názoru, že súd rozsudok
náležite nezdôvodnil keď, aj napriek uvedeným skutočnostiam bez bližšieho zdôvodnenia, relevantnej
argumentácie prisvedčil tvrdeniam žalovaného, na základe čoho je potrebné považovať rozsudok v
dôsledku nedostatku riadneho odôvodnenia za nepreskúmateľný a arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku
teda nekorešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom rozsudku o zamietnutí žaloby.

V nadväznosti na to, žalobkyňa uviedla, že už v samotnej žalobe, navrhla vykonanie dokazovania
vyžiadaním si od NIP Protokolov inšpektorátov práce o vykonaní kontrol, pri ktorých kontrolované
subjekty nemali odborného zástupcu v pracovnom pomere a kontrolované subjekty vykonávali výchovné
a vzdelávacie aktivity školiteľom, ktorý nebol uvedený v schválenom vzorovom projekte, podklady a
dokumenty súvisiace s Kontrolou výkonu výchovy a vzdelávania zamestnancov na obsluhu vybraných
stavebných strojov a zariadení a komplexných záverov úlohy č. 10 103 a úlohy č. 11104 a úlohy č.
12-103., a to z dôvodu preskúmania toho, či v prípade vydania napádaného rozhodnutia žalovaný
dodržal zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako. Avšak konajúci súd, nielen že navrhovaný
dôkaz nevykonal, ale s daným procesným návrhom žalobkyne sa v odôvodnení rozsudku žiadnym
spôsobom nevysporiadal. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na právny názor Ústavného súdu SR,
ktorý vyslovil v náleze pod sp. zn.: IV. ÚS 329/04.

Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie
súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (4 MCdo 6/2013, podobne aj 2 MCdo 24/2012,
7 Cdo 69//2013,2 Cdo 11/2010, zo starších napr. 2 Cdo l70/2005.

Žalobkyňa si nie je vedomá toho, že závažne, resp. závažným spôsobom, alebo opakovane neplnila
povinnosti vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pri vykonávaní výchovy a vzdelávania.
Každý neurčitý právny pojem, ktorým pojem „závažné porušenie" nepochybne je, vyžaduje aplikáciu
tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace naplnenie (výklad) tohto pojmu
vo svetle týchto skutkových okolností. Aplikáciu a výklad tohto neurčitého právneho pojmu vo
svetle skutkových okolností je správny orgán povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť. Neurčité
právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by správnemu orgánu umožňovali
ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali správnemu orgánu absolútne neobmedzenú voľnú úvahu.
Vychádzajúc z uvedeného je žalobkyňa toho názoru, že pojem „závažné porušenie“ musí byť v



rozhodnutí správnym orgánom dostatočne vyložený a jeho aplikácia na konkrétny skutkový stav aj
náležite vyargumentovaná. S prihliadnutím na znenie odôvodnenia žalobou napádaného rozhodnutia
žalovaného a jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu NIP je zrejmé, že v danom prípade, správne orgány
len bez bližšieho zdôvodnenia a vysvetlenia uviedli, že údajné nedostatky spočívajúce v nedisponovaní
odborným zástupcom v pracovnom pomere a vykonávaní výchovy a vzdelávania školiteľom, ktorý nebol
uvedený v schválenom vzorovom projekte, považujú za závažné a opakujúce. Žalobkyňa už v žalobe
uviedla, že použitie voľnej úvahy pri aplikácii pojmu „závažné porušenie“ musí byť v súlade so zásadami
logického uvažovania a rozhodnutie musí byť s ohľadom na to aj náležite odôvodnené, čo v danom
prípade, t. j. žalobou napádaného rozhodnutia žalovaného, dodržané nebolo. Žalobkyňa má v dôsledku
uvedeného za to, že rozhodnutie žalovaného nespĺňa náležitosti ustanovenia § 47 ods. 3 správneho
poriadku, je nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne.

Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd sa ani s týmto nedostatkom vytýkaným rozhodnutiu
žalovaného nezaoberal a túto zásadnú a pre rozhodnutie v predmetnej veci podstatnú námietku
žalobkyne do odôvodnenia rozsudku ani nezahrnul. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na právny
názor Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné." (IV. ÚS 14/07).

