Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/4/2015 z 27. 3. 2017
Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2017, sp. zn. 5Sž/4/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010022.1
Najvyšší súd | 5Sž/4/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:9015010022.1 | 2017-03-27 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 32 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/65711ccc-fcdd-4519-b706-778d1a7e954a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010022.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sž/4/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015010022
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:9015010022.1

Rozhodnutie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov
senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci navrhovateľky: MARKÍZA
- SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31 444 873, právne
zastúpenej: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, proti
odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, P.O.BOX 155, 810 00
Bratislava, v konaní o odvolaní navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/4/2015 zo dňa 10.
februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/4/2015 zo dňa 10. februára 2015   p
o t v r d z u j e .

Navrhovateľke   u k l a d á   zaplatiť súdny poplatok vo výške 500,- € do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

Navrhovateľke náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím č. RP/4/2015 zo dňa 10. februára 2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu
(ďalej len „odporkyňa“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/, zákona č.
308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000
Z.z. rozhodla tak, že navrhovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu -
pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ uvedeného zákona vo výške 6 000,- € za porušenie povinnosti
ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Súčasne vyslovila, že podľa § 64
ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia
uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. Porušenie povinnosti
uvedenej v ustanovení § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z. malo spočívať v tom, že
komunikát Veštiareň, ktorý naplnil definíciu telenákupu podľa § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.,
odvysielaný dňa 18.07.2014 v čase o cca 08:44 hod. v rámci programovej služby TV DOMA obsahoval
neúplné a nepresné informácie o charaktere ponúkanej služby a jej účinkoch, čím došlo k porušeniu
povinnosti zabezpečiť, aby vysielaný telenákup bol čestný a nezneužíval dôveru spotrebiteľov.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonnej lehote opravný prostriedok, ktorým žiadala,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na
ďalšie konanie, súčasne žiadala priznať náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku
uviedla, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a
považuje ho za nezákonné. Poukazujúc na znenie ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.
sa nestotožnila s posúdením odporkyne, ktorá mala v snahe sankcionovať navrhovateľku podriadiť



