{"guid": "4cbefd81-3e27-44d5-9db9-89c44c8141dd:3ac48e89-d07c-44ee-9726-224a17086219", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1", "spisova_znacka": "7Sžo/9/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/9/2017 z 24. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2018, sp. zn. 7Sžo/9/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1", "identifikacne_cislo": "1013200577", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2018-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/260/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 260/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/260/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/260-2011/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-2", "nazov": "§ 250 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/260", "nazov": "zákon č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/260", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/260-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-2", "nazov": "§ 492 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-492"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/260/#paragraf-9.odsek-5", "nazov": "§ 9 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/260/#paragraf-9.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/260-2011/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-1", "nazov": "§ 492 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-492.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-492"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/260#paragraf-2", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-492", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/2011/260#paragraf-9", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3ac48e89-d07c-44ee-9726-224a17086219", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/9/2017\n1013200577\n24. 10. 2018\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2018:1013200577.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci\nnavrhovateľky: N. T., narodená X. K. XXXX, bytom v R., proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej\nrepubliky Bratislava, so sídlom v Bratislave, Primaciálne nám. č. 1, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia odporcu z 25. januára 2013, číslo: MAGS SNM 30003/13-20498/591/Mar, o odvolaní\nnavrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2017, č.k. 4Sp/39/2013-68, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2017, č.k.\n4Sp/39/2013-68, p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 31. mája 2017, č.k.\n4Sp/39/2013-68, postupom podľa § 250q ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\npotvrdil rozhodnutie odporcu z 25. januára 2013, číslo: MAGS SNM 30003/13-20498/591/Mar. Odporca\nuvedeným rozhodnutím podľa § 9 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania\nniektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 260/2011\nZ.z.“) navrhovateľke nepriznal nárok na bytovú náhradu za trojizbový nájomný byt č. 11-12 nachádzajúci\nsa na prízemí bytového domu na R., súp.č. 2724, na pozemku registra „C“ parc. č. 10339/2, k.ú. E. G.,\nnakoľko neboli splnené podmienky uvedené v § 2 a § 5 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z..\nKrajský súd postupoval v intenciách § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2, § 5 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z.,\n§ 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.; ďalej len „OZ“) ako aj v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie\no opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov a dospel k záveru o\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu mal preukázané, že navrhovateľka bola pôvodne užívateľkou\nbytu na L., ktorý na základe súhlasu zo 14. decembra 1994 vymenila s p. A. C. za garsónku na\nA.. Garsónku na A. následne získala do vlastníctva, pretože ju kúpnou zmluvou z 9. februára 1999\npredala manželom C., ako to je zrejmé z obsahu uzatvorenej kúpnej zmluvy, zavkladovanej do katastra\nnehnuteľností pod číslom vkladu V-585/99 zo 17. marca 1999. Následne nájomnou zmluvou z 1.