{"guid": "9de4e79a-70f5-463b-8512-e3afb3a6491c:13610355-d499-4b73-a581-430a0816a93a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1", "spisova_znacka": "7Sžo/51/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/51/2016 z 30. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2018, sp. zn. 7Sžo/51/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1", "identifikacne_cislo": "1014201795", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2018-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-53.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 53 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-53.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-2", "nazov": "§ 492 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-492"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-53", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-492", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-57", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/13610355-d499-4b73-a581-430a0816a93a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/51/2016\n1014201795\n30. 05. 2018\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2018:1014201795.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Ing. L. N., narodená XX. mája XXXX, bytom\nv N., M. č. 6, právne zast.: JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom v Malackách, Záhorácka č.\n11/A, proti žalovanému: Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave IV, so sídlom v Bratislave,\nM. Sch. Trnavského č. 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 5. augusta\n2014, ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z\n20. októbra 2015, č. k. 5S/232/2014-139, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. októbra 2015, č. k.\n5S/232/2014-139, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 20. októbra 2015, č. k.\n5S/232/2014-139, podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 5. augusta\n2014, ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK. Týmto rozhodnutím žalovaný ako správny orgán podľa § 243 ods.\n4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v rozhodnom znení\n(ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\n- Disciplinárny rozkaz riaditeľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v\nBratislave IV z 11. júna 2014, číslo: 10, ktorým bolo žalobkyni podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č.\n73/1998 Z. z. uložené disciplinárne opatrenie - zníženie služobného platu o 10 % na dobu troch mesiacov.\nMal za preukázané, že žalobkyňa sa dopustila disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že\ndňa 21. mája 2014 na druhom poschodí budovy ORPZ v Bratislave IV v priestoroch odboru kriminálnej\npolície počas rannej porady v čase od 07:45 hod. do 08:00 hod., ktorá sa konala v kancelárii č. 334\nu vedúcej druhého oddelenia vyšetrovania (OV) odboru kriminálnej polície ORPZ v Bratislave IV mjr.\nIng. I. O. začala menovaná postupne zvyšovať hlas na vedúcu a žiadala vedúcu, aby jej dala písomný\npokyn týkajúci sa zákazu vedúcej druhého OV ohľadne toho, že vyšetrovatelia druhého OV nesmú\nsedieť v bufete s výnimkou obednej prestávky a taktiež, že nesmú chodiť bez vedomia vedúcej do\nkancelárií na iné oddelenia, pričom vedúca menovanú upozornila, že sa jedná o pokyn k striktnému\ndodržiavaniu a využívaniu pracovnej doby, načo následne menovaná začala v rozpore s článkom 7\nNariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ znevažovať\nprofesionálnu spôsobilosť vedúcej za účasti ostatných policajtov a to tak, že sa krikom vyjadrovala na\nadresu vedúcej, že tým, že bude trestať podriadených policajtov si nezachráni stoličku a na chodbe\nzakričala smerom na vedúcu: „načo je nám taká vedúca, ktorá sa nás nezastane“.\n\nTýmto žalobkyňa mala porušiť článok 7 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o\netickom kódexe príslušníka PZ, s ktorým bola riadne oboznámená dňa 4. apríla 2014 ako aj základnú\npovinnosť policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z. z., z ktorej vyplýva, že policajt je\npovinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a\npokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.\nKrajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že porušením základných povinností\npolicajta sa žalobkyňa dopustila disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.