komunikát ustanoveniam zákona upravujúcim telenákup. Navrhovateľka zastáva názor, že uvedený
komunikát nespĺňa definíciu telenákupu, keďže nejde o skutočnú ponuku služieb v zmysle zákona,
ktorý pojem telenákup definuje ako „priamu ponuku s cieľom poskytnúť tovar alebo služby“. Z
pravidiel komunikátu vyplýva, že ide o interaktívny televízny program, v ktorom účastník kladie otázky
moderátorovi (veštcovi) a teda nejde o ponuku služieb divákovi. V prípade, ak by súd dospel k záveru,
že komunikát je telenákupom mala za to, že komunikát bol čestný a v žiadnom prípade nezneužíval
dôveru spotrebiteľov. Uviedla, že pojem „čestný“ nie je definovaný v žiadnom právnom predpise a
preto je nevyhnutné, aby ho odporkyňa vymedzila jednoznačne a nezameniteľne, tak aby recipienti
právnych noriem boli schopní predvídať aplikáciu práva a podľa toho upraviť svoje správanie. Pojmy ako
čestnosť a slušnosť je možné považovať za hodnoty prisudzované procesom alebo javom spoločnosťou,
pričom ich výklad by mal byť vnímaný vždy v súvislosti s okolnosťami, dobou a aj v závislosti od
spoločnosti a situácie, v ktorej je takýto neurčitý pojem používaný. V komunikáte moderátor - veštec Y.
uskutočňoval tzv. očistný rituál aury, a to prostredníctvom telefonických rozhovorov divákov, ktorí sa do
interaktívneho programu aktívne zapoja. Zo záznamu komunikátu vyplýva, že veštec Y. vykonával rituál
očisty aury a následný zápis do aury na 14 dní, pričom, aby došlo k zápisu do aury je potrebné dodržať
inštrukcie moderátora - veštca. Za neprijateľnú považuje navrhovateľ argumentáciou odporkyne, ktorá
v napadnutom rozhodnutí uviedla, že účinky očistenia aury a zápisu do aury nie sú ničím podložené
ani dokázané a v dôsledku toho vzniká potreba dať informáciu o tejto skutočnosti koncovým užívateľom
služby.  Navrhovateľka súhlasí s tým, že účinky veštenia, čistenia aury a podobných služieb neboli
preukázané, avšak ani neboli vylúčené. Vzhľadom na to, že ide o legálne služby musí byť legálny aj
komunikát ako zábavný interaktívny program. Odporkyňa rozhodnutím núti podnikateľov spochybňovať
poskytované služby napriek skutočnosti, že podnikatelia sú presvedčení, že služby poskytujú riadne,
t.j. dôjde k očisteniu a následnému zápisu do aury. Úroveň a efekt služby poskytovanej v komunikáte
môže byť hodnotená osobami, ktorým bola poskytnutá. Odporkyňa tak iba na základe svojich dojmov
vyhodnotila, že veštec nerobil očistný rituál riadne a teda, že výsledok požadovaný divákmi sa
nemusel dostaviť. Navrhovateľka predpokladá, že odporkyňa nedisponuje potrebnými znalosťami ani
schopnosťami v oblasti poskytovaných služieb, aby kvalitu služby a jej skutočný efekt mohla zhodnotiť. V
súvislosti s vymedzením pojmu „priemerný spotrebiteľ“ poukázala na to, že právny poriadok Slovenskej
republiky upravuje len pojem spotrebiteľ. V zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/
