{"guid": "4f7ce133-6cf2-469d-b562-74cc0b590b03:bea3ae20-1516-469a-80f1-74ce6a9f5379", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1", "spisova_znacka": "6Sžf/12/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/12/2016 z 21. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. februára 2018, sp. zn. 6Sžf/12/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1", "identifikacne_cislo": "1014200666", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2018-02-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-149.odsek-1.pismeno-k", "nazov": "§ 149 ods. 1 písm. k) zákona č. 25/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-149.odsek-1.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/25-2006/paragraf-149"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/25", "nazov": "zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/25-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "nazov": "§ 246c ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246c.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-246c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/25#paragraf-149", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-246c", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bea3ae20-1516-469a-80f1-74ce6a9f5379", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/12/2016\n1014200666\n21. 02. 2018\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2018:1014200666.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Mesto\nBardejov, Radničné námestie 16, 085 01 Bardejov, IČO: 00 321 842, proti žalovanému: Úrad pre verejné\nobstarávanie, Dunajská 68, 820 04 Bratislava 24, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 25688/2014, spis č. 3880-P/2014 z 09. apríla 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 5S/87/2014-43 z 20. októbra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/87/2014-43 z 20.\noktóbra 2015 mení tak, že žalobu zamieta.\nŽalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo\n„prvostupňový súd“) postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„O.s.p.“) rozhodnutie žalovaného č. 25688/2014, spis č. 3880-P/2014 z 09. apríla 2014 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania\nvo výške 70,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nŽalovaný uvedeným rozhodnutím rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu\npre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) č. 21-6000/2013-SK/4 zo dňa 02. januára 2014, ktorým bola\nžalobcovi uložená pokuta vo výške 40.000,- eur podľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona č. 25/2006 Z. z. o\nverejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o verejnom obstarávaní“ alebo „ZVO“) za to, že sa dostal do omeškania 19 pracovných dní so\nsplnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. e) zákona o verejnom obstarávaní v rámci verejnej súťaže\nna predmet podlimitnej zákazky „Stöcklova ulica Bardejov, 2. etapa“ vyhlásenej vo Vestníku verejného\nobstarávania č. 100/2013 zo dňa 24.05.2013 pod zn. 7933-MSP, čím si nesplnil povinnosť v lehote\nstanovenej zákonom o verejnom obstarávaní.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom správneho konania bolo rozhodovanie o uložení pokuty\nžalobcovi, ktorý dňa 24.09.2013 odoslal úradu informáciu podľa § 146 ods. 9 písm. e) ZVO, v ktorej\nuviedol, že dňa 22.08.2013 sa dozvedel o skutočnosti, ktorá bola predmetom informačnej povinnosti.\n\nSúd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že úrad listom zo dňa 08.11.2013 č.: 21-6000/2013/\nSVK/1 vydal oznámenie o začatí správneho konania podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) vo veci uloženia\npokuty žalobcovi podľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona o verejnom obstarávaní za to, že sa dostal do\nomeškania so splnením povinností podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO v rámci verejnej súťaže na uvedený\npredmet podlimitnej zákazky „Stöckelova ulica Bardejov, 2. etapa“.\nUvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 12.11.2013. Následne 18.11.2013 úrad oboznámil\nžalobcu s podkladmi pre rozhodnutie v správnom konaní, oboznámenie bolo žalobcovi doručené dňa\n20.11.2013 a boli v ňom obsiahnuté aj podklady, z ktorých úrad vychádzal pri uložení výšky pokuty.