{"guid": "b7f128a5-28f5-412c-b6ec-1c9d795648e9:1eab72be-d9c0-49d3-a3bb-bb5a5f7a95d5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1", "spisova_znacka": "3Sž/6/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/6/2016 z 20. 9. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. septembra 2017, sp. zn. 3Sž/6/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1", "identifikacne_cislo": "9016010053", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2017-09-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1eab72be-d9c0-49d3-a3bb-bb5a5f7a95d5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sž/6/2016\n9016010053\n20. 09. 2017\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2017:9016010053.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z členov\nsenátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci navrhovateľa: MAC TV, s.r.o.,\nBrečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bugala\n- Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti odporcovi: Rada pre vysielanie\na retransmisiu, Palisády 36, 811 06 Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti\nrozhodnutiu odporcu č. RP/17/2016 zo dňa 26. apríla 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrhu na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,\nktorou vyloží ustanovenie Článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2010/13/\nEÚ v priamej súvislosti s otázkou, či sa má ustanovenie Článku 20 ods. 2 vykladať tak, že umožňuje\nvysielateľovi prerušiť program aj v začatom, hoci nedokončenom 30-minútovom časovom úseku\nvysielaného programu alebo nie, n e v y h o v u j e.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/17/2016 zo dňa 26. apríla 2016 p o t v\nr d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nNavrhovateľovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného prostriedku vo výške\n500 € (päťsto eur) na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu, v lehote 30 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016 odporca (ďalej aj Rada) rozhodol postupom\npodľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.) o tom, že navrhovateľ\nako účastník správneho konania č. 91/SKO/2016, porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z. z. tým, že program Prepadnutie v Pacifiku, odvysielaný na programovej službe JOJ dňa\n27.11.2015 o cca 22:44 hod. v trvaní cca 142 minút a 6 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil\nzaradením reklamy päť krát. Za toto porušenie povinnosti mu odporca uložil v zmysle § 64 ods. 1 písm.\nd/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške\n5 500 €.\nV odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že pri posudzovaní trvania audiovizuálneho diela postupoval\nv zmysle záveru Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), podľa ktorého pod pojmom trvanie\n\naudiovizuálneho diela je potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných\nprerušení). Posúdením skutkového stavu Rada zistila, že predmetné dielo obsahovalo štyri kompletné\n30-minútové časové úseky a piaty časový úsek trval 22 minút a 6 sekúnd. Z gramatického výkladu ust.\n§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je podľa odporcu zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby\nho mohol vysielateľ prerušiť. Vyplýva to aj zo smernice č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych\nslužbách (ďalej len „Smernice o AVSM“), ktorá v článku 20 ods. 2 určuje, že audiovizuálne diela „môžu\nbyť prerušené televíznou reklamou alebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie v dĺžke\nnajmenej 30 minút“. Účelom obmedzovania pri zaraďovaní reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych\ndiel vychádza z potreby ochrany diváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovanie integrity\naudiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov, čím dochádza\nzákonne k obmedzeniu slobody prejavu, ktoré umožňuje čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ však prerušil zaradením reklamy aj posledný, kratší než 30-minútový časový úsek, čo je\nv rozpore s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Počet reklamných prerušení audiovizuálneho diela\ntak prevýšil počet kompletných 30-minútových časových úsekov audiovizuálneho diela, čo je v rozpore\ns výkladom § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Odporca poukázal v napadnutom rozhodnutí aj na\njudikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktoré sa\nzaoberali touto problematikou a podporujú jeho tvrdenia.