{"guid": "219a7d3a-bffc-4d92-9d71-1b26dad0ae4e:9a3552e3-fd3e-4dcd-af97-9d68300ca1a5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1", "spisova_znacka": "7Sž/8/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/8/2016 z 26. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2017, sp. zn. 7Sž/8/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1", "identifikacne_cislo": "9016010042", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2017-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "nazov": "§ 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-36.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-36", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a3552e3-fd3e-4dcd-af97-9d68300ca1a5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sž/8/2016\n9016010042\n26. 10. 2017\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2017:9016010042.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5/B, 821 08 Bratislava, proti odporcovi: Rada\npre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku\nnavrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016,\nvrdzuje.\n\npot\n\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v sume 500,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 12. apríla 2016, č. RP/9/2016, vydaným v\nsprávnom konaní č. 85/SKO/2016 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/,\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon\no vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64 ods.1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisii úhrnnú sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného zákona\nvo výške 7.000,- eur\nI./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe;\nJOJ dňa 13.11.2015 v čase o cca 20:25:46 a o cca 20:32:14 hod. odvysielal pred a po programe Šport\nkomunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť TIPSPORT SK, a.s.. ktorý naplnil definíciu\nreklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. bez toho, aby bol komunikát v čase o cca 20:25:46\nhod. na začiatku a na konci a v čase o cca 20:32:14 hod. na začiatku a na konci zreteľne oddelený od\niných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby;\nII./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým,\nže a/ program Avengers: Pomstitelia odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 13.11.2015\no cca 20:39:22 hod. v trvaní 179 minút a 49 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením\nreklamy šesťkrát,\n\nb) časový úsek od cca 21:09:22 hod. do cca 21:39:21 hod. programu Avengers:Pomstitelia\nodvysielaného v rámci televíznej programovej služby JOJ dňa 13.11.2015 o cca 20:39 hod., ktorý\nzodpovedá druhému 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu dvakrát prerušil\nzaradením reklamy, a to o cca 21:17:13 hod. a o cca 21:35:46 hod.;\nIII./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej\nprogramovej službe JOJ dňa 13.11.2015 odvysielal\n- reklamný blok v čase od cca 20:19:11 hod. do cca 20:25:15 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekúnd,\n- reklamný blok v čase od cca 20:53:46 hod. do cca 20:59:40 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd,\n- komunikát označujúci za sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a. s., ktorý naplnil\ndefiníciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., v čase od cca 20:25:46 hod. do cca 20:25:55\nhod. a v čase od cca 20:25:14 hod. do cca 20:32:23 hod. v oboch prípadoch v trvaní 9 sekúnd,\nčo predstavovalo odvysielanie reklamy v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 16 sekúnd, teda o 16\nsekúnd dlhšom ako povolených 12 minút:\nIV./ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na programovej\nslužbe JOJ odvysielal dňa 13.11.2015 o cca 22:35:00 hod. a o cca 23:19:27 hod. upútavku na program\nLov na zabijaka, ktorú neoznačil totožným grafickým symbolom ako samotný program vysielaný dňa\n13.11.2015 o cca 23:39 hod. na programovej službe JOJ po celý čas vysielania predmetnej upútavky,\nčím nesprávne uplatnil § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania.\nSúčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a\nretransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\n2.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania. Navrhovateľ dôvody odvolania proti rozhodnutiu odporcu\nrozdelil do samostatných častí - časť „A“ vzťahujúca sa k I. až III. výroku napadnutého rozhodnutia; - časť\n„B“ vzťahujúca sa k IV. výroku napadnutého rozhodnutia; a časť „C“ vzťahujúcu sa spoločne k výroku\nI. až k výroku IV. napadnutého rozhodnutia.\nNavrhovateľ v dôvodoch opravného prostriedku v časti A/ - 1/ namietal, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového\nstavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť‚ alebo pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu je\nnedostatočné na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNavrhovateľ namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla do jeho základného práva na\nspravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a slobodu prejavu a šírenie informácií\ngarantované Ústavou SR a Dohovorom a to konkrétne článku 26 ods. 1 a článku 46 ods. 1, 2 v spojení\ns článkom 12 ods. 1 ústavy ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 12 Dohovoru v spojení s článkom\n1 Dohovoru. Tvrdil, že k zásahu a porušeniu práva došlo postupom Rady v súvislosti s napadnutým\nrozhodnutím, ktorým mu uložila sankciu, nakoľko nedostatočne odôvodnila existenciu a splnenie\npodmienok na možné obmedzenie slobody prejavu a aj napriek tejto skutočnosti obmedzila jeho právo na\nslobodu prejavu; a na obmedzenie slobody prejavu neexistoval ústavne akceptovateľný dôvod, a ak by aj\nexistoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, čím nesprávne právne vec posúdila, keď\nodvysielaný komunikát na sponzorský odkaz posúdila ako reklamu a započítala do rozsahu vysielania\nreklamy. Tiež namietal, že nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k existencii a splneniu podmienok na\nobmedzenie slobody prejavu predstavuje zjavný zásah do jeho práva na spravodlivé súdne konanie,\nsúdnu a inú právnu ochranu, najmä práva na jasné určité a zrozumiteľné odôvodnenie. Ďalej namietal,\nže obmedzenie slobody prejavu bez existencie ústavne akceptovateľného dôvodu a bez existencie\nproporcionality je možné považovať za vážny zásah do jeho práva na slobodu prejavu a predstavuje\nnesprávne právne posúdenie veci. Rovnako namietal, že Rada sporný komunikát nesprávne posúdila\nako reklamu namiesto sponzorského odkazu, čím je napadnuté rozhodnutie nezákonné.\n2 Navrhovateľ poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - 6Sžo/31/2011, 5Sž/21/2011,\n5Sž/22/2011, 5Sž/17/2011, 5Sž/23/2011, 5Sž/24/2011, 5Sž/25/2011, 3Sžo/200/2010, 6Sž/19/2011,\n\n6Sž/23/2011, S/27/2011 dôvodil, že pri aplikácií konštantného názoru uvedeného vo vyššie uvedených\nrozhodnutiach najvyššieho súdu na predmetnú vec treba mať za to, že keďže výrok rozhodnutia\nodporkyne jednoznačne neobsahuje obsahové náležitosti výroku v súlade s uvedeným názorom\nNajvyššieho súdu, keď vo výroku napadnutého rozhodnutia najmä absentuje spôsob spáchania skutku,\nakým mal navrhovateľ porušiť povinnosť, ktorá skutočnosť spôsobila nepresnosť a neurčitosť výroku\nnapadnutého rozhodnutia, má za následok, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho\nnezrozumiteľnosť.