{"guid": "e3cbc06f-2321-41b8-8ef0-5808009c14fe:0e01db40-031f-4e83-a175-8570dc4494d2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1", "spisova_znacka": "5Sž/16/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/16/2015 z 30. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2017, sp. zn. 5Sž/16/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1", "identifikacne_cislo": "9015010093", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-5", "nazov": "§ 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-16", "nazov": "§ 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-16", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e01db40-031f-4e83-a175-8570dc4494d2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/16/2015\n9015010093\n30. 05. 2017\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2017:9015010093.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: MAC\nTV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpenej: Advokátska\nkancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti odporkyni: Rada\npre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní o\nodvolaní navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/60/2015 zo dňa 27. októbra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/60/2015 zo dňa 27. októbra 2015 p\notvrdzuje.\nNavrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného prostriedku vo\nvýške 500,- € na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu, v lehote 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Rozhodnutím č. RP/60/2015 zo dňa 27. októbra 2015, Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len\n„odporkyňa“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z.z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla\ntak, že navrhovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú\npodľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného zákona vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej\nv § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z.\n„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16\nzákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\na je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\n2. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. malo spočívať v tom,\nže program V pätici po opici odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 28.03.2015 o\ncca 23:22 hod. v trvaní cca 140 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) navrhovateľka\nprerušila zaradením reklamy päťkrát a zároveň časový úsek od cca 23:22:43 hod. do 23:52:42 hod.\ntohto programu, ktorý zodpovedá prvému\n30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu dvakrát prerušila zaradením reklamy,\na to o cca 23:34:10 hod. a o cca 23:51:57 hod., a časový úsek od cca 00:22:43 hod. do cca 00:52:42\nhod. tohto programu, ktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného\nprogramu, dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 00:26:04 hod. a o cca 00:52:22 hod.\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka včas opravný prostriedok, ktorým sa domáhala, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm.\na/ až e/ O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka v dôvodoch opravného prostriedku\npoukazujúc na ustanovenie § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho\nporiadku a § 22 ods. 1, 2 a 3 správneho poriadku namietala, že odporkyňa ako správny orgán nevykonala\ndôkaz - obhliadku záznamu z vysielania predmetného programu, resp. pri vykonaní tohto dôkazu\npostupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto\ndôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu odporkyne, že sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi\noboznámila, považovala v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj v rozpore\ns administratívnym spisom, keďže z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica.\nNapadnuté rozhodnutie je postavené na zisteniach, ktoré mohla odporkyňa získať jedine detailným\npreskúmaním predložených obrazovo - zvukových záznamov z vysielania. Odporkyňa sa s predmetným\ndôkazom, ktorým je záznam z vysielania nijakým spôsobom neoboznámila a tento nevykonala.\nVzhliadnutie obrazovo - zvukového záznamu je možné považovať za špecifickú formu obhliadky podľa\nustanovenia § 38 správneho poriadku, nakoľko obhliadkou sa rozumie každý postup, ktorým sa správny\norgán vlastným empirickým vzhliadnutím presvedčí o predmete konania. Vykonanie dôkazov, resp.\nvyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu (obhliadky predmetného záznamu z vysielania), má pre\nnavrhovateľku ako účastníka správneho konania zásadný význam. Vyhotovenie zápisnice z vykonania\ndôkazu je významnou procesnou zárukou, pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania,\nformalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenia\núkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky\npodľa ustanovení správneho poriadku. Vykonávanie dôkazov, v prípade ak nejde o ich vykonanie\nna ústnom pojednávaní s účastníkom konania nemôže prebiehať ,,kabinetným“ spôsobom a už\nvôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať napr. s prepisom/popisom skutkového\nstavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/prepísanou analýzou obsahu\nzáznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie Rady. Zo samotnej povahy\nobhliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť\npozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred odporkyňou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom\nna sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo-zvukový záznam, za\nktorý môžu uložiť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Je možné predpokladať, že v mnohých prípadoch\npôjde o hraničné javy, ktorých hodnotenie má vysoko subjektívne a hodnotové aspekty, ktoré úradnícka\nanalýza, ktorá ich zahŕňa, rozhodne nemôže nahradiť. Za podstatnú je nutné považovať skutočnosť,\nže nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do analýzy/prepisu/popisu je prejavom subjektívneho\nnáhľadu na vec, takže v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de\nfacto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci, namiesto osobného rozhodovania členov Rady.