{"guid": "f70be601-4378-4f5e-837f-b9c1738b4138:68d0cace-7e6f-45e8-ab88-e92b318ae585", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1", "spisova_znacka": "3Sžfk/23/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/23/2017 z 27. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, sp. zn. 3Sžfk/23/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1", "identifikacne_cislo": "1013200885", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2018-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-4.odsek-7", "nazov": "§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-4.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-4", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/68d0cace-7e6f-45e8-ab88-e92b318ae585", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžfk/23/2017\n1013200885\n27. 06. 2018\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2018:1013200885.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumana a zo\nsudcov JUDr. Sone Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): ETRANSA\nSlovakia, s.r.o., IČO: 35 749 857, Prokopa Veľkého 52, Bratislava, zastúpený: KPMG Legal, s.r.o.,\nadvokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1100301/1/132021/2013/5094 zo dňa 28. marca 2013, konajúc o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/125/2013-121 zo dňa 16. novembra\n2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 2S/125/2013-121 zo dňa 16. novembra 2016 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 190 Správneho súdneho poriadku\n(ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia\nžalovaného č. 1100301/1/132021/2013/5094 zo dňa 28.03.2013. Predmetným rozhodnutím žalovaného\nbol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty v Bratislave č.\n9900403/1/1431925/2012/JanS zo dňa 03.07.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\núčinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)\nv nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí\n(ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len\n„DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 139.841,46 €.\n2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (jún 2008) (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“)\nstanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom na území SR spĺňať kritériá\nprevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon\nekonomickej činnosti. Krajský súd sa stotožnil so závermi žalovaného, že zmysle záväznej judikatúry\nSúdneho dvora sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej\nekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá disponuje materiálnym vybavením potrebným\nna vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory, v ktorých alebo z\n\nktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením (pracovníkmi, ktorí sú stále k dispozícii\nna danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá z miesta svojho zriadenia dojednávať obchody,\nuskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať platby a pod., teda\nsamostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje. Pre nadobudnutie\npostavenia prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z.z. nepostačuje, ak takáto organizačná štruktúra\npodnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa. Zákon č. 222/2004 Z.z. a jeho ustanovenie §\n4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie Šiestej smernice a smernice 2006/112/ES, a tak boli požiadavky\ntýchto smerníc v relevantnom čase implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky. Pri\naplikácii pojmu prevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby sa nie je možné riadiť len\ndoslovným znením § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. a nehľadieť na kontext jednotného systému\nDPH stanoveného právom EÚ. Práve naopak, vnútroštátne právo je bezpochyby potrebné vykladať v\nduchu a v súlade s cieľmi smerníc, ktorých obsah sa premietol do zákona č. 222/2004 Z.z. vrátane\ndefiničných znakov pojmu prevádzkareň vyplývajúcich zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Pokiaľ\nteda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta podnikania, ktoré má\npersonálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z.),\nhodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii,\npostupovali podľa práva. Na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú zo zahraničnej\nprevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a nezávislá, spôsobilá\nako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do právnych vzťahov s\ntretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe Dohody o poskytnutí\npodpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení zamestnanci tejto\nspoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali riadiacej právomoci\nžalobcu a využívali materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans. Krajský súd nemal\ndôvod pochybovať o tom, že práve tieto osoby sa pričinili o uskutočnenie dodatočne zdanených\nobchodov v zdaňovacom období jún 2008 a že predmetné obchody nezorganizoval žalobca so svojho\nsídla v Bratislave. Faktom však je, že pokiaľ došlo k uzavretiu zmlúv, tieto uzatváral žalobca a nie\njeho zastúpenie v Ruskej federácii, žalobca vystavil aj faktúry a prijímal plnenia za poskytnuté služby.