\n3/ Vo vzťahu k definícii reklamy navrhovateľ vyslovil názor, že odporkyňa sa nedostatočne vysporiadala\ns aplikáciou ustanovení zákona o vysielaní, keď nesprávne aplikovala ustanovenia zákona týkajúce sa\nzákonnej definície reklamy vlastnej propagácie a sponzorského odkazu. Nesúhlasil s právnym názorom\nRady, že predmetný komunikát napĺňa definičné znaky reklamy, pričom takýto komunikát odvysielal\nbez jeho rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola\nzameniteľná s inými zložkami programovej služby, nakoľko odvysielaná informácia nenaplnila definičné\nznaky reklamy a teda ustanovenie § 34 ods. 1 zákona sa na odvysielaný komunikát nevzťahuje.\nNavrhovateľ uviedol, že jediným rozlišovacím kritériom pre určenie či ide o reklamu alebo nie, je účel\nsledovaný odvysielaným komunikátom, poukazom na to, že vo všeobecnosti o reklamu pôjde vtedy,\nak odvysielaná informácia je natoľko agresívna, že jej účelom je podpora predaja a nákupu a naopak\no reklamu nepôjde vtedy, ak odvysielaná informácia bude mať prevažne informatívny charakter a\nsleduje iný než účel podporu predaja a nákupu. Tvrdil, že pre vyslovenie jednoznačného záveru o\nsledovanom účele odvysielaného komerčného komunikátu je potrebné preskúmať celkové vyznenie\nkomunikátu a to najmä podľa nastolených pravidiel - komplexné hodnotenie komunikáciu, dĺžka spotu,\nobjekt komunikátu, dynamickosť komunikátu, presvedčivý charakter a porovnávanie. Ďalej uviedol, že\nzámerom odvysielaného komunikátu nebolo podporiť predaj aplikácie Tipsport, ale naopak len udržanie\npozornosti verejnosti o existencii predmetnej aplikácie. Vytýkal Rade, že vec nesprávne právne posúdila,\nčím porušila jeho práva, keďže predmetný komunikát nespĺňal kritériá reklamy a teda nemohol ani\ndefiníciu reklamy naplniť, majúc za to, že komunikáty boli jednoznačne a zrozumiteľne zvukovo obrazovo\noddelené od iných častí programovej služby, a teda nedošlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1 zákona,\nčím odporca vec nesprávne právne posúdil. V danej súvislosti poukázal na judikatúru českých súdov\nktorá je aplikovateľná na prejednávanú vec -MS v Praze, č.k.: 7A/254/2011-42-46, MS v Praze, č.k.:\n7A124/2010 - 96-97, MS v Praze, č.k.: 9A161/2010 - 92-97, MS v Praze, č.k.: 5A 122/2010-73-82‚ MS\nV Praze, č.k.:6A 15/2011-140, MS v Praze, č.k.: 7Ca 372/2009 - 43-48, NSS ČR, č.k.:7As/68/2011-75,\nNSS ČR, č.k.:7As/57/2011-65.\n4/ Navrhovateľ vo vzťahu k námietke - nesprávne právne posúdenie veci; nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia; vada konania uviedol, že pri aplikácii ustanovenia § 35 ods. 3 zákona, ktoré citoval,\nje jazykový výklad predmetného ustanovenia nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero\ninterpretácií, uvedené ustanovenie bližšie nešpecifikuje dokonavosť, resp. nedokonavosť 30 minútového\nčasového úseku dokonca ustanovuje, že v prípade, ak trvanie programu nepresiahne 30 minút potom\nsa povoľuje prerušenie aj takéhoto programu. V danej súvislosti poukázal na právny názor Európskeho\nsúdneho dvora vyslovený v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Média AG, s. zn.: C-6/98, na\nktorý v napadnutom rozhodnutí poukazuje aj Rada, poukazom tiež na to, že v rozhodnutí sa uvádza\njednoznačné výkladové pravidlo na všetky ustanovenia, ktoré obmedzujú výkon zaručených slobôd a to\npravidlo in dubio mitius. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že ide o zásah správneho orgánu do základného práva\nvysielateľa na slobodu prejavu, ktorá sa rovnako vzťahuje aj na vysielanie komerčných komunikátov\n(reklama), pričom konštantná judikatúra ESĽP v tejto súvislosti jednoznačne vymedzila test, na základe\nktorého je možné posúdiť či zásah do slobody prejavu predstavuje taký zásah, ktorý nie je v súlade s\nprípustným zásahom do slobody prejavu na základe ustanovenia článku 10 Dohovoru - ide o posúdenie\nkritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu. V danej súvislosti poukázal na nález Ústavného\nsúdu SR z 02.06.2009 sp.zn. III. ÚS 42/09 - 77. Vytýkal Rade, že predmetné kritéria v napadnutom\nrozhodnutí nijak a nejakým spôsobom neskúmala a ich existenciu/neexistenciou nijako neodôvodnila,\nčím je napadnuté rozhodnutie opätovne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a\nnavyše Rada takýmto konaním odňala vysielateľovi možnosť konať pred súdom. Dôvodil, že minimálne\nkritéria legality a proporcionality zásahu nemožno považovať v predmetnom správnom konaní za\nsplnené - poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku (rozhodnutie č. 27798/95).\nNavrhovateľ poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. navrhol, aby najvyšší súd predmetné\nodvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej\notázke domnievajúc sa, že ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n\n2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované do zákona o vysielaní, nedáva jasnú odpoveď na\notázku, či je možné prerušiť vysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom\n30 minútovom časovom úseku.\n5/ Navrhovateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k zásahu do slobody prejavu.\nTvrdil, že z napadnutého rozhodnutia ako aj zo skutkového stavu je zrejmé, že Rada obmedzila jeho\nprávo na slobodu prejavu vo vzťahu k § 35 ods. 3 z dôvodu potreby ochrany divákov pred nadmerným\nreklamným tlakom a potreby zachovania integrity audiovizuálnych diel autorov daných diel a vo vzťahu\nk § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 zákona Rada neuviedla žiadne dôvody. Namietal, že vo vzťahu obmedzenia\nslobody prejavu v prípade § 35 ods. 3 zákona Rada len odcitovala celé znenie článku 26 ods. 4 ústavy, a\npreto takéto odôvodnenie je nezrozumiteľné, nakoľko nie je z neho zrejmé, ktorá podmienka predstavuje\ndôvod pre obmedzenie prejavu navrhovateľa a bez ohľadu na to, že Rada neidentifikovala, ktorý z\nvymedzených verejných záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy bol prejednávanej veci legitímnym\ncieľom ochrany, poukazom na to, že právo divákov nebyť vystavený nadmernému reklamnému tlaku\na právo na zachovanie integrity audiovizuálneho diela nie je možné považovať za legitímny verejný\nzáujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo divákov a autorov Ústava SR ani Dohovor\nnepoznajú a nespadajú ani pod jednu z legitímnych podmienok pre obmedzenie slobody prejavu\nvymedzený v článku 26 ods. 4 ústavy. