{"guid": "4a1a3293-23ee-4899-bb7b-428180727872:6fae4751-339f-4402-bc49-cc0391a8643b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2", "spisova_znacka": "6Sž/5/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/5/2015 z 22. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2017, sp. zn. 6Sž/5/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2", "identifikacne_cislo": "9015010035", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2017-04-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6fae4751-339f-4402-bc49-cc0391a8643b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/5/2015\n9015010035\n22. 04. 2017\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2017:9015010035.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Moniky Valašíkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky:\nMAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni: Rada\npre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, P.O.BOX 155, v konaní o opravnom\nprostriedku navrhovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne zo dňa 28. apríla 2015,\nč. RP/21/2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne zo dňa 28. apríla 2015, č. RP/21/2015\no t v r d z u j e.\n\np\n\nNavrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na bankový účet podľa\npriloženého platobného predpisu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 28. apríla 2015, č. RP/21/2015 vydaným v\nsprávnom konaní č. 98-SKO/2015 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods.1, písm. g/ a h/,\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon\no vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľke ukladá podľa § 64 ods. 1, písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. a/ uvedeného zákona vo výške 5.000 €\nza porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 tohto zákona tým, že dňa 23.11.2014 cca 12:02 hod.\nodvysielala v rámci programovej služby JOJ program Ťažko zamilovaný, ktorý označila ako nevhodný\npre maloletých do 7 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium „zobrazenie\nnahoty, ktoré nie je v bežnom rodinnom prostredí a na verejnosti a ktoré by mohlo vyprovokovať\nzáujem o sexuálne vzťahy a predčasné prebudenie sexuálnych pudov maloletých detí“, „expresívne\nvyjadrovanie“, „vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá, ktoré vzhľadom\nna ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a\nvzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať\nza primerané vekovej skupine maloletých do 15 rokov“, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 jednotného\nsystému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15\nrokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania a súčasne za porušenie\npovinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe\n\nJOJ dňa 23.11.2014 cca 12:02 hod. v trvaní cca 148 minút a 15 sekúnd (vrátane reklamných prerušení)\nprogram Ťažko zamilovaný prerušila zaradením reklamy päťkrát.\nRada súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a\nretransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nII.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporkyne v zákonnej lehote podala opravný prostriedok navrhovateľka.\nŽiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil\nna ďalšie konanie. Súčasne žiadala náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku tvrdila, že napadnutým rozhodnutím bola ukrátená na svojich\nprávach. Namietala, že napadnutým rozhodnutím Rada zasiahla do jej základného práva na spravodlivé\nsúdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu, slobody prejavu a šírenia informácií, garantované Ústavou\nSR a Dohovorom (č. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 5, č. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl.\n4 ods. 4 Protokolu č. 7 a čl. 6 ods. 1 s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru);\nnevykonala dôkazy, resp. nevyhotovila zápisnice o vykonaní dôkazu, čo predstavuje postup Rady\nako správneho orgánu, ktorý bol nezákonný a spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady;\nabsolútne nijakým spôsobom neodôvodnila splnenie podmienok na možný zásah slobody prejavu\nvo vzťahu k výroku II. napadnutého rozhodnutia a napokon uviedla, že došlo k splneniu podmienok\npredpokladaných Ústavou na obmedzenie slobody prejavu navrhovateľky a takéto obmedzenie bolo\nproporcionálne. Namietala, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom alebo\nnevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do\npráva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu; nedostatočné (žiadne) odôvodnenie\nvo vzťahu k splneniu podmienok na obmedzenie slobody prejavu predstavuje zjavný zásah do práv\nnavrhovateľky na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu a tiež, že obmedzenie slobody\nprejavu bez existencie proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte) je možné považovať za\nvážny zásah do práva na slobodu prejavu navrhovateľky.