{"guid": "c9acafd7-5360-4b17-99db-58774c771ad1:8400c13e-1f08-4083-935d-3a3a03301e03", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1", "spisova_znacka": "7Sž/12/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/12/2015 z 25. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2017, sp. zn. 7Sž/12/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1", "identifikacne_cislo": "9015010087", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2017-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8400c13e-1f08-4083-935d-3a3a03301e03", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sž/12/2015\n9015010087\n25. 05. 2017\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2017:9015010087.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej\nveci navrhovateľa: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s.r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava,\nzastúpený Advokátskou kanceláriou Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, proti\nodporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, v\nkonaní o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa\n27. októbra 2015, č. RP/59/2015, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 27. októbra 2015, č. RP/59/2015 p o\ntvrdzuje.\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v sume 500,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nNavrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím zo dňa 27. októbra 2015, č. RP/59/2015, vydaným v správnom konaní č. 662SKO/2015 žalovaný správny orgán - Rada pre vysielanie a retransmisiu ako orgán príslušný podľa §\n4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a\nretransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“\nalebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1, písm. d/ zákona o vysielaní\na retransmisii uložil pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. a/ uvedeného zákona vo výške 4 000,- eur\nza porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1, tohto zákona, ktorého porušenia sa dopustil tým, že\nna televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal\n1. dňa 30.03.2015 v čase o cca 20:50:58 hod. komunikát, ktorý bol upútavkou na program Kredenc, a v\nčase o cca 21:22:00 hod. komunikát, ktorý bol upútavkou na program Chart Show, t.j. komunikáty, ktoré\nnaplnili definíciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., a teda reklamy podľa\n§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. bez toho, aby boli na začiatku zreteľne oddelené od iných častí\nprogramovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby,\n2. dňa 06.4.2015 v čase o cca 20:49:24 hod komunikát, ktorý bol upútavkou na program Búrlivé víno, a\nv čase o cca 23:46:06 hod. komunikát, ktorý bol upútavkou na program Need for Speed, t.j. komunikáty,\nktoré naplnili definíciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308 2000 Z.z., a teda reklamy\n\npodľa § 32 ods. 1 zákona č, 308/2000 Z.z. bez toho, aby boli na začiatku zreteľne oddelené od iných\nčastí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby.\nSúčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a\nretransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, Rada prijala dňa 23.06.2015 uznesenie o začatí\nsprávneho konania voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.\nv súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 30.03.2015 a dňa\n06.04.2015 komunikáty uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Odporca uviedol, že oznámenie\no začatí správneho konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 10.07.2015 s výzvou, aby v lehote\ndo 10 dní od doručenia oznámenia zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa\nk podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní s poučením o následkoch nevyužitia\nsvojho práva. Navrhovateľ k začatiu správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti Rade\npredložil nesúhlasné vyjadrenie, ktoré bolo Rade doručené dňa 03.08.2015. Podkladmi pre vydania\nrozhodnutia boli záznam vysielania programu Búrlivé víno, odvysielané na programovej službe TV\nMARKÍZA dňa 30.03.2015 o cca 20:30 hod., záznam vysielania programovej služby TV MARKÍZA zo\ndňa 06.04.2015 v čase od 19:55 hod. do 00:05 hod. (07.04.2015), prepis/popis skutkového stavu a\nvyjadrenie navrhovateľa.