{"guid": "455fc7ac-feea-4d4a-b751-76a455185b95:a58c36e3-f1dc-4b37-a0f4-dc18928993fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1", "spisova_znacka": "5Cdo/18/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/18/2015 z 19. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. apríla 2017, sp. zn. 5Cdo/18/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1", "identifikacne_cislo": "8112217637", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2017-04-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365", "nazov": "zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a58c36e3-f1dc-4b37-a0f4-dc18928993fe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/18/2015\n8112217637\n19. 04. 2017\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2017:8112217637.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej\na členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcov 1/ T. M.\nbývajúcej v J., 2/ I. M., bývajúceho v J., 3/ O. U. bývajúcej v J., 4/ Q. U., bývajúceho v J., 5/ O. C. bývajúcej\nv J., 6/ Q. C., bývajúceho v J., 7/ W. U., bývajúcej v J., 8/ C. U., bývajúceho v J., žalobcovia 1/, 2/, 5/,\n6/, 7/, 8/ zastúpení advokátkou Mgr. Kristínou Babiakovou, so sídlom v Pezinku, Radničné námestie\n9, proti žalovaným 1/ Mestu Sabinov, so sídlom v Sabinove, Námestie Slobody 57, IČO: 00 327 735,\n2/ Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,\nNámestie Slobody 6, IČO: 30 416 094, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, vedenej na\nOkresnom súde Prešov pod sp.zn. 25C/1/2012, o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 5/, 6/, 7/, 8/ proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove z 11. marca 2014 sp.zn. 2Co/11/2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11. marca 2014 sp.zn.\n2Co/11/2013, ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov z 22. apríla 2014 č.k. 25C/1/2012-143, z r u š\nu j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí prvým) z 15. júna 2009, č.k. 25C/197/2007-585 rozhodol,\nže žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/ až 8/ zásadu rovnakého zaobchádzania, žalovaným\n1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú\nujmu v sume 1000 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na\nsamostatné rozhodnutie (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu v jeho vyhovujúcej časti podali\nodvolanie obaja žalovaní.\n2. Krajský súd v Prešove rozsudkom (v poradí prvým) z 13. mája 2010 sp.zn. 13Co/44/2009 napadnuté\nrozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobu v napadnutej vyhovujúcej časti\nzamietol a výrok rozsudku o trovách konania zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia dovolanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 257/2010 zrušil\nrozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Prešove uznesením z 19. apríla 2012 sp.zn. 13Co/21/2012 rozhodnutie súdu prvej\ninštancie v jeho napadnutej (vyhovujúcej) časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie\nkonanie.\n5. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 22. októbra\n2012, č.k. 25C/1/2012-33 rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ porušili vo vzťahu k žalobcom 1/-8/ zásadu\nrovnakého zaobchádzania, žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom\n1/ až 8/ každému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1000 €. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil\n\nna samostatné rozhodnutie (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Rozhodol tak s odôvodnením, že žalovaní 1/ a\n2/ porušili zásadu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č.\n365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej\nlen ,,antidiskriminačný zákon“), keď žalovaný 1/ ako prenajímateľ bytov vysťahoval žalobcov z centrálnej\nčasti Mesta do bytov nižšieho štandardu nachádzajúcich sa mimo zástavbu mesta výlučne na základe\nkritéria ich rómskeho pôvodu a žalovaný 2/ neskúmal dôsledne zámer výstavby bytov v tejto oblasti a\nposkytnutím dotácie porušil záväzok štátu prijímať opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. Žalovaný\n1/ nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že k diskriminácii nedošlo, keď zo zápisníc Mestskej rady\nv Sabinove vyplýva, že v oblasti Q. išlo o výstavbu rómskych bytov. Rekonštrukciu nehnuteľností v centre\nMesta, v ktorých mali pôvodne žalobcovia nájomné byty, nepovažoval súd za objektívne a rozumné\nzdôvodnenie konania žalovaného 1/ voči žalobcom aj z dôvodu, že v čase dania výpovede nebolo\nvydané stavebné povolenie na rekonštrukciu nehnuteľnosti, ktoré je podmienkou vypovedania nájmu\nbytu podľa § 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka. Byty, ktoré žalovaný 1/ poskytol žalobcom\nnezodpovedali kritériám náhradného bytu, išlo o byty nižšieho štandardu postavené za pomoci dotácie\nštátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, pričom žalobcovia 3/ a 4/ dostali byt aj napriek tomu,\nže v zmysle dohody neodpracovali potrebný podiel na byte, z čoho možno vyvodiť, že žalovaný 1/ mal\nzáujem na presťahovaní žalobcov do lokality Q.. Byty, do ktorých boli žalobcovia presťahovaní, neboli\nspôsobilé na okamžité užívanie a vyžadovali si ďalšie investície zo strany žalobcov. Žalovaný 1/ sa bránil\ntým, že mesto nemalo iné náhradné byty mimo lokalitu Q., v konaní ale bolo zistené, že nájomcom,\nktorí sa súdnou cestou bránili proti vysťahovaniu, poskytol byty v meste. Náhradné byty v oblasti Q.