\nNamietala, že vzhľadom k uvedenému odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so\nsprávnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s\nobsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia. V tejto súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního\nsoudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 3. apríla 2012.\n4. Navrhovateľka taktiež namietala nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia\na vadu konania. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tvrdila,\nže jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero\ninterpretácií, poukazom na to, že jednou z nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila\nodporkyňa, avšak predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený\nprerušiť program za každý začatý (nemusí byť kompletný) 30-minútový časový úsek. Ustanovenie\n§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. bližšie nešpecifikuje dokonavosť, resp. nedokonavosť 30minútového časového úseku, keď dokonca ustanovuje, že v prípade, ak trvanie programu nepresiahne\n30 minút potom sa povoľuje prerušenie aj takéhoto programu. Poukazom na právnu úpravu Smernice\n2007/65/ES a Smernice 2010/13/EÚ vytýkala odporkyni, že sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala\nnejednoznačnosťou tohto ustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatovala, že\nmusí ísť o ,,dokončený“ (kompletný) 30-minútový úsek.\n5. Ďalej dôvodila, že v danom prípade ide o zásah správneho orgánu do základného práva\nvysielateľa na slobodu prejavu, ktorá sa rovnako vzťahuje aj na vysielanie komerčných komunikátov\n(reklama). Poukázala na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na nález Ústavného súdu SR z 2.\n\njúna 2009 sp. zn. III ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako\naj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu\npráva na slobodu prejavu. Pokiaľ orgán verejnej moci do výkonu uvedeného práva zasiahne, je\nna ňom, aby preukázal, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a proporcionality.“\nOdporkyňa predmetné kritériá v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich existenciu/\nneexistenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok\ndôvodov a nezrozumiteľnosť a odporkyňa navyše takýmto konaním odňala navrhovateľke možnosť\nkonať pred súdom. Navrhovateľka má za to, že minimálne kritériá legality a proporcionality zásahu\nnemožno považovať v predmetnom správnom konaní za splnené. Poukazom na rozhodnutie ESĽP vo\nveci Amann proti Švajčiarsku (rozhodnutie č. 27798/95) tvrdila, že podľa ustálenej judikatúry súdu je\nurčitá norma „predvídateľná“ vtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umožnila každej\nosobe v prípade potreby za pomoci odborných poradcov prispôsobiť chovanie. Dôvodila, že obmedzenie\nprerušenia vysielaného obsahu programovej služby síce vyplýva zo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z., avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko\numožňuje mnohopočetný a nejednoznačný výklad. Zdôraznila, že takýto nedostatok právnej normy nie\nje možné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok presnej\nšpecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou\norgánu výkonnej moci. Vyslovila názor, že správna úvaha orgánu verejnej moci sa môže uplatniť len\nv prípadoch, kedy zákon dáva správnemu orgánu možnosť vybrať z viacerých možností jednu, ktorá\npodľa neho najlepšie zodpovedá prejednávanej veci. Naopak o správnu úvahu nemôže ísť v prípade,\nak nejednoznačné ustanovenia sa odporkyňa snaží svojou úvahou dotvoriť a aplikovať na základe\njej subjektívneho vyhodnotenia. Interpretácia a dostatočná špecifikácia zákonných ustanovení spadá\ndo výlučnej kompetencie zákonodarcu. Odporkyňa dokonca v napadnutom rozhodnutí poukázala na\nzávery ,,ESD“, podľa ktorých nejednoznačné ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je pre\nvysielateľa menej obmedzujúci. Tieto závery však absolútne nelogicky neaplikovala na prejednávanú\nvec. K naplneniu zmyslu ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. dôjde vtedy, keď vysielateľ\npreruší program v akomkoľvek časovom intervale\n30-minútového, hoc aj začatého, avšak nedokončeného úseku vysielania programu. Zákonodarcovi\nv predmetnom prípade nič nebráni tomu, aby prijal takú úpravu, ktorá bude sankcionovať aj také\nporušenie, aké aplikovala odporkyňa v napadnutom rozhodnutí, avšak pokiaľ tak zákonodarca doposiaľ\nneurobil a v zákone č. 308/2000 Z.z. dostatočne jasne nevymedzil, či má byť sankcionované aj také\nkonanie, pri ktorom vysielateľ preruší už začatý, ale nedokončený 30-minútový časový úsek, musí byť\ntakéto ustanovenie s ohľadom na požiadavku proporcionality zásahu do práv vysielateľa interpretované\ntak, že neustanovuje obmedzenie prerušiť program len za každý dokončený (kompletný) 30-minútový\nčasový úsek. Porušenie tejto povinnosti tým pádom nie je možné ani sankcionovať. Vyslovila názor,\nže je viac ako jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného\nustanovenia, sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu\nin dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona\nč. 308/2000 Z. z., ktorú však odporkyňa na predmetnú vec neaplikovala. Mala za to, že ustanovenie\nčlánku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010, ktoré bolo\ntransponované do zákona č. 308/2000 Z.z., nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné prerušiť\nvysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom\núseku. Uviedla, že nakoľko ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. predstavuje transpozíciu\nustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice odporkyňa ako aj najvyšší súd sú povinní na prejednávanú vec\naplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. v súlade s právnymi aktmi EÚ, pričom možná\naplikácia predmetného nejasného ustanovenia v prejednávanej veci však znamená výklad práva EÚ,\nku ktorému je vecne oprávnený jedine Súdny dvor EÚ. Žiadala, aby najvyšší súd predmetné odvolacie\nkonanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke\nk výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice.\n6. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľky uviedla, že podkladom pre vydanie\nrozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného\nstavu veci. Záznam vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom\nje jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre\nrozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na právnu úpravu v § 34 ods. 3 správneho poriadku bola\nnavrhovateľka povinná navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú jej známe. Poukazom\nna skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu mala za to, že poskytla navrhovateľke\nmožnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu\n\nsvojich tvrdení, pričom navrhovateľka bola súčasne poučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije odporkyňa\nrozhodne aj bez jej stanoviska. Konštatovala, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z\nvysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím. Odporkyňa dôkladne\na spoľahlivo zistila skutkový stav tak, ako bol navrhovateľkou odvysielaný, a to z podkladov pre\nrozhodnutie, ktoré aj v rozhodnutí uviedla. Súhlasila s tvrdením navrhovateľky, že písomný prepis/\npopis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov,\nnakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti\nsprávneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového\nstavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je\nzachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako\naj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej\npodoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mala\nzato, že navrhovateľka nenamieta rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí\na predmetným záznamom vysielania. V odvolaní sa obmedzuje len na všeobecné tvrdenia ohľadne\nautenticity zisteného skutkového stavu a subjektívneho vnímania odvysielaného obsahu členmi Rady,\nprípadne jej zamestnancami, čo však nemá racionálny základ a neopiera sa o konkrétne skutočnosti.\nV danej súvislosti poukázala okrem iných aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2Sž/3/2009,\n3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012.\n7. Odporkyňa k ďalšej námietke týkajúcej sa výkladu § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. uviedla, že\nnesúhlasí ani s touto námietkou, teda že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z. je nejednoznačný. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa\npovoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek.\nZ gramatického hľadiska je zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ\nprerušiť. Uvedené vyplýva aj zo znenia smernice 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách,\nktorá v článku 20 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že audiovizuálne diela môžu byť prerušené televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút.\nVysielateľ teda môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút, nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý\nby bol kratší ako 30 minút. Konštatovala, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. rovnako\nako aj znenie článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS je nejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je\nzrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba časť trvania diela bez reklamných\nprerušení), alebo hrubý čas diela (t.j. aj s reklamnými prerušeniami), poukazom na to, že odporkyňa v\ntomto prípade postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora konkrétne rozhodnutia vo\nveci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98.\n8. Odporkyňa nesúhlasila ani s tvrdením navrhovateľky, že sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala\nkritériami legality, legitimity a proporcionality, keďže odporkyňa sa so všetkými tromi kritériami\nvysporiadala. Uviedla, že nejednoznačnú časť daného ustanovenia týkajúcu sa trvania audiovizuálneho\ndiela vykladala v súlade s judikatúrou ESD, z čoho je zrejmé, že závery ESD na prejednávanú vec\naplikovala. Ďalej argumentovala tým, že požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania\naudiovizuálnych diel, zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.. z. vychádza z potreby ochrany\ndiváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v\nzáujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. V tejto súvislosti dala\ndo pozornosti rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sž/12/2013. Vzhľadom na uvedené odporkyňa žiadala,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie potvrdil.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s §§ 250l a nasl.\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po\noboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že opravný\nprostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.\n10. Podľa § 492 ods. 1 S.s.p. konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nzačaté predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n\n11. Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských\nreláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v\noblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má\npostavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom\na osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§\n5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre\nvysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“).\n12. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti\nvýkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\n13. Podľa § 35 ods. 1 a 3 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania medzi\njednotlivé programy. Pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu,\nsérie, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie\nzaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované\ntrvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní\nseriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez\nohľadu na ich trvanie.\n14. Podľa článku 20 ods.1, 2 smernice 2010/13 <http://merit.slv.cz/2smernice2010/13>/EÚ členské\nštáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri\nzohľadnení prirodzených prestávok, dĺžky a povahy daného programu narušená integrita programov\na neboli dotknuté práva držiteľov práv. Vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem viacdielnych\nsérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajských programov\nmožno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie\nv dĺžke najmenej 30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/\nalebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že\nplánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať\ndo vysielania televíznu reklamu ani telenákup.