Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/6/2017 z 30. 1. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. 3Sžf/6/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1013200658.1
Najvyšší súd | 3Sžf/6/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:1013200658.1 | 2018-01-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a8c33981-bcaf-40af-adbf-d21c28aabfad
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200658.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/6/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200658
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1013200658.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumana a zo
sudcov JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: LECKAUN,
s.r.o., IČO: 47 241 161, Bancíkovej 1/A, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Marônek &
Partners, s.r.o., Bancíkovej 1/A, Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova 32,
Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9101302/5/497313/13/Mol
zo dňa 6. februára 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
6S/88/2013-62 zo dňa 10. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave   č. k. 6S/88/2013-62 zo dňa
10. apríla 2015  p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. 9101302/5/497313/13/Mol zo dňa 06.02.2013 o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods.
6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého
administratívneho rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“)

Krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania
napadnutého administratívneho rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“), § 3 ods. 1, 3, § 4 ods. 4,
5, 6, zákona č. 222/2004 Z.z., judikatúru Súdneho dvora EÚ a dospel k záveru, že nie je možné súhlasiť
s námietkou žalobcu týkajúcou sa nadobudnutia jeho postavenia platiteľa DPH ex lege (ktorým sa mal
stať v dôsledku svojho právneho nástupníctva ) a ani s námietkou, že napadnuté rozhodnutie je nulitným
rozhodnutím, pretože na jeho vydanie nebol žalovaný kompetentným a rovnako ani s námietkou, že
oznámenie žalovaného zo dňa 06.02.2013 nie je možné považovať za rozhodnutie v zmysle ustanovenia
§ 244 ods. 3 O.s.p. a z toho dôvodu nespĺňajúce podmienky súdneho prieskumu podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p.

Úmyslom žalobcu podľa názoru krajského súdu bolo zabezpečiť pre tieto nové spoločnosti registráciu
pre DPH zo zákona, aby sa obišiel proces dobrovoľnej registrácie a povinnosť zložiť zábezpeku na daň
v zmysle § 4c zákona č. 222/2004 Z.z. a to s cieľom „predať“ takéto spoločnosti oveľa výhodnejšie ako
by to bolo v prípade neplatcov DPH.



II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší súd
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie,
alternatívne zruší rozsudok krajského súdu, vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania
z dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

V dôvodoch rozsiahleho odvolania a doplnenia odvolania namietal, že súd vychádzal z premisy, že
žalobca podal správcovi dane žiadosť o registráciu pre DPH, avšak toto zistenie nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní a je chybné, pretože v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. žalobca
oznámil daňovému úradu skutočnosť, že sa dňom vzniku (t.j. zápisom do obchodného registra) stal
platiteľom DPH. Z hľadiska predmetného ustanovenia bol  daňový úrad zo zákona povinný vykonať
registráciu tohto subjektu pre DPH ku dňu jeho vzniku a vydať mu osvedčenie o registrácii DPH.
Iný procesný postup daňového úradu ani iné rozhodnutie vo veci zákon neupravuje. Akýkoľvek iný
postup nemá oporu v zákone, a preto je rozhodnutie žalovaného, resp. oznámenie daňového úradu
o nevykonaní registrácie nezákonné a nulitné, rovnako ako aj postup, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia
predchádzal.