ES zo dňa 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, je
priemerným spotrebiteľom spotrebiteľ, ktorý má dostatok informácií a je v rozumnej miere pozorný a
opatrný a to s ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory, ktorú definíciu vymedzil Súdny dvor
Európskej únie (napr. rozhodnutia C-210/96 a C-470/93). Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí
sp.zn. 32Cdo/3895/2007 uviedol, že miera pozornosti priemerného spotrebiteľa má byť posudzovaná
prísnejšie ako v minulosti, teda nielen ako povrchná alebo zbežná pozornosť, ale ako rozumná miera
pozornosti a opatrnosti. Na základe uvedeného má navrhovateľka za to, že tak ako odporkyňa aj
priemerný spotrebiteľ vie, aká služba má byť v komunikáte poskytnutá. Odporkyňa nepreukázala, že
aura divákov nebola veštcom v rámci komunikátu očistená a že diváci nemali v aure po jej odvysielaní
zapísané to, čo veštec zapísal a teda v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka poskytla divákom
neúplné a nepresné informácie o ponúkanej službe a jej účinkoch. Podľa názoru navrhovateľky nie je
dôvodné tvrdenie odporkyne, že komunikát zneužíval dôveru spotrebiteľov, nakoľko napriek skutočnosti,
že neexistujú dôkazy preukazujúce účinky služieb, sú spotrebitelia, ktorí napriek tejto skutočnosti  služby
využívajú, pričom môžu zhodnotiť aký typ a aká úroveň očisty aury im bude poskytnutá. Navrhovateľka
poukázala aj na možnosť poskytnuté služby reklamovať za podmienok stanovených právnymi predpismi.
V tejto súvislosti uviedla, že žiaden z divákov, ktorým bola služba poskytnutá jej poskytnutie doteraz
nespochybnil ani nereklamoval. Prípad skoršieho porušenia povinnosti v súvislosti s reklamou na prací
prostriedok Ariel, ktorý odporkyňa uviedla v rozhodnutí ako príklad zneužívania dôvery spotrebiteľov
nie je možné aplikovať na predmetný komunikát, nakoľko ide o odlišný prípad. Navrhovateľka ďalej
s poukazom na § 3 ods. 2 a § 32 ods. 1 správneho poriadku namietala, že pochybnosť o tom, či
komunikát je čestný, alebo či nepoškodzuje záujmy spotrebiteľa musí odporkyňa preukázať a podložiť
reálnymi argumentmi a teda nemôže byť založená na skeptickom vnímaní služieb poskytovaných
v komunikáte. V prípade, ak by súd dospel záveru, že došlo k porušeniu povinnosti uvedených v
§ 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z. žiada o primerané zníženie pokuty. V čase
odvysielania komunikátu bola navrhovateľke právoplatne uložená pokuta len za porušenie povinnosti
zabezpečiť čestnosť odvysielaného telenákupu v zmysle § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000
Z.z.. Rozhodnutím č. RP/073/2013 bola navrhovateľke uložená pokuta vo výške 16 000,- €. V prípade
porušenia povinnosti odvysielať telenákup v súlade s požiadavkou zabezpečenia nezneužívania dôvery
spotrebiteľov bola navrhovateľka právoplatne sankcionovaná len upozornením na porušenie zákona, a