\nOdporca poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 32 ods. 1 a v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.,\nktorú citoval, konštatoval, že z prepisu/popisu skutkového stavu a záznamov vysielania posudzované\nkomunikáty, propagujúce vysielanie programu Kredenc, programu Chart show, programu Búrlivé víno\na programu Need for Speed, obsahovali výňatky z uvedených audiovizuálnych diel; vizuálna zložka\nokrem sekvencií z predmetných programov obsahovala názov programov spolu s uvedením dňa a\nčasu odvysielania predmetných programov; údaj o dni a čase vysielania programov bol prítomný\naj vo verbálnej zložke predmetných programov predmetných komunikátov; divák dostal konkrétnu\ninformáciu o dni, čase, názve a prostredníctvom obrazovej zložky čiastočne aj o obsahu vysielania\npredmetných programov. Posudzované komunikáty tak nepochybne upriamili pozornosť recipienta\nna konkrétnu jednoznačne identifikovateľnú časť vysielania účastníka konania - navrhovateľa a síce\nprogramy Kredenc, Chart show, Búrlivé víno a Need for Speed. Rada dospela k záveru, že predmetné\nkomunikáty naplnili definíciu vlastnej propagácie formou upútaviek a teda definíciu reklamy podľa §\n32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., v dôsledku čoho sa na predmetné komunikáty vzťahuje povinnosť\nustanovená v § 34 ods. 1 uvedeného zákona.\nRada poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308 /2000 Z.z. a článok 19\nsmernice o AVMS, ktorú citovala, konštatovala, že ako vyplýva z prepisu/popisu skutkového stavu\na záznamu vysielania posudzované komunikáty boli odvysielané bezprostredne po komunikátoch\noznačujúcich sponzorov uvedených programov, príp. bezprostredne pri prerušení uvedených programov\nmediálnou komerčnou komunikáciou. Uviedla, že upútavky na programy Kredenc, Chart show, Búrlivé\nvíno a Need for Speed začali priamo výňatkom z týchto audiovizuálnych diel, cca jednu sekundu\npo začatí upútaviek sa v strede obrazu objavuje informačný kruh, obsahujúci údaje o dni a čase\nvysielania jednotlivých programov, ktorý sa následne umiestni do ľavej časti obrazu; farebný informačný\nkruh nabieha do obrazu upútavky v niekoľko sekundovom oneskorení oproti jej obrazovej zložke,\npričom sa stáva jej súčasťou. Rada konštatovala, že vzhľadom na spôsob zapracovania informačného\nkruhu ako súčasti vizuálnej stránky upútavky, ako aj jeho obsahové prepojenie s upútavkou, neplní\nfunkciu predelového prostriedku, ale len nositeľa informácie o dni a čase odvysielania programu ako\nimanentná súčasť upútavky. Podľa názoru Rady farebný informačný kruh nie je možné považovať za\nprostriedok použitý vysielateľom na oddelenie komerčnej zložky od nekomerčnej zložky programovej\nslužby. Tvrdenie navrhovateľa o použití oddeľovacích prostriedkov v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z.\npovažovala Rada v priamom rozpore s prepisom/popisom skutkového stavu aj so záznamami vysielania,\nz ktorých je zrejmé, že predmetné upútavky boli odvysielané bez toho, aby im predchádzal akýkoľvek\nzvukovo - obrazový, prípadne priestorový oddeľovací prostriedok, majúc za to, že v dôsledku absencie\noddeľovacieho prostriedku ani nie je možné pristúpiť k druhému kroku a skúmať jeho kvalitatívnu stránku\nstanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (zreteľné oddelenie, ktoré vylúči zameniteľnosť reklamy\n\ns inými zložkami programovej služby), tvrdiac, že divák tak nebol žiadnym spôsobom informovaný o\ntom, že začína vysielanie reklamy.\nĎalej Rada uviedla, že zákon č. 308/2000 Z.z. v ustanovení § 34 ods. 1 síce nestanovuje konkrétne\npožiadavky na obsah a vizuálne stvárnenie tzv. reklamných predelov, ale z daného ustanovenia je\nnepochybné, že účelom týchto predelov je zreteľne oddeliť reklamu od ostatných zložiek programovej\nslužby tak, aby s ostatnými zložkami programovej služby nebola zameniteľná.\nRada dospela k záveru, že účastník konania - navrhovateľ, porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1\nzákona č. 308 /2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal v uvedených\ndňoch a časoch komunikáty, ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 uvedeného zákona bez\ntoho, aby boli na začiatku a na konci, príp. iba na začiatku zreteľne oddelené od iných častí programovej\nslužby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby.\nVýšku uloženej pokuty Rada odôvodnila tým, že pri určení jej výšky vzala do úvahy skutočnosť, že\nu právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie\n(objektívna zodpovednosť za správny delikt), účastník konania - navrhovateľ, bol za porušenie povinnosti\npodľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. sankcionovaný už v minulosti, v ktorej súvislosti poukázala na\nkonkrétne rozhodnutia Rady, ako aj na závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah\nvysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti a spôsob porušenia povinnosti. Pri aplikácii právnej\núpravy ustanovenej v § 64 ods. 2, 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Rada vzhľadom na uvedené okolnosti a\nzákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie, z ktorého vychádzala (po 3 319,- eur do 165 969,- eur),\npovažovala sankciu vo výške 4 000,- eur plne odôvodnenú a zodpovedajúcu závažnosti prejednávanej\nveci.\n2.\nProti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Uplatnil si náhradu trov konania.\nNavrhovateľ v dôvodoch opravného prostriedku poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 34 ods.