V ďalšej časti odvolania uviedol, že ak má žalovaný pochybnosti o tom, či právny nástupca platiteľa DPH
spĺňa atribúty zdaniteľnej osoby, môže kedykoľvek po jeho vzniku začať konanie o zrušení registrácie
pre DPH. Žalovaný bez toho, aby vykonal náležité šetrenie a náležite zistil skutkový stav, a bez toho,
aby umožnil subjektu vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy a vyjadrenia a predložiť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, si nemôže urobiť úsudok o tom, či je daný subjekt možné považovať
za zdaniteľnú osobu, najmä ak voči konečnému rozhodnutiu vo veci nie je možné podať riadny opravný
prostriedok.
V tomto konkrétnom prípade poukázal na skutočnosť, že aj spoločnosť - ZARIVAR, s.r.o., vznikla
rovnako ako žalobca, t.j. rozdelením zanikajúcej spoločnosti M+M Business, s.r.o., ktorá bola platiteľom
DPH, pričom daňový úrad v prípade spoločnosti ZARIVAR, s.r.o., túto na základe jej oznámenia o
skutočnosti, že vznikla ako právny nástupca platiteľa DPH, riadne registroval pre DPH a vydal jej
osvedčenie o DPH bez toho, aby daňový úrad skúmal, či ku dňu svojho vzniku spĺňala atribúty zdaniteľnej
osoby alebo nie. Pre úplnosť uviedol, že v čase vzniku spoločnosti ZARIVAR, s.r.o., platila rovnaká
právna úprava § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. ako v čase vzniku žalobcu. Vyvstáva teda otázka,
prečo nebol rovnaký postup uplatnený aj pri vzniku žalobcu. V tejto súvislosti považoval za dôležité
uviesť, že týmto procesným postupom žalovaný porušil aj ďalšiu zo základných zásad daňovej správy,
a to zásadu jednotnosti postupu a rovnosti účastníkov konania vyjadrenú v ustanovení § 3 ods. 9
zákona č. 563/2009 Z.z., v zmysle ktorej platí, že správca dane má dbať na to, aby pri rozhodovaní v
skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Porušením tejto zásady žalovaným
vyvstáva pre účastníkov v obdobných prípadoch stav značnej právnej neistoty, kedy nie je možné
predpokladať ako bude žalovaný v skutkovo rovnakých prípadoch postupovať. Protichodné závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu účelu princípu právnej istoty, ktorý je
jedným z hlavných atribútov právneho štátu. Takéto rozhodovanie spochybňuje do istej miery objektivitu
a elimináciu svojvôle rozhodovania štátnych orgánov, keďže sa účastník nemôže spoliehať na obsah
právoplatného a právne správneho predchádzajúceho rozhodnutia v analogickej, takmer totožnej veci za
platnosti tej istej zákonnej úpravy. Je taktiež nevyhnutné zabezpečiť právnu istotu účastníkov založenú
na požiadavke, aby v čase prijatia určitého rozhodnutia, akým je aj rozhodnutie o rozdelení spoločnosti
s právnym nástupníctvom, v tom zmysle, aby účastník vedel aké budú následky tohto rozhodnutia podľa
objektívneho a aktuálne platného práva.

Postup žalovaného, ak nevydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o registráciu, ale túto skutočnosť
žalobcovi oznámil len „neformálne“ listom, nie je súladný ani s ustanovením § 63 ods. 1 zákona č.
563/2009 Z.z., v zmysle ktorého rozhodovať o právach a povinnostiach možno len rozhodnutím. Nevydať
rozhodnutie v prípade neúplnej, či neopodstatnenej žiadosti platiteľa DPH by bolo porušením článku 46
Ústavy SR, ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Záverom uviedol, že o skutočnosti, že žalovaný nemohol podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.
platnom v rozhodnom čase rozhodnúť o nevykonaní registrácie svedčí aj posledná novela zákona č.



222/2004 Z.z. vykonaná zákonom č. 360/2013 Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 4 ods. 4 (predtým ods.
6) doplnené.

III.

Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu pridržal svojho vyjadrenia podaného k žalobe a keďže
nenastali žiadne iné skutočnosti na strane žalovaného, ktoré by Oznámenie Daňového úradu Bratislava
zmenili, navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.

V písomných dôvodoch ďalej uviedol, že žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava 1., odd. Sro, vložka č. 83817/B, ktorá vznikla ako právny nástupca
obchodnej spoločnosti ZARIVAR s.r.o., so sídlom na Bancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava, IČO: 47 239
387. Táto spoločnosť bola registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty odo dňa 15.06.2012 a
zanikla bez likvidácie rozdelením dňa 07.09.2012, t.j. po 84 dňoch na dvadsať samostatných spoločností,
ktoré sa stali jej právnymi nástupcami. Jednou z týchto dvadsiatich spoločností je i žalobca. Krátko po
rozdelení dňa 10.09.2012 oznámil žalobca tieto skutočnosti Daňovému úradu Bratislava a zároveň v tom
istom podaní žiadal, aby Daňový úrad Bratislava podľa ustanovenia § 4 od. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.
registroval spoločnosť pre daň z pridanej hodnoty, vydal jej osvedčenie o registrácii pre DPH a pridelil
jej identifikačné číslo pre DPH.

Žalobca oznámil žalovanému, že sa stal platiteľom DPH dňa 10.09.2012 v zmysle § 4 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z.z. Žalovaný vydal dňa 06.02.2013 Oznámenie o nevydaní osvedčenia podľa § 4 ods. 6
zákona č. 222/2004 Z.z.

