{"guid": "c63feece-baca-408d-9c52-03859a52ef8a:edd71db2-c8ba-4ba9-a1fa-50b3a5af5731", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1", "spisova_znacka": "2Sži/1/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/1/2016 z 28. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 2Sži/1/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1", "identifikacne_cislo": "1013201239", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/edd71db2-c8ba-4ba9-a1fa-50b3a5af5731", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sži/1/2016\n1013201239\n28. 03. 2018\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2018:1013201239.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. bytom U., L., zastúpený: Mgr. Stanislav\nHutňan, advokát, Moskovská 18, 811 08, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu č. 31536/2013-23-II zo dňa 29. apríla 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 6S/169/2013-104 zo dňa 20. novembra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 6S/169/2013-104 zo dňa 20. novembra 2015 v časti, v ktorej súd nevyhovel žiadosti žalobcu o\nprerušenie konania a postúpení návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky, o d m i e t a .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/169/2013-104 zo dňa\n20. novembra 2015 vo zvyšnej časti zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)\nnevyhovel žiadosti žalobcu o prerušenie konania a postúpení návrhu Ústavnému súdu Slovenskej\nrepubliky na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z. o\nslobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky a zároveň žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol s tým, že účastníkom\nprávo na náhradu trov konania nepriznal.\nŽalobou zo dňa 2.7.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 31563/2013-23-II zo dňa 29.04.2013 ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č.\n220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013, ich zrušenia a vrátenia veci na nové konanie a priznanie náhrady\ntrov konania. Alternatívne sa domáhal, aby súd prikázal žalovanému sprístupniť mu ním požadované\ninformácie. Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 31563/2013-23-II zo dňa 29.04.2013 došlo k\nzamietnutiu rozkladu žalobcu a potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013, ktorým nebolo vyhovené\nžalobcovej žiadosti o poskytnutie informácie zaslanej povinnej osobe e-mailom dňa 20.03.2013, ktorou\nžiadal o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) v Štrasburgu vo veci Žúbor v. Slovenská republika, vrátane žiadosti o\npreskúmanie rozsudku Veľkou komorou ESĽP, a to v celom znení vrátane všetkých príloh. V prípade,\nak by povinná osoba jeho žiadosti nevyhovela, žiadal uviesť ako sa pri svojom rozhodnutí vysporiadala\ns rokovacím poriadkom ESĽP, ktorý charakterizuje všetky dokumenty ako verejné, ak sú v jeho sídle\ndostupné a ak nie sú rozhodnutím súdu označené za dôverné, rozsudkom ESĽP v analogickej veci\nTársaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, rozsudkom súdu vo veci Feldek v. Slovensko, dôvodovou\nsprávou k novele infozákona č. 628/2005 Z. z., ktorá k § 11 ods. 1 písm. d) hovorí, že sa výnimka vzťahuje\n\niba na prebiehajúce konania, čo podporujú aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5Sži/1/2011 a 3Sži/8/2009.\nPodaním žalobcu zo dňa 20.02.2015, žalobca navrhol prerušiť súdne konanie, nakoľko sa domnieval,\nže ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. je v rozpore s článkom 26 ods. 4 a článkom\n13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Podaním zo dňa 28.05.2015 doplnil svoj návrh na prerušenie\nkonania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a postúpenie veci Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska\no súlade vyššie uvedeného ustanovenia zákona č. 211/2000 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky a čl.\n19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\nII.\nKrajský súd odôvodnil výrok rozhodnutia o nevyhovení žiadosti o prerušenie konania, tým, že podľa\nustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú\nnie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k\nzáveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému\nsúdu na zaujatie stanoviska. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov\nmá samostatnú povahu, preto aj správne súdnictvo má osobitnú úpravu. Konanie o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti OSP je špecifickým konaním a nie je pokračovaním\nadministratívneho konania. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov je v správnom súdnictve\nupravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva. Použitie iných ustanovení OSP prichádza do\núvahy len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta OSP. Primeranosť znamená\nobdobné použitie, t. j. analogickú aplikáciu všeobecných ustanovení OSP, ustanovení o konaní v prvom\nstupni a ustanovení o opravných prostriedkoch. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná\núčelom a cieľom správneho súdnictva (§ 244 OSP) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať a\nvykladať. Ustanovenie § 109 OSP upravuje jednak prekážky konania zapríčiňujúce obligatórny postup\nkonajúceho súdu v podobe prerušenia konania (§ 109 ods. 1 OSP) a jednak prekážky, vyskytnutie\nktorých dáva súdu možnosť konanie prerušiť (§ 109 ods. 2 OSP). Prerušenie konania prichádza do\núvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná\nprocesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch buď\nkonanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania.\nKrajský súd poukázal na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp. zn.\nI. ÚS 53/2010 k povinnosti všeobecného súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP v\nzmysle ktorého k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne\nrozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom zvolený procesný\npostup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP dosiahne takú intenzitu,\nktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II.\nÚS 269/09 uviedol, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne\nsúladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť\npodať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej\nlen \"ústavný súd\"). Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd\npodal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky\n(ďalej len \"ústava\"), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: buď vykoná ústavne konformný\nvýklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú,\nalebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod\ndomnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru [§ 109 ods. 1 písm. b) OSP] rozumieť\núplne voľnú úvahu súdu. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom\njedným z označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho\nodôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu.\nKrajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedeného rozhodol, že konanie nepreruší podľa ustanovenia\n§ 109 ods. 1 písm. b) OSP, nakoľko prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru\nsúdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom,\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a názor účastníka konania je v\ntomto smere irelevantný. Krajský súd v Bratislave sa s podnetom žalobcu vysporiadal sám tak, že ako\n\nvšeobecný súd vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, prípadne vysvetlí, prečo považuje bez\nďalšieho právnu normu za ústavne súladnú.\nIII.\nV odôvodnení rozsudku týkajúcom sa návrh vo veci samej krajský súd poukázal na rozhodnutie povinnej\nosoby - prvostupňového správneho orgánu, ktorá rozhodnutím zo dňa 26.03.2013 vyššie uvedenej\nžiadosti žalobcu nevyhovela s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 211/2000\nZ. z. V tomto rozhodnutí povinná osoba uviedla, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu. V odôvodnení predmetného rozhodnutia bolo\ntiež uvedené, že požadované informácie sú súčasťou súdneho spisu, a teda sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti daného súdu, pričom nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia. O následnom rozklade\nžalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím na základe návrhu zriadenej osobitnej komisie,\nktorým rozklad zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia citoval ustanovenia v zmysle ktorých postupoval, rozviedol svoju správnu úvahu a odôvodnil\nsvoj na vec prijatý právny názor.\nKrajský súd uviedol, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám sú v slovenskom právnom systéme\nupravené zákonom č. 211/2000 Z. z. a oprávňujú každého bez preukázania právneho alebo iného\ndôvodu na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zároveň zákon č. 211/2000 Z.\nz. upravuje rozsah povinných osôb, ako aj rozsah informácií, ktoré sú povinné sprístupniť na žiadosť.\nÚstava v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií\n- získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu,\nako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 236/06 - 59 z 28.07.2007)\na k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto\nzáväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom\nposkytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví\nzákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl.\n13 ods. 2, 3, 4 ústavy, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených\ntouto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre\nvšetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť\nzákladné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje\nna zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy) alebo osobitné,\nvzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 ústavy).\nZ ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať,\nprijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať\nkaždému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom v prípade,\nak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 ústavy). Pri\ntakomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného\npráva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnení obmedzenia\nzákladného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len\nna ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy). Ústava vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s\nodkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom o slobode\ninformácií (zákon č. 211/2000 Z. z.) a osobitných zákonoch.