\nZároveň úrad oznámil účastníkovi konania, že oboznámenie s podkladmi pre rozhodnutie sa uskutoční\ndňa 27.11.2013 v priestoroch úradu v Bratislave, kde bude oboznámený s dôvodmi a súvisiacimi\ndokumentmi pre správne konanie. Žalobcovi bolo umožnené, aby sa v súlade s § 33 ods. 2 správneho\nporiadku k podkladom pre rozhodnutie písomne vyjadril v lehote do 5 pracovných dní od doručenia\ntohto oznámenia. Na žiadosť žalobcu bol termín oboznámenia sa s podkladmi pre rozhodnutie zmenený\nzo dňa 27.11.2013 na 04.12.2013, kedy sa aj oboznámenie uskutočnilo, kde bol účastník konania\noboznámený aj s tým, že úrad začal konať vo veci z vlastného podnetu. Žalobca ako účastník konania\nsa k podkladom pre rozhodnutie úradu vyjadril písomne podaním doručeným dňa 12.12.2013.\nDňa 02.01.2014 úrad ako správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie č. 21-6000/2013-SK/4, ktorým\npodľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona o verejnom obstarávaní uložil žalobcovi pokutu v celkovej výške\n40.000,- eur na tom skutkovom základe, že Mesto Bardejov ako verejný obstarávateľ sa dostalo do\nomeškania 19 pracovných dní so splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO v rámci verejnej\nsúťaže na predmet podlimitnej zákazky „Stöcklova ulica Bardejov, 2. etapa“ vyhlásenej žalobcom vo\nVestníku verejného obstarávania č. 100/2013 zo dňa 24.05.2013 pod značkou 7933-MSP. Úrad výšku\npokuty odôvodnil nesplnením ust. § 149 ods. 1 písm. k) ZVO, ktorý určuje výšku sankcie pevnou sadzbou\nza každých začatých 15 pracovných dní omeškania a preto nebolo možné pristúpiť v danom prípade\nk moderácii zákonom určenej sadzby pokuty správnych orgánov a ani nebolo možné výšku pokuty\nupravovať s ohľadom na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.\nPrvostupňové rozhodnutie žalobca napadol včas podaným rozkladom. V ňom napádal vecnú\nnesprávnosť rozhodnutia pre jeho nesprávne právne posúdenie a zároveň poukázal na rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) vo veciach sp. zn.\n4Sžf/85/2012, 4Sžo/72/2010 a 3Sžf/32/2007. Žalobca namietal, že v danom prípade sankcia uložená\nprvostupňovým orgánom je neproporcionálna a zjavne neprimeraná povahe skutku a jeho dôsledkom,\nje v rozpore s princípom právnej istoty a spravodlivosti. Poukázal na to, že je povinnosťou správneho\norgánu pri ukladaní sankcie za správny delikt vždy vychádzať z požiadavky na prísnu individualizáciu\nsankcie. Výšku uloženej pokuty považoval za neprimerane vysokú aj preto, že keby Mesto Bardejov\nporušilo povinnosť podľa § 136 ods. 9 písm. b), c), d) alebo e) a uzatvorilo zmluvu o dielo na realizáciu\nzákazky, úrad by uložil účastníkovi konania pokutu podľa § 149 ods. 1 písm. i) len vo výške 2 % zmluvnej\nceny úspešného uchádzača, t. j. len vo výške 5.302,- eur, čo je neporovnateľné s uloženou pokutou\nza nesplnenie informačnej povinnosti (40.000,- eur). Preto navrhol, aby odvolací orgán jeho rozkladu\nvyhovel a napadnuté rozhodnutie v kontexte námietok rozkladu zrušil a o pokute bolo rozhodnuté\nmoderáciou jej výšky.\nŽalovaný o rozklade žalobcu rozhodol rozhodnutím č: 25688/2014, spis. č.: 3880-P/2014 dňa\n09.04.2014 tak, že rozklad zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie úradu ako vecne správne\npotvrdil. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom a argumentáciou správneho orgánu prvého stupňa\no nemožnosti moderácie pokuty a aplikácie ust. § 149 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní na prípad\nuloženia pokuty, kde je výška pokuty priamo zo zákona stanovená pevnou sumou alebo percentom. V\ndanom prípade bola zákonom určená výška pokuty 20.000,- eur za každých začatých 15 dní omeškania,\nčo v danom prípade pri omeškaní 19 dní znamenalo dvakrát 20.000,- eur, t. j. spolu 40.000,- eur.\nPrvostupňový súd uviedol, že jeho úlohou v kontexte námietok žaloby bolo posúdiť, vecnú správnosť\nprávneho záveru žalovaného o nemožnosti aplikácie ust. § 149 ods. 4 ZVO v spojitosti s ukladaním\nsankcie podľa § 149 ods. 1 písm. k) ZVO.\n\nSkonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v predmetnej veci sa žalobca ako\nverejný obstarávateľ dostal do omeškania s informačnou povinnosťou podľa § 136 ods. 9 písm. e)\nzákona o verejnom obstarávaní o 19 dní, čím sa dopustil predmetného správneho deliktu. Tiež bolo\nnesporné, že zodpovednosti zadávateľa zákazky za transparentné, hospodárne a nediskriminačné\nvynakladanie verejných prostriedkov zodpovedá zákonodarcom v rámci úpravy správnych deliktov\nadministratívneho trestania vo verejnom obstarávaní zadefinovanie povinnosti žalovaného správneho\norgánu sankcionovať najzávažnejšie porušenie zákona o verejnom obstarávaní pevne stanovenou\npokutou. Nebolo ale možné súhlasiť s názorom a argumentáciou žalovaného, že v takýchto prípadoch\nnemožno umožniť moderáciu a správnu úvahu (§ 149 ods. 4 ZVO).