Žalobca nesprávne posúdil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, keďže táto sa vzťahuje na
zdaniteľné osoby, ktoré sú právnym nástupcom platiteľa, čiže ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004
Z.z. sa na žalobcu nevzťahovalo.

Žalovaný nemal povinnosť zo zákona registrovať žalobcu ako platiteľa DPH a ani ho neregistroval,
nevydal mu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty a nepridelil mu identifikačné číslo pre
daň z pridanej hodnoty na základe zistených skutočností pri preverovaní splnenia atribútov zdaniteľnej
osoby podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z.

Daňový úrad je povinný vydať osvedčenie o registrácii iba v prípade, ak sú naplnené zákonom stanovené
predpoklady. Právna norma jednoznačne stanovuje, že nie každý právny nástupca platiteľa DPH sa
stáva automaticky platiteľom DPH, ale iba taký právny nástupca, ktorý je zdaniteľnou osobou sa stáva
platiteľom DPH. Keďže žalobca nespĺňal atribúty zdaniteľnej osoby podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z.,
nemohol sa dňom svojho vzniku stať platiteľom dane z pridanej hodnoty zo zákona, aj keď je právnym
nástupcom platiteľa DPH.

Žalovaný nemal pochybnosti o skutočnosti, že žalobca ku dňu svojho vzniku dňa 07.09.2012
nevykazoval základné atribúty zdaniteľnej osoby. Tieto odvodil od skutočnosti, že ani právny predchodca
žalobcu spoločnosť ZARIVAR, s.r.o. reálne nevykazoval odo dňa svojho vzniku t.j. od 15.06.2012 atribúty
zdaniteľnej osoby podľa § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty až ku dňu svojho
zániku, t.j. ku dňu 07.09.2012.

Žalovaný vyhodnotením atribútov zistil, že spoločnosť ZARIVAR, s.r.o. síce bola platiteľom dane
z pridanej hodnoty od 15.06.2012, ale nebola ku dňu výmazu z obchodného registra 07.09.2012
zdaniteľnou osobou s ekonomickou činnosťou na pokračujúcej báze tak, ako definuje § 3 zákona č.
222/2004 Z.z.

Zrušením spoločnosti ZARIVAR, s.r.o., bez likvidácie a jej rozdelením na dvadsať samostatných
spoločností, išlo len formálny prevod z dôvodu pokusu o získania výhody registrácie pre daň z pridanej
hodnoty pre dvadsať samostatných spoločností, ktoré sa na základe projektu rozdelenia obchodnej
spoločnosti osvedčeného do notárskej zápisnice zo dňa 28.08.2012 č. N 428/2012 stávajú jej právnymi
nástupcami.



Na základe smernice Rady 2006/112/ES a ustálenej judikatúry SD EÚ môže postavenie platiteľa DPH
nadobudnúť len zdaniteľná osoba, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť. Pri výklade pojmov používaných
v zákone č. 222/2004 Z.z. nie je možné vychádzať len z gramatického výkladu tohto zákona, ale daňová
správa sleduje zmysel a účel týchto ustanovení ako aj kontext, v akom je tento právny predpis upravený.
Ustanovenie § 4 zákona č. 222/2004 Z.z. nie je možné vykladať nezávisle od iných ustanovení, ale
naopak ide tu o jeho priamu nadväznosť na § 3 uvedeného zákona, podľa ktorého je zdaniteľnou
osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo
výsledky tejto činnosti. Ekonomická činnosť je vymedzená v § 3 ods. 2 uvedeného zákona.

