{"guid": "91c8600e-619e-4f03-befa-5610ac0b40db:6c3aafe7-bec3-48d2-8e7e-00c41b274dc9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2", "spisova_znacka": "7Sžo/8/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/8/2017 z 28. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2018, sp. zn. 7Sžo/8/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2", "identifikacne_cislo": "1011201345", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2018-06-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/367/#paragraf-6.odsek-3.pismeno-d", "nazov": "§ 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 367/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/367/#paragraf-6.odsek-3.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/367-2000/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/367/#paragraf-6.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 367/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/367/#paragraf-6.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/367-2000/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/367#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c3aafe7-bec3-48d2-8e7e-00c41b274dc9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/8/2017\n1011201345\n28. 06. 2018\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej\nveci žalobcu: X.. V. S. - K. sídlo K. L. U. O. D. II., V. X/A, XXX XX O., právne zastúpený: Mgr. Michal\nKiča, advokát, so sídlom Bajkalská 21/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa\n10. apríla 2014 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie krajského súdu\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len krajský súd alebo súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom č.\nk. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len O.s.p.) rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011 a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania\nza zaplatený súdny poplatok vo výške 66,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 € do 30 dní\nod právoplatnosti rozsudku.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho spisu\nmal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodujúc o rozklade podanom žalobcom\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra\n2008 zmenil prvostupňové správne rozhodnutie tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 6.638,78 € za\nporušenie povinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. d/ zák. č. 367/2000 Z.z. o\nochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nnehorších predpisov (ďalej len zákon č. 367/2000 Z.z.), ktoré spočívalo v tom, že ako povinná osoba\npodľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej\nproti legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež,\nže v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým\nspôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej\n\njednotky finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom\nrozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícií plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona.\nĎalej krajský súd zistil, že na základe poverenia riaditeľa spravodajskej jednotky polície na výkon\nkontroly bola 12. marca 2008 začatá kontrola u povinnej osoby - žalobcu, ktorý vykonáva notársku\nčinnosť odo dňa 15. januára 2005. V tejto súvislosti bol žalobca požiadaný o predloženie svojho\nprogramu, záznamu o odbornej príprave zamestnancov, notárskych zápisníc, z ktorých mal správny\norgán posúdiť činnosť povinnej osoby v oblasti preventívnej činnosti ochrany pred legalizáciou príjmov\nz trestnej činnosti, ako aj spôsob vykonávania identifikácie. Správny orgán dňa 8. apríla 2008 žalobcovi\ndoručil výzvu na poskytnutie údajov vo svojom sídle za obdobie od 01.10.2007 do 31.03.2008, na\nktoré sa vťahuje povinnosť identifikácie v zmysle § 5 ods. 2 zákona 367/2000 Z.z.. Žalobca sa k\ntejto výzve vyjadril a zároveň požiadal o vysvetlenie pojmu „obchodná operácia\" v zmysle zákona č.\n367/2000 Z.z.. Prvostupňový správny orgán žalobcovi 20. mája 2008 doručil oboznámenie s kontrolnými\nzisteniami s tým, že v oboznámení neboli zodpovedané otázky žalobcu týkajúce sa charakteristiky\nobchodných operácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie. Spravodajská jednotka zaslala\nžalobcovi spresnenie, čo môže žalobca považovať za obchodnú operáciu. Následne 7. júla 2008 sa\njednotka domáhala sprístupnenia bližšie nešpecifikovaných údajov o obchodných operáciách a 16. júla\n2008 bol žalobca opätovne vyzvaný na poskytnutie informácii a dokladov. Z administratívneho spisu\nďalej krajskému súdu vyplynulo, že spravodajská jednotka konštatovala, že v žiadosti zo dňa 9. júla 2008\nponechala žalobcovi vlastnú iniciatívu a dala mu možnosť, aby preukázal plnenie svojich povinností v\nrozsahu, v akom uzná za vhodné.\nKrajský súd v rámci správneho prieskumu vyhodnotil z obsahu administratívneho spisu skutkové\nokolnosti predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia a konštatoval, že viaceré výzvy zaslané\nžalobcovi boli bez konkrétnej špecifikácie na predloženie požadovaných listín oprávnenou osobou.\nZároveň uviedol, že v danom prípade išlo o rozpor, kedy na jednej strane bolo potrebné chrániť záujmy\nštátu a zabezpečiť ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na strane druhej stála povinnosť\nnotára ustanovená v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky\nporiadok“), ako aj v Etickom kódexe notára, zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako\ndôverník svojho klienta je viazaný mlčanlivosťou, mal krajský súd za to, že notár nemôže využívať\ndôverné informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so\nsúhlasom klienta, alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky\nporiadok.\nKrajský súd napriek tomu, že nespochybnil právny záver správneho orgánu prvého stupňa ako aj\nžalovaného o povinnosti notára poskytnúť súčinnosť pri ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej\nčinnosti, bol toho názoru, že v záujme zachovania mlčanlivosti o skutočnostiach týkajúcich sa klientov,\nby žalobca ako notár mal vedieť, akých listín a ktorých skutočností sa správny orgán domáha.\nVychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu krajský súd v danej veci\ndospel k záveru, že žalovaný mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia opätovne preskúmať skutkový\nstav a nie vychádzať len z doterajších skutkových okolností a dôkazov, nakoľko pri poskytovaní údajov\nod povinnej osoby musí existovať rovnováha medzi mlčanlivosťou notára za účelom ochrany klientov\na záujmami štátu, a preto uložil žalovanému povinnosť, aby opätovne vyzval žalobcu na súčinnosť,\nozrejmil mu termín „obchodná operácia\" tak, aby žalobca požadované doklady povinnej osobe mohol\nposkytnúť a následne z vyplývajúcich záverov prehodnotil uloženú pokutu, nakoľko mal krajský súd za\nto, že žalobca poskytoval súčinnosť žalovanému zaslanými požiadavkami na vysvetlenie termínu a bolo\nv jeho záujme požadované doklady, avšak bližšie špecifikované, poskytnúť.