Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/8/2016 z 25. 10. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. októbra 2017, sp. zn. 7Sž/8/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1 Najvyšší súd | 7Sž/8/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1 | 2017-10-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a3552e3-fd3e-4dcd-af97-9d68300ca1a5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sž/8/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9016010042
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej
a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci navrhovateľa:
MAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5/B, 821 08 Bratislava, proti odporcovi: Rada
pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku
navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016, p o t
v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v sume 500,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016, vydaným v
správnom konaní č. 85/SKO/2016 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/,
postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon
o vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64 ods.1 písm. d/ zákona o
vysielaní a retransmisii úhrnnú sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného zákona
vo výške 7.000,- eur

I./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe;
JOJ dňa 13.11.2015 v čase o cca 20:25:46 a o cca 20:32:14 hod. odvysielal pred a po programe Šport
komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť TIPSPORT SK, a.s.. ktorý naplnil definíciu
reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. bez toho, aby bol komunikát v čase o cca 20:25:46
hod. na začiatku a na konci a v čase o cca 20:32:14 hod. na začiatku a na konci zreteľne oddelený od
iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby;
II./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým,
že a/ program Avengers: Pomstitelia odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 13.11.2015
o cca 20:39:22 hod. v trvaní 179 minút a 49 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením
reklamy šesťkrát,



b) časový úsek od cca 21:09:22 hod. do cca 21:39:21 hod. programu Avengers:Pomstitelia
odvysielaného v rámci televíznej programovej služby JOJ dňa 13.11.2015 o cca 20:39 hod., ktorý
zodpovedá druhému 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu dvakrát prerušil
zaradením reklamy, a to o cca 21:17:13 hod. a o cca 21:35:46 hod.;
III./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej
programovej službe JOJ dňa 13.11.2015 odvysielal
- reklamný blok v čase od cca 20:19:11 hod. do cca 20:25:15 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekúnd,
- reklamný blok v čase od cca 20:53:46 hod. do cca 20:59:40 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd,
- komunikát označujúci za sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a. s., ktorý naplnil
definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., v čase od cca 20:25:46 hod. do cca 20:25:55
hod. a v čase od cca 20:25:14 hod. do cca 20:32:23 hod. v oboch prípadoch v trvaní 9 sekúnd,
čo predstavovalo odvysielanie reklamy v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 16 sekúnd, teda o 16
sekúnd dlhšom ako povolených 12 minút:
IV./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na programovej
službe JOJ odvysielal dňa 13.11.2015 o cca 22:35:00 hod. a o cca 23:19:27 hod. upútavku na program
Lov na zabijaka, ktorú neoznačil totožným grafickým symbolom ako samotný program vysielaný dňa
13.11.2015 o cca 23:39 hod. na programovej službe JOJ po celý čas vysielania predmetnej upútavky,
čím nesprávne uplatnil § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania.
Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie
nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a
retransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné
ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.

2.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania. Navrhovateľ dôvody odvolania proti rozhodnutiu odporcu
rozdelil do samostatných častí - časť „A“ vzťahujúca sa k I. až III. výroku napadnutého rozhodnutia; - časť
„B“ vzťahujúca sa k IV. výroku napadnutého rozhodnutia; a časť „C“ vzťahujúcu sa spoločne k výroku
I. až k výroku IV. napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ v dôvodoch opravného prostriedku v časti A/ - 1/ namietal, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového
stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť‚ alebo pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu je
nedostatočné na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla do jeho základného práva na
spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a slobodu prejavu a šírenie informácií
garantované Ústavou SR a Dohovorom a to konkrétne článku 26 ods. 1 a článku 46 ods. 1, 2 v spojení
s článkom 12 ods. 1 ústavy ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 12 Dohovoru v spojení s článkom
1 Dohovoru. Tvrdil, že k zásahu a porušeniu práva došlo postupom Rady v súvislosti s napadnutým
rozhodnutím, ktorým mu uložila sankciu, nakoľko nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie
podmienok na možné obmedzenie slobody prejavu a aj napriek tejto skutočnosti obmedzila jeho právo na
slobodu prejavu; a na obmedzenie slobody prejavu neexistoval ústavne akceptovateľný dôvod, a ak by aj
existoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, čím nesprávne právne vec posúdila, keď
odvysielaný komunikát na sponzorský odkaz posúdila ako reklamu a započítala do rozsahu vysielania
reklamy. Tiež namietal, že nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k existencii a splneniu podmienok na
obmedzenie slobody prejavu predstavuje zjavný zásah do jeho práva na spravodlivé súdne konanie,
súdnu a inú právnu ochranu, najmä práva na jasné určité a zrozumiteľné odôvodnenie. Ďalej namietal,
že obmedzenie slobody prejavu bez existencie ústavne akceptovateľného dôvodu a bez existencie
proporcionality je možné považovať za vážny zásah do jeho práva na slobodu prejavu a predstavuje
nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako namietal, že Rada sporný komunikát nesprávne posúdila
ako reklamu namiesto sponzorského odkazu, čím je napadnuté rozhodnutie nezákonné.

2 Navrhovateľ poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - 6Sžo/31/2011, 5Sž/21/2011,
5Sž/22/2011, 5Sž/17/2011, 5Sž/23/2011, 5Sž/24/2011, 5Sž/25/2011, 3Sžo/200/2010, 6Sž/19/2011,



6Sž/23/2011, S/27/2011 dôvodil, že pri aplikácií konštantného názoru uvedeného vo vyššie uvedených
rozhodnutiach najvyššieho súdu na predmetnú vec treba mať za to, že keďže výrok rozhodnutia
odporkyne jednoznačne neobsahuje obsahové náležitosti výroku v súlade s uvedeným názorom
Najvyššieho súdu, keď vo výroku napadnutého rozhodnutia najmä absentuje spôsob spáchania skutku,
akým mal navrhovateľ porušiť povinnosť, ktorá skutočnosť spôsobila nepresnosť a neurčitosť výroku
napadnutého rozhodnutia, má za následok, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť.