Žalobkyňa pre úplnosť taktiež poukázala na to, že k preskúmaniu možného subsumovania vytýkaných
nedostatkov pod neurčitý právny pojem „závažné porušenie“ nedošlo zo strany súdu ani v rámci
nedostatku spočívajúceho vo vykonávaní výchovnej a vzdelávacej aktivity školiteľom neuvedeným v
schválenom vzorovom projekte, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa priamo vyvracia údajnú závažnosť
tohto porušenia tým, že k takémuto porušeniu ZOBOZP došlo v dôsledku naliehavosti a výnimočnosti
veľmi vážnych rodinných udalostí pána O.. E. G., ktoré viedli žalobkyňu k uvedenému riešeniu
len vo vytýkanom jedinom prípade. W. opätovne poukázala na vysokú odbornú pripravenosť a
kompetentnosť osoby, ktorá v uvádzanom termíne vykonávala výchovu a vzdelávanie. Pán D. H. bol
dlhoročným autorizovaným bezpečnostným technikom, ktorý pracoval ako inšpektor bezpečnosti práce
na Inšpektoráte práce od jeho založenia v roku 1969 až do odchodu do dôchodku v roku 1996 (spolu
27 rokov). Pracoval na úseku inšpekcie v oblasti pôdohospodárstva a potravinárstva. Žalobkyňa riešila
túto situáciu jediným možným a z hľadiska kvality prednášaných predpisov tým najkvalifikovanejším
spôsobom, nakoľko sa jednalo o predpisy BOZP pri obsluhe poľnohospodárskych strojov. NIP ako aj
žalovaný mali podľa názoru žalobkyne v rámci svojich rozhodnutí náležite zdôvodniť z akého dôvodu, aj
napriek skutočnostiam objektívneho charakteru a výnimočnosti situácie na strane žalobkyne, považovali
uvedený nedostatok za závažný a odôvodňujúci odobratie oprávnenia žalobkyni a nie len to, že dané
konanie žalobkyne považujú za porušenie ustanovení ZoBOZP.

Vzhľadom na uvedené žalobkyňa poukázala na to, že súd v odôvodnení rozsudku len nekriticky prijal
tvrdenia žalovaného bez toho, aby ich správnosť presvedčivo právne zdôvodnil. Rozhodnutie súdu tak
pôsobí nekonzistentne a absentujú v ňom argumenty, ktoré by podporovali právny názor zdôvodňujúci
výrok rozsudku.

III.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním z 25.05.2016, ktorým navrhol, aby odvolací súd
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že žalobca v bode 31. svojho podania vyjadruje, že „..žalobca
priamo vyvracia údajnú závažnosť tohto porušenia (absencia prac. pomeru, nedostatky v oprávnení
odborného zástupcu O.. G. a nahradení jeho osoby osobou J. H.) tým, že k takémuto porušeniu došlo
v dôsledku naliehavosti a výnimočnosti veľmi vážnych rodinných udalostí pána O.. G., ktoré viedli
žalobcu k uvedenému riešeniu ...“. Žalobca uvedeným vyjadrením sám priznáva svoju zodpovednosť
za protiprávny stav ním vyvolaný a vzhľadom na uvedené je jeho podanie z 11.05.2016 označené ako
„odvolanie" bezpredmetné.



Tvrdenia žalobcu (uvedené pred súdom, tak aj v jeho odvolaní) pred zákonom neobstoja, nakoľko
mechanizmus a celá podstata vzťahu medzi príslušnými orgánmi a žalobcom je prísne upravený
príslušnou legislatívou SR. Žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by krajský súd v
rámci predchádzajúceho konania neposúdil. Naopak, krajský súd sa vysporiadal s danou vecou náležite
a odvolanie (rovnako ako i žaloba) sú žalobcovou snahou o zbavenie sa svojej zodpovednosti.

Žalovaný v záujme o zachovanie poriadku v danej veci upresňuje, že medzi dotknutými subjektmi ide
o zodpovednostno-právny vzťah, kde žalovaný konal na základe Ústavy SR, príslušných právnych
predpisov a žalobca právne predpisy porušil, viď najmä nezákonný postup pri neexistencii pracovno-
právneho vzťahu medzi žalobcom a zodpovednou osobou bezpečnostného zástupcu O.. E. G.. Teda sa
jedná o vzťah, kde žalobca si sám privodil svoje postavenie, a to podľa hmotného i procesného práva,
a je teda zaň plne zodpovedný. To sa dôvodne pretavilo aj do rozhodnutí štátnych orgánov a následne
do napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru žalovaného, krajský súd pri posudzovaní a rozhodovaní o danej veci relevantne
interpretoval príslušné predpisy a vec posudzoval v súlade s nimi, pri vychádzaní z objektívne zisteného
skutkového a právneho stavu. Žalovaný náležitým spôsobom preukázal relevantnosť svojho postupu
ako aj dôvodnosť existencie zodpovednostného postavenia žalobcu a z toho vyplývajúceho neúspechu
v danom konaní. Krajský súd sa s vecou a so svojimi úvahami v napadnutom rozsudku vysporiadal
súladne.