\nPodľa názoru krajského súdu správny súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia rozhoduje v\nplnej jurisdikcii, a preto argumentácia žalobcu má oporu v rozhodovacej praxi NS SR. Najvyšší súd\nnapr. vo veci sp. zn. 4Sžo/72/2010 zo dňa 22.12.2010 (strana 7) uviedol, že ak správny súd pri\npreskúmavaní výšky uloženej sankcie zistí, že pokuta uložená správnym orgánom podľa ustanovenia\nzákona i vo vzťahu k skutku žalobcu je zjavne neprimeraná a porušujúca princíp proporcionality, musí na\ntúto skutočnosť ako orgán zaručujúci nielen zákonné, ale aj spravodlivé posúdenie veci prihliadnuť. Tak\nako v trestnom konaní, pre posúdenie výšky sankcie a jej uloženie predpisy trestného práva umožňujú\nuloženie sankcie aj pod hranicou trestnej sadzby, niet potom dôvodu, aby tak nemohol rozhodnúť súd\nrozhodujúci v plnej jurisdikcii aj vo vzťahu ku skutku, ktorý nenaplnil znaky trestného činu, ale len znaky\nsprávneho deliktu.\nPrvostupňový súd uviedol, že výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), v danom prípade s čl. 1 ods. 1 a čl. 5 ods. 6. Právna\nistota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú v\nindividuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe\nskutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca v záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou\na výlučnosťou výšky sankcie bez úpravy kritérií jej uloženia, chrániť závažný verejný záujem. Súd je\nvšak pri ukladaní sankcie povinný vychádzať z princípu prísne individuálnej zodpovednosti za skutok,\nktorý má svoju mieru závažnosti a dôsledkov.\nPrvostupňový súd sa stotožnil s námietkou žalobcu a s ohľadnom na skutkové okolnosti veci\n(omeškanie s informačnou povinnosťou 19 dní, keď zákon hovorí o pokute vo výške 20.000,- eur za\nkaždých začatých 15 dní omeškania v komparácii napríklad i s pokutou podľa § 149 ods. 1 písm. i) ZVO,\nt. j. v danom prípade 5.302,- eur) súhlasil s tým, že i keď zákonná dikcia ust. § 149 ods. 1 písm. k)\nZVO ustanovila sankciu v rigoróznej výške 20.000,- eur za každých začatých 15 dní omeškania, ani\ntoto nedáva podklad pre záver, že tak správny orgán a najmä súd nemôže, resp. nemá posudzovať\nvýšku sankcie vo vzájomnej súvislosti aj s ust. § 149 ods. 4 ZVO a prihliadať na povahu, závažnosť,\nspôsob a na následky porušenia povinností. Zdôraznil, že vždy sa musí mať na zreteli požiadavka prísnej\nindividualizácie sankcie, pričom právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu\nnepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie takých sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne\na neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade ak zákonodarca sankciu vyjadril\ntakouto výlučnou úpravou. Vychádzajúc z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí\nbyť v súlade s Ústavou SR, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1 (napr. uznesenie III. ÚS 247/07, rozsudok\nNS SR 4Sžo/72/2010, 3Sžf/32/2007).\nVzhľadom na vyššie uvedené prvostupňový súd žalobe ako dôvodnej vyhovel a napadnuté rozhodnutie\nžalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému\nžalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 70,- eur predstavujúcej zaplatený\nsúdny poplatok vo veci, keď žalobca podmienku povinného právneho zastúpenia splnil prostredníctvom\nsvojho zamestnanca JUDr. G. L..\nII.\nProti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že v konaní došlo k\nvadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá\n\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.) a rozhodnutie súdu\nprvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).\nŽalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa a k odôvodneniu rozsudku uviedol, že\nako ostatný ústredný orgán štátnej správy, môže postupovať len podľa zákona a nemožno legitímne\nočakávať, aby v konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Štátny orgán, ktorého postavenie a právomoci sú zákonom\nreglementované, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad\nrozsah svojich zákonných právomocí, nakoľko takéto konanie príslušný právny predpis neustanovuje.