Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/3/2016 z 27. 3. 2018
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2018, sp. zn. 2Sži/3/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1013200467.1
Najvyšší súd | 2Sži/3/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1013200467.1 | 2018-03-27 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d5ce197-9dc7-451c-9e06-faee6918fbfc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1013200467.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sži/3/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200467
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1013200467.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H.., bytom R., J., zastúpený: IUGIS LEGAL,
s.r.o., so sídlom Godrova 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu č. 397/2012-34-I zo dňa 23. januára 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave č. k. 5S/63/2013-34 zo dňa 10. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobcu o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)
zamietol návrh žalobcu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP na prerušenie konania vedeného na krajskom
súde pod sp. zn. 5S/63/2013.

V odôvodnení poukázal na podanú žalobu vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013 a tiež na návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ OSP, nakoľko ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) je v rozpore s čl. 13 ods. 4 a čl. 26
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd dôvodil, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a
postupov správnych orgánov má samostatnú povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú
povahu. (§ 246c ods. 1 prvá veta OSP). Konanie o preskúmanie zákonností rozhodnutí a postupov
podľa piatej časti OSP je špecifickým konaním a nie je pokračovaním administratívneho konania. Z
týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne
od všeobecného súdnictva. Použitie iných ustanovení OSP prichádza do úvahy len analogicky na
základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta OSP. Primeranosť znamená obdobné použitie, t. j.
analogickú aplikáciu všeobecných ustanovení OSP, ustanovení o konaní v prvom stupni a ustanovení
o opravných prostriedkoch. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom
správneho súdnictva (§ 244 OSP) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať a vykladať.

Ustanovenie § 109 OSP upravuje jednak prekážky konania zapríčiňujúce obligatórny postup konajúceho
súdu v podobe prerušenia konania (§ 109 ods. 1 OSP) a jednak prekážky, vyskytnutie ktorých dáva súdu
možnosť konanie prerušiť (§ 109 ods. 2 OSP). Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas
konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu.
V istých prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí
iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania.

Krajský súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 53/2010 a
v ňom vyjadrený názor k povinnosti všeobecného súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm.



b/ OSP. Ústavný súd uviedol, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne rozhodnutie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak všeobecným súdom
zvolený procesný postup (neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP)
dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci samej. Všeobecný súd je povinný vždy
dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne
konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej
normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti,
aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou
Slovenskej republiky, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti. Buď vykoná ústavne konformný
výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú,
alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. Z ústavy ako priamo záväzného a
aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou,
resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv
a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde.

Krajský súd na základe vyššie uvedeného rozhodol, že konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP
neprerušil, nakoľko prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho
vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský súd sa s podnetom žalobcu vysporiadal tak, že
ako všeobecný súd vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, prípadne vysvetlí, prečo považuje
bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú.

II.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby najvyšší
súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že krajský
súd uznesenie vôbec neodôvodnil, resp. odôvodnil ho formalistickým spôsobom, ktorým poprel podstatu
a význam návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Zastával názor, že krajský
súd vôbec nereagoval na argumenty žalobcu o možnej neústavnosti ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z. z. Tiež dôvodil, že všeobecné súdy sú pri výklade právnych predpisov povinné vždy
aplikovať ústavne konformný výklad, a to bez ohľadu na to, či účastník predloží všeobecnému súdu
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Podľa žalobcu práve v uznesení, ktorým
súd rozhoduje o návrhu účastníka konania na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP
(osobitne, ak súd zamietne takýto návrh), by malo byť jasne vysvetlené, prečo súd považuje predmetnú
právnu úpravu za ústavne (ne)súladnú a prečo nie je dôvod na prerušenie konania. V rozhodnutí vo veci
samej má súd, ak nepredloží návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov,
aplikovať ústavne konformný výklad predmetnej právnej úpravy. Žalobca opakovane zdôraznil, že
krajský súd nepostupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho
súdu pre ľudské práva.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

III.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods.
1 v spojení s § 246c OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je prípustné.



V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý
umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy
ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o
koho práva v konaní ide.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 201 ods. 1 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.

IV.

V danom prípade podal žalobca na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 397/2012-34-I zo dňa 23.01.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a
potvrdené rozhodnutie vydané v prvom stupni č. 397/2012-34-I zo dňa 28.12.2012, ktorým bola žiadosť
žalobcu o informácie odmietnutá podľa § 11 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000
Z. z. Podaním doručeným krajskému súdu dňa 03.02.2015 žalobca navrhol prerušiť konanie vedené
krajským súdom pod sp. zn. 5S/63/2013 vo veci preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí
správneho orgánu. Návrh žalobca odôvodnil názorom, že ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z. z. je v rozpore s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. O tomto návrhu žalobcu
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ OSP zamietol. Do poučenia tohto rozhodnutia krajský súd uviedol údaj o prípustnosti odvolania.

Odvolanie v správnom súdnictve (ale aj v iných druhoch právom regulovaných aplikačných procesov)
predstavuje opravný prostriedok. Jeho účelom je teda dosiahnuť nápravu autoritatívnych rozhodnutí
porušujúcich práva účastníkov konania. Z toho vyplýva, že účastník konania má právo podať opravný
prostriedok, ak ním napadnuté rozhodnutie v závislosti od procesného postavenia účastníka konania
mení jeho právne pomery alebo ich naopak ponecháva nezmenené spôsobom, s ktorým účastník
nesúhlasí. To všetko za predpokladu, že zákon prípustnosť opravného prostriedku nevylučuje. V
právnej úprave ustanovenej v § 246c ods. 1 veta druhá OSP zákonodarca prejavil vôľu tak, že
opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, a to vzhľadom na charakter a
účel správneho súdnictva ustanoveného v piatej časti OSP, účelom ktorého je zabezpečiť efektívny
a urýchlený prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v administratívnom
konaní. Odkaz na predošlé tri časti OSP v uvedenom ustanovení v jeho prvej vete je limitovaný
primeranosťou ich použitia. Primeranosťou rozumieme najmä to, že ide o použitie procesných pravidiel
inak platných v sporových a v nesporových konaniach (v súkromnoprávnom súdnictve), a preto je
namieste ich vykladať a aplikovať so zreteľom na účel, ktorý sleduje správne súdnictvo a ktorý je



vymedzený v § 244, a na cieľ, ktorý treba dosiahnuť pri riešení konkrétnej procesnej otázky. Primeranosť
používania je limitom aj pre odvolacie konanie. Dôvody takých opravných prostriedkov sú špecifické a
rovnako vyjadrujú, najmä v otázkach prípustnosti, cieľ správneho súdnictva.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď sa inštitút prerušenia konania v správnom súdnictve spravuje
ustanoveniami tretej časti OSP (§ 107 a nasl.), prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu správneho
súdu o návrhu účastníka konania na prerušenie konania sa nebude spravovať všeobecnou úpravou
prípustnosti odvolania (§ 201 a § 202), ale osobitnou úpravou v ustanovení § 246c ods. 1 veta druhá
OSP. Keďže v piatej časti OSP sa v súvislosti s prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu súdu o návrhu
na prerušenie konania nenachádzajú žiadne ustanovenia, proti takému rozhodnutiu správneho súdu
odvolanie nie je prípustné. Na uvedenom nič nemení ani nesprávne poučenie správneho súdu prvej
inštancie o prípustnosti odvolania.

V.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobcu ako odvolanie podané proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné odmietol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP bez toho, aby sa zaoberal jednotlivými odvolacími dôvodmi, obsahom ktorých sa
žalobca snažil spochybniť zákonnosť napadnutého procesného rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.