Žalovaný zdôraznil, a to pri uplatnení zásady „neznalosť zákonov neospravedlňuje“ a pri predpoklade
existencie odbornej znalosti či starostlivosti žalobcu, že žalobca mohol/musel poznať predpoklady svojej
činnosti a súčasne tak aj predvídať prípadné následky vyvolané svojím nezákonným postupom. Tvrdenia
o svojvoľnom výklade právnych predpisov žalobcom, v dôsledku ktorých tento konal protiprávne, sú
irelevantné.

Žalobca mal povinnosť postupovať v súlade so zákonom tak, aby nepretržite spĺňal zákonné podmienky
na výkon svojej činnosti. Žalobca túto povinnosť neustal, nakoľko buď nemal riadne ustanoveného
odborného zástupcu, zodpovedný zástupca nedisponoval platnými povoleniami na výkon činnosti alebo
činnosť odborného zástupcu vykonávala dokonca tretia osoba, v tejto veci osoba D. H. bez existencie
akéhokoľvek zákonného vzťahu k žalobcovi a povolenia správneho orgánu.

Kto sa domáha ochrany protiprávneho stavu, stavu nesúladného so zákonom, nemôže sa dôvodne
domáhať ochrany či dovolávať sa nezákonnosti/neplatnosti právnych úkonov tých, ktorí konali súladne.

Žalovaný má za to, že pokiaľ by krajský súd judikoval v rozpore so skutkovým a právnym stavom danej
veci a žalobu by nezamietol, poskytol by tým v rozpore s ústavným a právnym poriadkom ochranu
žalobcovi a teda by judikoval v zhode so žalobcom nezákonne vytýčenou líniou. Výsledkom takého
postupu súdu, kedy by tento nedôvodnú žalobu nezamietol, validoval by protiprávny stav vyvolaný
konaním/nekonaním žalobcu. Taký postup súdu by podporil protiprávny stav. Rešpektujúc zásadu „Ius
ex iniuria non orfitur“ - právo nevzniká z bezprávia, je zrejmé, že napadnutý rozsudok je zákonný
a právne súladný. V konaniach medzi totožnými účastníkmi s obdobným až rovnakým skutkovým a
právnym stavom iné senáty Krajského súdu v Bratislave rozhodli tiež zamietnutím žalôb - rozhodnutie z
22.09.2015 sp. zn. 5 S 286/2014, rozhodnutie z 19.01.2016, sp. zn. 5 S 283/2014.

Tvrdenia žalobcu v odvolaní sú podľa žalovaného opakovaním už vypovedaného, nepodložené,
vytrhnuté z kontextu, priamo odporujúce objektívnemu skutkovému a právnemu stavu veci so snahou
o zbavenie sa svojej zodpovednosti.

Krajský súd v Bratislave sa pri vypracúvaní svojho rozsudku pridržiaval právnych predpisov, náležite
argumentoval, a na vec správne aplikoval relevantnú legislatívu. Ustal tak vo forme svojho rozsudku zo
dňa 17.03.2016 náležité právne posúdenie veci v súlade s objektívnym skutkovým a právnym stavom
veci, ktorý nemohol svedčiť v prospech žalobcu, a to vzhľadom na viaceré porušenia právnych predpisov
a podmienok výkonu činností z jeho strany, okrem iného i na otázku nelegálneho zamestnávania v
spojení s O.. E. G. a zákonom č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní.



Podľa § 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, je nelegálnou: 1. práca
vykonávaná pre subjekt bez založeného pracovnoprávneho vzťahu, 2. práca so založeným pracovným
vzťahom, ale zamestnávateľ nesplnil povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení (absencia registrácie zamestnanca O.. E. G. do systému Sociálnej poisťovne,
žalobca O.. G. nezaregistroval, hoci tvrdil, že mal s ním pracovnoprávny vzťah, O.. G. sa sám vyjadril,
že odmenu vôbec nepoberal, žalobca v ďalšom tvrdil už, že vzhľadom na blízky pomer žalobcu a O..
M. G. údajne nemusí mať pracovný pomer založený (k tomu viď § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z.
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci).