\nII.\nOdvolanie žalovaného správneho orgánu\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa\n§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S\n142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zmenil tak, že žalobu zamieta.\n\nŽalovaný v odvolaní trval na tom, že výrok napadnutého správneho rozhodnutia je zrozumiteľný a\nobsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Uviedol, že v novom konaní nedošlo k doplňovaniu\nkonania a dokazovania z dôvodu, že rozhodnutie bolo zmenené len v intenciách rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 4S 31/2009-56 z 25. marca 2011, ktorý skutkové zistenia a právne posúdenie\nveci nespochybnil, ale práve naopak, stotožnil sa so zisteniami odvolacieho správneho orgánu.\nŽalovaný namietal správnosť právneho záveru krajského súdu. Dôvodil, že v ust. § 3 písm. g/ zákona\nč. 367/2000 Z.z., ktorý sa na predmetnú vec vzťahuje, sú taxatívne uvedené obchodné operácie,\nktorých bližšieho vysvetlenia sa od správneho orgánu žalobca domáhal, preto podľa jeho názoru malo\nkonanie žalobcu, t.j. domáhanie sa legálnej všeobecnej definície pojmu obchodná operácia za cieľ\nneposkytnúť kontrolnému orgánu žiadnu dokumentáciu týkajúcu sa obchodných operácií uvedených v\ntomto ustanovení, ktorú mal žalobca vo svojej evidencii. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v ust.\n§ 3 písm. g/ zákona č. 367/2000 Z.z., ktorú citoval, uviedol, že povinnosti povinných osôb sú jednoznačne\nustanovené v §§ 5 až 9 zákona č. 367/2000 Z.z., pričom podľa § 6 ods. 3 písm. d/ povinná osoba\nposkytne finančnej polícii v určenej lehote na písomné požiadanie údaje o obchodných operáciách, na\nktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie, predloží doklady o nich a poskytne informácie o osobách, ktoré\nsa akýmkoľvek spôsobom obchodných operácií zúčastnili. Podľa názoru žalovaného, nakoľko správny\norgán nedisponuje konkrétnymi údajmi o obchodných operáciách u povinnej osoby, nie je ani možné\nbližšie konkretizovať požiadavku na konkrétnu dokumentáciu o konkrétnych obchodných operáciách,\nmajúc za to, že pri neakceptovaní tohto právneho názoru by bol zákon absolútne neaplikovateľný,\npretože každá povinná osoba by sa mohla dožadovať konkretizovania požiadaviek a pri kontrole\nodmietať tak poskytnutie súčinnosti.\nŽalovaný ďalej dôvodil, že vzhľadom na ust. § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z.z., podľa ktorého plnenie\npovinností podľa § 6 a povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu podľa odseku\n1 nie je obmedzené zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných\npredpisov, 22) ak tento zákon neustanovuje inak, poskytnutím súčinnosti, ktorá zahŕňa aj poskytnutie\ndokumentácie o obchodných operáciách uvedených v § 3 písm. g/ uvedeného zákona, ktoré vykonal\nžalobca so svojimi klientmi, nie je možné považovať za porušenie povinnosti mlčanlivosti ustanovenej\nosobitným predpisom.\nŽalovaný poukazom na doterajší priebeh konania (t.j. viacnásobná snaha prvostupňového správneho\norgánu o vykonanie kontroly), povahu a charakter porušených povinností zo strany žalobcu, najmä\njeho povinnosť poskytnúť súčinnosť a skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave v predchádzajúcom\nkonaní síce zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na nové konanie, vytýkal však žalovanému\nlen formálne nedostatky vo výrokovej časti rozhodnutia, ktoré boli následne odstránené, nepovažoval\nžalovaný právny záver prvostupňového rozhodnutia za správny.\n\nNa základe uvedených skutočností žalovaný zotrval na svojom názore, že preskúmavané rozhodnutie\nje vecne správne a po formálnej stránke súladné so zákonom.\n\nIII.\nVyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu\npotvrdiť ako vecne správny, stotožniac sa s právnym záverom krajského súdu a priznať žalobcovi\nnáhradu trov odvolacieho konania.\nK argumentu prezentovaného v odvolaní, ktorým žalovaný podľa žalobcu stotožňuje činnosti uvedené v\nust. § 3 písm. g/ body 1 až 5 zákona č. 367/2000 Z.z. s pojmom obchodná operácia, žalobca vo vyjadrení\nuviedol, že v citovanom ustanovení zákona sú definované len osoby, na ktoré sa vzťahujú povinnosti\n\ntýmto zákonom ustanovené, pričom predmetné činnosti sú súčasťou definície povinnej osoby. Rozsah\nčinností, pri ktorých sú povinné osoby vrátane notárov povinné dodržiavať ust. zákona č. 367/2000\nZ.z., nie je možné podľa žalobcu bez ďalšieho stotožňovať s pojmom obchodná operácia. Tento rozsah\nusmerňuje povinné osoby pri hodnotení neobvyklých obchodných operácií.\nVo vyjadrení ďalej žalobca poukázal na to, že ide o špecifický prípad, keď je ako notár, t.j. osoba určená\na splnomocnená štátom na vykonávanie notárskej činnosti, postavený pred situáciu, kedy musí konať\nna základe zváženia dvoch právnych predpisov, z ktorých každý mu ukladá protichodné povinnosti,\nbol preto toho názoru, že je absolútne opodstatnené požadovať zo strany žalovaného zadefinovanie\nrozsahu konkrétnych dokumentov a informácií (a teda pojmu obchodná operácia), ktoré žalovaný k\nvýkonu svojej kontroly potrebuje. Žalobca považoval za potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že\nby v dôsledku nedostatočného vymedzenia predmetu kontroly žalovaným sprístupnil žalovanému aj\ndokumenty a informácie, ktoré by žalobca ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa zákona č.\n367/2000 Z.z., čím by sa dopustil porušenia svojej povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku,\nnakoľko na takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahovalo ust. § 7 ods. 6 zák. č. 367/2000 Z.z..\nZávery žalovaného o tom, že žalobca zámerne neposkytol súčinnosť žalovanému hodnotil žalobca ako\nsvojvoľné a nepodložené, pričom konštatoval, že opakovane podrobne vysvetlil dôvody svojho postupu\npri predmetnej kontrole, a teda súčinnosť žalovanému poskytol, požadoval však aj súčinnosť zo strany\nžalovaného pri objasňovaní predmetu kontroly.\nS poukazom na to, že z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky a z publikovaných\nodborných názorov vyplýva, že povinnosti možno ukladať v súlade so zákonom, ale aj ich plnenie je\nmožné žiadať len v súlade so zákonom, mal žalobca za to, že mu zákony umožňujú oboznámiť tretie\nosoby s informáciami, o ktorých sa dozvedel pri svojej notárskej činnosti, len v presne určenom rozsahu,\no ktorom nesmie mať žiadne pochybnosti, pričom nejde len o etický postoj, ktorým je notár viazaný, ale\naj o jeho postavenie notára ako osoby splnomocnenej štátom vykonávať určitú činnosť.\nIV.\nKonanie odvolacieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého\nrozsudku krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania\nžalovaného (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), a dospejúc k záveru, že odvolanie\nje dôvodné, rozsudkom č.k. 7Sžo/47/2014 zo dňa 25. februára 2016 napadnutý rozsudok Krajského\nsúdu Bratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi\nnáhradu trov konania nepriznal.