Len zdaniteľné osoby vykonávajúce ekonomickú činnosť môžu nadobudnúť postavenie platiteľa DPH a
to na základe ich žiadosti o dobrovoľnú registráciu, alebo po dosiahnutí obratu z ekonomickej činnosti
vo výške 49 790 eur za dvanásť nasledujúcich po sebe idúcich mesiacov, alebo zo zákona v prípadoch
uvedených v § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. Vysvetlením pojmov ekonomická činnosť a zdaniteľná
osoba sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ (napr. rozsudok C-230/94 Enkler). Konanie, u ktorého chýba vážny
úmysel zahájiť ekonomickú činnosť a ktorého účelom je nadobudnutie postavenia platiteľa DPH, ktorý
si môže uplatňovať právo na odpočítanie dane, status zdaniteľnej osoby nezakladá (napr. rozsudok
C-100/94 Intercommunale voor zeewaterontziting /INZOI). Overenie skutočnosti, či žiadateľ vykonáva v
čase podania žiadosti o registráciu pre DPH nezávisle ekonomickú činnosť, teda či je v zmysle zákona
č. 222/2004 Z.z. zdaniteľnou osobou, nie je v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES a ustálenej
judikatúry SD EÚ (napr. C-268/83 Rompelman - „... odteraz čl. 4 nie je proti tomu, aby daňová správa
vyžadovala, aby bol deklarovaný zámer potvrdený objektívnymi prvkami, ako sú špecifická spôsobilosť
priestorov navrhnutých na obchodné prevádzkovanie“.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a uznesením sp.
zn. 3Sžf/69/2015 zo dňa 06.10.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/88/2013-62
zo dňa 10.04.2015 a konanie zastavil.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III. ÚS 91/2016-74 zo dňa 17.05.2016 rozhodol, že
základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Sžf/69/2015 zo dňa 06.10.2015. Predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

V obdobných veciach došlo v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR k rozdielnym právnym
názorom, čo mohlo vytvoriť stav právnej neistoty. Na základe prehodnotenia právnych názorov, ako
aj vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR odvolací súd v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7
O.s.p. odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/35/2014 zo dňa 18.06.2015 a sp. zn.
3Sžf/118/2014 zo dňa 02.12.2015, ktorý prešiel aj následným testom ústavnosti (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 562/2016 zo dňa 20.07.2016).

„Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia - oznámenia žalovaného č.
9101302/5/3426622/12/Kes zo dňa 19.11.2012, ktorým oznámil žalobcovi nevydanie osvedčenia podľa
§ 4 ods. 6 zák. o DPH, keďže sa nestal platiteľom DPH zo zákona, nakoľko jeho právny predchodca
nebol ku dňu výmazu z obchodného registra zdaniteľnou osobou, tak ako to definuje § 3 zák. o DPH.



Nakoľko v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, zaoberajúc
sa len námietkami vznesenými v podanom odvolaní a po ich vyhodnotení vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v
zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom
rozsahu. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za
správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom
odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 3 ods. 1 zák. o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek
ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 zák. o DPH, ekonomickou činnosťou (ďalej len ,,podnikanie“) sa rozumie každá
činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb
vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie
podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj
využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je
majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania
príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Podľa § 4 ods. 6 zák. o DPH (účinného v rozhodnom čase), platiteľom sa stáva aj právnická osoba alebo
fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú
organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, a to odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti.
Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie,
a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ktorá dodá
stavbu, jej časť alebo stavebný pozemok alebo prijme platbu pred ich dodaním, a to tým dňom, ktorý
nastane skôr, ak sa z dodania má dosiahnuť obrat podľa odseku 1, okrem dodania stavby, jej časti alebo
stavebného pozemku, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 38 ods. 1. Títo platitelia sú povinní oznámiť
daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto
skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre
daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia
oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nemohol zisťovať žiadne okolnosti toho, či je alebo nie je
zdaniteľnou osobou, odvolací súd poukazuje, že len takáto osoba môže byť registrovaná pre DPH.
Takýto záver nielenže vyplýva priamo z gramatického obsahu a slovného spojenia použitého v
dotknutom ustanovení, ale je aj v súlade s jeho systematickým výkladom. Registrácia pre DPH, či
už na základe dosiahnutého obratu alebo dobrovoľnej registrácie sa vzťahuje na zdaniteľné osoby, a
niet rozumného dôvodu predpokladať, že v prípade postupu o aký šlo vo veci samej, teda registrácie
právnych nástupcov platiteľov DPH, by zákonodarca ako dôsledok právnej úpravy zamýšľal, aby boli
registrované na DPH aj osoby, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami. Nie každý právny nástupca bez
likvidácie zaniknutého platiteľa DPH sa stáva automaticky platiteľom DPH, ale môže sa ním stať len
právny nástupca, ktorý bol aj zdaniteľnou osobou podľa zák. o DPH.