\nNavrhovateľka uviedla, že Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania ako aj v napadnutom\nrozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznamy z vysielania\nprogramu, prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1\nzákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 1 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku\nvytýkala Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných\nprogramov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami\nsprávneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu Rady, že\nsa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila, považoval v priamom rozpore s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutiu, ako aj v rozpore s administratívnym spisom, keďže z vykonania tohto dôkazu\nneexistuje žiaden záznam - zápisnica, s poukazom na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,\nakým spôsobom tak urobila. Dôvodila, že zo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v\nsprávnom konaní, vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom\nv konaní pred Radou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis\nbez toho, aby členovia Rady obrazovo zvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu, na vlastné\noči videli. Tvrdila, že vykonanie dôkazov, resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov (ohliadky\npredmetného záznamu z vysielania) má pre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný\nvýznam.\nVyslovila názor, že Rada je označené podklady pre rozhodnutie (záznamy z vysielania) povinná\nvykonať zákonným spôsobom a po ich vykonaní vyhotoviť zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho\nporiadku a až takýmto zákonným spôsobom zistený obsah záznamu z vysielania, ktorý je zachytený v\nzápisnici, je spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia, ku ktorému musí mať vysielateľ možnosť sa\nvyjadriť. Poukazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho\nspisu musí byť aj zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedla, že\nvyhotovovanie zápisnice po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o\n\nhlasovaní členov Rady a jej absencia sa nemôže aj s pohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku\npovažovať za zákonný postup Rady. V danej súvislosti súčasne poukázala na rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva vo veci Lisica v Chorvátsko, v ktorom Európsky súd potvrdil svoj konštantný\nprávny výklad práva na spravodlivé súdne konanie, keď konštatoval, že nestačí, aby bola spravodlivosť\nvykonaná, ale je potrebné, aby bolo viditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.\nNavrhovateľka uviedla, že z napadnutého rozhodnutia, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že\nRada obmedzila jej právo na slobodu prejavu na základe ochrany mravnosti, avšak len vo vzťahu\nk výroku I. napadnutého rozhodnutia. Namietala, že Rada nijakým spôsobom neodôvodnila a ani\nneskúmala, či je možné zasiahnuť do slobody prejavu aj v súvislosti s výrokom II. napadnutého\nrozhodnutia. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie je vo vzťahu k výroku II. nedostatočne (vôbec)\nneodôvodnené, čím sa stáva nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť.\nĎalej poukazovala navrhovateľka na nedodržanie zásady proporcionality, nakoľko neexistuje naliehavá\nspoločenská potreba na tom, aby došlo k takémuto obmedzeniu slobody vysielateľa. Test proporcionality\nje klasický, založený na nasledujúcich troch krokoch (test vhodnosti, test nevyhnutnosti a napokon\ntest proporcionality v užšom zmysle). Uviedla, že v dnešnej dobe plurality médií, ktoré sprostredkúvajú\nmládeži kvantum informácií, uvedenú zákonnú požiadavku na označovanie informácií (programov)\ngrafickým symbolom vhodnosti pre určité vekové skupiny divákov vzťahujúcu sa výlučne len na\ninformácie (programy) šírené len tými vysielateľmi, ktorí získali licenciu na vysielanie pre územie SR a\nnevzťahujúcu sa na informácie šírené všetkými ostatnými zdrojmi informácií, ktoré sú mládeži dostupné\nnajmenej v rovnakom rozsahu, nemožno odôvodniť všeobecnou ochranou mravnosti mládeže, pretože\ntakýmto spôsobom jej uplatňovania nie je možné dosiahnuť legitímny cieľ, ktorým má byť ochrana\nmravnosti celej mládeže na území SR pred nevhodným audiovizuálnym obsahom. Podľa navrhovateľky\nnie je možné dosiahnuť legitímny cieľ ochrany mravnosti tým, že Rada obmedzujúcim zásahom obmedzí\nvýlučne len jeden z týchto zdrojov a ostatné zdroje zostanú zo strany štátu nedotknuté. Ochrana\nmravnosti, ktorá je oprávnená k výchove mládeže patrí samotným rodičom a oni majú právo rozhodovať\no tom, aký audiovizuálny obsah je v súlade s ich presvedčením o miere mravnosti, ktorú má ich\ndieťa mať a v prípade, že štát nijakým spôsob nezasahuje do výchovy mládeže, ktorá sa odohráva v\nsúkromí domova, nie je možné obmedzujúci zásah v prejednávanej veci považovať za nevyhnutný. Miera\nuspokojiteľnosti práva štátu na ochranu mravnosti vyplýva z možných dopadov, ktoré bol obmedzujúci\nzásah spôsobilý vyvolať vo vzťahu k naplneniu legitímneho cieľa a teda je možné konštatovať, že\nmožné dôsledky obmedzujúceho zásahu na zvýšenie miery ochrany mravnosti mládeže boli mizivé a\nnepodstatné, tzn. že miera uspokojiteľnosti bola nízka.\nIII.\nOdporkyňa k opravnému prostriedku navrhovateľky sa vyjadrila tak, že navrhla napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporkyňa nesúhlasila s námietkami navrhovateľky uvedenými v\nopravnom prostriedku. Zastávala názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila\nskutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jej\nrozhodnutie je riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov a\nnapadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho\nzákonnosť a rovnako ani jej postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nK námietke navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že podkladom pre\nvydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu\nskutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom\nkonaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania\npodkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Uviedla, že vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú\nv § 34 ods. 3 správneho poriadku bola navrhovateľka povinná navrhnúť na podporu svojich tvrdení\nuvedených vo vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú jej známe. Poukazom na skutkové\nzistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mala za to, že Rada poskytla navrhovateľke možnosť\nvyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich\ntvrdení, pričom navrhovateľka bola súčasne poučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije, Rada rozhodne\n\naj bez jej stanoviska, pričom navrhovateľka svoje právo nevyužila, keď na výzvu Rady svoje vyjadrenie\nnepredložila. Konštatovala, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že\nje možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah\nje predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany\nnavrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasila s tvrdením\nnavrhovateľky, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so\nzápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným\nprejavom zásady písomnosti správneho konania,\nkeď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného\nna technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený aj v\npodobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho\nkonečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej\npodoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mala\nzato, že keďže navrhovateľka v rámci správneho konania nepodala písomné stanovisko k predmetu\nsprávneho konania a ani inak neuviedla žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie,\nnepovažovala záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, že ani sama\nnavrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a\npredmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dala do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012, 6Sž/21/2012 a 6Sž/7/2014, 7Sž/1/2013,\n5Sž/14/2013, 7Sž/10/2013 a 3Sž/18/2013. Odporkyňa uviedla, že predpis Rada doručila navrhovateľke\nako prílohu oznámenia o začatí predmetného správneho konania, ktorá ho tiež upovedomila o tom, že\nbude podkladom pre rozhodnutie a vyzvala ho na vyjadrenie. Konštatovala, že záznam z vysielania je\nobdobný ako listina, ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom\nnosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade záznamu z vysielania sa správny orgán\nnajprv presvedčí o jeho pravosti a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo vyžiadaní, v prípade\nzáznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či bol skutočne získaný záznam vysielania\ntoho - ktorého vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré\nje na dátovom nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny ani o zhliadnutí záznamu vysielania\nsa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím.\nPoukázala na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu\nbyť len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená,\nže Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú\npovahu, tvrdiac, že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Mala za to,\nže nebol dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu. Zdôraznila, že Rada v\nprípade vykonania dôkazu nijakým spôsobom nepochybila, dôsledne zistila skutočný stav veci a pri jeho\nzisťovaní postupovala v súlade so zákonom.\nOdporkyňa nesúhlasila ani s ďalšími námietkami navrhovateľky, týkajúcimi sa toho, že Rada absolútne\nnijakým spôsobom neodôvodnila splnenie podmienok na možný zásah do slobody prejavu vo vzťahu\nk výroku II. napadnutého rozhodnutia. Požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania\naudiovizuálnych diel, zakotvená v ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany\ndiváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v\nzáujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je\njasne postulovaná smernicou o AVMS a taktiež je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR.\nOkrem toho, rozhodnutiami Rady, ktorými mu uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona,\nuž bola navrhovateľka oboznámená s výkladom Rady ohľadne predmetného ustanovenia. Predmetná\npovinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media\nAG, sp. zn. C-6-98, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo obmedzenie slobody prejavu v tomto\nprípade neproporcionálne. NS SR sa už opakovane zaoberal výkladom predmetného ustanovenia, ako\naj prípustnosti sankcionovania vysielateľov za jeho porušenie, pričom rozhodnutie odporkyne potvrdil.\nJedná sa napríklad o rozsudky NS SR vo veciach sp. zn. 2Sž/27/2012, 3Sž/12/2013, 3Sž/2/2013,\n5Sž/11/2013, 6Sž/11/2013 alebo 8Sž/7/2012.\nOdporkyňa k námietke o neproporcionálnom zásahu do slobody prejavu poukazujúc na nenaplnenie\nkritérií (trojstupňový test proporcionality) poukázala na podobné námietky, ktoré navrhovateľka uviedla aj\nv konaní vedenom na NS SR pod. sp. zn. 2Sž/11/2013, 5Sž/24/2013, 5Sž/14/2013 alebo 7Sž/10/2013,\no ktorých už rozhodol NS SR a skonštatoval, že sú právne bezvýznamné. V rozsudku NS SR pod.\nsp. zn. 2Sž/11/2013 rozhodnutie Rady v celom rozsahu potvrdil a uviedol, cit.: „Pokiaľ ide o námietky\n\nnavrhovateľa týkajúce sa nenaplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho práva\nna slobodu prejavu, tieto vyhodnotil senát najvyššieho súdu ako zavádzajúce, účelové a nemajúce\noporu v právnej úprave. ...“ Odporkyňa nesúhlasila s tým, že pochybila pri posudzovaní naplnenia\nkritérií podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Skúmala splnenie povinnosti vysielateľa na ochranu maloletých\nzaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený vyhláškou Ministerstva kultúry SR č.