\nOdvolací súd z obsahu administratívnych spisov zistil, že na základe poverenia riaditeľa spravodajskej\njednotky polície na výkon kontroly bola dňa 12. marca 2008 začatá kontrola u povinnej osoby - žalobcu,\nktorý vykonáva notársku činnosť odo dňa 15. januára 2005. Žalobca ako povinná osoba podľa § 3\npísm. g/ zákona č. 367/2000 Z.z. bol oboznámený s predmetom na zameranie kontroly a požiadaný\no predloženie svojho programu, záznamu o odbornej príprave zamestnancov, notárskych zápisníc,\nz ktorých mal správny orgán posúdiť činnosť povinnej osoby v oblasti preventívnej činnosti ochrany\npred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, ako aj spôsob vykonávania identifikácie, a to od začatia\nvykonávania notárskej činnosti, t.j. od 15. januára 2005.\nZ administratívneho spisu odvolaciemu súdu ďalej vyplynulo, že žalobca predložil správnemu orgánu\npísomné splnomocnenie pre advokáta a písomné vyhlásenie z 12. marca 2008, v ktorom uviedol:\n„vyhlasujem, že počas celej doby výkonu notárskej činnosti v mojom notárskom úrade som sa nestretol\ns legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, ako je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z.“.\nŽalobca do záznamu zo začatia kontroly na mieste vyhlásil, že na jeho notárskom úrade nebol vykonaný\nžiaden úkon smerujúci k legalizácii príjmov z trestnej činnosti a tiež vyhlásil, že si plní svoje povinnosti\nv zmysle Notárskeho poriadku a zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca ku kontrole predložil kontrolnej\nskupine spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej aj „kontrolná skupina“) svoj program s názvom\n„Program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti“ vypracovaný dňa 10.\nfebruára 2005, vypracovaný v súlade s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca zároveň\n\npredložil aj záznamy z odborných príprav svojich zamestnancov, ktoré boli v podobe zápisníc zo\nškolení, alebo formou poučenia konkrétneho zamestnanca. Vzhľadom na to, že kontrolou v sídle žalobcu\nnemal prvostupňový správny orgán preukázané dodržiavanie všetkých povinností žalobcu v oblasti\nochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, zaslal žalobcovi 2. apríla 2008 písomnú žiadosť\no poskytnutie informácií a dokladov podľa § 6 ods. 3 písm. c/ zákona č. 367/2000 Z.z.. Z dôvodu, že\nsprávnemu orgánu nebola doručená odpoveď žalobcu, zaslal žalobcovi 12. mája 2008 oboznámenie s\nkontrolnými zisteniami, v ktorom bolo uvedené, že kontrolou boli zistené porušenia zákona č. 367/2000\nZ.z.. Ďalej bolo konštatované, že žalobca neumožnil plnenie úloh finančnej polície podľa § 10 písm. a/\nzákona č. 367/2000 Z.z..\nSprávny orgán analýzou predloženého programu a spôsobu vykonania odbornej prípravy zamestnancov\nzistil, že žalobca uviedol v bode č. 2 programu prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií, medzi\nktoré zahrnul 4 formy neobvyklých obchodných operácií („v súvislosti s činnosťou notára je potrebné\nzvýšiť pozornosť predovšetkým pri: 1. úkony notárskej úschovy peňazí, 2. pri zakladaní obchodných\nspoločností a pri prevodoch obchodných podielov, 3. pri postupovaní pohľadávok, 4. pri exekučných\ntituloch na základe zmlúv o pôžičke medzi fyzickými aj právnickými osobami“) a ďalšie 2 zvlášť\nzamerané na dedičské konania. Správny orgán v Oboznámení s kontrolnými zisteniami z 12. mája 2008\nkonštatoval, že žalobca ako povinná osoba má vypracovaný program oneskorene, nakoľko notársku\nčinnosť začal vykonávať dňom 15. januára 2005 a jej program je z 10. februára 2005, zároveň uviedol,\nže program je vypracovaný s takým zameraním, ktoré negarantuje jednoznačne dôsledné dodržiavanie\npovinností povinnej osoby, ktoré jej vyplývajú z ust. § 5, § 6 a § 7 zákona č. 367/2000 Z.z.. Správny\norgán mal za to, že nakoľko žalobca kontrolnej skupine neumožnil dôkladné vykonanie kontroly v súlade\ns poverením na vykonanie kontroly, nebolo možné kontrolou preveriť, či na zistení správneho orgánu\nžalobca neohrozil záujem chránený zákonom č. 367/2000 Z.z., žalobcovi zároveň uložil prepracovať\nstanovenie jednoznačného prehľadu foriem neobvyklých obchodných operácií, určenie obsahu odbornej\nprípravy zamestnancov a prepracovanie metodiky postupu pri predchádzaní legalizácii a pri jej\nodhaľovaní so zameraním hlavne na posudzovanie obchodných operácii a ohlasovanie neobvyklých\nobchodných operácii.\nŽalobca sa ku kontrolným zisteniam vyjadril listom z 2. júna 2008, ku ktorému priložil fotokópiu svojej\núdajnej odpovede ku kontrolným zisteniam, ktorú mal správnemu orgánu zaslať 21. apríla 2008.\nSprávnemu orgánu však originál predmetnej odpovede doručený nebol a žalobca fotokópiu doručenky\nnepripojil a ani neuviedol, akým spôsobom svoju odpoveď odoslal. Žalobca sa v tejto odpovedi ku\nkontrolným zisteniam vôbec nevyjadril a požadoval vysvetlenie pojmu obchodná operácia, nakoľko zo\nzákona č. 367/2000 Z.z. podľa jeho názoru tento pojem nevyplýva. Zároveň uviedol, že nevie, aké dôkazy\nmá predložiť k preukázaniu spôsobu plnenia povinnosti, či je pripravovaná alebo vykonávaná obchodná\noperácia neobvyklá. Správny orgán na vyjadrenie žalobcu reagoval listom doručeným žalobcovi 20. júna\n2008, v ktorom na požiadavky žalobcu spresnil výzvu spravodajskej jednotky na rozsah poskytnutia\ndoplňujúcich informácii a podkladov tým, že definoval pojem obchodná operácia a neobvyklá obchodná\noperácia. V prípade notárskej činnosti žalobcu uviedol, že pojem obchodná operácia sa týka všetkých\nprávnych úkonov alebo iných úkonov, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 3 písm. g/ zákona č.\n367/2000 Z.z.. V prípade neobvyklej obchodnej operácii poukázal správny orgán na ust. § 4 zákona\nč. 367/2000 Z.z, ktorý tento pojem určuje. Ďalej žalobcu poučil, že posúdenie obchodnej operácie ako\nneobvyklej zo strany povinnej osoby v zmysle § 6 ods. 3 písm. a/ zákona č. 367/2000 Z.z. nie je\ntotožné so zistením spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 zákona\nč. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Na základe uvedeného mal za to, že podľa vyhlásenia žalobcu z 12.\nmarca 2008, v ktorom uviedol, že sa počas celej doby výkonu notárskej činnosti nestretol s legalizáciou\npríjmu z trestnej činnosti, ako je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z., možno vyvodiť\nzáver, že žalobca nemohol vykonávať svoju povinnosť podľa § 6 ods. 3 písm. a/ zákona č. 367/2000\nZ.z. a nemohol tak posúdiť, ani to, či jeho klienti nevykonali neobvyklé obchodné operácie, nakoľko\nnevedel, čo možno chápať pod pojmom obchodná operácia, resp. nevedel bez bližšieho špecifikovania\npripraviť na nahliadnutie dokumenty súvisiace s obchodnými operáciami. Záverom žalobcu opätovne\nvyzval na poskytnutie údajov v sídle jeho notárskeho úradu 30. júna 2008 v určenom rozsahu v súlade\nso žiadosťou správneho orgánu. Žalobca požiadal správny orgán o zmenu termínu z dôvodu krátkej\ndoby na presunutie plánovaných pracovných záležitostí.