{"guid": "98b9128c-d3bd-4e9b-9cdb-e61335d0480b:da16ef7e-c4ab-4f7a-b089-4bffa6bdf823", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1", "spisova_znacka": "5Sžf/3/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/3/2017 z 28. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 5Sžf/3/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1", "identifikacne_cislo": "1012201400", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250a", "nazov": "§ 250a OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da16ef7e-c4ab-4f7a-b089-4bffa6bdf823", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/3/2017\n1012201400\n28. 03. 2018\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2018:1012201400.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti: W4, s.r.o., so\nsídlom v Bratislave, Kopčianska 63, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN, s.r.o.,\nso sídlom v Bratislave, Dunajská 18, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so\nsídlom v Banskej Bystrici, Lazovná ulica 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 7.\nmája 2012 č. 1020502/1/963174/2012/5060-r, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č.k. 4S 154/2012-82 z 11. apríla 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 154/2012-82 z 11. apríla\n2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu\nžalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného č.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012, ktorým\nzamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V (ďalej len správca\ndane) č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009, ktorým žalobkyni nepriznal nadmerný odpočet\nza zdaňovacie obdobie október 2008 vo výške 25 961,93 € a určil jej vlastnú daňovú povinnosť vo výške\n4 248,62 €.\n2. Krajský súd posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z\nustanovení čl. 131 a 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len\n„smernica“) a § 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v\nrozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), a dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia.\n3. Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že správca dane vykonal u žalobkyne daňovú\nkontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008. Z kontroly bol 7. októbra 2009\nvyhotovený protokol č.j. 604/321/119865/2009/Klab, ktorý bol so žalobkyňou prerokovaný aj doručený 6.\nnovembra 2009. Z faktúry č. 08-10-002 zo 6. októbra 2008 vyplýva, že táto bola vystavená za dodávku\ntovaru - detské čistiace a vlhčené utierky - pre odberateľa DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku, bez\ndane v celkovej sume 4 790 120,- Sk. Platiteľ podal zároveň za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008\nsúhrnný výkaz, v ktorom bol uvedený bulharský nadobúdateľ tovaru. Na základe medzinárodnej výmeny\ndaňovej informácie správca dane zistil, že uvedený nadobúdateľ tovaru nebol nikdy registrovaný ako\nplatiteľ dane z pridanej hodnoty, hoci na predmetnej faktúre bolo uvedené jeho IČ DPH 175202337.\nZ výpovede žalobkyne uvedenej v „doplnení odvolania z 30. novembra 2009“ vyplýva, že nemala\nvedomosť o tom, že údaje o identifikačnom čísle dane z pridanej hodnoty spoločnosti DAJAMAND s.r.o.\nso sídlom v Bulharsku sú nepravdivé. Čiže mala za to, že koná s platcom DPH.\n\n4. Stotožniac sa s názorom žalovaného krajský súd uviedol, že žalobkyňa nesplnila podmienky na\noslobodenie od dane, keďže bulharský partner nebol platcom DPH, preto žalobkyňa nemohla fakturovať\ndodávku tovaru bez dane, nakoľko miesto zdaniteľného obchodu bolo tuzemsko.\n5. Krajský súd poukázal na to, že ak zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní),\nna ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová povinnosť daňového subjektu, ako aj nárok na odpočet\ndane. Ich nesplnenie pritom nie je možné odpustiť. Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa\ntvrdila, že i napriek zisťovaniu identifikačného čísla DPH nevedela, že nadobúdateľ tovaru v Bulharsku\nnebol platcom DPH, a ako platiteľka DPH uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,\npotom musela preukázať, že boli naplnené zákonné podmienky na takýto postup.