\n589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych\ndiel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek\nprogramovej služby a spôsobe jeho uplatňovania a tiež sa náležite zaoberala a vysporiadala sa s\nkolíziou ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov na stranách 8-9, 15-16 napadnutého\nrozhodnutia.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považovala odporkyňa napadnuté rozhodnutie za riadne\nodôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov, výšku pokuty považovala\ntiež za plne odôvodnenú, napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na\njeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne\nvady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené\nodporkyňa navrhla, aby najvyšší sud napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil.\nIV.\nDňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve a v zmysle § 1 písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 250l a nasl. v\nrozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, a po oboznámení sa s obsahom administratívneho\nspisu č.: 98/SKO/2015, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov\núčastníkov konania na pojednávaní súdu dňa 22. marca 2017 dospel k záveru, že opravný prostriedok\nnavrhovateľky nie je dôvodný.\nZástupca navrhovateľky na pojednávaní súdu uviedol, že v celosti trvá na dôvodoch uvedených v\npísomne podanom opravnom prostriedku. Žiadal opravnému prostriedku vyhovieť a priznať náhradu\ntrov konania. Zároveň namietal, že odporkyňa v konaní nepostupovala v súlade s princípmi správneho\ntrestania a neaplikovala absorpčnú zásadu, ale viedla tri samostatné konania, ktoré sú identické z\nhľadiska subjektu, objektu, následkov a spôsobu konania, a tiež sú identické z hľadiska času spáchania.\nOdporkyňa podľa navrhovateľky nezákonne uložila tri samostatné sankcie rozhodnutiami, ktoré sú\npredmetom konania na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sž/5/2015, 2Sž/7/2015 a 6Sž/5/2015, pričom\nsa jedná o súbeh správnych deliktov, za ktorý mala odporkyňa uložiť jednu sankciu. Poukázal na\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/20/2010 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2015.\nZástupca odporkyne na pojednávaní súdu uviedol, že sa v celosti pridržiava písomných dôvodov\nuvedených vo vyjadrení. S dôvodmi prednesenými zástupcom navrhovateľky na pojednávaní súdu\nnesúhlasil, poukazom na to, že sa k nim vyjadril už v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku.\nV.\nPodľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\n\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen „kancelária“).\nPodľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu\nalebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu\nbez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť\npokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.\na/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia (§ 2 ods. 1\npísm. b/) alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. e/).\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na\nvysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisie vysielateľ programovej služby je povinný zohľadniť\nvekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové\nzaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom. 28a)\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisie pri vysielaní spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela, 34)okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých\na bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa\npovoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nVI.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v\npredmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok\nskutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval\nv súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá\nby mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu považoval za súladné so zákonom.\nDáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať,\nči správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie\nrozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie\nbolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané\nnáležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s\nprocesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nV administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,\nje podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona,\nsprávny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté\nmôžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.\nZodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,\nktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\nVII.