{"guid": "ac11d792-3231-4cd0-840c-03c94e9c8dec:8c10d3b2-d9e4-4d10-94fd-b2590b460459", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1", "spisova_znacka": "7Sž/2/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/2/2016 z 26. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2017, sp. zn. 7Sž/2/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1", "identifikacne_cislo": "9016010007", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2017-10-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8c10d3b2-d9e4-4d10-94fd-b2590b460459", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sž/2/2016\n9016010007\n26. 10. 2017\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2017:9016010007.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5/B, 821 08 Bratislava, proti odporcovi:\nRada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36,811 06 Bratislava, v konaní o opravnom\nprostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 5. novembra 2013,\nč. RP/083/2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 5. novembra 2013, č. RP/083/2013 z\nr u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nOdporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 518,52 eur na\núčet právneho zástupcu Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5/B, 821\n08 Bratislava, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\n1.\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 5. novembra 2013, č. RP/083/2013, vydaným\nv správnom konaní č. 278-PLO/O-3497/2013 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1\npísm. g/, h/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.\nalebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona\no vysielaní a retransmisii uložila pokutu určenú podľa § 67 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona vo výške\n6638,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ tohto zákona tým, že nedodal\nRade na jej vyžiadanie súvislé záznamy vysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním\npre nevidiacich odvysielaných v rámci televíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do\n28.02.2013; súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením\nsankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila\" a podľa § 67 ods. 16 tohto zákona\nje pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť\nna účet uvedený v rozhodnutí.\n2.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\n\nV dôvodoch opravného prostriedku namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo\nsprávne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok\ndôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nNavrhovateľ vytýkal Rade, že jej konanie trpí takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia a Rada vec nesprávne právne posúdila - výkon práva neobviňovať seba\nsamého. Mal za to, že nie je a nebol povinný Rade predložiť záznam z vysielania a to ani na jej\nvyžiadanie, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jeho garantovaných práv. Dôvodil, že\nspôsob, akým dochádza k získavaniu dôkazu záznamu z vysielania programu jednoznačne porušuje\nprávo vysielateľa na inú právnu ochranu - článok 46 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie článok 6 Dohovoru, a to v intenciách trestnoprávnej zásady neobviňovať seba samého. Poukázal na to,\nže Európsky súd pre ľudské práva vo veciach rozhodnutí práva neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď\nv článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby,\ntieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého\nprocesu podľa článku 6 (napr. Saunders v. Spojené kráľovstvo). Tvrdil, že článok 6 Dohovoru sa vzťahuje\nna prejednávaný prípad, nakoľko Rada použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže\nusvedčiť vysielateľa zo spáchania správneho deliktu a v rozpore s článkom 6 a právom neobviňovať\nseba samého, keď Rada na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní požadovala\naktívnu súčinnosť vysielateľa pri produkovaní dôkazov proti sebe a rozhodnutím uložila vysielateľovi\nsankciu na základe štátom donúteného vyžiadaného dôkazu, ktorý mal, mohol a aj nemusel byť použitý\nv konaní proti nemu.\nUviedol, že si je vedomý rozsudkov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré sa námietkou\nrozporu so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať\" zaoberali - Najvyšší súd SR v rozsudkoch\n3Sž 21/2012 a 3Sž 27/2012 a Ústavný súd SR v uznesení sp.zn. IV ÚS 47 /2013 - 26 z 23.01.2013.\nĎalej navrhovateľ poukazom na výklad čl. 6 Dohovoru a judikatúru ESĽP (napr.: Funke v. Francúzsko;\nAllen v. Spojené Kráľovstvo; Marttinen v. Fínsko; Chambaz v. Švajčiarsko) uviedol, že účelom\nustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní nie je kontrola dodržiavania 45-dňovej lehoty\narchivácie vysielaných programov ako mylne naznačuje ústavný súd v predmetnom uznesení, účelom\npredmetného ustanovenia, na ktorý sa Rada extenzívne odvoláva, a ktorý vo svojich rozhodnutiach\naprobovali najvyšší súd aj ústavný súd je zabezpečenie podkladov ku kontrole dodržiavania všetkých\npovinností podľa zákona o vysielaní a najmä k vedeniu správnych konaní Radou voči regulovaným\nsubjektom na úseku vysielania a retransmisie. Odmietol zdanlivú podobnosť povinnosti poskytovať\nzáznamy z vysielania s inými informačnými povinnosťami iných podnikateľských subjektov. Poukázal na\nskutočnosť, že povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k Rade evidenčný\na ani archivačný charakter, ktorý by bolo možné stotožniť so (zákonnou) informačnou povinnosťou. Tiež\nzdôraznil, že „seba obviňovanie\" je potrebné skúmať\n„ad-hoc\". Navrhovateľ ďalej tvrdil, že Rada si selektívne vyberá, ktorý záznam z vysielania a ktorú jeho\nkonkrétnu časť od vysielateľa vyžiada. Účelom