{"guid": "54907687-f957-41c0-aae3-9faebe4202fd:297d113c-64f2-4e00-9c25-184686d9dd41", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1", "spisova_znacka": "5Sžo/30/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/30/2016 z 29. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2018, sp. zn. 5Sžo/30/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1", "identifikacne_cislo": "1014200314", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2018-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/297d113c-64f2-4e00-9c25-184686d9dd41", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžo/30/2016\n1014200314\n29. 01. 2018\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2018:1014200314.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu: MAC\nTV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený: Advokátska kancelária\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti žalovanej: Rada pre vysielanie\na retransmisiu Slovenskej republiky, so sídlom Palisády 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej č. RL/044/2013 zo dňa 8. októbra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 5S/41/2014-60 zo dňa 23. júna 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/41/2014-60 zo dňa 23.\njúna 2015 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. RL/044/2013 zo dňa 8. októbra 2013 z r u š u j e\npodľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 513,87 € a\nnáhradu iných trov konania vo výške 70,- €, na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária\nBugala - Ďurček, s.r.o., do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 5S/41/2014-60 zo dňa 23. júna\n2015 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RL/044/2013 zo dňa 08.10.2013,\nktorým bola žalobcovi uložená podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a\nretransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,zákon č. 308/2000 Z.z.“) sankcia - upozornenie na porušenie zákona za to, že porušil povinnosť\nustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ\ndňa 16.03.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok s názvom Postav\ndom, zasaď strom a ... (... najprv si vybavuj papiere), v ktorom neposkytol priestor na vyjadrenie a ani\nnesprostredkoval argumenty dotknutej strany príspevku - susedovi stavebníčky B. A., ku skutočnostiam,\nktoré v príspevku odzneli, najmä k obvineniam, že ,,... brzdí trinástim rodinám vo výstavbe domov už\ntri roky.“ z dôvodu, že ,,.. .si myslel, že on bude bývať na konci ulice posledný.“, čím došlo k porušeniu\npovinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského príspevku.\n2. Žalobca žiadal, aby krajský súd posúdil skutočnosť, či existovala naliehavá spoločenská potreba na\nzásah do slobody prejavu z dôvodu, že nesprostredkoval vyjadrenie dotknutej strany. Podľa žalobcu\nkonaním žalovanej došlo k zásahu do práva vysielateľa na slobodu prejavu s poukazom na Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 15/1998 zo dňa 11.03.1999, v ktorom sa okrem\niného uvádza, že ,,... kritériá pre určenie pravdivosti informácií sú neraz subjektívne. Preto štát nemôže\nzaručovať právo jednotlivca na informácie vytvorením štátneho orgánu s právomocou rozhodovať o\n\npravdivosti informácie, ktorá sa môže prijať, vyhľadať alebo rozšíriť. Ústava SR v čl. 26 ods. 2 zaručuje\nprávo prijať akúkoľvek informáciu, pravdivú i nepravdivú a ponecháva na oprávnenej osobe, aby si sama\nvyhodnotila prijatú informáciu ...“. Žalobca dňa 22.06.2015 založil do súdneho spisu Nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 307/2014-45 zo dňa 18.12.2014, vo veci sťažnosti žalobcu pre\nnamietané porušenie čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3\na čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/33/2012 zo dňa 01.08.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č.k. 2S/80/2011-24 zo dňa 16.05.2012, ktorým bola zamietnutá žaloba vo\nveci preskúmania rozhodnutia žalovanej č. RL/17/2011 zo dňa 01.03.2011. Rozhodnutím žalovanej bola\nžalobcovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej\nv § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. z dôvodu odvysielania informácie, čím mohlo dôjsť k\nnezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu. Uvedeným nálezom Ústavný súd SR rozhodol\ntak, že 1) „Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s.r.o., na slobodu prejavu a základné právo\nslobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a právo\nna slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na\nspravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/33/2012 zo dňa 01.08.2012 porušené boli. 2) Základné\nprávo obchodnej spoločnosti MAC TV, s.r.o., na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa\nčl. 46 ods. 2 Ústavy SR, práva obvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 3 Ústavy\nSR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/33/2012 zo dňa 01.08.2012 porušené neboli.