\nZistené okolnosti nasvedčujú tomu, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju\norganizačnú zložku, keďže táto nefiguruje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných\ndokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov\nprávnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu\nželezničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných svojou\nprevádzkarňou v Rusku. Krajský súd poukázal tiež na to, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal,\nže by predmetné obchody zdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Niet pochýb o tom, že ak\nby žalobca daň z predmetných obchodov v Rusku zaplatil, bol by to jeho podstatný argument v rámci\ndaňovej kontroly.\nII.\n3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť, v\nktorej navrhol, aby Najvyšší súd SR predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky\na po obdržaní odpovede aby zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a zrušil obe napadnuté\nadministratívne rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si v prípade úspechu\nuplatnil nárok na náhradu trov konania.\n4. V dôvodoch namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom vo vzťahu k aplikácii a právnemu\nposúdeniu prevádzkarne pre účely DPH. Namietal, že v danej veci neboli naplnené podmienky tak\npriameho ako aj nepriameho účinku Smernice, a preto rozširujúci výklad pojmu prevádzkareň nemá\noporu tak vo vnútroštátnom práve, ako ani v práve Európskej únie.\n5. Posúdenie existencie prevádzkarne žalobcu pre účely DPH v Ruskej federácii krajským súdom\nžalobca považoval za nesprávne. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že stála\nprevádzkareň môže existovať aj vtedy, ak spoločnosť na svoju ekonomickú činnosť využíva na území\niného štátu technické a ľudské prostriedky inej spoločnosti. V rozsudku C 605/12 Welmory zo dňa\n16.10.2014 Súdny dvor uviedol, že prvá zdaniteľná osoba, ktorá využíva služby poskytované druhou\nzdaniteľnou osobou so sídlom v inom štáte, má v tomto inom štáte prevádzkareň, ak sa vyznačuje\ndostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou z hľadiska ľudských a technických prostriedkov.\nSkutočnosť, že prvá zdaniteľná osoba nemá v inom štáte vlastnú personálnu a materiálnu infraštruktúru,\n\nSúdny dvor neoznačil za prekážku existencie stálej prevádzkarne. V prejednávanej veci tak ide o\nskutkovo obdobnú situáciu, keď žalobca na základe dohody so spoločnosťou Kargotrans zabezpečil\npre svoju ekonomickú činnosť na území Ruskej federácie materiálne a personálne vybavenie v sídle\nspoločnosti Kargotrans, pričom zamestnanci spoločnosti Kargotrans dostávali pokyny výlučne od\nžalobcu a za splnenie svojich úloh zodpovedali taktiež iba žalobcovi. Za poskytnutie personálneho a\nmateriálneho zabezpečenia pritom platil žalobca spoločnosti Kargotrans odmenu, ktorá bola zohľadnená\nv dohodnutej obchodnej marži, a teda sa nepriamo podieľal na mzdových nárokoch zamestnancov\nspoločnosti Kargotrans. Ak teda krajský súd absenciu vlastného personálneho a materiálneho substrátu\npovažoval za prekážku existencie stálej prevádzkarne žalobcu na území Ruskej federácie, postupoval\nv rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.\n6. Zastúpenie žalobcu na území Ruskej federácie pritom splnilo aj podmienku stálosti a vhodnej\nštruktúry z hľadiska ľudských a technických prostriedkov. Okrem Dohody o poskytnutí podpory na\nobdobie kalendárneho roka 2008 žalobca predložil aj Dohodu o poskytnutí podpory na obdobie\nkalendárneho roka 2007 a vysvetlil, že rovnaká forma organizácie v Ruskej federácii bola aplikovaná\naj v predchádzajúcich rokoch 2005 a 2006. Žalobca teda takýmto spôsobom podnikal na území Ruskej\nfederácie v rokoch 2005, 2006, 2007 a 2008, čím je nepochybne daná stálosť tohto zastúpenia.\nNavyše, 29.11.2007 žalobca nadobudol 50 % podiel na základnom imaní spoločnosti KARGOTRANS,\nčo stálosť takéhoto zastúpenia ešte podporilo, keďže žalobca tak získal možnosť podieľať sa na\nrozhodovaní o poskytovaní podpory aj za spoločnosť KARGOTRANS. Podnikanie žalobcu a spoločnosti\nKARGOTRANS nie je možné v žiadnom prípade zamieňať. Vo vzťahu k zmluvám uzatváraných v mene\nžalobcu bolo jediným podnikaním spoločnosti KARGOTRANS poskytnutie personálu, kancelárskych\npriestorov a materiálneho zabezpečenia. Ekonomické úžitky zo zmlúv uzatvorených týmto personálom\nplynuli výlučne žalobcovi. Záver, že aktivity zamestnancov KARGOTRANS treba považovať za\npodnikanie spoločnosti KARGOTRANS nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepravdivý. Žalobca\ntiež poukázal na skutočnosť, že vyššie uvedené argumenty žalobca uviedol už v konaní pred krajským\nsúdom, tento sa však s nimi nevysporiadal a bez ďalšieho poukazoval na neexistenciu vlastného\nmateriálneho a personálneho substrátu ako na prekážku existencie stálej prevádzkarne žalobcu na\núzemí Ruskej federácie.