\nRovnako povinnosť konať v súlade so zákonmi a inými predpismi explicitne vyplýva pre správny orgán\nzároveň z § 3 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého, cit.: „Správne orgány postupujú v konaní v\nsúlade so zákonmi a inými právnymi predpismi“. Žalovaný mal za to, že v konaní o uložení pokuty\nžalobcovi postupoval a rozhodol plne v rozsahu stanovenom zákonom o verejnom obstarávaní , t. j. v\nsúlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nVo väzbe na vyššie uvedené žalovaný dal do pozornosti výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky\nv uznesení sp. zn. I. ÚS 3/1998 z 05.02.1998, v zmysle ktorého, cit.: „Len taký postup orgánu štátu,\nktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nspôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako\nnedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Základnou podmienkou v\nmateriálnom právnom štáte je dôsledné dodržiavanie kompetencií orgánmi verejnej moci. V dôsledku\nuvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci\nneumožňujú, aby samostatne rozhodovali v konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom\nustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomocí jednotlivých orgánov štátu je stabilný\na k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán\nštátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia\na podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný\nprávny predpis neupravuje.“\nŽalovaný uviedol, že z uvedenej judikatúry jednoznačne vyplýva princíp zákonnosti, ktorý ovláda\nčinnosť verejnej správy ako celok, t. j. limitovanie štátnych orgánov normatívnou právnou úpravou. Podľa\nžalovaného nemôže byť tento princíp vylúčený pri uplatňovaní právomoci vykonávateľov verejnej správy\nani v rámci administratívneho trestania.\nV intenciách vyššie uvedených skutočností žalovaný k výške sankcie uviedol, že pri ukladaní pokuty\npostupoval v súlade so zákonom a za správny delikt uložil žalobcovi pokutu v zákonom stanovenej\nvýške. Ukladanie pokút za správne delikty je upravené v § 149 ZVO.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, že v § 149 ods. 1 písm. k) ZVO (úrad uloží verejnému obstarávateľovi\nalebo obstarávateľovi pokutu vo výške 20 000,- eur za každých začatých 15 pracovných dní omeškania\nso splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. a), b), c), d) alebo e), ak nedošlo k uzavretiu\nzmluvy, koncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody) je obligatórne stanovená výška pokuty za nesplnenie\ninformačnej povinnosti podľa § 136 ods. 9 ZVO. Z uvedeného dôvodu žalovaný nemohol na tento prípad\naplikovať § 149 ods. 4 ZVO a zohľadniť povahu, závažnosť, či následky porušenia povinnosti.\nZdôraznil, že prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti podľa § 149 ods.\n4 ZVO môže žalovaný len v prípadoch podľa § 149 ods. 2 ZVO, kedy zákon stanovuje výšku pokuty v\nrozmedzí od 1.000,- eur do 30.000,- eur.\nŽalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že ZVO rozlišuje dve skupiny správnych\ndeliktov spáchaných verejným obstarávateľom alebo obstarávateľom. V § 149 ods. 1 ZVO sú\nvymenované správne delikty, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia ZVO. Tieto správne delikty sú\nsankcionované pevne stanovenou pokutou (zákonom stanovené percento v závislosti od zmluvnej ceny,\nresp. pevne stanovená suma v eurách). Takto pevne stanovená výška sankcie má pôsobiť preventívne\na zabezpečiť dôsledné uplatňovanie ZVO, nakoľko z hľadiska efektívnosti sankcií je dôležité, aby bola\nstanovená taká suma, ktorá by mala aj odstrašujúci účinok. Uložením len symbolických sankcií by\ntento nástroj stratil akúkoľvek účinnosť a žalobca by nemohol zabezpečiť dôsledné uplatňovanie ZVO.\n\nŽalovaný je teda v prípade preukázania spáchania správneho deliktu uvedeného v § 149 ods. 1 ZVO\npovinný uložiť pokutu vo výške pevne stanovenej zákonom a nemá možnosť uplatniť správnu úvahu.\nŽalovaný konštatoval, že význam a dôležitosť informačnej povinnosti zakotvenej v § 136 ods. 9\nZVO vyplýva zo skutočnosti, že na jej splnenie je naviazaný začiatok konania o námietkach, ktorého\núčelom je dosiahnutie efektívnej a rýchlej nápravy v procese verejného obstarávania. Nesplnenie si\nzákonom stanovenej informačnej povinnosti v zákonom stanovenej lehote vedie k spomaleniu revíznych\npostupov ako účinného nástroja ochrany práv a právom chránených záujmov dotknutých osôb a\nverejného záujmu. Nakoľko nesplnenie si informačnej povinnosti podľa § 136 ods. 9 ZVO verejným\nobstarávateľom alebo obstarávateľom má závažné dôsledky pri uplatňovaní revíznych postupov a\nna zabezpečenie účinnej ochrany záujemcov, uchádzačov a účastníkov pred možným nezákonným\npostupom obstarávateľa, je logické, že tento správny delikt je zaradený do prvej skupiny správnych\ndeliktov uvedených v § 149 ods. 1 ZVO, pri ktorej žalovaný má povinnosť uložiť zákonom pevne\nstanovenú pokutu.