{"guid": "1486f46d-3856-4652-9f33-94abe5af7f33:32dc0281-8fc8-4a8f-9b50-8865246b9045", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1", "spisova_znacka": "8Sžo/67/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/67/2016 z 25. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2018, sp. zn. 8Sžo/67/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1", "identifikacne_cislo": "1011201366", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2018-01-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/250-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32dc0281-8fc8-4a8f-9b50-8865246b9045", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/67/2016\n1011201366\n25. 01. 2018\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2018:1011201366.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,\ns.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou WERNER\n& Co., s.r.o., Stromová 54/A, Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanej: Slovenská obchodná\ninšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, v konaní o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10. júna 2011, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 117/11 - 162 zo dňa 13. novembra 2013,\njednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 117/11 - 162 zo dňa\n13. novembra 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011, ktorým zamietla odvolanie\nžalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre\nBratislavský kraj č. P/0273/01/2010 zo dňa 18.05.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 3000 €\npre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o\nzmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov\nv znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „ZoOS“).\nKrajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia spĺňajú požiadavky podľa § 47 ods. 3\nSprávneho poriadku, sú presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaná sa náležite vysporiadala so všetkými\nodvolacími námietkami žalobcu. Žalovaná sa vecou starostlivo zaoberala, svoj názor logicky zdôvodnila,\nzvážila všetky relevantné skutočnosti a dodržala aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel\na účel záujmu chráneného právnymi normami na ochranu spotrebiteľov. V konaní bolo nepochybne\npreukázané, že spotrebiteľ bol v relevantnom čase v starobnom dôchodku (pôvodne v invalidnom\ndôchodku, neskôr starobnom dôchodku), počas ktorého nikdy nepodnikal ani nepracoval. Spotrebiteľ\nv čestnom prehlásení potvrdil, že celý formulár o pôžičke vypĺňal obchodný zástupca žalobcu, ktorý\nmu bez vysvetlenia dal podpísať všetky papiere s tým, že bolo zaškrtnuté „povolanie“ napriek tomu, že\nspotrebiteľ nikdy nepodnikal, nepracoval. Nebol poučený o tom, čo znamená povolanie a že je to pre\nneho nevýhodnejšie. Prvostupňový orgán zabezpečil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, v ktorom období\nbol spotrebiteľ v invalidnom a odkedy už v starobnom dôchodku a že nikdy nebol SZČO.\nPokiaľ žalobca namietal, že správne orgány nezistili, či bol spotrebiteľ v starobnom alebo invalidnom\ndôchodku a nezistili ani rozsah invalidity dlžníka a jej vplyv na možnosť vykonávania povolania, krajský\nsúd hodnotil tieto námietky ako nedôvodné, keďže nemali vplyv na skutočnosť, že v predmetnej zmluve\n\no úvere bolo obchodným zástupcom žalobcu vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon\npovolania, ktoré reálne neexistovalo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce\npre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon povolania.\nKrajský súd ďalej poukázal, že definícia spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je podobná definícii\nspotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti\nsimulácie jeho iného postavenia je ešte prísnejšou. Kým z § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských\núveroch vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel\nako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, výkladom Občianskeho zákonníka možno\ndospieť k záveru, že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavania odberateľa tovaru či\nslužieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri\npovolaní je situácia komplikovanejšia z dôvodu, že toto môže byť vykonávané ako samostatne zárobková\nčinnosť (slobodné povolania), ale aj v pomere obdobnom zamestnaneckému (napr. sudcovia). Práve\nnepochybná priraditeľnosť povolania ku konkrétnej skupine môže mať zásadný význam v prípadoch,\nkde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom,\nči tu ide o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ ide o povolanie vykonávané\nv režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ako aj o súvis uzavretia zmluvy (jej\nplnenia) s takýmto povolaním odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv\nv Občianskom zákonníku.