\n1 zákona, ktorú citoval, namietal, že odporca nesprávne aplikoval citovaný predpis a znenie § 34\nods. 1 zákona vykladal spôsobom, ktorý nie je akceptovateľný v kontexte posudzovanej situácie, ako\nani v kontexte garancií ústavných práv. Dovodil, že spôsob výkladu a nachádzanie obsahu právneho\npredpisu je v prvom rade podriadené základným výkladovým pravidlám slovenského právneho poriadku\nzakotveným v č. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Štátne orgány nemôžu pri výklade a aplikácii\nprávneho predpisu postupovať svojvoľne spôsobom, ktorý považujú za najlepší/najúčelnejší. Štátne\norgány sú predovšetkým viazané vôľou zákonodarcu prejavenou cez právny predpis. Len zákonodarca\nje oprávnený ustanovovať limity práv, resp. ukladať recipientom práva, povinnosti. Uvedené vyplýva aj\nz garancií právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a vymedzením oprávnení štátnych orgánov podľa\nčl. 2 ods. 2 ústavy. Garanciám právneho štátu zodpovedá aj požiadavka na predvídateľnosť aplikácie\nprávnych noriem. Účastníci právnych vzťahov musia byť schopní z právnej normy determinovať, aký je jej\npresný obsah a aké práva a povinnosti im právna norma uložila. To isté platí aj pri posudzovaní aplikácie\nprávnych noriem štátnymi orgánmi. Štátny orgán pri aplikácii právnej normy môže realizovať len taký\nvýklad, ktorý sú schopní účastníci právnych vzťahov na základe textu normy predvídať. Ak postupuje\nštátny orgán pri rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch v rozpore s uvedeným, ide o\nprekročenie jeho právomoci a porušenie subjektívnych práv recipientov rozhodnutia.\nNavrhovateľ poukazom na to, že zákonodarca určil vysielateľom povinnosť i/ realizovať vysielanie\nreklamy tak, aby bolo zjavné, že ide o reklamu a ii/ oddeliť vysielanie reklamy od iných zložiek\nprogramovej služby tak, aby priemerný recipient bol schopný odlíšiť reklamu i od iných zložiek\nprogramovej služby a súčasne, že zákonodarca ďalej v citovanom ustanovení bez bližšej špecifikácie\nuvádza, aké prostriedky majú byť použité na oddelenie reklamy, vyslovil názor, že v posudzovanom\nprípade boli z jeho strany v rámci vysielania reklamných blokov splnené požiadavky definované\nustanovením § 34 ods. 1 zákona. Namietal, že rozhodnutie vychádza z extenzívneho výkladu citovaného\nustanovenia zákona, ktoré absolútne prekračuje povinnosti uložené vysielateľom zákonom, považujúc\nvýklad a aplikáciu citovaného ustanovenia odporcom za neudržateľnú, ktorá značne prekračuje rámec\n\nvymedzený zákonodarcom a rozhodnutím sú ukladané navrhovateľovi nové povinnosti, ktoré zákon\nnepredpokladá.\nĎalej navrhovateľ poukazom na to, že vysielanie reklamy je uplatnením práva na slobodu prejavu\npodľa čl. 26 ústavy, uviedol, že je teda nevyhnutné, aby štátne orgány pri realizácii obmedzenia tohto\npráva postupovali nanajvýš obozretne, vždy skúmajúc splnenie podmienok pre obmedzenie základného\npráva v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. Požiadavku na oddeľovanie reklamy od iných zložiek programovej\nslužby možno považovať za obmedzenie práva na slobodu prejavu, ktoré je ustanovené zákonom a\nsleduje jeden z vymedzených cieľov. Pre ústavne konformný výklad a aplikáciu ustanovenia § 34 ods. 1\nzákona (ako zákonný podklad pre obmedzenie práva navrhovateľa) je však potrebné, aby bola dodržaná\nproporcionalita medzi sledovaným legitímnym cieľom obmedzenia a prostriedkami a formou, akou sa\nobmedzenie realizuje. Pri obmedzovaní práva je vždy potrebné prihliadnuť aj na všeobecné podmienky\nobmedzenia práv podľa čl. 13 ústavy. Opatrenia vyžadované od vysielateľov nemôžu byť zjavne\nneproporcionálne k cieľu sledovanému zákonom. Zákonodarca vyžaduje a v súlade s týmto je odporca\noprávnený vyžadovať od navrhovateľa iba také opatrenia, ktoré zabezpečia dosiahnutie sledovaného\ncieľa. Zákon nedáva odporcovi priestor na vlastnú úvahu o tom, ako má oddelenie vysielania reklamy\nod ostatných zložiek programovej služby vyzerať. Zákon vyžaduje výlučne len to, aby bola reklama\nodlíšiteľná od ostatných zložiek programovej služby.\nNavrhovateľ poukazom na skutkové okolnosti danej veci ďalej dôvodil, že nie je zrejmé na základe\nčoho odporca dospel k záveru, že použitý spôsob oddelenia, ktorý je nositeľom informácie, nemôže byť\nzároveň aj oddeľovacím prostriedkom, keď zákon uvedené nevylučuje. Navrhovateľ v danej súvislosti\npoukázal tiež na skutočnosť, že vymedzenie požiadaviek na oddelenie reklamy od iných zložiek\nprogramovej služby, uvádzané odporcom v rozhodnutí, je príliš striktné a ide o rozširujúci výklad\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona. Namietal, že takýto výklad a aplikácia právnej normy nie sú primerané\nsledovanému cieľu a vo svojej podstate predstavujú obmedzenie práv navrhovateľa nad rámec zákona,\nmajúc za to, že rozhodnutie je v rozpore aj ustanoveniam čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy. Vytýkal odporcovi, že\nmal skúmať nielen to, či dodržal formu (zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky), ale aj spôsob\noddelenia (tak, aby reklama a telenákup neboli zameniteľné s inými zložkami), čo však odporca vôbec\nvo vzťahu k zameniteľnosti neskúmal. Mal za to, že odporca teda pochybil v tom, keď požiadavku\nzákonnej povinnosti - „zreteľne“ ... tak, aby neboli zameniteľné...