\nPo akceptovaní žiadosti žalobcu na zmenu termínu predloženia dokladov a poskytnutia údajov sa\nkontrolná skupina spravodajskej jednotky finančnej polície 7. júla 2008 dostavila do sídla žalobcu, ktorý\n\nodmietol predložiť doklady a poskytnúť požadované informácie. Odvolací súd sa oboznámil s úradným\nzáznamom zo 7. júla 2008, v ktorom žalobca spravodajskej jednotke deklaroval svoje stanovisko, že\nžiadosti spravodajskej jednotky o poskytnutie údajov nemôže vyhovieť, nakoľko v nej dostatočne a\nspoľahlivo nebolo určené, čo sa rozumie pod obchodnou operáciou v zmysle zákona č. 367/2000 Z.z.,\na keďže má ako notár zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, pri akýchkoľvek úkonoch, pri ktorých\nmôže dôjsť k prelomeniu tejto povinnosti, musí mať jasne a jednoznačne preukázané, aké skutočnosti\nsa majú sprístupniť. Žalobca ďalej do úradného záznamu uviedol, že podľa jeho názoru zákon č.\n367/2000 Z.z. nedefinuje, čo je potrebné rozumieť pod obchodnou operáciou, na rozdiel od neobvyklej\nobchodnej operácie, ktorá je v § 4 citovaného zákona presne definovaná, žalobca nevie presne určiť,\nna aké informácie a údaje sa jeho povinnosť v zmysle § 6 ods. 3 písm. d/ vzťahuje, preto z obavy,\naby svojím konaním neporušil zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, nemôže žalobca predmetnej\nžiadosti finančnej polície vyhovieť.\nPrvostupňový správny orgán listom z 9. júla 2008 žalobcu opätovne vyzval k písomnému predloženiu\ndokladov a dokumentácie, ktoré majú vzťah k jeho plneniu povinností. Napriek tomu, že žalobca túto\nžiadosť prevzal 16. júla 2008, vyjadrenie k žiadosti správnemu orgánu doručené nebolo.\nSpravodajská jednotka finančnej polície zaslala žalobcovi 19. augusta 2008 upovedomenie o začatí\nsprávneho konania pre porušenie povinností uložených v § 6 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 3 písm. a/, c/\na d/ zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca sa k začatiu správneho konania nevyjadril. Dňa 26. septembra\n2008 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie spravodajskej jednotky č. PPZ-23-19-BOK-FP-II-2008 zo\ndňa 24. septembra 2008, v ktorom spravodajská jednotka rozhodla o tom, že zo strany žalobcu boli\nporušené ustanovenia zákona č. 367/2000 Z.z., na základe čoho bola žalobcovi uložená pokuta vo\nvýške 300.000,- Sk (9.958,18 €). Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dospel k záveru,\nže zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. a/, c/ a d/\nzákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca podal rozklad, o ktorom rozhodol nadriadený správny orgán vo svojom\nrozhodnutí č. SLV-653/OLVS-2008 zo dňa 2. decembra 2008 tak, že žalobca sa nedopustil porušenia\npovinností ustanovených v § 6 ods. 3 písm. a/ a c/ zákona č. 367/2000 Z.z., a preto znížil pokutu na\nsumu 200.000,- Sk (6.638,78 €). Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu žalobu o preskúmanie\nrozhodnutia, o ktorej Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/31/2009-56 zo dňa 25. marca 2011\nrozhodol tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. SLV-653/OLVS-2008\nzo dňa 02.12.2008 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konania.\nŽalovaný opätovne vec posúdil a 28. júla 2011 vydal rozhodnutie č. SLV-OLVS-103/2011, ktorým bola\nžalobcovi uložená pokuta podľa § 13 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z vo výške 6.638,- € za porušenie\npovinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z.z., ktoré\nspočívalo v tom, že ako povinná osoba podľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal\nsvoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade\ns dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania\nrozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež\nignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia\npovinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícii plnenie jej úloh\npodľa § 10 písm. a/ zákona.\nUloženie vyššej pokuty žalovaný odôvodnil závažnosťou porušenia povinností žalobcu a tým, že\nžalobca prakticky znemožňoval vykonanie kontroly, resp. kontrola bola takto obmedzená len na kontrolu\nexistencie, resp. neexistencie vypracovania programu a vykonávania odbornej prípravy zamestnancov\nžalobcu, pričom bolo takýmto konaním znemožnené naplniť cieľ zákona, ktorým je zamedzenie\nlegalizácie príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti a financovania terorizmu. Žalovaný ďalej dôvodil\ntým, že uložená pokuta má mať vždy sankčný charakter a má pôsobiť do budúcnosti preventívne, nie\nvšak likvidačne, čo bolo podľa jeho názoru naplnené aj v tomto konaní, poukázal pritom na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Sž 52/04, v ktorom súd vyslovil, že „pojem finančná polícia\ntotiž treba vykladať v zmysle kompetencie a nie voľnej úvahy lebo závažnosť porušenia (odsek 2) zákon\nustanovil len za kritérium pre určenie výšky pokuty. Z uvedeného dôvodu nemohlo byť vecou finančnej\npolície, či pokutu pri zistení porušenia uloží, ale len jej výška.“\nOdvolací súd v danej veci zistil, že základná námietka žalobcu, ktorou napádal zákonnosť rozhodnutí\nžalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa v prieskumnom konaní spočíva v jeho tvrdení\n\no nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov za\núčelom preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000\nZ.z..\nOdvolací súd mal za to, že správny orgán tým, že odkázal žalobcu na relevantné ustanovenia právneho\nrámca upravujúceho plnenie zákonného účelu zákona č. 367/2000 Z.z., t.j. predchádzanie legalizácie\npríjmov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie, si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s\núčastníkom konania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu\nv konaní.\nVo vzťahu k špecifikácii právnych úkonov žalobcu ako povinnej osoby v zmysle zákona č. 367/2000 Z.z.,\nuviedol, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb zákonodarca nemôže vymedziť všetky možné\nneobvyklé obchodné operácie, ku ktorým dochádza pri výkone tej ktorej činnosti, na ktorú sa zákon\nvzťahuje.\nV súvislosti s námietkou žalobcu, ktorý nevyhovenie žiadosti kontrolnej skupiny odôvodňoval obavou\nz porušenia povinnosti mlčanlivosti, najvyšší súd s poukazom na ust. § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000\nZ.z., podľa ktorého plnenie povinností podľa § 6 a povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú\nobchodnú operáciu nie je obmedzené zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť\npodľa osobitných predpisov, pričom toto ustanovenie v rámci osobitných predpisov odkazuje aj na\nNotársky poriadok, konštatoval, že správny orgán tým, že vyzval žalobcu na preukázanie splnenia\njeho povinnosti ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu a poskytnúť kontrolnej skupine ako oprávnenému\norgánu podľa § 82 Notárskeho poriadku požadované údaje a doklady, t.j. vyhovením žiadosti správneho\norgánu, nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobcu, ktorú mu stanovuje Notársky poriadok. Právny\nregulačný rámec zákona č. 367/2000 Z.z. v spojení s vyššie citovanými ustanoveniami Notárskeho\nporiadku jasne definuje povinnosti žalobcu ako notára podľa § 2 ods. 1 Notárskeho poriadku vrátane\nzachovávania povinnosti mlčanlivosti, preto túto námietku žalobcu najvyšší súd považoval za\nnedôvodnú.