\n7. K otázke samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobca uviedol, že od 01.07.2011 sa\nuplatňuje Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 zo dňa 15.03.2011, ktorým sa ustanovujú\nvykonávacie opatrenia smernice č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len „Vykonávacie\nopatrenie“), ktoré v čl. 11 ods. 2 definuje stálu prevádzkareň ako akúkoľvek prevádzkareň inú ako\nsídlo ekonomickej činnosti, ktorá sa vyznačuje dostatočným stupňom stálosti a vhodnou štruktúrou\nvyhovujúcou z hľadiska ľudských a technických zdrojov, ktoré jej umožňujú poskytovať jej služby.\nPožiadavka poskytovania služieb na nezávislom a samostatnom základe teda nie je v zmysle\ntohto Vykonávacieho nariadenia definičným znakom stálej prevádzkarne. Súdny dvor v rozhodnutí\nC-605/2012 Welmory skonštatoval, že cieľom Vykonávacieho opatrenia je zabezpečiť jednotné\nuplatňovanie systému DPH ustanovením pravidiel vykonávania smernice o DPH týkajúcich sa najmä\nzdaniteľných osôb, dodávania tovaru a poskytovania služieb ako aj miesta zdaniteľných plnení. Z\nodôvodnenia bodu 14 tohto opatrenia vyplýva, že normotvorca mal v úmysle vyjasniť niektoré pojmy\npotrebné na určenie kritérií týkajúcich sa miesta zdaniteľných plnení so zreteľom na judikatúru Súdneho\ndvora v danej oblasti. Vykonávacie opatrenie je potrebné zohľadniť aj v tomto prípade, z čoho vyplýva,\nže požiadavka poskytovania služieb na nezávislom a samostatnom základe ako definičný znak stálej\nprevádzkarne Žalobcu na území Ruskej federácie, je neopodstatnená. Vykonávacie opatrenie totiž\nsamostatnosť a nezávislosť ako definičný znak stálej prevádzkarne neuvádza. Žalobca preukázal, že\nzmluvné podmienky každej zmluvy (vrátane určenia ich predmetu, cenových a dodacích podmienok)\ndojednávali so zákazníkmi výlučne pracovníci Zastupiteľstva, pričom manažment sídliaci v Bratislave sa\npodnikateľsky do týchto rokovaní nezapájal, čo potvrdil aj krajský súd v bode 66. napadnutého rozsudku.\nManažment v Slovenskej republike zabezpečoval fakturáciu nájomného za prenájom vozňov, keďže,\nvzhľadom na medzinárodnú povahu podnikania Žalobcu, sa tieto podporné administratívne služby\nzabezpečovali centrálne. Žalobca však preukázal, že aj fakturácia nájomného prebiehala na základe\nvýkazov a informácií poskytnutých Zastupiteľstvom. Žalobca poukázal na to, že ani s týmito argumentmi\nsa krajský súd nevysporiadal, aj keď boli namietané už v konaní pred krajským súdom.\n8. Podľa žalobcu je neopodstatnený aj záver súdu, v zmysle ktorého nie je dostačujúce, ak organizačná\nštruktúra vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa. Tento záver odporuje rozhodnutiu Súdneho\n\ndvora vo veci C-260/95 DFDS, podľa ktorého ak podnikateľ usídlený v jednom štáte poskytuje služby\ncez svojho sprostredkovateľa - spoločnosť usídlenú v inom štáte, povinnosť platiť DPH vzniká v tomto\ninom štáte, ak takáto spoločnosť, ktorá koná iba ako pomocný orgán podnikateľa, má personálne a\nmateriálne vybavenie zodpovedajúce stálej prevádzkarni. Pobočka zdaniteľnej osoby, ktorá disponuje\nľudskými a technickými prostriedkami a ktorá koná iba ako pomocník takejto zdaniteľnej osoby, teda\ntvorí stálu prevádzkareň v štáte, v ktorom sa nachádza. S ohľadom na uvedené preto nemôže byť\nprekážkou existencie stálej prevádzkarne žalobcu na území Ruskej federácie to, že zmluvy o prenájme\nso zahraničnými odberateľmi neboli uzatvorené Zastupiteľstvom v Moskve. Zastupiteľstvo Žalobcu v\nMoskve, okrem iného, formou rokovaní sprostredkovávalo uzatváranie obchodných zmlúv pre žalobcu\nvo veci prenájmu železničných vagónov, pričom takáto činnosť, hoc by aj mala iba charakter pomocnej\nčinnosti, v zmysle judikatúry Súdneho dvora spĺňa charakter činnosti vykonávanej stálou prevádzkarňou,\nktorá môže mať podobu pomocného orgánu podnikateľa, resp. sprostredkovateľa. To, že sa zamestnanci\nspoločnosti KARGOTRANS takýmto spôsobom podieľali na činnosti žalobcu na území Ruskej federácie,\npritom potvrdil aj krajský súd (bod 61), keď uviedol, že žalobca preukázal, že zamestnanci spoločnosti\nKARGOTRANS sa podieľali na realizácií obchodov žalobcu v Ruskej federácií.\n9. Žalobca považuje vysvetlenie krajského súdu (bod 72), a teda prečo sa rozhodnutie Súdneho\ndvora vo veci C-260/95 DFDS nevzťahuje na prejednávaný prípad za zmätočné. Na jednej strane totiž\nkrajský súd žalobcovi vytkol, že nestačí, ak prevádzkareň poskytuje služby len pre svojho zriaďovateľa\n(bod 61), na druhej strane s ohľadom na judikát C 260/95 DFDS potvrdil, že prevádzkareň môže\nbyť v postavení pomocného orgánu podnikateľa, ale že žalobca takúto skutočnosť ohľadom svojej\nprevádzkarne nepreukázal. Sám krajský súd pritom v bode 66 napadnutého rozsudku výslovne uviedol,\nže nemá dôvod pochybovať o tom, že práve tieto osoby (zamestnanci spoločnosti KARGOTRANS)\nsa pričinili o uskutočnenie dodatočne zdanených obchodov v zdaňovacom období jún 2008 a že\npredmetné obchody nezorganizoval žalobca zo svojho sídla v Bratislave. Krajský súd teda potvrdil,\nže prevádzkareň žalobcu vykonávala činnosti - organizovala pre žalobcu obchody na území Ruskej\nfederácie, a preto je podľa žalobcu neopodstatnený následný záver krajského súdu o tom, že žalobca\nnepreukázal poskytovanie služieb cez svojho sprostredkovateľa (bod 72).