\nKrajskému súdu bolo z úradnej činnosti známe, že žalobca si opakovane počína tak, že pri uzatváraní\nzmlúv o úvere postupuje tak, aby boli vylúčené normy spotrebiteľského práva. Dôkazné bremeno\nna preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania\ndlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí\nzmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie\nprijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto povolaním či predmetom činnosti, uzavretie\npríslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania“ v spojení s nedostatkom\nakejkoľvek aktivity žalobcu má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru vymedzený vôbec.\nAkékoľvek dokazovanie ohľadne „povolania“ spotrebiteľa by bolo nadbytočné a neefektívne. Z\npodkladov rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalobca v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so\nspotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie\nspotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe. Krajský súd uviedol, že rovnako mu je známe konanie\nžalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa\núčel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t. j. aby bol tento úver v režime\nobchodného práva a nie práva spotrebiteľského.\nPokiaľ žalobca tvrdil, že v prípade dotknutého spotrebiteľa sa mohlo jednať o dôchodcu, ktorý si\nprivyrába, t. j. vykonáva zárobkovú činnosť, toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Správne\norgány definovali spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom poskytnutie\núveru na výkon povolania či podnikania predpokladá, že takúto činnosť žiadateľ o úver v skutočnosti aj\nvykonáva. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bude úver poskytnutý. Spotrebiteľ\nsíce v danom prípade podpísal zmluvu o úvere, a to s obsahom, ktorý ho jednoznačne znevýhodnil.\nPokiaľ žalobca tvrdil, že poskytnutie úveru na účel výkonu povolania spôsobil výlučne spotrebiteľ,\nnemohla by táto skutočnosť zhojiť nezákonný postup žalobcu, ktorý postupoval v rozpore s požiadavkou\nodbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušil ekonomické správanie sa spotrebiteľa vo vzťahu\nk poskytovanej službe. Zaškrtnutím políčka v zmluve majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon\npovolania, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto\npovolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa má uzavretie zmluvy, žalobca nedodržal úroveň osobitnej\nstarostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej\nv jeho oblasti činnosti. Zmluva umožňovala aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na\niný účel, avšak žalobca celkom cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod\nObchodný zákonník. Je nesporné, že dlžník vstúpil do zmluvného vzťahu so žalobcom z vlastnej vôle a\nak by aj bolo pravdivé tvrdenie, že sám uviedol účel úveru na povolanie, nijako by sa to nedotklo toho,\nže žalobca nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne porušil zákaz nekalých\nobchodných praktík.\nKrajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že obchodná praktika môže byť spojená výlučne s\nvýrobkom a nie aj so službou. Z § 7 ods. 2 ZoOS je zrejmá možnosť použitia obchodných praktík aj na\noblasť služieb a tiež zrejmá vôľa zákonodarcu pri preberaní smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2005/29/ES, ale aj cieľov, ktoré táto smernica sleduje, ktorými sú nepochybne ochrana spotrebiteľov a\nto nielen pri výrobkoch, ale celkom zrejme aj pri službách. ZoOS v § 7 ods. 2 stanovuje, že musia byť\nkumulatívne splnené obe podmienky uvedené pod písm. a/ a b/. Prvostupňový správny orgán preukázal\n\nexistenciu absolútneho nedostatku odbornej starostlivosti u žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľovi, ako aj\nskutočnosť, že šlo o priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe a zároveň preukázal\nskutočnosť, že zmluva bola v dôsledku vyňatia z ochrany spotrebiteľského práva uzatvorená za\nnevýhodných podmienok majúcich negatívne dôsledky predovšetkým na majetkovú sféru spotrebiteľa.