\nz. Správne orgány oboch stupňov pri vydávaní svojich rozhodnutí neporušili § 47 ods. 3 Správneho\nporiadku. V odôvodneniach oboch rozhodnutí správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom\nna rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov, ako použili správnu úvahu pri použití\nprávnych predpisov, na základe ktorých rozhodli a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov\nkonania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal\nvšetkými námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom odvolaní. Podrobne ich rozobral a poukázal\nna podklady, na základe ktorých rozhodol. Plne sa stotožnil so závermi žalovaného v jeho rozhodnutí,\nktoré zhrnul na str. 1 pod bodmi 1 až 18.\nĎalej uviedol, že v žalobe žalobkyňa poukázala a napádala nezákonnosť skutočností uvedených pod\nbodmi 5, 9, 11 a 12, pričom krajský súd sa s argumentáciou žalobkyne uvedenej v týchto bodoch\nnestotožnil. Mal za to, že nadriadená požadovala od podriadených len riadne využívať čas služby, čo\nvyplýva zo zákona, kde je stanovená prestávka na oddych a jedlo po piatich hodinách nepretržitého\nvýkonu štátnej služby. Taktiež súd nezistil zo spisového materiálu, že by bol na svedkov vyvíjaný nátlak,\nčo sa týka ich výpovedí. Všetky výpovede až na JUDr. C., ktorá nevypovedala, sa zhodujú a potvrdili\nkonanie žalobkyne tak, ako to popísala vedúca oddelenia.\nDisciplinárne opatrenie, ktoré bolo žalobkyni uložené, a to zníženie služobného platu o 10 % na dobu\ntroch mesiacov, krajský súd považoval za primerané, pri vydaní oboch správnych rozhodnutí boli\ndodržané všetky zákonom predpísané postupy, odvolacie konanie prebehlo v zmysle zákona a interného\npredpisu, práva žalobkyne neboli upreté a rozhodnutie obsahuje zákonom predpísané náležitosti.\nOdôvodnenie jasne a zrozumiteľne popisuje stav ako aj dôkazy, o ktoré sa opieral v konaní žalovaný.\nVzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány dostatočne\nzistili skutkový stav veci, a tento aj po právnej stránke správne posúdili, napadnuté rozhodnutie i postup\nžalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom.\nNakoľko námietky žalobkyne neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd žalobu v\ncelom rozsahu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni právo\nna ich náhradu nepriznal.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie.\nZa odvolacie dôvody žalobkyňa označila skutočnosti, spočívajúce v tom, že v konaní došlo k vade\nuvedenej v § 221 ods. 1, a to konkrétne, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,\nže nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2\npísm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP) a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový\nstav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205\nods. 2 písm. c/ OSP).\nNamietala predovšetkým nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu pre nedostatok dôvodov, keď súd\nv odôvodnení sa obmedzil iba na opis skutkového stavu prípadu, vyextrahoval iba časť z argumentácie\nžalobkyne v žalobnom návrhu, a to zovšeobecňujúcim spôsobom, ako aj iba doslovne opísal značnú\nčasť z vyjadrenia žalovaného k žalobe z 24. februára 2015. Následne súd vo svojom odôvodnení uvádza,\nže z administratívneho spisu vyplývajú určité skutočnosti, a to však iba tie, ktoré už v úvode odôvodnenia\n\nnapadnutého rozsudku uvádza v rámci skutkového opisu prípadu. Konštatovala, že súd rozhodol iba\nna základe stotožnenia sa s tvrdeniami žalovaného, uvedených vo vyjadrení žalovaného k žalobe z 24.\nfebruára 2015. V čom však vidí súd správnosť postupu žalovaného pri vydávaní rozhodnutia v prvom\nako aj v druhom stupni nie je zrejmé; rovnako nie je zrejmé, z akého dôvodu sa s poukazom na aplikáciu\nprávnych predpisov, s argumentáciou žalobkyne nestotožnil. Ďalej aj s poukazom na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 296/09 uviedla, že v napadnutom rozhodnutí absentuje\npovinnosť súdu zaoberať sa pre vec významnými argumentmi. Má za to, že vyrovnať sa s argumentmi\núčastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie, alebo odmietnutie týchto argumentov, pričom ak\nsúd odmietne nejaký, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, respektíve spochybniť, alebo aspoň\nuviesť, v čom vidí jeho irelevantnosť, čo však v napadnutom rozsudku absentuje.\nTaktiež žalobkyni nie je zrejmé, na základe čoho a s použitím akej úvahy a ustanovenia právneho\npredpisu má súd za to, že „nadriadená požadovala od podriadených len riadne využívať čas služby, čo\nvyplýva zo zákona, kde je stanovená prestávka na oddych a jedlo po piatich hodinách nepretržitého\nvýkonu štátnej služby“, keď zákon č. 73/1998 Z. z., čo do uvádzaného, prikazuje služobnému úradu\nposkytnúť prestávku na oddych a jedlo najneskôr po piatich hodinách nepretržitého výkonu štátnej služby\na nie až po piatich hodinách jej výkonu, čo znamená, že prestávka na oddych môže byť poskytnutá\naj skôr ako po piatich hodinách nepretržitého výkonu štátnej služby. Pojem „nepretržitý výkon štátnej\nslužby“ zákon bližšie nedefinuje.