\n10. Existencia a činnosť Zastúpenia žalobcu v Ruskej federácii teda spĺňala obsahovo aj skutkovo\nkritériá stálosti a vhodnosti materiálneho aj personálneho zastúpenia. Žalobca mal zabezpečený stály\na materiálny substrát na základe Dohody o poskytnutí podpory so spoločnosťou KARGOTRANS a\nv rámci daňového konania bolo preukázané, že títo zamestnanci sa podieľali na realizácii obchodov\nžalobcu v Ruskej federácii a podliehali riadiacej právomoci žalobcu, ktorý pre tieto účely využíval aj\npotrebné materiálne a technické zabezpečenie poskytnuté spoločnosťou KARGOTRANS za odplatu.\nČinnosť Zastupiteľstva teda spĺňala definičné znaky stálej prevádzkarne tak, ako vyplývajú z § 4\nods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z. a únijného práva (stálosť a materiálny a personálny substrát) a\nzároveň nebolo spochybnené, že Zastupiteľstvo vykonávalo pre žalobcu činnosti (sprostredkovávanie\nuzatvárania zmlúv o prenájme, dohadovanie obchodných podmienok, kontrola stavu a zabezpečovanie\nopráv vozňov), ktoré sú pre činnosť prenájmu vozňov kľúčové. Navyše, pri posúdení existencie\nprevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii vychádzal krajský súd podľa žalobcu nesprávne aj zo zákonnej\ndefinície pojmu prevádzkareň podľa § 7 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 17 zákona č. 455/1991\nZb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon\nč. 455/1991 Zb.“ (bod 58 a 59 rozsudku), na základe čoho dospel k záveru, že podnikateľ si zriaďuje\nprevádzkareň ako organizačnú zložku za účelom prevádzkovania vlastnej podnikateľskej činnosti a\noznačuje ju vlastným obchodným menom. Obchodný zákonník a ani zákon č. 455/1991 Zb. však\npodmienky podnikania na území Ruskej federácie neupravujú a nemôžu slovenským podnikateľom\nurčovať povinnosti označovania svojej ruskej prevádzky obchodným menom. Definícia prevádzkarne,\ntak ako je vymedzený v Obchodnom zákonníku a zákone č. 455/1991 Zb. nie je určujúca ani pre\nposúdenie pojmu prevádzkareň pre účely DPH, keďže na tieto definície zákon č. 222/2004 Z.z.\nneodkazuje. V § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. je uvedená špeciálna definícia pojmu podnikanie pre\núčely určenia prevádzkarne, ktorá sa líši od pojmu „podnikanie“ upraveného v zákone č. 455/1991 Zb.\na pojmu „podnikanie zahraničnej osoby“ podľa Obchodného zákonníka. Na zistenie prevádzkarne pre\núčely DPH sa teda aplikujú odlišné definičné kritériá, než pre účely určenia prevádzkarne ako miesta,\nkde sa vykonáva podnikateľská činnosť, krajský súd však tieto dva separátne inštitúty bez akéhokoľvek\nzdôvodnenia zamieňal.\n11. Krajský súd podľa žalobcu nemohol brať do úvahy skutočnosť, že nesplnenie povinnosti odviesť\nDPH v Ruskej federácii má vplyv na určenie miesta dodania služieb pre účely DPH, keďže použitie\n\nzrkadlového posúdenia má určité relatívne opodstatnenie iba pri transakciách medzi dvoma členskými\nštátmi Európskej únie. Pri službách uskutočňovaných medzi členským a nečlenským štátom môže\nvzniknúť situácia, ktorá vedie k dvojitému zdaneniu alebo dvojitému nezdaneniu, a to v závislosti od\nprávneho poriadku štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. Skutočnosť, že podnikanie žalobcu z\núzemia Ruskej federácie nevyústilo do platenia priamych alebo nepriamych daní v Ruskej federácii\nnemôže slúžiť ako argument pre vyvodenie záverov z pohľadu slovenského zákona č. 222/2004 Z.z.\nPredmetné služby neboli poskytnuté v rámci Slovenskej republiky, ale v rámci Ruskej federácie a\nskutočnosť či takéto služby podliehajú zdaneniu v Ruskej federácii alebo nie, je záležitosťou príslušných\nprávnych predpisov Ruskej federácie.\n12. Argumentáciu krajského súdu, poukazujúcu na možné nezaplatenie DPH v Ruskej federácii\nžalobcom za uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, žalobca označil za novú skutočnosť, ktorá\nnebola predmetom preskúmavaného daňového konania. Podľa žalobcu krajský súd týmto postupom,\nktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nahrádza činnosť\nsprávneho orgánu, keďže ho možno hodnotiť ako prejav snahy doplniť alebo nahradiť dôvody\nrozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zdanenie jeho obchodov v Ruskej\nfederácii správca dane ani žalovaný neskúmali, na preukázanie zaplatenia takejto dane žalobcu nikdy\nnevyzvali, ani sa v napadnutých rozhodnutiach platením ekvivalentu DPH v Ruskej federácii žalobcom\nnezaoberali a túto skutočnosť právne nevyhodnocovali.\n13. Podľa názoru žalobcu, krajský súd vyložil pojem stálej prevádzkarne v rozpore únijným právom, a\npreto vznikla povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie je nasledovné:\na) Rozumie sa na účely zdaňovania príjmov z prenájmu železničných vozňov, ktoré slovenská\nspoločnosť prenajíma na území Ruskej federácie v prípade, ak slovenská spoločnosť využíva na\ntúto svoju ekonomickú činnosť materiálnu a personálnu infraštruktúru inej spoločnosti na území\nRuskej federácie v zmysle Dohody o podpore, na základe ktorej zamestnanci tejto inej spoločnosti\nsprostredkúvajú obchodné zmluvy a vykonávajú ďalšie služby súvisiace s prenájmom vozňov, pod\nmiestom, kde sa nachádza stála prevádzkareň slovenskej spoločnosti, miesto, kde má sídlo táto iná\nspoločnosť nachádzajúca sa na území Ruskej federácie?