\n3. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že žalovaná v danom prípade zasiahla do základného\npráva vysielateľa na slobodu prejavu, s poukazom na konštantnú judikatúru, ako aj na nález Ústavného\nsúdu SR zo dňa 11.03.1999 sp.zn. PL. ÚS 15/1998. Uviedol, že sloboda prejavu je jedným z hlavných\nzákladov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého\njednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale\nobsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva\nv právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je\nzakotvené v čl. 26 Ústavy SR. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR Dohovor o ochrane ľudských práv a\nslobôd je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym\npredpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl.\n10. Poukazujúc na čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru mal krajský súd za to,\nže je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl.\n10 ods. 2 Dohovoru). Ďalej uviedol, že v právnom poriadku Slovenskej republiky zákonodarca výkon\ntýchto slobôd obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd,\nkeďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie\nuvedených je ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej\nspoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva. Povinnosť, ktorou sa má právo verejnosti na pluralitné informácie v spravodajských\nprogramoch naplniť, je upravená v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. ako povinnosť informovať\nobjektívne a nestranne. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že v prípade informovania prostredníctvom\nspravodajských a politicko-publicistických programov je právo verejnosti na informácie, ktoré majú v\ndemokratickej spoločnosti nepochybne mienkotvorný charakter, preto je potrebné, aby spravodajské\ninformácie boli vyvážené, transparentné a vo svojom celku objektívne a nestranné. Je ďalej nevyhnutné,\naby v spravodajských programoch boli recipientom poskytnuté čo najširšie fakty, po zhodnotení ktorých\nsi budú môcť sami a slobodne vytvoriť na uvedený príspevok vlastný názor.\n4. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca (resp. redaktorka) v posudzovanom príspevku na\nproblematiku stavebného konania dal možnosť vyjadriť sa okruhu osôb a to stavebníčke, ktorá bola\nv ňom identifikovaná, architektovi, hovorcovi Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja\nSR a právnikovi. V tomto príspevku žalobca informoval o konkrétnych problémoch konkrétnych ľudí.\n\nRedaktorka však nedala priestor na vyjadrenie susedovi stavebníčke, ktorý bol v tomto príspevku\noznačený ako chronický sťažovateľ. S poukazom na uvedené a s prihliadnutím na zásady vyplývajúce z\nEtického kódexu novinára dospel krajský súd k záveru, že žalobca neposkytol recipientovi objektívny a\nnestranný príspevok, nakoľko neposkytol priestor na vyjadrenie dotknutej strane (susedovi stavebníčky),\nresp. argumenty tejto osoby žiadnym spôsobom nesprostredkoval. Krajský súd tak konštatoval, že\nžalovaná neporušila svojím konaním Ústavu SR, ani slobodu prejavu, na ktorú poukazoval žalobca,\nktorá nie je absolútna, ale má aj v demokratickej spoločnosti svoje limity. Záverom poznamenal, že\npovinnosť stanovená v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je odôvodnená práve ochranou\npráv a slobôd iných osôb - verejnosti na príjem pluralitných informácií. Cieľom je teda práve ochrana\nrecipienta, ktorý má právo na objektívne a nestranné informácie. Právo verejnosti na pluralitné informácie\nv médiách vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil názor, že občanom\nako pasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi\nnich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a\ninformácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (CASE OF CETIN AND OTHERS v.\nTurkey, Applications nos. 40153/98 and 40160/98, bod č. 64).