\nOdporca ďalej poukázal na objektívnu zodpovednosť právnických osôb za správny delikt, ktorá sa\nzakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie. Podstatné je to, či k porušeniu zákona objektívne došlo\nalebo nie. Ďalej poukazuje na ust. § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého odporca pri\nopakovanom porušení povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. uloží pokutu. Odporca vzal\ndo úvahy závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky\nporušenia povinnosti a na spôsob porušenia povinnosti a uložil sankciu vo výške 5 500 €.\nII.\nProti predmetnému rozhodnutiu správneho orgánu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok odvolanie z dôvodov, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie\nskutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na\nposúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov\na v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa navrhovateľa, odporca napadnutým rozhodnutím zasiahol do jeho základného práva na\nspravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu, slobodu prejavu a šírenie informácií\ngarantované v čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1\na čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nNavrhovateľ uviedol, že Rada ako správny orgán, nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu z vysielania\nprogramu Pomstiteľ (mal zrejme na mysli program Prepadnutie v Pacifiku), resp. pri vykonaní tohto\ndôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len správny poriadok (§ 22, 34 správneho poriadku), keď\no vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Z napadnutého administratívneho rozhodnutia nie je\nzrejmé, akým spôsobom sa Rada s predmetným dôkazom oboznámila, kedy tak urobila, kto bol pri\ntomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo. Napadnuté rozhodnutie\nRady je postavené na zisteniach, ktoré mohla Rada získať jedine detailným preskúmaním predložených\nobrazovo-zvukových záznamov z vysielania. Vysielateľ má za to, že členovia Rady sa s predmetným\ndôkazom, ktorým je záznam z vysielania, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tento nevykonali.\nVzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania členmi Rady je možné považovať za špecifickú\nformu ohliadky podľa § 38 správneho poriadku. Vyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu je významnou\nprocesnou zárukou, pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným\nsúhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu\nprítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení\nsprávneho poriadku. Vykonávanie dôkazov nemôže prebiehať „kabinetným spôsobom“ a zápisnicu\no vykonaní dôkazu nie je možné zamieňať s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom\nzamestnancom kancelárie Rady. Práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným\nrysom v konaní pred Radou. Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym\nporiadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci; zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom\n\nspisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nV tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu\nČR sp. zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 03.04.2012.\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je\nnejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií. Predmetné ustanovenie umožňuje\ntaký výklad, že vysielateľ je oprávnený prerušiť program za každý dokončený 30-minútový časový\núsek, ale aj taký výklad, že vysielateľ je oprávnený prerušiť program za každý začatý 30 minútový\nčasový úsek. Rozhodnutím správneho orgánu však došlo k zásahu do základného práva vysielateľa na\nslobodu prejavu. Vysielateľ podrobil tento zásah testu legality, legitimity a proporcionality podľa judikatúry\nESĽP. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 42/09-77 zo dňa\n02.06.2009. Splnenie kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality je povinná skúmať a preukázať\nRada, ako správny orgán zasahujúci do slobody prejavu vysielateľa, čo však Rada nevykonala.\nNavrhovateľ tiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Amann proti\nŠvajčiarsku č. 27798/95. Obmedzenie prerušenia vysielaného obsahu programovej služby síce vyplýva\nzo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., avšak predvídateľnosť toho ustanovenia\nje absolútne nejednoznačná, keďže umožňuje rôzny výklad, ktorý nie je možné odstrániť ani aplikačnou\na interpretačnou praxou Rady. Správna úvaha orgánu verejnej moci sa môže uplatniť len v prípadoch,\nkedy zákon dáva správnemu orgánu možnosť vybrať z viacerých možností jednu, ktorá podľa jeho úvahy\nnajlepšie zodpovedá prejednávanej veci.