takéhoto selektívneho vyžiadania však nie je evidencia\na ani archivácia predmetnej časti vysielania alebo kontrola dodržania lehoty archivácie, ale naopak jeho\núčelom je kontrola obsahu a následné možné zahájenie a vedenie správnych konaní. Zdôraznil, že Rada\nselektívne nevyžiada záznam z vysielania bez toho, aby jej nebola vopred doručená sťažnosť od fyzickej\nalebo právnickej osoby a takáto skutočnosť má prakticky záver, ktorý implikuje, že už v čase, kedy Rada\nvyžiada záznam z konkrétneho vysielania existuje zo strany Rady podozrenie na základe doručenej\nsťažnosti, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z ustanovení zákona o vysielaní, majúc za to, že v\nprípade, ak je vysielateľ už v čase vyžiadania záznamu osobou podozrivou, musia byť garantované\nprocesné práva, vrátane práva neobviňovať sám samého, čiže právo neposkytovať aktívnu súčinnosť pri\nprodukovaní dôkazov vo svoj neprospech, súčinnosť pri produkovaní materiálnych dôkazov, ktoré môžu\nv konečnom dôsledku viesť k usvedčeniu zo spáchania správneho deliktu, keď takáto forma súčinnosti\nje v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí ESĽP v rozpore so zákonnou zásadou seba obviňovania.\nPoukazom na to, že skutočnosť, že povinnosť je aprobovaná právnou normou, ju nezbavuje jej\nmožného rozporu s právami vysielateľa garantovanými ústavou alebo Dohovorom, navrhovateľ uviedol,\nže rozhodujúcim faktorom je posúdenie charakteru štátneho donútenia. Poukazom na rozhodnutie ESĽP\n- vo veci Bykov v. Rusko vyslovil názor, že v predmetnom prípade postup Rady podľa § 16 ods. 3 písm.\n\nl/ zákona o vysielaní a samotné konanie Rady, na základe ktorého sa pokúsila od vysielateľa získať\nzáznam z vysielania programu ako dôkaz pre ďalšie konanie, porušil práva vysielateľa garantované v\nčlánku 46 ústavy a článku 6 Dohovoru a nimi zaručenými právami a to najmä z dôvodov vyplývajúcich z\ntestu uplatňovaného ESĽP v obdobných prípadoch vo vzťahu k charakteru donútenia, stupňa donútenia,\nexistencie procesných postupov ochrany, miery využitia získaných dôkazov. Navrhovateľ mal za to,\nže konanie Rady vrátane napadnutých rozhodnutí v predmetných veciach nie je spôsobilé uspokojiť\nuvedený test stanovený ESĽP, pretože nad prípustnú mieru a v rozpore s požiadavkou ústavnej\nproporcionality zásahu do základných práv akcentuje štátne donútenie ako aktívna súčinnosť pri získaní\ndôkazu od vysielateľa, čím požaduje aktívnu súčinnosť pri „sebausvedčovaní\".\nĎalej navrhovateľ tvrdil, že s v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa ochrana pred porušením zásady\n„nikto nie je povinný sám seba obviňovať\" uplatňuje nielen počas samotného správneho konania,\nale už aj na konanie správneho orgánu pred vznesením obvinenia. Zdôraznil, že proporcionalita\nzásahu do základných práv sťažovateľa nemôže v zmysle judikatúry ESĽP existovať tam, kde je účel\nsledovaný obmedzením základného práva možné dosiahnuť iným spôsobom, ktorý v nižšej miere\nobmedzuje vysielateľa. Je jednoznačné, že v prípade, ak Rada má právo vo vlastnej réžii a na vlastnom\nnahrávacom zariadení vyhotovovať záznamy z vysielania, ktoré môže použiť v správnom konaní,\ntak potom nie je proporcionálne, aby touto povinnosťou zaťažovala vysielateľa, nakoľko vyhotovenie\nzáznamu z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení Rady menej obmedzuje práva vysielateľa ako\nvyžadovanie súčinnosti vysielateľa pri usvedčovaní seba samého a navyše zaručuje všetky procesné\npráva vysielateľa, na ktoré sa môže v správnom konaní odvolávať.\nNavrhovateľ ďalej vytýkal Rade, že jej konanie trpí takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, keď vec nesprávne právne posúdila vo vzťahu k neprimeranej výške pokuty.\nMal za to, že Rada napadnutým rozhodnutím uložila neprimerane a neodôvodnene vysokú pokutu\nza porušenie povinnosti a to najmä s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Rady v obdobných veciach\nproti iným vysielateľom, keď Rada arbitrárne uplatnila svoju právomoc a úvahu pri určení výšky pokuty,\nčím zasiahla do práv vysielateľa na spravodlivé súdne konanie. Tvrdil, že napadnutými rozhodnutiami\nRada uložila vysielateľovi maximálnu možnú výšku pokuty vo výške takmer 39-násobku sumy pokuty,\nktorú bežne udeľuje iným vysielateľom, ktorí majú identické postavenie na mediálnom trhu, považujúc\ntakéto konanie Rady za neudržateľnú prax, ktorá neoprávnene diskriminuje vysielateľa voči ostatným\nsubjektom pôsobiacim na relevantnom trhu a predstavuje takú vadu konania, ktorá má vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že tento postup je v rozpore so zásadou právnej istoty\núčastníka konania, ktorý sa spolieha na to, že Rada bude voči nemu postupovať obdobne ako postupuje\nv rovnakých prípadoch proti iným vysielateľom.\nNesprávne právne posúdenie Radou navrhovateľ videl aj vo vzťahu k pokračovaciemu\nsprávnemu deliktu. Dajúc do pozornosti judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného\nsúdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva - Beian proti Rumunsku; III. ÚS192/06\n(ÚS SR); 6Sžo/31/2011(NSSR), 8Sž/18/2011(NSSR), 8Sž/22/2011(NSSR), 5Sž/17/2011(NSSR),\n8Sž/23/2011(NSSR),\n8Sž/24/2011(NSSR),\n5Sž/25/2011(NSSR),\n6Sž/19/2011(NSSR),\n6Sž\n27/2011(NSSR), 3Sžn/68/2004(NSSR), 3Sž/85/2007(NSSR), 8Sžo/147/2008(NSSR), uviedol, že súdy\npotvrdili konštantný právny názor, že trestnoprávne princípy „sa v správnom trestaní v plnom rozsahu\naplikujú a že trestanie za správne delikty (...) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za\ntrestné činy.