\n5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobca v dôvodoch odvolania namietal,\nže rozhodnutím žalovanej, ale aj rozsudkom krajského súdu došlo k zásahu do jeho základného práva\nna spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a práva na slobodu prejavu garantovaných\nÚstavou SR a Dohovorom, a to konkrétne čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 a čl. 26\nods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru,\nnakoľko napadnuté rozhodnutie: a) je vo vzťahu k možnému obmedzeniu práva na slobodu prejavu\nnedostatočne odôvodnené, a b) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to,\nže k zásahu a porušeniu jeho práv došlo v súvislosti s rozhodnutím žalovanej a rozsudkom krajského\nsúdu tým, že nedostatočne odôvodnili možnosť zásahu do práva žalobcu na slobodu prejavu a následne\nnesprávne právne vec posúdili, nakoľko uzavreli, že zásah do práva žalobcu na slobodu prejavu bol\nvykonaný v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru tzn., že takýto zásah bol legálny,\nsledoval legitímny cieľ a bol proporcionálny k dosiahnutiu legitímneho cieľa (nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti). Poukázal na to, že hoci vo svojej žalobe uviedol špecifické dôvody týkajúce sa zásahu\ndo jeho práva na slobodu prejavu, ktorú argumentáciu doplnil odkazom na Nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014, krajský súd sa v odôvodnení svojho\nrozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťami, či v predmetnej veci bolo rozhodnutie žalovanej v súlade s\nčl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru, tzn., že či vôbec bolo potrebné meritórne uvažovať o\nporušení povinnosti ,,objektívnosti a nestrannosti“ a ako áno, tak či po aplikácii testu ,,proporcionality“\nexistovali ústavné dôvody na zásah do slobody prejavu a či tento zásah bol proporcionálny. Z tohto\npohľadu považoval odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nedostatočné, pričom opätovne poukázal\nna Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014, z ktorého\nvyplývajú požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov v skutkovo takmer identickej veci.\n6. Žalobca ďalej uviedol, že zásah do jeho slobodného prejavu v podobe rozhodnutia žalovanej\na rozsudku krajského súdu mohol byť zákonný len vtedy, ak by (i) ohrozil niektorý z chránených\nzáujmov podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR alebo čl. 10 ods. 2 Dohovoru, na základe ktorých je možné\nobmedziť slobodu prejavu, a zároveň ak by (ii) bolo takéto obmedzenie proporcionálne k sledovanému\nlegitímnemu cieľu (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). V danom prípade však došlo k obmedzeniu\njeho práva na slobodu prejavu na základe ,,domnelej“ ochrany práva verejnosti na ,,objektívne a\nnestranné“ informácie. ,,Právo verejnosti (ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na objektívne\na nestranné informácie“ považovali za chránený záujem, na základe ktorého bolo možné obmedziť\nslobodu prejavu žalobcu. Ďalej uviedol, že čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje\nlimitačnú klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani\nv prípade, ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.)\nim dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním. Predmetné ustanovenia Ústavy SR a\nDohovoru neuvádzajú ,,zabezpečenie práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie“ ako možný\ndôvod pre obmedzenie slobody prejavu. Štát v tomto prípade v súlade so svojim primárnym záväzkom\nzabezpečil pluralitu médií na to, aby aj táto informácia mohla byť vyhľadaná, rozšírená, spracovaná\na komentovaná viacerými médiami a zdrojmi. Na základe uvedeného preto zostal štátu (žalovaná a\nkrajský súd) už len malý priestor na to, aby obmedzoval slobodu prejavu v tejto súvislosti pretože ten\nby musel striktne vychádzať z možných chránených záujmov podľa Ústavy SR a Dohovoru. ,,Právo\n\nverejnosti na objektívne a nestranné spravodajstvo“, nie je možné uplatňovať ako legitímny cieľ,\nnakoľko netvorí ani jednu z limitačných klauzúl pre obmedzenie slobody prejavu. Žalobca trval na\ntom, že odvysielaná informácia ,,nebola spôsobilá svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o\nobjektívnosti a nestrannosti a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle\nčl. 26 ods. 4 Ústavy SR alebo čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu\nštátu. Záverom opätovne poukázal na výklad ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nprezentovaný v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014,\nvo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu z hľadiska požiadavky objektívnosti a nestrannosti.\n7. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu nestotožnila s námietkou žalobcu, ktorou krajskému súdu\nvytýkal nedostatočné odôvodnenie rozsudku z dôvodu, že neobsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody vo\nvzťahu k namietanému zásahu do práva žalobcu na slobodu prejavu. Mala za to, že krajský súd sa v\nodôvodnení svojho rozsudku podrobne venoval otázkam odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom\njeho závery považovala za správne a dostatočne odôvodnené. Ďalej uviedla, že vec ktorou sa Ústavný\nsúd Slovenskej republiky zaoberal v náleze sp.zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014 nie je možné\nskutkovo porovnávať s prípadom v prejednávanej veci. Predmetom uvedeného nálezu bolo rozhodnutie\nžalovanej týkajúce sa príspevku, kde sa konštatovalo porušenie objektívnosti a nestrannosti v prípade\ninformácii o verejných činiteľoch, ktorí majú neporovnateľne širšie možnosti prístupu do médií, než má\ndotknutá strana v prejednávanej veci. Z tohto dôvodu nie je možné vzťahovať závery uvedeného nálezu\nv plnom rozsahu na posudzovaný prípad. V tejto súvislosti poznamenala, že Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky nerozhodol o pozastavení účinnosti ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000\nZ.z. K námietkam žalobcu týkajúcim a legálnosti, legitimity a proporcionality napadnutého rozhodnutia\nuviedla, že tak Dohovor ako aj Ústava SR upravujú možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na\nvyhľadávanie a šírenie informácií. Sloboda prejavu je garantovaná len do takej miery, pokiaľ nezasahuje\ndo práv a slobôd a právom chránených záujmov iných. V takých prípadoch už je nutné hovoriť o\njej obmedzení a výnimkách, kedy môže byť vzhľadom na okolnosti potrebné zasiahnuť do slobody\nprejavu. Sloboda prejavu teda nemá absolútny charakter a obmedziť ju možno na základe kumulatívneho\nsplnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať zo zákona, musí byť nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti a musí sledovať legitímny cieľ. Adjektívum ,,nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru\nzahŕňa naliehavú spoločenskú potrebu, pričom vnútroštátne orgány zmluvných štátov Dohovoru majú\nurčitý rozsah voľnej úvahy na posúdenie jej existencie a to s európskou kontrolou (rozhodnutie ESĽP\nvo veci Lingens v. Rakúsko 8. júl 1986, seria A. č 103, str. 25, ods. 39). Nevyhnutnosť zároveň\nznamená nemožnosť dosiahnuť cieľ obmedzenia iným spôsobom, pričom cieľ obmedzenia predstavuje\nnapr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana zdravia, súkromného života a pod. Z tohto vyplýva, že\npojem ,,nevyhnutnosť“ v demokratickej spoločnosti sa musí vždy posudzovať ad hoc spolu s legitímnym\ncieľom. Ústava SR zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne ako ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti, z čoho\nvyplýva, že obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu ako aj ochrany\nindividuálnych záujmov. Účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je práve\nochrana práv a slobôd iných a preto podmienka legality a legitimity je splnená. Žalovaná vyslovila názor,\nže proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie\nslobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností, v tomto prípade ustanovením § 16 ods.\n3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré bolo vložené v rámci implementácie Európskeho dohovoru o\ncezhraničnej televízii. Požiadavka, aby názory odvysielané v spravodajských programoch boli objektívne\na nestranné vyplýva konkrétne z čl. 7 ods. 3 predmetného Dohovoru. Pokiaľ sa týka druhej roviny\nskúmania proporcionality žalovaná odkázala na žalobou napadnuté rozhodnutie, v ktorom je uvedená\npodrobná analýza skutkového stavu s ohľadom na povinnosti vysielateľa stanovené v § 16 ods. 3 písm.\nb/ zákona č. 308/2000 Z.z.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania, podľa ustanovenia § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s §\n246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\n\n9. Žalovaná rozhodnutím č. RL/044/2013 zo dňa 08.10.2013 uložila žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm.\na/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - upozornenie na porušenie zákona, za to, že porušil povinnosť\nustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ\ndňa 16.03.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok s názvom Postav\ndom, zasaď strom a ... (... najprv si vybavuj papiere), v ktorom neposkytol priestor na vyjadrenie a ani\nnesprostredkoval argumenty dotknutej strany príspevku - susedovi stavebníčky B. A., ku skutočnostiam,\nktoré v príspevku odzneli, najmä k obvineniam, že ,,... brzdí trinástim rodinám vo výstavbe domov už tri\nroky.“ z dôvodu, že ,,... si myslel, že on bude bývať na konci ulice posledný.