\n6. Súčasne krajský súd uviedol, že pri predaji tovaru do iného členského štátu bez slovenskej dane je\npredávajúci povinný vyhotoviť faktúru, ktorá okrem bežných náležitostí faktúry v obchodnom styku musí\nobsahovať identifikačné číslo pre DPH predávajúceho, ako aj identifikačné číslo pre DPH kupujúceho,\nktoré žalobkyňa nesporne zisťovala, avšak nie dostatočne dôsledne. Ak teda slovenský podnikateľ\npredáva tovar, ktorý je odoslaný alebo prepravený ním alebo inou osobou na jeho účet, príp. kupujúcim\nalebo inou osobou na jeho účet z tuzemska do iného členského štátu, je takéto dodanie tovaru\noslobodené od slovenskej dane. Uvedené podľa krajského súdu platí v prípade, ak je nadobúdateľ\n(kupujúci) registrovaný pre DPH v inom členskom štáte. Nadobúdateľ je potom povinný v tomto členskom\nštáte zaplatiť daň z tzv. intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru.\n7. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni\nprávo na ich náhradu nepriznal.\nII.\n8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa 205 ods.\n2 písm. b/ a f/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, domáhajúc sa aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva (dnes\nFinančného riaditeľstva) č.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012 a rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava V č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009 a vec vráti na ďalšie konanie.\nZároveň si uplatnila náhradu trov konania.\n9. Žalobkyňa namietala, že stanovisko krajského súdu, ktorý na pojednávaní 11. apríla 2014 odmietol\npojednávať, keď za žalobkyňu bol prítomný advokátsky koncipient, ktorý je zapísaný v Slovenskej\nadvokátskej komore u právneho zástupcu žalobkyne, je neprípustne formálne a neudržateľné pre\nrozpor s obsahom a účelom § 250a OSP. Uviedla, že jediný cieľ sledovaný citovaným ustanovením\nje zabezpečiť vzhľadom na zložitosť inštitútu súdneho prieskumu správneho rozhodnutia dostatočnú\nprávnu odbornosť zastúpenia, pričom minimálna úroveň odbornosti je zákonom výslovne stanovená na\n„právnické vzdelanie“ a túto úroveň každý koncipient spĺňa. Zároveň poukázala na nález ÚS SR č. II. ÚS\n135/04 podľa ktorého „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré\nnemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého\nprocesu.“ Podľa žalobkyne jej bola uvedeným postupom odňatá možnosť vyjadriť sa k prejednávaným\nskutočnostiam a ovplyvniť rozhodnutie vo veci ako zákonom priznaný spôsob konania pred súdom.\n10. Zároveň namietala, že súd sa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so\nstanoviskom k vyjadreniu žalovaného určeným na prednes na pojednávaní 11. apríla 2014, napriek\ntomu, že argumenty v ňom uvedené boli spôsobilé zmeniť právny názor o veci, čím rozhodnutie trpí\nrozporom s právom žalobkyne na spravodlivý súdny proces podľa praxe ÚS SR.\n11. V dôvodoch svojho odvolania ďalej poukázala na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom neboli\nposúdené žalobné námietky a to, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou žalobkyne v správnom\nkonaní o potrebe uplatnenia práva EÚ, ani s námietkou obsahu práva EÚ, že dodávateľ má byť podľa\npráva EÚ oslobodený od DPH aj v prípade dodania odberateľovi vystupujúcemu len ako registrovanému,\n\nnie len reálne registrovanému, pričom toto pravidlo zakotvené v čl. 138 smernice má prednosť pred § 43\nods. 1 zákona o DPH. Rovnako sa krajský súd nezaoberal namietaným porušením ustanovenia § 250j\nods. 7 OSP žalovaným, keď nerešpektoval príkaz správneho súdu vo veci KSBA/3S/182/2010 zaoberať\nsa čl. 138 smernice, ako ani porušením § 2 ods. 2 zákona o správe daní, keď v rámci plnenia súčinnosti\nžalovaný žalobkyňu nevyzval na preukázanie splnenia podmienok podľa čl. 138 smernice.\n12. Poukázala na znenie čl. 138 smernice, podľa ktorého vzniká nárok na oslobodenie od DPH pri\ndodaní osobe registrovanej na DPH alebo osobe takto vystupujúcej na rozdiel od znenia § 43 ods. 1\nzákona o DPH, podľa ktorého vzniká nárok na oslobodenie od DPH pri dodaní osobe registrovanej\nna DPH. Uviedla zároveň, že smernica splnomocnila členské štáty len na stanovenie podmienok t.j.\nbližšiu špecifikáciu pravidla, nie na širšie zasahovanie do zásady neutrality, než to stanovila EÚ po\ndlhodobom vyvažovaní jednotlivých princípov európskeho práva. Odvolávala sa na rozhodnutie SDEÚ\nvo veci C-587/10 VSTR, v ktorom súd vyslovil, že nemecký zákon stanovujúci, že oslobodený je len\nprípad, kedy odberateľ je identifikovaný pre DPH v členskom štáte, je v rozpore so smernicou. Nakoľko\nslovenský predpis je rovnaký, podľa žalobkyne nie je dôvod pre opačný právny záver.