\" K veci uviedol, že podal dňa 22.10.2013 odvolanie proti dvom samostatným rozhodnutiam\nRady vo veciach porušenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, ktorými Rada uložila vysielateľovi\ndve samostatné sankcie, hoci sa jednalo o porušenie totožnej povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. l/\n- rozhodnutia č. RP/061/2013 zo dňa 27.08.2013 (správne konanie číslo 198 - PLO/O- 2116/2013\na č. RP/064/2013 zo dňa 10.09.2013 (správne konanie číslo 235 - PLO/O - 2658/2013). Tvrdil, že\nnapriek skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie a vyššie uvedené rozhodnutia Rady a konania im\npredchádzajúce, podľa oznámenia Rady o začatí správneho konania predstavovali rovnakú skutkovú\npodstatu správneho deliktu, čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou súvislosťou\njednotiaci zámer páchateľa, tieto Rada posúdila v rozpore s uvedenou judikatúrou, každé samostatne a\nv každom z nich vydala samostatné rozhodnutie a udelila samostatné sankcie na hornej hranici sadzby.\nNesúhlasil s postupom Rady, pretože ňou vyžiadané záznamy z vysielania sa dátumovo prelínali a\nnapriek tomu ich nedodanie, bolo Radou vyhodnotené samostatne v troch samostatných konaniach.\nZdôraznil, že je absolútne nelogické a v rozpore s povinnosťou Rady uplatňovať trestnoprávne princípy\nv správnom trestaní, ak Rada v jednom správnom konaní (235-PLO/O-2658/2013 = RP/064/2013)\nspolu posudzuje porušenie povinnosti na základe 8 rôznych vyžiadaní záznamov z vysielania a\n\nich nesplnenia, čiže tieto považuje za čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu a\nrozhoduje o nich v jednom konaní, ale na druhej strane porušenie povinností na základe 5 iných iných\nvyžiadaní záznamov z vysielania a ich nesplnenia v druhom správnom konaní (198-PLO/O-2116/2013 =\nRP/061/2013 a 278-PLO/O-3497-2013 = RP/083/2013) hoci sa časovo prelínajú už za čiastkové útoky\ntoho istého pokračovacieho správneho deliktu nepovažuje. Uviedol, že predmetný záver je nelogický\na najmä ústavne neudržateľný. Tvrdil, že Rada sa povinnosti rozhodovať o čiastkových útokoch ako o\njednom pokračovacom správnom delikte neodôvodnene vyhla a v napadnutých rozhodnutiach nijakým\nspôsobom neuviedla ani neodôvodnila, prečo jednotlivé porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16\nods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní už nepovažuje za čiastkové útoky pokračovacieho správneho deliktu,\npovažujúc preto napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, čím sa stáva nezrozumiteľným\na preskúmateľným.\n3.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\nako vecne a právne správne potvrdiť. V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s námietkami navrhovateľa\nuvedenými v jeho opravnom prostriedku. Vyjadrenie podal k jednotlivým skutočnostiam namietaných\nnavrhovateľom, trvajúc na správnosti a zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia a postupu mu\npredchádzajúceho.\nK námietke navrhovateľa nesprávneho právneho posúdenia - vo vzťahu porušenia zásady seba\nobviňovania poukazom na jednotlivé rozhodnutia ESĽP uvádzané navrhovateľom v opravnom\nprostriedku, odporca uviedol, že voči navrhovateľovi sa v čase vyžiadania záznamov neviedlo žiadne\nkonanie v súvislosti s odvysielaným programom a ani nebolo vyslovené žiadne dôvodné podozrenie,\nže mohol spáchať správny delikt, keďže Rada si záznam vysielania vyžiadala za účelom monitorovania\nvysielania predmetného programu a nie za tým účelom, aby mohla sankcionovať, z čoho je zrejmé, že\nrozhodnutia ESĽP sa na predmetný prípad nevzťahujú.\nVo vzťahu k námietke aktívnej súčinnosti ako aj práva neobviňovať seba samého odporca uviedol,\nže povinnosť poskytnúť súvislý záznam vysielania je obdobná povinnosť zakotvená v iných právnych\npredpisoch regulujúcich kontinuálnu činnosť podnikajúcich subjektov. Tiež uviedol, že správny orgán\nmá možnosť získať tieto informácie aj iným spôsobom, avšak primárne tu je povinnosť regulovaného\nsubjektu poskytnúť ich správnemu orgánu, pričom sa nejedná o poskytnutie dôkazu proti sebe, ale\no poskytnutie informácií o svojej činnosti. Zdôraznil, že postup Rady je zákonný z toho dôvodu, že\nzákonodarca takýto postup upravil priamo v právnom poriadku a to v § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č.\n308/2000 Z.z., na základe ktorého má Rada právo žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Účelom\npovinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ uvedeného zákona je zabezpečiť pre Radu podmienky\npre efektívne vykonávanie zákonnej kompetencie uvedenej v § 5 ods. 1 písm. g/ uvedeného zákona\n- dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblastiach upravených zákonom, čo znamená aj\ndohliadať na obsah vysielania a aby Rada mohla túto kompetenciu vykonávať efektívne a v súlade so\nzásadou hospodárnosti, je potrebné, aby jej boli vyžiadané záznamy doručené včas, t. j. v požadovanej\nlehote a tiež, aby bol doručený záznam v celej vyžiadanej dĺžke. K tvrdeniu navrhovateľa, ktorý následne\npodrobil povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona testu, spočívajúci v posúdení charakteru donútenia,\nstupňa donútenia, existencii procesných postupov ochrany a miery využitia získaných dôkazov, ktorý\nmal dať odpoveď na otázku či povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona je v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky, pričom navrhovateľ pri formulovaní svojho argumentu vychádzal z premisy, že\nzáznam vysielania, ktorý poskytuje odporkyni ako dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu\npoužitý proti nemu, čo je podľa jeho názoru v rozpore so zásadou nikto nie je povinný sám seba obviňovať\na tým aj v rozpore s jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, odporca uviedol,\nže povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie Rady ich poskytnúť je upravená v\n§ 16 ods. 3 písm. l/, ktorá povinnosť zabezpečuje Rade možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané\na v prípade, ak na základe obsahu vysielania vznikne dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu\nniektorej povinnosti stanovenej v zákone, Rada rozhodne o začatí správneho konania.