\nJe pravdou, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia mal správny orgán text výroku formulovať tak,\naby nevyznieval, že jedna podmienka má za následok splnenie druhej podmienky (slovo „čím“), ale mal\npoužiť spojku „a“, avšak toto formálne pochybenie nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok\nnezákonnosť výroku, ktorý je formulovaný jednoznačne konkrétne a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o\ntom, ako správny orgán vo veci rozhodol.\nSpotrebiteľ bol celkom zrejme v znevýhodnenom postavení v porovnaní s poskytovateľom úveru, ktorý\nmu bol povinný poskytnúť informácie v zmysle zákona a nie docieliť poskytnutie úveru mimo rámca\nochrany spotrebiteľského práva bez ohľadu na skutočnosť. To, že žalobca je nebankovou spoločnosťou\nneznamená, že nie je povinný rešpektovať úpravu spotrebiteľských úverov. Preverenie skutočností\nrozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver spĺňa definíciu spotrebiteľa je nepochybne v možnostiach\nžalobcu. Je zrejmé, že predmetná obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie\nspotrebiteľa. Poskytnutý úver bol pre spotrebiteľa oveľa nevýhodnejší ako by bol spotrebiteľský úver,\nktorý mu mal byť v skutočnosti poskytnutý. Ekonomický záujem spotrebiteľa bol nielen porušený, ale\ntento utrpel konaním žalobcu aj reálnu ujmu. Bolo nesporne preukázané, že spotrebiteľ žiadne povolanie\nnevykonával.\nKrajský súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nepodpísania napadnutého rozhodnutia uviedol, že\nna čele SOI je v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z. z. ústredný riaditeľ, ktorého v čase jeho\nneprítomnosti zastupuje vedúci právneho odboru, ktorým bol v relevantnom čase Mgr. A. K., ktorý\nnapadnuté rozhodnutie podpísal.\nPokiaľ sa žalobca domnieval, že na vznik zodpovednosti je potrebné porušenie minimálne dvoch\npovinností, krajský súd dospel k záveru, že v žiadnom prípade netreba porušiť minimálne dve povinnosti\nustanovené ZoOS, keďže pod slovom „povinností“ (§ 24 ods. 1) sa rozumejú všetky povinnosti\nustanovené týmto zákonom, pričom sankcionovať možno každé jednotlivé porušenie povinnosti.\nO trovách konania rozhodol krajský súd v súlade s § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu\nnepriznal, keď žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanej náhrada trov neprináleží.\nProti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak,\nže odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie.\nŽalobca v podstate zotrval na žalobných námietkach, pričom uviedol, že pokiaľ výrok správneho\nrozhodnutia stanovuje preukázanie oboch podmienok tak, že splnením prvej podmienky je splnená\npodmienka druhá, ide o zjavný rozpor so ZoOS a rozhodnutie nemôže z hľadiska zákonnosti obstáť.\nVzhľadom na to, že sa jedná o vadu výroku rozhodnutia, žalobca nepovažoval toto pochybenie len za\nformálne.\nPodľa názoru žalobcu vo veci nebol preukázaný nedostatok odbornej starostlivosti, nakoľko sa jednalo\no jednoduchú zmluvu, z ktorej vyplývala výška úveru (istiny) a celková suma na vrátenie. Pre jej\npochopenie nebolo potrebné žiadne osobitné vzdelanie, postačovala znalosť jednoduchej matematiky.\nPokiaľ krajský súd predmetnú zmluvu hodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nie je zrejmé,\nako mohlo dôjsť k podstatnému narušeniu ekonomického správania spotrebiteľky. Rozhodujúcim je\nzákon o spotrebiteľských úveroch, nie dohoda účastníkov. Nakoľko zmluva o úvere neobsahovala\nRPMN, bol poskytnutý bezúročný úver a bez poplatkov. Ekonomické správanie spotrebiteľky narušené\nnebolo, nebolo preukázané, že by spotrebiteľka za vedomosti, že ide o spotrebiteľský úver, resp.