\n15. Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona,\nodvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo\njeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\n16. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak\nvysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie\nalebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu\nrady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola\nporušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia,\nak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 4, § 30,\nako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez\noprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e/].\n17. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania\na následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné\n\nobohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom\nv rámci vlastného samoregulačného systému.\n18. Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319,- € do 165 969,- € a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497,- € do 49 790,- €, ak porušil podmienky na vysielanie\nmediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\n19. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,\n53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\n20. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a\ninými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb\na právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\n21. Podľa § 22 ods. 2 správneho poriadku, o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\n22. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n23. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odporkyňa v\npredmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážila\ndostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistila skutočný stav veci, v konaní\npostupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako účastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej\nvady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie\npovažoval za súladné so zákonom.\n25. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n26. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\n27. Podľa § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\n28. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší\n\nsúd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a\nuloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom\ndopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj\nnásledky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie\nsprávneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej\nzodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.\n29. Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že na základe oznámenia o\nzačatí správneho konania doručeného navrhovateľke dňa 26.06.2015 sa začalo správne konanie č.\n613/SKO/2015. Navrhovateľka bola zároveň vyzvaná, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia\noznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku zaslala svoje stanovisko,\nprípadne navrhla dôkazy a vyjadrila sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní.\nSúčasne bola upozornená, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, odporkyňa môže vo veci\nrozhodnúť aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní\nsú dostačujúce v zmysle § 46 správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania\nbol aj prepis/popis skutkového stavu a záznam vysielania programu V pätici po opici odvysielaného\nna programovej službe JOJ dňa 28.03.2015 o cca 23:22 hod. vyhotovený na nahrávacom zariadení\nodporkyne. Dňa 13.07.2015 bola navrhovateľke doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom\npre rozhodnutie, v ktorej jej bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľka\nna predmetnú výzvu odporkyne nereagovala. Podkladmi pre vydanie rozhodnutia bol záznam vysielania\nprogramu V pätici po opici odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 28.3.2015 o cca 23:22 hod.\nvyhotovený na nahrávacom zariadení odporkyne, ktorý bol prílohou oznámenia o začatí správneho\nkonania a prepis/popis skutkového stavu.\n30. Rozhodnutím č. RP/60/2015 zo dňa 27. októbra 2015, odporkyňa uložila navrhovateľke podľa § 64\nods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného\nzákona vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z., ktorého sa mala dopustiť tým, že program V pätici po opici odvysielaný na televíznej programovej\nslužbe JOJ dňa 28.03.2015 o cca 23:22 hod. v trvaní cca 140 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných\nprerušení) prerušila zaradením reklamy päťkrát a zároveň časový úsek od cca 23:22:43 hod. do 23:52:42\nhod. tohto programu, ktorý zodpovedá prvému 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného\nprogramu dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 23:34:10 hod. a o cca 23:51:57 hod., a\nčasový úsek od cca 00:22:43 hod. do cca 00:52:42 hod. tohto programu, ktorý zodpovedá tretiemu 30minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila zaradením reklamy, a\nto o cca 00:26:04 hod. a o cca 00:52:22 hod.\n31. Navrhovateľka namietala, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym\nporiadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o ohliadke záznamu predmetného vysielania, svedčiacej o tom,\nže sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu\nustanovenú v § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a §\n22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav\nje v rozpore s obsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného\nsenátu Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 <.-82 zo dňa 03.04.2012.\n32. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že zákonodarca v právnej norme § 22 ods. 1 správneho\nporiadku ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v\nkonaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní.\nZ gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré\núkony v konaní bude považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom\nstanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp.\nkonaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice\nspočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných\ndôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny\norgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že\nnavrhovateľka v danej veci nepodala žiadne stanovisko a teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by\nvyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho\nkonania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako\n\naj nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v\npredmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného\nprogramu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu\nodporkyne.\n33. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice resp. iného\nzáznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie\nje možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. <., keď navrhovateľka v priebehu správneho konania\nnepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej\npovinnosti. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav\nveci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník\nsprávneho konania ma právo na súčinnosť v správnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku\na súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy\nmu známe na podporu svojich tvrdení. Uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na\núčastníka správneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti\npotom ako sa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala\nnielen právo, ale i povinnosť navrhnúť jej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretože\nak svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia\ndôkazného bremena na preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, že vo veci\nprávnych porušení kladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa však\nnavrhovateľka v opravnom prostriedku bránila len tým, že odporkyňa v správnom konaní pochybila, keď\no zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie\nprávnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej\nveci. Navrhovateľka v danej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího\nsprávního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 <.-82 z 03.04.2012. Najvyšší súd zastáva názor, že odkaz\nna rozhodnutie súdu Českej republiky, nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1\nO.s.p.), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozhodnutia. Zodpovedá len\nskutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však\ntotožné a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov\nČeskej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho\npráva. Je potrebné uviesť, že právne závery Nejvyššího správního soudu ČR, na ktoré navrhovateľka\npoukazuje, vychádzajú z prísnejšej právnej úpravy Správního řádu (§ 18 ods. 1 zákona č. 500/2004\nSb.) účinného v českom právnom poriadku, podľa ktorého má správny orgán povinnosť spísať „protokol\no úkone dokazovania“ v správnom konaní vykonanom „mimo ústního jednání“. Najvyšší súd zastáva\nnázor, že vzhľadom na vyššie uvedené, nie je možné automaticky prijať názor českého súdu, ktorý je\ndokonca kreovaný z právnej úpravy platnej a účinnej na inom území, než je územie Slovenskej republiky,\nkeďže v správnom poriadku takáto právna úprava absentuje.\n34. Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nesprávne právne\nposúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tvrdila, že jazykový\nvýklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií,\nnesúhlasiac s výkladom odporkyne.\n35. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a\nprávny štát.\n36. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n37. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n38. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v\nčinnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou\nchránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej\nprávnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\n\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je\npodmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Z\nustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky\npovinností vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho\nprogramu televíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným\nprerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo\nvysielanom programe. Na základe gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy v súlade s\ncieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi\nprerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou reklamou alebo\ntelenákupom jedným prerušením na každý 30-minútový úsek.\n39. Najvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť\nani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej\npovinnosti vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci.\nTaktiež súhlasí s jej názorom, že je jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a\nšpecifického zákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení\nje potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia\npovinnosti vyplývajúcich zo zákona o vysielaní.\n40. Senát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľky, že znenie právnej úpravy v § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. <. je nepresné, nejasné a nedostatočne špecifikované, čo umožňuje jeho\nmnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie článku\n20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované\ndo zákona č. 308/2000 Z.z., je taktiež nejednoznačné. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z. predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice. Podľa názoru najvyššieho súdu\nprávna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. <. ako aj v čl. 20 uvedenej\nsmernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne, nedovoľuje mnohostranný\nvýklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľkou, podľa ktorého predmetné ustanovenie rovnako\numožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený prerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom\n30-minútovom časovom úseku trvania programu, podľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej\núpravy ustanovenej v citovanej právnej norme - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. <., ktorá predstavuje\ntranspozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľka týmto výkladom neprimeraným\nspôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Poukázanie\nnavrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení § 35 ods.