\nboli vystavané mimo súčasnej zástavby mesta Sabinov, hoci z predložených dôkazov vyplynulo, že\nboli vypracované štúdie poukazujúce aj na iné vhodnejšie lokality pre výstavbu bytov, vyhodnotenie\nlokality Telek nebolo predložené. Do lokality Telek boli vysťahovaní iba občania rómskeho pôvodu.\nPorušenie zásady rovnakého zaobchádzania preukazuje aj tá skutočnosť, že hoci v nehnuteľnosti na\nF. žila aj neprispôsobivá občianka nerómskeho pôvodu, táto nebola vysťahovaná do lokality Q.. I keď\nsa žalovaný 1/ bránil tým, že byty v tejto oblasti neboli prideľované jednotlivcom, žalobcovia tvrdili, že\nbyty na Q. sú prideľované aj jednotlivcom, pričom žalovaný 1/ toto tvrdenie žalobcov ničím nevyvrátil.\nNepriamu diskrimináciu súd videl v tom, že hoci žalovaný 1/ tvrdil, že išlo o byty pre neplatičov alebo\nneprispôsobivých občanov a takto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z vyjadrení\nzástupcov žalovaného 1/ bolo zrejmé, že vedel o tom, že väčšina takýchto obyvateľov je rómskeho\npôvodu. Žalovaný 1/ nepreukázal ani to, že petície majoritného obyvateľstva proti výstavbe bytov v\ninej lokalite ako Q., mali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Pokiaľ ide o pasívnu\nlegitimáciu žalovaného 2/ aj z jeho strany došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tým, že\nneskúmal dôsledne zámer mesta a jeho dôsledky a nepreukázal, že nemal vedomosť o tom, že išlo\no výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Vzhľadom k tomu, že konaním žalovaných došlo k zásahu\ndo ľudskej dôstojnosti žalobcov značným spôsobom v dôsledku ich segregácie a porušenia práva na\nsúkromie a bývanie výlučne z dôvodu ich príslušnosti k rómskej národnostnej menšine, priznal súd\nžalobcom náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Argument\nžalovaného 1/, že žalobcovia 3/ a 4/ požiadali o odkúpenie nehnuteľnosti v lokalite Q. považoval za\nirelevantný, nakoľko ide už o úplne inú situáciu pre odstup času od vysťahovania žalobcov a dobu, v\nktorej v danej oblasti žijú. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie (§ 151\nods.3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja žalovaní.\n6. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. marca 2014 sp.zn. 2Co/11/2013 zmenil rozsudok súdu\nprvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu zamietol (§ 220 O.s.p.). Odvolací súd po zopakovaní\ndokazovania a vypočutí žalobcov dospel k záveru, že skutkové okolnosti tvrdené žalobcami v odvolacom\nkonaní nekorešpondujú s odborným výkladom ich právnej zástupkyne a okolnosť, že náhradné byty\nnespĺňali po ich nasťahovaní sa do nich ich predstavy, nenapĺňa znaky porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania v zmysle § 2 a § 2a ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona z dôvodu národnostného\na etnického pôvodu. Žalovaný 1/ splnil všetky podmienky pre poskytnutie dotácie v zmysle výnosu\nMinisterstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 23. decembra 2004 č. V-1/2004\na žalovaný 2/ po splnení podmienok k žiadosti mu dotáciu poskytol, v ničom teda neporušil zásadu\nrovnakého zaobchádzania. Žalobcovia dobrovoľne podpísali nájomné zmluvy na nové byty nižšieho\nštandardu, pričom výpoveď z nájmu pôvodných bytov, ako ani neprimeranosť bytovej náhrady na súde\nnenapadli. Mal za to, že pridelenie bytu žalobcom v lokalite Q. bolo súladné s ustanovením § 712 a nasl.\nObčianskeho zákonníka a z tohto dôvodu nedošlo žiadnym spôsobom k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania. Pokiaľ žalovaný 2/ poskytol žalovanému 1/ dotáciu na výstavbu nájomných bytov nielen\npre žalobcov, ale aj ostatných vysťahovaných občanov rómskeho pôvodu z F. do lokality Q. na základe\n\nriadnej žiadosti o poskytnutie dotácie, neporušil vo vzťahu k žalobcom zásadu rovnakého zaobchádzania\nv súvislosti s poskytnutím bývania. Z týchto dôvodov nebol ani dôvod pre priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona.\n7. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/, 2/, 5/, 6/, 7/, 8/ (ďalej\nlen ,,žalobcovia“ alebo ,,dovolatelia“). Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p.,\nako dovolací dôvod uviedli ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a ustanovenie § 241 ods.