3/ Vo vzťahu k definícii reklamy navrhovateľ vyslovil názor, že odporkyňa sa nedostatočne vysporiadala
s aplikáciou ustanovení zákona o vysielaní, keď nesprávne aplikovala ustanovenia zákona týkajúce sa
zákonnej definície reklamy vlastnej propagácie a sponzorského odkazu. Nesúhlasil s právnym názorom
Rady, že predmetný komunikát napĺňa definičné znaky reklamy, pričom takýto komunikát odvysielal
bez jeho rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola
zameniteľná s inými zložkami programovej služby, nakoľko odvysielaná informácia nenaplnila definičné
znaky reklamy a teda ustanovenie § 34 ods. 1 zákona sa na odvysielaný komunikát nevzťahuje.
Navrhovateľ uviedol, že jediným rozlišovacím kritériom pre určenie či ide o reklamu alebo nie, je účel
sledovaný odvysielaným komunikátom, poukazom na to, že vo všeobecnosti o reklamu pôjde vtedy,
ak odvysielaná informácia je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu a naopak
o reklamu nepôjde vtedy, ak odvysielaná informácia bude mať prevažne informatívny charakter a
sleduje iný než účel podporu predaja a nákupu. Tvrdil, že pre vyslovenie jednoznačného záveru o
sledovanom účele odvysielaného komerčného komunikátu je potrebné preskúmať celkové vyznenie
komunikátu a to najmä podľa nastolených pravidiel - komplexné hodnotenie komunikáciu, dĺžka spotu,
objekt komunikátu, dynamickosť komunikátu, presvedčivý charakter a porovnávanie. Ďalej uviedol, že
zámerom odvysielaného komunikátu nebolo podporiť predaj aplikácie Tipsport, ale naopak len udržanie
pozornosti verejnosti o existencii predmetnej aplikácie. Vytýkal Rade, že vec nesprávne právne posúdila,
čím porušila jeho práva, keďže predmetný komunikát nespĺňal kritériá reklamy a teda nemohol ani
definíciu reklamy naplniť, majúc za to, že komunikáty boli jednoznačne a zrozumiteľne zvukovo obrazovo
oddelené od iných častí programovej služby, a teda nedošlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1 zákona,
čím odporca vec nesprávne právne posúdil. V danej súvislosti poukázal na judikatúru českých súdov
ktorá je aplikovateľná na prejednávanú vec -MS v Praze, č.k.: 7A/254/2011-42-46, MS v Praze, č.k.:
7A124/2010 - 96-97, MS v Praze, č.k.: 9A161/2010 - 92-97, MS v Praze, č.k.: 5A 122/2010-73-82‚ MS
V Praze, č.k.:6A 15/2011-140, MS v Praze, č.k.: 7Ca 372/2009 - 43-48, NSS ČR, č.k.:7As/68/2011-75,
NSS ČR, č.k.:7As/57/2011-65.

4/ Navrhovateľ vo vzťahu k námietke - nesprávne právne posúdenie veci; nepreskúmateľnosť
rozhodnutia; vada konania uviedol, že pri aplikácii ustanovenia § 35 ods. 3 zákona, ktoré citoval,
je jazykový výklad predmetného ustanovenia nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero
interpretácií, uvedené ustanovenie bližšie nešpecifikuje dokonavosť, resp. nedokonavosť 30 minútového
časového úseku dokonca ustanovuje, že v prípade, ak trvanie programu nepresiahne 30 minút potom
sa povoľuje prerušenie aj takéhoto programu. V danej súvislosti poukázal na právny názor Európskeho
súdneho dvora vyslovený v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Média AG, s. zn.: C-6/98, na
ktorý v napadnutom rozhodnutí poukazuje aj Rada, poukazom tiež na to, že v rozhodnutí sa uvádza
jednoznačné výkladové pravidlo na všetky ustanovenia, ktoré obmedzujú výkon zaručených slobôd a to
pravidlo in dubio mitius. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že ide o zásah správneho orgánu do základného práva
vysielateľa na slobodu prejavu, ktorá sa rovnako vzťahuje aj na vysielanie komerčných komunikátov
(reklama), pričom konštantná judikatúra ESĽP v tejto súvislosti jednoznačne vymedzila test, na základe
ktorého je možné posúdiť či zásah do slobody prejavu predstavuje taký zásah, ktorý nie je v súlade s
prípustným zásahom do slobody prejavu na základe ustanovenia článku 10 Dohovoru - ide o posúdenie
kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu. V danej súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu SR z 02.06.2009 sp.zn. III. ÚS 42/09 - 77. Vytýkal Rade, že predmetné kritéria v napadnutom
rozhodnutí nijak a nejakým spôsobom neskúmala a ich existenciu/neexistenciou nijako neodôvodnila,
čím je napadnuté rozhodnutie opätovne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a
navyše Rada takýmto konaním odňala vysielateľovi možnosť konať pred súdom. Dôvodil, že minimálne
kritéria legality a proporcionality zásahu nemožno považovať v predmetnom správnom konaní za
splnené - poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku (rozhodnutie č. 27798/95).
Navrhovateľ poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. navrhol, aby najvyšší súd predmetné
odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke domnievajúc sa, že ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady



2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované do zákona o vysielaní, nedáva jasnú odpoveď na
otázku, či je možné prerušiť vysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom
30 minútovom časovom úseku.