\nfebruára 1999 (uzatvorenou s farským úradom) sa stala nájomníčkou nájomného bytu na R.. Neskoršie\n\nbola na totožný nájomný byt uzatvorená s totožným prenajímateľom nájomná zmluva z 31. mája\n2005. Dodal, že navrhovateľka v čase pred 1. januárom 1992 nebola užívateľkou (nájomníčkou)\npredmetného nájomného bytu na R. z ktorého dostala výpoveď v zmysle § 3 ods. 1 zákona č.\n260/2011 Z.z.. S poukazom na uvedené je zjavné, že nárok na bytovú náhradu v zmysle menovaného\nzákona navrhovateľke nevznikol z dôvodu, že k 1. januáru 1992, odkedy je účinný § 871 ods. 1 OZ,\nnavrhovateľka bola užívateľkou bytu na L., pričom jej nájomný pomer k nájomnému bytu na R. (z\nktorého dostala výpoveď v zmysle zákona) jej vznikol až dňom 1. februára 1999, teda 7 rokov po\nuplynutí dňa 1. januára 1992, ku ktorému dátumu zákon predpokladá existenciu nájmu ako jednej z\npodmienok vzniku nároku na priznanie bytovej náhrady. Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou, týkajúce\nsa údajnej „trojvýmeny“ bytov sa v konaní nepreukázali. Pokiaľ navrhovateľka pod „trojvýmenou“ mala\nna mysli uzatvorenie dohody o výmene bytov z roku 1994 (uzatvorenej medzi ňou a p. A. C.) a tiež\nuzatvorenie kúpnej zmluvy z roku 1999, tak tieto právne úkony nie je možné - už len z časového hľadiska\n- považovať za „trojvýmenu“, nakoľko medzi nimi ubehlo päť rokov. Naviac navrhovateľka (ako to bolo\nvyššie uvedené) sa stala nájomníčkou bytu, z ktorého jej farský úrad dal výpoveď v zmysle zákona až\n1. februára 1999, pričom pred týmto dátumom vzniku nájomného pomeru bola vlastníčkou garsónky\n(z ktorej sa presťahovala do nájomného bytu na R.), teda nešlo o byt (garsónku), ktorý by podliehal\nrežimu zákona. Na uvedených skutočnostiach nič nemení obsah výpovede z nájmu bytu, datovanej k\n29. februáru 2012, ktorej obsah si navrhovateľka zjavne nesprávne vysvetlila ak sa domnievala, že jej\nobsah deklaruje vznik nájmu k bytu na R. k 1. januáru 1992. Práve naopak, prenajímateľ s odkazom\nna § 871 ods. 1 a 4 OZ poukázal na splnenie podmienky podania výpovede z nájmu bytu postupom\npodľa § 3 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. Tiež krajský súd poznamenal, že ak by sa prenajímateľ aj\n(mylne) domnieval, že nájomný vzťah k bytu vznikol navrhovateľke k 1. januáru 1992, tak takáto jeho\nmylná domnienka nemohla zmeniť skutočnosť, že nájomný vzťah navrhovateľky k tomuto bytu vznikol\naž uzatvorením nájomnej zmluvy z 01. februára 1999 a že k uvedenému dátumu bola užívateľkou\ncelkom iného bytu na L.. Taktiež krajský súd nevyhovel návrhu navrhovateľky na doplnenie dokazovania\nvýsluchom označených svedkov, nakoľko ich výpoveď nemohla v žiadnom prípade zmeniť v konaní\nzistený stav veci - skutočnosť (potvrdenú vykonaným dokazovaním a tiež výsluchom navrhovateľky na\npojednávaní), že navrhovateľka ku dňu účinnosti § 871 ods. 1 a 4 OZ v byte na R. nebývala (ani ako\nužívateľka, respektíve ako nájomníčka).\nVzhľadom na to, že nájomný pomer k bytu, z ktorého dostala navrhovateľka výpoveď v zmysle § 3 ods.\n1 zákona č. 260/2011 Z.z. neexistoval k 1. januáru 1992, nebola splnená podmienka § 2 ods. 1 písm.\na/ menovaného zákona, krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je správne a\nje v súlade so zákonom. Preto toto rozhodnutie potvrdil.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 2501 ods.\n2 OSP tak, že neúspešnej navrhovateľke ich náhradu nepriznal.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie.\nNamietala, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z neúplne zisteného\nskutkového stavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, tiež vychádzalo z konania súdu, v ktorom bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv\nna jeho zákonnosť, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu je\nnepostačujúce na posúdenie veci.\nV súvislosti s nepreskúmateľnosťou ako aj nesprávnym právnym posúdením veci navrhovateľka\npovažovala názor krajského súdu, podľa ktorého môže navrhovateľka legálne prísť o strechu nad hlavou,\nt.j. bez akejkoľvek bytovej náhrady len preto, že nebola k 1. januáru 1992 účastníkom užívacej / nájomnej\nzmluvy k bytu na R. za extrémne nespravodlivý, formalistický a ústavne neudržateľný a pravdepodobne\nv rozpore s obsahom a účelom zákona č. 260/2011 Z.z. Uviedla, že konštatovanie krajského súdu je\nnedostačujúce a neobstojí aj preto, že na navrhovateľku prešli zmluvne (analogicky ako pri postúpení\npohľadávky) všetky práva a povinnosti, ktoré mal pôvodný užívateľ bytu na R. a ktorý tento oprávnene\nužíval k 1. januáru 1992. Inak by nemala záujem vymeniť garsónku v jej vlastníctve za užívanie bytu na\nR. z titulu nájomného vzťahu. Krajský súd sa nijako nevyjadril ku skutkovému tvrdeniu navrhovateľky\nohľadom prevodu práv a povinností, len uvádzal, že fyzicky neexistoval nájomný pomer k bytu na R..\n\nNeuviedol však, či môže z právneho hľadiska takýto nájomný pomer existovať na základe prevodu práv\na povinností oprávneného užívateľa/nájomcu bytu na navrhovateľku.\nK dôvodu odvolania, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z konania súdu, v ktorom bola zistená taká\nvada, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť, navrhovateľka bližšie uviedla, že krajský súd v rozpore\ns § 41 ods. 2 OSP obsahovo nevyhodnotil návrh navrhovateľky z 13. marca 2013 doplnený podaním z\n28. mája 2013 ako aj návrh na vykonanie dokazovania v podobe výsluchu poverenej osoby z farského\núradu / prenajímateľa ako aj ostatných účastníkov „trojvýmeny bytov“, tiež že krajský súd obsahovo\nnevyhodnotil návrh navrhovateľky z 13. marca 2013 doplnený podaním z 28. mája 2013, že žiada\nrozhodnutie odporcu preskúmať aj v intenciách bližšie rozvinutých v podaní z 29. mája 2017 doručenom\nsúdu krátkou cestou na pojednávaní konanom dňa 31. mája 2017. Namietala, že súd nerozhodol\no návrhu navrhovateľky na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov - p. G., p. R. (zamestnanci\nodporcu poverení vybaviť žiadosť o poskytnutie bytovej náhrady) a p. L. (poverený vedením oddelenia\nsprávy nehnuteľností odporcu), pričom vznik uvedenej vady je vo svojej podstate preukázaný absenciou\nuznesenia o nevykonaní návrhu na doplnenie dokazovania v zápisnici o pojednávaní z 31. mája 2017.\nKrajský súd vo svojej podstate za odporcu vykonával dokazovanie v takej miere, ktorá môže mať\npodstatný význam pri rozhodovaní odporcu v merite veci, aj keď to mal vykonať odporca, a to výsluchom\nnavrhovateľky ohľadom skutočností, kedy byt na R. začala oprávnene užívať. Zastala názor, že krajský\nsúd mal rozhodnutie odporcu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, nakoľko nemožno v správnom\nsúdnictve vykonávať dokazovanie v takej miere, ktoré môže mať podstatný vplyv pri rozhodovaní\nodporcu v merite veci a ktoré mal vykonať odporca sám (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a §\n250q ods. 3 OSP).\nS poukazom na odvolacie dôvody, že napadnuté rozhodnutie vychádza z neúplne zisteného skutkového\nstavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\nako aj, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci, navrhovateľka za rozhodujúcu\nskutočnosť, o ktorej krajský súd nevykonal navrhované dôkazy považovala to, že na ňu prešli zmluvne\nvšetky práva a povinnosti, ktoré mal pôvodný užívateľ bytu na R., a ktorý tento byt oprávnene užíval\nk 1. januáru 1992. Vyššie uvedené navrhovala navrhovateľka preukázať v konaní pred súdom (keď\ntak neučinil odporca) vypočutím poverenej osoby z farského úradu / prenajímateľa ako aj ostatných\núčastníkov „trojvýmeny bytov“, čo ale súd nevykonal.