\nŽalobkyňa tiež namietala, že krajský súd ponechal bez povšimnutia námietku, ktorou napádala pravosť\ndôkazov zabezpečených žalobkyňou, vzhľadom na v žalobe uvádzané skutočnosti (napríklad, že\njednotlivé písomnosti nachádzajúce sa v disciplinárnom spise nie sú buď riadne evidované v protokole,\nt. j. nemajú pridelené evidenčné čísla písomnosti, alebo čísla, pod ktorými sú len rukou dopísané, alebo\nprepisované iba na ich vrchné časti, a nie do evidenčných pečiatok v zmysle registratúrneho poriadku)\npre riadne zistenie a posúdenie skutkového stavu, pričom žalobkyňa má to, že táto námietka je jednou\nz dôležitých práve pre posúdenie, či došlo v konaní pred správnym orgánom k vydaniu rozhodnutia\nodporujúcemu zákonu.\nTiež žalobkyňa pre neodôvodnenie odmietla strohé konštatovanie súdu, že zo spisového materiálu\nnezistil, že by na svedkov bol vyvíjaný nátlak, čo sa ich výpovedí týka, a že všetky výpovede sa zhodujú,\nčím potvrdili konanie žalobkyne tak, ako ho popísala vedúca oddelenia, okrem výpovede JUDr. C.,\nktorá bola jediným svedkom údajného incidentu medzi žalobkyňou a vedúcou oddelenia, pričom táto\nmala možnosť sa vyjadriť, ale tak neučinila. Súd neuviedol prečo samotná výpoveď JUDr. C. bola v\nkonaní irelevantná. Súd bol riadne oboznámený o tom, že JUDr. C. bola v čase, kedy boli ostatní\nsvedkovia vyzývaní na vyjadrenie sa, práceneschopná, pričom výzvy na vyjadrenie sa boli zasielané na\npracovné mailové adresy svedkov, teda aj tejto svedkyne, ktorá sa nemala o tejto výzve ako dozvedieť.\nŽalobkyňa ďalej uviedla, že súd vzal do úvahy (bez bližšieho zdôvodnenia) výpovede svedkov, ktorí ani\núčastníkmi údajného konania žalobkyne neboli, iba sa vyjadrili k údajnému nevhodnému správaniu sa\nžalobkyne vo všeobecnosti. Dodala, že čím podrobnejšia argumentácia účastníka konania je, tým musí\nbyť dôkladnejšia aj argumentácia súdu. Poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.\nzn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 119/03 a sp. zn. I. ÚS 327/2010).\nĎalej žalobkyňa dala do pozornosti, že v žalobe ako významný argument uviedla, že žalovaný\nnijakým spôsobom nepreukázal, že žalobkyňa porušila etický kódex príslušníka PZ, konkrétne článok\n7 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej č. 3/2002, pričom súd sa tomuto argumentu nevenoval, a teda\nnie je zrejmé, v čom vidí a prečo vidí jeho porušenie, najmä s prihliadnutím na znenie samotného článku\n7, ktorý hovorí, že policajt sa v duchu služobnej zdvorilosti správa k ostatným policajtom korektne a\nneznevažuje ich profesionálnu spôsobilosť, netoleruje však u nich korupčné ani iné neetické správanie.\nŽalobkyňa si dovolila vysloviť kritiku na spôsob výkonu služobnej činnosti svojej nadriadenej, čo je však v\nsúlade s článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj s článkom 26 Ústavy\nSlovenskej republiky a zároveň nemôže byť chápané ako znevažovanie profesionálnej spôsobilosti,\nnakoľko vyslovenie kritiky nie je znevažovaním a ani neetickým správaním.\nV ďalšej časti podaného odvolania žalobkyňa namietala, že súd potvrdil v rozpore so zákonom vydané\nrozhodnutie žalovaného, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočného\nzistenia skutkového stavu tým, že žalovaný nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, ako aj vychádzal\nz nezákonne získaných a neúplných dôkazov, s čím sa súd nevysporiadal. Je nepreskúmateľné, v\n\nčom súd vidí jasnosť a zrozumiteľnosť popisu stavu a dôkazov, o ktoré sa žalovaný opieral. Tým,\nže neboli žalovaným vykonané navrhované dôkazy, že správny orgán vydal rozhodnutie založené na\nnezákonným spôsobom získaných dôkazoch, čím nemohol dostatočne zistiť skutkový stav a dostatočne\nvec právne posúdiť, ani súd nemohol vydať napadnuté rozhodnutie tak, aby vec správne posúdil s\npoužitím správneho ustanovenia právneho predpisu a dostatočne zistil skutkový stav veci.