\nV prejednávanom prípade podľa názoru krajského súdu nebol dôvod posudzovať naliehavosť\nspoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, pretože požadované informácie\nsa netýkali konkrétneho rozhodnutia, resp. výsledku konania medzinárodnej súdnej inštitúcie. Preto nie\nje potrebné skúmať, či obmedzenie prístupu k žiadanej informácii slúži na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Vzhľadom na vyššie\nuvedené bol krajský súd presvedčený, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., podľa ktorého\npostupovali v predmetnej veci správne orgány, predstavuje ústavne súladný mantinel obmedzenia\nprístupu k informáciám a nepredstavuje obmedzenie práva na informácie zaručené ústavou.\nZákonodarca v zákone č. 211/2000 Z. z. podrobne upravuje právo na prístup k informáciám, ktorými\ndisponujú orgány verejnej moci a iné verejné inštitúcie a je vykonaním základného práva na informácie.\n\nZákon č. 211/2000 Z. z. je postavený na princípe otvorenosti. Povinná osoba v zásade sprístupní\nžiadané informácie, s výnimkou informácií, ktoré sú zákonom vyňaté zo sprístupnenia. Zákonodarca\nnesprístupňujúce sa informácie vymedzil v § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z. z. Vo všeobecnosti ide o\ninformácie, na ktorých je verejný záujem na ich nesprístupnení, resp. obmedzení ich sprístupnenia. V\nustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. je zakotvená možnosť obmedzenia prístupu k\ninformáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov a predstavuje jeden\nzo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám.\nV danom prípade žalobca ako oprávnená osoba žiadal o sprístupnenie informácií týkajúcich sa\nrozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov. Povinná osoba môže žiadosti vyhovieť len do\ntej miery, že sprístupní informáciu o konkrétnom rozhodnutí alebo o výsledku určitého konania, avšak\nlen za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú osobitné predpisy. Povinnosť a\nspôsob zverejňovania súdnych rozhodnutí upravuje vyhláška č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych\nrozhodnutí. Jedná sa v tomto prípade o predpis, ktorý upravuje spôsob zverejňovania rozhodnutí\nvnútroštátnych súdov. Zo sprístupnenia na základe zákona č. 211/2000 Z. z. sú vylúčené napríklad\ninformácie o prebiehajúcom (neukončenom) súdnom konaní alebo informácie zo súdneho spisu, ktoré sú\nprístupné len účastníkom konania. Samotný pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ nie je nijako definovaný.\nZa rozhodovaciu činnosť súdu je však potrebné pokladať samotný postup súdu v konaní, jeho jednotlivé\núkony smerujúce k zisťovaniu skutkového stavu prejednávanej veci, ako aj úkony účastníkov konania\nuskutočnené v prebiehajúcom súdnom konaní, a to tak voči súdu, ako aj voči ostatným účastníkom\nsúdneho konania. Informácie nachádzajúce sa v súdnom spise (predstavujúce aj podania účastníkov\nkonania) je preto potrebné považovať za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu.\nNa základe vyššie uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že žalobcom žiadané informácie\nsúviseli s rozhodovacou činnosťou medzinárodného súdneho orgánu. Požadované vyjadrenia a úkony\nžalovaného v konkrétnej veci priamo súviseli s činnosťou ESĽP, tvorili podklad pre jeho rozhodovaciu\nčinnosť, a preto ich sprístupnenie je vylúčené v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000\nZ. z., t. j. osobitným zákonom.\nIV.\nK námietke o nesprávnom právnom posúdení veci z hľadiska právnej povahy rokovacieho poriadku\nESĽP krajský súd uviedol, že napriek okolnosti vyplývajúcej z pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku\nESĽP pojednávajúcej o skutočnosti, že „všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo\nintervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania\no zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ\npredseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe\nžiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak“, krajský súd súhlasil s\nprávnym názorom žalovaného, že predmetný rokovací poriadok nie je záväzný pre žiadnu inštitúciu na\núzemí Slovenskej republiky s výnimkou styku s ESĽP. Rokovací poriadok ESĽP je záväzným, interným\ndokumentom, podľa ktorého je povinný tento subjekt postupovať pri plnení svojich funkcií. Naopak,\nzáväzným predpisom, podľa ktorého bol povinný postupovať žalovaný pri posudzovaní žiadosti žalobcu,\nbol zákon č. 211/2000 Z. z., vychádzajúc z princípov stanovených ústavou.\nOhľadom námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov krajský\nsúd uviedol, že je výsostným právom každej povinnej osoby, aby v prípade nevyhovenia žiadosti o\nposkytnutie informácie si zvolila taký postup a odôvodnenie svojho rozhodnutia, ktorý považuje za\nadekvátny a správny. Nie je jej povinnosťou a ani vadou rozhodnutia, ak v ňom správny orgán nereaguje\nna všetky, dokonca vopred vznesené námietky oprávnenej osoby. V dôvodoch rozhodnutia je potrebné\nsa vysporiadať len s tými námietkami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Je však dôležité, aby\nrozhodnutie správneho orgánu spĺňalo všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, v danom\nprípade vyplývajúce z ust. § 46, § 47.so správneho poriadku. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe\nktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci\nporušenie ústavou garantovaného základného práva majúca za následok nepreskúmateľnosť takéhoto\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia v prejednávanej veci poskytuje dostatočný základ na jeho vecné\npreskúmanie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe svojej zákonom povolenej\nvoľnej úvahy, boli v rozhodnutí dostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nvyplývalo, aké skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako žalovaný vyhodnotili vykonané dôkazy,\n\npri použití akých právnych predpisov a k akým došiel záverom. Pre súd je rozhodujúce posúdiť,\nči vydané rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade, po\nzohľadnení vyššie uvedeného, krajský súd konštatoval, že nezistil žalobcom namietanú nezákonnosť\n(nepreskúmateľnosť) napadnutého rozhodnutia. Námietky vznesené žalobcom v podanom rozklade\nsú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa s každou z nich náležite zaoberal a v\nrozhodnutí patrične vysporiadal. Je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k svojmu právnemu\nzáveru. Podmieňovať odôvodnenie nevyhovujúceho rozhodnutia o poskytnutie informácie s poukazom\nna určité skutočnosti, tak ako to pri podaní svojej žiadosti o informáciu urobil žalobca je podľa súdu zjavne\nnedôvodné. Ak povinná osoba, v takomto rozhodnutí svoju argumentáciu o takéto skutočnosti neoprie,\nnemá to žiaden vplyv na zákonnosť jej rozhodnutia. Samozrejme za predpokladu, že jej rozhodnutie\nspĺňa všetko to, čo bolo uvedené vyššie.\nOhľadom námietky o tom, že napadnuté rozhodnutie predstavuje formu cenzúry, krajský súd uviedol,\nže cenzúra je iný inštitút, netýkajúci sa základného práva na informácie, ale slobody prejavu. Žalovaný\nsvojim rozhodnutím necenzuroval žiaden prejav, tak ako to má na mysli čl. 26 ods. 3 ústavy. Krajský\nsúd nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v.\nMaďarsko je analogickým prípadom k posudzovanej veci. V predmetnom rozsudku ESĽP kladie dôraz\nna povinnosť štátu vo veciach slobody tlače, z hľadiska odbúrania prekážok pre novinársku činnosť tam,\nkde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci a\nnevyplýva z neho, že by sa bez všetkého mali sprístupňovať všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej\nčinnosti súdov. Z uvedeného rozsudku ESĽP nie je zrejmý rozpor ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d)\nzákona č. 211/2000 Z. z. s právom Európskej únie, a preto argumentácia žalobcu týmto rozhodnutím\nna prejednávanú vec nie je dôvodná.\nNesúhlas žalobcu s odôvodnením rozhodnutia žalovaného v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter\nfacit partes“ a námietkou o tom, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky poskytol verejnosti\nobdobné informácie, aké on požadoval, krajský súd túto námietku považoval zjavne za právne\nirelevantnú pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Uvedené namietané\nskutočnosti nemohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ani posúdenie zákonnosti jeho\npostupu a ani sa netýkali výkladu ustanovení dotknutých právnych predpisov.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na neúspech žalobcu\nv konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorému v správnom\nsúdnictve zásadne podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania neprináleží.\nV.\nProti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby najvyšší\nsúd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia správnych orgánov zruší a vec vráti\nžalovanému na ďalšie konanie.\nK rozhodnutiu o návrhu na prerušenie konania uviedol, že uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie\nkonania (obsiahnuté v napadnutom rozsudku) nebolo právoplatné a nebola tak právoplatne rozhodnutá\notázka, ktorá mala zásadný význam pre konanie. V tejto súvislosti dôvodil, že také uznesenie nie je\nuznesením o vedení konania a odvolanie proti takému uzneseniu je vždy prípustné. Preto aj s poukazom\nna samostatné rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania totožnému senátu krajského súdu vo veci\npod sp. zn. 6S/173/2013 týkajúcej sa rovnakých účastníkov mal žalobca za to, že krajský súd postupom\nv prejednávanom prípade konal úplne opačne, v rozpore s vlastnou rozhodovacou praxou, čím porušil\nprávo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zastával názor, že krajský súd nebol\noprávnený rozhodnúť o žalobe žalobcu predtým, ako sa uznesenie (nakoniec obsiahnuté v rozsudku),\nrozhodujúce o otázke zásadného právneho významu, stalo právoplatným. Uvedené platí podľa žalobcu\no to viac, keď krajský súd uznesenie o návrhu na prerušenie konania (napokon obsiahnuté v rozsudku)\nnedostatočne odôvodnil a neaplikoval ani ústavne konformný výklad ust. 11 ods. 1 písm. d) zákona\nč. 211/2000 Z. z. Ďalej mal žalobca v tejto súvislosti za to, že krajský súd v napadnutom rozsudku\nnedostatočne odôvodnil, prečo odmietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.