\n\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisie za porušenie povinností podľa § 20 ods. 3 a podľa § 35 ods. 3 tohto zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán\nnavrhovateľke napadnutým rozhodnutím zo dňa 28. apríla 2015, č. 98/SKO/2015 uložil podľa § 64 ods. 1\npísm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného\nzákona vo výške 5.000 € za porušenie povinnosti - I./ ustanovenej v § 20 ods. 3 tohto zákona tým, že dňa\n23.11.2014 cca 12:02 hod. odvysielala v rámci programovej služby JOJ program Ťažko zamilovaný, ktorý\noznačila ako nevhodný pre maloletých do 7 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace\nkritérium „zobrazenie nahoty, ktoré nie je v bežnom rodinnom prostredí a na verejnosti a ktoré by\nmohlo vyprovokovať záujem o sexuálne vzťahy a predčasné prebudenie sexuálnych pudov maloletých\ndetí“, „expresívne vyjadrovanie“, „vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá,\nktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo\nzobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno\npovažovať za primerané vekovej skupine maloletých do 15 rokov“, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5\njednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov\ndo 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania a súčasne za\nporušenie povinnosti II./ ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej\nprogramovej službe JOJ dňa 23.11.2014 cca 12:02 hod. v trvaní cca 148 minút a 15 sekúnd (vrátane\nreklamných prerušení) program Ťažko zamilovaný prerušila zaradením reklamy päťkrát.\nNapadnuté rozhodnutie odporkyňa vydala v správnom konaní č. 98/SKO/2015, začatom na základe\noznámenia o začatí správneho konania, doručeného navrhovateľke dňa 17.02.2015, s výzvou na\nzaslanie stanoviska. Odporkyňa opätovne vyzvala navrhovateľku na vyjadrenie sa k podkladom\nrozhodnutia, ktorá výzva bola navrhovateľke doručená dňa 06.03.2015. V oboch výzvach odporkyňa\npoučila navrhovateľku, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť\nvo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní\nsú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Navrhovateľka ani na opakovanú výzvu odporkyne\nvyjadrenie v danej veci nepodala.\nVIII.\nNajvyšší súd oboznámiac sa s administratívnym spisom, podaniami účastníkov konania dospel k záveru,\nže námietky navrhovateľky podané v jej opravnom prostriedku neodôvodňujú zrušenie preskúmavaného\nrozhodnutia odporcu.\nNepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľky, ktorými namietala, že Rada pri vykonávaní dôkazov\npostupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o ohliadke záznamu\npredmetného vysielania, svedčiacej o tom, že sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s\njeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34\nods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku, čím nedostatočne zistila skutkový\nstav veci; zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dal do pozornosti\nuznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 03.04.2012.\nPodľa § 22 ods. 1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nV citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom\npodaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny\nsprávny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, že je na zvážení\nsprávneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo\nvyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom\nprocesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu.\nDôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len\n\njeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než\niné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala žiadne stanovisko\na teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,\nuvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového\nstavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila\nani pochybnosti o tom, že by odporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu\nvypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú\nnámietku navrhovateľka vzniesla až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Odporkyňa sa\nk uvedenej námietke navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že\nuviedla, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním\noboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom\nsprávneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky\nsú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Tvrdila, že v prípade záznamu ide\no zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri\nvykonaní dôkazu listinou a rovnako ako v prípade listiny ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje\nzápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na\nto, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci\nhmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada\ntýmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu,\ntvrdiac, že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice, resp. iného\nzáznamu odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie\nje možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p. Nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že\nnavrhovateľka v priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhla vykonanie\nžiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej povinnosti, i keď navrhovateľka ako osoba obvinená\nzo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého konania absolútne pasívna,\nnevyjadrovať sa, ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán zaťažuje dôkazné bremeno,\nktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti vysielateľa preukáže bez dôvodných\npochybností. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci\na v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho\nkonania ma právo na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne\nv zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy mu známe\nna podporu svojich tvrdení, teda uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka\nsprávneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako\nsa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale i\npovinnosť navrhnúť mu známe dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pretože ak svoje právo na súčinnosť v\nsprávnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena na preukázanie\npravdivosti svojich tvrdení. Pokiaľ sa však navrhovateľka v opravnom prostriedku bránila najmä tým,\nže Rada v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu,\nnenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla\nmať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľky, že Rada ako správny orgán nevykonala\ndôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca dôkaz ohliadky\nustanovuje v § 38 správneho poriadku, v zmysle ktorej právnej úpravy, poznatky, ktoré v rámci\nohliadky správny orgán získa, dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na\nprejednávanú vec v správnom konaní, pričom ohliadku veci možno vykonať iba na vec majúcu hmotný\ncharakter a ktorá bola predložená správnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykonávaná na mieste,\nkde sa táto vec nachádza (ohliadka nehnuteľnosti - pozemku, stavby). Vychádzajúc z uvedenej právnej\núpravy a skutkových zistení danej veci - z charakteru záznamu vysielania, by v zmysle argumentácie\nnavrhovateľky mohol byť predmetom ohliadky len technický nosič záznamu z vysielania.\n\nPokiaľ navrhovateľka v danej súvislosti dala do pozornosti uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího\nsprávního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 03.04.2012, najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné\nvychádzať z právneho názoru súdu iného štátu.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, týkajúcou sa toho, že Rada absolútne\nnijakým spôsobom neodôvodnila splnenie podmienok na možný zásah do slobody prejavu vo vzťahu\nk výroku II. napadnutého rozhodnutia. Požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania\naudiovizuálnych diel, zakotvená v ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany\ndiváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v\nzáujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je\njasne postulovaná smernicou o AVMS a taktiež je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR.\nOkrem toho, rozhodnutiami Rady, ktorými mu uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona,\nuž bola navrhovateľka oboznámená s výkladom Rady ohľadne predmetného ustanovenia. Predmetná\npovinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media\nAG, sp. zn. C-6-98, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo obmedzenie slobody prejavu v\ntomto prípade neproporcionálne. Najvyšší súd SR dodáva, že sa už opakovane zaoberal výkladom\npredmetného ustanovenia, ako aj prípustnosti sankcionovania vysielateľov za jeho porušenie, kde\nrozhodnutie odporkyne potvrdil. Jedná sa napríklad o rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn.\n2Sž/27/2012, 3Sž/12/2013, 3Sž/2/2013, 5Sž/11/2013, 6Sž/11/2013 alebo 8Sž/7/2012.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že Rada v danom prípade zasiahla do\nzákladného práva vysielateľa na slobodu prejavu, poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj\nna nález Ústavného súdu SR z 02. júna 2009 sp. zn. III. ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie\nčl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov\nverejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu, vytýkajúc Rade, že sa posúdením kritérií legality\na legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne,\nresp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich\nexistenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\na nezrozumiteľnosť a súčasne Rada týmto konaním mu odňala možnosť konať pred orgánom verejnej\nmoci a súdom.\nSloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.\n5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\nPodľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\nCenzúra sa zakazuje.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl.10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na\nslobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo\nmyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n\nVýkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,\npodmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nZ uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore vyplýva,\nže je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl.\n10 ods.2 Dohovoru).\nV právnom poriadku Slovenskej republiky zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti\na aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa\nzákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za\nporušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky navrhovateľa, keďže z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada sa kritériami podmieňujúcimi obmedzenie\npráva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj dostatočne vyporiadala. Právo na slobodu prejavu nie\nje absolutné. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto\npráva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom, ako aj\nautorov audiovizuálny diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru najvyššieho súdu postupom\nRady nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred orgánom verejnej moci a ani pred súdom.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľky uvedené v jeho opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.