D. nebol uvedený vo vzorovom projekte, nebol osobou, v spojení s ktorou bolo vydané oprávnenie
na výkon činnosti, ktoré žalobca má povinnosť vrátiť, nebol osobou, ktorá túto činnosť mala odborne
zabezpečovať.

Tvrdenia v bode 31. odvolania sú obdobné situácii, kedy by si podnikateľ ustanovil „náhradnú“ osobu
zodpovedného zástupcu, tohto by neohlásil príslušnému správnemu orgánu. Žalobca sa opakovane
snaží validovať protiprávny stav, ktorý neustále opiera len o údajné nesprávne interpretovanie zákonov,
či o údajné, pre daný stav, irelevantné rodinné dôvody. Rodinné dôvody ani svojvoľný výklad právnych
noriem výlučne vo svoj prospech a vo svojom svetle nie sú dôvodmi, ktoré by zbavovali žalobcu jeho
zodpovednosti alebo by zmierňovali ním vyvolaný protiprávny stav (nesplnenie podmienok na výkon
činnosti, otázka neoprávneného podnikania pri nespĺňaní podmienok, nelegálna
práca - ak žalobca tvrdí, že pracovný pomer k O.. G. údajne jestvoval/trval pod.).

Znaky závislej práce sú nasledovné: výkon práce zamestnancom osobne, výkon práce za mzdu
alebo odmenu (O.. G. sa vyjadril, že odmenu nepoberal a súhlasne so žalobcom tvrdil, že údajne
ako rodinný príslušník ani byť v pracovnom pomere či odmenu poberať nemusí), výkon práce
zamestnancom podľa pokynov zamestnávateľa, výkon práce v mene zamestnávateľa, výkon práce
v pracovnom čase, výkon na náklady zamestnávateľa a s jeho výrobnými prostriedkami, výkon
práce na zodpovednosť zamestnávateľa, výkon práce pozostávajúci prevažne z opakovania určených
činností. Jedným zo základných znakov závislej práce je výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre
zamestnávateľa. Zamestnancom v zmysle ustanovenia § 11 ZP môže byť výlučne iba fyzická osoba,
ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných
vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu, t. j. osobne. Zamestnanec v pracovnoprávnych
vzťahoch (ako aj v obdobných pracovných vzťahoch) je nezastupiteľný, t. j. nemôže sa dať zastúpiť inou
fyzickou osobou. Za zamestnanca tak nemôže plniť povinnosti žiaden tretí subjekt a povinnosti môže
plniť len konkrétny, individuálne určený zamestnanec.

Nie je to len otázka posúdenia existencie údajného pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a O..
G., o ktorom sa dôvodne možno vyjadriť ako o absolútne nulitnom, či irelevantnom výkone prác D. H.,
ale vec treba, tak ako ju posúdil krajský súd, skúmať v celom kontexte všetkých protiprávnych konaní
žalobcu a pri zachovaní poriadku vo veciach verejných a všeobecných záujmov.

K bodom 7 a nasl. odvolania, žalovaný kladúc dôraz na absenciu pracovného pomeru (v prípade žalobcu
nejde ani len o faktický pracovný pomer, keďže chýbajú atribúty ako odplatnosť, osobný výkon prác,
či nároky z takého pomeru), nedostatky v oprávnení odborného zástupcu O.. G. a nahradenie jeho
osoby osobou J. H. dodal, že: „Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny
úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť
a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje
zákonu, alebo zákon obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho
úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 4Obo 20/2007, zo dňa 29. januára 2008, k absolútnej neplatnosti).

Zákonník práce dovoľuje pracovnú zmluvu zakladajúcu pracovný pomer, ktorý obligatórne vyžaduje
zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, pri
osobnom a odplatnom výkone závislej práce a ďalších atribútov, ktoré absolútne neplatná prac. zmluva
medzi žalobcom a O.. G. nevykazuje (viď aj rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdu 14 Ob 192/86
[1986-11-18] [Arb 10.583]).