\nb) Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že zmluvy o prenájme\nvozňov sprostredkovávané zastupiteľstvom slovenskej spoločnosti podpisovala priamo slovenská\nspoločnosť?\nc) Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že slovenská spoločnosť\nneoznámila zriadenie zastúpenia na území Ruskej federácie ruským úradom alebo to, že neodviedla\nekvivalent DPH v Ruskej federácií?\nIII.\n14. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.\nPoukázal na to, že k otázke „stálej prevádzkarne“ sa Súdny dvor EÚ už vyjadril v rozhodnutiach, na ktoré\npoukázal žalovaný, ako aj krajský súd. Taktiež poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n6S/121/2013, 6S/123/2013, 2S/123/2013, 2S/124/2013, ktorými boli žaloby žalobcu v rovnakých veciach\nzamietnuté a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/28/2015, 6Sžf/27/2015, 6Sžf/65/2015,\n6Sžf/44/2015, 6Sžf/18/2015, 6Sžf/19/2019, ktorými zmenil napadnuté zrušujúce rozsudky krajského\nsúdu tak, že žaloby zamietol.\n\nIV.\n15. Žalobca v podanej replike uviedol, že proti rozsudkom, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom\nvyjadrení, podal ústavné sťažnosti, ktoré sú vedené na Ústavnom súde SR pod sp. zn. RVP 15/2017\nRVP 13/2017, II. ÚS 170/2017, RVP 14/2017, I. ÚS 19/2017.\nV.\n\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej\nsťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455\nSSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).\n17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „kasačný súd“) vychádzal zo skutkového\nstavu, ktorý podrobne v odôvodnení rozsudku popísal krajský súd, preto pre účastníkov konania známe\nfakty a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať a len v stručnosti z neho vyberá nasledovné:\n18. Správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa DPH daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie jún 2008,\no výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9900403/5/639185/2012/Zat\nzo dňa 31.05.2012. Žalobca doručil dňa 19.06.2012 vyjadrenie k protokolu a správca dane vypracoval\ndodatok č. 1 k predmetnému protokolu, ktorý bol prerokovaný s konateľom žalobcu, čo je zaznamenané\nv zápisnici č. 9900403/5/1125900/2012/Zat zo dňa 21.06.2012. Na základe výsledkov daňovej kontroly\nvydal správca dane dodatočný platobný výmer č. 9900403/1/1431925/2012/JanS zo dňa 03.07.2012,\nktorým žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods.\n5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 139.841,46 €.\nDôvodom vyrubenia rozdielu DPH bola skutočnosť, že žalobcovi nevznikla v zdaňovacom období jún\n2008 na území Ruskej federácie prevádzkareň, prostredníctvom ktorej by na území Ruskej federácie\nvykonával ekonomickú činnosť, a teda miestom predaja služieb spojených s prenájmom železničných\nvagónov je miesto, kde mal žalobca svoje sídlo - tuzemsko. Z uvedeného dôvodu bol žalobca ako\nplatiteľ DPH povinný za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov\nza uvedené zdaňovacie obdobie priznať DPH a odviesť ju do štátneho rozpočtu v súlade so zákonom\nč. 222/2004 Z.z. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer z dôvodu\nnesplnenia kritérií pre posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako prevádzkarne na účely\nDPH. Vzhľadom na to, že miesto dodania služieb prenájmu železničných vagónov je určené podľa §\n15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., t. j. miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby\nsvoje sídlo - tuzemsko, žalobca bol povinný vyhotoviť faktúry za dodanie služby prenájmu železničných\nzákonov pre zahraničných odberateľov podľa pripojenej tabuľky s DPH v súlade so zákonom č. 222/2004\nZ.z.\n19. V danom prípade ide o právnu vec tých istých účastníkov konania, založenú na obdobných\nskutkových zisteniach a právnych úvahách, ktoré boli aj predmetom súdneho prieskumu pred\nkrajským súdom a v kasačných konaniach vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn.\n6Sžf/18/2015, 6Sžf/19/2015, 6Sžf/27/2015, 6Sžf/28/2015, 6Sžf/44/2015, 6Sžf/65/2015 všetky zo dňa\n28.09.2016, týkajúcich sa len iného zdaňovacieho obdobia.\n20. Podľa § 464 ods. 1 SSP, kasačný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 6Sžf/19/2015 zo dňa 28.09.2016, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom\nrozsahu uvádza: „Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania.\nJednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje\nsprávca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy\nštátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a\nostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je\nvyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane\nzisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo\nvznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto\nzákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia\ndane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného\nzákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia\ntovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý\nvedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\n\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré\nmajú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a\nvyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,\nako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým\nsubjektom.\nPodľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto\npodnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.\nPodľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle\nakúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.\nEkonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem\na ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a\npoľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,\nduševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku\na nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom\nspoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v\nrovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje\nsídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo,\nmiesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde\nsa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.\nS poukazom na citované ustanovenia zákona najvyšší súd s uvedeným názorom krajského súdu\nnesúhlasí. Daňové orgány v danej veci postupovali v súlade so zákonom keď s poukazom na ust. § 4 ods.\n7 zákona o DPH dospeli k záveru, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti\nžalobcu v Rusku ako prevádzkarne, keď aj podľa najvyššieho súdu žalobca hodnoverným spôsobom\nnepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Rusku:\n- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy, uskutočňovalo\nmanažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby a vykonávalo konkrétnu ekonomickú\nčinnosť na území Ruskej federácie v súvislosti s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom\nželezničných vozňov pre konkrétnych odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré\nmalo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;\n- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a\nmateriálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom železničných vagónov samostatne.\nNajvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu (rozsudky 2S/123/2013 a 2S/124/2013, oba zo dňa\n13.07.2015; rozsudky 6S/121/2013, 6S/123/2013, 6S/122/2013, všetky zo dňa 11.06.2015) poukazuje\nna to, že problematika prevádzkarne na účely DPH (v súvislosti s miestom zdaňovania) bola riešená\nviacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95, C-390/96, C-73/06). Pri výklade pojmu\nprevádzkareň, žalovaný aj podľa názoru najvyššieho súdu dôsledne vychádzal z európskej úniovej\nregulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená vyššie uvedenými smernicami a judikatúrou\nSúdneho dvora. Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, ktoré\nvychádza z cieľov predmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s ich\nzamýšľaným účelom.\nZákon o DPH stanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom na území SR\nspĺňať kritéria prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné\nna výkon ekonomickej činnosti. Najvyšší súd sa taktiež stotožňuje so závermi žalovaného, že v zmysle\nprávne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania\nsamostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá disponuje materiálnym\nvybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory,\nv ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením (pracovníkmi, ktorí\nsú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá z miesta svojho zriadenia\ndojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať\nplatby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje.\nPre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH nepostačuje, ak takáto organizačná\nštruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.\nPodľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica\nzáväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\npričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nAplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky\nv Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo\n\nEÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri\nrozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora\nEÚ.\nVnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomoci vždy usilovať o\neurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie\njej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. 1-6057, bod 111), bez\nohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Použitie priameho\núčinku (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio\nvtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr.\nrozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. 1-5197, bod 40).