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v dnešnej dobe modernej\ninformačnej spoločnosti majú všetci diváci takmer neobmedzené možnosti získavania informácií a to z\nrôznych informačných zdrojov, informácie reklamného charakteru taktiež predstavujú informácie, ktoré\nmá navrhovateľ právo rozširovať a divák právo prijímať bez akéhokoľvek zásahu zo strany štátu, nakoľko\noblasť digitálneho vysielania otvorila trh s mediálnymi službami prakticky neobmedzenému množstvu\nuchádzačov, ktorí môžu prispôsobením obsahu svojho televízneho vysielania „bojovať“ oblastného\ndiváka a tak slobodne realizovať svoju podnikateľskú činnosť. Navrhovateľ mal za to, že odvysielané\ninformácie reklamného charakteru neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie\no obmedzení práva divákov sledujúcich program a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym\nverejným záujmom podľa článku 26 ods. 4 ústavy alebo článku 10 ods. 2 Dohovoru, ktorého ochrana\nby si vyžadovala intervenciu štátu-poukazom na nález Ústavného súdu SR\nsp.zn. II. ÚS 307/2014. Ďalej dôvodil, že obmedzenie slobody prejavu na základe rozhodnutia Rady\nnebolo proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti), čím sa stalo nezákonné. Vytýkal tiež\nRade, že vo vzťahu k materiálnym podmienkam obmedzenia slobody prejavu vo vzťahu k § 34 ods. 1 a §\n36 ods. 2 zákona neuviedla nič, čím napadnuté rozhodnutie trpí podstatnou vadou nezrozumiteľnosti pre\nnedostatok dôvodov, podmieňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ upriamil pozornosť\ntiež na to, že zásah do jeho slobodného prejavu v podobe napadnutého rozhodnutia by mohol byť\nzákonný len vtedy, ak by ohrozil niektorí z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy alebo\nčlánku 10 ods. 2 Dohovoru a zároveň, ak by bolo takéto obmedzenie proporcionálne sledovanému\nlegitímnemu cieľu, trvajúc na tom, že keď Rada neuviedla žiadne odôvodnenie vo vzťahu k posudzovaniu\npodmienok na obmedzenie slobody prejavu, napadnuté rozhodnutie trpí vadou, pre ktorú je potrebné\nho zrušiť a vec vrátiť Rade na ďalšie konanie. Navrhovateľ vyslovil názor, že ani najvyšší súd tento stav\nnemôže sám zhojiť, nakoľko je výlučne v kompetencii Rady uplatňovať ochranu práv podľa zákona o\nvysielaní a zároveň povinnosťou vysporiadať sa s existenciou, resp. s neexistenciou podmienok pre\nobmedzenie slobody prejavu navrhovateľa.\nV časti „B“ vo vzťahu k 4. výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľ namietal, že\nnapadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť, považujúc ho za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že vo výroku napadnutého\nrozhodnutia absentuje presná identifikácia právneho predpisu, ktorý mal byť podľa Rady porušený.\nPodľa názoru navrhovateľa i v danom prípade konanie Rady vedené proti nemu je potrebné považovať\nza zásah do slobody prejavu navrhovateľa, keďže zásah do jeho slobody nespĺňal vyššie uvedené\nkritéria a súčasne sa Rada dostatočne so splnením kritérií nevysporiadala, čím nesprávne právne vec\nposúdila. Opätovne poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Aman proti Švajčiarsku navrhovateľ uviedol,\nže povinnosť právne uplatňovať jednotný systém označovania programov síce vyplýva zo zákonného\nustanovenia § 20 ods. 4 zákona, avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná\na to najmä z dôvodu, že samotný systém jednotného označovania programov vyplýva z vyhlášky číslo\n589/2007 Z.z., ktoré ustanovenia, stanovujúce hodnotiace kritéria jednotlivých klasifikácií programov sú\nformulované príliš všeobecne a nepresne. Mal za to, že požiadavka zákonnosti zásahu ani v danom\nprípade nebola splnená. Uviedol, že proporcionalita a naliehavá spoločenská potreba nie je naplnená\nz dôvodu, že označovanie programov JSO má vo svojej podstate mať len odporúčajúci charakter a\nzodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonní\n\nzástupcovia a štát v takomto prípade nesmie suplovať roľu a povinnosti rodičov pri výchove vlastných\ndetí. Mal za to, že na zásah do slobody prejavu neboli splnené zákonné kritéria, čím sa zásah stal\nneoprávnený a zasiahol tak do práva na slobodu prejavu navrhovateľa.\nV časti „C“ vo vzťahu k I.. a IV. výroku napadnutého rozhodnutia navrhovateľ namietal, že napadnuté\nrozhodnutie: - zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo je v rozpore s obsahom spisov, zistenie\nskutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní odporcu bola zistená taká vada,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdil, že Rada vo svojom oznámení o\nzačatí správneho konania zo dňa 26.01.2016 ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladom\npre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznam z vysielania programu programovej služby JOJ zo\ndňa 13.11.2015 v čase od 19:50 hod a predpis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu\nustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 ods. 1 správneho\nporiadku, navrhovateľ namietal, že Rada nevykonala dôkaz ohliadkou záznamu z vysielania programu,\nresp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore so správnym poriadkom, nakoľko o vykonaní\ntohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Uviedol, že aj keď Rada tvrdí, že sa s predmetnými podkladmi\noboznámila, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, keby tak\nurobila, kto bol pritom úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo a pod.,\nkeďže táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,\nkeď z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica. Mal za to, že členovia Rady sa s\npredmetným dôkazom, ktorým je záznam z vysielania, nejakým spôsobom priamo neoboznámili a tento\nnevykonali. Vytýkal Rade, že pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom,\nčím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v\nkonaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nV danej súvislosti poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn.\n7AS 57/2010-82 03.04.2012 a rozhodnutie ESĽP vo veci Lesiva v Chorvátsko, v ktorom Európsky súd\npotvrdil svoj konštantný právny výklad práva na spravodlivé súdne konanie, keď konštatoval, že nestačí,\naby bola spravodlivosť vykonaná, ale je potrebné, aby bolo viditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.\n3.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom\nprostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci,\nna ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jeho rozhodnutie je riadne\nodôvodnené vydané na základe správnych skutkových a právnych záveroch a napadnuté rozhodnutie\nnevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako\nani jeho postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nOdporca s poukazom na skutkové zistenia danej veci a právnu úpravu ustanovenú v § 32 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 1, s § 35 ods. 3, s § 36 ods. 2, s § 37a ods. 1 písm. a/, ods.\n2 a v spojení s § 20 ods. 3 uvedeného zákona a poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods.\n6 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. podal vyjadrenie k jednotlivým námietkam navrhovateľom uvádzaných v\nopravnom prostriedku.