Aj vzhľadom na uvedené nie je možné na danú vec aplikovať judikát I. ÚS 640/2016 o uprednostnení
výkladu v prospech platnosti právnych úkonov. Právny úkon musí mať svoje charakteristické znaky,
akosť a subjekt musí byť dobromyseľný. Protiprávne konania žalobcu tieto znaky právnych úkonov a
dobromyseľnosti nepožívajú.

Zvedenie zodpovednosti za vlastné konanie/opomenutie žalobcu na žalovaného je v rozpore s dobrými
mravmi, zákonom a teda „z bezprávia nemôže vzniknúť právo“. Súdy nesmú poskytnúť ochranu konaniu,
ktoré je v rozpore so zákonom, zákon obchádza alebo sa mu prieči, alebo je v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca jednoznačne mohol predvídať, že ak nesplní/poruší zákonné podmienky, nemôže svoju činnosť
vykonávať a očakávať od súdu ochranu. Žalovaný mal za to, že dodržiavaním platných právnych
predpisov nemôže dôjsť k porušeniu povinností, resp. domnelého práva žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdí
opak, akoby sa domáhal voči žalovanému a vzhľadom na žalobu i voči súdu, aby konali v rozpore s
právom, a to je v rozpore s vyššie uvedenou právnou zásadou „ex iniuria ius non oritur“. Rešpektujúc
predpisy príslušné pre daný vzťah účastníkov a pri nepreukázaní tvrdení žalobcu je napadnutý rozsudok
zákonný.

Judikovaním v prospech žalobcu by súd do budúcnosti založil precedens, o ktorý by mohli subjekty v
oblasti výchovy a vzdelávania BOZP opierať svoje protiprávne konania nerešpektujúc podmienky na
výkon činnosti bez toho, aby za tieto bolo možné voči nim vyvodiť zodpovednosť. Teda vynútiteľnosť
práva ako takého a poriadok vo veciach verejných by bola ohrozená. Takému stavu nie je možné
poskytnúť právnu ochranu. Žalobca vyvolal protiprávny stav a bola vyvodená voči nemu zodpovednosť,
ktorej sa chce svojvoľne zbaviť, aj svojím podaním označeným ako odvolanie.

IV.
Právny názor odvolacieho súdu

Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP a § 492 ods. 2 SSP preskúmal rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý popredchádzal jeho
vydaniu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobkyňou podanom odvolaní podľa § 212 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 492 ods. 2 SSP a postupom podľa § 250ja ods. 2 OSP v spojení s §
492 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk), dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb a fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o
právach a povinnostiach fyzických osôb  a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom
skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
druhej hlavy piatej časti OSP (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti
s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi
a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané
v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými
žalobkyňa namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo



procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

Ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení
sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym
orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už
vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.
2 OSP).

V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v
žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Predmetom preskúmania je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu, ktorý podľa § 27 ods. 14 písm. a/ a písm. b/ zákona č. 124/2006 Z .z.
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z.z.“) odobral žalobkyni ako fyzickej osobe - podnikateľovi
oprávnenie
č. VVZ-0011/12-09.1 vydané dňa 23.01.2012 na vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov na
obsluhu vybraných poľnohospodárskych strojov a zariadení (ďalej len „oprávnenie“).

V konaní bolo potrebné preskúmať, v rozsahu odvolacích námietok, či napadnutý rozsudok krajského
súdu zodpovedá ust. § 157 Občianskeho súdneho poriadku a či rozhodnutím krajského súdu nebola
odňatá možnosť žalobkyni konať pred súdom a neboli porušené zásady spravodlivého súdneho procesu.
V odvolacom konaní bolo potrebné vyhodnotiť odvolaciu námietku žalobkyne (ďalej aj „žalobcu“), ktorá
tvrdila, že v skutkovo zhodných veciach rozhoduje krajský súd odlišne, obdobne aj žalovaný, ako aj
odvolaciu námietku, že správne orgány, pri vykonávaní obdobných kontrol, nepovažujú porušenie, ktoré
kontrolou bolo zistené u žalobcu (ust. § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z) za závažné porušenie, ako
aj námietku, že správne orgány, ani krajský súd v obsahu odôvodnení svojich rozhodnutí, nedostatočne
vymedzil naplnenie ust. § 27 ods. 14 písm. a/ a písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. a nedostatočne
zdôvodnil zistené porušenia, ako závažné alebo opakujúce sa nedostatky pri vykonaní výchovy a
vzdelávania.