to rozhodnutím RL/628/2006. Doposiaľ teda navrhovateľke v súvislosti s uvedenou povinnosťou nebola
uložená finančná sankcia. Navrhovateľka poukázal aj na to, že uvedené rozhodnutie sa týkalo reklamy
a nie telenákupu. Aj keď ide o porušenie číselne rovnakého ustanovenia, nemožno tvrdiť, že jej už bola
v minulosti uložená sankcia za rovnaký delikt.

3. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že predmetný komunikát má povahu
telenákupu, nakoľko spĺňa všetky kritériá v zmysle § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.. V súvislosti
s posudzovaním odvysielaného komunikátu uviedla, že naplnenie kritéria, či ide o skutočnú ponuku s
cieľom poskytnúť služby treba posudzovať s ohľadom na účel vysielania. V predmetnom komunikáte
bola divákom opakované ponúkaná služba očistného rituálu aury a následného zápisu do aury na
14 dní, a to v divákom zvolenej oblasti partnerstva, zdravia alebo financií, vykonávaná veštcom Y.,
ktorý počas trvania komunikátu opakovane vyzýval divákov, aby túto službu využili, poskytli meno
a vek osoby, u ktorej mal byť rituál vykonaný, teda využili ponúkanú službu. Uvedenú službu mohli
využiť tak, že zavolali na jedno z telefónnych čísel, ktoré boli počas trvania komunikátu zobrazené
na obrazovke. Zo samotného obsahu komunikátu je zrejmé, že nejde o štandardný zábavný program.
Poskytnutie zábavy bolo len vedľajším produktom a nie hlavným účelom komunikátu. Odporkyňa
poukázala na to, že v zmysle všeobecných pravidiel komunikátu Veštiareň jeho účelom je „podpora
aktivít a značky organizátora, TV stanice, príp. reklamných partnerov programu“. Z uvedeného vyplýva,
že v  komunikáte bola propagovaná a poskytovaná služba tretej osoby, to znamená, že samotný
komunikát ponúkajúci služby očistného rituálu a následného zápisu do aury na 14 dní predstavuje
skutočnú ekonomickú aktivitu zahŕňajúcu poskytnutie služby tretej osoby. Odporkyňa ďalej poukázala
na to, že v predmetnom komunikáte išlo o priamu ponuku využiť poskytovanú službu. Priamosť ponuky
spočívala v tom, že diváci mohli získať službu okamžite počas vysielania, nie až následne napr.
osobným stretnutím s veštcom. V predmetnom komunikáte boli diváci veštcom, ale aj pomocou textu
zobrazeného na obrazovke („VOLAJTE TERAZ!“) vyzývaní na použitie ponúkanej služby. V prípade, že
sa divák dovolal do štúdia, veštec vykonal rituál čistenia aury, ktorá služba bola poskytnutá priamo v
komunikáte. Platba za službu bola tiež priama, keďže sa uskutočnila platbou za telefonát. Telefonát bol
pritom spoplatnený cenou vyššou, než je priemerná cena telefonického hovoru v Slovenskej republike
(v danom prípade 2,- Eur s DPH/1 min.). Odporkyňa nespochybňovala tvrdenie navrhovateľky, že
komunikát je interaktívnym televíznym programom. Poukázala na to, že interaktívnosť televízneho
programu nevylučuje jeho zaradenie ako telenákupu, keď práve interaktivita môže byť jedným zo
znakov telenákupu. Predmetný komunikát možno považovať za telenákup aj z dôvodu, že vysielateľ
oddelil začiatok a koniec komunikátu zvukovo - obrazovým predelom s označením „Telenákupné
pásmo“. V súvislosti s chápaním pojmu čestnosť uviedol, že vo všeobecnosti je možné označiť za
čestné informovanie také, ktorého obsah bude v súlade so všeobecne prijímanými pravidlami, verné
skutočnosti, ktoré nezavádza, nesmeruje k neúplnému alebo nepresnému informovaniu vykonávanému
najmä s cieľom vyvolať alebo vytvoriť predpoklady pre vyvolanie rozhodnutia v recipientovi informácie,
ktoré by pri riadnom informovaní neurobil, alebo pravdepodobne neurobil zo zištných dôvodov. Takéto
vymedzenie pojmu čestnosť je preskúmateľné, logické, predvídateľné a zohľadňuje jeho všeobecné
chápanie v spoločnosti. Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, ktorou poukazovala na legálnosť
podnikania v oblasti veštenia, numerológie a pod. odporkyňa uviedla, že na vysielanie sú vzhľadom na
jeho rozsah a dosah kladené iné nároky ako na podnikanie formou voľnej živnosti (ktorou je veštenie).
Sankcia bola navrhovateľke uložená z dôvodu nesplnenia povinnosti v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z.,
ktoré sa s vysielaním komunikátu spájajú - zabezpečiť, aby telenákup bol čestný a nezneužíval dôveru
spotrebiteľa. Tieto povinnosti teda logicky neplatia v prípade, že služba nie je ponúkaná vo vysielaní
formou telenákupu. K námietke navrhovateľky, že odporkyňa nemôže posúdiť efekt služby poskytovanej
v komunikáte, nakoľko táto môže byť hodnotená iba osobami, ktorým bola poskytnutá odporkyňa uviedla,
že účinky predmetnej služby nemôže posúdiť a preukázať nielen odporkyňa, ale ani nikto ďalší, vrátane
zapojených divákov alebo veštca. Aj v prípade, ak by došlo k pozitívnym zmenám v divákom zvolenej
oblasti, nie je možné preukázať, že sa tak stalo v dôsledku poskytnutia služby. Odporkyňa zastáva názor,
že v predmetnom komunikáte neboli recipientom sprostredkované informácie o tom, že účinky služby
poskytnutej služby nie sú ničím podložené. Recipienti tak mohli aj napriek zvýšenej miere pozornosti
urobiť také rozhodnutie o transakcii, ktoré by neboli urobili, ak by mali k dispozícii dostatok informácií tak
ako to vyplýva zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES zo dňa 11.05.2005 o nekalých
obchodných praktikách voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. Telenákup tak nebol čestný, z dôvodu
poskytnutia nepresných a neúplných informácií  o ponúkanej službe, keďže divák - spotrebiteľ pre
nedostatok informácií nemusel mať vedomosť o tom, čo je predmetom komunikátu. Vo vzťahu k otázke,
či predmetný komunikát zneužíval dôveru spotrebiteľov odporkyňa uviedla, že  mnoho divákov spadá