\n3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné, nakoľko v spojení s\ndruhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského\nprogramu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“ predstavuje upresnenie prvej časti vety\n- a teda že sa povoľuje jedno prerušenie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela\nna každý 30-minútový úsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Zároveň najvyšší súd poukazuje na svoju rozhodovaciu\nčinnosť napr. rozhodnutie sp.zn. 3Sž/12/2013 zo dňa 10. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad:\n„Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový\núsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie\nzaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý\n30-minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí správne\naplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť orgánov aplikácie\npráva usilovať sa o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd\npreto návrh navrhovateľky, aby najvyšší súd predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny\ndvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia\nčlánku 20 ods. 2 Smernice, považoval za nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je\njednoznačná a odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľkou\nposúdila správne a v súlade s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. <., ktoré ustanovenie si vyložila\nsprávne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.\n41. Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom prípade zasiahla\ndo jej základného práva na slobodu prejavu, poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na\nnález Ústavného súdu SR z 2. júna 2009 sp.zn. III ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl.\n26 ods. 1 a 2 ústavy ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov\n\nverejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu, vytýkajúc odporkyni, že sa posúdením kritérií legality,\nlegitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne, resp.\nkritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich\nexistenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\na nezrozumiteľnosť a súčasne odporkyňa týmto konaním jej odňala možnosť konať pred orgánom\nverejnej moci a súdom.\n42. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.5\nÚstavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\n43. Podľa čl. 26 ods.1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným\nspôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice\nštátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie\nsa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu\na právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti.\n44. Podľa čl.10 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n45. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým\nformalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n46. Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva,\nže je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods.2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.\n10 ods.2 Dohovoru).\n47. V právnom poriadku Slovenskej republiky zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti\na aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z. z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\n48. Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci odporkyne presadzovať záujmy\nverejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym\nhodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie\na vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych\n\nslužieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa\nzákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za\nporušenie právnej povinnosti (§ 5 ods.1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\n49. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky navrhovateľky, keďže z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporkyňa sa kritériami podmieňujúcimi obmedzenie\npráva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj dostatočne vysporiadala. Právo na slobodu prejavu nie\nje absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto\npráva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom, ako aj\nautorov audiovizuálnych diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru súdu postupom odporkyne\nnebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred orgánom verejnej moci a ani pred súdom.\n50. Vo vzťahu k všetkým námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že dôvody\nrozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyplývajúce zo skutkových zistení v danej veci. Odporkyňa\nv napadnutom rozhodnutí dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne\núvahy, ktoré ju viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí, pričom jej záver je určitý a\nzrozumiteľný. Nebolo preukázané, že odporkyňa by sa v konaní dopustila takej vady, ktorá by mohla mať\nza následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu odporkyňa v danej veci výšku\npokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania, trvaním, následkami,\nspôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad. Súd výšku\nuloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej\nzníženie. Najvyšší súd preto rozhodnutie odporkyne č. RP/60/2015 zo dňa 27. októbra 2015 podľa §\n250q ods. 3 O.s.p. v spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a zákonné.\n51. O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 1 písm. a/\na § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa\nktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- €. Navrhovateľke\nsa týmto písomne vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet\npodľa priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\n52. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1\nS.s.p.. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní nebola neúspešná.\n53. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/09 z 2. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7d7c5c5-c3df-44c2-a4eb-e4a4989e14f6"}], "citovane_v": []}