\nĎalej odporca trval na tom, že záznam vysielania, ktorý navrhovateľ poskytuje Rade nie je dôkazom\nusvedčujúcim ho zo spáchania správneho deliktu. Záznam vysielania je podkladom pre rozhodnutie,\npričom jeho hodnota spočíva v tom, že presne a úplne zachytáva skutkový stav. Jeho poskytnutie\nvšak nie je možné považovať za „sebausvedčenie\". Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s\n\npriznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu.\nV danej súvislosti odporca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sž 19/2012, 8Sž\n15/2011, 3Sž 23/2012, 2Sž 25/2012-39 a uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 12/2013 a IV.\nÚS 47/2013-26, II. ÚS 291/2013-16 a tiež poukázal na rozhodnutia ESĽP - vo veci Saunders proti Veľkej\nBritánii, Bykov proti Rusku, Weh proti Rakúsku, Allen proti Spojenému kráľovstvu. Uviedol, že podľa\nkonštantnej judikatúry ESĽP poskytovanie dokumentov nezakladá rozpor s právom neobviňovať seba\nsamého, a teda ani s právom na spravodlivý proces, tieto dokumenty už v čase ich vyžiadania objektívne\nexistovali, Rada si teda od vysielateľa len vyžiadala už existujúci záznam vysielania, ktoré vysielateľ\npredtým dobrovoľne prezentoval verejnosti. Odporca považoval test navrhovateľa za irelevantný, keďže\npredkladanie záznamu vysielania má úplne inú kvalitu ako predkladanie dôkazov proti sebe, v ktorej\nsúvislosti poukázal tiež na to, že už zo samotnej podstaty predmetného práva je zrejme, že ide o právo\nosôb, ktoré spáchali určitý delikt, a preto pokiaľ podľa navrhovateľa predmetná povinnosť je v rozpore\ns jeho právom neobviňovať seba samého, v zásade tým tvrdí, že vo vysielaní, ktorého záznam si Rada\nod neho vyžiada, porušil niektorú z povinností ustanovených v zákone č. 308/2000 Z.z., pričom aj z\nrozhodovacej praxe Rady je zrejmé, že tomu tak v skutočnosti nie je. Odporca poukazom na rozhodnutia\nESĽP (vo veci Weh proti Rakúsku, Allen proti Spojenému kráľovstvu) nesúhlas navrhovateľa so závermi\nNajvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR nepovažoval za právne významný. Trval na tom, že Rada\npri vydaní napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty navrhovateľovi postupovala zákonným postupom,\nktorý bol opakovane potvrdený ako Najvyšším súdom SR, tak aj Ústavným súdom SR. Odporca zastával\nnázor, že v danom prípade zákon ani nedáva priestor na skúmanie proporcionality zásahu do práv\nnavrhovateľa, nakoľko povinnosť stanovená v § 16 ods. 3 písm. l/ je formulovaná jednoznačne a\nsprávnemu orgánu nedáva žiaden priestor na akúkoľvek správnu úvahu.\nK námietke navrhovateľa, že mu bola uložená pokuta nedôvodne neprimerane vysoká, z ohľadu na\npokuty ukladané iným vysielateľom, odporca uviedol, že s výškou uloženej sankcie sa Rada náležite\nvyrovnala v napadnutom rozhodnutí na str. 8 až 9. Pri určovaní druhu sankcie Rada vychádzala z\nustanovenia § 64 ods. 2 zákona. Mal za to, že zdôvodňovať rozdiely medzi výškou uloženej sankcie\nv rôznych správnych konaniach týkajúcich s rôznych účastníkov konania nie je potrebné, ani účelné,\nnakoľko skutkový stav bol v jednotlivých správnych konaniach rozdielny. Poukázal tiež na to, že žiaden\nvysielateľ zatiaľ neporušoval predmetnú povinnosť opakovane a v takom rozsahu ako navrhovateľ. V\ndanej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5Sž 37/2011, 2Sž 25/2012.\nVo vzťahu k námietke navrhovateľa, že v danom prípade ide o pokračujúci správny delikt, ktorou\nskutočnosťou sa odporca nijak nevyporiadal, odporca uviedol že pre naplnenie kritérií pokračujúceho\nsprávneho deliktu je potrebné, aby porušenia zákona napĺňali rovnakú skutkovú podstatu správneho\ndeliktu, jednalo sa o čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené s objektívnou časovou súvislosťou\na existovala subjektívna súvislosť - jednotiaci zámer páchateľa. Tvrdil, že pri porušení ustanovenia\n§ 16 ods. 3 písm. l/ sa jednalo o emisívne konanie, kedy vysielateľ po výzve Rady splniť si svoju\nzákonnú povinnosť nekonal. Vysielateľ sa teda tohto deliktu nedopustil svojvoľným zámerným aktívnym\nkonaním, ale nerešpektovaním výzvy konať a ignorovaním svojej zákonnej povinnosti, v tomto prípade\nteda subjektívna súvislosť, ktorá je najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin,\nobjektívne existovať nemohla. Jednotiaci zámer u páchateľa správneho deliktu nemohol existovať,\nnakoľko páchateľ nemohol vopred vedieť, že bude vyzvaný na doručenie záznamu svojho vysielania,\nteda ani nemohol vopred predpokladať, že sa správneho deliktu dopustí. Rovnako tak preto nemožno\nuvažovať ani o objektívnej súvislosti v čase, nakoľko časová súvislosť jednotlivých skutkov nemohla byť\nobjektívne daná z vôle vysielateľa. V prípadoch popisovaných navrhovateľom je časová súvislosť ich\nspáchania náhodná, nakoľko je daná výzvou Rady na doručenie záznamu vysielania. Vysielateľ teda\nobjektívne nemohol túto súvislosť nijako ovplyvniť. Z uvedených dôvodov v danom prípade sa nejedná o\npokračujúci správny delikt, a preto Rada nemala dôvod postupovať tak, ako uvádza navrhovateľ. V danej\nsúvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sž 25/2012, 3Sž 7/2013, 3Sž 28/2012,\n4Sž 25/2012, 5Sž 22/2012.\nZáverom odporca uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za riadne odôvodnené, vydané na\nzáklade správnych skutkových a právnych záverov, výšku uloženej sankcie za plne odôvodnenú, Rada v\npredmetnom správnom konaní sa riadne vyrovnala s argumentmi navrhovateľa a napadnuté rozhodnutie\nnevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani\npostup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\n\n4.\nPodľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 konania\npodľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2\npísm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. v rozsahu dôvodov\nuvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 278PLO/O-3497/2013, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov\núčastníkov konania na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok\nnavrhovateľa je dôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie Rady zo dňa 5. novembra 2013, č.\nRP/083/2013, a postup žalovaného správneho orgánu v správnom konaní č. 278-PLO/O-3497/2013,\nktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia - pokuta vo výške 6638,- eur podľa § 64 ods.\n1 písm. d/ v spojení s § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti\npodľa § 16 ods. 3 písm. l/ uvedeného zákona.\nNajvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu nie je\nsúdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,\nči správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie\nrozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie\nbolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané\nnáležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s\nprocesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania\npred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.\n3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nKonanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.) vyplýva z\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek\ntrestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré\nmožno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z\n18. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko z 24. februára 1994). Napokon, priamo dikcia uvedených\nustanovení Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu modifikovať skutkový stav zistený správnym\norgánom, ako aj sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.).\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané, že Rada na svojom\nzasadnutí dňa 02.07.2013 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči navrhovateľovi vo veci\n\nmožného porušenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Zz. tým, že navrhovateľ nedodal Rade\nna jej vyžiadanie súvislé záznamy vysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre\nnevidiacich odvysielaných v rámci televíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do\n28.02.2013. Oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľovi ako účastníkovi správneho\nkonania doručené dňa 24.07.2013, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 278-PLO/\nO-3497/2013. Navrhovateľ v uvedenom oznámení o začatí správneho konania bol súčasne vyzvaný,\naby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho\nporiadku zaslal svoje stanovisko. Dňa 21.08.2013 mu bola doručená opätovná výzva na vyjadrenie k\npodkladom pre rozhodnutie, v ktorej mu bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia.\nNavrhovateľ na základe výzvy a poučeniu uvedených v oznámení Rade vyjadrenie k veci nedoručil.\nŽalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu podľa § 64 ods. 1 písm.\nd/ v spojení s § 67 ods. 2, písm. a/ uvedeného zákona vo výške 6 638,- eur za porušenie povinnosti\nustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ tohto zákona, tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislé záznamy\nvysielania programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich odvysielaných v rámci\ntelevíznej programovej služby JOJ v období od 01.02.2013 do 28.02.2013. Podkladom pre vydanie\ntohto rozhodnutia bol list č. 1060/2013 z 04.03.2013, ktorým boli od navrhovateľa vyžiadané záznamy\nuvedeného vysielania.\nNavrhovateľ až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady namietal nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia odporcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k právu neobviňovať seba\nsamého, k výške uloženej sankcie a k pokračujúcemu správnemu deliktu.\nVychádzajúc zo skutkových zistení najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi v danej veci ostala\npredovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii,\nkeď navrhovateľ tvrdil, že nie je a nebol povinný Rade predložiť záznam z vysielania a to ani na jej\nvyžiadanie, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jeho garantovaných práv na inú právnu\nochranu - článok 46 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie - článok 6 Dohovoru, a to v intenciách\ntrestnoprávnej zásady neobviňovať seba samého, poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veciach rozhodnutí práva neobviňovať sám seba v zmysle článku 6 Dohovoru, nesúhlasiac so\nzáverom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudkoch 3Sž 21/2012 a 3Sž 27/2012 a ani so záverom\nÚstavného súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn. IV ÚS 47 /2013 - 26 z 23.01.2013, tvrdiac, že článok\n6 Dohovoru sa vzťahuje na prejednávaný prípad, nakoľko Rada použila formu štátneho donútenia pri\nzískaní dôkazu, ktorý môže usvedčiť vysielateľa zo spáchania správneho deliktu a v rozpore s článkom\n6 a právom neobviňovať seba samého, keď Rada na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní požadovala aktívnu súčinnosť vysielateľa pri produkovaní dôkazov proti sebe a rozhodnutím\nuložila vysielateľovi sankciu na základe štátom donúteného vyžiadaného dôkazu.\nOdporca trval na názore, že táto povinnosť vyplýva vysielateľovi priamo zo zákona a postup Rady je\nzákonný aj z dôvodu, že zákonodarca takýto postup upravil priamo v právnom poriadku a to v § 5 ods.