“, skúmal iba z pohľadu zreteľnosti\nbez toho, aby skúmal, či vôbec došlo (mohlo dôjsť ) k zameniteľnosti. Navrhovateľ mal tiež za to, že v\nzmysle § 34 ods. 1 zákona však na porušenie povinnosti nestačí, aby oddelenie vysielania reklamy a\ntelenákupu bolo nezreteľné, porušením povinnosti uloženej týmto ustanovením je až situácia, kedy je\noddelenie vysielania reklamy a telenákupu nezreteľné až takým spôsobom, že v dôsledku toho došlo k\nzameniteľnosti reklamy a telenákupu s inými zložkami programovej služby. Na to, aby odporca mohol\nkonštatovať takéto porušenie, by však musel preukázať, že k zameniteľnosti naozaj došlo, čo však\nnepreukázal.\nNavrhovateľ záverom žiadal, pokiaľ by súd dospel k záveru, že porušil svojim konaním povinnosť\nuvedenú v § 34 ods. 1 zákona, o primerané zníženie pokuty. Ako dôvody uviedol, že priemerný divák je\nschopný rozlíšiť, že v prípade komunikátov ide o reklamu - upútavky na program, ktorý bude vysielaný,\nže sa nejedná o zábavný program, spravodajskú reláciu a pod.; že odporca žiadnym spôsobom\nnezohľadnil skutočnosť, že k prípadnému porušeniu došlo len na začiatku; že samotný odporca v\nrozhodnutí uvádza, že závažnosť správneho deliktu nie je taká vysoká, aby musela byť pokuta uložená v\nstrednej prípadne na hornej hranici zákonom stanoveného rozsahu určeného pre porušenie predmetnej\npovinnosti, pričom z rozhodnutia je zrejmé, že výška uloženej pokuty to nezohľadňuje a to aj napriek\nskutočnosti, že závažnosť deliktu nie je vysoká a že neodvysielanie obvyklých oddeľovacích prostriedkov\nbolo spôsobené technickými problémami. Navrhovateľ namietal, že výška udelenej pokuty je jedna z\nnajvyšších v obdobných prípadoch, poukazom na to, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, či odporca\nv rozhodnutí ním uvádzanú skutočnosť - prípadné technické problémy, zohľadnil a v prípade, že nie,\nz akého dôvodu.\n3.\nOdporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa poukazom na skutkové zistenia v danej\nveci a právnu úpravu ustanovenú v § 32 ods. 1 a v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. konštatoval,\n\nže Rada tvrdenia navrhovateľa považuje za účelové a nedôvodné. Trval na dôvodoch uvádzaných v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia.\nZáverom odporca vyslovil presvedčenie, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil\nskutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že\nrozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani\nlogické nedostatky, je riadne a dostatočne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v\nzmysle ustanovení správneho poriadku.\nTvrdiac, že žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom Rady a že napadnuté\nrozhodnutie a postup je v súlade so zákonom, v merite veci navrhoval napadnuté rozhodnutie Rady\npotvrdiť.\n4.\nPodľa § 492 ods. 1 Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) konania podľa tretej hlavy piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady na základe\npodaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a jemu predchádzajúce\nsprávne konanie postupom podľa § 492 ods. 1 zákona 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - S.s.p. v\nspojení s § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a v spojení s §§ 250l a nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených\nv opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 662/SKO/2015, ako\naj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na\npojednávaní súdu dňa 25.05.2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\na postup mu predchádzajúci, ktorým Rada v správnom konaní č. 662/SKO/2015 rozhodla tak, že\nnavrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., za čo mu uložila\nsankciu podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/\nuvedeného zákona vo výške 4 000,- eur.\nNajvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že v procese súdneho prieskumu nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho\norgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o\nopravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 250 l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán ako príslušný na konanie a rozhodovanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\núčastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade\ns hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými\nnavrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe (v opravnom prostriedku), či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou\nkonania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§\n250i ods. 3 O.s.p.v spojení s § 250l ods. 2).