{"guid": "1b2b3601-f797-40bf-aa03-3ed0a62a2ccf:80efa79c-4eb0-4de2-a99f-cca541993299", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1", "spisova_znacka": "3Sžo/43/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/43/2016 z 31. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2018, sp. zn. 3Sžo/43/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1", "identifikacne_cislo": "1014201771", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2018-01-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-2", "nazov": "§ 43 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-3", "nazov": "§ 43 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-43.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-99", "nazov": "§ 99 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-99"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-43", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-99"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/80efa79c-4eb0-4de2-a99f-cca541993299", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžo/43/2016\n1014201771\n31. 01. 2018\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2018:1014201771.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a\nzo sudcov JUDr. Sone Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: Lidl Slovenská\nrepublika, v.o.s., IČO: 35 793 783, Ružinovská 1E, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária\nECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, proti žalovanému: Národný\ninšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. S/2014/02577-2.1, O-281/2014 zo dňa 4. septembra 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 5S/228/2014-112 zo dňa 26. januára 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/228/2014-112 zo dňa\n26. januára 2016 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. S/2014/02577-2.1, O-281/2014 zo dňa 04.09.2014 a nepriznal mu náhradu trov konania.\nPredmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č.\n112/2014-IZA-2.3/pok./R/2/S zo dňa 11.06.2014, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 550,- €\nza porušenie § 43 ods. 2 a § 99 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov,\nktoré bolo zistené pri výkone inšpekcie práce v dňoch 25.04.2013, 03.05.2013, 21.05.2013, 24.05.2013\na 05.06.2013 na prevádzke žalobcu Alej Slobody 2925/13 B, 026 01 Dolný Kubín, ktoré spočívali:\n- v porušení § 43 ods. 2 Zákonníka práce tým, že v pracovných zmluvách zamestnancov uzatvorených\ndňa 15.02.2013 s J.G., G. H., X. J. a H. W. a v pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 18.02.2013 s\nZ. R., žalobca neuviedol ďalšiu pracovnú podmienku, a to výplatné termíny (v pracovných zmluvách\nuviedol len lehotu splatnosti zmluvy - v „§ 5 Mzda“, v predmetných pracovných zmluvách je uvedené:\n„Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a bude zamestnancovi vyplatená najneskôr do konca\nnasledujúceho kalendárneho mesiaca“) a\n- v porušení § 99 Zákonníka práce tým, že žalobca nevedie evidenciu pracovného času tak, aby bol\nzaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu (v predloženej\nevidencii: „Výkaz odpracovaných hodín“ zaznamenáva príchod zamestnanca na pracovisko, odchod\nz pracoviska a dĺžku trvania prestávky - z takejto evidencie nie je zrejmé, v ktorom časovom úseku\nzamestnanec vykonal prácu pre zamestnávateľa a v ktorom časovom úseku čerpal prestávku na\nodpočinok).\n\nKrajský súd rozsudok odôvodnil tým, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nedostatok v podobe\npodstatnej ďalšej podmienky pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 2) odstránil aplikáciou § 44 ods. 1 zákona\nč. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych\nrozhodnutí (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že s termínom výplaty sú zamestnanci oboznámení v rámci\nPracovného poriadku. V danom prípade nemohlo ísť o kvalifikovanú náhradu absentujúcej podstatnej\nnáležitosti pracovnej zmluvy, keď obsah Pracovného poriadku zamestnanec len berie na vedomie a\nlen oboznámenie s ním potvrdzuje svojim podpisom, ale inak tento nemá možnosť rozporovať. Niet\npochybnosti v tom, že údaj o výplatnom termíne je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy ako ju\nzákonodarca v § 43 ods. 2 Zákonníka práce zadefinoval. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou\nžalobcu ohľadom elektronickej evidencie dochádzky zamestnanca vyznačením dĺžky prestávky bez\nčasového intervalu, v ktorom zamestnanec čerpal prestávku na odpočinok a jedenie. Ustanovenie §\n99 Zákonníka práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť viesť evidenciu pracovného času, okrem iného\naktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok\na koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Čas určený ako prestávka na\nodpočinok a jedlo sa za výkon práce nepovažuje. Aj pokiaľ žalobca má internú smernicu (IS_VW_HR\n018), v zmysle ktorej sa prestávka na jedenie a odpočinok poskytuje v čase od 10,00 hod. do 13,00 hod.,\na od 15,30 hod. do 18,00 hod., nie je v konkrétnom prípade zrejmé, kedy si daný zamestnanec prestávku\nskutočne čerpal. Teda z takejto evidencie pracovného času nie je potom zrejmé a táto nie je vedená tak,\naby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával.\n\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd\nzmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. Uviedol, že údaj o výplatnom termíne nepovažuje za podstatnú záležitosť pracovnej\nzmluvy, keďže podstatné náležitosti sú explicitne uvedené v § 43 ods. 1 Zákonníka práce. Výplatný\ntermín je definovaný v § 43 ods. 2 Zákonníka práce len ako tzv. „pravidelná náležitosť“ pracovnej zmluvy,\nkedy je uvedenie výplatného termínu v zásade pravidelnou súčasťou pracovnej zmluvy. Zákonník práce\nv predmetnom ustanovení síce nezakotvuje fakultatívnu možnosť neuvedenia náležitosti výplatného\ntermínu v pracovnej zmluve tak, ako to umožňuje pri tzv. „náhodilých náležitostiach“ špecifikovaných\nv § 43 ods. 4 Zákonníka práce, avšak nesankcionuje nedostatok v podobe absencie pravidelnej\nnáležitosti výplatného termínu neplatnosťou pracovnej zmluvy. Žalobca poukázal tiež na § 44 ods.\n1 Zákonníka práce a uviedol, že podľa jeho názoru úmyslom zákonodarcu bolo aj napriek právnej\npovinnosti zakotvenia pravidelných náležitostí do pracovnej zmluvy, ustanoviť možnosť zamestnávateľa\ndaný nedostatok odstrániť v dodatočnej lehote jedného mesiaca a splniť si tak preukázateľne povinnosť\noboznámiť zamestnanca s výplatným termínom. Zákonník práce taktiež neustanovuje v akej podobe\nmá byť tento nedostatok odstránený (t.j. zákon neukladá napríklad konkrétne povinnosť vyhotovenia\ndodatku k pracovnej zmluve s uvedením absentujúcej pravidelnej náležitosti pracovnej zmluvy), ale\nako jedinú podmienku vyžaduje oznámenie v písomnej forme. Použitím systematického výkladu za\nporušenie pracovnoprávnych predpisov zo strany zamestnávateľa teda nemožno považovať neuvedenie\nvýplatného termínu v písomnom vyhotovení pracovnej zmluvy, ale až dodatočné prípadné porušenie\npovinnosti splniť si informačnú povinnosť o tejto obsahovej náležitosti uzatvoreného pracovného pomeru\ndo jedného mesiaca od uzatvorenia pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 a uviedol, že podľa jeho názoru, z vykonaného\ndokazovania i napriek absencii ustanovenia pracovnej zmluvy o dohodnutom výplatnom termíne si\nžalobca svoju informačnú povinnosť splnil tým, že zamestnanci boli s výplatným termínom oboznámení\nprostredníctvom Pracovného poriadku priamo pri podpise pracovnej zmluvy.\nV súvislosti s porušením § 99 Zákonníka práce žalobca poukázal na to, že dané ustanovenie\nnekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času. Preto\nzávisí predovšetkým od zamestnávateľa, akú formu evidencie pracovného času zvolí. Časový\ninterval poskytnutia prestávky na odpočinok a jedenie je v zmysle písomnej informácie uvedený na\npracovisku žalobcu, pričom prestávka na jedenie a odpočinok sa poskytuje v čase od 10:00 hod. do\n13:00 hod. a od 15:00 hod. do 18:00 hod. Napriek tomu, že uvedené intervaly možno považovať\nza dostatočne jednoznačné a určité, skutočnosť, kedy konkrétne v daných časových intervaloch\n\nzamestnanec vykonával prácu a kedy čerpal prestávku na odpočinok a jedenie je vyznačovaná\nsamotným zamestnancom prostredníctvom elektronickej dochádzky tak, ako to vyplýva z bod 3.2.2\nEvidencie pracovnej doby, z ktorej vyplýva: „Pri odchode zamestnanca domov je mu navrhovaná\nzákonom stanovená minimálna prestávka v trvaní 30 minút, ktoré môže zamestnanec sám skorigovať\nna termináli.