5/ Navrhovateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k zásahu do slobody prejavu.
Tvrdil, že z napadnutého rozhodnutia ako aj zo skutkového stavu je zrejmé, že Rada obmedzila jeho
právo na slobodu prejavu vo vzťahu k § 35 ods. 3 z dôvodu potreby ochrany divákov pred nadmerným
reklamným tlakom a potreby zachovania integrity audiovizuálnych diel autorov daných diel a vo vzťahu
k § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 zákona Rada neuviedla žiadne dôvody. Namietal, že vo vzťahu obmedzenia
slobody prejavu v prípade § 35 ods. 3 zákona Rada len odcitovala celé znenie článku 26 ods. 4 ústavy, a
preto takéto odôvodnenie je nezrozumiteľné, nakoľko nie je z neho zrejmé, ktorá podmienka predstavuje
dôvod pre obmedzenie prejavu navrhovateľa a bez ohľadu na to, že Rada neidentifikovala, ktorý z
vymedzených verejných záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy bol prejednávanej veci legitímnym
cieľom ochrany, poukazom na to, že právo divákov nebyť vystavený nadmernému reklamnému tlaku
a právo na zachovanie integrity audiovizuálneho diela nie je možné považovať za legitímny verejný
záujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo divákov a autorov Ústava SR ani Dohovor
nepoznajú a nespadajú ani pod jednu z legitímnych podmienok pre obmedzenie slobody prejavu
vymedzený v článku 26 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v dnešnej dobe modernej
informačnej spoločnosti majú všetci diváci takmer neobmedzené možnosti získavania informácií a to z
rôznych informačných zdrojov, informácie reklamného charakteru taktiež predstavujú informácie, ktoré
má navrhovateľ právo rozširovať a divák právo prijímať bez akéhokoľvek zásahu zo strany štátu, nakoľko
oblasť digitálneho vysielania otvorila trh s mediálnymi službami prakticky neobmedzenému množstvu
uchádzačov, ktorí môžu prispôsobením obsahu svojho televízneho vysielania „bojovať“ oblastného
diváka a tak slobodne realizovať svoju podnikateľskú činnosť. Navrhovateľ mal za to, že odvysielané
informácie reklamného charakteru neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie
o obmedzení práva divákov sledujúcich program a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym
verejným záujmom podľa článku 26 ods. 4 ústavy alebo článku 10 ods. 2 Dohovoru, ktorého ochrana
by si vyžadovala intervenciu štátu-poukazom na nález Ústavného súdu SR
sp.zn. II. ÚS 307/2014. Ďalej dôvodil, že obmedzenie slobody prejavu na základe rozhodnutia Rady
nebolo proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti), čím sa stalo nezákonné. Vytýkal tiež
Rade, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam obmedzenia slobody prejavu vo vzťahu k § 34 ods. 1 a §
36 ods. 2 zákona neuviedla nič, čím napadnuté rozhodnutie trpí podstatnou vadou nezrozumiteľnosti pre
nedostatok dôvodov, podmieňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ upriamil pozornosť
tiež na to, že zásah do jeho slobodného prejavu v podobe napadnutého rozhodnutia by mohol byť
zákonný len vtedy, ak by ohrozil niektorí z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy alebo
článku 10 ods. 2 Dohovoru a zároveň, ak by bolo takéto obmedzenie proporcionálne sledovanému
legitímnemu cieľu, trvajúc na tom, že keď Rada neuviedla žiadne odôvodnenie vo vzťahu k posudzovaniu
podmienok na obmedzenie slobody prejavu, napadnuté rozhodnutie trpí vadou, pre ktorú je potrebné
ho zrušiť a vec vrátiť Rade na ďalšie konanie. Navrhovateľ vyslovil názor, že ani najvyšší súd tento stav
nemôže sám zhojiť, nakoľko je výlučne v kompetencii Rady uplatňovať ochranu práv podľa zákona o
vysielaní a zároveň povinnosťou vysporiadať sa s existenciou, resp. s neexistenciou podmienok pre
obmedzenie slobody prejavu navrhovateľa.
V časti „B“ vo vzťahu k 4. výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľ namietal, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť, považujúc ho za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že vo výroku napadnutého
rozhodnutia absentuje presná identifikácia právneho predpisu, ktorý mal byť podľa Rady porušený.
Podľa názoru navrhovateľa i v danom prípade konanie Rady vedené proti nemu je potrebné považovať
za zásah do slobody prejavu navrhovateľa, keďže zásah do jeho slobody nespĺňal vyššie uvedené
kritéria a súčasne sa Rada dostatočne so splnením kritérií nevysporiadala, čím nesprávne právne vec
posúdila. Opätovne poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Aman proti Švajčiarsku navrhovateľ uviedol,
že povinnosť právne uplatňovať jednotný systém označovania programov síce vyplýva zo zákonného
ustanovenia § 20 ods. 4 zákona, avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná
a to najmä z dôvodu, že samotný systém jednotného označovania programov vyplýva z vyhlášky číslo
589/2007 Z.z., ktoré ustanovenia, stanovujúce hodnotiace kritéria jednotlivých klasifikácií programov sú
formulované príliš všeobecne a nepresne. Mal za to, že požiadavka zákonnosti zásahu ani v danom
prípade nebola splnená. Uviedol, že proporcionalita a naliehavá spoločenská potreba nie je naplnená
z dôvodu, že označovanie programov JSO má vo svojej podstate mať len odporúčajúci charakter a
zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonní



zástupcovia a štát v takomto prípade nesmie suplovať roľu a povinnosti rodičov pri výchove vlastných
detí. Mal za to, že na zásah do slobody prejavu neboli splnené zákonné kritéria, čím sa zásah stal
neoprávnený a zasiahol tak do práva na slobodu prejavu navrhovateľa.