\nVysielateľ je toho názoru, že zákonodarcovi v predmetnom prípade nič nebráni tomu, aby prijal takú\núpravu, ktorá bude sankcionovať aj také porušenie, aké je uvedené v napadnutom administratívnom\nrozhodnutí, avšak pokiaľ tak zákonodarca neurobil a v zákone č. 308/2000 Z. z. dostatočne jasne\nnevymedzil, či má byť sankcionované aj také konanie, pri ktorom vysielateľ preruší už začatý, ale\nnedokončený 30-minútový úsek, musí byť takéto ustanovenie s ohľadom na požiadavku proporcionality\nzásahu do práv vysielateľa interpretované tak, že neustanovuje obmedzenie prerušiť program len za\nkaždý dokončený 30 minútový časový úsek.\nNavrhovateľ navrhol, aby súd toto konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s\npožiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Vysielateľ sa domnieval, že ustanovenie čl. 20\nods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované\ndo zákona č. 308/2000 Z. z. nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné prerušiť vysielaný program\nreklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom úseku. Nakoľko\nustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. predstavuje transpozíciu čl. 20 ods. 2 predmetnej\nsmernice, Rada, ako aj najvyšší súd sú povinní na prejednávanú vec aplikovať príslušné ustanovenia\nzákona č. 308/2000 Z. z. v súlade s právnymi aktmi Európskej únie. Možná aplikácia predmetného\nnejasného ustanovenia v prejednávanej veci však znamená výklad práva Európskej únie, ku ktorému je\nvecne oprávnený jedine Súdny dvor Európskej únie.\nNa základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnuté rozhodnutie Rady č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\nZároveň navrhol, aby najvyšší súd odporcu zaviazal na úhradu trov konania a trov právneho zastúpenia\nnavrhovateľa.\nIII.\nOdporca vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky rozhodnutie odporcu č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016 potvrdil.\nV dôvodoch uviedol, že navrhovateľ bol v oznámení o začatí správneho konania vyzvaný na zaslanie\nsvojho stanoviska a tiež, aby navrhol dôkazy, čím mu bola daná možnosť, aby sa pred vydaním\nrozhodnutia vyjadril k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, čo však neurobil. Navrhovateľ bol\noboznámený s tým, čo tvorí podklad rozhodnutia.\nPodkladom pre vydanie napadnutého administratívneho rozhodnutia bol písomný prepis/popis\nskutkového stavu, ktorý bol aj prílohou oznámenia o začatí správneho konania. Navrhovateľ bol súčasne\n\npoučený o tom, že Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska v zmysle § 46 zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní (ďalej len „Správneho poriadku“). Navrhovateľovi bola doručená aj opätovná\nvýzva na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie, avšak navrhovateľ sa ani po opätovnej výzve\nnevyjadril.\nOdporca pri svojom rozhodovaní nepoužil žiadne ďalšie podklady, pretože dospel k záveru, že\nskutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený, a to preskúmaním vyššie uvedených podkladov\npre rozhodnutie, súčasťou ktorého bolo aj vzhliadnutie záznamu vysielania predmetného programu\nodporcom. Spochybnenie sledovania programu nemá racionálny základ. Z povahy podkladu pre\nrozhodnutie - záznamu vysielania je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho vzhliadnutím.\nRada ako správny orgán si je plne vedomá svojej povinnosti dôsledne a bez akýchkoľvek pochybností\nzistiť skutkový stav veci, čoho je v danom prípade vzhliadnutie záznamu vysielania predmetného\nprogramu nevyhnutnou súčasťou. Odporca súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis\nskutkového stavu nie je možné stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, pretože tento prepis/popis\nje iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania. Ten slúži na zachytenie obsahu\nskutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči do písomnej podoby, v ktorej je možné ho\npotom použiť na účely správneho konania, t.j. zaslať ho účastníkovi konania ako jeden z podkladov\npre rozhodnutie a dať mu možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť a v konečnom dôsledku ho použiť ako\nsúčasť odôvodnenia rozhodnutia. Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v\npodobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného\nvýstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby. Ani\nsám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísanom v napadnutom rozhodnutí a\npredmetným záznamom vysielania, iba polemizoval nad autenticitou zisteného skutkového stavu, ktorý\npodľa neho nemá racionálny základ a neopiera sa o konkrétne skutočnosti.\nUviedol tiež, že zo zápisnice o hlasovaní je evidentné, že rozhodujú vždy iba členovia odporcu a nie\nzamestnanci jej kancelárie.