\nPokiaľ navrhovateľka na pojednávaní pred najvyšším súdom namietala, že odporkyňa v troch\nsamostatných konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom\npod sp. zn. 2Sž/5/2015, 2Sž/7/2015 a 6Sž/5/2015, neaplikovala absorpčnú zásadu a neuložila jednu\nsankciu, čím porušila zásady správneho trestania, najvyšší súd k tomu uvádza, že vzhľadom na to, že\nv našom právnom poriadku neexistuje kodifikovaná normotvorba správneho trestania, analogicky sa v\ntýchto prípadoch aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Najvyšší súd však v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne podľa všetkých\ntrestnoprávnych normatívnych ustanovení.\nK námietke navrhovateľky, že odporkyňa neaplikovala absorpčnú zásadu, je treba poukázať na to, že\nv zmysle absorpčnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa\nza dva alebo viac trestných činov uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa\nvzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Následne analogicky posudzujúc aplikáciu tejto\n\nzásady v správnych konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším\nsúdom pod sp. zn. 2Sž/5/2015, 2Sž/7/2015 a 6Sž/5/2015, nemožno námietke navrhovateľky priznať\núspech. Rozhodnutím č. RP/21/2015 z 28. apríla 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní\nvedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6Sž/5/2015) Rada vyslovila porušenie povinností ustanovených\nv § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia\nuložila jednu (úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 5 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada\nbola v tomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/13/2015 z 24. marca 2015 (ktoré je predmetom\npreskúmania v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sž/5/2015) Rada vyslovila porušenie\npovinností ustanovených v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.,\npričom za tieto porušenia uložila jednu (úhrnnú) sankciu pokutu vo výške 6 000 eur, z čoho vyplýva, že\nabsorpčná zásada bola v tomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/24/2015 z 26. mája 2015 (ktoré je\npredmetom preskúmania v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sž/7/2015) Rada vyslovila\nporušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., za čo uložila navrhovateľke\npokutu vo výške 1 500 eur, pričom je zrejmé, že absorpčná zásada sa v tomto konaní nemohla aplikovať,\nnakoľko sa jednalo o uloženie sankcie za jeden správny delikt.\nPokiaľ navrhovateľka namietala, že Rada mala namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v\njednom spoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, k tomu najvyšší súd uvádza, že takáto povinnosť\nRade zo zákona nevyplýva. Nie je pritom vylúčené, aj keď procesný predpis výslovne takýto inštitút\nneupravuje, aby Rada, ak je to odôvodnené, spojila už začaté konania. Najvyšší súd však v tomto\nkonaní nebude skúmať splnenie podmienok pre eventuálnu možnosť spoločného konania v namietaných\nprípadoch, a to s poukazom na skutočnosť, že v každom jednom správnom konaní, ktoré sú predmetom\npreskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2Sž/5/2015, 2Sž/7/2015 a 6Sž/5/2015,\nRada dbajúc na zachovávanie procesných práv navrhovateľky, túto oboznámila so začatím správneho\nkonania, s jeho predmetom a vyzvala ju (a to opakovane) na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie.\nNakoľko oznámenia o začatí správnych konaní boli navrhovateľke doručené v dňoch 03. decembra 2014\n(správne konanie č. 820/SKO/2014) a 17. februára 2015 (správne konanie č. 98/SKO/2015 a č. 95/\nSKO/2015), navrhovateľka mala vedomosť o vedení týchto konaní proti nej a mohla v tom čase žiadať\nRadu o spoločné konanie a rozhodnutie v uvedených veciach. Navrhovateľka však vo všetkých troch\nsprávnych konaniach zostávala nečinná a k predmetu konania sa nevyjadrila, odporkyňa preto nemala\nmožnosť vysporiadať sa v napadnutých rozhodnutiach s námietkami navrhovateľky (vznesenými až\nna pojednávaní pred najvyšším súdom). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní\nzákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a tiež poukazuje na povinnosť navrhovateľa\nuviesť všetky dôvody nezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v lehote na podanie\nopravného prostriedku, nakoľko po tejto lehote (v čase do rozhodnutia súdu) môže ich rozsah len\nobmedziť (§ 250h ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.).\nK otázke možnosti spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v rozhodovacej\nčinnosti Rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej lehoty pre\nrozhodnutie o uložení sankcie (ustanovenie § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.).\nMožno sa dôvodne domnievať, že primárnym cieľom argumentácie navrhovateľky ohľadne povinnosti\nuloženia jednej sankcie namiesto troch samostatných, je v konečnom dôsledku dosiahnutie uloženia\nnižšej sankcie. V tejto súvislosti najvyšší súd ešte raz opakuje, že v dvoch správnych konaniach,\nz ktorých v každom sa rozhodovalo o dvoch rôznych správnych deliktoch, bola absorpčná zásada\nuplatnená a Rada uložila len jednu úhrnnú sankciu. Najvyšší súd poznamenáva, že aj v prípade\nspoločného správneho konania vo všetkých troch namietaných prípadoch by do uloženej sankcie bol\nzaiste premietnutý aj počet spáchaných deliktov, a teda uložená pokuta by sa nepohybovala vo výške\nuloženej Radou za porušenie toho - ktorého zákonného ustanovenia jedným skutkom, a to s poukazom\nna zásadu ukladania trestov ustanovenú v § 37 písm. h/ Trestného zákona.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.\nNavrhovateľke nepriznal náhradu trov konania, pretože bola v konaní neúspešná.\n\nO povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa\n§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a\nv konaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}