Žalobca poukázal na rozsudok SDEÚ C-527/11 Ablessio SIA, v ktorom súdny dvor dospel k záveru,
že čl. 213, 214 a 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby daňový úrad členského štátu
odmietol prideliť identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty spoločnosti len preto, že táto spoločnosť
podľa uvedeného úradu nedisponuje hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na výkon
prihlasovanej ekonomickej činnosti a že vlastníkovi podielov na základnom imaní tejto spoločnosti už
bolo viackrát pridelené takéto číslo pre spoločnosti, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonávali ekonomickú
činnosť, a ktorých podiely na základnom imaní boli prevedené krátko po pridelení uvedeného čísla,
bez toho, aby dotknutý daňový úrad na základe objektívnych skutočností preukázal, že existujú vážne
nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k podozreniu, že pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej



hodnoty bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či uvedený
daňový úrad poskytol vo veci samej vážne nepriame dôkazy o existencii nebezpečenstva podvodu.

Súdny dvor sa v tejto veci zaoberal prípadom, v ktorom  Ablessio, lotyšská spoločnosť s ručením
obmedzeným, požiadala lotyšský daňový úrad, aby ju zapísal do registra ako platiteľa DPH, teda
nejednalo sa o registráciu právneho nástupníka.

Je potrebné uviesť, že Súdny dvor v citovanom rozsudku zároveň pripomenul (bod 29, 30), že členské
štáty musia zabezpečiť správnosť zápisov do registra zdaniteľných osôb na účely zabezpečenia
riadneho fungovania režimu DPH. Príslušnému vnútroštátnemu orgánu teda prináleží overiť, či
prihlasovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby, predtým, než mu pridelí identifikačné číslo pre DPH (pozri
rozsudok Mecsek-Gabona, už citovaný, bod 63). Členské štáty teda môžu legitímne v súlade s čl. 273
prvým odsekom smernice 2006/112 prijať príslušné opatrenia, aby zabránili zneužívaniu identifikačných
čísel, osobitne podnikmi, ktorých činnosť, a teda aj postavenie zdaniteľnej osoby je fiktívne. Tieto
opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie riadneho výberu dane a
predchádzanie podvodom a nesmú viesť k opakovanému spochybneniu práva na odpočet DPH, a tým
neutrality tejto dane (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Collée, C-146/05, Zb. s. I-7861,
bod 26; Nidera Handelscompagnie, už citovaný, bod 49; Dankowski, už citovaný, bod 37, a VSTR, už
citovaný, bod 44).

Právny predchodca žalobcu spoločnosť MAPUTO s.r.o. počas svojej existencie nevykonával žiadnu
ekonomickú činnosť, a preto ani nemohol žalobca vlastné postavenie ako zdaniteľná osoba odvodzovať
od svojho právneho predchodcu. Činnosť právneho predchodcu žalobcu podľa zistených skutočností
bola len fiktívna (resp. žiadna), sám žalobca naviac netvrdil, že je zdaniteľnou osobou, ktorá
by vykonávala nejakú ekonomickú činnosť, ale odvodzoval toto postavenie od svojho právneho
predchodcu, pričom sa bránil tým, že správca dane tieto okolnosti ani nemohol zisťovať, a preto
Najvyšší súd považoval postup správcu dane ako príslušného vnútroštátneho orgánu smerujúci k
zabráneniu zneužívania identifikačných čísel pre DPH, keď neregistroval žalobcu pre DPH na základe
jeho oznámenia za súladný so zák. o DPH a judikatúrou SDEÚ.

Rovnako za nedôvodnú považoval najvyšší súd argumentáciu skoršie účinným znením § 4 ods. 6 zák.
o DPH, keď namiesto slovného spojenia „zdaniteľná osoba“ bol použitý pojem „obchodné spoločnosti
a družstvá“, z ktorej žalobca vyvodil, že pre vydanie osvedčenia o registrácii pre DPH nemusel byť
zdaniteľnou osobou.

Ustanovenie § 4 definuje, ktoré zdaniteľné osoby sa musia alebo môžu stať platiteľmi dane, a čo sa na
účely tohto zákona považuje za obrat (v zásade príjmy za dodané tovary a služby okrem tých, ktoré
sú oslobodené od dane bez nároku na odpočítanie dane, a okrem príležitostného predaja hmotného
majetku mimo zásob a nehmotného majetku). Pôjde o tuzemské osoby, príp. aj o zahraničné osoby,
ktoré majú prevádzkareň na území SR, vykonávajúce ekonomické aktivity v tuzemsku vo svojom sídle,
prevádzkarni, alebo ak takéto miesto neexistuje, vykonávajúce ekonomické aktivity v mieste bydliska.