\nK problematike vyhotovenia zápisnice odporca poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu\n(napr. sp. zn. 6Sž/11/2013; 2Sž/3/2009; 5Sž/8/2010; 3Sž/22/2012; 6Sž/21/2012; 2Sž/15/2013), kde\nsúd konštatoval, že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu odporcom o oboznámení sa so\nzáznamom z predmetného vysielania, v danom prípade nie je takou vadou konania, ktorá by mala\nza následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Tvrdil, že zhliadnutie samotného záznamu\nnie je možné podradiť pod ohliadku, pretože odporca môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký a má\nteda za to, že nebol dôvod na vyhotovenie zápisnice o zhliadnutí záznamu vysielania. Na základe\nvyššie uvedeného, považoval tvrdenie navrhovateľa, že sa odporca neoboznámil s obsahom záznamu\nvysielania, za absolútne nepodložené a nezakladajúce sa na pravde.\nOdporca ďalej uviedol, že zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že pri vysielaní\naudiovizuálneho diela sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý\n30-minútový časový úsek. Z gramatického hľadiska je teda zrejmé, že časový úsek musí trvať 30\nminút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. Toto vyplýva aj zo znenia Smernice o AVSM, ktorá v čl.\n20 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že audiovizuálne diela môžu byť prerušené televíznou reklamou\nalebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút. Takýto výklad je\npodľa odporkyne v súlade s čl. 86 Smernice 2010/13/EÚ, ktorej cieľom je chrániť špecifický charakter\neurópskych televízií, chrániť divákov pred nadmerným reklamným tlakom a tiež chrániť integritu\naudiovizuálnych diel. Dodal, že k rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo veci\nsp. zn. 3Sž/12/2013, sp. zn. 3Sž/2/2013 a sp. zn. 5Sž/11/2013.\nZnenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj znenie čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ je\nnejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý\nčas diela (t.j. čas trvania diela bez reklamných prerušení), alebo hrubý čas diela (t.j. aj s reklamnými\nprerušeniami). Rada v tomto prípade postupovala v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,\nkonkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98 a predmetné ustanovenie\nvyložila spôsobom, ktorý je pre vysielateľa menej obmedzujúci, a teda za trvanie diela považovala jeho\nhrubý čas.\n\nK námietke navrhovateľa, že Rada nedostatočne odôvodnila zásah do slobody prejavu uvádza, že\nna strane 8 napadnutého rozhodnutia sa zaoberala legalitou, legitimitou aj proporcionalitou zásahu do\nslobody prejavu. Odkázala pritom na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sa danou problematikou\nuž zaoberali, pričom potvrdili rozhodnutia odporcu s rovnakou problematikou. Právna norma § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. zreteľne stanovuje povinnosť prerušiť audiovizuálne diela zaradením\nreklamy iba raz, za každých 30 minút trvania diela. Odporca, ako vnútroštátny orgán aplikácie práva,\nsa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t.j. v súlade so smernicou). V\nrozhodnutiach Rady, ktorými bola navrhovateľovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona,\nuž bol navrhovateľ oboznámený s výkladom Rady, ohľadom predmetného ustanovenia, pričom § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je vo svojej podstate zhodný s čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ.\nPredmetná povinnosť už bola preskúmavaná aj Súdnym dvorom Európskej únie, napr. v rozhodnutí vo\nveci ARD v. PRO Sieben Media AG, pričom Súdny dvor nedospel k záveru, že by bolo obmedzenie\nslobody prejavu v tomto prípade neproporcionálne.\nK požiadavke navrhovateľa, aby sa Najvyšší súdu SR obrátil na Súdny dvor Európskej únie s\npožiadavkou o výklad článku 20 ods. 2 Smernice o AVSM odporca uviedol, že podľa jeho názoru, je\npovinnosť ustanovená v článku 20 ods. 2 Smernice o AVSM jednoznačná, a preto návrh navrhovateľa\nnepovažuje za opodstatnený.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 1 zákona\nč. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa konania podľa\ntretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny\nporiadok (O. s. p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom\npodľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.\ns. p.“) a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní súdu dňa 20.09.2017, po preskúmaní\ndôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov\núčastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 91/SKO/2016, s obsahom\nrozhodnutia Rady č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu,\ndospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nZ obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že v danej veci bolo začaté správne konanie\noznámením o začatí správneho konania č. 91/SKO/2016 zo dňa 26.01.2016, ktoré bolo doručené\nadvokátovi navrhovateľa dňa 12.02.2016. V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetného\nprogramu, opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo\ndňa 26.04.2016 a rozhodnutie Rady č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016.