“, čím malo dôjsť k porušeniu\npovinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského príspevku.\n10. Spornou zostala skutočnosť, či odvysielaný príspevok v rámci spravodajského programu bol\nobjektívny a nestranný, a teda, či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 16\nods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.\n11. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho a súdneho spisu, s obsahom\nnapadnutého rozhodnutia žalovanej č. RL/044/2013 zo dňa 08.10.2013, ako aj s prepisom a záznamom\npredmetného príspevku.\n12. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo\nopravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\n13. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\n14. Podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť\na nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace\nkomentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.\n15. Podľa čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, prevádzkovateľ vysielania je povinný\nzabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné\nutváranie názorov.\n16. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\n17. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\n18. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v\nspravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie\npodľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu\na poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti\nvysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu\nvymedzenom týmto zákonom.\n19. Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie\nsú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným\nspôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice\nštátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie\nsa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu\na právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej\n\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti.\n20. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon\ntýchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,\npodmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n21. Obdobná problematika, týkajúca sa obmedzenia práva na šírenie informácií, bola predmetom\nkonania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, v rámci ktorého boli zovšeobecnené\nzásady, na ktoré je potrebné prihliadať pri skúmaní, či bola vysielateľom porušená povinnosť podľa\n§ 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyplývajúceho z nálezu sp.zn. II. ÚS 307/2014: „... Zákonodarca požiadavkou objektívnosti a\nnestrannosti teda do istej miery obmedzil slobodu prejavu vysielateľov (porov. II. ÚS 647/2014). Cieľ\nobmedzenia možno nájsť v ochrane kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a zároveň\nimplicitne aj v čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd (t.j.\naj úprava slobody prejavu vysielateľov zákonom o vysielaní; pozn.) a jej výklad a používanie musia\numožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Zákonodarca\ntak vytvoril diskrečný rámec (porov. bod 57), v ktorom sa pohybuje rada pre vysielanie, všeobecné\nsúdy, ako aj ústavný súd. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania dostáva do kolízie s\nniektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany\nrady pre vysielanie za splnenia ústavných podmienok (pozri ďalej body 62 až 63) opodstatnená. Inak\npovedané, zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne\na nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov v\nzmysle § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať\nsankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnej demokratickej spoločnosti\nvykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,\nochranou verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru),\na otázku, či nesplnenie požiadavky uloženej § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní zo strany\nvysielateľa (média) sa dostáva do kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl.\n10 ods. 2 dohovoru, je potrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu\na charakter nedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie. 61. Na tomto mieste\nústavný súd, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza, že zákonné obmedzenie slobody prejavu\nmédií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a\npoliticko-publicistických programov a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie\nza porušenie tejto požiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie\ninformácií (čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňa\nprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé\nalebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktoré sú fiktívne, nepresné\na nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontácii s informáciou prijímanou z iných\npočetných zdrojov informácií k tej istej téme ku kritickému mysleniu a potenciujú vôľu po vyhľadaní a\nosvojení si iných názorov na tému. Uvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci\nspoločenský diskurz k téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej\nspoločnosti. 62. Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavu médií\npožiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou\nrady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods.\n4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru) a v istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie\npožiadavky čl. 31 ústavy, a to v tom smere, že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle\njeho textácie sa má predchádzať šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na\nkonkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov, ktoré pri ich\njednostrannosti [t.j. nezabezpečení viacerých alebo opozičných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu\n\ntému, pričom termíny „objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú vzájomne podmienené, t.j. čím viac rôznorodých\nnázorov (kladných, záporných, opozičných, súhlasných a pod.) na danú tému médium odprezentuje,\ntým objektívnejší obraz o téme médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý\nnázor na danú tému na úkor iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo, jeho\nkonkrétnosti a s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov, myšlienok a ideí,\nako aj charakter samotných jednostranných názorov, myšlienok a ideí, znamenať ohrozenie práv a\nslobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenie verejného zdravia a mravnosti. In\nconcreto môže ísť napríklad o šírenie a uvádzanie jednostranných názorov, myšlienok alebo ideí\númyselne popierajúcich ľudské práva a slobody, popierajúce alebo schvaľujúce holokaust, zločiny\npolitických režimov, podporujúcich náboženský extrémizmus a terorizmus, podporujúcich výlučne jednu\npolitickú stranu, hnutie či skupinu s cieľom poškodiť na právach názorových a politických oponentov v\nrámci demokratického politického súboja v podmienkach reprezentatívnej demokracie, podporujúcich\ntotalitné štátne zriadenie alebo propagandu politických režimov založených na fašistickej, komunistickej\nalebo obdobnej ideológii, podporujúcich národnú, rasovú alebo etnickú nenávisť a pod. V uvedených\nintenciách sú povinné orgány verejnej moci interpretovať a aplikovať obmedzenie slobody prejavu\nvyplývajúce z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní ...“ Vo svojom rozhodnutí ďalej poukázal na\nsituáciu v oblasti technických možností umožňujúcich recipientom prijímať informácie z rôznych médií\na vytvárať si na ich základe vlastný názor. Z ďalšieho textu predmetného rozhodnutia Ústavného súdu\nSR vyplýva, že je potrebné opätovne odmietnuť právny názor Rady pre vysielanie a retransmisiu ako\naj všeobecných súdov, že výkon práva na slobodu prejavu sa dostal do kolízie s právom verejnosti na\nobjektívne informácie a slobodu prejavu, pretože toto bolo možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutia\norgánu verejnej moci) iba ak došlo ku kolízii s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného\nporiadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2\ndohovoru.\n22. Odvolací súd poukazuje na vyjadrený názor, s ktorým sa stotožňuje, že: „Občania (recipienti\ninformácií) nie sú „šedá masa“, rozhodovanie a utváranie názorov ľudí nie je závislé od jednej\nspravodajskej relácie a v nej od prezentovaných názorov. V dobe plurality zdrojov informácií je v\nzásade každá téma týkajúca sa verejného života predmetom diskusie na viacerých verejných fórach\na v publicistických príspevkoch či rozmanitých spravodajských programoch viacerých médií“. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky preskúmaním odvysielaného príspevku žalobcu, ako aj rozhodnutia žalovanej\ndospel k záveru, že z nich nie je zrejmé, akým spôsobom boli odvysielaným programom zasiahnuté\npráva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť tak, aby bolo\npotrebné zasiahnuť do výkonu práva na slobodu prejavu, šírenia informácií a práva verejnosti na\ninformácie.