V časti „C“ vo vzťahu k I.. a IV. výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľ namietal, že napadnuté
rozhodnutie: - zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo je v rozpore s obsahom spisov, zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní odporcu bola zistená taká vada,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdil, že Rada vo svojom oznámení o
začatí správneho konania zo dňa 26.01.2016 ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladom
pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznam z vysielania programu programovej služby JOJ zo
dňa 13.11.2015 v čase od 19:50 hod a predpis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu
ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 ods. 1 správneho
poriadku, navrhovateľ namietal, že Rada nevykonala dôkaz ohliadkou záznamu z vysielania programu,
resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore so správnym poriadkom, nakoľko o vykonaní
tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Uviedol, že aj keď Rada tvrdí, že sa s predmetnými podkladmi
oboznámila, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, keby tak
urobila, kto bol pritom úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo a pod.,
keďže táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
keď z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica. Mal za to, že členovia Rady sa s
predmetným dôkazom, ktorým je záznam z vysielania, nejakým spôsobom priamo neoboznámili a tento
nevykonali. Vytýkal Rade, že pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom,
čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v
konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V danej súvislosti poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn.
7AS 57/2010-82 03.04.2012 a rozhodnutie ESĽP vo veci Lesiva v Chorvátsko, v ktorom Európsky súd
potvrdil svoj konštantný právny výklad práva na spravodlivé súdne konanie, keď konštatoval, že nestačí,
aby bola spravodlivosť vykonaná, ale je potrebné, aby bolo viditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.

3.

Odporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie
potvrdiť.

Z dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom
prostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci,
na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jeho rozhodnutie je riadne
odôvodnené vydané na základe správnych skutkových a právnych záveroch a napadnuté rozhodnutie
nevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako
ani jeho postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Odporca s poukazom na skutkové zistenia danej veci a právnu úpravu ustanovenú v § 32 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 1, s § 35 ods. 3, s § 36 ods. 2, s § 37a ods. 1 písm. a/, ods.
2 a v spojení s § 20 ods. 3 uvedeného zákona a poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods.
6 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. podal vyjadrenie k jednotlivým námietkam navrhovateľom uvádzaných v
opravnom prostriedku.
K odvolacej námietke navrhovateľa uvedenej v bode 2, ktorou namietal údajnú absenciu spôsobu
spáchania skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k § 34 ods. 1 zákona o vysielaní
odporca uviedol, že z výroku napadnutého rozhodnutia v súvislosti s povinnosťou ustanovenou v § 34
ods. 1 uvedeného zákona vyplýva, že výroková časť je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne,
úplne a dostatočne určito a spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej
časti rozhodnutia je vymedzený čas spáchania správneho deliktu - 13.11.2015 v čase o 20:25:46 hod.
a o cca 20:32:14 hod.; spôsob spáchania správneho deliktu podľa § 34 ods. 1 zákona, ktorý spočíva
po odvysielaní komunikátu, ktorý napĺňa definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona bez toho, aby bol
komunikát v uvedenom čase na začiatku aj na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej
služby, tak aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby; miesto spáchania správneho
deliktu - na televíznej programovej službe JOJ; správny delikt - protiprávnym konaním navrhovateľa je
v prípade porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 08/2000 Z.z., tak, aby bola rozoznateľná a zreteľne oddelená



od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby.
Odporca uviedol, že výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ
dopustil a v dôsledku, ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola
uložená sankcia. Poukázal tiež na skutočnosť, že z § 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku vyplýva, že
výrok rozhodnutia má byť stručný, jasný a zrozumiteľný. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie má
všetky zákonom požadované náležitosti, jeho výroková časť presne vymedzuje skutok zakladajúci
rozpor so zákonom a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poskytuje navrhovateľovi podrobný rozbor
sankcionovaného konania aj z pohľadu dodržiavania povinnosti stanovenej v § 34 ods. 1 zákona o
vysielaní. Ďalej uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú navrhovateľ poukazuje, sa týka vo
všetkých prípadoch výroku rozhodnutia v súvislosti s porušením iných povinností ako je ustanovenie § 34
ods. 1 zákona o vysielaní, z ktorého dôvodu nie je možné ju aplikovať na predmetný prípad, nesúhlasiac
s navrhovateľom, že ide o takmer identické prípady.

K námietke uvedenej v bode 3/ opravného prostriedku, ktorou navrhovateľ namietal nesprávnou
aplikáciou ustanovenia zákona o vysielaní týkajúcej sa zákonnej definície reklamy, vlastnej propagácie a
sponzorského odkazu, odporca uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa detailne zaoberal vymedzením
definičných znakov reklamy a rozdielom medzi reklamou a sponzorským odkazom na strane 9 až 12.
V súvislosti s posudzovaním sponzorských odkazov ako reklamy poukázal na rozsudky Najvyššieho
súdu SR vo veci sp.zn. 6Sžo 38/2013, 6ž 2/2012 8Sž 11/2012, 2Sžo 16/2013. Vo vzťahu k posúdeniu
komunikátu označujúceho za sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a.s. odporca uviedol,
že v napadnutom rozhodnutí na strane 12 a 13 jednoznačne uviedol konkrétne dôvody, na základe
ktorých bol predmetný komunikát posúdený ako reklama. Poukázal na to, že predmetom jej posúdenia
bol produkt sponzora - mobilná aplikácia na tipovanie. Trval na správnosti argumentácii Rady uvedenej
v rozhodnutí, že s prihliadnutím na uvedené skutkové zistenie nie je možné tvrdiť, že v prípade
vyjadrenia „naozaj vymakanú apku“ ide o všeobecné konštatovanie a objektívne známy fakt. Pod
pojmom „vymakaný“ možno v tomto, prípade rozumieť, že je niečo kvalitne spracované, kvalitne, resp.
dôsledne vyrobené. Použitím uvedeného výrazu sponzor zhodnotil produkt ako taký, ktorý nie je bežný,
štandardný upriamiac pozornosť na jeho kvalitnejšie spracovanie a tiež použitím výrazu „.naozaj“ túto
skutočnosť ešte zvýraznil, čím utvrdil recipienta v tom, že práve jeho aplikácia svojou kvalitou vyniká a
teda jedná sa o jednoznačne pozitívne subjektívne hodnotenie kvality produktu sponzora a nie bežné
neutrálne poukázanie na výrobok sponzora. Vo vzťahu testu, ktorý v danej veci vykonal navrhovateľ,
odporca zdôraznil, že tieto kritéria nevychádzajú z definície reklamy uvedené v § 32 ods. 1 zákona o
vysielaní a ani z relevantnej judikatúry, na ktorú poukázal navrhovateľ. K rozhodnutiam súdov Českej
republiky odporca uviedol, že komunikáty posudzované navrhovateľom v uvedených rozsudkoch boli
kvalitatívne odlišné od komunikátu posudzovaného Radou, keď jednotlivé prípady vychádzali z rôznych
skutkových stavov, a preto nie je možné automaticky prevziať závery uvedených súdov a aplikovať
ich na prejednávaný prípad, ako aj, že uvedené rozsudky boli vydané na právnom základe iného štátu,
pričom Najvyšší súd SR nie je viazaný názorom súdu iného štátu a nie je možné od neho požadovať,
aby rozhodoval v súlade s ním. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Sž 11/2013.

Odporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa v bode 4/ opravného prostriedku, ktorou namietal, že
jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii je nejednoznačný a je z neho
možné vyvodiť viacero interpretácií. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 a právne
závery vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu - sp.zn. 3Sž 12/2013, 3Sž 2/2013 a 5Sž 11/2013,
odporca uviedol, že zo znenia § 35 ods. 3 tohto zákona vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela
sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek,
z gramatického hľadiska je teda zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ
prerušiť, čo vyplýva aj zo znenia smernice 2010/13/EÚ článku 20 ods. 2. Ďalej uviedol, že ustanovenie
§ 35 ods. 3 zákona ako aj znenie článku 20 ods. 2 smernice je nejednoznačná len v tom, že z ich
znenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela alebo hrubý časť diela, v
ktorom prípade Rada postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora vo veci ARD v. PRO
Sieben Media AG s. zn. C 6/98 a predmetné ustanovenia vyložila spôsobom, ktorý je pre navrhovateľa
menej obmedzujúcim a teda za trvanie diela považuje jeho hrubý čas. Odporca taktiež nesúhlasil s
argumentáciou navrhovateľa, že ide o zásah do jeho práva ako vysielateľa na slobodu prejavu, a preto je
Rada v zmysle nálezu Ústavného súdu vo veci III. ÚS 42/09-77 povinná skúmať kritéria legality, legitimity
a proporcionality zásahu do jeho práva na slobodu prejavu, zastávajúc názor, že Rada predmetné kritéria
nijako neskúmala. K tomu uviedol, že povinnosť podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní požiadavku



predvídateľnosti jednoznačne napĺňa, keďže zreteľne stanovuje povinnosť prerušiť audiovizuálne diela
zaradením reklamy iba raz za každých 30 minút trvania diela, a preto vysielateľom by malo byť zrejmé
akým spôsobom majú vysielať audiovizuálne diela, poukazom na to, že k predmetnej povinnosti existuje
výkladová prax Rady i najvyššieho súdu, s prihliadnutím tiež na to, že nejednoznačná časť daného
ustanovenia týkajúca sa len trvania audiovizuálneho diela (hrubý čas, čistý čas) Rada vykladala v
súlade s judikatúrou ESD. Ďalej odporca uviedol, že požiadavka obmedziť zaraďovania reklamy v rámci
vysielania do vysielaní diela zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z. vychádza z potreby
ochrany diváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo
je v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela a táto požiadavka
je jasne postulovaná smernicou o AVMS a taktiež jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR, čím
právo na slobodu je celkom zrejmé obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych
diel a to na základe zákona - § 35 zákona 308/2000 Z.z.., majúc za to, že práve takéto obmedzenie
slobody prejavu umožňuje ustanovenie článku 26 ods. 4 ústavy, čím podmienky legality a legitimity sú
teda nepochybne naplnené.

K návrhu navrhovateľa, aby sa Najvyšší súd SR obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou
otázkou na výklad článku 20 ods. 2 smernice o AVMS, keďže jeho znenie je nejednoznačné, odporca
vyslovil názor, že povinnosť ustanovená v článku 20 ods. 2 smernice je stanovená jednoznačne, a preto
nepovažuje návrh navrhovateľa za opodstatnený.

K námietke navrhovateľa, že Rada nedostatočne odôvodnila zásah do slobody prejavujú, resp. ho
neodôvodnila vôbec, odporca uviedol, že na stranách 16 a 17 napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k §
35 ods. 3 zákona sa Rada legalitou, legitimitou a proporcionalita zásahu do slobody prejavu zaoberala,
odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa danou problematikou už zaoberali, pričom
napadnuté rozhodnutia Rady bez výnimky potvrdili - 4 Sž 11/2014, 2Sž 24/2013. Odporca tiež poukázal
na to, že povinnosti ustanovené v § 35 ods. 3, § 36 ods. 2 a § 34 ods. 1 zákona o vysielaní boli do
slovenského právneho poriadku zavedené transponovaním smernice č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych
mediálnych službách a jedná sa o prakticky doslovné transponovanie článku 20 ods. 2, článku 23
ods. 1 a článku 19 smernice, z čoho je zrejmé, že aj na úrovni Európskej únii dospeli členské štáty k
záveru, že je potrebné obmedziť vysielanie reklamy a telenákupu vo vysielaní programových služieb.
Odporca tiež poukazom na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci RTL Television GmbH
v Niedersächsische Landesmedienanstalt für privaten Rundfunk, sp. zn. C-245/01, v ktorej sa ESD
zaoberá výkladom čl. 20 ods. 2, uviedol, že obmedzenie zaraďovania reklamy do vysielania programov
sleduje legitímny cieľ zahŕňajúci ochranu ostatných v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, z čoho je zrejmé, že aj ESD uznal legitímny cieľ a proporcionalitu obmedzenia, ktoré
je v slovenskom právnom poriadku ustanovené v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Odporca
mal tiež za to, že závery ESD je možné v plnej miere aplikovať aj na § 36 ods. 2 zákona. Ďalej uviedol,
že povinnosť ustanovená v § 34 ods. 1 zákona transponuje do slovenského právneho poriadku článok
19 smernice, majúc za to, že v i predmetnom prípade obmedzenie slobody prejavu spĺňalo podmienky
legality, legitimity a proporcionality. Odporca argumentáciu navrhovateľa považoval za bezpredmetnú a
zjavne účelovú, nemajúcu oporu v zákone.