\nÚlohou najvyššieho súdu, v zmysle námietok navrhovateľa, bolo posúdiť, či navrhovateľ odvysielaním\ntohto programu porušil zákonné ustanovenie špecifikované odporcom v rozhodnutí a či sankcia bola\nuložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie\nodporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám\nlogického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. (§\n250l ods. 1 O. s. p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia\n(§ 250q ods. 1 veta druhá O. s. p.).\nPodľa § 250l ods. 2 O. s. p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\n\nSenát najvyššieho súdu v posudzovanej veci, postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, preskúmal zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia\nodporcu, ktorým rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 27.11.2015 o cca 22:44 hod. v trvaní cca\n142 minút a 6 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) odvysielal program Prepadnutie v Pacifiku, ktorý\nbol prerušený zaradením reklamy päťkrát. Toto konanie navrhovateľa, je podľa odporcu, v rozpore s\nustanovením § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., keďže predmetný program bolo možné prerušiť\nzaradením reklamy len štyrikrát. Za uvedené porušenie povinnosti odporca uložil navrhovateľovi podľa\n§ 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu vo výške 5 500 €.\nPodľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a\nbohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa\npovoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nPodľa čl. 20 ods. 1 Smernice č. 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom,\niným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania\naudiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) členské štáty\nzabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení\nprirodzených prestávok, dĺžky a povahy daného programu narušená integrita programov a neboli\ndotknuté práva držiteľov práv.\nPodľa čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem\nviacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajských\nprogramov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované\nobdobie v dĺžke n a j m e n e j 30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v\nprípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je\nmožné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23, v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,\n53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej\nkomerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nUstanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. výslovne určuje, že zaradením reklamy alebo\ntelenákupu, je možné prerušiť každý 30 minútový časový úsek. Ak by zákonodarca mienil povoliť\nprerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným\nspôsobom, napr. pri vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo\ntelenákupu na každý začatý 30-minútový časový úsek.\nPoukazujúc na znenie čl. 20 ods. 2 Smernice o AVSM, dospel senát na základe eurokonformného\nvýkladu k záveru, že vysielanie programu trvajúceho dlhšie ako 30 minút, možno prerušovať televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom, jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút.\n\nAj v ustanovení § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je uvedené, že reklamou je možné prerušiť každý\n30-minútový časový úsek.\nPodľa názoru súdu, ani výkladom tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že je povolené\nprerušiť aj kratší časový úsek, keďže takýto by už v zákone stanovených 30 minút nedosahoval.\nProgramy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil prerušiť reklamou alebo telenákupom,\navšak takúto výnimku nestanovil pri programoch, ktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení\nreklamou alebo telenákupom sa delia na ucelené 30-minútové úseky.\nV tejto súvislosti poukazuje súd i na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-6/98 vo veci\nArbeitsgemeinschaft Deutscher Rundfunkanstalten (ARD) vs. PRO Sieben Media AG, za účasti SAT 1\nSatellitenFernsehen Gmbh a Kabel 1, K1 Fernsehen GmbH, v ktorom okrem iného Súdny dvor uviedol,\nže členské štáty sú oprávnené stanoviť pre televízne vysielanie, ktoré spadá do ich právomoci, úpravu\nvysielania reklamy buď na základe tzv. čistého princípu (do trvania programu sa započítava len čas\nvysielania diela) alebo tzv. hrubého princípu (do času trvania programu sa započíta čas vysielania diela\n+ čas trvania reklamných prerušení).