\nOdvolací súd poukazom na to, že v zmysle zákonnej povinnosti zákonodarca uložil povinným osobám\nvypracúvať a aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii, ktorý musí obsahovať\nprehľad takých obchodných operácií, ktoré sú pre danú oblasť z hľadiska zákona neobvyklé, uviedol,\nže dostatočne podrobný prehľad takýchto operácií je osobitne dôležitý pri výkone notárskej činnosti v\nnotárskom úrade žalobcu, pretože na to, aby jeho zamestnanci vedeli na mieste samom vyhodnotiť\nobchodnú operáciu ako neobvyklú z pohľadu zákona, musia mať k dispozícii zodpovedajúce a\nvyčerpávajúce usmernenie. Preto ak žalovaný žalobcov program vlastnej činnosti nepovažoval za\nzodpovedajúci požiadavkám zákona, postupoval v súlade so zákonom.\nPodľa názoru odvolacieho súdu neposkytnutím požadovaných údajov a dokladov správnemu orgánu\nžalobcom došlo jeho konaním k závažnému porušeniu jeho povinností podľa § 6 ods. 3 písm. d zákona\nč. 367/2000 Z.z. a nemožnosti správneho orgánu vykonávať svoje oprávnenia v záujme sledovanom\núčelom zákona č. 367/2000 Z.z.. Z vykonanej kontroly aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne\nvyplýva, že žalobca ako povinná osoba porušil povinnosti ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3\npísm. d/ zákona č. 367/2000 Z.z., tým, že ako povinná osoba podľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005\ndo 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácií príjmov z trestnej činnosti\nvypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca\n2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce\nzo zákona a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie\nkontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej\npolícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí\npodľa odvolacieho súdu vymedzil určite, jasne, zrozumiteľne a nezameniteľne predmet konania vo\nvýroku rozhodnutia o správnom delikte tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným\nkonaním v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V napadnutom rozhodnutí je správny delikt\npresne vymedzený, za aké konkrétne konanie a obdobie je subjekt postihnutý. Žalovaný podľa názoru\nnajvyššieho súdu výšku uloženej pokuty náležite odôvodnil závažnosťou porušenia povinností žalobcu,\npričom uložená pokuta vzhľadom na jej sankčný charakter mala tiež pôsobiť preventívne do budúcnosti,\na s prihliadnutím na jej uloženie na dolnej hranici možného rozpätia zákonnej sadzby podľa § 13 ods. 1\nzákona č. 367/2000 Z.z. nebola neprimerane prísna a likvidačná.\n\nOdvolací súd po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že\nsprávne orgány, ktoré vo veci konali a rozhodovali, postupovali v súlade s citovanými ustanoveniami\nprávnych predpisov. Rozhodnutia správnych orgánov obsahujú v skutkovej vete výroku rozhodnutia\nidentifikovateľné skutkové vymedzenie správneho deliktu s uvedením miesta, času a spôsobu jeho\nspáchania. Pochybil preto prvostupňový súd pokiaľ napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2\npísm. c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, najvyšší\nsúd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. druhá veta zmenil tak, že žalobu\nžalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\nV.\nNález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 566/2016-56 zo dňa 14. februára 2017 rozhodol tak,\nže 1. Základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n7Sžo 47/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 porušené boli; 2. Rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7Sžo 47/2014 z 25. februára 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť notárovi, trovy konania v sume 454,74 € (slovom\nštyristopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Q.. Q. S., V. X/B,\nO., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nV odôvodnení uvedeného nálezu ústavný súd upriamil pozornosť na to, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého\ndomáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle\na nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v\nmedziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl.\n46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na\nich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky\nrešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných\ngarancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva.\nSúčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.\nIII. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu\npredpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej\nkvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu\nrešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd konštatoval, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa\nvzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a\nvýkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do\nich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní\nmateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).\n\nVšeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov\nv súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z\ntohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať\nna spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom\núčastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a\nneopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\nUstanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex specialis\npre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. V podstate ide skôr o kompetenčné\nustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o\nustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu\nk pojmu rozhodnutie v čl. 46 ods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na\nrozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy\nmôže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré\nmožno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní\nv danej veci.\nCitujúc právnu úpravu ustanovenú v § 3 písm. g/, § 5 ods.2, § 7 ods.6 zákona č. 367/2000 Z.\nz., ustanovenú v čl. 7 ods. 1 až 4 Etického kódexu notára, v § 2, § 39 ods. 1 až 4 Notárskeho\nporiadku a poukazom na argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v rozsudku napadnutého ústavnou\nsťažnosťou (bod 35 nálezu/, ústavný súd konštatoval, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany\nústavnosti je garantom ústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a\nrešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy\norgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov.\nGenerálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152\nods. 4 ústavy).\nÚstavný súd uviedol, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už priklonil k zásade prednosti ústavne\nkonformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď\nprávnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavou SR a\nmedzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje\nústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú\npovinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR.“ (PL. ÚS 15/98) Zo zásady ústavne\nkonformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód\nvýkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem bol uprednostnený ten,\nktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nalebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach\nvykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných\nzákladných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).\nTieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa vzťahujú v celom\nrozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,\nktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu\nochranu vydaným na základe čl. 46 ods. 4 ústavy.\nPodstatnou pre rozhodnutie ústavný súd považoval otázku, či sa najvyšší súd v napadnutom konaní\ndostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa spočívajúcou v jeho tvrdení o nedostatočnej identifikácii\nrozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly) finančnej polície ako správneho orgánu o\nposkytnutie údajov a dokladov na účely preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3\npísm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., v dôsledku ktorej by sťažovateľ sprístupnil aj dokumenty a informácie,\nktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa zákona č. 367/2000 Z. z., čím by sa dopustil\nporušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku, pretože na takéto dokumenty a informácie\nby sa nevzťahoval § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z. z..\n\nÚstavný súd konštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa, ktorý\nje ako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1 Etického kódexu notára povinný\nzachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie dotknutého jednotlivca), a oprávnení\na povinností finančnej polície, ktorá vykonáva kontrolu plnenia úloh vyplývajúcich zo zákona č. 367/2000\nZ. z., považujúc za zrejmé, že boj proti praniu špinavých peňazí znamená aj zásah do historicky silne\nzakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych profesionálov, doplniac, že v prerokúvanej veci\nišlo o kontrolu plnenia administratívnych povinností sťažovateľa.\nÚstavný súd uviedol, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného zásahu do povinnosti\nmlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, ak je to nevyhnutné a účel\nsledovaný verejným záujmom nie je možné dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o\nzásah protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak iba\na výlučne v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96). Prípustný je preto zásah\nnevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom na ochrane\nspoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním špinavých peňazí).\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri výklade § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., ako\naj § 39 Notárskeho poriadku pre účely prerokúvanej veci svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 152 ods.\n4 ústavy nedodržal a výklad tohto ustanovenia z hľadiska jeho ústavnej konformnosti nevykonal.\nPodľa názoru ústavného súdu v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez\nohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia\nna účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť\nneobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ ako povinná osoba plní povinnosti podľa\nzákona č. 367/2000 Z. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou.\nUvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci\nústavný súd považoval za neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle\nktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý\nustanovuje zákon.\nÚstavný súd prisvedčil sťažovateľovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov výkladu § 6 zákona č.\n367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo veci konajúce správne orgány\n(finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s\nprincípmi právneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.\nÚstavný súd dal do pozornosti, že zákon č. 367/2000 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu viacerých\nprávne významných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia. Dňa 1. septembra\n2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane legalizácie príjmov z trestnej činnosti a\nfinancovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v porovnaní s predchádzajúcou\nprávnou úpravou (zákon č. 367/2000 Z. z.) okrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty zamerané\nna predchádzanie a odhaľovanie legalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna úprava\njednoznačnejšie obsah povinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti právnych\nprofesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej polícii.\nÚstavný súd konštatoval, že pokiaľ najvyšší súd v dôsledku preferovania ústavne neudržateľného\nvýkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a jeho kolízie s § 39 Notárskeho poriadku aproboval nezákonný\nzásah ako ústavne-konformný, zaťažil tak napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vadou arbitrárnosti,\na porušil tak základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru.\nUviedol, že bez potreby venovať sa aj ďalším námietkam sťažovateľa v súvislosti s namietaným\nporušením jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa Dohovoru bolo\nuvedené dostačujúce na vyslovenie, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, tak svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,\nktorých reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie.\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu za\ndôvodnú, z ktorého dôvodu rozhodol tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom\npredchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rozsudok najvyššieho súdu zrušil (čl. 127 ods. 2\nústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\n[čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd\nviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde (bod 2 výroku tohto nálezu)].\nÚstavný súd konštatoval, že úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania\nrozhodnúť o odvolaní žalovaného správneho orgánu v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku\nkrajského súdu č. k. 1 S 142/2011-80 z 10. apríla 2014 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný\na bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.\nVI.\nKonanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci\nv zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom\nsúdnictve.\nPodľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie\nkonania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2\nzákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) v intenciách názoru Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vyjadreného v uvedenom náleze opätovne preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania žalovaného\n(§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 2 S.s.p.), vyžiadajúc si stanovisko\núčastníkov konania súdneho prieskumu, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne\n5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a\ns § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\nŽalobca predložil odvolaciemu súdu doplňujúce vyjadrenie k nadväznosti na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo 14.02.2017, III. ÚS 566/2016 - 56.\nV dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že predmetom tohto vyjadrenia je zohľadnenie právnych záverov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky. Súčasne uviedol, že sa pridržiava svojho predchádzajúceho\nvyjadrenia z 05.06.2014.\nŽalobca v argumentácii poukazom na skutkové okolnosti vyplývajúce zo súdneho spisu, súčasť ktorého\ntvoril administratívny spis a poukazom na právnu úpravu ustanovenú v čl. 16 ods. 1, v čl. 19 ods. 2, 3, v\nčl. 22 ods. 1, 2 a v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a na právnu úpravu ustanovenú v § 6 ods. 1,\n3, v § 7 ods. 6, 7 zákona č. 367/2000 Z.z. a v § 39 zákona č. 323/1992 Zb. uviedol, že pre zodpovedanie\nnačrtnutých otázok je potrebné aplikovať a vyložiť tie právne predpisy, na podklade ktorých bola mu\nuložená pokuta, ako aj, že pre posúdenie, či žalobca svojím konaním porušil zákon bol najvyšší súd\npovinný vykonať vecný výklad ustanovení § 6 zákona č. 367/2000 Z.z. ako aj § 39 notárskeho poriadku, a\nna ich kolíziu poskytnúť uspokojivú odpoveď, zdôrazniac, že všetky štátne orgány majú ústavou určenú\npovinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (článok 152 ods. 4 ústavy/.\nŽalobca vo svojej argumentácii predložil zhodnotenie prípadného zásahu z hľadiska jeho objektívnych\ndôsledkov vo vzťahu testu prípustnosti v intenciách rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské\n\npráva k výkladu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len Dohovor/,\nresp. aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, posudzujúc zásah z hľadísk, či je možné zasiahnutú\nmatériu vyhodnotiť ako spadajúcu do definície súkromného života, rodinného života, domova alebo\nkorešpondencie, či došlo k zásahu v dôsledku činnosti orgánu verejnej moci, je tento pričítateľný štátu,\nči zásah je v súlade s právom (otázka legality/, či sa zásahom sleduje legitímny účel (otázka legitimity/\na či zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda či je primeraný sledovanému cieľu (otázka\nproporcionality/.\nŽalobca v danej súvislosti zdôraznil, že pokiaľ žalovaný vykonal taký výklad právnych predpisov,\nktorý vedie k aprobovaniu nezákonného zásahu nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými v čl. 8\nDohovoru, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný s povinnosťou ústavne komfortného výkladu právnych\npredpisov a pokiaľ vedie k súdnemu aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie žalobcovi, porušil\ntým žalovaný základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako aj\nprávo byť stíhaný bez zákonného základu podľa čl. 49 ústavy. Takéto porušenie základných práv\nžalobcu odôvodňuje zrušenie vytknutou vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným spôsobom tento\nnezákonný zásah do práv žalobcu zhojiť nemožno. Pokiaľ žalovaný v odvolaní brojí proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, ktorým bolo jeho rozhodnutie zrušené, takéto odvolanie nie je dôvodné\na napadnutý rozsudok hoci vychádzajúc aj z iných právnych dôvodov, je potrebné ako vecne správne\npotvrdiť.\nŽalobca poukazom na záväzné právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovené v\nuvedenom náleze ústavného súdu, ktoré citoval, uviedol, že zohľadňujúc záväzné právne názory\nústavného súdu, ktorými sú tak všeobecné súdy ako aj správne orgány viazané (§ 56 ods. 6 zákona\nč. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov), skutok, pre ktorý bola žalobcovi uložená pokuta, nie je\nprotiprávnym konaním, čo bez ďalšieho vylučuje oprávnenosť jeho postihu a zákonnosť rozhodnutia o\nuložení pokuty za konanie, ktoré nie je správnym deliktom. V tomto prípade krajský súd vydal vecne\nsprávny rozsudok, kedy nezákonné rozhodnutia o uložení pokuty zrušil, aj keď z iných dôvodov, ako\nzistenie, že stíhaný skutok nie je protiprávnym konaním, čo však správnosť napadnutého rozsudku\nnemení.\nZ obsahu administratívneho spisu odvolací súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny\norgán na základe rozkladu žalobcu rozhodnutím č. SLV-OLVS-103/2011 z 28.júla 2011 prvostupňové\nsprávne rozhodnutie č. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra 2008 zmenil tak, že žalobcovi sa\nukladá pokuta vo výške 6.638,78 €, za porušenie povinností ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6\nods. 3 písm. d/ zák. č. 367/2000 Z.z, na tom skutkovom základe, že ako povinná osoba podľa § 3\npísm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti\nlegalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v\nrámci kontroly začatej 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom\nplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona, a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky\nfinančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v\ndôsledku čoho neumožnil finančnej polícií plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona.\nŽalobca žalobou podanou proti žalovanému sa domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného správneho\nrozhodnutia súdom, žiadajúc krajský súd, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. V preskúmavacom konaní, okrem ďalšieho, predovšetkým namietal, že pri\nvýkone svojej činnosti notára je viazaný povinnosťou mlčanlivosti, majúc za to, že pokuta mu bola\nuložená nedôvodne, pretože dodržiavanie povinností, ktoré mu ukladá Notársky poriadok, nemôže byť\nhodnotené ako porušenie povinností vyplývajúcich z iného všeobecne záväzného právneho predpisu.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 žalobou napadnuté rozhodnutie\nžalovaného č. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\nKrajský súd vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu konštatoval,\nže viaceré výzvy zaslané žalobcovi boli bez konkrétnej špecifikácie na predloženie požadovaných listín\noprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že v danom prípade išlo o rozpor, kedy na jednej strane bolo\npotrebné chrániť záujmy štátu a zabezpečiť ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na\n\nstrane druhej stála povinnosť notára ustanovená v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej\nčinnosti, ako aj v Etickom kódexe notára, zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako dôverník\nsvojho klienta je viazaný mlčanlivosťou, mal krajský súd za to, že notár nemôže využívať dôverné\ninformácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so súhlasom\nklienta, alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky poriadok.