aj do kategórie ľudí, ktorí nie sú názorovo jasne zorientovaní. Práve pre týchto recipientov, by mohlo
pri ich voľbe byť rozhodujúce poskytnutie informácie o tom, že existencia účinkov ponúkanej služby
nebola doposiaľ preukázaná. Príklad zneužívania dôvery spotrebiteľov v súvislosti s reklamou na prací
prostriedok odporca v rozhodnutí č. RL/628/2006 uviedla s cieľom poukázať na aplikáciu § 32 ods. ods.
4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., práve z dôvodu potreby zabezpečenia predvídateľného aplikovania
neurčitých právnych pojmov. K námietke, že odporkyňa postupovala v rozpore s § 3 ods. 5 správneho
poriadku, keďže vo viacerých prípadoch zastavila konanie, ktoré začala na skutkovo obdobnom základe
a týkajúce sa údajného porušenia § 32 ods. 4 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z., čím je konanie
odporkyne nepredvídateľné, odporkyňa uviedla, že išlo o porušenia zákona č. 308/2000 Z.z. vo vzťahu
ku komunikátom, ktoré síce boli telenákupom, avšak odlišného typu ako v predmetnom komunikáte.
Záverom odporkyňa poukázala na to, že pokuta bola navrhovateľke uložená v medziach zákona a jej
výška sa blíži k dolnej hranici možnej výšky pokuty. Na základe uvedeného mala za to, že skutkový
stav vo veci bol zistený v dostatočnom rozsahu, na vec boli aplikované relevantné ustanovenia zákona,
rozhodnutím ani postupom správneho orgánu navrhovateľka nebola ukrátená na svojich právach a preto
žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie potvrdil.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce správne konanie na pojednávaní postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s §§
250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po
oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov
konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že opravný
prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.

5. Podľa § 492 ods. 1 S.s.p. konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

6. Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní
práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať
štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie.

7. Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. telenákup na účely tohto zákona je priama ponuka vysielaná
verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov za odplatu.
Telenákup môže mať formu:
a) telenákupného šotu,
b) telenákupného pásma v trvaní aspoň 15 minút.

8. Podľa § 32 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná reklama
a telenákup
a) boli čestné a slušné,
b) nepoškodzovali záujmy spotrebiteľov a nezneužívali dôveru spotrebiteľov,

9. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

10. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

11. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb
a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

12. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.



13. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

14. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie
oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

15. Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319,- € do 165 969,- € a
vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497,- € do 49 790,- €, ak porušil podmienky na vysielanie
mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

16. Podľa smernice Rady 89/552/EHS zo dňa 03.10.1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov,
iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania
činností televízneho vysielania, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady
97/36/ES zo dňa 30.06.1997 sa na účely tejto smernice za televíznu ponuku tovarov (teleshopping)
považuje vysielanie priamych ponúk pre verejnosť za odplatu s cieľom ponuky tovarov alebo služieb
vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov. Taktiež podľa smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2010/13/EÚ zo dňa 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom,
iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), ktorou bola
smernica 97/36/ES zo dňa 30.06.1997 zrušená je telenákup definovaný ako vysielanie priamych ponúk
pre verejnosť za odplatu s cieľom poskytnutia tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv
a záväzkov (článok 1.1 písm. l/). Smernica 2010/13/EÚ bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
prevzatá s účinnosťou od 01.01.2013 a tvorí prílohu 1 k zákonu č. 308/2000 <. Z.z..

17. Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté
správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 706/SKO/2014 zo dňa 23.09.2014, ktoré
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľky dňa 15.10.2014. V spise je pripojený obrazovo-
zvukový záznam predmetného komunikátu, žiadosť navrhovateľky o predĺženie lehoty na vyjadrenie k
oznámeniu o začatí správneho konania a žiadosť o zaslanie podkladov zhromaždených v správnom
konaní zo dňa 17.10.2014, Správa o kontrole dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z.,
vyjadrenie navrhovateľky k správnemu konaniu zo dňa 06.11.2014, zápisnica o hlasovaní odporcu zo
dňa 10.02.2015 a napadnuté rozhodnutie č. RP/4/2015 zo dňa 10.02.2015.

18. Najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov opravného prostriedku sa primárne zaoberal otázkou, či
komunikát Veštiareň odvysielaný navrhovateľom dňa 18.07.2014 v čase o cca 08:44 hod. v rámci
programovej služby TV DOMA možno kvalifikovať ako telenákup. Z ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č.
308/2000 Z.z. vyplýva, že telenákup je po obsahovej stránke vymedzený pojmovými znakmi, ktorými
sú: priama ponuka vysielaná verejnosti, cieľ poskytnúť tovar alebo služby vrátane nehnuteľností, práv a
záväzkov a odplatný charakter. Po stránke formálnej môže mať telenákup povahu telenákupného šotu
alebo telenákupného pásma v trvaní aspoň 15 minút. Na posúdenie splnenia zákonných podmienok
telenákupu bolo potrebné komunikát skúmať z hľadiska jeho obsahu, so všetkými obrazovými alebo
verbálnymi zložkami a informáciami, ktoré v ňom boli obsiahnuté. Z obsahu komunikátu nepochybne
vyplýva, že divákom  bola v rámci vysielania ponúknutá služba - očistný rituál a následný zápis do
aury na 14 dní. Uvedenú službu poskytoval divákom veštec Y. formou telefonického hovoru tak, že
na základe divákmi uvedených údajov (meno a vek) v divákmi zvolenej oblasti (partnerstva, zdravia a
financií) vykonal očistný rituál spočívajúci v stiahnutí negatívnych energií a pod. Posudzovaný komunikát
mal teda nepochybne interaktívny charakter umožňujúci priamy vstup divákov do vysielania a realizáciu
očistného rituálu. Najvyšší súd uvádza, že interaktivita nie je prekážkou, ktorá by bránila komunikát
kvalifikovať ako telenákup. Práve naopak interaktívnosť komunikátu bola v danom prípade vzhľadom na
jeho povahu a účel priamo žiaduca, keďže išlo o riešenie rôznych problémov divákov vo vymedzených
oblastiach života tzv. v priamom prenose. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať aj to, že prvok
interaktívnosti je znakom odlišujúcim telenákup od reklamy, ktorej zámerom nie je vyvolať okamžitú
reakciu diváka o kúpu ponúkaných tovarov, služieb atď.. Zámer vyvolať takúto okamžitú reakciu bol



zrejmý už zo samotného verbálneho prejavu veštca, ktorý uviedol, že čím viac divákov sa zapojí do
očistného rituálu, tým viac sa budú zvyšovať energie pozitívne, ale aj zo zobrazených telefónnych čísel
a textu na obrazovke („VOLAJTE TERAZ!“), ktorým boli diváci vyzývaní na využitie tejto služby. Formát
tohto komunikátu bol vytvorený tak, aby sa čo najviac divákov dovolalo do štúdia. Snaha vysielateľa
osloviť čo najvyšší počet divákov vyplývala aj z možnosti vykonať očistný rituál v prospech tretích osôb,
ktorú veštec podmieňoval tým, že tieto osoby o vykonaní rituálu museli vedieť. K námietke navrhovateľky,
že účelom komunikátu nebola ponuka služieb je potrebné uviesť, že samotná interaktivita spočívajúca
v kladení otázok veštcovi nebola cieľom, ale prostriedkom za účelom poskytnúť službu - očistný rituál
a následný zápis do aury na 14 dní. Popis ponúkanej služby bol pritom vymedzený už v úvodnej
časti komunikátu, keď veštec popísal charakter rituálu a podmienky, ktorých splnenie je predpokladom
na jeho účinné vykonanie. Skutočnosť, že predmetný komunikát mal povahu ekonomickej činnosti
navrhovateľky vyplýva zo samotných pravidiel komunikátu, v zmysle ktorých je jeho účelom „podpora
aktivít a značky organizátora, TV stanice, príp. reklamných partnerov programu“, pričom úhrada ceny
za službu ponúkanú v komunikáte sa realizovala platbou za telefonát, ktorý bol  spoplatnený (v danom
prípade 2,- € s DPH/1 min.), t.j. cenou vyššou, než je priemerná cena telefonického hovoru v Slovenskej
republike. Vysielateľ tak za každých okolností získava odplatu za poskytovanú službu. Predmetný
komunikát spĺňal aj požiadavku jeho časového trvania (v danom prípade cca 1 hod a 1 min.). Správnosti
záverov odporkyne o povahe odvysielaného komunikátu nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľka
zvukovo a obrazovo oddelila začiatok a koniec jeho vysielania tzv. telenákupným pásmom.  Najvyšší
súd s poukazom na vyššie uvedené preto konštatuje, že námietka navrhovateľky, ktorou spochybňovala
povahu komuinikátu ako telenákupu nie je dôvodná.