\nZákon č. 308/2000 Z. z. nestanovuje na účely vysielania reklamy definíciu čistého alebo hrubého\nčasového úseku (§ 35 ods. 3) ale stanovuje, že zaradením reklamy alebo telenákupu je možné prerušiť\nkaždý (minimálne) 30 minútový časový úsek.\nSkutočnosť, že väčšina audiovizuálnych diel nebude dosahovať presné násobky 30-minútových\nčasových úsekov, nemá vplyv na povinnosť vysielateľa prerušovať audiovizuálne dielo zaradením\nreklamy len toľkokrát, koľko je kompletných 30-minútových časových úsekov. Programy, ktoré trvajú\nkratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil prerušiť reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku\nnestanovil pri programoch, ktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom\nsa delia na ucelené 30-minútové úseky. Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom\nrozhodnutí je aj v súlade s európskym právom, konkrétne so smernicou č. 2010/13/EÚ. Vnútroštátne\norgány aplikácie práva (tak súdne, ako aj správne orgány) sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad\nvnútroštátneho práva.\nNajvyšší súd zastáva názor, že právna úprava obmedzenia, resp. regulácie prerušovania\naudiovizuálnych diel, je stanovená jasným a zrozumiteľným spôsobom a nedovoľuje viacstranný výklad.\nNavrhovateľ argumentoval tým, že vysielateľ je oprávnený prerušiť vysielaný program reklamným\nprerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom úseku, s poukazom na druhú časť\nvety „a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho\ndiela nepresahuje 30 minút“. Najvyšší súd už viackrát dospel k záveru, že takéto tvrdenie je účelové\na zavádzajúce, pretože je v rozpore s účelom a zmyslom predmetnej právnej úpravy, ktorá má\nochraňovať recipientov pred nadmerným reklamným zaťažením a na druhej strane, ochraňovať integritu\naudiovizuálnych diel. Neobstojí pritom ani námietka navrhovateľa o porušení práva na slobodu prejavu,\npretože ako správne odporca uviedol v napadnutom rozhodnutí, bola dodržaná aj podmienka legality\na legitimity, keďže takéto obmedzenie slobody prejavu umožňuje samotné ustanovenie čl. 26 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky, ak je takéto obmedzenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.\nOdporca preto v tomto prípade postupoval správne, ak pri posudzovaní dodržiavania povinnosti\nvysielateľa na prerušenie programu a zaradenie reklamy vychádzal z celkovej dĺžky trvania diela,\nvrátane času trvania reklamných prerušení. Takýto postup je podľa názoru najvyššieho súdu možné\nakceptovať len za predpokladu, že vysielateľ dodrží zákonom stanovený časový rozsah vysielania\nreklamy a telenákupu. Uvedené stanovisko vychádza z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, vyjadreného už v iných rozhodnutiach, týkajúcich sa totožnej problematiky, napr. 3Sž/12/2013,\n3Sž/2/2013, 5Sž/11/2013, na ktoré správne poukazoval aj žalovaný.\nV posudzovanom prípade nebolo sporné, že posledné plánované obdobie vysielaného programu bolo\nkratšie ako 30 minút, t.j. reklama, pred ním zaradená skrátila posledný časový úsek vysielaného\nprogramu na kratšiu dobu ako stanovuje zákon. Nie je pritom podstatné, či sa tak stalo v úvode\nvysielaného programu alebo na jeho konci, pretože každý prerušený časový úsek programu, musí trvať\nnajmenej 30 minút. Práva vysielateľa neboli v tomto prípade porušené, pretože Rada za účelom určenia\n\ndĺžky programu počítala hrubý čas vysielaného programu, vrátane reklamných prerušení, čo umožnilo\nvysielateľovi realizovať viac reklamných prerušení, akoby to bolo pri počítaní čistého času vysielaného\nprogramu.\nOdporca dospel k svojmu rozhodnutiu na základe logického a jednoznačného výkladu zákona a\npríslušnej európskej normy a toto náležitým spôsobom odôvodnil.\nPožiadavku navrhovateľa o obrátenie sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou ohľadom výkladu\nčlánku 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ nepovažuje najvyšší súd za relevantnú, keďže právna úprava\nobsiahnutá v predmetnom článku je dostatočne zrozumiteľná a jednoznačná, a preto jej nevyhovel. Rada\npostupovala v tomto prípade v súlade s ňou a aplikovala eurokonformný výklad na vnútroštátne právo.\nSúd predmetnú otázku považuje za acte claire. Je potrebné zároveň pripomenúť, že účastník konania\nnemá právny nárok na položenie prejudiciálnej otázky ak o to požiada, jedná sa len o podnet, ktorému\nnebolo z vyššie uvedených dôvodov vyhovené.\nV súvislosti s uložením sankcie za uvedené porušenie povinnosti podľa ust. § 35 ods. 3 zákona č.\n308/2000 Z. z. súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/101/01 zo dňa 26.02.2002,\nz ktorého vyplývajú už judikované pravidlá pre ukladanie sankcií v správnom konaní: „Uplatnenie\nprísnejšej sankcie sa viaže na opakované porušenie právnej povinnosti a nie na identický skutok.