V konaní žalobca poukazoval na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb., keď tvrdil, že v súlade s touto
právnou úpravou uzatváral Dodatok k Pracovnej zmluve uzavretej 05.01.2012 medzi žalobkyňou, ako
zamestnávateľom a O.. E. G., ako zamestnancom (Dodatok uzavretý dňa 07.02.2012), v ktorom zmenil
podstatné náležitosti pracovnej zmluvy tak, že žalobkyňa sa dohodla s odborným zástupcom, svojim
príbuzným v priamom rade, ktorý nebude poberať žiadnu odmenu za výkon svojej pracovnej činnosti.

Z obsahu administratívneho spisu, predloženej pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a
zamestnancom O.. E. G. dňa 05.01.2012, odvolací súd mal preukázané, že žalobkyňa ako podnikateľ
fyzická osoba a zamestnávateľ na jednej strane uzatvorila so zamestnancom O.. E. G. na strane
druhej, pracovnú zmluvu s nástupom do pracovného pomeru dňom 05.01.2012 na dobu neurčitú, na
dohodnutý druh práce - odborný zástupca a školiteľ pri výchove a vzdelávaní podľa § 27 ods. 4 zákona
č. 124/2006 Z.z., ako v skupinách 0.9.1. Výchova a vzdelávanie zamestnancov na obsluhu vybraných
poľnohospodárskych strojov a zariadení. Pracovná zmluva zo dňa 05.01.2012 obsahuje všetky zákonné
náležitosti pracovnej zmluvy.

Ustanovenie § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z. predpokladá pre vykonávanie činnosti, na ktorú sa
požaduje vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávanie odborným zástupcom, aby odborný zástupca
bol k žiadateľovi o vydanie oprávnenia na výchovu a vzdelávania v pracovnom pomere alebo bol jej



štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom právnickej osoby a nemôže túto
činnosť vykonávať pre inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

Vzhľadom na charakter žalobkyni ako podnikateľského subjektu - fyzickej osoby živnostníka, bolo
potrebné zabezpečiť odborného zástupcu vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnávateľovi na báze
pracovnoprávneho pomeru, tak ako bolo preukázané uzatvorením Pracovnej zmluvy z 05.01.2012.
Žalobkyňa v konaní preukazovala naplnenie ust. § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z. obsahom Dodatku
2 zo dňa 07.02.2012, k pracovnej zmluve zo dňa 05.01.2012 a tvrdila, že Dodatok 2 uzatvorila v súlade
s § 11 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. bez toho, aby si zamestnanec v pracovnej pozícii odborného
zástupcu, uplatňoval nárok na odmenu za vykonanú činnosť - prácu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z. predpokladá vzťah zamestnanca
a zamestnávateľa, (žalobkyňa ako podnikateľský subjekt živnostník a odborného zástupcu na báze
pracovnoprávneho pomeru, keďže neprichádza do úvahy, že by zamestnanec bol štatutárnym
zástupcom žalobkyni, bol štatutárom, resp. členom štatutárneho orgánu, keď žalobkyňa nevykonáva
podnikateľskú činnosť ako právnická osoba. Vzhľadom na charakter vykonávanie podnikateľskej činnosti
žalobkyne, podľa odvolacieho súdu nie je možné, aby odborný zástupca, podľa § 27 ods. 6 zákona
č. 124/2006 Z.z., bola iná osoba ako zamestnanec v pracovnoprávnom pomere, čo vylučuje aplikáciu
§ 11 zákona č. 445/1990 Zb.. Dodatok č. 2 k Pracovnej zmluve, uzavretý dňa 07.02.2012 nemá
náležitosti pracovnej zmluvy, nakoľko v ňom absentuje podstatná náležitosť pracovnej zmluvy, a to
znak závislosti práce - dojednaná odmena za prácu s poukazom na § 43 ods. 1 písm. d/ Zákonníka
práce. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že Dodatok č. 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 07.02.2012 bol
predložený žalobkyňou prvostupňovému správnemu orgánu až potom, čo bola vyzvaná, aby preukázala
skutočný výkon činnosti na základe pracovnej zmluvy z 05.01.2012. Podľa odvolacieho súdu správnym
orgánom žiadané doklady boli spôsobilé preukázať reálny výkon pracovnej činnosti, ktorý bol dojednaný
v pracovnej zmluve uzavretej dňa 05.01.2012, s nástupom do práce 05.01.2012.