Odporca nesúhlasil ani s odvolacími námietkami navrhovateľa uvedenými v časti B/ opravného
prostriedku. Uviedol, že s uvedenými námietkami sa Rada zaoberala na strane 20 napadnutého
rozhodnutia.

Nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa uvedenou v časti C/ opravného prostriedku, ktorou namietal,
že Rada nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu vysielania programovej služby, resp. pri vykonaní
tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko po vykonaní tohto
dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 22 ods., v § 32 ods.
2, 3 a v § 34 ods. 4 správneho poriadku odporca k námietke navrhovateľa uviedol, že podkladom
pre vydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k
zisteniu skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom
konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania
podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods.
3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo
vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce
z administratívneho spisu, odporca mal za to, že Rada poskytla navrhovateľovi možnosť vyjadriť



sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení,
pričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije, Rada rozhodne aj bez jeho
stanoviska, pričom navrhovateľ svoje právo nevyužil, keď na výzvu Rady svoje vyjadrenie nepredložil.
Konštatoval, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu vysielania, je zrejmé, že je možné sa s
ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom
správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa
sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasil s tvrdením navrhovateľa,
že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou
o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom
zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu
skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej
podobe je zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho
konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť
do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej
zložke. Mal za to, že keďže navrhovateľ v rámci správneho konania nepodal písomné stanovisko k
predmetu správneho konania a ani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre
rozhodnutie, nepovažoval záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na
to, že ani sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom
rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia
Najvyššieho súdu č. 6Sž/11/2013, 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6sž/21/2012,
2Sž/15/2013, v ktorých NS SR postup odporkyne pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté
rozhodnutia Rady potvrdil. S názorom NS SR v tejto veci súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojich uzneseniach vo veciach sp.zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11 a I. ÚS 4/2015-11. Uviedol, že
záznam z vysielania je obdobný ako listina, ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu
zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade záznamu z
vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované
vo vyžiadaní, v prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či bol skutočne
získaný záznam vysielania toho - ktorého vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom,
čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny ani
o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica. Odporca mal za to, že nebol dôvod, aby Rada
o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.

4.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež
S.s.p.) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 konania podľa
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 85/
SKO/2016, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov
konania na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.

Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je
súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie



bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s
procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania
pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.
3 O.s.p.).

Podľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti
druhej hlavy.

Konanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.) vyplýva z
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré
možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z
18. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko z 24. februára 1994). Napokon, priamo dikcia uvedených
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu modifikovať skutkový stav zistený správnym
orgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.).
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie Rady zo dňa 12. apríla 2016
č. RP/9/2016 a postup žalovaného správneho orgánu v správnom konaní č. 85/SKO/2016, ktorým
rozhodnutím Rada navrhovateľovi uložila úhrnnú sankciu - pokutu vo výške 7.000,- eur podľa § 64 ods.1
písm. d/ v spojení s § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinností
ustanovených v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36 ods. 2 a v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z..

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané, že Rada na svojom
zasadnutí dňa 26.01.2016 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči navrhovateľovi vo veci
možného porušenia povinností ustanovených v ustanoveniach v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36
ods. 2 a v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. opisom skutkov, ktorými mal navrhovateľ porušiť právne
povinnosti. Oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľovi ako účastníkovi správneho
konania doručené dňa 12.02.2016, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 85/SKO/2016.
Navrhovateľ v uvedenom oznámení o začatí správneho konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote
najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku
zaslal svoje stanovisko. Dňa 17.03.2016 mu bola doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom
pre rozhodnutie, v ktorej mu bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľ
na základe výzvy a poučeniu uvedených v oznámení Rade vyjadrenie k veci nedoručil. Žalovaný správny
orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu podľa § 64 ods.1 písm. d/ v spojení s §
67 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona vo výške
7.000,- eur za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36 ods. 2 a v §
20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia bol záznam vysielania
programovej služby JOJ dňa 13.11.2015 v čase od cca 19:50 hod a prepis/popis skutkového stavu.

Najvyšší súd v procese súdneho prieskumu danej veci zistil, že navrhovateľ až v opravnom prostriedku
podaného proti rozhodnutiu odporcu namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla do jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a slobodu prejavu v zmysle
článku 26 ods. 1 a článku 46 ods. 1, 2 v spojení článkom 12 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1,
článku 10 ods. 12 a článkom 1 Dohovoru, majúc za to, že na obmedzenie slobody prejavu neexistoval
ústavne akceptovateľný dôvod, a ak by aj existoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne,
Rada nesprávne právne vec posúdila, keď odvysielaný komunikát na sponzorský odkaz posúdila ako



reklamu a započítala do rozsahu vysielania reklamy, tiež namietal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu
k existencii a splneniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu, nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť z dôvodu, že vo výroku I. až III. absentuje spôsob spáchania
skutku, akým mal navrhovateľ porušiť povinnosť, ktorá skutočnosť spôsobila nepresnosť a neurčitosť
výroku napadnutého rozhodnutia, a vo výroku IV. absentuje presná identifikácia právneho predpisu,
ktorý mal byť podľa Rady porušený, taktiež namietal nedostatočne zistený skutkový stav, vykonanie
dokazovania v rozpore so správnym poriadkom, keď Rada nevykonala dôkaz ohliadkou záznamu z
vysielania programu, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore so správnym poriadkom,
nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu.