V ust. §§ 4 až 6 je upravená registrácia osôb, ktoré sa stanú platiteľmi dane. To znamená, že tieto
osoby budú povinné uplatňovať daň pri dodávkach tovarov a služieb, a zároveň budú mať právo na
odpočítanie dane z týchto prijatých plnení. Osoby, ktoré budú povinné požiadať o registráciu podľa § 7,
sa nestanú platiteľmi dane, t.j. nebudú mať právo na odpočítanie dane, ale budú mať povinnosť zdaniť
nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Týmito osobami budú osoby, ktoré nie sú platiteľmi dane,
ako aj právnické osoby, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami, t.j. ide o všetky rozpočtové, príspevkové
organizácie a iné právnické osoby, ktoré nevykonávajú podnikateľskú činnosť. Pôjde o také prípady,
ak tieto osoby nadobudnú tovar z iného členského štátu a hodnota tohto tovaru dosiahne 420 000 Sk
(10 000 €) za kalendárny rok. Potom budú povinné podať žiadosť o registráciu pre daň. Na základe
toho budú povinné platiť daň podľa tohto zákona a podávať daňové priznania. Týmto osobám bude
pridelené identifikačné číslo pre daň, ktoré budú používať pri objednávaní tovarov z iných členských
štátov (Ministerstvo financií SR k čl. I. Dôvodová správa k zákonu č. 222/2004 Z.z., o dani z pridanej
hodnoty [Systém ASPI] NRSR - Národná rada SR ASPI_ID LIT36385SK. Dostupné v Systému ASPI.
ISSN: 1339-133X).



Pokiaľ zmena § 4 ods. 6 zák. o DPH, podľa žalobcom citovanej dôvodovej správy, mala za účel pri
registrácii právnych nástupcov zaniknutých platiteľov pokrývať všeobecnú skupinu neurčitých subjektov,
ktoré možno subsumovať pod pojem „zdaniteľná osoba“, potom táto zákonite zahŕňa aj konkrétnejšie
pojmy ako obchodná spoločnosť a družstvo. Opačný výklad je v rozpore tak so systematikou uvedeného
ustanovenia (§ 4), ako aj s úmyslom zákonodarcu zrejmým z vyššie citovanej dôvodovej správy.

Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku z pravidla
obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby (fyzické a právnické
osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7 zák. o DPH, teda napríklad použitím
slovného spojenia právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný mal vo veci vydať rozhodnutie, pričom poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, najvyšší súd túto nepovažoval za dôvodnú.

Prvotne odvolací súd dáva do pozornosti, že rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli
vydané v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, nie v konaní o správnej žalobe. V dôvodoch
krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že právo na súdnu ochranu možno zabezpečiť len na základe
vydania rozhodnutia, keďže len toto rozhodnutie možno preskúmať, nakoľko oznámenia správcu dane
preskúmať nemožno a viaceré podané žaloby, v ktorých žalobcovia žiadali preskúmať zákonnosť
oznámení správcov dane boli krajským súdom zamietnuté ako neprípustné. Nevydanie rozhodnutia
by tak bolo porušením čl. 46 Ústavy SR. Zároveň sa krajský súd nad rámec vlastného predmetu
konania vyjadril k správnosti postupu správcu dane, ktorý považoval za správny, keďže automatická
registrácia bez akéhokoľvek preskúmania skutkového stavu nie je žiaduca a nebola by v súlade s cieľom
sledovaným smernicou 2006/112/ES.

Je nepochybné, že z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu v prípade odmietnutia vydania
osvedčenia o registrácii pre DPH povinnosť vydať rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami,
naviac v prejednávanom prípade nemožno hovoriť o možnom porušení čl. 46 Ústavy SR, keďže súd
prvého stupňa meritórne preskúmal označené oznámenie správcu dane bez ohľadu na formu z hľadiska
jeho zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy, s ktorým posúdením sa najvyšší súd
stotožnil.

Pre zdôraznenie správnosti tohto záveru je nutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I.
ÚS 226/2014-22 zo dňa 21.05.2014, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 494/2014-35
zo dňa 10.09.2014, kde bol ako ústavne akceptovateľný posúdený záver Krajského súdu v Bratislave
a Krajského súdu v Prešove o neexistencii povinnosti daňového úradu v prípade odmietnutia vydania
osvedčenia o registrácii pre DPH vydať formálne rozhodnutie, ktorý bol vyslovený v konaní proti
nečinnosti orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom
krajského súdu a nepovažujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní za dôvodné, napadnutý rozsudok
postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň
poukazuje.“

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca úspešný
nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.