{"guid": "48d6123d-acff-4403-8dd8-5a16c469c0cd:85748140-b3c4-4551-b882-73825b0254c2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1", "spisova_znacka": "5Sž/11/2015", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/11/2015 z 28. 3. 2017", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2017, sp. zn. 5Sž/11/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1", "identifikacne_cislo": "9015010067", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2017-03-28", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/85748140-b3c4-4551-b882-73825b0254c2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/11/2015\n9015010067\n28. 03. 2017\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2017:9015010067.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: MAC\nTV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpenej: Advokátska\nkancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti odporkyni: Rada\npre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní o\nodvolaní navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/39/2015 zo dňa 25. augusta 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/39/2015 zo dňa 25. augusta 2015 p\notvrdzuje.\nNavrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného prostriedku vo\nvýške 500,- € na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu, v lehote 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozhodnutím č. RP/39/2015 zo dňa 25. augusta 2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu\n(ďalej len „odporkyňa“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/, zákona č.\n308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z. “), postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000\nZ.z. rozhodla tak, že navrhovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu pokutu určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ uvedeného zákona vo výške 1 000,- € za porušenie povinnosti\nustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona č.\n308/2000 Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa §\n67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\n2. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. malo spočívať v tom, že\nnavrhovateľka dňa 07.02.2015 v čase cca o 8:39 hod. odvysielala v rámci programovej služby JOJ\nprogram Dobrodružstvo v tábore bez označenia piktogramom vekovej vhodnosti, a ktorý obsahoval\nscény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na jeho kontextuálny\nvýskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter,\ndruh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej\nskupine maloletých od 12 rokov, t.j. klasifikačné kritérium, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5\nJednotného systému označovania opodstatňuje klasifikáciu programu ako nevhodného pre vekovú\nskupinu maloletých do 7 rokov, čím navrhovateľka odvysielaním programu bez označenia piktogramom\nvekovej vhodnosti nesprávne uplatnila Jednotný systém označovania.\n\n3. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka opravný prostriedok, ktorým sa domáhala, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie. Navrhovateľka namietala, že odporkyňa napadnutým rozhodnutím zasiahla do jej základného\npráva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu, slobodu prejavu a šírenia informácií,\ngarantovaných Ústavou SR a Dohovorom a to konkrétne ustanovenia čl.26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v\nspojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl.10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru.\nNavrhovateľka uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia boli záznam z vysielania\nprogramovej služby JOJ a prepis/popis skutkového stavu, avšak z obsahu administratívneho spisu\njednoznačne vyplýva, že odporkyňa buď nevykonala tieto dôkazy vôbec, alebo ich nevykonala v súlade\nso správnym poriadkom. Ak z rozhodnutia odporkyne vyplýva, že bolo postavené na skutočnostiach,\nktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu bolo nevyhnutné, aby z\nobsahu spisového materiálu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili\ns obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn., že tento záznam skutočne vzhliadli. Vykonanie tohto\ndôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa § 22 ods. 1\nsprávneho poriadku. Takýto dôkazný prostriedok (obhliadku podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku) nie je\nmožné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na\nvec, navyše nie nestranným. Správne trestanie nie je možné, ak mu nepredchádza spravodlivé konanie,\nktoré je založené na riadnom preskúmaní skutkového stavu veci a vykonanom dokazovaní, ktoré bez\ndôvodných pochybností preukazuje, že došlo k spáchaniu administratívneho deliktu. S ohľadom na\nšpecifikum kolektívneho rozhodovania Rady, je teda zrejmé, že všetci členovia Rady, ktorí rozhodujú o\nadministratívnom delikte sa musia osobne oboznámiť so všetkými dôkazmi a tieto v súlade s procesnými\npredpismi vykonať. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by sa akýkoľvek člen Rady oboznámil\ns jedinými dôkazmi v konaní a taktiež nevyplýva, že ak sa aj oboznámil s predmetnými dôkazmi,\ntieto neboli vôbec vykonané, keďže o ich vykonaní nebola spísaná zápisnica. Vyhotovenie zápisnice z\nvykonania dôkazu v súlade s § 22 ods. 2 a 3 správneho poriadku je významnou procesnou zárukou,\npretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje\nnajmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenie úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis\npriebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa správneho poriadku. Zo samotnej\npovahy obhliadky ako procesného úkonu vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je\nnenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú\nanalýzu/prepis/popis bez tohto, aby členovia Rady obrazovo-zvukový záznam, za ktorý môžu uložiť\nciteľnú sankciu, na vlastné oči videli. Namietala, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala\nv rozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav\nje v rozpore s obsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného\nsenátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 3. apríla 2012. Skutočnosť, že\npovinnosť uložená ustanovení § 21 ods. 1 správneho poriadku je odrazom práva na spravodlivé konanie\nvyplýva aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lisica c/a Chorvátsko 20100/06 z\n25. februára 2010, keď skonštatoval, že nestačí, aby bola spravodlivosť len vykonaná, ale je potrebné,\naby bolo viditeľné, ako bola spravodlivosť vykonaná.\n4. Navrhovateľka ďalej uviedla, že zásah do jej slobodného prejavu v podobe rozhodnutia odporkyne\nje možný len, ak by ohrozil niektorý z chránených záujmov podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR alebo článku\n10 ods. 2 Dohovoru, na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu a zároveň, ak by bolo\ntakéto obmedzenie proporcionálne k sledovanému cieľu. Zdôraznila, že väčšinu základných práv možno\nobmedziť v akomkoľvek verejnom záujme. Sloboda prejavu sa neradí do takto spojenej väčšiny. Slobodu\nprejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré sa výslovne uvádzajú v čl. 26\nods. 4 Ústavy SR. Ak orgán verejnej moci zasahuje do základného práva navrhovateľky, alebo toto\nobmedzuje, je na ňom, aby preukázal, že na to existoval legitímny dôvod vychádzajúci z verejných\nzáujmov vymedzený v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a takýto zásah bol zároveň proporcionálny. Odporkyňa\nskúmala, či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej\npodmienky tzn. či obmedzenie bolo ,,predpísané“ právnym predpisom o sile zákona a prostredníctvom\nosvedčenia len prvej materiálnej podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu. Obmedzovanie\npráva navrhovateľky vysielať audiovizuálny obsah bez jeho označovania grafickými symbolmi vhodnosti\nje potrebné kategorizovať ako obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Po osvedčení skutočnosti, tzn.\nexistencii ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., už odporkyňa neskúmala, či je obmedzenie\nslobody prejavu proporcionálne, resp. ju skúmala nevhodne a nedostatočne. Napadnuté rozhodnutie\nje preto nedostatočne a nezrozumiteľne odôvodnené. Rozhodnutím odporkyne došlo síce k zásahu do\n\nslobody prejavu navrhovateľky na základe § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (formálna podmienka) a\ntento zásah (obmedzenie) bol vykonaný na základe chráneného verejného záujmu ochrany mravnosti\npodľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (prvá materiálna podmienka), ale nebol proporcionálny (druhá materiálna\npodmienka). Uviedla, že čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú\nklauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani v prípade ak\nby akékoľvek ustanovenie zákona (napr. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.) im dávalo kompetenciu\nnad jeho aplikovaním a vynucovaním. V tejto súvislosti dala súdu do pozornosti test proporcionality,\naplikovaním ktorého vyvodila záver, že obmedzujúci zásah (napadnuté rozhodnutie) síce spĺňa kritérium\nvhodnosti (dostatočne dôležitého cieľa), nakoľko smeruje k ochrane mravnosti mládeže, avšak nespĺňa\nkritérium racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, nakoľko obmedzením slobody prejavu\nnie je možné dosiahnuť akceptovateľný stav, ktorým je ochrana mládeže. Uviedla, že legitímny cieľ\n(ochrana mravnosti mládeže) je potrebné vnímať celoplošne v rámci prijímania všetkých informácií zo\nstrany všetkých zdrojov, ktoré sú mládeži prístupné. Poukázala na to, že v dnešnej dobe plurality médií\npočnúc tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych\nsietí uvedenú zákonnú požiadavku na označovanie programov grafickým symbolom vhodnosti pre\nurčité vekové skupiny divákov vzťahujúcu sa výlučne len na informácie (programy) šírené len tými\nvysielateľmi, ktorí získali licenciu na vysielanie pre územie Slovenskej republiky a nevzťahujúcu sa\nna informácie šírené ostatnými zdrojmi informácií, ktoré sú mládeži dostupné najmenej v rovnakom\nrozsahu, nemožno odôvodniť všeobecnou ochranou mravnosti mládeže pretože takýmto spôsobom jej\nuplatňovania nie je možné dosiahnuť legitímny cieľ, ktorým má byť ochrana mravnosti celej mládeže\nna území Slovenskej republiky pred nevhodným audiovizuálnym obsahom. Aj pri skúmaní otázky\nnevyhnutnosti zásahu je preto potrebné konštatovať, že táto požiadavka nebola splnená. Uviedla, že\npredmetné obmedzenie slobody prejavu nie je proporcionálne tiež z dôvodu, že divákom je v súčasnosti\nprístupný ,,neoznačený“ obsah, pri ktorom sa neaplikuje označovanie programov na základe vyhlášky\no Jednotnom systéme označovania v takej miere, že ohrozenie práv divákov vysielaním navrhovateľky\nje marginálne. Navrhovateľka má za to, že ochranu mravnosti mládeže zo strany štátu je možné\nvnímať výlučne v rovine primárnej povinnosti štátu, znamenajúcej povinnosť vytvorenia podmienok na\njej napĺňanie (napr. zabezpečenie výchovy mládeže v rámci vzdelávacieho procesu). Ochrana mravnosti\nv sekundárnej rovine patrí výlučne osobám, ktoré sú zodpovedné (oprávnené) k výchove mládeže, čiže\nsamotným rodičom. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nII. ÚS 307/2014-45 zo dňa 18.12.2014.\n5. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že navrhovateľka podala opravný\nprostriedok oneskorene, nakoľko napadnuté rozhodnutie jej bolo doručené dňa 24.09.2015, pričom\nopravný prostriedok bol doručený najvyššiemu súdu až dňa 12.10.2015, t.j. po uplynutí 15-dňovej lehoty\nustanovenej v § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z..\n6. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že podkladom pre\nvydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu\nskutočného stavu veci. Záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom\nkonaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania\npodkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na právnu úpravu v § 34 ods. 3 správneho\nporiadku bola navrhovateľka povinná navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú jej známe.\nPoukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mala odporkyňa za to, že\nposkytla navrhovateľke možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť\ndôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľka bola súčasne poučená, že pokiaľ svoje\npráva nevyužije odporkyňa rozhodne aj bez jej stanoviska. Podkladmi pre vydanie rozhodnutia boli\nzáznam vysielania a prepis/popis skutkového stavu. Odporkyňa pri rozhodovaní nepoužila žiadne ďalšie\npodklady, nakoľko dospela k záveru, že skutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený, a\nto preskúmaním vyššie uvedených podkladov pre rozhodnutie, súčasťou ktorého bolo aj zhliadnutie\nzáznamov vysielania predmetného programu odporkyňou. Spochybnenie sledovania programu nemá\nracionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami,\nktoré sú navyše zavádzajúce. Odporkyňa súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že písomný prepis/popis\nskutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko\npísomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho\nkonania. Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamov vysielania,\navšak vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného\nrozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané\n\ndianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mala zato, že navrhovateľka v rámci správneho konania ani\nvo svojom písomnom stanovisku k predmetu správneho konania neuviedla žiadne konkrétne námietky\nvoči podkladom pre rozhodnutie, nepovažovala záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za\nsporný s poukazom na to, že ani sama navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým stavom\npopísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dala do\npozornosti okrem iných aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010,\n3Sž/22/2012.\n7. Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, ktorou namietala nedostatočné odôvodnenie existencie a\nsplnenia podmienok proporcionality na možné obmedzenie slobody prejavu, odporkyňa uviedla, že\nDohovor v čl. 10 ako aj Ústava SR zakotvuje pre každého právo na slobodu prejavu, rovnako však\nustanovujú možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií. Sloboda\nprejavu je garantovaná len do takej miery, pokiaľ nezasahuje do práv a slobôd iných. Obmedzenie\nslobody prejavu musí: a) vyplývať zo zákona, b) byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, c) sledovať\nlegitímny cieľ. Adjektívum ,,nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru zahŕňa naliehavú sociálnu\npotrebu, pričom vnútroštátne orgány zmluvných štátov majú určitý rozsah voľnej úvahy na posúdenie\njej existencie, a to samozrejme s európskou kontrolou. Nevyhnutnosť zároveň znamená nemožnosť\ndosiahnuť cieľ obmedzenia iným spôsobom. Pojem ,,nevyhnutnosť“ sa musí vždy posudzovať ad\nhoc s legitímnym cieľom. Ústava zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne,\nako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia\na mravnosti. Účelom ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je práve ochrana práv a\nslobôd iných, ochrana maloletých divákov pred nevhodným obsahom. Podmienka legality a legitimity\nje teda nepochybne splnená. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch\nrovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinnosti všeobecne\nzáväzným právnym predpisom, v tomto prípade ustanovením § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže\nzákonodarca využil ústavné splnomocnenie v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR na zakotvenie tohto obmedzenia\nformou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný. Pokiaľ ide o druhú rovinu skúmania\nproporcionality t.j. uplatnenie zákonom dovolenej voľnej úvahy na konkrétnu vec, odporkyňa má za to,\nže aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je v každom konkrétnom prípade otázkou\nposúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. V danom prípade je\nsloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie\npovinnosti vysielateľa zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania zakotvenej v ustanovení §\n20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, ktorou namietala, že dopad\nobmedzujúceho zásahu na zvýšenie miery ochrany mravnosti mládeže je v dôsledku množstva zdrojov\naudiovizuálneho obsahu nepodstatný, odporkyňa poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn.\n5Sž/24/2013, 5Sž/14/2013 a 7Sž/10/2013. Skutočnosť, že navrhovateľka nevidí naliehavú spoločenskú\npotrebu v uplatňovaní Jednotného systému označovania v televíznom vysielaní, neznamená, že táto\npotreba v spoločnosti neexistuje, práve naopak existuje, keďže zákonodarca ju stanovuje osobitným\npredpisom a to vyhláškou č. 589/2007 Z.z., resp. jej novelou č. 446/2013 Z.z. Odporkyňa s poukazom\nna vyššie uvedené žiadala, aby najvyšší súd opravný prostriedok navrhovateľky postupom podľa § 250p\nO.s.p. odmietol. V prípade, ak najvyšší súd zhodnotí, že opravný prostriedok bol podaný včas žiadala,\naby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.