\nAko nezmyselný sa žalobkyni javí poukaz krajského súdu na § 47 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko\npodľa § 247a zákona č. 73/1998 Z. z. sa na konanie o štátnej službe nevzťahuje Správny poriadok\nokrem výkonu rozhodnutia. S poukazom na § 250i ods. 2 OSP a tzv. „plnú jurisdikciu“ žalobkyňa\nuviedla, že súd má celkom nezávisle a samostatne vyhodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení\nsprávnym orgánom, a ak pri tom zistí skutkové, či procesné právne deficity, môže uložiť správnemu\norgánu ich odstránenie, nahradenie, doplnenie alebo tak urobí sám. Súd sa v zmysle uvádzaného\nneriadil, toto ustanovenie zákona neaplikoval, hoci mal, keďže žalobkyni bola správnym orgánom za\núdajné disciplinárne previnenie uložená sankcia. Dôkazy, ktoré boli proti žalobkyni zabezpečované,\nboli upravované podľa potreby žalovaného, a to tým, že jednotlivé písomnosti nachádzajúce sa v\ndisciplinárnom spise nie sú buď riadne evidované v protokole, t. j. nemajú pridelené evidenčné čísla\npísomnosti, alebo čísla pod ktorými sú evidované, sú len rukou dopísané, alebo prepisované iba na\nich vrchné časti a nie do evidenčných pečiatok v zmysle registratúrneho poriadku. Žalobkyňa disponuje\npísomnosťou totožnou s písomnosťou nachádzajúcou sa v disciplinárnom spise, avšak písomnosť\nzaložená v disciplinárnom spise má evidenčné číslo ručne prepisované. V samotnom obsahu zberného\nhárku sú zaevidované písomnosti bez časovej následnosti.\nKu konštatovaniu súdu o primeranosti disciplinárneho opatrenia uloženého žalobkyni vo forme zníženia\nslužobného platu o 10 % na dobu troch mesiacov, považovala žalobkyňa za neodôvodnené; nebolo\nzrejmé, na základe čoho súd považoval uložené disciplinárne opatrenie za primerané a z posúdenia\nčoho súd vychádzal. Poukázala na § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého pri uložení\ndisciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo\nspáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností.\nAko jediné odôvodnenie, ktoré však absentuje v obsahu písomného vyhotovenia rozsudku, však na ktoré\nsúd poukázal pri jeho ústnom vyhlásení na pojednávaní konanom dňa 20. októbra 2015, súd uviedol, že\nvzhľadom na už uložené disciplinárne opatrenia žalobkyni zo strany žalovaného za uplynulé obdobie za\nsprávanie sa žalobkyne, nemá dôvod pochybovať v tomto prípade o správnom postupe žalovaného. Súd\nvšak opomenul tak závažnú skutočnosť, že nie je možné posudzovať konanie jednotlivca v jednotlivých\nprípadoch v súvislosti s jeho konaním v iných prípadoch (tzv. prezumpcia neviny) a tiež, že žalobkyňa\npodala voči rozhodnutiam žalovaného o uložení disciplinárnych opatrení v predchádzajúcich troch\nprípadoch žaloby na Krajskom súde v Bratislave, pričom Krajský súd v Bratislave vo všetkých troch\nprípadoch zrušil rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať\nvplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného.\nRovnako žalobkyni nebolo zrejmé, z akého dôvodu súd nevykonal navrhovaný dôkaz - výsluch kpt. Mgr.\nS. A., výsluchom ktorého by sa buď potvrdili tvrdenia uvádzané žalobkyňou, alebo tvrdenia uvádzané\nžalovaným. Výsluch tejto osoby preto žalobkyňa považovala za kľúčový.\nZáverom navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\nIII.\nK odvolaniu žalobkyne sa vyjadril podaním z 22. februára 2016 žalovaný.\nV plnom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý skonštatoval to, čo bolo výsledkom\ndisciplinárneho konania, a to, že žalobkyňa porušila základné povinnosti policajta, čím sa dopustila\ndisciplinárneho previnenia. K nezákonnému spôsobu zabezpečenia dôkazov zo strany správnych\norgánov uviedol, že ide o vnútorný subjektívny pocit žalobkyne, ktorý však nemá oporu v objektívnom\nposúdení skutkového stavu veci. Dodal, že všetci policajti, ktorí mohli mať vedomosť o konaní žalobkyne,\nmali možnosť sa k veci vyjadriť, väčšina sa k incidentu vyjadrila, pričom potvrdila konanie žalobkyne\ntak, ako ho popísala vedúca oddelenia. Tiež sa nepotvrdilo, že by boli policajti pri spracovávaní svojich\nvyjadrení ovplyvňovaní. To, že vyjadrenie nepodala JUDr. C., i keď túto možnosť mala, by nemalo\nzásadný význam pri rozhodovaní odvolacieho orgánu, nakoľko všetky zabezpečené dôkazy svedčili\n\nv neprospech žalobkyne. Ďalej konštatoval, že je bežnou praxou, že čísla písomností sa dopisujú\nrukou, nakoľko spracovateľ nemôže vopred vedieť, aké číslo bude danej písomnosti pridelené, pričom\nsamotná absencia čísla písomnosti neznamená, že ide o písomnosť, ktorá nemôže byť použitá ako\ndôkaz v zmysle § 238 zákona č. 73/1998 Z. z.. Navyše, ak by aj prišlo k pochybeniu v zmysle\nregistratúrneho poriadku, toto pochybenie nemá vplyv na skutkový stav veci. Námietky žalobkyne, že\nvydané rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nedostatočného zistenia\nskutkového stavu veci, žalobkyňa nikdy a ničím nepodložila. K evidovaniu písomností v zbernom spise\nuviedol, že tieto sa evidujú podľa dátumu ich vyhotovenia, alebo podľa dátumu, kedy