\n1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z., na základe, ktorého má Rada právo žiadať záznamy vysielania od\nvysielateľov, sledujúc účel povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ uvedeného zákona zabezpečiť\nRade podmienky pre efektívne vykonávanie zákonnej kompetencie uvedenej v § 5 ods. 1 písm. g/ zákona\n- dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblastiach upravených zákonom a teda aj dohliadať\nna obsah vysielania, poukazom na to, že voči navrhovateľovi v čase vyžiadania záznamov vysielania sa\nneviedlo žiadne konanie v súvislosti s odvysielaným programom a ani nebolo vyslovené žiadne dôvodné\npodozrenie, že mohol spáchať správny delikt, keďže Rada si záznam z vysielania vyžiadala za účelom\nmonitorovania vysielania predmetného programu a nie za tým účelom, aby mohla sankcionovať, majúc\nza to, že rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukázal navrhovateľ v opravnom prostriedku sa na predmetný\nprípad nevzťahujú.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť najmä na to, či Rada pri aplikácii právnej\nnormy ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii postupovala v súlade\nso zákonom, ústavou ako aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva vo vzťahu\ndodržiavania čl. 6 Dohovoru k právu neobviňovať seba samého.\nPodľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\n\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nmedzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo\nzakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZákladom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\nÚstavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané\" (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,\ns. 382, I.ÚS 10/98)\". (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu\ntiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).\nZ citovaného článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných\nprávnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovohodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný\nvýklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia\nako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu\na účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty\nrealizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl.\n2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nÚstava Slovenskej republiky v čI. 7 ods. 5 priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky\nďalším trom skupinám prameňov práva, ktoré neboli prijaté ako súčasť vnútroštátneho práva Slovenskej\nrepubliky . - ide o medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné\nzmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú\npráva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, uvedený výpočet medzinárodných zmlúv je\ntaxatívny.\nS Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ratifikoval ho s výhradou a v Zbierke zákonov ČSFR bol\npublikovaný pod č. 209/1992 Zb..\nPodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne\no jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia\nproti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po\n\ndobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v\ndemokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné\nokolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona\no vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie\nprávnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy najvyšší súd v preskúmavanej veci vo vzťahu právneho\nposúdenia porušenia právnej povinnosti navrhovateľom stanovenej mu v právnej norme § 16 ods.\n3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci\nnáležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, v danej veci si zadovážil dostatok skutkových\npodkladov, z ktorých aj vyvodil správny právny záver.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania\npočas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ\nzáznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s\nvysielateľom.\nPodľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej\nslužby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165,- eur do 6 638,- eur a vysielateľovi rozhlasovej\nprogramovej služby od 99,- eur do 1 659,- eur, ak neposkytol rade požadovaný záznam vysielania [§\n16 ods. 3 písm. l/].\nZákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. prejavil svoju vôľu uložiť vysielateľovi povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania\npočas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady jej poskytnúť záznam\nvysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.\nZákonodarca súčasne v právnej norme ustanovenej v § 67 ods. 2 písm. a/ tohto zákona ukladá Rade\npovinnosť vysielateľovi uložiť pokutu pokiaľ si nesplní povinnosť stanovenú mu v právnej norme § 16\nods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii. Zákonodarca uvedenou právnou úpravou sledoval cieľ\nzabezpečenia dohľadu Rady nad činnosťou vysielateľa stanovenej mu udelenou licenciou v súlade s\nprávnou úpravou ustanovenou v § 5 uvedeného zákona.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal\nnezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Rada v\nposudzovanej veci v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisii posudzovala porušenie právnej\npovinnosti navrhovateľom, keď skutkové zistenia potvrdzujú, že navrhovateľ ako vysielateľ na vyžiadanie\nRady žiadané záznamy vysielania v určenej lehote Rade nepredložil, čím naplnil znaky skutkovej\npodstaty právnej normy ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá povinnosť mu\nvyplýva priamo zo zákona.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne posúdenie veci\nRadou vo vzťahu k zásade „neobviňovať seba samého\". Uvedená zásada je zakotvená v trestnoprávnej\núprave a jej účelom je zaručiť páchateľovi právo na spravodlivý proces a rozhodnutie o jeho vine a treste\nv súlade so zákonom, postupom v súlade s ústavou a v neposlednom rade s medzinárodnými zmluvami\nzaručujúcimi páchateľovi ochranu jeho základných ľudských práv a slobôd (Dohovor).