\n8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s §§ 250l a\nnasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po\noboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že opravný\nprostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.\n9. Podľa § 492 ods. 1 S.s.p. konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n10. Podľa § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm.\nc/ až e/ možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.\n\n11. Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských\nreláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v\noblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má\npostavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom\na osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§\n5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre\nvysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“).\n12. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti\nvýkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\n13. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej\nvhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania\nustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“).\n14. Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona,\nodvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo\njeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\n15. Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663,- € do 66 387,- € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 99,- € do 19 916,- €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie\nprogramov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3).\n16. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania\na následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné\nobohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom\nv rámci vlastného samoregulačného systému.\n17. Podľa § 1 ods. 3 písm. k/ vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, multimediálne diela,\nprogramy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy\nalebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné pre vekovú skupinu\nmaloletých do 12 rokov, ak obsahujú slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom\nna ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a\nvzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať\nza primerané vekovej skupine maloletých od 12 rokov.\n18. Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, zvukové záznamy umeleckého\nvýkonu, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie, programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré primárne nie sú vyrobené a určené\nmaloletým a neobsahujú kritériá nevhodnosti alebo neprístupnosti, sa klasifikujú ako vhodné pre všetky\nvekové skupiny maloletých.\n\n19. Podľa § 6 ods. 17 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, zvukové záznamy umeleckého\nvýkonu, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre\nvšetky vekové skupiny maloletých sa môžu označiť písmenom U v zelenej farbe; grafické zobrazenie\nsymbolu označenia je uvedené v prílohe pod poradovým číslom 6.\n20. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,\n53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\n21. podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\n22. Podľa § 22 ods. 2 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\n23. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n24. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odporkyňa v\npredmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážila\ndostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistila skutočný stav veci, v konaní\npostupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako účastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej\nvady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie\npovažoval za súladné so zákonom.\n26. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n27. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\n28. Podľa § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\n29. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší\nsúd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a\nuloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom\n\ndopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj\nnásledky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie\nsprávneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej\nzodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.\n30. Najvyšší súd sa prednostne zaoberal námietkou odporkyne týkajúcou sa včasnosti podania\nopravného prostriedku. Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že napadnuté rozhodnutie\nč. RP/39/2015 zo dňa 25. augusta 2015 bolo doručené do vlastných rúk právneho zástupcu\nnavrhovateľky dňa 24.09.2015. Dňom 25.09.2015 začala navrhovateľke v súlade s § 64 ods. 6 zákona\nč. 308/2000 Z.z. plynúť 15-dňová zákonná lehota na podanie opravného prostriedku. Posledným dňom\nlehoty na podanie opravného prostriedku bol 09.10.2015. Vzhľadom na to, že navrhovateľka podala\nopravný prostriedok elektronicky dňa 09.10.2015, t.j. v posledný deň zákonnej lehoty, najvyšší súd\nkonštatuje, že opravný prostriedok podala navrhovateľka včas.\n31. Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že odporkyňa uložila navrhovateľke\npodľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 3 písm.\nc/ uvedeného zákona vo výške 1 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z.\nje pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť\nna účet uvedený v rozhodnutí.