Nepredloženie dokladov žiadaných správnym orgánom bolo dôsledkom nepreukázania reálnosti
naplnenia pracovnoprávneho vzťahu deklarovaného písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 05.01.2012,
súčasne nesplnenie si oznamovacej povinnosti žalobkyne, podľa zákona č. 461/2003 Z.z., v súvislosti
s uzatvorením pracovnej zmluvy z 05.01.2012, jednoznačne dotvrdzuje záver správnych orgánov o
formálnosti uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012
výlučne pre vydanie oprávnenia na vykonávanie výchovy a vzdelávania zamestnancov na obsluhu
vybraných poľnohospodárskych strojov a zariadení.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu súhlasne s názorom správnych orgánov a Krajského súdu v
Bratislave, nie je možné uvedenú situáciu „zhojiť“ predložením pracovnej zmluvy zo dňa 21.05.2014
medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a zamestnancom O.. E. G. (na funkciu odborného zástupcu)
s dátumom nástupu do pracovného pomeru dňa 23.05.2014 a splnením si oznamovacej povinnosti voči
sociálnej poisťovni na základe tejto pracovnej zmluvy.

Odvolací súd vyhodnotil tento postup žalobkyne za účelový ako aj za účelový vyhodnotil predložený
Dodatok č. 2 zo dňa 07.02.2012.

Správne orgány konštatovali (prvostupňový správny orgán na str. 7 posledný odstavec), že kontrolou
zistené a v protokole uvedené nedostatky (nielen porušenie § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z.), ale
aj ďalšie v protokole špecifikované nedostatky (písomné záznamy zo školení a overovanie vedomostí
dňa 20. - 22.05.2013 a v dňoch 12. - 14.06.2013), prvostupňový správny orgán posúdil ako závažné a
opakujúce sa, a na základe tohto záveru oznámil žalobkyni listom č. AK/2014/05693 zo dňa 12.06.2014
začatie správneho konania vo veci odobratia oprávnenia č. VVZ-0011/12-09.1 podľa § 27 ods. 14 písm.
a/ zákona č. 124/2006 za porušenie povinnosti podľa § 27 ods. 6 v nadväznosti na ods. 13 písm. a/ a
písm. b/, d/ e/ zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 3 ods. 3 písm. a/, d/, e/, § 4 ods. 2 písm.
b/ Vyhlášky č. 356/2007 Z.z., § 27 ods. 13 písm. g/ zákona č. 124/2006 Z.z.. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí v bode IV rozhodnutia str. 19 vyhodnotil nedostatok týkajúci sa neplatnosti pracovnej zmluvy
a neexistenciu pracovného pomeru vo vzťahu k odbornému zástupcovi, ako aj nedostatok týkajúci
sa výkonu výchovnej a vzdelávacej aktivity školiteľov, ktorý nebol uvedený v schválenom vzorovom
projekte, za závažný.



Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu konštatuje, že písomné vymedzenie obsahových
náležitostí pracovnoprávneho vzťahu v písomnej pracovnej zmluve zo dňa 05.01.2012, nepreukazuje
naplnenie pracovnej zmluvy a  výkon práce na základe tejto pracovnej zmluvy. Práve doklady,
ktoré žiadal prvostupňový správny orgán, pred vydaním prvostupňového správneho rozhodnutia, od
žalobkyni, by boli spôsobilé preukázať, že na základe perfektnej pracovnej zmluvy sa reálne dojednala
a aj vykonávala v súlade s obsahom pracovnej zmluvy, dojednaná práca odborného zástupcu a školiteľa
pre výchovu a vzdelávanie. Žalobkyňa dôkazy o naplnení obsahu Pracovnej zmluvy z 05.01.2012 v praxi
nepredložila, keď naviac Dodatok č. 2 zo dňa 07.02.2012, aj podľa názoru odvolacieho súdu, nemá
náležitosti pracovnej zmluvy, nemôže preukazovať splnenie zákonnej podmienky vymedzenej v § 27
ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z., keď podľa kontrolou zisteného stavu, od 07.02.2012 do 23.05.2014, viac
ako dva roky žalobkyňa nepreukázala, že má uzavretý pracovnoprávny vzťah s osobou na druh práce
odborný zástupca a školiteľ pre výchovu a vzdelávanie podľa § 27 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z.z. a
osoba na základe platnej pracovnej zmluvy alebo platne založeného pracovnoprávneho vzťahu fakticky
pre žalobkyňu túto činnosť vykonáva. Odvolací súd akceptuje právny názor žalovaného vyjadrený v
napadnutom rozhodnutí žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, ktorý považuje
porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 27 ods. 6 vo väzbe na § 27 ods. 14 písm. a/, písm. b/ zákona
č. 124/2006 Z.z. za závažné porušenie povinnosti žalobcu, a to vzhľadom na individuálne posúdenie
preskúmavanej veci, keď fakticky žalobkyňa od 07.02.2012 do 23.05.2014 nedisponovala, v súlade so
zákonnou úpravou, odborným zástupcom a školiteľom pre výchovu a vzdelávanie na obsluhu vybraných
poľnohospodárskych strojov a zariadení.