\n13. Ďalej poukázala aj na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci 3Sžf/1/2010, v ktorom súd uviedol,\nže okolnosti vyvodzujúce úmysel a vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní obchodného\npartnera v reťazovej transakcii, zisťuje a dokazuje daňový úrad, čo musí byť v rozumnej miere s\nohľadom na obvyklú opatrnosť, ktorú možno predpokladať v obchodnom styku. Na základe uvedeného\nkonštatovala, že zisťovanie registrácie online presahuje rámec obvyklej opatrnosti, čo by znamenalo\nnadmerný tlak na subjekty medzinárodného obchodu.\n14. S odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu 3Sžf/1/2011, ako aj na rozsudok SDEÚ vo\nveci C-80/11 Mahagebén, podľa ktorého daňový subjekt nezodpovedá za nezrovnalosti ani porušenie\ndaňových povinností u jeho dodávateľa ani odberateľa, podľa názoru žalobkyne, ak sa dodávateľ\npreukáže hodnoverným dokladom o DPH obvyklým spôsobom, nemôže byť dobromyseľná strana\nzodpovedná za tieto dôsledky.\nIII.\n15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29. júla 2014 navrhoval, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. Mal za to, že krajský súd správne hodnotil právnu\nstránku veci a dôkladne sa ňou zaoberal.\n16. Nesúhlasiac s tvrdeniami žalobkyne uviedol, že smernica, ktorá bola premietnutá do zákona o DPH\ns účinnosťou od 1. mája 2004, obsahuje pätnásť hláv a 414 článkov, ktoré na seba vzájomne nadväzujú,\na preto nie je možné vytrhnúť z tohto komplexu jeden článok a dovolávať sa jeho aplikácie. V rámci\ntransformácie tejto smernice zákonodarca do ustanovenia § 43 zákona o DPH ustanovil hmotnoprávne\npodmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodenie\nod dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu\npredávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre\ndaň v inom členskom štáte.\n17. Uviedol, že skutočnosť, že daňový subjekt bol odberateľom oklamaný predložením „sfalšovaného\ndokladu“ o pridelení identifikačného čísla pre DPH v Bulharsku, nie je vecou daňových orgánov, ale\nsamotných účastníkov obchodného prípadu, pritom daňový subjekt si mohol overiť skutočnosť, či jeho\nodberateľ bol v čase dodávky tovaru platiteľom dane z pridanej hodnoty v príslušnom členskom štáte\nEÚ a to na webovej stránke FR SR, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci Európskej únie, alebo v\nzmysle § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“)\npožiadať FR SR o poskytnutie informácie, či právnická osoba je registrovaná pre DPH v inom členskom\nštáte Európskej únie, ani jednu z týchto zákonných možností však žalobkyňa nevyužila.\n18. K námietke žalobkyne, že žalovaný nerešpektoval príkaz Krajského súdu v Bratislave č.k.\n3S/182/2010) vo veci uviedol, že žalovaný sa vysporiadal s námietkou krajského súdu ohľadne\naplikovania čl. 138 smernice a vo svojom rozhodnutí č. 1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája\n\n2012 podrobne uviedol podmienky oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru do iného\nčlenského štátu, s čím súhlasil aj krajský súd, keď žalobu žalobkyne napadnutým rozsudkom zamietol.\n19. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf/28/2011, ktorý na str.\n9 uvádza: „Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 43 ods. 1 zákona o DPH platného v\nkontrolovanom zdaňovacom období ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých priznáva\noslobodenie od DPH tak, že oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený\nz tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak\nnadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte“.\n20. Žalovaný sa odvolával aj na právne závery uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu č.k.\n8Sžf/34/2012: „je aj na samotnom daňovom subjekte, aby už v daňovom konaní tvrdil a preukazoval\nexistenciu prevádzaného tovaru a v tomto smere sa nespoliehal na aktivizmus súdu v prieskume\nzákonnosti rozhodnutia, z ktorého v konečnom dôsledku vo vzťahu k skutkovým zisteniam súd\nvychádza (§ 250i ods. 1 OSP). Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti,\nodvolací súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z\nDPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto\ninformácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov\na deformácii podnikateľského prostredia a dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov\npre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným\nz podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci“.