\nV závere podaného odvolania tiež namietala, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, keď mala za to, že vec nie je z meritórneho a ani procesného hľadiska\ndostatočne ustálená. Na základe vykonaného dokazovania (najmä obsah výpovede nájmu bytu z 29.\nfebruára 2012, správanie navrhovateľky v čase „trojvýmeny“ bytov, dôvody pre ktoré tak učinila) vyplýva,\nže existuje právna sukcesia/prevod práv a povinností od pôvodného užívateľa bytu na navrhovateľku,\nalebo že aspoň sa s ostatnými účastníkmi „trojvýmeny“ bytov spolu s prenajímateľom / farským úradom\nna tom dohodli.\nNa základe uvedených skutočností, navrhovateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov\nodvolacieho konania.\nIII.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril podaním z 28. augusta 2017.\nUviedol, že navrhovateľka ani na základe výzvy na odstránenie nedostatkov podania nepreukázala\nlistinnými dôkazmi, že nájomný vzťah k bytu na R. v Bratislave vznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 OZ, alebo\nide o nájom, ktorý vznikol na základe práva prechodu nájmu bytu, alebo výmeny bytu. Navrhovateľka\nako žiadateľka o bytovú náhradu nepreukázala zásadnú a rozhodujúcu okolnosť, že právo užívať\npredmetný byt jej vzniklo pred 1. januárom 1992, respektíve nepredložila také doklady, týkajúce sa\nvýmeny bytov, aby mal žalovaný za jednoznačne preukázané, že v dôsledku výmeny bytov prebehla\nkontinuita nájomného vzťahu, a že nejde o ukončenie predtým vzniknutého nájomného vzťahu a vznik\nnového nájomného vzťahu po 1. januári 1992.\nNavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.\n\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v\nspojení s § 492 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) preskúmal\nnapadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného\nodvolania navrhovateľky (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP a § 492 ods. 1, 2 SSP),\nodvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP, § 250l ods. 2 OSP, §\n492 ods. 1, 2 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej\ntabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s\n§ 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP a s § 492 ods. 1, 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolanie\nnavrhovateľky nie je dôvodné.\nPodľa § 492 ods. 1 a 2 SSP, konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nzačaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n(2) Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nPodľa § 250l ods. 1, 2 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon\nzveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych\norgánov.\n(2) Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou\n§ 250a.\nNajvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie\nje súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o\nopravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 250l a nasl. OSP) je\nposudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené\nprocesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla\nmať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).\nZákon č. 260/2011 Z.z. upravuje právne vzťahy pri ukončení niektorých nájomných vzťahov k bytom a\npodmienky poskytnutia bytovej náhrady (§ 1).\nPodľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 260/2011 Z.z. tento zákon sa vzťahuje na byty v domoch\nvydaných oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov 1) alebo v domoch, kde časť domu bola\nvydaná oprávnenej osobe, ak ich ku dňu účinnosti tohto zákona vlastní výlučne alebo v spoluvlastníctve\noprávnená osoba, jej dedičia alebo iná osoba, ktorá tieto byty od nich alebo od ich právnych nástupcov\nnadobudla a v ktorých nájom vznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a ku dňu účinnosti\ntohto zákona trvá;\n\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 260/2011 Z.z. na účely tohto zákona sa za nájom, ktorý vznikol podľa § 871\nods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, považuje aj nájom bytu, ktorý vznikol na základe práva prechodu\nnájmu bytu alebo výmeny bytu.\nPodľa § 5 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z., ak sa nájom skončí podľa tohto zákona, nárok na bytovú\nnáhradu má len nájomca bytu podľa § 2 ods. 1, ktorý požiada o bytovú náhradu podľa § 7 alebo § 7a\n(ďalej len „žiadateľ“) a ktorý je v materiálnej bytovej núdzi.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. žiadateľ podá po doručení výpovede nájmu bytu od\nprenajímateľa podľa § 3 do 30. septembra 2012 žiadosť obci, v ktorej katastrálnom území sa nachádza\nbyt, ktorý sa má vypratať; inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne.\nPodľa § 9 ods. 1 a 5 zákona č. 260/2011 Z.z. konanie sa začína podaním žiadosti obci.\n(2) Účastníkom konania je žiadateľ.\n(3) Obec preskúma údaje žiadateľa a spoločne posudzovaných osôb uvedené v žiadosti; najmä\npreskúma, či žiadateľ spĺňa podmienky materiálnej bytovej núdze.\n(4) Ak žiadosť spĺňa náležitosti podľa § 8 ods. 2 a 3, obec o žiadosti rozhodne v lehote 90 dní od jej\ndoručenia.\n(5) Ak žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie bytovej náhrady, obec rozhodne o priznaní nároku\nna bytovú náhradu, inak rozhodnutím nárok neprizná. Rozhodnutie obce o priznaní nároku na bytovú\nnáhradu musí obsahovať aj poučenie o povinnosti podľa § 6 ods. 3. Kópiu rozhodnutia zašle obec\nprenajímateľovi.\n(6) O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce podľa odseku 5 rozhoduje súd.\nPredmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutie\nodporcu z 25. januára 2013, číslo: MAGS SNM 30003/13-20498/591/Mar potvrdil. Napadnutým\nrozhodnutím odporca postupom podľa § 9 ods. 5 zákona č. 260/2011 Z.z. nepriznal navrhovateľke nárok\nna bytovú náhradu.\nNajvyšší súd z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril administratívny spis vedený u odporcu\npod sp.zn. MAGS SNM 30003/13-20498/591/Mar zistil, že navrhovateľka pôvodne bytom v R., L.\npristúpila k výmene bytu s p. K. C., pôvodne bytom v R.. S uvedenou výmenou vyjadril súhlas starosta\nmestskej časti Bratislava E. (Súhlas k dohode o vzájomnej výmene bytov zo 14. decembra 1994, č.k.\n19398/94/Ju). Následne na základe Kúpnej zmluvy o prevode bytu do vlastníctva, o prevode pozemku\ndo vlastníctva uzavretej dňa 9. februára 1999 navrhovateľka (v hmotnoprávnom vzťahu vystupujúca v\npozícii predávajúcej) previedla byt v osobnom vlastníctve nachádzajúci sa v R. na kupujúcich manželov\np. V. C. a p. G. C., obaja pôvodne bytom v R. Dňa 1. februára 1999 bola medzi navrhovateľkou (v\nhmotnoprávnom vzťahu vystupujúcou v pozícii nájomcu) a Rímsko-katolíckym farským úradom R. (v\nhmotnoprávnom vzťahu vystupujúci v pozícii prenajímateľa) uzatvorená Nájomná zmluva, predmetom\nktorej bol trojizbový byt na prízemí (číslo bytu 11 a 12) nachádzajúci sa v dome v R., zapísaný na LV č.\nXXXX, parc.č. 10339/1, 10339/2, tiež na LV č. XXXX, kat.úz. E. G.. Z obsahu administratívneho spisu\nvyplýva, že medzi navrhovateľkou a prenajímateľom - Rímsko-katolícky farský úrad R. bola tiež dňa 11.\nmarca 2005 uzatvorená ďalšia Zmluva o nájme bytu číslo 011/2015, predmet ktorej tvoril vyššie uvedený\nbyt. Prenajímateľ (Rímskokatolícka cirkev, farnosť R.) následne dňa 29. februára 2012 aj s poukazom\nna § 2 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. vypovedal navrhovateľke nájom bytu.