\nK odvolacej námietke navrhovateľa uvedenej v bode 2, ktorou namietal údajnú absenciu spôsobu\nspáchania skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k § 34 ods. 1 zákona o vysielaní\nodporca uviedol, že z výroku napadnutého rozhodnutia v súvislosti s povinnosťou ustanovenou v § 34\nods. 1 uvedeného zákona vyplýva, že výroková časť je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne,\núplne a dostatočne určito a spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej\nčasti rozhodnutia je vymedzený čas spáchania správneho deliktu - 13.11.2015 v čase o 20:25:46 hod.\na o cca 20:32:14 hod.; spôsob spáchania správneho deliktu podľa § 34 ods. 1 zákona, ktorý spočíva\npo odvysielaní komunikátu, ktorý napĺňa definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona bez toho, aby bol\nkomunikát v uvedenom čase na začiatku aj na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej\nslužby, tak aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby; miesto spáchania správneho\ndeliktu - na televíznej programovej službe JOJ; správny delikt - protiprávnym konaním navrhovateľa je\nv prípade porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 08/2000 Z.z., tak, aby bola rozoznateľná a zreteľne oddelená\n\nod iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby.\nOdporca uviedol, že výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ\ndopustil a v dôsledku, ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola\nuložená sankcia. Poukázal tiež na skutočnosť, že z § 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku vyplýva, že\nvýrok rozhodnutia má byť stručný, jasný a zrozumiteľný. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie má\nvšetky zákonom požadované náležitosti, jeho výroková časť presne vymedzuje skutok zakladajúci\nrozpor so zákonom a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poskytuje navrhovateľovi podrobný rozbor\nsankcionovaného konania aj z pohľadu dodržiavania povinnosti stanovenej v § 34 ods. 1 zákona o\nvysielaní. Ďalej uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú navrhovateľ poukazuje, sa týka vo\nvšetkých prípadoch výroku rozhodnutia v súvislosti s porušením iných povinností ako je ustanovenie § 34\nods. 1 zákona o vysielaní, z ktorého dôvodu nie je možné ju aplikovať na predmetný prípad, nesúhlasiac\ns navrhovateľom, že ide o takmer identické prípady.\nK námietke uvedenej v bode 3/ opravného prostriedku, ktorou navrhovateľ namietal nesprávnou\naplikáciou ustanovenia zákona o vysielaní týkajúcej sa zákonnej definície reklamy, vlastnej propagácie a\nsponzorského odkazu, odporca uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa detailne zaoberal vymedzením\ndefiničných znakov reklamy a rozdielom medzi reklamou a sponzorským odkazom na strane 9 až 12.\nV súvislosti s posudzovaním sponzorských odkazov ako reklamy poukázal na rozsudky Najvyššieho\nsúdu SR vo veci sp.zn. 6Sžo 38/2013, 6ž 2/2012 8Sž 11/2012, 2Sžo 16/2013. Vo vzťahu k posúdeniu\nkomunikátu označujúceho za sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a.s. odporca uviedol,\nže v napadnutom rozhodnutí na strane 12 a 13 jednoznačne uviedol konkrétne dôvody, na základe\nktorých bol predmetný komunikát posúdený ako reklama. Poukázal na to, že predmetom jej posúdenia\nbol produkt sponzora - mobilná aplikácia na tipovanie. Trval na správnosti argumentácii Rady uvedenej\nv rozhodnutí, že s prihliadnutím na uvedené skutkové zistenie nie je možné tvrdiť, že v prípade\nvyjadrenia „naozaj vymakanú apku“ ide o všeobecné konštatovanie a objektívne známy fakt. Pod\npojmom „vymakaný“ možno v tomto, prípade rozumieť, že je niečo kvalitne spracované, kvalitne, resp.\ndôsledne vyrobené. Použitím uvedeného výrazu sponzor zhodnotil produkt ako taký, ktorý nie je bežný,\nštandardný upriamiac pozornosť na jeho kvalitnejšie spracovanie a tiež použitím výrazu „.naozaj“ túto\nskutočnosť ešte zvýraznil, čím utvrdil recipienta v tom, že práve jeho aplikácia svojou kvalitou vyniká a\nteda jedná sa o jednoznačne pozitívne subjektívne hodnotenie kvality produktu sponzora a nie bežné\nneutrálne poukázanie na výrobok sponzora. Vo vzťahu testu, ktorý v danej veci vykonal navrhovateľ,\nodporca zdôraznil, že tieto kritéria nevychádzajú z definície reklamy uvedené v § 32 ods. 1 zákona o\nvysielaní a ani z relevantnej judikatúry, na ktorú poukázal navrhovateľ. K rozhodnutiam súdov Českej\nrepubliky odporca uviedol, že komunikáty posudzované navrhovateľom v uvedených rozsudkoch boli\nkvalitatívne odlišné od komunikátu posudzovaného Radou, keď jednotlivé prípady vychádzali z rôznych\nskutkových stavov, a preto nie je možné automaticky prevziať závery uvedených súdov a aplikovať\nich na prejednávaný prípad, ako aj, že uvedené rozsudky boli vydané na právnom základe iného štátu,\npričom Najvyšší súd SR nie je viazaný názorom súdu iného štátu a nie je možné od neho požadovať,\naby rozhodoval v súlade s ním. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.\n6Sž 11/2013.\nOdporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa v bode 4/ opravného prostriedku, ktorou namietal, že\njazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii je nejednoznačný a je z neho\nmožné vyvodiť viacero interpretácií. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 a právne\nzávery vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu - sp.zn. 3Sž 12/2013, 3Sž 2/2013 a 5Sž 11/2013,\nodporca uviedol, že zo znenia § 35 ods. 3 tohto zákona vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela\nsa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek,\nz gramatického hľadiska je teda zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ\nprerušiť, čo vyplýva aj zo znenia smernice 2010/13/EÚ článku 20 ods. 2. Ďalej uviedol, že ustanovenie\n§ 35 ods. 3 zákona ako aj znenie článku 20 ods. 2 smernice je nejednoznačná len v tom, že z ich\nznenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela alebo hrubý časť diela, v\nktorom prípade Rada postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora vo veci ARD v. PRO\nSieben Media AG s. zn. C 6/98 a predmetné ustanovenia vyložila spôsobom, ktorý je pre navrhovateľa\nmenej obmedzujúcim a teda za trvanie diela považuje jeho hrubý čas. Odporca taktiež nesúhlasil s\nargumentáciou navrhovateľa, že ide o zásah do jeho práva ako vysielateľa na slobodu prejavu, a preto je\nRada v zmysle nálezu Ústavného súdu vo veci III. ÚS 42/09-77 povinná skúmať kritéria legality, legitimity\na proporcionality zásahu do jeho práva na slobodu prejavu, zastávajúc názor, že Rada predmetné kritéria\nnijako neskúmala. K tomu uviedol, že povinnosť podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní požiadavku\n\npredvídateľnosti jednoznačne napĺňa, keďže zreteľne stanovuje povinnosť prerušiť audiovizuálne diela\nzaradením reklamy iba raz za každých 30 minút trvania diela, a preto vysielateľom by malo byť zrejmé\nakým spôsobom majú vysielať audiovizuálne diela, poukazom na to, že k predmetnej povinnosti existuje\nvýkladová prax Rady i najvyššieho súdu, s prihliadnutím tiež na to, že nejednoznačná časť daného\nustanovenia týkajúca sa len trvania audiovizuálneho diela (hrubý čas, čistý čas) Rada vykladala v\nsúlade s judikatúrou ESD. Ďalej odporca uviedol, že požiadavka obmedziť zaraďovania reklamy v rámci\nvysielania do vysielaní diela zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z. vychádza z potreby\nochrany diváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo\nje v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela a táto požiadavka\nje jasne postulovaná smernicou o AVMS a taktiež jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR, čím\nprávo na slobodu je celkom zrejmé obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych\ndiel a to na základe zákona - § 35 zákona 308/2000 Z.z.., majúc za to, že práve takéto obmedzenie\nslobody prejavu umožňuje ustanovenie článku 26 ods. 4 ústavy, čím podmienky legality a legitimity sú\nteda nepochybne naplnené.