\nIV.\n21. V predmetnej veci, ktorá bola pôvodne vedená na najvyššom súde pod sp.zn. 5Sžf/60/2014 bol\n28. apríla 2016 vyhlásený rozsudok, ktorým konajúci súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.\n4S/154/2012-82 z 11. apríla 2014 potvrdil ako vecne správny a účastníkom náhradu trov konania\nnepriznal.\n22. Žalobkyňa podala ústavnú sťažnosť prijatú na ďalšie konanie uznesením Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) č.k. II. ÚS 797/2016-28 z 27. októbra 2016, ktorou napadla konečné\nrozhodnutie. V ústavnej sťažnosti okrem iného namietala porušenie práva na prístup k súdu z dôvodu, že\nna pojednávaní krajského súdu 11. apríla 2014 bol za sťažovateľku prítomný advokátsky koncipient Mgr.\nMarek Margetín, ktorého krajský súd s odvolaním sa na ustanovenie § 250a OSP nepripustil na právne\nzastúpenie žalobkyne na pojednávaní, keď mal za to, že jediným právnym zástupcom spôsobilým na\nzastupovanie žalobkyne na pojednávaní je advokát, nie koncipient, ktorý bol na tento účel advokátom\nsubstitučne splnomocnený. Podľa žalobkyne, záver najvyššieho súdu, ktorý potvrdil tento postup\nkrajského súdu vychádza v tejto časti z prílišného formalizmu za situácie, keď sa zákon dá vyložiť aj\nv prospech žalobkyne.\n23. Ústavný súd nálezom č.k. II. ÚS 797/2016-63 z 18. mája 2017 namietaný rozsudok najvyššieho\nsúdu zrušil, pretože dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp.zn.\n5Sžf/60/2014 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2016, boli porušené základné práva žalobkyne podľa čl. 35\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v dôsledku toho, že najvyšší súd neprihliadol na\nnámietku žalobkyne uvedenú v jej odvolaní k formalistickému prístupu krajského súdu, ktorý nepripustil\nna pojednávaní 11. apríla 2014 zastúpenie žalobkyne advokátskym koncipientom.\n24. Vo svojom náleze ústavný súd konštatoval, že tak výklad najvyššieho súdu, ako aj výklad\nsťažovateľky možno považovať za možný a legitímny. Ústavný súd napriek tomu však poznamenal,\nže pri výklade zastávanom najvyšším súdom je zásadné protirečenie, keď na jednej strane žalobcu\nmôže zastupovať jeho zamestnanec majúci právnické vzdelanie, avšak v prípade zastúpenia žalobcu\nadvokátom nemôže za tohto konať jeho advokátsky koncipient majúci takisto právnické vzdelanie. Ďalej\nzdôraznil, že rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu (Neumeister c. Rakúsko),\npričom právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahrňuje aj právo, aby každá strana\nobčianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za\npodmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Szwabovicz c. Švédsko).\n\nV okolnostiach danej veci ústavný súd považoval za rozhodujúce, že priamym dôsledkom výkladu\nustanovenia § 250a OSP, ktorý si osvojili krajský súd a najvyšší súd, bolo, že na pojednávaní krajského\nsúdu sťažovateľka ako žalobkyňa nebola vôbec zastúpená (jej štatutárny orgán nebol na pojednávaní\nprítomný a substituujúci advokátsky koncipient vyslaný splnomocneným advokátom sťažovateľky nebol\nako právny zástupca sťažovateľky krajským súdom pripustený a na pojednávaní mohol byť prítomný iba\nako verejnosť). Naproti tomu na pojednávaní bola prítomná poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva\nako žalovaného, pričom vo veci samej sa aj v mene finančného riaditeľstva vyjadrila. Žalovaný teda\nmal možnosť svojou argumentáciou priamo na pojednávaní vplývať na rozhodnutie krajského súdu,\nhoci sťažovateľka takúto možnosť nemala. Ústavný súd uzavrel, že takáto procesnoprávna situácia je\nv zrejmom protiklade s princípom rovnosti zbraní (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), resp. so základným právom\nna rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).