Odvolací súd konštatuje, že z administratívneho spisu bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa
nepreukázala naplnenie zákonnej podmienky upravenej v § 27 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z.z., ktorá je
obligatórnou zákonnou podmienkou pre výkon činnosti, na ktorú sa vyžaduje oprávnenie na výchovu a
vzdelávanie. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou, že použitie voľnej úvahy v rozhodnutí žalovaného
v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, pri aplikácii pojmu závažné porušenie nie je súladné
so zásadami logického uvažovania a v tomto smere je napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové správne rozhodnutie nedostatočne odôvodnené.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva pomenovanie porušenia
povinností, ktoré bolo kontrolou zistené u žalobkyne a ktoré považuje správny orgán za závažné
porušenie povinností, pričom tento záver vzhľadom na charakter zistených skutočností, charakter
porušenia zákonných povinnosti zo strany žalobkyne, považuje odvolací súd za správny.

Odvolací súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach
a konštatuje, že vyslovený názor v napadnutom rozsudku krajského súdu, vzhľadom na konkrétne
skutkové okolnosti prejednávanej veci nie je ojedinelý, nevymyká sa z rámcov rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu v obdobných veciach, keď naviac posúdenie náplne činnosti podľa § 27 ods. 6 zákona
č. 124/2006 Z. z., vo vzťahu k zamestnávateľovi v spojení s ust. § 27 ods. 14, neboli v konkrétnej veci
Najvyšším súdom SR judikované.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že správne orgány rozhodovali v obdobných veciach odlišne, tieto konania
bližšie neidentifikoval. Pokiaľ tvrdil, že Krajský súd v Bratislave v rovnakej veci rozhodol odlišne s
poukazom na konanie sp. zn. 6S/261/2014, odvolací súd poukazuje na to, že právne posúdenie veci
krajským súdom nie je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky právne záväzné.

Odvolací súd nezistil, že by žalovaný porušil zásadu legitímneho očakávania, že by jeho rozhodnutie
bolo nepredvídateľné. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje správnu úvahu správneho
orgánu premietnutú do dôvodov rozhodnutia, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného
je zrozumiteľné, presvedčivé, logické, vychádza z relevantných právnych argumentov a riadnych
skutkových zistení a jasne uvádza, ktoré zistené nedostatky sú porušením zákona zo strany žalobkyne
a ktoré porušenia považuje za závažné. Odvolací súd vyhodnotil podané odvolacie námietky žalobkyne
za nedôvodné.

Ustanovenie § 157 Občianskeho súdneho poriadku je však potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie
súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva



na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“
Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, č. sťažnosť 18390/91 a Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, sťažnosť č. 18064/91).

Podľa odvolacieho súdu napadnutý rozsudok krajského súdu napĺňa v plnej miere ust. § 157 OSP v
spojení s § 492 ods. 2 SSP, obsahuje právnu a skutkovú argumentáciu veci, ktorú považoval aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky za zákonné východiská pre vydanie napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu
základných zásad spravodlivého súdneho procesu a aj v tejto časti odvolaciu námietku žalobcu
vyhodnotil ako nedôvodnú.

Pri aplikácii § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 OSP a § 492
ods. 2 SSP odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pri aplikácii § 250k ods. 1 OSP a contrario a § 492 ods. 2 SSP odvolací súd žalobcovi, ktorý v odvolacom
konaní úspech nemal, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď žalovaný správny orgán, ktorý
mal úspech v odvolacom konaní, nemá zo zákona právo na náhradu trov konania.



Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  n i e  j e  prípustný opravný prostriedok.