\n23. Zákon č. 308/2000 Z.z. ukladá povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ pri informovaní nie štátu v\nrámci jeho pozitívneho záväzku, ale vysielateľom pôsobiacim na mediálnom trhu (povinnosť zabezpečiť\nobjektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov). Pojmy\n„objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú neurčitým právnym pojmom, ktorý treba vykladať vzhľadom na\nokolnosti jednotlivého prípadu, ako aj na účel, ktorý v tej-ktorej spoločnosti a dobe plnia, v súvislosti s\nústavnou garanciou slobody prejavu. Uvedené pojmy boli zakotvené v slovenskom právnom poriadku\nuž zákonom č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania. V danom\nčase, v období transformácie Slovenskej republiky po období neslobody, bolo legitímnym verejným\nzáujmom (záujem na ochrane demokratického verejného poriadku), aby v čase neexistencie plurality\nmédií a neexistencie elektronických médií, zákonodarca vyžadoval od malého počtu vysielateľov\npôsobiacich na mediálnom trhu zabezpečenie názorovej plurality vo vysielaní v zmysle prezentovania\nviacerých uhlov pohľadu na jednu problematiku a snahu po dosiahnutí čo najväčšej možnej miery\nobjektivity sprostredkovávaných tém a udalostí v zmysle zaobstarania a zohľadňovania čo najväčšieho\npočtu zdrojov, z ktorých médium vychádza. Ako uviedol ústavný súd, cieľom tejto zákonnej limitácie\nvysielateľa bolo predchádzať propagandistickému, jednostrannému a hrubo skresľujúcemu šíreniu\ndezinformácií typických pre verejnoprávne médiá v čase neslobody, teda záujem na ochrane\ndemokratického verejného poriadku. V dnešnej dobe plurality médií, participácie tuzemských i\nzahraničných súkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií,\ndobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a\nmobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí a členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, uvedenú\nzákonnú požiadavku na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a\npoliticko-publicistických programov zo strany médií, nemožno bez ďalšieho odôvodniť záujmom na\n\nochrane demokratického verejného poriadku v tých intenciách, ako to bolo uvedené v súvislosti so\nzákonom č. 468/1991 Zb. Je zrejmé, že na základe predmetnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu\nSR došlo k vývoju aj v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v oblasti uplatňovania\npožiadavky na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z., v závislosti od vývoja\nspoločnosti a rozvoja mediálneho trhu.\n24. Z obsahu odvysielaného spravodajského príspevku je zrejmé, že vysielateľ sprostredkoval\nverejnosti/divákom tému týkajúcu sa rôznych ťažkostí občanov, ktorí majú záujem o stavbu rodinných\ndomov. Žalobca (moderátor) najskôr vo všeobecnej rovine popísal náročnosť legislatívno-právnej\núpravy, ktorá vyžaduje od potencionálnych stavebníkov rodinných domov množstvo administratívnoprávnych úkonov pred samotnou realizáciou stavby. Následne poukázal aj na možné sťažovanie tohto\npostupu zo strany susedného vlastníka nehnuteľnosti a možnosť nápravy vzniknutého stavu prijatím\nnového stavebného zákona resp. zakotvením povinného územného plánu miest a obcí. Žalobca poskytol\npriestor na vyjadrenie architektovi, hovorcovi Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR,\nprávnikovi a nespokojnej stavebníčke. Stavebníčka uviedla, že má suseda, ktorý sa na všetko odvoláva,\npričom najväčší problém bol v tom, že si myslel, že on bude bývať na konci ulici. Následne žalobca\n(redaktorka) konštatoval, že v danom prípade jeden človek brzdí trinástim rodinám vo výstavbe domov už\ntri roky, pričom právny poriadok tento stav umožňuje. Rovnako situáciu zhodnotil aj právnik, ktorý uviedol,\nže jeden obyvateľ obce ktorý s výstavbou nemá nič spoločné zdržuje stavebné konanie niekoľko rokov.\nHovorca Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR uviedol, že ide o prípady chronických\nsťažovateľov, ktoré je potrebné eliminovať zmenou právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva, že žalobca\nprípad sťažovania postupu pri stavbe rodinných domov zo strany susedných vlastníkov nehnuteľností\nilustroval na konkrétnom avšak zovšeobecnenom príklade, ktorým však nedošlo k identifikácii osoby vlastníka susednej nehnuteľnosti, či bližšej konkretizácii susedského sporu. V príspevku tak neodzneli\nžiadne také kritické obvinenia, ktoré by svojou intenzitou v očiach verejnosti/divákov poškodzovali práva\nči právom chránené záujmy konkrétnej osoby - dotknutej strany. Žalobca odvysielaním spravodajského\npríspevku iba divákom priblížil situáciu, ktorá sa aj podľa vyjadrení jednotlivých respondentov vyskytuje\nčasto. Je