\n25. Ústavný súd na základe uvedeného napadnutý rozsudok pre porušenie základného práva žalobkyne\npodľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku toho, že najvyšší súd neprihliadol na\nnámietku žalobkyne uvedenú v jej odvolaní k formalistickému prístupu krajského súdu, keď nepripustil\nna pojednávaní 11. apríla 2014 zastúpenie žalobkyne advokátskym koncipientom, podľa čl. 127 ods. 2\nústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b/ zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o\npostavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil a vec\nvrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu,\nktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n26. K nálezu ústavného súdu je podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde je pripojené odlišné\nstanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej, v ktorom uviedla, že sa nazdáva, že právny názor\nvšeobecných súdov korešponduje s čl. 2 ods. 2 ústavy a zodpovedá aj vzťahu § 250a OSP k § 25 ods. 3\nOSP, pri ktorom treba v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP uprednostniť lex specialis § 250a OSP,\na nie lex generalis § 25 ods. 3 OSP. Ďalej uviedla, že iné vnímanie vzťahu týchto dvoch ustanovení by\nnezodpovedalo reálnej právnej úprave aktuálnej v čase rozhodovania všeobecných súdov. Nesúhlasila\ns rigidným uplatnením princípu rovnosti zbraní v tejto veci bez zohľadnenia špecifík správneho súdnictva\na jeho podstaty, na ktoré ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre poukazuje (IV. ÚS 428/09, I. ÚS\n430/2013, IV. ÚS 310/2011). Zároveň poukázala na to, že je to okrem iného aj osobitosť účastníkov\nkonania v správnom súdnictve, keď jedným z účastníkov v správnom súdnictve je profesionalitou nadaný\nsprávny orgán a druhým fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej právach, právom chránených\nzáujmoch a povinnostiach sa má rozhodovať.\nV.\n27. Nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku postupoval\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa doterajších predpisov (Občiansky\nsúdny poriadok) a ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) aplikujúc čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky právnu vec vo vymedzenom rozsahu opätovne preskúmal a v súlade s právnym názorom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze č.k. II. ÚS 797/2016-63 z 18. mája 2017\ndospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.\n28. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\n29. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. žalovaného\nč.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 7. mája 2012, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil\nrozhodnutie správcu dane č. 604/230/132416/09/Avar z 12. novembra 2009, ktorým žalobkyni nepriznal\nnadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2008 vo výške 25 961,93 € a určil jej vlastnú daňovú\npovinnosť vo výške 4 248,62 €.\n30. Najvyšší súd súc viazaný právnym názorom ústavného súdu, sa primárne zaoberal odvolacou\nnámietkou žalobkyne k formalistickému prístupu krajského súdu, keď krajský súd nepripustil na\npojednávaní 11. apríla 2014 zastúpenie žalobkyne advokátskym koncipientom.\n\n31. Podľa § 1 OSP Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom\nkonaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj\nvýchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.\n32. Podľa § 246c OSP veta prvá, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný,\nlen ak je to ustanovené v tejto časti.\n33. Podľa § 250a OSP žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď\nsám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je\ndaná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach\nzdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového\nzabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej\npolitiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov\na vo veciach azylu a doplnkovej ochrany.\n34. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/22/2014: „Povinné\nprávne zastúpenie je jednou z procesných podmienok v správnom súdnictve v konaní podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Povinné právne zastúpenie vyplýva z povahy správneho\nsúdnictva, keďže sa v ňom preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy\na riešia sa prevažne právne otázky. Zmyslom a účelom povinného právneho zastúpenia je, aby sa\nžalobcovi, ktorý nemá právnické vzdelanie, dostalo kvalifikovanej právnej pomoci advokátom.“\n35. Podľa § 250a OSP v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy žalobca\nmusí byť zastúpený advokátom (pokiaľ zákon výslovne neustanovil, že také zastúpenie sa nevyžaduje).\nUplatniac gramatický a systematický výklad relevantných ustanovení OSP, zastúpenie advokátom v\nkonaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP znamená, že v konaní pred súdom - osobitne na pojednávaní\nkoná za žalobcu advokát. Advokátom je osoba zapísaná v zozname vedenom SAK ako advokát.