\nPodľa názoru žalovaného oblasť verejného obstarávania, kde zodpovednosť zadávateľa zákazky za\nhospodárne, transparentné a nediskriminačné vynakladanie verejných prostriedkov je natoľko vysoká,\nže zákonodarca v rámci úpravy správnych deliktov a správneho trestania vo verejnom obstarávaní\njednoznačne a jasne koncipoval povinnosť žalovaného sankcionovať najzávažnejšie porušenia ZVO\npevne stanovenou pokutou.\nDruhú skupinu správnych deliktov tvoria porušenia ZVO uvedené v § 149 ods. 2 ZVO, za ktoré ukladá\nžalovaný pokuty v rozmedzí od 1.000,- eur do 30.000,- eur. Pri týchto správnych deliktoch žalovaný\npostupuje podľa § 149 ods. 4 ZVO a pri ukladaní pokuty úrad prihliada najmä na povahu, závažnosť,\nspôsob a následky porušenia povinnosti. Žalovaný po uplatnení správnej úvahy rozhoduje o uložení\npokuty za správne delikty uvedené v § 149 ods. 2 ZVO v zákonom stanovenom rozsahu.\nŽalovaný v kontexte na uvedené konštatoval, že pod správnou úvahou je nutné rozumieť ponechanie\nmožnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne.\nUvedené závery však nie je možné formulovať v prípade rigorózne stanovenej výšky pokuty, ako tomu\nbolo aj v predmetnom prípade. V prípade, ak by mohol aj pri správnych deliktoch uvedených v § 149 ods.\n1 ZVO uložiť sankciu v inej výške ako je pevne stanovená zákonom, teda ak by bola použitá interpretácia\na aplikácia právnej normy, ktorá by pripúšťala použitie správnej úvahy, bol by tým popretý účel a zmysel\naplikovanej právnej normy. Zároveň by stratilo rozlišovanie správnych deliktov podľa § 149 ods. 1 a ods.\n2 ZVO akékoľvek opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu je argumentácia súdu prvého stupňa o možnosti\naplikovať § 149 ods. 4 ZVO pri správnych deliktoch uvedených v § 149 ods. 1 ZVO absolútne nelogická.\nŽalovaný pri predmetnom správnom delikte teda musel obligatórne rozhodnúť o uložení pokuty vo výške\n20.000,- eur za každých začatých 15 pracovných dní omeškania so splnením povinnosti podľa § 136\nods. 9 ZVO.\nŽalovaný zároveň zdôraznil, že je potrebné rozlišovať čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR. Nemožno\npreto akceptovať argumentáciu, že žalovaný ako štátny orgán môže aplikovať § 149 ods. 4 ZVO z\ndôvodu, že to nemá zakázané. Žalovaný akcentoval, že Ústavou SR zakotvený princíp, že každý môže\nkonať, čo nie je zákonom zakázané, platí pre fyzické a právnické osoby, avšak toto sa nevzťahuje na\nštátne orgány. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalovaný postupoval v súlade so ZVO a\nnemohol uložiť pokutu v inej než zákonom stanovenej výške. Zdôraznil, že akceptovaním argumentácie\nsúdu prvého stupňa by došlo k popretiu elementárnej právnej istoty, nakoľko od správneho orgánu\nnemožno legitímne očakávať, aby ten v konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený Ústavou\nSlovenskej republiky. Rovnako by uvedený postup narúšal princíp trojdelenia moci, nakoľko orgán\naplikácie práva, či už v rámci výkonnej alebo súdnej moci, by si v takom prípade neprípustným spôsobom\natrahoval právomoc zákonodarného orgánu.\nŽalovaný dodal, že akceptovaním právneho názoru súdu prvého stupňa by zároveň došlo k popretiu\nprincípu právnej istoty, najmä princípu obmedzenej vlády, tzv. limited government a súčasne dôvery\nobčanov v právny poriadok. V extrémnej polohe by uvedené mohlo viesť až k totalite občianskej\nspoločnosti, prípadne anarchii, pretože prostriedky moci štátu by už neboli regulované normatívnou\nprávnou úpravou a ani ich použitie by nebolo obmedzené. S poukazom na potenciálne dôsledky aplikácie\n\nprávneho názoru súdu prvého stupňa mal žalovaný za to, že rozhodnutie, ktorým sa striktne pridržiaval\nZVO a rozhodol v jeho medziach je zákonné a každé odlišné rozhodnutie by bolo v priamom rozpore\nso ZVO a Ústavou Slovenskej republiky.\nŽalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s jeho doterajšou ustálenou rozhodovacou\npraxou, ktorá je rešpektovaná judikatúrou, tak Krajského súdu v Bratislave ako aj Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky. Rozsudkom súdu prvého stupňa bol však zásadne narušený princíp právnej istoty\n(čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky).\nZdôraznil, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne\nrelevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné\nv každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie\npráva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických\nosôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia\nčinnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,\npokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, PL. ÚS\n21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nŽalovaný v tejto súvislosti exemplifíkatívne dal do pozornosti rozsudky súdov, v rámci ktorých sa\npreskúmavala zákonnosť rozhodnutí o uložení pokuty na základe rigorózne stanovenej výšky sankcie.\nV žiadnom prípade, s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/85/2012\nz 28.05.2013, na ktorý poukázal žalobca, doposiaľ nebola spochybnená ustálená rozhodovacia prax\nžalovaného týkajúca sa uloženia zákonom pevne stanovenej pokuty za správny delikt v správnom\nkonaní, t. j. pri správnych deliktoch podľa § 149 ods. 1 ZVO.\nV tomto smere žalovaný dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2Sžo/452/2009 zo 14.09.2010, sp. zn. 2Sžf/37/2012 z 19.06.2013, sp. zn. 4Sžf/60/2014 z 02.06.2015\na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 357/2010-38 z 27.03.2012, sp. zn. 3S 243/2011-30\nz 12.11.20134, sp. zn. 3S 202/2011-79 z 05.03.2013.\nŽalovaný upriamil tiež pozornosť na rozsudok senátu 5S Krajského súdu v Bratislave, t. j. senátu, ktorý\nrozhodoval v prvom stupni v tejto právnej veci, ktorý ešte v rozsudku sp. zn. 5S 86/2014 zo 17.03.2015\n(t. j. cca 7 mesiacov pred vydaním napadnutého rozsudku) rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou.\nV predmetnom rozsudku súd uviedol, cit.: „Čo sa týka výšky sankcie správny orgán správne určil jeho\nvýšku, nakoľko z ustanovenia § 149 ods. 1 písm. e) ZVO vyplýva, že výška sankcií je 5 % zmluvnej ceny\nak pri uzavretí zmluvy, koncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody nedodržal podmienky ustanovené v\n§ 45 ods. 2-7 a žalovaný nemal možnosť moderácie zákonom určenej sadzby pokuty, a teda nebolo\nmožné upraviť výšku uloženej sankcie s ohľadom na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia\npovinnosti. Zákon o verejnom obstarávaní neumožňoval žalovanému ani správnemu orgánu prvého\nstupňa akúkoľvek odchýlku od určenej sadzby.“\nZ uvedených príkladov rozhodnutí je zjavné, že žalovaný rozhodol v súlade s jeho ustálenou\nrozhodovacou praxou, ktorá bola rešpektovaná judikatúrou, tak Krajského súdu v Bratislave ako aj\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nebolo mu však zrejmé z akého dôvodu a na základe akých\nskutočností zvolil súd prvého stupňa diametrálne odlišný prístup oproti ustálenej judikatúre v predmetnej\nprávnej veci.\nŽalovaný zároveň zmysle § 246c ods. 1 v spojení s § 201 a § 202 O.s.p. podal odvolanie proti\nprvostupňovému rozsudku v časti trov konania, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.\nPodľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne posúdil okolnosti prípadu, keď na základe skutkového\nstavu mal pri rozhodovaní náhrade trov konania aplikovať ustanovenie § 250k O.s.p. posledná veta, ktoré\nustanovuje, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti\nneprizná. Žalovaný mal za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa v predmetnej právnej veci nesporne\nexistujú, nakoľko žalobca síce mal v prvostupňovom rozsudku čiastočný úspech vo veci, ale len pokiaľ\nide o výšku pokuty a nie pokiaľ ide o oprávnenosť a základ samotnej sankcie. Na základe uvedených\n\nskutočností žalovaný zastával názor, že priznanie náhrady trov žalobcovi vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil v tejto časti tak, že žalobcovi\nsa náhrada trov nepriznáva.\nŽalovaný mal za to, že riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a napadnuté rozhodnutie\nvydal v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. V intenciách vyššie uvedených skutkových a\nprávnych tvrdení navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 5S 87/2014-43 z 20.10.2015 zmenil tak, že žaloba sa zamieta.\nIII.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu\npovažuje za zákonné, a to skutkovo i právne.\nPodľa jeho názoru, keďže išlo o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o postihu za\nsprávny delikt s uložením peňažnej pokuty, bolo potrebné aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 03.09.1953 v znení dodatkových protokolov, v\nzmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Vzhľadom\nk tomu, že v čl. 1 ods. 2 Ústavy SR sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné\nzáväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky, sa uvedený Dohovor podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR stal súčasťou právneho\nporiadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší\nrozsah ústavných práv a slobôd.