\no obchodnoprávny kontrakt vez spotrebiteľskej ochrany, nepožiadala žalobcu o úver, v nadväznosti\nna chýbajúcu RPMN nebol preukázaný ani iný negatívny dôsledok, práve naopak, spotrebiteľka\nmohla profitovať z poskytnutia bezúročného úveru. Žalovaná mala preukázať spôsobilosť podstatného\nnarušenia ekonomického správania spotrebiteľa v dôsledku obchodnej praktiky a to, že spotrebiteľka,\nak by mala vedomosť a vysvetlenie o obsahu predloženého návrhu zmluvy, by túto zmluvu neuzavrela.\nKeďže nebola vypočutá ani spotrebiteľka, ani iné osoby zúčastňujúce sa na uzavretí zmluvy, nemohol\nžalovaný mať za preukázané splnenie podmienky podľa § 7 ods. 2 ZoOS.\nŽalobca tiež poukázal, že pokiaľ sa podľa ZoOS definícia obchodnej praktiky neviaže na službu, to\nisté platí aj v prípade nekalej obchodnej praktiky. Ďalej namietal nedostatočne zistený skutkový stav\nz pohľadu, či dlžník určité povolanie vykonával alebo nie, ako aj splnenia podmienky podľa § 7 ods.\n2 písm. b/ ZoOS. Žalovaná rovnako postupovala nezákonne, keď spojila oznámenie o začatí konania\na poskytnutie možnosti účastníkovi konania, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho\npodkladu.\n\nTaktiež napadnuté rozhodnutie žalovanej malo byť podpísané vedúcim správneho orgánu, zo zákona\nžiadne zastupovanie ústredného riaditeľa a oprávnenie Mgr. K. na podpis rozhodnutia nevyplýva.\nZáverom žalobca poukázal, že v obdobnej skutkovej veci žalovaná zastavila konanie, a teda v aktuálnej\nrozhodovacej praxi nepovažuje zmluvy obdobné zmluve o úvere za zmluvy o spotrebiteľskom úvere.\nK podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 22.04.2014 vyjadrila žalovaná tak, že napadnutý\nrozsudok navrhla ako vecne správny potvrdiť, pričom poukázala na vyjadrenie k žalobe. Vo vzťahu k\nzastaveniu konania v inej veci žalovaná uviedla, že sa nejednalo o rovnaký prípad ako v prejednávanej\nveci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19.08.2015 potvrdil\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 117/11 - 162 zo dňa 13.11.2013 a účastníkom\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nNa základe ústavnej sťažnosti žalobcu ako sťažovateľa bol uvedený rozsudok najvyššieho súdu nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 276/2016-29 zo dňa 07.07.2016 zrušený pre\nporušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl.\n36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie. Ústavný súd konštatoval, že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní bola porušená\njedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo\numožnené zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovanej z 22.04.2014 k podanému odvolaniu, pretože\nnajvyšší súd sťažovateľovi predmetné vyjadrenie žalovanej nedoručil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po vrátení veci ústavným súdom zaslal žalobcovi vyjadrenie žalovanej\nk odvolaniu žalobcu voči rozsudku zo dňa 22.04.2014, ktoré mu bolo doručené dňa 23.11.2016.\nŽalobca doručil dňa 06.12.2016 najvyššiemu súdu podanie označené ako „Vyjadrenie žalobcu k\nvyjadreniu žalovaného“ zo dňa 01.12.2016, z obsahu ktorého vyplynulo, že žalobca nevyužil možnosť\nreagovať na všetku argumentáciu žalovanej v jej písomnom vyjadrení k odvolaniu, no zameral sa na\ndôvody nezákonnosti výroku preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10\nods. 2 O. s. p.) po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky opätovne preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl.\nO. s. p.), súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 212\nods. 1 O. s. p.), a dospel k rovnakému záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa\n25.01.2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.).\nPodľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu\nsa rozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy\nkonania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí\npre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.\n\nPodľa § 7 ods. 1 ZoOS, nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní\nobchodnej transakcie.\nPodľa § 7 ods. 2 ZoOS, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak\na) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,\nb) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo\nvzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného\nčlena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.\nPredmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovanej č.: SK/0068/99/2011 zo dňa\n10.06.2011, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej\nobchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0273/01/2010 zo dňa 18.05.2011,\nktorým bola žalobcovi uložená pokuta 3000 € pre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 7 ods. 1 zákona\nč. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len\n„ZoOS“).\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia §\n219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.\nSenát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a\nsúladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení\nobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie jeho\nsprávnosti uvádza:\nVo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd poukazuje, že z ustálenej judikatúry\n(napr. rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 2Sžo/238/2009 zo dňa 19.05.2010, zverejnený v Zbierke\nrozhodnutí a stanovísk súdov SR 6/2011, s. 61, pod č. 101/2011, sp. zn. 2Sžo/106/2007 zo dňa\n13.03.2008, zverejnený v časopise Zo súdnej praxe 4/2008, s. 159, pod č. 57/2008, sp. zn. 2Sžf/9/2010\nzo dňa 16.02.2011 zverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR 2/2012, s. 93, pod č. 30/2012,\nvyplýva, že v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych\ndeliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Rozhodnutie\no uložení sankcie musí vo výroku obsahovať riadne popísanie skutku a musí byť z neho zrejmé bez\nakýchkoľvek pochybností, akého správneho deliktu sa žalobca dopustil, kedy sa deliktu dopustil a v čom\nspočíva spáchaný delikt.\nPokiaľ žalobca vyhodnotil obsah výroku ako nezákonný, obsahujúci podmienku, nemohol najvyšší súd,\nsúladne s právnym názorom súdu prvého stupňa, tejto námietke prisvedčiť. Výrok prvostupňového\nrozhodnutia spĺňa všetky zákonné náležitosti. Z výroku prvostupňového rozhodnutia je nepochybné,\nakého správneho deliktu majúceho podklad v konkrétnom konaní sa žalobca dopustil. Nejedná sa pri\nformulácii použitej prvostupňovým správnym orgánom o vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia, a preto na ňu krajský súd správne neprihliadal.\nAko nedôvodnú bolo potrebné vyhodnotiť aj námietku žalobcu týkajúcej sa podpísania napadnutého\nrozhodnutia neoprávnenou osobou, keď ho podpísal Mgr. K. ako zástupca vedúcej služobného úradu a\nvedúci právneho oddelenia. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že v zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 400/2009\nZ. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vedúcim\nslužobného úradu v služobnom úrade uvedenom v § 9 ods. 1 písm. c/, t. j. v inom orgáne štátnej správy,\nje jeho štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu, ktorým je v prejednávanom prípade\nústredný riaditeľ SOI. Rozhodnutie tak bolo podpísané oprávnenou osobou, a to vedúcim právneho\nodboru, ako zástupcom ústrednej riaditeľky SOI.\nZáverom najvyšší súd k námietke nepreukázania podstatného narušenia ekonomického správania\nspotrebiteľky a možnosti spotrebiteľky profitovať z bezúročného úver uvádza, že úver sa stal bezúročným\n\npráve v dôsledku nezákonného postupu žalobcu, pričom v čase uzatvárania zmluvy o úvere nebolo\nzámerom žalobcu poskytnutie bezúročného úveru, ale nepochybne poskytnutie úročeného úveru s\nRPMN dokonca vyššou ako bola jej najvyššia prípustná hodnota podľa nariadenia Vlády SR č. 238/2008\nZ. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského\núveru účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Najvyšší súd rovnako ako správne orgány ako\naj súd prvého stupňa nemá pochybnosti, že pokiaľ by žalobca (resp. osoba ním použitá) poskytol\npri dojednávaní zmluvy o úvere zrozumiteľným spôsobom spotrebiteľke všetky relevantné informácie,\ntáto by nemala záujem uzavrieť zmluvu o úvere, pri ktorej suma, ktorú sa zaviazala splatiť bola\nnezanedbateľne vyššia ako by tomu bolo pri zmluve o spotrebiteľskom úvere.\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1\nO. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., keď účastníkom ich náhradu\nnepriznal, keďže žalobca vo veci nemal úspech a žalovanej v takomto konaní nárok na náhradu trov\nneprináleží.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa\n01.07.2016.\nDňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konanie podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}