“ Keďže\nnavrhovateľ už bol sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.,\nRada bola oprávnená uložiť navrhovateľovi prísnejšiu sankciu - teda pokutu za porušenie predmetnej\npovinnosti.\nK odvolacej námietke navrhovateľa, viažucej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu je potrebné\nuviesť, že odporca vyhotovil takýto prepis zo záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto\nnavrhovateľa v rámci administratívneho konania oboznámil a poskytol mu možnosť vyjadriť sa k obsahu\nprepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k\npodkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 1185/2016/O zo dňa 09.03.2016, ktorú prevzal právny\nzástupca navrhovateľa dňa 17.03.2016, a ktorá je súčasťou pripojeného administratívneho spisu, na\nktoré však navrhovateľ nereagoval.\nZ obsahu napadnutého administratívneho rozhodnutia vyplýva, že Rada sa oboznámila s podkladmi\npre rozhodnutie vo veci, medzi ktoré patrí aj obrazovo-zvukový záznam vysielania, a preto nie je dôvod\nspochybňovať, že by Rada sa s predmetným záznamom vysielania neoboznámila. Správny orgán sa\noboznámi s predloženými podkladmi, čo skonštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a nespisoval\nsamostatnú zápisnicu o preštudovaní obsahu spisového materiálu a vzhliadnutí záznamu vysielania.\nSúd nesúhlasil s argumentáciou navrhovateľa, že Rada ako správny orgán, nevykonala dôkaz ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca dôkaz ohliadky ustanovuje v §\n38 správneho poriadku, v zmysle ktorého poznatky, ktoré v rámci ohliadky správny orgán získa, dokazujú\nalebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec v správnom konaní,\npričom ohliadku veci možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter, a ktorá bola predložená\nsprávnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykonáva na mieste, kde sa táto vec nachádza (ohliadka\nnehnuteľnosti - pozemku, stavby). Vychádzajúc uvedenej právnej úpravy a skutkových zistení danej\nveci - z charakteru záznamu vysielania, by v zmysle argumentácie navrhovateľa mohol byť predmetom\nohliadky len technický nosič záznamu z vysielania - samotný predmet.\nPokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího\nsprávního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. 4. 2012, najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné\nvychádzať z právneho názoru súdu iného štátu.\nSúd pri skúmaní a vyhodnotení predmetných námietok vychádzal z už ustálenej súdnej praxe a právneho\nnázoru tunajšieho súdu v obdobných prípadoch, v ktorých navrhovateľ vznášal totožné námietky\n(3Sž/22/2012, 3Sž/21/2012, 2Sž/15/2013, 3Sž/5/2015 a iné).\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z obsahu pripojeného administratívneho spisu\nje zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne\naplikovala príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha, ktorú odporca použil\nv napadnutom rozhodnutí vychádza z logických argumentov.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa preto s námietkami navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na\nposúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok\ndôvodov, nestotožnil.\nNajvyšší súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal preukázané, že odporca v dôvodoch\nrozhodnutia uviedol skutkové zistenia, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia, skutkové okolnosti\nnáležite vyhodnotil. Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie odporcu vecne správne.\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní\nrelevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti,\nnapadnuté rozhodnutie Rady č. RP/17/2016 zo dňa 26.04.2016 podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5\nods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení\nneskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému\nzákonu v znení účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet súdu\nsúdny poplatok v sume 500 €.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250l ods. 2 O.\ns. p. tak, že navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).\nPredchádza konštantná judikatúra - 3Sž/12/2013, 3Sž/2/2013, 5Sž/11/2013: „Ustanovenie § 35 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z. výslovne určuje, že zaradením reklamy alebo telenákupu je možné prerušiť\nkaždý 30 minútový časový úsek. Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo\ntelenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu\nsa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30-minútový časový\núsek“.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}