\nŽalobca uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné\nobvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1\nDohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov\nDohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).\nPoukázal na to, že uvedený záver podporuje aj judikatúra NS SR (pozri napr. sp. zn. 3Sžn 68/2004,\n3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa\nanalogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako\ntrestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú\nobvinenému.\nVychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, žalobca uviedol, že neoddeliteľnou\nsúčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty a\nspravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty\npráva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných\nprávnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03).\nRešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,\na to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a\npredovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom\nverejnej moci (pozri IV. ÚS 92/09; ÚS 17/1999 nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999 nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a\nuznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I. ÚS 10/98; I. ÚS 54/02 nález z 13. novembra 2002 Zbierka\nnálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).\nŽalobca uviedol, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na\nzáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. V danom prípade s čl. 1 ods. 1 a\nčl. 50 ods. 6 Ústavy SR (uznesenie III. ÚS 274/07, rozsudok NS SR č. 3Sžf/32/2007, rozsudok NS\nSR č. 4Sžo/72/2010 a rozsudok NS SR č. 4Sžf/85/2012). Právna istota a spravodlivosť ako princípy\n\nmateriálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú\nzjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca\nv záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou a výlučnosťou výšky sankcie bez úpravy kritérií jej\nuloženia, chrániť závažný verejný záujem. Súd je však pri ukladaní sankcie povinný vychádzať z princípu\nindividuálnej zodpovednosti za skutok, ktorý má svoju mieru závažnosti a dôsledkov.\nPožiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia\nako individuálneho správneho aktu. Rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom preskúmavania\nzákonnosti súdom však uvedené podmienky nespĺňalo, preto žalobca zotrval na jeho požiadavke\nrozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nPokiaľ ide o odvolanie proti rozsudku v časti trov konania žalobca nesúhlasil s argumentáciou\nžalovaného. V predmetnej právnej veci neexistovali žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by\nodôvodňovali nepriznanie trov konania. O náhrade trov konania bolo súdom rozhodnuté v súlade s §\n250k ods. 1 O.s.p.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§\n246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,\nktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní žalovaného a dospel k záveru, že tento rozsudok je potrebné zmeniť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p.,\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený 21. februára 2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.)\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).\nPodľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 220 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).\nSprávny súd pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu posudzuje, či\nrozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi.\nÚlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a\npostupom správnych orgánov - na základe žaloby žalobcu preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia\n\nžalovaného, ktorým rozklad žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,\nktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 40.000,- eur podľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona o\nverejnom obstarávaní za to, že sa dostal do omeškania 19 pracovných dní so splnením povinnosti podľa\n§ 136 ods. 9 písm. e) zákona o verejnom obstarávaní v rámci horeuvedenej verejnej súťaže.