\nJe nepochybné, že zákon o DPH v znení platnom a účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho\nobdobia (2008) a jeho ustanovenie § 4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie smernice Rady 77/388/\nEHS a smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Žalobca sa preto nemýlil, keď tvrdí,\nže požiadavky uvedených smerníc boli v relevantnom čase implementované do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Z toho však aj podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri aplikácii pojmu\nprevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby bolo možné riadiť sa len doslovným znením\n§ 4 ods. 7 zákona o DPH a nehľadieť na kontext jednotného systému DPH stanoveného právom EÚ.\nPráve naopak vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi smerníc, ktorých\nobsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň vyplývajúcich\nzo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Argumentáciou žalobcu, ktorou sa dovolával gramatického\nvýkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom smernice\nneprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, považoval aj najvyšší súd za nesprávnu, nakoľko\nsa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ. Pokiaľ\nteda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta podnikania, ktoré\nmá personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7 zákona o DPH),\nhodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii,\npostupovali aj podľa názoru najvyššieho súdu v súlade so zákonom.\nZ uvedených záverov vyplýva, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú\nzo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a\nnezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do\nprávnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe\nDohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení\nzamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali\nriadiacej právomoci žalobcu a využívali‚ materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.\nAktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno však podľa názoru\nNajvyššieho súdu SR považovať za dodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko\nvo vzťahu k tretím osobám išlo o podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ služby\nbenefitoval na území Ruskej federácie žalobca. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol\nspoluvlastníkom spoločnosti Kargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v\noblasti prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti\nKargotrans.\nNajvyšší súd SR poukazuje aj na to, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju\norganizačnú zložku, nakoľko táto nefunguje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných\ndokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov\nprávnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov, príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu\nželezničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných\nprevádzkarňou v Rusku. Naviac žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetné obchody\nzdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Taktiež nepreukázal a ani to netvrdil, že by prevádzkareň\nso sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom.\nNajvyšší súd SR poukazuje tiež na to, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad podpísaný\nriaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by sa vzťahoval k službám prenájmu železničných vagónov\nposkytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným fakturovaným prenájmom železničných vagónov\npriamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných\nvagónov, ktorá by bola podpísaná riaditeľkou Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k\nurčitým plneniam a povinnostiam. Zároveň činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace s\nprijímaním a odosielaním úhrad, činnosti vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle žalobcu na území\nSlovenskej republiky. Zmluvy za prenájom železničných vagónov boli uzatvorené konateľom žalobcu a\nnie riaditeľkou Zastupiteľstva.\n\nNapokon súd nezistil, že by žalovaný porušil ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkoch, ako aj\nzásad primeranosti a zákonnosti v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie\no odvolaní proti prvostupňovému platobnému výmeru. Je zrejmé, že v konaní o odvolaniach žalobcu proti\ndvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 okolnosti prípadu nepochybne umožňovali žalovanému\nkonštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a požiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na\nrozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom upovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v\nlehote 60 dní, žalovaný výslovne neoznačil okolnosti prípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne\nnepomenoval, možno považovať jeho postup za zodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo\nfinancií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.\nVzhľadom k vyššie uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci neporušili\nzákon, keď dostatočne zistili skutkový stav veci a zistený skutkový stav veci správne právne posúdili a\nsvoje závery aj náležite odôvodnili zo všetkých relevantných hľadísk.\nNajvyšší súd v konaní žalovaného nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).“\n21. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti podal návrh na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu\ndvoru EÚ, keďže podľa názoru žalobcu, krajský súd vyložil pojem stálej prevádzkarne v rozpore s únijným\nprávom, keďže za dôvody neexistencie stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie považoval (i)\nabsenciu vlastného personálu a materiálu; (ii) neexistenciu zmlúv o prenájme vozňov podpísaných\nriaditeľkou Zastupiteľstva a (iii) nesplnenie oznamovacích povinností a neodvedenie ekvivalentu DPH\nv Ruskej federácii.\n22. Najvyšší súd SR uvádza, že zo zistení krajského súdu (bod 67- 70) vyplýva, že\n„aktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno považovať za\ndodanie služby prevádzkárňou žalobcu v Ruskej federácii, keďže vo vzťahu k tretím osobám išlo\no podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ služby benefitoval na území Ruskej\nfederácie žalobca. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol spoluvlastníkom spoločnosti\nKargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v oblasti prenájmu železničných\nvagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti Kargotrans. Zistené okolnosti\nnasvedčujú tomu, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju organizačnú zložku,\nnakoľko táto nefiguruje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných dokumentoch žalobcu\na nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov právnických osôb, keď\npodľa zistení daňových orgánov príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu železničných vagónov v\nRuskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných svojou prevádzkárňou v Rusku.\nKrajský súd považuje za potrebné tiež upozorniť na to, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by\npredmetné obchody zdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Niet pochýb o tom, že ak by žalobca\ndaň z predmetných obchodov v Rusku zaplatil, bol by to jeho podstatný argument v rámci daňovej\nkontroly. V priebehu daňovej kontroly žalobca taktiež nepreukázal a ani to netvrdil, že by prevádzkareň\nso sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom. Pokiaľ\nide o jeho argumentáciu v súvislosti s neregistráciou jeho prevádzkarne na území Ruskej federácie,\npoukazuje súd na to, že daňové orgány nepostavili svoj právny názor o neexistencii stálej a samostatnej\nprevádzkarne na tom, či si žalobca túto prevádzkareň dal zaregistrovať príslušnými ruskými autoritami\nalebo nie. Súd je však toho názoru (bez znalosti relevantného práva Ruskej federácie), že podnikateľ\nso sídlom v Slovenskej republike celkom iste má povinnosť oficiálnym spôsobom dať ruskej daňovej\nspráve na vedomie, že podniká na území jej jurisdikcie. Pokiaľ tak žalobca neurobil a svoje podnikanie\nna území Ruskej federácie realizoval prostredníctvom ruskej spoločnosti a jej zamestnancov, nemalo\nzastupiteľstvo žalobcu prakticky žiaden právny dôvod vystupovať ako subjekt právnych vzťahov vo\nvlastnom mene vo vzťahu k ruským úradom. Ruská daňová správa sa preto nemusela o jeho podnikaní v\nRuskej federácii a príjmoch z neho vyplývajúcich vôbec dozvedieť. Voči slovenskej daňovej správe však\nžalobca vystupoval ako subjekt s vlastnou zriadenou prevádzkárňou v Rusku, ktorá tam dodávala služby\nprenájmu železničných vagónov tvrdiac, že tieto obchody nemajú byť v zmysle § 15 ods. 1 zákona o\nDPH zdanené DPH v Slovenskej republike. Tento postup by umožňoval vyhýbanie sa daňovej povinnosti\nza dodanie služieb tak v mieste sídla spoločnosti, ako aj v mieste uskutočnenia služieb, čo považuje\nsúd za neakceptovateľné“.\n23. Položiť prejudiciálnu otázku by bolo možné iba vtedy, keby zistené skutkové okolnosti odôvodňovali,\nže prevádzkareň bola zriadená. Stála prevádzkareň vyžaduje dostatočný stupeň stálosti, rovnako\n\nako personálne a technické vybavenie, ktoré umožňuje autonómne poskytovanie služieb ( ktoré v\ndanom prípade nebolo preukázané). Problematika prevádzkarne na účely DPH bola riešená viacerými\nrozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95, C-390/96, C-73/06), v zmysle ktorých žalovaný dospel\nk záveru, že v prejednávanom prípade sa miesto dodania fakturovaných služieb prenájmu železničných\nvagónov určí podľa základného pravidla, a to podľa § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., t.j. miestom\ndodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby, t.j. žalobca svoje sídlo, teda tuzemsko. Systém\nDPH je však harmonizovaný iba medzi členskými štátmi EU. Prípadné zriadenie prevádzkarne v Ruskej\nfederácii by malo extrateritoriálny charakter, mimo pôsobnosti práva EU. Túto otázku hodnotil kasačný\nsúd ako acte claire.\n24. Kasačný súd na základe totožných dôvodov uvedených vyššie dospel aj v tomto prípade k záveru, že\nKrajský súd v Bratislave vec správne právne posúdil, preto kasačnú sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú\na zamietol ju podľa § 461 SSP.\n25. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 v\nspojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania, pretože vo\nveci nemal úspech. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona nevyplýva.\n26. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}