“ Žalobca je vzhľadom na uvedené toho názoru, že začiatok a koniec pracovného času je\nu zamestnancov riadne evidovaný v súlade s § 99 Zákonníka práce a nedošlo tak k porušeniu tohto\nustanovenia. Žalobca rozporoval záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého z evidencie pracovného\nčasu zamestnancov žalobcu nie je zrejmé a táto nie je vedená tak, aby bol zaznamenaný začiatok a\nkoniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu.\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa,\nktorý považuje za vecne správny a zákonný. Žalovaný má za to, že skutok bol plne a jednoznačne\npreukázaný tak, ako vyplýva z napadnutého administratívneho rozhodnutia a z predložených písomností\na vyjadrení, pričom za podstatnú považoval predovšetkým skutočnosť, že ide o preukázané porušenie\npovinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov, čo je vo všeobecnosti považované za závažný\nskutok s celospoločenským významom a s negatívnymi dopadmi na postavenie a sociálne istoty\nzamestnancov. Prvostupňový súd sa relevantným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcu a\ntento v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani námietky.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nO.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja\nods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5\ndní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <., rozsudok\nverejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle § 492 ods. 2 zákona\nč. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny\nporiadok (ďalej len „O.s.p.“).\nZ obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že Inšpektorát práce Žilina rozhodnutím\nč. 112/2014-IZA-2.3/OK/R/2/S zo dňa 11.06.2014 uložil žalobcovi v pokračujúcom administratívnom\nkonaní pokutu vo výške 550,- € podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce\na o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006\nZ.z.“) za porušenie pracovnoprávnych predpisov, a to za porušenie § 43 ods. 2 Zákonníka práce\ntým, že v pracovných zmluvách uzatvorených 15.02.2013 s J.G., G. H., X. J., a H. W. a v pracovnej\nzmluve uzatvorenej dňa 18.02.2013 s Z. R., neuviedol ďalšiu pracovnú podmienku, a to výplatné\ntermíny; ďalej za porušenie § 99 Zákonníka práce tým, že nevedie evidenciu pracovného času tak,\naby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu.\nUvedené vyplynulo žalovanému z výsledkov kontroly pri výkone inšpekcie práce na pracovisku Alej\nSlobody 2925/13 B/02601, Dolný Kubín, vykonávanej na predmetnej prevádzke v dňoch 25.04.2013,\n03.05.2013, 21.05.2013, 24.05.2013 a 05.06.2013 a ako tieto porušenia vyplývajú z protokolu z výkonu\ninšpekcie práce č.: IZA-38-47-2.3.P-E24-13 zo dňa 05.06.2013, ktoré tvoria súčasť predloženého\nadministratívnemu spisu.\nPodľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa\nodseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku\nvýpovednej doby.\nPodľa § 43 ods. 3 Zákonníka práce ak sú pracovné podmienky podľa odseku 1 písm. d/ a odseku\n2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí\n\nuviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona. Ak v pracovnej zmluve nie sú dohodnuté mzdové\npodmienky a účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy, na ktoré pracovná zmluva odkazuje, sa skončila,\nmzdové podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve sa považujú za mzdové podmienky dohodnuté v\npracovnej zmluve až do dohodnutia nových mzdových podmienok v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej\nzmluve, najviac po dobu 12 mesiacov.\nPodľa § 44 ods. 1 Zákonníka práce ak písomná pracovná zmluva neobsahuje podmienky ustanovené\nv § 43 ods. 2, 4 a 5, je zamestnávateľ povinný najneskôr do jedného mesiaca od vzniku pracovného\npomeru vyhotoviť zamestnancovi písomné oznámenie obsahujúce tieto podmienky.\nPodľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce\nnadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol\nzaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal\nnariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie\nevidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z., v zmysle ktorého inšpektorát práce je oprávnený\nuložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov\nuvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom až treťom bode a v šiestom bode alebo za porušenie záväzkov\nvyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný\núraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000, - eur.\nPodľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadňujúc jej\npreventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada aj na závažnosť zisteného porušenia\npovinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú\nv činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, skutočnosť, či zistené\nporušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo\nči ide o ojedinelý výskyt nedostatku, opakované zistenie toho istého nedostatku.\nSkutkový stav, tak ako je popísaný vyššie nebol medzi účastníkmi konania sporný, sporným bolo len\njeho právne posúdenie.\n„Výplatné termíny, pracovný čas, výmera dovolenky a dĺžka výpovednej doby sú popri podstatných\nnáležitostiach pracovnej zmluvy náležitosťami, ktoré majú tú osobitosť, že musia byť obsiahnuté buď v\npracovnej zmluve, alebo v kolektívnej zmluve. Zákonník práce ich neoznačuje za podstatné obsahové\nnáležitosti pracovnej zmluvy, ale zakladá právnu povinnosť zamestnávateľa uviesť uvedené pracovné\npodmienky v pracovnej zmluve. V prípade, ak by boli dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí odkaz na\nustanovenia kolektívnej zmluvy.“ (Barancová, H.: Zákonník práce - Komentár, 5. vydanie, Bratislava,\n2007, s. 374).\nZ ustanovenia § 43 ods. 2 Zákonníka práce možno vyvodiť, že ak predmetné pravidelné náležitosti\npracovnej zmluvy, v tomto prípade údaj o výplatnom termíne, nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve,\nmusia byť uvedené v pracovnej zmluve. V danom prípade nestačí, že zamestnanci boli s výplatným\ntermínom oboznámení prostredníctvom Pracovného poriadku. Zákonodarca nesankcionuje neuvedenie\nobsahových náležitostí podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce neplatnosťou pracovnej zmluvy, avšak vzniká\nmu povinnosť vyhotoviť pre zamestnanca písomné oznámenie o prijatí do zamestnania, ktoré obsahuje\nchýbajúce náležitosti, ktoré neboli uvedené v pracovnej zmluve. Takéto písomné oznámenie má\nzamestnancovi zabezpečiť právnu istotu o obsahových náležitostiach pracovného pomeru a samotnú\npracovnú zmluvu nemôže zmeniť. Pracovný poriadok však nemožno chápať ako písomné oznámenie o\nchýbajúcich náležitostiach v zmysle § 44 ods. 1 Zákonníka práce. Odvolací súd sa stotožnil so záverom\nkrajského súdu, že obsah Pracovného poriadku zamestnanec len berie na vedomie a len oboznámenie\nsa s ním potvrdzuje svojím podpisom, ale inak tento nemá ho možnosť rozporovať.\nUstanovenie § 99 Zákonníka práce necháva na vôli zamestnávateľa, akým spôsobom bude\nuskutočňovať evidenciu pracovného času zamestnancov. V zmysle § 91 ods. 5 Zákonníka práce sa\nprestávky na odpočinok a jedenie nezapočítavajú do pracovného času. Z uvedeného vyplýva, že z\nevidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé, kedy si jednotliví zamestnanci čerpali\nprestávku na odpočinok a jedenie. Aj v tomto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,\n\nže z evidencie pracovného času, ako to uviedol žalobca nie je zrejmé a táto nie je vedená tak, aby bol\nzaznamenaná začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával.\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím\nna ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu\nako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a prvostupňového\nadministratívneho orgánu obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení\ndôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej\nsúvislosti a prihliadal na všetko, čo v administratívnom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných\ndôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta\ndruhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}