19. K posudzovaniu zákonných podmienok na aplikáciu ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ a
b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné uviesť, že samotný zákon pojem čestnosť nedefinuje.
Odporkyňa vo svojom rozhodnutí rozobrala pojem čestnosť keď využijúc svoju diskrečnú právomoc
uviedla, že čestnosť je morálnou kategóriou a čestné informovanie je také, ktoré je v súlade so
všeobecne prijímanými pravidlami, verné skutočnosti, ktoré nenavádza a nesmeruje k nepresnému
alebo neúplnému informovaniu. S takouto charakteristikou pojmu čestnosť sa najvyšší súd stotožňuje
v plnom rozsahu. Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že kritérium čestnosti telenákupu v
zmysle ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné skúmať z hľadiska
jeho charakteru, obsahu, prezentácie, ale aj možných účinkov na spotrebiteľa - diváka. Predmetom
odvysielaného komunikátu bola ponuka služieb, prezentovaných a ponúkaných v snahe navodiť dojem
účinného a pomerne jednoduchého riešenia problémov v jednotlivých oblastiach života. Je zrejmé, že
účinky ponúkanej služby v komunikáte nie sú vzhľadom na absenciu dôkazov vedecky podložené.
Najvyšší súd zastáva názor, že pri poskytovaní služieb, ktorých efekt je založený výlučne na dôvere
diváka, je opodstatnená aj požiadavka informovať ho o ich charaktere a možných účinkoch, pričom
úplnosť a presnosť informácii o reálnom poskytnutí služby je pri posudzovanom modeli komunikátu
podstatná do takej miery, že môže byť v konečnom dôsledku určujúca pri samotnom rozhodovaní diváka
o jej využití. Poskytnutie tejto informácie má nepochybne význam predovšetkým pre divákov, ktorí nie
sú jednoznačne presvedčení o účinkoch ponúkanej služby, keďže divák síce mohol mať všeobecnú
predstavu o povahe a možných účinkoch služby, avšak práve poskytnutie tejto informácie ho mohlo pri
rozhodovaní o jej využití podstatným spôsobom ovplyvniť. V súvislosti s odvysielaným komunikátom je
potrebné uviesť, že rozhodnutie divákov o využití ponúkanej služby bolo navyše motivované možnosťou
zlepšiť určitú oblasť života ich blízkych, čo nepochybne prispieva k tomu, že diváci v dôsledku nedostatku
informácií o reálnom poskytnutí služby, t.j. dostavení sa pozitívnych účinkov rituálu využijú službu,
ktorú by v prípade náležitého informovania zo strany vysielateľa nevyužili. Zo záznamu posudzovaného
komunikátu vyplýva aj to, že záujem o ponúkanú službu prejavili predovšetkým osoby vyššieho veku,
ktoré sa týmto spôsobom rozhodli zlepšiť konkrétnu oblasť svojho života (zdravie, vzťahy, financie).
Pri posudzovaní miery obozretnosti diváka - spotrebiteľa je preto nevyhnutné zohľadňovať aj jednotlivé
kategórie divákov, keďže na obozretnosť rôznych kategórií divákov sú kladené odlišné nároky. Nižšie
nároky na obozretnosť sú kladené na divákov patriacich do zvlášť zraniteľných kategórií, ktorí sú
menej obozretní a pre vysielateľa dostupnejší. Zvýšená potreba informovať diváka o charaktere a
účinkoch ponúkanej služby je odôvodnená tým, že ochrana spotrebiteľa má byť komplexná a pre
všetkých, keďže nie každý disponuje rovnakou mierou obozretnosti. Najvyšší súd sa preto stotožnil so
závermi odporkyne, že odvysielaný telenákup nebol čestný, nakoľko v dôsledku neúplných a nepresných
informácií o možných účinkoch ponúkanej služby vytvára len neurčitú a mylnú predstavu o jej reálnom
poskytnutí, čím došlo k zneužitiu dôvery spotrebiteľov.