\nSkutkové okolnosti jednoznačne potvrdzujú, že v danom prípade v čase vyžiadania si záznamu\nvysielania Radou ešte neprebiehalo voči navrhovateľovi ako vysielateľovi správne konanie. Vyžiadanie\nzáznamov vysielania je jednou z foriem výkonu dohľadu Rady nad dodržiavaním právnych predpisov\n\nupravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím\ninformácií o svojej činnosti. Predložené záznamy vysielateľa sa v správnom konaní môžu stať podkladom\npre rozhodnutie, avšak až po začatí správneho konania na základe oznámenia Rady o začatí správneho\nkonania vo veci možného porušenia povinnosti vysielateľom uloženej mu zákonom o vysielaní a\nretransmisii. Nie je možné preto považovať za nezákonný, resp. neprípustný, postup Rady, ktorým si od\nvysielateľa vyžiadala záznam vysielania, ako to v podanom opravnom prostriedku tvrdí navrhovateľ. Súd\ntaktiež zastáva názor, že v danom prípade zákon o vysielaní a retransmisii nedáva priestor na skúmanie\nproporcionality zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko povinnosť stanovená v § 16 ods. 3 písm. l/ je\nformulovaná jednoznačne a správnemu orgánu nedáva žiaden priestor na akukoľvek správnu úvahu.\nZ konštantnej judikatúry ústavného súdu vychádzajúcej z čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, z odporúčania\nVýboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom\nministrov Rady Európy 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách\"), ako aj z\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP') - napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z\njúla 1976 vyplýva, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a\nsprávne delikty fyzických osôb -podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih\nza trestné činy, a je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom\nzákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je\nvyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania\no správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych\nsankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č. (77) 31 aj pevne\nzavedené záruky v trestnom konaní, vydaniu rozhodnutia o vine a sankcii musí predchádzať vykonanie\ndokazovania za účelom nesporného preukázania porušenia právnej povinnosti, ako aj kto sa porušenia\nprávnej povinnosti dopustil, pričom povinnosťou správneho orgánu je pri zisťovaní skutkového stavu\ndeja porušenia právnej povinnosti postupovať v súčinnosti so subjektom, kladenému porušenie právnej\npovinnosti za vinu.\nPovinnosťou Rady bolo postupovať v súlade s uvedeným názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky\naž po oznámení navrhovateľovi ako vysielateľovi začatie správneho konania vo veci možného porušenia\npovinnosti uloženej mu zákonom o vysielaní a retransmisii a to povinnosti uloženej mu v § 16 ods. 3\npísm. l/ tohto zákona. Oznámenie o začatí správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti\nuloženej vysielateľovi zákonom o vysielaní a retransmisii svojou formou a s ňou spojenými následkami\nmá rovnaký charakter ako vznesenie obvinenia obvinenému z porušenia právnej povinnosti podľa\ntrestnoprávnej úpravy. Predmetom posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu je\nvšak uloženie pokuty navrhovateľovi za nesplnenie si zákonnej povinnosti - nepredloženie záznamu z\nvysielania, majúci informačný charakter, s ktorým nesplnením zákonodarca spája sankčný postih a to\nvšak až po oznámení o začatí správneho konania za porušenie tejto povinnosti, teda v čase vyžiadania\nzáznamu vysielania od navrhovateľa nebolo voči nemu vznesené žiadne obvinenie.\nK otázkam (ne)zákonnosti postupu Rady v súvislosti s predkladaním záznamov odvysielaného programu\nzaujal právny názor vo svojej judikatúre Ústavný súd Slovenskej republiky - uznesenie č. IV.ÚS 12/2013\na č. IV.ÚS 47/2013.\nÚstavný súd k výkladu povinnosti vysielateľa predložiť záznam vysielania programu (§ 16 ods. 3\npísm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z.) prijal právny záver, že ak zákon ukladá vysielateľovi povinnosť\nuchovávať v zákonom stanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať\nsplnenie, resp. nesplnenie povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam\nvysielania a tento je vysielateľ jej povinný poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči. Za stavu, keď\nje povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty\npodľa § 67 ods. 2, písm. a/ zákona viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam\nvysielania, a nielen na nepredloženie žiadaného záznamu. Súčasne ústavný súd uviedol, že podľa\njudikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 Dohovoru (čl. 46\nústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým či môže štát uložiť\npovinnosť a vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (rozsudok ESĽP J.B.\nproti Švajčiarsku z 03.05.2001 číslo 31827/96). Ústavný súd ďalej vyslovil názor že nemožno v zákonom\nustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov\" proti sebe, ale\nide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti, ktorá bola osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaným\nosobitnými právnymi predpismi uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon\n\nfunkcie rady. Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto\npovinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania a tento je\nvysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči (IV.ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti\nsleduje legitímny cieľ výkonu kontroly tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je\nvzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna, s poukazom na to, že\nnepredloženie záznamov z vysielania nie je spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu.\nOtázkami nastolenými navrhovateľom v uvedenej námietke vo svojej judikatúre sa tiež zaoberal\nNajvyšší súd Slovenskej republiky - napr. rozhodnutia sp.zn. 5Sž/37/2011, 5Sž/18/2011, 4Sž/19/2012,\n3Sž/102/2007, 8Sž11/2010, 6Sž/21/2012, z ktorých rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver, že\nvyžiadanie si záznamu vysielania je jednou z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní\nmôže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný.\nPokiaľ navrhovateľ poukazuje v danej súvislosti na judikatúru ESĽP, z uvedených rozhodnutí vyplýva,\nže Súd vychádzal na iných skutkových a právnych základoch, a preto nie je možné ju aplikovať na daný\nprípad.\nNavrhovateľ ďalej vytýkal Rade, že jej konanie trpí takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, keď vec nesprávne právne posúdila vo vzťahu k neprimeranej výške pokuty\na vo vzťahu k pokračovaciemu správnemu deliktu, poukazom na konštantný právny názor súdov, že\ntrestnoprávne princípy „sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a že trestanie za správne\ndelikty (...) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy\", ako aj na skutkové\nokolnosti, z ktorých je zrejmé, že v rozhodnom čase Rada viedla tri konania, kde uložila za každé\nporušenie samostatnú sankciu, pričom Rada pri súbehu skutkov mala uložiť len jednu sankciu na základe\nabsorbčnej zásady.\nNajvyšší súd zo skutkových zistení mal preukázané, že Rada rozhodnutím č. RP/061/2013 zo dňa\n27.08.2013 vydaným v správnom konaní č. 198 - PLO/O- 2116/2013, začatom na základe oznámenia\no začatí správneho konania doručeného navrhovateľovi 09.05.2013, uložila navrhovateľovi sankciu\nza porušenie právnej povinnosti v zmysle § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii vo\nvýške 6 600,- eur a rozhodnutím č. RP/064/2013 zo dňa 10.09.2013 vydaným v správnom konaní č.\n235 - PLO/O - 2658/2013, začatom na základe oznámenia o začatí správneho konania doručeného\nnavrhovateľovi 07.06.2013, uložila navrhovateľovi sankciu za porušenie právnej povinnosti v zmysle §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii vo výške 6 638,- eur. V preskúmavanie veci Rada\noznámením doručeným navrhovateľovi dňa 24.07.2013 začala voči navrhovateľovi správne konanie\nč. 278-PLO/O-3497/2013 za porušenie právnej povinnosti v zmysle § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní a retransmisii, v ktorom vydala preskúmavané rozhodnutie č. RP/083/2013 dňa 05.11.2013,\nktorým mu uložila sankciu - pokutu, vo výške 6 638,- eur. Skutkové okolnosti potvrdzujú, že voči\nnavrhovateľovi sa viedli tri samostatné správne konania za porušenie právnej povinnosti ustanovenej\nmu v zákone o vysielaní a retransmisii, ktorých porušení sa dopustil viacčinným súbehov skutkov, na\nktorú skutočnosť odporca nijak neprihliadol a nijakým spôsobom sa ňou v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia nevyporiadal.\nVychádzajúc z vyššie uvedeného názoru ústavného súdu ako aj z názoru ústavného súdu vysloveného\nv ďalšej judikatúre - nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 571/2015-47, nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 106/2011,\nako aj z judikatúry najvyššieho súdu vo vzťahu posudzovania zodpovednosti vysielateľa za porušenie\nprávnej povinnosti ustanovenej mu v zákone o vysielaní a retransmisii podľa zásad trestnoprávnej\núpravy, bolo povinnosťou Rady posudzovať porušenie právnej povinnosti navrhovateľa v danom prípade\nv zmysle trestnoprávnej úpravy vo vzťahu viacčinného súbehu skutkov, pretože v rozhodnom čase\nsa navrhovateľ dopustil viacerými skutkami porušenia právnej povinnosti a túto skutočnosť premietnuť\ndo uloženia úhrnného trestu - sankcie, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zaoberať a\nvysporiadať s uvedenými skutkovými zisteniami. Pokiaľ Rada sa v napadnutom rozhodnutí skutočnosťou\nviacčinného súbehu skutkov, ktorými sa navrhovateľ porušenia právnej povinnosti uloženej mu zákonom\no vysielaní a retransmisii dopustil, nezaoberala a nijak nevysporiadala, rozhodnutie je postihnuté vadou\nnepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.\n\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd za dôvodnú považoval námietku navrhovateľa, ktorou namietal\nnesprávne právne posúdenie veci Radou vo vzťahu k uloženej sankcii - pokuty a vo vzťahu súbehu\nskutkov, ktorými zákonnú právnu povinnosť porušil.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 a s § 492 ods.\n1 S.s.p.. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní úspešný. Navrhovateľovi\npriznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v spojení s §\n13a ods. 1 písm. a/, c/, d/ a s § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky za dva úkony právnej služby v roku 2013\n(prevzatie a príprava, podanie opravného prostriedku na súd) po 130,16 eur a režijný paušál po 7,81\neur za úkon a za jeden úkon právnej služby v roku 2017 (účasť na pojednávaní súdu dňa 26.10.2017)\n147,33 eur a režijný paušál 8,84 eur + DPH, teda v celosti (130,16 x 2 + 7,81 x 2 + 147,33 + 8,84 x\n20%) 518,52 eur. Najvyšší súd nepriznal navrhovateľovi trovy konania podľa vyčíslenia jeho právnym\nzástupcom za stratu času a náhradu za použitie vozidla, pretože tieto trovy považoval za neúčelne\nvynaložené vzhľadom k vzdialenosti sídla advokátskej kancelárie a sídla súdu, ako aj z dôvodu, že\nvýklad § 17 uvedenej vyhlášky právnym zástupcom navrhovateľa považoval za reštriktívny. Odporca je\npovinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je uvedené vo\nvýroku tohto rozhodnutia.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}