\n2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci súdom). K odňatiu možnosti konať pred súdom\ndošlo podľa dovolateľov postupom odvolacieho súdu, ktorý neprihliadol na právnu argumentáciu ich\nprávnej zástupkyne a nevysporiadal sa s ňou, čím porušil ich právo na právnu pomoc v konaní. Odvolací\nsúd sa nevysporiadal ani s argumentami žalobcov z výpovede a bez akéhokoľvek odôvodnenia len\nkonštatoval, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Za nesprávny považovali právny\nzáver odvolacieho súdu, že podmienkou ich úspešnosti v konaní podľa § 9 a nasl. antidiskriminačného\nzákona bola žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, či žaloba o neprimeranosť poskytnutej\nbytovej náhrady. Uvedené konania majú za cieľ zabezpečiť pre nájomcu trvanie nájomného vzťahu\nalebo primeranú bytovú náhradu, pričom v nich súdy posudzujú iné aspekty protiprávneho konania\nako v prípade antidiskriminačnej žaloby. Žalobcovia sa v tomto konaní takýchto nárokov nedomáhali\na tieto ani nevyvodzovali z antidiskriminačného zákona. Zo žiadneho ustanovenia antidiskriminačného\nzákona nevyplýva, že by podmienkou podania žaloby podľa tohto zákona bolo predchádzajúce využitie\niných prostriedkov nápravy protiprávneho stavu. Za nesprávny považovali aj záver odvolacieho súdu\no neporušení zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného 2/. Poukázali na to, že konanie\nžalovaného 2/ ako orgánu štátu musí byť vždy zákonné a v súlade s ústavou a medzinárodnými\ndokumentmi, okolnosť, že žalovaný 2/ rozhodol na základe žiadosti mesta po splnení podmienok pre\nposkytnutie dotácie ho nezbavuje zodpovednosti za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Z\ndokladov predložených žalovaným 1/ k žiadosti o poskytnutie dotácie vyplývalo, že ide o stavbu bytov pre\nobyvateľov rómskeho pôvodu v lokalite Q., a teda že išlo o prehĺbenie priestorovej a sociálnej segregácie\ntýchto osôb, žalovaný 2/ sa preto nemohol úspešne brániť tým, že by o tejto skutočnosti nemal vedomosť.\nŽalovaný 2/ mal povinnosť skúmať tieto okolnosti a mal možnosť zasiahnuť pri schvaľovaní dotácie,\nkeďže však opakovane podporil výstavbu týchto bytov, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, keď\nneprijal žiadne opatrenie na zabránenie segregácie v meste Sabinov. Následne sa žalobcovia podrobne\nvyjadrili k právnej stránke sporu a zopakovali svoje argumenty v konaní týkajúce sa porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania. Žiadali, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil\ntak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie.\n8. Žalovaný 1/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.\n9. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalobcov vyjadril, rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne\nsprávne a vady namietané dovolateľmi za neopodstatnené. Zdôraznil, že konal v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky, pretože neposkytnutím dotácie mestu, ktoré spĺňalo všetky podmienky poskytnutia\ndotácie, by postupoval protizákonne.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.\n160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana\nsporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.\n1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že\ndovolanie žalobcov je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť (§ 449 ods.1 CSP).\n11. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval\nv zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v\nkonaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť\ndovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.\n12. Žalobcovia dovolaním napadli zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, voči ktorému dovolanie\npripúšťalo ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p., preto dovolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu\ndovolacích námietok.\n\n13. Obligatórne v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. sa najvyšší súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v\n§ 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a\nto bez ohľadu na to, či boli v dovolaní namietané alebo nie. Žalobcovia procesné vady konania v zmysle\n§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p., ani tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) netvrdili a ich\nexistenciu nezistil ani dovolací súd.\n14. Žalobcovia v dovolaní výslovne namietali, že došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., keď odvolací\nsúd nebral do úvahy právnu argumentáciu ich právnej zástupkyne a porušil ich právo na právnu pomoc\nv konaní (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).\n15. Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi je základným právom zakotveným čl. 47 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky. V zmysle tohto práva každý, kto vystupuje v konaní pred súdom, má právo dať sa\nv ňom zastúpiť zástupcom (§ 24 O.s.p.), pričom ako zástupcu si účastník mohol vždy zvoliť advokáta.