potrebné uviesť, že žalobca v odvysielanom príspevku sprostredkoval aj vyjadrenie, ktorým\npoukázal na fakt, že tento postup (obštrukcie v stavebnom konaní) je v zásade súladný so zákonom,\nčím došlo k ,,vyváženiu“ názorov dotknutých strán. Podľa názoru najvyššieho súdu tým, že posudzovaný\nspravodajský príspevok poukazoval na nedôslednosť resp. komplikovanosť právnej úpravy týkajúcej\nsa stavby rodinných domov a spoločenskú potrebu jej zmeny, pričom tieto informácie divákom žalobca\npriblížil na konkrétnom prípade bez toho, aby identifikoval dotknutú stranu a okolnosti susedského sporu\na zároveň došlo k sprostredkovaniu stanoviska, ktorým bolo poukázané na zákonnosť postupu dotknutej\nstrany, nedošlo zo strany žalobcu aj napriek nesprostredkovaniu vyjadrenia dotknutej osoby k narušeniu\npožiadavky zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov v zmysle § 16 ods. 3\npísm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.\n25. Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že obmedzenie slobody prejavu vyplývajúce z ustanovenia §\n16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné interpretovať striktne v súvislosti s ochranou\npráv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti.\nIba v prípade, ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania dostáva do kolízie s niektorým z\nlimitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre\nvysielanie za splnenia ústavných podmienok opodstatnená. Zákonné obmedzenie slobody prejavu\npožiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov pritom nie je\nmožné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10\nods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňa právo prijímať informácie nielen pravdivé,\noveriteľné a neutrálne, ale aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce\nurčitý svetonázor. S poukazom na vyššie prezentované právne názory, nebolo možné súhlasiť so\nzáverom žalovanej a krajského súdu, že boli splnené podmienky na zásah štátu, prostredníctvom orgánu\nverejnej moci do práv žalobcu garantovaných čl. 26 Ústavy z dôvodu ochrany verejného záujmu práva verejnosti na pluralitné informácie resp. ochrany individuálnych záujmov - práv dotknutej strany.\nZ odôvodnení predmetných rozhodnutí nevyplýva, že by odvysielaným programom došlo k porušeniu\nzáujmov národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo\nmorálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania\nautority a nestrannosti súdnej moci, v dôsledku čoho by bolo možné považovať zásah žalovanej,\nprostredníctvom vydaného rozhodnutia, za legitímny.\n\n26. Najvyšší súd na základe uvedených dôvodov dospel k záveru, že právne posúdenie veci krajským\nsúdom a žalovanej nebolo v súlade so zákonom, a preto odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu\nzmenil podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 250j ods.\n2 písm. a/ a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n27. Vzhľadom na zmenu rozsudku krajského súdu vo veci samej rozhodol odvolací súd o trovách celého\nkonania vrátane konania pred krajským súdom (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou\nprvou O.s.p.) tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia a náhradu iných\ntrov konania:\nPrevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 06.08.2013\n- odmena podľa § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ..... 130,16 €\n- 1 x režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ......... 7,81 €\n- spolu 137,97 € + 20% DPH ............................................................................ 165,56 €\nSpísanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo dňa 28.02.2014\n- odmena podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ... 134,-- €\n- 1 x režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ....... 8,04 €\n- spolu 142,08 € + 20% DPH .......................................................................... 170,45 €\nSpísanie odvolania proti rozsudku krajského súdu zo dňa 23.06.2015\n- odmena podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ... 139,83 €\n- 1 x režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške ....... 8,39 €\n- spolu 148,22 € + 20% DPH ......................................................................... 177,86 €\nSúdny poplatok za podanie žaloby zo dňa 28.02.2014 ................................... 70,-- €\nSpolu trovy právneho zastúpenia a náhrada iných trov konania .................. 583,87 €\n28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/41/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}