\nNavrhovateľka na základe Žiadosti o bytovú náhradu (doručenej odporcovi dňa 26. septembra 2012)\nžiadala o poskytnutie bytovej náhrady, pričom k predmetnej žiadosti i na základe výzvy na odstránenie\nnedostatkov podania z 12. novembra 2012, číslo MAGS SNM 39183/12-434621 doložila kópie vyššie\nuvedených nájomných zmlúv, kúpnej zmluvy, súhlasu k dohode o vzájomnej výmene bytov ako aj čestné\nvyhlásenie o tom, že byt nachádzajúci sa v R. je v osobnom vlastníctve navrhovateľky.\nNásledne odporca vydal tu preskúmavané rozhodnutie o nepriznaní nároku na bytovú náhradu, keď\nnavrhovateľka na základe predložených listinných dôkazov (i napriek výzve na odstránenie nedostatkov\npodania) nepreukázala, že súčasný nájomný vzťah je nájomným vzťahom, ktorý vznikol podľa § 871 ods.\n1 a 4 OZ, alebo ide o nájom, ktorý vznikol na základe práva prechodu nájmu bytu alebo výmeny bytu.\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu odporca v preskúmavanej veci postupoval v intenciách na vec sa\nvzťahujúcich právnych noriem a jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov\nkrajský súd posúdil vec po právnej stránke správne a rozhodol vecne správne, keď rozhodnutie odporcu\n25. januára 2013, Číslo: MAGS SNM 30003/13-20498/591/Mar potvrdil.\nPo vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov navrhovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd v\nzmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem,\nobsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne\nvýchodiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Keďže sa najvyšší súd v celom rozsahu\nstotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého\nrozsudku, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v súlade s § 219 ods. 2 OSP.\nNa zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza, že ustanovenie § 2 zákona č.\n260/2011 Z.z. konkretizuje nájomné vzťahy, ktoré vznikli na základe zmeny práva osobného užívania\nbytu na nájom podľa § 871 ods. 1 a 4 OZ. Zákon zužuje svoju pôsobnosť len na také byty, ktoré zároveň\nboli vydané oprávneným osobám podľa reštitučných zákonov (napríklad zákon č. 298/1990 Zb. o úprave\nniektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení\nzákona č. 338/1991 Zb., zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v\nznení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších\npredpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z.z. o\nzmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení\nzákona č. 97/2002 Z.z.; pozn. pod čiarou). Dôvodom je, aby sa vysporiadali nájomné vzťahy, ktoré boli\nzaložené pred vydaním nehnuteľnosti pôvodným vlastníkom, ktoré aj po zmene vlastníctva bytov naďalej\ntrvajú a ktoré sú chránené zákonom. V odseku 1 písm. a/ § 2 zákona č. 260/2011 Z.z. sa riešia prípady,\nak celý dom bol vydaný v reštitúciách oprávnenej osobe, prípadne viacerým oprávneným osobám, ako aj\ndomov, kde časť vlastní oprávnená osoba a časť obec. Zároveň do pôsobnosti zákona patria aj byty, kde\noprávnená osoba alebo jej dedičia previedli dom s bytmi alebo časť domu inej osobe, teda k účinnosti\nzákona už nie sú jeho vlastníkmi. Základnou podmienkou však je, aby išlo o domy, v ktorých nájom\nvznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 OZ (teda transformáciou práva osobného užívania bytu na nájom, t.j. k\n1. januáru 1992) a ku dňu účinnosti zákona č. 260/2011 Z.z. (t.j. k 15. septembru 2011) nájom trval.