\nPredmetom odvolacieho konania bol rozsudok, ktorým prvostupňový súd horeoznačené rozhodnutie\nžalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe včas podaného odvolania žalovaného\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch\nstupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania a dospel k\nzáveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v\nrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa § 136 ods. 9 písm. e) zákona o verejnom obstarávaní, ak ide o zákazku, pri ktorej môže podať\nnámietky aj iná osoba, než orgán štátnej správy podľa § 137 ods. 2 písm. b), verejný obstarávateľ,\nobstarávateľ a osoba podľa § 7 sú povinní zaslať úradu do troch pracovných dní odo dňa, keď sa o tejto\nskutočnosti dozvedia, písomnú informáciu o tom, že bolo všetkým uchádzačom a účastníkom, ktorých\nponuky alebo návrhy sa vyhodnocovali, doručené oznámenie o výsledku vyhodnotenia ponúk alebo\nnávrhov s uvedením dátumu doručenia.\nPodľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona o verejnom obstarávaní, Úrad uloží verejnému obstarávateľovi\nalebo obstarávateľovi pokutu vo výške 20 000 eur za každých začatých 15 pracovných dní omeškania\nso splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. a), b), c), d) alebo e), ak nedošlo k uzavretiu zmluvy,\nkoncesnej zmluvy alebo rámcovej dohody.\nZ podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj kompletný administratívny spis žalovaného, vrátane\nprvostupňového správneho orgánu, je zrejmé, že skutkový stav medzi procesnými stranami sporný\nnebol.\nV posudzovanej veci neexistovali žiadne pochybnosti o tom, že žalobca naplnil skutkovú podstatu\nsprávneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona o verejnom obstarávaní, keď sa ako verejný\nobstarávateľ dostal do omeškania s informačnou povinnosťou podľa § 136 ods. 9 písm. e) zákona o\nverejnom obstarávaní o 19 dní.\nÚlohou súdu bolo preto výlučne vyriešenie právnej otázky, či žalovaný bol pri rozhodovaní o uložení\npokuty viazaný pevne stanovenou výškou pokuty, ktorá je taxatívne stanovená v zákone o verejnom\nobstarávaní alebo mal možnosť moderácie podľa § 149 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní a mal\nprihliadnuť na závažnosť, spôsob a následky porušenia povinností žalobcu.\nNajvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožnil s podrobnou a logickou argumentáciou žalovaného uvedenou\nv jeho odvolaní.\nAj podľa názoru najvyššieho súdu bol žalovaný striktne limitovaný zákonom stanovenou výškou pokuty,\na preto nemohol pri rozhodovaní o výške pokuty použiť správnu úvahu, resp. prihliadať na iné ako\npredmetné riešenie stanovené v administratívno-právnej norme, ako to je v prípadoch keď rozhoduje o\nsankcii podľa § 149 ods. 2 a ods. 3 písm. a) a písm. d) až f) zákona o verejnom obstarávaní, t. j. keď\nsprávny orgán rozhoduje o uložení pokuty v rámci hornej a dolnej sadzby alebo do maximálnej výšky\npokuty.\nSprávny súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v sankčných veciach sa\nnemôže zaoberať otázkou, či je príslušná sankcia primeraná vo vzťahu ku skutku, keďže príslušná\nskutková podstata trestania správneho deliktu, v danom prípade v zmysle § 149 ods. 1 písm. k) zákona\no verejnom obstarávaní, jednoznačne vymedzuje spôsob trestania.\n\nZa stavu, že výška pokuty je podľa ustanovenia § 149 ods. 1 písm. k) zákona o verejnom obstarávaní\nurčená pevnou sadzbou za každých začatých 15 pracovných dní omeškania, nebolo možné pristúpiť v\ndanom prípade k moderácii zákonom určenej sadzby pokuty a upravovať jej výšku s ohľadom na povahu,\nzávažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.\nŽalovaný preto postupoval v zmysle zákona, keď pri ukladaní pokuty prihliadal rigorózne len na počet\ndní, v ktorých bol žalobca v omeškaní so splnením informačnej povinnosti.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý\nrozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s\n§ 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.\ntak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa\n01.07.2016.\nDňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/87/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 274/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4"}, {"guid": "ussr:b79afc19-058f-4a8b-b317-e1703d6ee9c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 247/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b79afc19-058f-4a8b-b317-e1703d6ee9c2"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}