\nb) OSP. Tiež podľa žalobcu krajský súd nerozhodol o celom návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa\nuvedeného zákonného ustanovenia. Dôvodil, že krajský súd nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie\nkonania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a preskúmanie súladu ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č.\n\n211/2000 Z. z. aj s čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorého\nsa žalobca domáhal svojím doplnením návrhu na prerušenie konania dňa 28.05.2015. Taktiež nemal\nkrajský súd zohľadniť doplnenie návrhu žalobcu na prerušenie konania zo dňa 15.10.2015. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku v tomto smere žalobca považoval za formalistické, ktorým krajský súd poprel\npodstatu a význam návrhu na prerušenie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Žalobca\nbol tiež názoru, že krajský súd otázku súladu ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. s ústavou\naj nesprávne právne posúdil. Na záver tejto časti odvolania žalobca uviedol, že otázka správneho\nprávneho posúdenia súladu ust. § 11 ods. 1 psím d) zákona č. 211/2000 Z. z. s ústavou sa čiastočne\nprelína s možnosťou požiadať odvolací súd o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a\nz tohto dôvodu žalobca požiadal odvolací súd, aby odvolacie konanie v zmysle uvedeného zákonného\nustanovenia prerušil a postúpil ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1\npísm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. s čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 19 ods. 3 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach. V tejto súvislosti žalobca v závere odvolania uviedol viaceré\ndôvody, na základe ktorých považoval ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. za nesúladné\ns uvedenými článkami ústavy a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\nVo vzťahu k samotnému rozsudku žalobca v odvolaní uviedol, že krajský súd sa nevysporiadal s čl. 40\nods. 2 Dohovoru, podľa ktorého dokumenty predkladané ESĽP sú verejne dostupné každému v sídle\nESĽP počas prebiehajúceho súdneho konania. Krajský súd sa podľa žalobcu vôbec nevysporiadal s\ntým, že žalovaný poskytol žalobcovi verejne dostupné informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti\nESĽP, pričom išlo o obdobné informácie, aké žiadal žalobca pred vydaním napadnutého rozhodnutia.\nPodľa názoru žalobcu sa krajský súd vôbec nezaoberal judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej nie\nje opodstatnené obmedzovať prístup k verejne dostupných informáciám a účelom ust. § 11 ods. 1\npísm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. nie je obmedziť všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti\nsúdov, ale iba tie, ktoré môžu do rozhodovacej činnosti súdov objektívne zasiahnuť. Tiež sa krajský\nsúd podľa žalobcu nemal vysporiadať nálezmi ústavného súdu PL. ÚS 15/98 a PL. ÚS 1/09, ktoré\nstanovili ústavnoprávne požiadavky výkladu a aplikácie zákona č. 211/2000 Z. z. a s ktorými je napadnuté\nrozhodnutie žalovaného v rozpore. Takisto sa krajský súd nemal vysporiadať ani s nálezom Ústavného\nsúdu Českej republiky Pl. ÚS 2/2010 a rozsudkami Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, podľa\nktorých je nevyhnutné v každom konkrétnom prípade skúmať nevyhnutnosť obmedzenia základného\npráva na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní.\nKrajský súd sa nevysporiadal ani s upovedomením Verejnej ochrankyne práv sp. zn. 2833/2013/VOP,\nktoré sa týkalo rovnakej právnej otázky a v ktorom bolo skonštatované porušenie základného práva\nžalobcu na informácie. To isté platí aj o stanovisku Kancelára ESĽP zo dňa 29.10.2014, podľa ktorého\nžalovanému nič nebráni sprístupniť žalobcom požadované informácie za dodržania podmienok pravidla\n33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Žalobca v zmysle uvedeného zdôraznil, že krajský súd sa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku nevenoval ani jednému z predložených zásadných argumentov žalobcu.\nŽalobca ďalej namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, a to z nasledovných dôvodov.\nNesprávne, nezrozumiteľne a ústavne nekonformným spôsobom interpretoval pojem „rozhodovacia\nčinnosť súdu“ v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. Nesprávne a nezrozumiteľne\ninterpretoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, tiež nesprávne a s\nnedostatočným odôvodnením interpretoval námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie predstavuje\nformu cenzúry, ktorú čl. 26 ods. 3 ústavy zakazuje. Dôvodil, že na účely ust. § 11 ods. 1 písm. d)\nzákona č. 211/2000 Z. z. je nevyhnutné dôrazne odlišovať medzi prístupom k informáciám týkajúcim\nsa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov a prístupom k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej\nčinnosti medzinárodných súdnych orgánov, ktorý je podstatne širší. Do pozornosti uviedol, že od\nžalovaného požadoval informácie, ktoré boli dostupné nielen v sídle ESĽP (na základe čl. 40 ods. 2\nDohovoru), ale podstata požadovaných informácií (t. j. vyjadrení Slovenskej republiky) je už zverejnená\naj v samotnom rozsudku ESĽP, ktorý je verejne dostupný, čo výslovne potvrdil aj žalovaný vo svojom\nvyjadrení. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný už poskytol žalobcovi verejne dostupné\ninformácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti ESĽP - akčný plán, ktorý bol predložený Výboru ministrov\nRady Európy v súvislosti s výkonom rozsudku ESĽP vo veci Bittó a iní v. SR. Žalovaný tak na jednej\nstrane sprístupnil žalobcovi informáciu, ktorá sa nachádzala na webovej stránke Rady Európy (teda ide o\nverejne dostupnú informáciu), ale na druhej strane odmieta sprístupniť informáciu (zo 4 roky právoplatne\nukončeného súdneho konania) požadovanú v tomto konaní, aj keď táto informácia bola a je verejne\ndostupná v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania.\n\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\nV priebehu odvolacieho konania došlo na strane žalobcu k zmene právneho zastúpenia,\npredchádzajúceho právneho zástupcu IUGIS LEGAL s.r.o. Bratislava nahradil Mgr. Stanislav Hutňan,\nadvokát so sídlom Moskovská 18, Bratislava. Rovnako v priebehu odvolacieho konania boli zo strany\nžalobcu najvyššiemu súdu doručené listiny osvedčujúce odlišný procesný postup senátu 6S Krajského\nsúdu v Bratislave v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na prerušenie konania ako aj listiny osvedčujúce\nodlišný postup príslušných orgánov Českej republiky, Nórska, Fínska a Švédska v súvislosti poskytnutím\npísomných vyjadrení v obdobných prípadoch, ako bol predmet preskúmavaného správneho konania.\nVI.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods.\n1 v spojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a\ndospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.\nVII.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a\npostupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).\nZákladným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa\nrozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý\numožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy\nukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o\nkoho práva v konaní ide.\nPodľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\nak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný\nprostriedok nie je prípustný.\nPodľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v\ntomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,\nže všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému\nsúdu na zaujatie stanoviska.\nPodľa § 201 ods. 1 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to\nzákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom\na vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.\n\nV prejednávanej veci žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 31536/2013-23-II zo dňa 29.04.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu\na potvrdené rozhodnutie vydané v prvom stupni č. 220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013, ktorým bola\nžiadosť žalobcu o informácie odmietnutá podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 18 ods. 2 zákona č.\n211/2000 Z. z.. Podanou žiadosťou žalobca žiadal o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky\nadresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v Štrasburgu vo veci Žúbor v.\nSlovenská republika, vrátane žiadosti o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou ESĽP, a to v celom znení\nvrátane všetkých príloh. V prípade, ak by povinná osoba jeho žiadosti nevyhovela, žiadal uviesť ako sa\npri svojom rozhodnutí vysporiadala s rokovacím poriadkom ESĽP, ktorý charakterizuje všetky dokumenty\nako verejné, ak sú v jeho sídle dostupné a ak nie sú rozhodnutím súdu označené za dôverné, rozsudkom\nESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, rozsudkom súdu vo veci Feldek\nv. Slovensko, dôvodovou správou k novele infozákona č. 628/2005 Z. z., ktorá k § 11 ods. 1 písm. d)\nhovorí, že sa výnimka vzťahuje iba na prebiehajúce konania, čo podporujú aj rozsudky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Sži/1/2011 a 3Sži/8/2009.\nPodaním doručeným krajskému súdu dňa 20.02.2015 žalobca navrhol prerušiť konanie vedené krajským\nsúdom pod sp. zn. 6S/169/2013 vo veci preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí\nsprávneho orgánu. Návrh žalobca odôvodnil názorom, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000\nZ. z. je v rozpore s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. O tomto návrhu žalobcu\nrozhodol krajský súd vo výroku napadnutého rozsudku tak, ako je uvedené v úvode tohto rozhodnutia.\nVIII.\nV súvislosti s odvolaním proti výroku, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o prerušenie konania v zmysle\n§109 ods. 1 písm. b) OSP treba zdôrazniť, že odvolanie v správnom súdnictve (ale aj v iných\ndruhoch právom regulovaných aplikačných procesov), predstavuje opravný prostriedok ktorého účelom\nje dosiahnuť nápravu autoritatívnych rozhodnutí porušujúcich práva účastníkov konania. Z toho vyplýva,\nže účastník konania má právo podať opravný prostriedok, ak ním napadnuté rozhodnutie v závislosti\nod procesného postavenia účastníka konania mení jeho právne pomery alebo ich naopak ponecháva\nnezmenené spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí. To všetko za predpokladu, že zákon prípustnosť\nopravného prostriedku nevylučuje. V právnej úprave ustanovenej v § 246c ods. 1 veta druhá OSP\nzákonodarca prejavil vôľu tak, že opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, a\nto vzhľadom na