\n32. Najvyšší súd ďalej zistil, že oznámením o začatí správneho konania doručeným navrhovateľke\ndňa 14.05.2015 sa začalo správne konanie č. 352/SKO/2015. Navrhovateľka bola súčasne vyzvaná,\naby v lehote do 10 dní od doručenia tohto oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3\nsprávneho poriadku zaslala svoje stanovisko, prípadne navrhla dôkazy a vyjadrila sa k podkladom\npre rozhodnutie v správnom konaní. Zároveň bola upozornená, že pokiaľ svoje práva v stanovenej\nlehote nevyužije, odporkyňa môže rozhodnúť vo veci aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady\na dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Prílohou\noznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu. Dňa 01.06.2015 bola\nnavrhovateľke doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v lehote do 5 dní\nodo dňa jej doručenia. Navrhovateľka sa k predmetnej výzve odporkyne nevyjadrila. Podkladmi pre\nvydanie rozhodnutia odporkyne boli záznam vysielania programu Dobrodružstvo v tábore odvysielaného\nna programovej službe JOJ dňa 07.02.2015 v čase o cca 8:39 hod. a prepis/popis skutkového stavu.\n33. K námietke navrhovateľky, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym\nporiadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o obhliadke záznamu predmetného vysielania, najvyšší súd\nuvádza, že zákonodarca v právnej norme § 22 ods. 1 správneho poriadku ustanovuje, že správny orgán\nspisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci\nkoná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej\nnormy je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a\nto podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje\npísomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje\nzamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny\n(§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá\nvyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala žiadne stanovisko\na teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nuvedených v oznámení o začatí správneho konania - prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu\noznámenia, ako aj nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by\nodporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného vzhliadnutia\nodvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla až v opravnom prostriedku proti\nrozhodnutiu odporkyne.\n34. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice, resp. iného\nzáznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie\nje možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. <., keď navrhovateľka v priebehu správneho konania\n\nnepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej\npovinnosti. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav\nveci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník\nsprávneho konania ma právo na súčinnosť v správnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku\na súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy mu\nznáme na podporu svojich tvrdení. Uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka\nsprávneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako\nsa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale\ni povinnosť navrhnúť jej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretože ak svoje právo na\nsúčinnosť v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena\nna preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, že vo veci právnych porušení\nkladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa však navrhovateľka v\nopravnom prostriedku bránila len tým, že odporkyňa v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí\nzáznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej\npovinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.\nNavrhovateľka v tejto súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního\nsoudu ČR sp.zn. 7As/57/2010 <. z 03.04.2012. Najvyšší súd zastáva názor, že odkaz na rozhodnutie\nsúdu Českej republiky, nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.), a teda nemôže\nbyť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozhodnutia. Zodpovedá len skutočnosti, že slovenský\nprávny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné a preto bez ďalšieho\npodrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v\npraxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Je potrebné uviesť,\nže právne závery Nejvyššího správního soudu ČR, na ktoré navrhovateľka poukazuje, vychádzajú z\nprísnejšej právnej úpravy Správního řádu (§ 18 ods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom\nprávnom poriadku, podľa ktorého má správny orgán povinnosť spísať „protokol o úkone dokazovania“\nv správnom konaní vykonanom „mimo ústního jednání“. Najvyšší súd zastáva názor, že vzhľadom na\nvyššie uvedené, nie je možné automaticky prijať názor českého súdu, ktorý je dokonca kreovaný z\nprávnej úpravy platnej a účinnej na inom území, než je územie Slovenskej republiky, keďže v správnom\nporiadku takáto právna úprava absentuje.\n35. Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom prípade zasiahla do\njej základných práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom, konkrétne čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.\n1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení\ns čl. 1 Dohovoru. Za nedôvodnú považoval aj námietku, že odporkyňa sa posúdením kritérií legality,\nlegitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne, resp.\nkritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich\nexistenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\na nezrozumiteľnosť a súčasne odporkyňa týmto konaním jej odňala možnosť konať pred orgánom\nverejnej moci a súdom.\n36. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\n37. Podľa čl. 26 ods.1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným\nspôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice\nštátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie\nsa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu\na právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti.\n\n38. Podľa čl.10 ods.1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n39. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým\nformalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n40. Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva,\nže je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.\n10 ods. 2 Dohovoru).\n41. V právnom poriadku Slovenskej republiky zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti\na aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\n42. Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci odporkyne presadzovať záujmy\nverejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym\nhodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie\na vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods.1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa\nzákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za\nporušenie právnej povinnosti (§ 5 ods.1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\n43. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľky týkajúcu\nsa porušenia zásady proporcionality a údajnej diskriminácie navrhovateľky. Najvyšší súd v tejto\nsúvislosti uvádza, že právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR.\nako aj článok 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým\nv tomto prípade je zákon č. 308/2000 Z.z., sledujúc ochranu mravného vývoja maloletých, ktorý\nmôže byť obsahom vysielaného programu ohrozený. Ustanovenie povinnosti v § 20 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z. nepochybne odráža záujem spoločnosti na označovaní programov v televíznom\nvysielaní podľa vekovej vhodnosti. Pokiaľ sa týka zásady proporcionality, odporkyňa sa dostatočne\nvysporiadala s touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba\nna uplatňovanie Jednotného systému označovania, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa podľa\nurčitých kritérií, ktoré programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Nemožno opomínať skutočnosť,\nže maloletí sú najnáchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní svojho\nsprávania a vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto želateľné, aby prezentovanú\nformu správania a vyjadrovania protagonistov posudzovaného programu, považovali maloletí diváci\nza normálne, prípadne hodné napodobňovania. Okrem toho v súvislosti s nastolenou problematikou\nnajvyšší súd odkazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sž/2/2012 zo dňa 6. marca 2012, v\nktorom judikoval, že „účelom právnej úpravy označovania programov jednotným systémom označovania\nprostredníctvom poskytnutia informácie rodičom maloletých za účelom ich rozhodovania o umožnení\nsledovania programov maloletými, je zabezpečenie maximálnej možnej ochrany maloletých pred\nmožnými negatívnymi vplyvmi televízneho vysielania na ich vývoj“. Neobstojí preto ani námietka\nnavrhovateľky spočívajúca v tvrdení o primárnej povinnosti štátu, znamenajúcej povinnosť vytvorenia\n\npodmienok na jej napĺňanie (napr. zabezpečenie výchovy mládeže v rámci vzdelávacieho procesu) a\nsekundárnej zodpovednosti rodičov alebo zákonných zástupcov za riadny morálny a psychický vývin\nmaloletých. Porovnávanie uvedeného porušenia Jednotného systému označovania s inými zdrojmi\nšírenia informácií napr. tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií\na sociálnych sietí a pod., kde takáto regulácia zabezpečená zo strany štátu absentuje, považuje najvyšší\nsúd za bezvýznamné. Len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že závery nálezu ústavného súdu sp.zn. II.\nÚS 307/2014 zo dňa 18. decembra 2014 nemožno aplikovať na prípad navrhovateľky posudzovaný v\ntomto konaní z dôvodu rozdielnych skutkových okolností prípadu navrhovateľky, ktoré boli predmetom\nposúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré vyplývali z porušenia inej zákonom č. 308/2000\nZ.z. ustanovenej povinnosti navrhovateľky.\n44. Vo vzťahu k všetkým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že dôvody\nrozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyplývajúce zo skutkových zistení v danej veci. Odporkyňa\nv napadnutom rozhodnutí dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne\núvahy, ktoré ju viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí, pričom jej záver je určitý a\nzrozumiteľný. Nebolo preukázané, že odporkyňa by sa v konaní dopustila takej vady, ktorá by mohla\nmať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu odporkyňa v\ndanej veci výšku pokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania, trvaním,\nnásledkami, spôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad.\nNajvyšší súd výšku uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a\nnezistil dôvody na jej zníženie. Najvyšší súd preto rozhodnutie odporkyne č. RP/39/2015 zo dňa 25.\naugusta 2015 podľa § 250q ods. 3 O.s.p. v spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a\nzákonné.\n45. O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 1 písm. a/\na § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa\nktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- €. Navrhovateľke\nsa týmto písomne vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet\npodľa priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\n46. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1\nS.s.p.. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní nebola neúspešná.\n47. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}