\nK návrhu navrhovateľa, aby sa Najvyšší súd SR obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou\notázkou na výklad článku 20 ods. 2 smernice o AVMS, keďže jeho znenie je nejednoznačné, odporca\nvyslovil názor, že povinnosť ustanovená v článku 20 ods. 2 smernice je stanovená jednoznačne, a preto\nnepovažuje návrh navrhovateľa za opodstatnený.\nK námietke navrhovateľa, že Rada nedostatočne odôvodnila zásah do slobody prejavujú, resp. ho\nneodôvodnila vôbec, odporca uviedol, že na stranách 16 a 17 napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k §\n35 ods. 3 zákona sa Rada legalitou, legitimitou a proporcionalita zásahu do slobody prejavu zaoberala,\nodkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa danou problematikou už zaoberali, pričom\nnapadnuté rozhodnutia Rady bez výnimky potvrdili - 4 Sž 11/2014, 2Sž 24/2013. Odporca tiež poukázal\nna to, že povinnosti ustanovené v § 35 ods. 3, § 36 ods. 2 a § 34 ods. 1 zákona o vysielaní boli do\nslovenského právneho poriadku zavedené transponovaním smernice č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych\nmediálnych službách a jedná sa o prakticky doslovné transponovanie článku 20 ods. 2, článku 23\nods. 1 a článku 19 smernice, z čoho je zrejmé, že aj na úrovni Európskej únii dospeli členské štáty k\nzáveru, že je potrebné obmedziť vysielanie reklamy a telenákupu vo vysielaní programových služieb.\nOdporca tiež poukazom na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci RTL Television GmbH\nv Niedersächsische Landesmedienanstalt für privaten Rundfunk, sp. zn. C-245/01, v ktorej sa ESD\nzaoberá výkladom čl. 20 ods. 2, uviedol, že obmedzenie zaraďovania reklamy do vysielania programov\nsleduje legitímny cieľ zahŕňajúci ochranu ostatných v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, z čoho je zrejmé, že aj ESD uznal legitímny cieľ a proporcionalitu obmedzenia, ktoré\nje v slovenskom právnom poriadku ustanovené v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Odporca\nmal tiež za to, že závery ESD je možné v plnej miere aplikovať aj na § 36 ods. 2 zákona. Ďalej uviedol,\nže povinnosť ustanovená v § 34 ods. 1 zákona transponuje do slovenského právneho poriadku článok\n19 smernice, majúc za to, že v i predmetnom prípade obmedzenie slobody prejavu spĺňalo podmienky\nlegality, legitimity a proporcionality. Odporca argumentáciu navrhovateľa považoval za bezpredmetnú a\nzjavne účelovú, nemajúcu oporu v zákone.\nOdporca nesúhlasil ani s odvolacími námietkami navrhovateľa uvedenými v časti B/ opravného\nprostriedku. Uviedol, že s uvedenými námietkami sa Rada zaoberala na strane 20 napadnutého\nrozhodnutia.\nNesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa uvedenou v časti C/ opravného prostriedku, ktorou namietal,\nže Rada nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu vysielania programovej služby, resp. pri vykonaní\ntohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko po vykonaní tohto\ndôkazu nevyhotovila zápisnicu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 22 ods., v § 32 ods.\n2, 3 a v § 34 ods. 4 správneho poriadku odporca k námietke navrhovateľa uviedol, že podkladom\npre vydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k\nzisteniu skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom\nkonaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania\npodkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods.\n3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo\nvyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce\nz administratívneho spisu, odporca mal za to, že Rada poskytla navrhovateľovi možnosť vyjadriť\n\nsa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení,\npričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije, Rada rozhodne aj bez jeho\nstanoviska, pričom navrhovateľ svoje právo nevyužil, keď na výzvu Rady svoje vyjadrenie nepredložil.\nKonštatoval, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu vysielania, je zrejmé, že je možné sa s\nním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom\nsprávneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa\nsú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasil s tvrdením navrhovateľa,\nže písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou\no vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom\nzásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu\nskutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej\npodobe je zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho\nkonania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť\ndo písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej\nzložke. Mal za to, že keďže navrhovateľ v rámci správneho konania nepodal písomné stanovisko k\npredmetu správneho konania a ani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre\nrozhodnutie, nepovažoval záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na\nto, že ani sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom\nrozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia\nNajvyššieho súdu č. 6Sž/11/2013, 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6sž/21/2012,\n2Sž/15/2013, v ktorých NS SR postup odporkyne pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté\nrozhodnutia Rady potvrdil. S názorom NS SR v tejto veci súhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo\nsvojich uzneseniach vo veciach sp.zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11 a I. ÚS 4/2015-11. Uviedol, že\nzáznam z vysielania je obdobný ako listina, ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu\nzachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade záznamu z\nvysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované\nvo vyžiadaní, v prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či bol skutočne\nzískaný záznam vysielania toho - ktorého vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom,\nčiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny ani\no zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica. Odporca mal za to, že nebol dôvod, aby Rada\no zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.\n4.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež\nS.s.p.) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho\nv správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v\nsprávnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 konania podľa\ntretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto\nzákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2\npísm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. v rozsahu dôvodov\nuvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 85/\nSKO/2016, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov\nkonania na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa\nnie je dôvodný.\nNajvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je\nsúdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,\nči správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie\nrozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie\n\nbolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané\nnáležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s\nprocesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania\npred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.\n3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nKonanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.) vyplýva z\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek\ntrestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré\nmožno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z\n18. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko z 24. februára 1994). Napokon, priamo dikcia uvedených\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu modifikovať skutkový stav zistený správnym\norgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.).\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie Rady zo dňa 12. apríla 2016\nč. RP/9/2016 a postup žalovaného správneho orgánu v správnom konaní č. 85/SKO/2016, ktorým\nrozhodnutím Rada navrhovateľovi uložila úhrnnú sankciu - pokutu vo výške 7.000,- eur podľa § 64 ods.1\npísm. d/ v spojení s § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinností\nustanovených v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36 ods. 2 a v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z..\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané, že Rada na svojom\nzasadnutí dňa 26.01.2016 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči navrhovateľovi vo veci\nmožného porušenia povinností ustanovených v ustanoveniach v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36\nods. 2 a v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. opisom skutkov, ktorými mal navrhovateľ porušiť právne\npovinnosti. Oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľovi ako účastníkovi správneho\nkonania doručené dňa 12.02.2016, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 85/SKO/2016.\nNavrhovateľ v uvedenom oznámení o začatí správneho konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote\nnajneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku\nzaslal svoje stanovisko. Dňa 17.03.2016 mu bola doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom\npre rozhodnutie, v ktorej mu bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľ\nna základe výzvy a poučeniu uvedených v oznámení Rade vyjadrenie k veci nedoručil. Žalovaný správny\norgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu podľa § 64 ods.1 písm. d/ v spojení s §\n67 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona vo výške\n7.000,- eur za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36 ods. 2 a v §\n20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia bol záznam vysielania\nprogramovej služby JOJ dňa 13.11.2015 v čase od cca 19:50 hod a prepis/popis skutkového stavu.\nNajvyšší súd v procese súdneho prieskumu danej veci zistil, že navrhovateľ až v opravnom prostriedku\npodaného proti rozhodnutiu odporcu namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla do jeho\nzákladného práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a slobodu prejavu v zmysle\nčlánku 26 ods. 1 a článku 46 ods. 1, 2 v spojení článkom 12 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1,\nčlánku 10 ods. 12 a článkom 1 Dohovoru, majúc za to, že na obmedzenie slobody prejavu neexistoval\nústavne akceptovateľný dôvod, a ak by aj existoval, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne,\nRada nesprávne právne vec posúdila, keď odvysielaný komunikát na sponzorský odkaz posúdila ako\n\nreklamu a započítala do rozsahu vysielania reklamy, tiež namietal nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu\nk existencii a splneniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu, nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť z dôvodu, že vo výroku I. až III. absentuje spôsob spáchania\nskutku, akým mal navrhovateľ porušiť povinnosť, ktorá skutočnosť spôsobila nepresnosť a neurčitosť\nvýroku napadnutého rozhodnutia, a vo výroku IV. absentuje presná identifikácia právneho predpisu,\nktorý mal byť podľa Rady porušený, taktiež namietal nedostatočne zistený skutkový stav, vykonanie\ndokazovania v rozpore so správnym poriadkom, keď Rada nevykonala dôkaz ohliadkou záznamu z\nvysielania programu, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore so správnym poriadkom,\nnakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu.\nVychádzajúc zo skutkových zistení najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi v danej veci ostala\npredovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 34 ods. 1 v spojení s § 32 zákona č. 308/2000 Z.z., § 35\nods. 3 tohto zákona, (ne)existencia splnenia podmienok na obmedzenie práva vysielateľa na slobodu\nprejavu, nedostatočné odôvodnenie zásahu Rady do práva na slobodu prejavu, nezrozumiteľnosť\nvýrokov I. až IV. pre ich neurčitosť a vykonanie dôkazu ohliadky záznamu vysielania v rozpore so\nsprávnym poriadkom.\nOdporca trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť na to, či Rada v konaní a rozhodnutím,\nktorým navrhovateľovi uložila sankciu za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, § 35 ods. 3 , §\n36 ods. 2 a § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii postupovala v súlade so zákonom, ústavou ako\naj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva. Predovšetkým zameral svoju pozornosť,\nči Rada postupom a rozhodnutím neprípustne zasiahla do práva navrhovateľa na slobodu prejavu.\nPodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánu verejnej správy a správneho súdnictva, pretože\ndikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej\nmoci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj\nprávnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.\n7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať\ntiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nPodľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nCenzúra sa zakazuje.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nSloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\n\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobody\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\nPodľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nVýkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,\npodmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nZ uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že\nje v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.