\nZároveň z § 2 ods. 2 zákona č. 260/2011 Z.z. vyplýva, že v prípade, že v týchto bytoch došlo k\nzmene v osobe nájomcu z dôvodu jeho úmrtia a následného prechodu nájmu na osoby s ním žijúce\nv domácnosti podľa OZ, prípadne došlo k vzájomnej výmene bytov so súhlasom prenajímateľa a tieto\nprávne vzťahy naďalej trvajú, budú predmetom vysporiadania podľa zákona č. 260/2011 Z.z. aj vzťahy,\nktoré vznikli prechodom alebo výmenou bytov, u ktorých nájomcovia nemali predchádzajúce právo\nosobného užívania bytu.\nAplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec, najvyšší súd poukazuje na to, že nárok na bytovú\nnáhradu navrhovateľke nevznikol z dôvodu, že k 1. januáru 1992, odkedy je účinné ustanovenie\n§ 871 ods. 1 OZ, neexistoval nájomný pomer navrhovateľky k bytu v R.; tento jej vznikol až k 1.\nfebruáru 1999 na základe Nájomnej zmluvy uzavretej dňa 1. februára 1999 medzi ňou ako nájomcom a\nRímsko-katolíckym farským úradom R. ako prenajímateľom, teda po uplynutí dátumu, ku ktorému zákon\npredpokladá existenciu nájmu ako jednej z podmienok vzniku nároku na priznanie bytovej náhrady (1.\njanuár 1992). Nakoľko nájomný pomer k bytu, z ktorého dostala navrhovateľka výpoveď neexistoval, a\nteda nebola splnená podmienka § 2 ods. 1 písm. a/ menovaného zákona, potom napadnuté rozhodnutie\nodporcu o nepriznaní nároku na bytovú náhradu je potrebné považovať za správne a súladné so\nzákonom.\nPokiaľ navrhovateľka uvádzala, že na ňu prešli zmluvne (analogicky ako pri postúpení pohľadávky)\nvšetky práva a povinnosti, ktoré mal pôvodný užívateľ bytu na R. a ktorý tento oprávnene užíval k 1.\njanuáru 1992, najvyšší súd uvádza, že prevod práv a povinností z pôvodného nájomného vzťahu na\nnavrhovateľku v prvom rade nevyplýva z obsahu spisu a navrhovateľka túto tvrdenú skutočnosť ani\nnedoložila žiadnym relevantným dôkazom. Navrhovateľka iba preukázala, že dňa 14. decembra 1994\ndošlo k výmene bytu s p. K. C. a neskôr vymenený byt na základe kúpnej zmluvy previedla na manželov\np. V. C. a p. G. C. s tým, že dňa 1. februára 1999 uzatvorila nájomnú zmluvu predmetom ktorej bol byt\n\nč. 11, 12 pôvodne užívaný p. W., ktorá sa neskôr nasťahovala do bytu pôvodne užívaného uvedenými\nmanželmi (R.). Z tohto dôvodu tiež nemožno hovoriť o „trojvýmene“ bytu, keďže medzi navrhovateľkou\na manželmi p. V. C. a p. G. C. došlo k predaju bytu a následnému uzavretiu nájomnej zmluvy s Rímskokatolíckym farským úradom R., čo nemožno považovať za výmenu bytu. Tiež nedošlo k vzájomnej\nvýmene bytov medzi navrhovateľkou a p. W..\nNavyše zákon č. 260/2011 Z.z. v § 2 ods. 2 výslovne uvádza, že na účely zákona sa za nájom, ktorý\nvznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 OZ, považuje aj nájom bytu, ktorý vznikol na základe práva prechodu\nnájmu bytu alebo výmeny bytu. V prípade navrhovateľky nájom nevznikol na základe práva prechodu\nnájmu bytu a ako vyplýva z už vyššie uvedeného odseku, nájom nevnikol ani na základe výmeny bytu,\nale na základe Nájomnej zmluvy z 1. februára 1999.\nNavrhovateľka ďalej namietala, že v konaní nebola vypočutá poverená osoba z farského úradu ako aj\nostatní účastníci „trojvýmeny“ bytov a tiež zamestnanci odporcu. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza,\nže navrhovateľka v priebehu správneho konania vykonanie tohto dôkazu nenavrhovala, dokonca ani\nv opravnom prostriedku z 13. marca 2013 podanom proti rozhodnutiu odporcu. Navrhovateľka až\nna základe krajským súdom realizovanej výzvy v doplnení opravného prostriedku z 28. mája 2013\nkonštatovala, že existujú svedkovia, ktorí boli prítomní pri dojednávaní výmeny bytov a pri podpise\nnájomnej zmluvy s farským úradom, avšak bez bližšej špecifikácie týchto osôb. Najvyšší súd tiež\npoukazuje na to, že vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 1 zákona č. 260/2011\nZ.z. povinnosťou odporcu v danom prípade bolo vykonať dokazovanie v súlade s právnou úpravou\nustanovenou v §§ 34 a nasl. Správneho poriadku. Vykonávanie dokazovania a hodnotenie dôkazov\nzákonodarca