daná písomnosť\ndošla. Je teda možné, že písomnosť vyhotovená so skorším dátumom je v zbernom spise zaevidovaná\nneskôr, nakoľko bola zaevidovaná až vtedy, kedy osobe poverenej vedením zberného spisu došla. V\nďalšom žalovaný konštatoval primeranosť a riadne zdôvodnenie uloženého disciplinárneho opatrenia zníženia služobného platu o 10 % na dobu troch mesiacov. To, že niektoré rozhodnutia Krajský súd v\nBratislave zrušil a vrátil na nové konanie neznamená, že sa žalobkyňa svojím konaním disciplinárnych\nprevinení nedopustila. Práve naopak, ani v jednom konaní Krajský súd v Bratislave nevyvrátil to, že\nsa žalobkyňa svojím konaním disciplinárnych previnení dopustila, avšak pre nedostatky v konaní sa\nrozhodol pôvodné rozhodnutia zrušiť a vrátiť na nové konanie, ktoré však boli následne zastavené, keď\nžalobkyňa ukončila služobný pomer na vlastnú žiadosť.\nZáverom žalovaný skonštatoval dodržanie všetkých zákonom stanovených postupov, odvolacie konanie\nprebehlo podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a interného predpisu, odôvodnenie jasne a zrozumiteľne popisuje\nstav, ako aj dôkazy, o ktoré sa opieralo v konaní, právny názor odvolacieho orgánu nie je svojvoľný, má\nreálny základ v spisovom materiáli, skutkový stav bol zistený presne, objektívne. Vydané rozhodnutie\nje správne a zákonné.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení\ns § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“), preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobkyne (§ 246c ods. 1 veta\nprvá OSP a § 212 ods. 1 OSP a § 492 ods. 2 SSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP,\n§ 492 ods. 2 SSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je posúdenie správnosti rozsudku krajského\nsúdu, ktorým krajský súd postupom podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 5. augusta 2014, ORPZBAIV-8-024/2014-PK. Predmetným rozhodnutím žalovaný ako správny orgán podľa § 243 ods. 4 zákona\nč. 73/1998 Z. z. zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie - Disciplinárny rozkaz\nriaditeľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV z 11. júna\n2014, číslo: 10, ktorým bolo žalobkyni podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. uložené\ndisciplinárne opatrenie - zníženie služobného platu o 10 % na dobu troch mesiacov.\nPodľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nPodstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu plynúca z článku 46 Ústavy Slovenskej\nrepubliky je založená na tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a\nnestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,\naby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento\nčlánok ústavy vykonáva.\nVýklad a aplikácia zákonov je výlučným právom všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť\narbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. V tomto zmysle, rovnako aj každé rozhodnutie súdu musí byť\nodôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel ku konkrétnym záverom\ntvoriacim základnú obsahovú štruktúru odôvodnenia rozhodnutia.\n\nPovinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť zákonom predpokladaným\nspôsobom plynúcim z § 157 ods. 1 a 2 OSP predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.\nK tomu najvyšší súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov (napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp. zn.4Sžo/12/2010), podľa\nktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami\na úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a preto\nodňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý\nproces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť\nskutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí\nobsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené.“\nAkýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z\nformálnych dôvodov.\nRovnako najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na Ústavný nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na\nzákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagovať, v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v\nktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu\n(t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav\nv nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne\nodôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov\nústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Súčasťou\nprocesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako\nuž bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... .\nRozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého\nz práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na\nktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).\nJudikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument.\nVo svetle vyššie uvedenom, najvyšší súd podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok krajského\nsúdu, pričom dospel k záveru, že z predmetného rozsudku nie je vôbec zrejmé, ktoré skutočnosti\npovažoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov riadil. V takom prípade nemožno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku súdu\nprvého stupňa je jasné, určité a zrozumiteľné a v neposlednom rade aj presvedčivé.\nPredovšetkým najvyšší súd musí krajskému súdu vytknúť, že bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia,\nsa v plnom rozsahu stotožnil so závermi, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom rozhodnutí,\nvyužívajúc pritom iba všeobecné frázy správnosti postupu žalovaného správneho orgánu, ktoré je možné\naplikovať skoro na každú prejednávanú vec. Krajský súd iba stroho skonštatoval, že žalobkyňa sa\ndopustila už vyššie opísaného konania majúceho znaky disciplinárneho previnenia, bez toho, aby sa\nbol vysporiadal čo i len s jednou námietkou žalobkyne. Krajský súd sa predovšetkým nevysporiadal\ns námietkou obsiahnutou v časti IV. podanej žaloby, ktorou táto napádala pravdivosť svedeckej\n\nvýpovede Mgr. S. A.. Tento sa mal osobne pred žalobkyňou vyjadriť, že bol spolu s ďalšími svedkami\n(Mgr. P. A., Mgr. Bc. U. N.) „dotlačený“ k výpovedi, ktorá spolu s ďalšími slúžila ako podklad pre\nvydanie správnych rozhodnutí. Krajský súd v tejto súvislosti skonštatoval, že cit.: „ (...) nezistil zo\nspisového materiálu, že by bol na svedkov vyvíjaný nátlak čo sa týka ich výpovedí.“, avšak toto\nstrohé konštatovanie je nedostatočné, keďže svedecké výpovede vyššie uvedených osôb sú na zistenie\nskutočného stavu kľúčové, nakoľko tieto osoby boli prítomné na porade, na ktorej došlo k údajnému\nspáchaniu disciplinárneho previnenia.\nTiež neuniklo pozornosti najvyššieho súdu, že krajský súd posudzoval zákonnosť správneho rozhodnutia\ns odkazom na § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Krajský súd zrejme opomenul tú skutočnosť, že na\nkonanie podľa zákona č. 73/1998 Z. z. sa okrem výkonu rozhodnutia Správny poriadok nevzťahuje (§\n247a zákona č. 73/1998 Z. z.). Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje samostatne náležitosti rozhodnutia v\n§ 241.\nVzhľadom k uvedenému sa najvyššiemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nv danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené, a tým aj nesúladné\ns právami podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nVzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je\nnepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\nZáverom odvolací súd dáva do pozornosti, že najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku je tzv.\n„právna veta“, t. j. právny názor konajúceho súdu, ktorým odôvodňuje výrok rozsudku. Pri nedostatku\nprávnej vety nie je možné dospieť ani k záveru, či je rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne\nsprávne, keďže výroku nekorešponduje žiadne relevantné odôvodnenie. Nie je totiž úlohou odvolacieho\nsúdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol vo výroku\nrozhodnutia, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí\nsprávnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom\nzasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť dvojinštančného\nkonania garantovaného zákonom.\nPodľa § 250ja ods. 3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu\nv medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu\nprvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu\norgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom;\nZ dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3\nveta druhá v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 OSP a § 492 ods. 2 SSP zrušil a vrátil mu vec na\nďalšie konanie.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať, vec\nprejednať v medziach podanej žaloby, posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného v spojení\ns rozhodnutím a postupom prvostupňového správneho orgánu a vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje\nrozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.\nSúčasne v novom rozhodnutím rozhodne krajský súd aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 OSP,\n§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 492 ods. 2 SSP).\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}