\n36. Berúc do úvahy platnú právnu úpravu v čase rozhodovania krajského súdu, najvyšší súd uvádza,\nže ustanovenie § 250a OSP má obligatórnu povahu a je špeciálnou úpravou vo vzťahu k všeobecným\nustanoveniam I. časti OSP upravujúcej zastúpenie účastníka na základe plnomocenstva v ustanovení\n§ 25 ods. 3 OSP, ktorého primerané použitie aplikujúc systematický výklad vylučuje ustanovenie § 246c\nOSP.\n37. Najvyšší súd v tomto ohľade viazaný právnym názorom ústavného súdu v predmetnej veci\nkonštatuje, že uvedeným výkladom boli porušené práva žalobkyne na spravodlivý proces v zmysle čl. 6\nods. 1 Dohovoru, keďže nemala možnosť obhajovať svoju záležitosť za podstatne neznevýhodňujúcich\npodmienok v pomere k druhej strane.\n38. Najvyšší súd však nemohol opomenúť konštatovanie, že obligatórnym zastúpením advokátom\nv správnom súdnictve bol sledovaný cieľ zákonodarcu vyrovnať prirodzenú nerovnováhu postavenia\núčastníkov konania, keď na jednej strane stojaca fyzická alebo právnická osoba sa vo vzťahu k\norgánu verejnej moci javí ako slabší článok, ktorý zákonodarca vyrovnal povinnosťou obligatórneho\nkvalifikovaného právneho zastúpenia práve za účelom jeho ochrany. Čo sa týka zastúpenia advokátom\nako kvalifikovaným právnym zástupcom, takáto zvýšená ochrana je daná samotnou zložitosťou agendy,\nktorá je vlastná správnemu súdnemu konaniu, keďže predmetom prieskumu sú právne otázky. Situácia,\nkedy zákon považuje za kvalifikované právneho zástupcu len advokáta nie je nezvyčajná v slovenskom\nprávnom systéme, keď ju možno vidieť aj v trestnom konaní v ustanovení § 36 a nasl. Trestného poriadku\na jej účelom je tiež vôľa zákonodarcu priznať účastníkovi konania takú právnu ochranu, ktorú si vyžaduje\nsamotná podstata právnej veci.\n39. Aplikujúc vyššie uvedenú normatívnu rovinu na preskúmavaný prípad, je potrebné uviesť, že\nnapriek vôli zákonodarcu vyrovnať prirodzenú nerovnováhu, môže mať táto právna úprava za dôsledok\nvzniknutú situáciu, kedy žalobkyni zastúpenej „len“ advokátskym koncipientom nebolo umožnené\nna pojednávaní pred krajský súdom 11. apríla 2014 účinne brániť svoje práva, keďže jej zastúpenie\n\nadvokátskym koncipientom nebolo priznané a naproti tomu táto možnosť bola daná žalovanému, ktorého\npoverená zástupkyňa mala možnosť sa na pojednávaní vyjadriť.\n40. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nmedzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo\nzakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.\n41. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nRozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého\nalebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v\nrozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla\nbyť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.\n42. Prostredníctvom uplatnenia ústavnokonformného výkladu právnym noriem, je možné dospieť k\nzáveru, že v predmetnom prípade nebola dodržaná rovnosť zbraní v tom zmysle, že na pojednávaní\nnebolo umožnené sa žalobkyni vyjadriť z dôvodu nepripustenia zastúpenia advokátskym koncipientom\na naproti tomu, žalovanému táto možnosť daná bola, čím mu bolo poskytnuté nepomerne výhodnejšie\npostavenie.\n43. Krajský súd preto pochybil, keď neumožnil žalobkyni účinne brániť svoje práva v konaní, čím bolo\nzasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu, ktorá je každému zaručená Ústavou Slovenskej republiky.\nPre vyššie uvedené procesné pochybenie krajského súdu nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým\nkrajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným\ndeficitom.\n44. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP spojení s § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\na rozhodnutie s tým, aby v ďalšom konaní krajský súd prejednal vec v medziach podanej žaloby,\nznova preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a vo veci opätovne rozhodol, pričom\nrozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie náležite\na presvedčivo odôvodní podľa § 157 ods. 2 OSP.\n45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto uznesenia.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 veta tretia zákona č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\núčinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}