zveril do právomoci správneho orgánu (§ 34 ods. 4 a 5 Správneho poriadku), ktorý určuje,\nktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Pokiaľ správny orgán vyhodnotením navrhovateľkou zadovážených\ndôkazov dospel k záveru, že navrhovateľka nesplnila podmienky na priznanie nároku na bytovú náhradu\na v tomto zmysle aj vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie a závery z neho plynúce riadne odôvodnil,\npostupoval v súlade so zákonom. Výpovede svedkov by neboli spôsobilé spochybniť závery o tom,\nže nájomný vzťah medzi navrhovateľkou ako nájomcom a Rímsko-katolíckym farským úradom R.\nako prenajímateľom vznikol na základe Nájomnej zmluvy uzavretej dňa 1. februára 1999. Navyše\ntúto skutočnosť aj sama navrhovateľka potvrdila v podanej Žiadosti o bytovú náhradu, keď uviedla\nako dátum uzavretia nájomnej zmluvy 1. február 1999. Bolo by teda nadbytočné a najmä na úkor\nzásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku) pristúpiť k vypočutiu ďalších\núčastníkov zmluvných vzťahov bez toho, aby to malo vplyv na doposiaľ zistené skutočnosti týkajúce sa\nopodstatnenosti navrhovateľkou uplatneného nároku na bytovú náhradu.\nNajvyšší súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú námietku navrhovateľky týkajúcu sa\nnepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na Ústavný\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp.zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého\nvyplýva, že „súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,\nje však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,\nzrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením\n§ 157 ods. 2 OSP v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho\nprocesného postupu (t.j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu\nskutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť\nriadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných\nznakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy\nje, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... .\nRozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto\nzávery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého\nz práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).\n\nRovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz\nc. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument.\nVo svetle vyššie uvedenom, najvyšší súd podrobil prieskumu odvolaním napadnutý rozsudok krajského\nsúdu, pričom dospel k záveru, že odôvodnenie krajského súdu je dostatočné, spĺňajúce vyššie uvedené\nkritériá. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, čoho sa navrhovateľka domáhala, a z\nakých dôvodov a ako sa vo veci vyjadril odporca. Zároveň súd stručne, jasne a výstižne vysvetlil,\nktoré skutočnosti nepovažoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri\nhodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dokazovanie a ako právnu vec posúdil.\nKrajský súd reagoval na rozhodujúce námietky navrhovateľky, vyjadril sa k podstate veci, teda v čom\nkonkrétne spočívalo nesplnenie podmienky potrebnej na to, aby bolo možné priznať navrhovateľke nárok\nna bytovú náhradu. Rovnako krajský súd jasne uviedol, z akého dôvodu nevyhovel návrhu navrhovateľky\nna doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Rozsudok krajského súdu je preto preskúmateľný,\nodôvodnenie zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP.\nVzhľadom na uvedené, najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení\ns § 250l ods. 2, § 246c ods. 1 veta prvá, § 219 ods. 2 OSP a § 492 ods. 1, 2 SSP potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 492 ods. 1, 2 SSP tak, že v\nkonaní neúspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sp/39/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}