\n10 ods. 2 Dohovoru).\nZákonodarca v právnom poriadku Slovenskej republike výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a\naj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nZákonom č. 308/2000 Z.z. zákonodarca zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona\no vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie\nprávnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy najvyšší súd dospel k záveru, že Rada nezasiahla neoprávnené\ndo práva navrhovateľa ako vysielateľa na slobodu prejavu, keď mu uložila sankciu za porušenie právnej\npovinnosti ustanovenej mu v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii.\nPrávo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru\numožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava\nustanovená v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a\nto ochranu divákov pred zameniteľnosťou obsahu sledovaného programu s komerčnými informáciami v\npodobe umiestnených produktov, ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom ako aj ochranu\nautorov audiovizuálnych diel, a preto podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa o porušení podmienky proporcionality, keď\nv uvedených právnych normách § v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2. zákona č. 308/2000\nZ.z. zákonodarca vysielateľovi stanoví jednoznačné povinnosti a to jasným, určitým a zrozumiteľným\nspôsobom, ktorý nepripúšťa akékoľvek pochybnosti o prejavení jeho vôle.\n\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že odporca sa v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia nedostatočne vysporiadal so zásahom do jeho práva ako vysielateľa k splneniu\nmateriálnych podmienok obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k § 35 ods. 3 zákona o\nvysielaní a retransmisii, pričom vo vzťahu k ustanoveniam § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 sa nijak nezaoberal a\nnevyporiadal, či materiálne podmienky obmedzenia slobody prejavu boli splnené. Vychádzajúc z obsahu\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady z kontextu odôvodnenia vyplýva, že Rada sa splnením\nhmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa ako vysielateľa zaoberala\na dostatočne aj vysporiadala, zamerajúc predovšetkým svoju pozornosť vo vzťahu k ustanoveniu § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady vyplýva, že\nsa vyjadrila k splneniu hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa aj\nk ostatným porušeniam právnej povinnosti (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 zákona), dajúc do pozornosti, že\nnavrhovateľ v priebehu správneho konania sa nijak nevyjadril a predmetnú námietku, nevzniesol.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa v bode 3/, ktorou namietal, že predmetný\nkomunikát nenaplnil definičné znaky reklamy, a teda ustanovenie § 34 ods. 1 zákona sa na odvysielaný\nkomunikát nevzťahuje. Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu predmetom posúdenia Rady bol\nprodukt sponzora programu Šport spoločnosť TIPSPORT SK, a.s - mobilná aplikácia na tipovanie. Rada\npoukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z odvysielaného programu správne argumentovala, že nie\nje možné tvrdiť, že v prípade vyjadrenia „naozaj vymakanú apku“ ide o všeobecné konštatovanie a\nobjektívne známy fakt, keď pod pojmom „vymakaný“ možno v tomto prípade rozumieť, že je niečo\nkvalitne spracované, kvalitne, resp. dôsledne vyrobené, majúc za to, že použitím uvedeného výrazu\nsponzor zhodnotil produkt ako taký, ktorý nie je bežný, štandardný upriamiac pozornosť na jeho\nkvalitnejšie spracovanie a tiež použitím výrazu „.naozaj“ túto skutočnosť ešte zvýraznil, čím utvrdil\nrecipienta v tom, že práve jeho aplikácia svojou kvalitou vyniká a teda jedná sa o jednoznačne\npozitívne subjektívne hodnotenie kvality produktu sponzora a nie bežné neutrálne poukázanie na\nvýrobok sponzora, čím v danom prípade boli naplnené znaky definície reklamy uvedené v § 32 ods.\n1 zákona o vysielaní a v dôsledku toho nastúpila povinnosť vysielateľa stanovená mu v § 34 ods. 1\nzákona o vysielaní a retransmisii. Vychádzajúc zo skutkových okolností najvyšší súd v danom prípade\ndospel k záveru, že navrhovateľ odvysielaním komunikátu označujúci za sponzora programu spoločnosť\nTIPSPORT SK, a.s. naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie, ktoré sú charakteristické pre\nreklamu, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom predmetného komunikátu nebol len\nsponzorský odkaz na spoločnosť TIPSPORT SK, a.s., ale jeho obsahom bolo aj pozitívne hodnotenie\nproduktu tejto spoločnosti.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa v bode 4/ opravného prostriedku,\nktorou namietal že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii je\nnejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o\nvysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj v\nčl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda je jednoznačná a nedovoľuje\nmnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľom, podľa názoru súdu nevychádza\nz obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovaných právnych normách - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z. a čl. 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľ týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca\nbsahu ich znenia. Výklad navrhovateľa najvyšší súd považoval za účelový.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd aj návrh navrhovateľa, aby Najvyšší súd SR predmetné\npreskúmavacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia\no predbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, považoval za\nnedôvodný, keď dospel k záveru, že právna úprava ustanovená v čl. 20 ods. 2 je jednoznačná a Rada v\npreskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľom posúdila správne a v súlade\ns § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 ods.\n2 uvedenej smernice.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkami navrhovateľa, ktorými namietal v časti A/ opravného\nprostriedku neurčitosť a nezrozumiteľnosť výrokov rozhodnutia v časti I. a III., keď vo výroku absentuje\nspáchanie skutku, ktorým mal navrhovateľ porušiť právnu povinnosť a v časti „B“ vo vzťahu k IV. výroku\nnapadnutého rozhodnutia, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a\n\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť z dôvodu, že vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje\npresná identifikácia právneho predpisu, ktorý mal byť podľa Rady porušený.\nVo vzťahu k výrokom napadnutého rozhodnutia v časti I. a III. z obsahu popisov skutkov, ktorými sa\nnavrhovateľ mal dopustiť porušenia právnej povinnosti - I. výrok - porušenie povinnosti podľa § 34 ods.\n1 zákona č. 308/2000 Z.z., - II. výrok - porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.