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2).\n\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.)\nAk správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení\nsankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym\norgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už\nvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods. 2\nO.s.p. v spojení s § 250l ods. 2).\nDo uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva\nna spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán,\na to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti,\nzákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť\nskutkových zistení zadovážených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne\npochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie,\nnahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\n5.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nSprávne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom\nkonania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú\nk správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej\nzmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného\nzaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán v danom\nprípade postupoval v intenciách citovaných procesných právnych noriem, vo veci si zadovážil relevantné\nskutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne posúdil a dôvody svojho\nrozhodnutia náležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu považoval v súlade so zákonom.\n6.\nNajvyšší súd preskúmajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu\npredchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovými a právnymi stanoviskami\núčastníkov konania prezentovanými ich právnymi zástupcami zistil, že navrhovateľ namietal, že odporca\nnesprávne aplikoval citovaný predpis a znenie § 34 ods. 1 zákona vykladal spôsobom, ktorý nie je\nakceptovateľný v kontexte posudzovanej situácie, ako ani v kontexte garancií ústavných práv, ktorým\npostupom odporca porušil čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky, čím zasiahol do práva navrhovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy v spojení s čl.\n13 ods. 1 a 4 ústavy, s ktorými námietkami žalovaný správny orgán nesúhlasil a teda medzi účastníkmi\nje sporná otázka, či navrhovateľ odvysielanými komunikátmi naplnil skutkovú podstatu právnej úpravy\nustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., a či žalovaný správny orgán aplikujúc uvedenú\nprávnu úpravu tohto zákona zasiahol do práva navrhovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 v spojení\ns čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy, a preto najvyšší súd zameral svoju pozornosť predovšetkým týmto právnym\notázkam.\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZákladom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\nÚstavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999,\nNález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.\nÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382,\nI. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu\ntiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).\nZ citovaného článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných\nprávnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovohodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný\nvýklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia\nako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu\na účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty\nrealizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl.\n2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.\nPodľa § 31a ods. 1, 2, 5 zákona č. 308/2000 Z.z. mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto\nzákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje\ntovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku\nčinnosť a a/ je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú\nprotihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b/ je programovou službou určenou výhradne na\nreklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu.\n\nMediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie\nproduktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú\nvýhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8.\nMediálna komerčná komunikácia musí byť zreteľne rozoznateľná od iných zložiek programovej služby\nalebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné\noznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého\nzámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a\nzáväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.\nPodľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné\na zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými\nzložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie\nzvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové\nprostriedky.\nPodľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vlastná propagácia na účely tohto zákona je činnosť\nvysielateľa určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary\nalebo služby, priamo spojené s vysielaním a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje\noznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe.\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinnosti\nvysielateľa pri prerušovaní vysielania programu televíznou reklamou alebo telenákupom, sledujúc cieľ\nochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj\nautorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. V právnej norme § 31a ods. 1, 2, 3 zákona\no vysielaní a retransmisii zákonodarca ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie tak, že\nmediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová\ninformácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a/ je poskytovaná ako súčasť programu\nalebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie\nalebo b/ je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou\nslužbou určenou výhradne na vlastnú propagáciu. Za mediálnu komerčnú komunikáciu zákonodarca\noznačuje najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu\nurčenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu\na dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8 a súčasne stanoví, že mediálna komerčná komunikácia\nmusí byť zreteľne rozoznateľná od iných zložiek programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej\nslužby na požiadanie. V právnej norme § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. zákonodarca definuje\npojem reklamy tak, že na účely uvedeného zákona je reklamou akékoľvek verejné oznámenie vysielané\nza odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť\npredaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť\niný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. Za vlastnú propagáciu zákonodarca\npovažuje činnosť vysielateľa určenú na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie,\nprogramy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním a programami. Na základe gramatického\na logického výkladu citovanej právnej normy - § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii v súlade s\ncieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi\nprerušiť vysielanie programu televíznou reklamou alebo telenákupom za predpokladu splnenia zákonom\nstanovenej podmienky, že vysielanie reklamy a telenákupu bude rozoznateľné a zreteľne oddelené\nod iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby,\npričom vo vysielaní televíznej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukovo-obrazové alebo\npriestorové prostriedky. Zo znenia právnej úpravy ustanovenej v právnej norme § 34 ods. 1 uvedeného\nzákona teda vyplýva, že zákonodarca v skutkovej podstate tejto právnej normy ustanovuje ako základnú\npodmienku rozoznateľné a zreteľne oddelené reklamy a telenákupu od iných častí programovej služby\na až splnením uvedenej zákonnej podmienky môže prichádzať do úvahy nezameniteľnosť reklamy\na telenákupu s inými zložkami programovej služby. Teda zákonodarca v uvedenej právnej úprave\npodmieňuje (ne)zameniteľnosť reklamy a telenákupu ich rozoznateľným a zreteľným oddelením od\niných častí programovej služby. Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním komunikátu k mediálnej\nkomerčnej komunikácie - reklama, telenákup, vlastná propagácia, sa musí vychádzať z obsahu a\n\núčelu predmetného komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím\nna jeho dopad na diváka, resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania predmetného komunikátu. Aj\nv prípade posudzovania splnenia zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 34 ods. 1\nzákona o vysielaní a retransmisii je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností daného prípadu a\nindividuálne posudzovať, či vysielateľ na oddelenie reklamy (telenákupu ako aj vlastnej propagácie) zvolil\ntaké zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky, ktorými zabezpečil jej rozoznateľné a zreteľne\noddelenie od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej\nslužby.\nZo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu v danej veci je zrejmé, že medzi\núčastníkmi nebolo sporné, že predmetné komunikáty naplnili znaky reklamy, sporným však bola aplikácia\nprávnej úpravy ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z.z., keď navrhovateľ namietal, že odporca v danej veci aplikoval uvedenú právnu normu\nna základe jej rozširujúceho výkladu.\nNajvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že zákonodarca určil vysielateľom povinnosť i/ realizovať\nvysielanie reklamy tak, aby bolo zjavné, že ide o reklamu a ii/ oddeliť vysielanie reklamy od iných\nzložiek programovej služby tak, aby priemerný recipient bol schopný odlíšiť reklamu i od iných zložiek\nprogramovej služby a súčasne, že zákonodarca ďalej v citovanom ustanovení bez bližšej špecifikácie\nuvádza (zrejme neuvádza), aké prostriedky majú byť použité na oddelenie reklamy.