charakter a účel správneho súdnictva ustanoveného v piatej časti OSP, účelom ktorého\nje zabezpečiť efektívny a urýchlený prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných\nv administratívnom konaní. Odkaz na predošlé tri časti OSP v uvedenom ustanovení v jeho prvej vete je\nlimitovaný primeranosťou ich použitia. Primeranosťou rozumieme najmä to, že ide o použitie procesných\npravidiel inak platných v sporových a v nesporových konaniach (v súkromnoprávnom súdnictve), a preto\nje namieste ich vykladať a aplikovať so zreteľom na účel, ktorý sleduje správne súdnictvo a ktorý je\nvymedzený v § 244, a na cieľ, ktorý treba dosiahnuť pri riešení konkrétnej procesnej otázky. Primeranosť\npoužívania je limitom aj pre odvolacie konanie. Dôvody takých opravných prostriedkov sú špecifické a\nrovnako vyjadrujú, najmä v otázkach prípustnosti, cieľ správneho súdnictva.\nZ uvedeného vyplýva, že aj keď sa inštitút prerušenia konania v správnom súdnictve spravuje\nustanoveniami tretej časti OSP (§ 107 a nasl.), prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu správneho súdu o\nnávrhu účastníka konania na prerušenie konania sa nebude spravovať všeobecnou úpravou prípustnosti\nodvolania (§ 201 a § 202), ale osobitnou úpravou v ustanovení § 246c ods. 1 veta druhá OSP. Keďže v\npiatej časti OSP sa v súvislosti s prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu súdu o návrhu na prerušenie\nkonania nenachádzajú žiadne ustanovenia, proti takému rozhodnutiu správneho súdu odvolanie nie je\nprípustné.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobcu proti výroku napadnutého\nrozsudku v časti o nevyhovení žiadosti žalobcu o prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému\nsúdu odmietol, ako odvolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 246c\nods. 1 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP). Vzhľadom na dôvod odmietnutia tvorený osobitnou\núpravou prípustnosti odvolania v správnom súdnictve sú irelevantné argumenty žalobcu o tom, že\nodvolanie nemôže byť neprípustné, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie procesnej povahy, ani poukazy\nna rozhodovanie krajského súdu v Nitre v konaní 26Cob/101/2013, teda v odvolacom konaní vo veci\npatriacej do agendy správneho súdnictva, prejednávanie ktorej sa riadi všeobecnými ustanoveniami\n\nobčianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na tieto procesné aspekty nepovažoval najvyšší súd za\ndôvodné ani spochybňovania zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí žaloby v nadväznosti na to, že\nbolo vydané zároveň s rozhodnutím o nevyhovení návrhu na prerušenie konania a ani sa nezaoberal\njednotlivými odvolacími dôvodmi, spochybňujúcimi zákonnosť rozhodnutia krajského súdu vo veci\nnávrhu na prerušenie konania.\nPokiaľ žalobca v odvolaní zmienil možnosť, spojiť s odvolaním proti rozhodnutiu o nevyhovení návrhu\nna prerušenie konania podľa 109 ods. 1 písm. b) OSP s požiadavkou, aby o takomto prerušení rozhodol\nnajvyšší súd ako súd odvolací , tento návrh považuje odvolací súd za účelový postup, smerujúci k\nodvráteniu dôsledkov toho, že je vo výlučnej kompetencii súdu na ktorý bol návrh podaný (krajský\nsúd), dospieť k záveru o existencii či neexistencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu\n( §11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.) s ústavou resp. medzinárodnou zmluvou ktorou je\nSlovenská republika viazaná a zvoliť zákonom predvídaný postup. Najvyšší súd považuje za nedôvodné\nvydávanie procesného rozhodnutia pred rozhodnutím o odvolaní vo veci samej, nakoľko má za to, že\nsúčasná právna úprava ako aj stav judikatúry týkajúci sa danej problematiky sú dostatočné na to, aby sa\nprostredníctvom ich aplikácie na prejednávanú vec ústavne konformným spôsobom zabezpečila ústavou\ngarantovaná a účastníkom požadovaná ochrana jeho subjektívnych práv.\nIX.\nPokiaľ sa týka hlavného predmetu konania, ktorým je preskúmanie rozhodnutia o nevyhovení žiadosti o\nposkytnutie informácií, vzhľadom na záver správnych orgánov, že právo na požadované informácie je v\nzmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám obmedzené resp. poskytnutie\ntýchto informácií je vylúčené, treba zdôrazniť zásadný význam nasledovnej právnej úpravy:\nPodľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba\nobmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu\nvrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie,\nktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej\nčasti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu\nskutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom\nchránené záujmy.\nPodľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa § 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa § 154 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\npred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú\nprednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\nPodľa § 250j ods. 1 OSP, príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že\nrozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade\npostupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a dôvodov, pre ktoré bola žaloba\npodaná.\nPrávnym základom celého konania je námietka žalobcu, že automatickou a nedôvodnou aplikáciou ust.