20. Pokiaľ navrhovateľka vyvodzovala legálnosť komunikátu s poukazom na zákonnú možnosť
podnikania v oblasti veštenia, je potrebné uviesť, že prevádzkovanie vysielania je licencovanou
činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky. V predmetnom správnom konaní sa posudzovalo
poskytovanie služieb v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z. a nie ako výkonu samostatnej podnikateľskej
činnosti. Pripustením tohto výkladu by bolo znemožnené posudzovať splnenie podmienok v ustanovení
§ 32 ods. 4 písm. a/ a b/, čo je nepochybne v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 308/2000 Z.z.,
ktorým je naplnenie verejného záujmu v oblasti vysielania a retransmisie a ochrana záujmov občanov.

21. V súvislosti s výškou uloženej pokuty (6000 eur) je potrebné uviesť, že odporkyňa o výške pokuty
rozhodovala na základe správneho uváženia v rozsahu zákonom predpokladanej právnej úpravy,
keď  pokuta bola navrhovateľke uložená v medziach zákona (od 3 319,- € do 165 969,- €), pričom
výška pokuty sa blíži k dolnej hranici jej možnej výšky. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,
že navrhovateľke bola v minulosti rozhodnutím č. RL/628/2006 zo dňa 18.04.2006 za porušenie
povinnosti uvedenej v ustanovení § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z. uložená sankcia
- upozornenie pre porušenie zákona a rozhodnutím č. RP/073/2013 zo dňa 10.09.2013 za porušenie
povinnosti uvedenej v ustanovení § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. uložená sankcia
- pokuta vo výške 16 000,- €, na základe čoho mohla navrhovateľka dôvodne predpokladať, že v
prípade opätovného porušenia zákona jej hrozí ďalší postih. Uvedené porušenia zákona sa týkali práve
povinnosti zabezpečiť, aby bol telenákup resp. reklama čestné a nezneužívali dôveru spotrebiteľov.
Navrhovateľka tak mohla svoje konanie zosúladiť s právnym názorom a výkladom vytýkaných porušení
zákona v skôr vydaných rozhodnutiach. Nemožno preto súhlasiť s námietkou navrhovateľky, ktorou
spochybňovala predvídateľnosť postupu a rozhodovania odporkyne. Senát najvyššieho súdu považoval
za právne irelevantné tvrdenie navrhovateľky, že rozhodnutie č. RL/628/2006 zo dňa 18.04.2006
sa netýkalo telenákupu ale reklamy, keďže v oboch prípadoch bola sankcia uložená pre porušenie
ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré sa vzťahuje nielen na reklamu,
ale aj na telenákup. Podľa názoru súdu odporkyňa v danej veci výšku pokuty náležite odôvodnila
mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania, trvaním, následkami, spôsobom a závažnosťou,
ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad. Súd výšku uloženej pokuty považoval
taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej zníženie.

22. Najvyšší súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyúsťujúce zo
skutkových zistení danej veci, odporkyňa skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala že
navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 32 ods. 4 písm. a/ a b/ zákona č. 308/2000 Z.z..
Odporkyňa dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju
viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí. Najvyšší súd preto rozhodnutie odporkyne č.
RP/4/2015 zo dňa 10. februára 2015 podľa § 250q ods. 3 O.s.p. v spojení s § 492 ods. S.s.p.  potvrdil
ako vecne správne a zákonné.

23. O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 1 písm. a/
a § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa
ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- €. Navrhovateľke
sa týmto písomne vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet
podľa priloženého platobného predpisu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

24. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1
S.s.p.. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní nebola úspešná.

25. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.