\na - III. výrok - porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., vyplýva, že Rada jasným\na zrozumiteľným spôsobom uvádza základné prvky skutku uvedením miesta spáchania správneho\ndeliktu - na televíznej programovej službe JOJ; uvedením času odvysielaného programu, v ktorom sa\nnavrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti a označenie správneho deliktu ustanovením zákona\nč. 308/2000 Z.z.. Výrokové časti napadnutého rozhodnutia popisujú konania, ktorými navrhovateľ\nnaplnil skutkové znaky konkrétnych správnych deliktov, za ktoré mu bola uložená sankcia, v súlade s\ntrestnoprávnymi zásadami ako aj v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k výroku IV. napadnutého\nrozhodnutia. Zo znenia výroku IV. napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada v uvedenom výroku\njasným a určitým spôsobom označila právnu normu zákona č. 308/2000 Z.z. a to § 20 ods. 3 tohto\nzákona, ktorého porušenia sa navrhovateľ opísaným skutkom dopustil.\nVýroky napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu majú všetky zákonom požadované\nnáležitosti, keďže presne vymedzujú skutok zakladajúci rozpor so zákonom, a označenie právnej normy\nzákona, ktorú vymedzeným skutkom navrhovateľ porušil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nRada náležite odôvodnila skutkové a právne závery vo vzťahu k porušeniam právnych povinností\nnavrhovateľom.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa uvedenou v časti C/ opravného prostriedku,\nktorou namietal, že Rada nevykonala dôkaz - ohliadku záznamu vysielania programovej služby, resp.\npri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko po\nvykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. K nastolenej otázke už podal odpoveď najvyšší súd v\nrozhodnutiach - napr. č. 6Sž/11/2013, 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6sž/21/2012,\n2Sž/15/2013, v ktorých NS SR postup odporcu pred vydaním rozhodnutia, vo vzťahu k vykonaniu dôkazu\noboznamovaním Rady s obsahom záznamu vysielania, nespochybnil. S názorom NS SR v tejto veci\nsúhlasil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach vo veciach\nsp.zn. I. ÚS 2/2015-12, I. ÚS 3/2015-11 a I. ÚS 4/2015-11.\nNajvyšší súd v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyslovený k\npredmetnej námietke navrhovateľa vo veci sp.zn. 6Sž/11/2013:\n„Podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nV citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom\npodaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny\nsprávny orgán pri hlasovaní. Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony\nv konaní bude považovať za dôležité, čo vyplýva z dikcie zákonom stanovenej „najmä“. Zápisnica\npredstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý\nvyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc\nverejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 43 ods. 2),\na preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade\ns § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že navrhovateľ v stanovisku k začatiu\nsprávneho konania nevzniesol námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie\nv správnom konaní, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/\npopis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, vo vyjadrení taktiež nenavrhoval vykonanie\nžiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval\nlen z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného\nprogramu. Odporca sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému\nprostriedku tak, že uviedol, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že\n\nje možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah\nje predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany\nnavrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice, resp. iného záznamu\nodporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné\npovažovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia\nv zmysle § 250i ods. 3 O.s.p.. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie\nrozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010 - 82 z 03.04.201, najvyšší\nsúd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu ČR\nuvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej\nz § 18 odst. 1 správního řádu.“\nVychádzajúc zo skutkových zistení je tiež zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko\na teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nuvedených v oznámení o začatí správneho\nkonania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako\naj nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca\nv predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez\nbezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľ vzniesol až v\nopravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, ktorou navrhovateľ namietal, že napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov.\nVo vzťahu k tejto námietke súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporcu považuje za logické,\nvyúsťujúce zo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď\nkonštatovala že predmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákona podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia, dostatočne a zrozumiteľne uviedla svoje skutkové zistenia a zdôvodnila\nsprávnu úvahu, ktorá ju viedla k právnemu záveru o porušení právnych povinností navrhovateľom\npoukazom na relevantné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Záver Rady súd považoval za\nurčitý a zrozumiteľný. Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu nie je možné považovať za\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní\ntakej vady, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Pokiaľ\nnavrhovateľ na podporu dôvodnosti svojej argumentácii, vo vzťahu jednotlivých námietok, poukazoval\nna judikatúru ESĽD, ústavného súdu a najvyššieho súdu, najvyšší súd na ňu nevzhliadol, keďže\ntáto vychádzala z iných skutkových podkladov, ako aj z dôvodu, že navrhovateľ právne závery z nej\nvyplývajúce účelovo vytrhol z kontextu rozhodnutia súdu a v prípade rozhodnutí súdov Českej republiky\nz dôvodu, že tieto nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p..\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa\n§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v\nkonaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:16448db8-55e4-4a69-877c-0db86d362f74", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16448db8-55e4-4a69-877c-0db86d362f74"}, {"guid": "ussr:31cfe712-697a-4fe9-83ca-ca896ed45c5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31cfe712-697a-4fe9-83ca-ca896ed45c5b"}, {"guid": "ussr:4a2bc022-d4e9-4445-88c1-91545ff636fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 2/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/2015 z 14. 1. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-01-14", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2bc022-d4e9-4445-88c1-91545ff636fe"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/09 z 2. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6"}], "citovane_v": []}