\nNemohol však najvyšší súd súhlasiť s názorom navrhovateľa, že v posudzovanom prípade boli z\njeho strany v rámci vysielania reklamných blokov splnené požiadavky definované ustanovením §\n34 ods. 1 zákona, pretože na porušenie povinnosti nestačí, aby oddelenie vysielania reklamy a\ntelenákupu bolo nezreteľné, porušením povinnosti uloženej týmto ustanovením je až situácia, kedy je\noddelenie vysielania reklamy a telenákupu nezreteľné až takým spôsobom, že v dôsledku toho došlo\nk zameniteľnosti reklamy a telenákupu s inými časťami programovej služby. Na to, aby odporca mohol\nkonštatovať takéto porušenie, by však musel preukázať, že k zameniteľnosti naozaj došlo, čo však\nnepreukázal.\nVychádzajúc z uvedeného vyššie, pokiaľ zákonodarca v zákonnej úprave ustanovenia § 34 ods.\n1 zákona č. 308/2000 Z.z. predpokladá pre vysielanie reklamy (i vlastnej propagácie programovej\nslužby) jej oddelenie rozoznateľným a zreteľným spôsobom od iných častí programovej služby, za\npoužitia zvukovo-obrazových alebo priestorových prostriedkov tak, aby nebola zameniteľná s inými\nzložkami programovej služby, bolo povinnosťou navrhovateľa pri prerušení vysielania programovej\nslužby dňa 30.03.2015 a dňa 06.04.2015 odvysielaním predmetných komunikátov použiť také zvukovoobrazové alebo priestorové prostriedky, ktorými by ich oddelil od vysielaného programu tak, aby nevznikli\npochybnosti o ich rozoznateľnom a zreteľnom oddelení a teda aj pochybnosti o ich (ne)zameniteľnosti\nod iných častí programovej služby. Posudzujúc spôsob odvysielania predmetných komunikátov v\ndanom prípade v kontexte vysielaného programu nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že v\nzmysle § 34 ods. 1 zákona splnil zákonné podmienky. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nesúhlasil\nani s námietkou navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu vychádza z extenzívneho výkladu citovaného\nustanovenia zákona, ktoré absolútne prekračuje povinnosti uložené vysielateľom zákonom, považujúc\nvýklad a aplikáciu citovaného ustanovenia odporcom za neudržateľnú, ktorá značne prekračuje rámec\nvymedzený zákonodarcom a rozhodnutím sú ukladané navrhovateľovi nové povinnosti, ktoré zákon\nnepredpokladá. Najvyšší súd tvrdenie navrhovateľa považoval za účelové.\n7.\nNajvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, že Rada v danom prípade\nzasiahla do jeho základného práva, ako vysielateľa, na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 v spojení s čl.\n13 ústavy zaručujúceho ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu\nprejavu, súhlasiac však s jeho tvrdením, že pre ústavne konformný výklad a aplikáciu ustanovenia §\n34 ods. 1 zákona (ako zákonný podklad pre obmedzenie práva navrhovateľa) je potrebné, aby bola\ndodržaná proporcionalita medzi sledovaným legitímnym cieľom obmedzenia a prostriedkami a formou,\nakou sa obmedzenie realizuje; pri obmedzovaní práva je vždy potrebné prihliadnuť aj na všeobecné\npodmienky obmedzenia práv podľa čl. 13 ústavy; opatrenia vyžadované od vysielateľov nemôžu byť\nzjavne neproporcionálne k cieľu sledovanému zákonom.\n\nSloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nCenzúra sa zakazuje.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nZ uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky vyplýva, že je v právomoci štátu\nzákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo\nvyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu\npráv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom\na zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku\ndôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 2 Dohovoru).\nV právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a\naj zodpovednosť. Takáto obmedzujúca právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v\nzákone č. 308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať\nad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona\no vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie\nprávnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodnú uvedenú námietku navrhovateľa. Právo\nna slobodu prejavu nie je absolutné. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje\nobmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 34\nods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným\ntlakom, ako aj autorov audiovizuálny diel zachovaním integrity týchto diel.\n8.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada mu ako vysielateľovi uložila neprimerane vysokú pokutu a žiadal\njej zníženie, najvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s touto jeho námietkou a jeho žiadosti na zníženie\npokuty vyhovieť.\nPodľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a/ upozornenie na porušenie zákona, b/ odvysielanie\n\noznamu o porušení zákona, c/ pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd/ pokutu, e/ odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu\nbez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť\npokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.