\n§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám na rozhodovanie o jeho žiadosti zo\ndňa 20.3.2013 došlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv, nakoľko popísaný postup správnych\norgánov je rozporný s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a ako aj judikatúrou súdov Slovenskej republiky\ntýkajúcou sa aplikácie zákona č. 211/2000 Z. z.\nVšeobecne treba uviesť, že v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy procesnému\nprávu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho\norgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu\nžalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné,\nvysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami\nspočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v\nzmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej\nhlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane základných ľudských práv a slobôd (porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).\nSúčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne\nodôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je\npredpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je\npredpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.\nV odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa\nvo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd\ndbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné\ndôvody, na základe ktorých je založené.\nS argumentáciou účastníkov sa súd musí vysporiadať, a to v rámci právneho posúdenia, ak\nide o argumenty právneho charakteru. Opomenutie vysporiadania sa s relevantnými argumentmi\n(námietkami) účastníka konania sa v rozhodovacej praxi stabilne považuje za vadu odôvodnenia\nspôsobujúcu jeho nepreskúmateľnosť. Je nakoniec súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a\nnasl. Ústavy SR, aby bolo rozhodnutie riadne odôvodnené a aby sa teda súd v rámci odôvodnenia\nvysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi účastníka konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIV. ÚS 115/03).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii,\nobsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre\nširšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé\na presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné\na je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,\njasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky\nodôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.\nX.\nV zmysle vyššieuvedeného dospel odvolací súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu (v\nčasti zamietnutia žaloby) k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je nedostatočné, keďže sa\nnezaoberá viacerými námietkami žalobcu, vrátane argumentácie uvádzanou judikatúrou. Pokiaľ teda v\nposudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky, postupoval nedôsledne, v\ndôsledku čoho trpí napadnutý rozsudok vadou nepreskúmateľnosti odvolacím súdom pre nedostatočné\nodôvodnenie. Uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces,\nprávo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,\nako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a\nslobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).\n\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť\nprvostupňových súdnych rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa, vrátane\nodôvodňovania rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP v\nspojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP),\na to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po\ndôslednom preskúmaní žalobcom uplatnených námietok sa dôsledne vysporiadať s námietkami\nnedôvodnosti obmedzenia resp. vylúčenia poskytnutia požadovaných informácií tak s ohľadom na\nkorektnú aplikáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám v nadväznosti na rozsah práv\ngarantovaných Ústavou Slovenskej republiky, ako aj na zmieňovanú judikatúru príslušných súdov a\nznovu o žalobe rozhodnúť tak, že nové rozhodnutie krajského súdu bude aj v spojitosti s odvolacími\nnámietkami riadne a presvedčivo odôvodnené.\nV novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho\nkonania.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/169/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7"}, {"guid": "ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 269/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 247, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43"}, {"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:1e3b881d-067e-4832-afcb-46fc571b68ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 156/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 156/03 z 29. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-29", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3b881d-067e-4832-afcb-46fc571b68ef"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:a88ea17a-22ba-4399-aa9e-3397c0e83a36", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 35/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/01 z 27. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-27", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a88ea17a-22ba-4399-aa9e-3397c0e83a36"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": []}