\nKrajský súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia\nopätovne preskúmať skutkový stav a nie vychádzať len z doterajších skutkových okolností a dôkazov,\nnakoľko pri poskytovaní údajov od povinnej osoby musí existovať rovnováha medzi mlčanlivosťou\nnotára za účelom ochrany klientov a záujmami štátu. Krajský súd žalovanému uložil povinnosť, aby\nopätovne vyzval žalobcu na súčinnosť, ozrejmil mu termín „obchodná operácia\" tak, aby žalobca\npožadované doklady povinnej osobe mohol poskytnúť a následne z vyplývajúcich záverov prehodnotil\nuloženú pokutu, majúc za to, že žalobca poskytoval súčinnosť žalovanému zaslanými požiadavkami na\nvysvetlenie termínu a bolo v jeho záujme požadované doklady, avšak bližšie špecifikované, poskytnúť.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 566/2016-56 z 14. februára 2017\nvyslovil svoj právny názor k problematike, ktorá je predmetom súdneho prieskumu v danej veci, a tento\njeho právny názor je pre prejednávaný prípad záväzný.\nÚstavný súd Slovenskej republiky za podstatnú pre rozhodnutie považoval otázku, či sa najvyšší súd v\nnapadnutom konaní dostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa - žalobcu, spočívajúcou v jeho tvrdení\no nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly) finančnej polície\nako správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov na účely preukázania splnenia povinnosti\npovinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., v dôsledku ktorej by sťažovateľ žalobca, sprístupnil aj dokumenty a informácie, ktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť\npodľa zákona č. 367/2000 Z. z., čím by sa dopustil porušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho\nporiadku, pretože na takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahoval § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000\nZ. z..\nÚstavný súd konštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa\n- žalobcu, ktorý je ako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1\nEtického kódexu notára povinný zachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie\ndotknutého jednotlivca), a oprávnení a povinností finančnej polície, ktorá vykonáva kontrolu plnenia\núloh vyplývajúcich zo zákona č. 367/2000 Z. z., považujúc za zrejmé, že boj proti praniu špinavých\npeňazí znamená aj zásah do historicky silne zakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych\nprofesionálov, doplniac, že prerokúvanej veci išlo o kontrolu plnenia administratívnych povinností\nsťažovateľa - žalobcu.\nÚstavný súd tiež konštatoval, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného zásahu do\npovinnosti mlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, ak je to nevyhnutné\na účel sledovaný verejným záujmom nie je možné dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky\nide o zásah protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak\niba a výlučne v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96). Prípustný je preto zásah\nnevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom na ochrane\nspoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním špinavých peňazí).\nPodľa názoru ústavného súdu v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez\nohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia\nna účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť\nneobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ - žalobca, ako povinná osoba plní povinnosti\npodľa zákona č. 367/2000 Z. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou.\nUvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci\nústavný súd považoval za neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle\nktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý\nustanovuje zákon.\n\nÚstavný súd prisvedčil sťažovateľovi - žalobcovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov výkladu § 6\nzákona č. 367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo veci konajúce správne\norgány (finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s\nprincípmi právneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.\nÚstavný súd upriamil pozornosť tiež na to, že zákon č. 367/2000 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu\nviacerých právne významných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia. Dňa 1.\nseptembra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane legalizácie príjmov z trestnej\nčinnosti a financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v porovnaní s\npredchádzajúcou právnou úpravou (zákon č. 367/2000 Z. z.) okrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty\nzamerané na predchádzanie a odhaľovanie legalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna\núprava jednoznačnejšie obsah povinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti\nprávnych profesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej\npolícii.\nVychádzajúc z uvedeného pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze vyslovil svoj\nprávny názor, že v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez ohľadu na\nich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia na účely\npreverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť neobvyklou\nobchodnou operáciou, a teda či si žalobca ako povinná osoba plní povinnosti podľa zákona č. 367/2000\nZ. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou, ako aj, že pri pozornom posúdení\ndôsledkov výkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo\nveci konajúce správne orgány, ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s princípmi\nprávneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“, považujúc\nuvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci\nza neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány\nmôžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, tento\nprávny názor ústavného súdu je v danej veci pre odvolací súd záväzný. Z uvedených dôvodov najvyšší\nsúd v ďalšom konaní postupujúc v intenciách záverov ústavného súdu ustálil, že žalovaný správny\norgán v predmetnej veci nepostupoval náležite v zmysle právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, keď zo\nskutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver majúci za následok nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §\n250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a v spojení\ns § 492 ods. 2 S.s.p., potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, v spojení s §\n246c ods. 1, s § 151 ods. 1, 2 a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal, napriek jeho úspechu v tomto konaní z dôvodu, že si ich výšku nevyčíslil\nv súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 151 ods.1 O.s.p. v spojení s § 492 ods.2 S.s.p..\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája\n2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/142/2011", "guid": "2673f37d-2e84-420b-a7b7-52ca2ce122d2:a064e510-818b-4b62-9322-ae051f11c304", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}