\na/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1\npísm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319,- eur do 165 969,- eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497,- eur do 49 790,- eur, ak porušil podmienky na\nvysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nVychádzajúc z citovanej právnej úpravy a skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu mal\nnajvyšší súd preukázané, že navrhovateľ za porušenie povinnosti podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ.z. bol v minulosti sankcionovaný už viackrát, o čom svedčia rozhodnutia, na ktoré v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia odporca poukázal. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súčasne\nnáležite výšku uloženej pokuty odôvodnil zaoberajúc sa jednotlivými zákonnými požiadavkami v zmysle\nprávnej úpravy ustanovenej v § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Zákonodarca v právnej\núprave ustanovenej v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. stanovil rozpätie\nvýšky pokuty od 3 319,- eur do 165 969,- eur za porušenie podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej\nkomunikácie vrátane reklamy a telenákupu. Pokiaľ odporca uložil navrhovateľovi ako vysielateľovi\npokutu vo výške 4 000,- eur za odvysielanie dňa 30.03.2015 dvoch komunikátov, ktorými boli upútavky\nna programy Kredenc a Chart show a za odvysielanie dňa 06.04.2015 dvoch komunikátov, ktorými boli\nupútavky na programy Búrlivé víno a Need for Speed, ktoré naplnili znaky reklamy podľa § 32 ods. 1 v\nspojení s § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii (vlastná propagácia) a výšku spodnej hranici\nzákonného rozpätia pokuty za uvedené porušenie právnej povinnosti zakonodarca stnovil 3 319,- eur,\nodporca uložil navrhovateľovi pokutu za viacero skutkov na spodnej hranici zákonného rozpätia pokuty.\nV danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti navrhovateľa, že právne posúdenie porušenia\nprávnej povinnosti účastníkom konania (odvysielanie komunikátov majúcich znaky reklamy bez toho,\naby boli na začiatku zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné\ns inými zložkami programovej služby) a ukladanie sankcie za zistené porušenie patrí do výlučnej\nkompetencii správneho orgánu - Rade pre vysielanie a retransmisiu. Zákonodarca umožňuje ingerenciu\nsúdu do právneho posúdenia porušenia právnej povinnosti účastníkom konania a uloženia výšky\nsankcie len v zákonom rámci súdneho prieskumu (§ 245 ods. 2 O.s.p.), keďže opačný postup by\nspôsoboval zásah súdu do rozhodovacej právomoci správneho orgánu, čo nie je prípustné. Najvyšší súd\nv danej súvislosti upriamuje pozornosť tiež na to, že povinnosťou súdu v procese súdneho prieskumu\nzákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu je posúdiť, či postup a rozhodnutie\nsprávneho orgánu nevybočilo zo zákonného rámca, či skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre\nvydanie rozhodnutia boli zadovážené zákonným spôsobom a či úsudok správneho orgánu je v súlade\ns logickým a racionálnym uvažovaním.\nVychádzajúc z uvedeného ako aj zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, ak Rada\nna základe zákonného zmocnenia v danom prípade zistila, že navrhovateľ svojim konaním naplnil znaky\nskutkovej podstaty správneho deliktu porušením právnej povinnosti ukladanej mu zákonom o vysielaní\na retransmisii,\nza čo mu uložila sankciu - pokutu, skutkové zistenia zdokumentovala a tieto sa stali podkladom pre jej\nrozhodnutie, ktoré aj náležite odôvodnila, najvyšší súd považoval jej postup a rozhodnutie za súladné\nso zákonom.\n\nVzhľadom k uvedenému vo vzťahu k námietkam navrhovateľa najvyšší súd konštatuje, že Rada\nskutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala že predmetnými skutkami boli naplnené znaky\nporušenia zákona o vysielaní a retransmisii podľa uvedeného zákonného ustanovenia - § 34 ods. 1, ako\naj dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru\nuvedenému v preskúmavanom rozhodnutí. Najvyšší súd taktiež dôvody rozhodnutia odporcu považuje\nza logické, vyúsťujúce zo skutkových zistení danej veci. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval\nnámietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na\nvyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Súčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní takej\nvady, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p. v spojení s §\n492 ods. 1 S.s.p..\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 a s § 492\nods. 1 S.s.p.. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa § 2\nods. 4 veta druhá v spojení s § 17 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu a v konaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}