Vychádzajúc zo skutkových zistení najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi v danej veci ostala
predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 34 ods. 1 v spojení s § 32 zákona č. 308/2000 Z.z., § 35
ods. 3 tohto zákona, (ne)existencia splnenia podmienok na obmedzenie práva vysielateľa na slobodu
prejavu, nedostatočné odôvodnenie zásahu Rady do práva na slobodu prejavu, nezrozumiteľnosť
výrokov I. až IV. pre ich neurčitosť a vykonanie dôkazu ohliadky záznamu vysielania v rozpore so
správnym poriadkom.

Odporca trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť na to, či Rada v konaní a rozhodnutím,
ktorým navrhovateľovi uložila sankciu za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, § 35 ods. 3 , §
36 ods. 2 a § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii postupovala v súlade so zákonom, ústavou ako
aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva. Predovšetkým zameral svoju pozornosť,
či Rada postupom a rozhodnutím neprípustne zasiahla do práva navrhovateľa na slobodu prejavu.

Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánu verejnej správy a správneho súdnictva, pretože
dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej
regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej
moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj
právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.
7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať
tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie
tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých
podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a



rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu
patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom
poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.
5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu
ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobody
prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.

Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že
je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na
slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.
10 ods. 2 Dohovoru).

Zákonodarca v právnom poriadku Slovenskej republike výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých
zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a
aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.
308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc
s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zákonom č. 308/2000 Z.z. zákonodarca zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich
vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva
štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do
pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona
o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie
právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).

Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy najvyšší súd dospel k záveru, že Rada nezasiahla neoprávnené
do práva navrhovateľa ako vysielateľa na slobodu prejavu, keď mu uložila sankciu za porušenie právnej
povinnosti ustanovenej mu v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii.
Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru
umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava
ustanovená v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a
to ochranu divákov pred zameniteľnosťou obsahu sledovaného programu s komerčnými informáciami v
podobe umiestnených produktov, ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom ako aj ochranu
autorov audiovizuálnych diel, a preto podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa o porušení podmienky proporcionality, keď
v uvedených právnych normách § v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2. zákona č. 308/2000
Z.z. zákonodarca vysielateľovi stanoví jednoznačné povinnosti a to jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom, ktorý nepripúšťa akékoľvek pochybnosti o prejavení jeho vôle.



Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že odporca sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nedostatočne vysporiadal so zásahom do jeho práva ako vysielateľa k splneniu
materiálnych podmienok obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k § 35 ods. 3 zákona o
vysielaní a retransmisii, pričom vo vzťahu k ustanoveniam § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 sa nijak nezaoberal a
nevyporiadal, či materiálne podmienky obmedzenia slobody prejavu boli splnené. Vychádzajúc z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady z kontextu odôvodnenia vyplýva, že Rada sa splnením
hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa ako vysielateľa zaoberala
a dostatočne aj vysporiadala, zamerajúc predovšetkým svoju pozornosť vo vzťahu k ustanoveniu § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady vyplýva, že
sa vyjadrila k splneniu hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa aj
k ostatným porušeniam právnej povinnosti (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 zákona), dajúc do pozornosti, že
navrhovateľ v priebehu správneho konania sa nijak nevyjadril a predmetnú námietku, nevzniesol.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa v bode 3/, ktorou namietal, že predmetný
komunikát nenaplnil definičné znaky reklamy, a teda ustanovenie § 34 ods. 1 zákona sa na odvysielaný
komunikát nevzťahuje. Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu predmetom posúdenia Rady bol
produkt sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a.s - mobilná aplikácia na tipovanie. Rada
poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z odvysielaného programu správne argumentovala, že nie
je možné tvrdiť, že v prípade vyjadrenia „naozaj vymakanú apku“ ide o všeobecné konštatovanie a
objektívne známy fakt, keď pod pojmom „vymakaný“ možno v tomto prípade rozumieť, že je niečo
kvalitne spracované, kvalitne, resp. dôsledne vyrobené, majúc za to, že použitím uvedeného výrazu
sponzor zhodnotil produkt ako taký, ktorý nie je bežný, štandardný upriamiac pozornosť na jeho
kvalitnejšie spracovanie a tiež použitím výrazu „.naozaj“ túto skutočnosť ešte zvýraznil, čím utvrdil
recipienta v tom, že práve jeho aplikácia svojou kvalitou vyniká a teda jedná sa o jednoznačne
pozitívne subjektívne hodnotenie kvality produktu sponzora a nie bežné neutrálne poukázanie na
výrobok sponzora, čím v danom prípade boli naplnené znaky definície reklamy uvedené v § 32 ods.
1 zákona o vysielaní a v dôsledku toho nastúpila povinnosť vysielateľa stanovená mu v § 34 ods. 1
zákona o vysielaní a retransmisii. Vychádzajúc zo skutkových okolností najvyšší súd v danom prípade
dospel k záveru, že navrhovateľ odvysielaním komunikátu označujúci za sponzora programu spoločnosť
TIPSPORT SK, a.s. naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie, ktoré sú charakteristické pre
reklamu, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom predmetného komunikátu nebol len
sponzorský odkaz na spoločnosť TIPSPORT SK, a.s., ale jeho obsahom bolo aj pozitívne hodnotenie
produktu tejto spoločnosti.

Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa v bode 4/ opravného prostriedku,
ktorou namietal že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii je
nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o
vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS. Podľa názoru
najvyššieho súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj v
čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda je jednoznačná a nedovoľuje
mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľom, podľa názoru súdu nevychádza
z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovaných právnych normách - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z.z. a čl. 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľ týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca
bsahu ich znenia. Výklad navrhovateľa najvyšší súd považoval za účelový.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd aj návrh navrhovateľa, aby Najvyšší súd SR predmetné
preskúmavacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, považoval za
nedôvodný, keď dospel k záveru, že právna úprava ustanovená v čl. 20 ods. 2 je jednoznačná a Rada v
preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľom posúdila správne a v súlade
s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 ods.
2 uvedenej smernice.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkami navrhovateľa, ktorými namietal v časti A/ opravného
prostriedku neurčitosť a nezrozumiteľnosť výrokov rozhodnutia v časti I. a III., keď vo výroku absentuje
spáchanie skutku, ktorým mal navrhovateľ porušiť právnu povinnosť a v časti „B“ vo vzťahu k IV. výroku
napadnutého rozhodnutia, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a



je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť z dôvodu, že vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje
presná identifikácia právneho predpisu, ktorý mal byť podľa Rady porušený.

Vo vzťahu k výrokom napadnutého rozhodnutia v časti I. a III. z obsahu popisov skutkov, ktorými sa
navrhovateľ mal dopustiť porušenia právnej povinnosti - I. výrok - porušenie povinnosti podľa § 34 ods.
1 zákona č. 308/2000 Z.z., - II. výrok - porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.
a - III. výrok - porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., vyplýva, že Rada jasným
a zrozumiteľným spôsobom uvádza základné prvky skutku uvedením miesta spáchania správneho
deliktu - na televíznej programovej službe JOJ; uvedením času odvysielaného programu, v ktorom sa
navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti a označenie správneho deliktu ustanovením zákona
č. 308/2000 Z.z.. Výrokové časti napadnutého rozhodnutia popisujú konania, ktorými navrhovateľ
naplnil skutkové znaky konkrétnych správnych deliktov, za ktoré mu bola uložená sankcia, v súlade s
trestnoprávnymi zásadami ako aj v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k výroku IV. napadnutého
rozhodnutia. Zo znenia výroku IV. napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada v uvedenom výroku
jasným a určitým spôsobom označila právnu normu zákona č. 308/2000 Z.z. a to § 20 ods. 3 tohto
zákona, ktorého porušenia sa navrhovateľ opísaným skutkom dopustil.

Výroky napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu majú všetky zákonom požadované
náležitosti, keďže presne vymedzujú skutok zakladajúci rozpor so zákonom, a označenie právnej normy
zákona, ktorú vymedzeným skutkom navrhovateľ porušil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
Rada náležite odôvodnila skutkové a právne závery vo vzťahu k porušeniam právnych povinností
navrhovateľom.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa uvedenou v časti C/ opravného prostriedku,
ktorou namietal, že Rada nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu vysielania programovej služby, resp.
pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko po
vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. K nastolenej otázke už podal odpoveď najvyšší súd v
rozhodnutiach - napr. č. 6Sž/11/2013, 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6sž/21/2012,
2Sž/15/2013, v ktorých NS SR postup odporcu pred vydaním rozhodnutia, vo vzťahu k vykonaniu dôkazu
oboznamovaním Rady s obsahom záznamu vysielania, nespochybnil. S názorom NS SR v tejto veci
súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach vo veciach
sp.zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11 a I. ÚS 4/2015-11.

Najvyšší súd v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyslovený k
predmetnej námietke navrhovateľa vo veci sp.zn. 6Sž/11/2013:

„Podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.
V citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom
podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny
správny orgán pri hlasovaní. Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony
v konaní bude považovať za dôležité, čo vyplýva z dikcie zákonom stanovenej „najmä“. Zápisnica
predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý
vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc
verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 43 ods. 2),
a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade
s § 34 ods. 5.
Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že navrhovateľ v stanovisku k začatiu
správneho konania nevzniesol námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie
v správnom konaní, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/
popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, vo vyjadrení taktiež nenavrhoval vykonanie
žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval
len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného
programu. Odporca sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému
prostriedku tak, že uviedol, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že



je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah
je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany
navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice, resp. iného záznamu
odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné
považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p.. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie
rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010 - 82 z 03.04.201, najvyšší
súd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu ČR
uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej
z § 18 odst. 1 správního řádu.“

Vychádzajúc zo skutkových zistení je tiež zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko
a teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,
uvedených v oznámení o začatí správneho
konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako
aj nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca
v predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez
bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľ vzniesol až v
opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady.

Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, ktorou navrhovateľ namietal, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov.

Vo vzťahu k tejto námietke súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporcu považuje za logické,
vyúsťujúce zo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď
konštatovala že predmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákona podľa uvedeného
zákonného ustanovenia, dostatočne a zrozumiteľne uviedla svoje skutkové zistenia a zdôvodnila
správnu úvahu, ktorá ju viedla k právnemu záveru o porušení právnych povinností navrhovateľom
poukazom na relevantné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Záver Rady súd považoval za
určitý a zrozumiteľný. Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu nie je možné považovať za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní
takej vady, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Pokiaľ
navrhovateľ na podporu dôvodnosti svojej argumentácii, vo vzťahu jednotlivých námietok, poukazoval
na judikatúru ESĽD, ústavného súdu a najvyššieho súdu, najvyšší súd na ňu nevzhliadol, keďže
táto vychádzala z iných skutkových podkladov, ako aj z dôvodu, že navrhovateľ právne závery z nej
vyplývajúce účelovo vytrhol z kontextu rozhodnutia súdu a v prípade rozhodnutí súdov Českej republiky
z dôvodu, že tieto nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p..
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa
§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v
konaní nebol úspešný.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.