\nPlnomocenstvo udelené advokátovi nebolo možné obmedziť (§ 25 ods. 1 O.s.p.). Zástupca, ktorému\núčastník udelil plnomocenstvo pre celé konanie tzv. procesné plnomocenstvo, bol oprávnený na všetky\núkony, ktoré mohol v konaní urobiť účastník. Advokát bol povinný využívať všetky zákonom pripustené\nprostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci. (§ 25 ods. 2 O.s.p.) Advokát je pri poskytovaní\nprávnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach\npríkazmi klienta. (§ 2 ods. 2 zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii).\n16. Občiansky súdny poriadok umožňoval účastníkovi súdneho konania vykonávať svoje práva a\npovinnosti buď osobne, alebo prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého si zvolil. Právny vzťah\nzastúpenia vzniká na základe dohody o zastúpení. Dohoda o zastúpení je dvojstranný právny úkon\nmedzi zástupcom a zastúpeným, ktorým sa zakladá právny vzťah zastúpenia a spravidla určuje aj obsah\ntohto právneho vzťahu. Plnomocenstvo je jednostranný úkon zastúpeného voči tretím osobám, ktorým\nsa preukazuje existencia právneho vzťahu zastúpenia, oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného a\nnajmä rozsah zastúpenia. Akékoľvek vnútorné pokyny a obmedzenia v prípade procesnej plnej moci\nnemajú vo vzťahu k súdu a ostatným subjektom konania právny význam. V prípade, že si účastník\nkonania zvolil advokáta, potom tento jeho zástupca nevystupoval v konaní vo svojom vlastnom mene,\nale robil úkony v mene a v záujme svojho klienta za účelom ochrany a presadenia jeho oprávnených práv\na záujmov, pričom bol povinný postupovať v zmysle jeho pokynov a príkazov. Úkony advokáta v konaní\npred súdom sú vždy považované za úkony samotného zastúpeného subjektu. Podstatou právneho\nzastúpenia advokátom v súdnom konaní je poskytovanie kvalifikovanej odbornej právnej pomoci najmä\nposúdenie uplatňovaných nárokov z hľadiska ich právnej kvalifikácie, teda ich podradenie pod príslušnú\nprávnu normu a následné zvolenie efektívnych prostriedkov ochrany týchto nárokov v rámci občianskeho\nsúdneho konania (§ 80 O.s.p.) a tiež ďalšia realizácia čiastkových procesných oprávnení v konaní\npriznaných účastníkom občianskym súdnym poriadkom (§ 44 ods. 1 O.s.p., § 48 O.s.p., § 95, § 96, §\n123, § 201 atď.). V prípade, ak by záujmy právneho zástupcu boli v rozpore so záujmami účastníka\nkonania, ktorého zastupuje (§ 31a O.s.p.), úkony ním realizované by boli neúčinné a súd by na ne\nneprihliadal. Z uvedeného teda vyplýva, že súd neprihliadal na úkony urobené advokátom za účastníka\nkonania len vtedy, ak došlo k ukončeniu dohody o zastúpení po oznámení tejto skutočnosti súdu (okrem\nneodkladných úkonov) a druhá situácia nastala v prípade existencie rozporu záujmov účastníka so\nzáujmami jeho zástupcu. Avšak na právnu kvalifikáciu nárokov účastníka prezentovanú advokátom súd\nneprihliada len vtedy, ak je vo vzťahu k prejednávanej veci právne irelevantná alebo nedôvodná.\n17. Napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení uviedol, že právna argumentácia právnej zástupkyne\nžalobcov nekorešpondovala s obsahom výpovedí žalobcov pred odvolacím súdom a na inom mieste\nuviedol, že právnu kvalifikáciu nároku žalobcov založil na iných skutočnostiach, o ktorých žalobcovia\nvypovedali pred odvolacím súdom, je zrejmé, že posudzoval nárok žalobcov aj z pohľadu naplnenia\nznakov porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2 a § 2a ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného\nzákona. Súčasne sa venoval aj ďalším otázkam sporu namietaným právnou zástupkyňou žalobcov, a to\nkonkrétne iným zaobchádzaním žalovaného 1/ vo vzťahu k pani S., pasívnou legitimáciou žalovaného\n2/ a výberom lokality Q. pre výstavbu bytov z hľadiska namietanej segregácie rómskeho obyvateľstva.\nPreto hoci formálne odvolací súd deklaroval, že neprihliadol na právnu argumentáciu advokátky\nžalobcov, tým, že sa vecne zaoberal obsahom niektorých jej podaní a vyjadrení z konania pred súdom\nprvej inštancie, z hľadiska materiálneho nedošlo k porušeniu práva žalobcov na právnu pomoc v konaní,\nani k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\n18. Žalobcovia ďalej namietali, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal nimi tvrdenými\nskutkovými okolnosťami sporu, nevysporiadal sa s právnou argumentáciou ich právnej zástupkyne a\nsvoje právne závery riadne neodôvodnil.\n19. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá\ntzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,\nkeď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm.\nf/ Občianskeho súdneho poriadku.\n20. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľmi\npovažovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou\nkonštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo\n16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).\n21. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať\nvadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným\nprostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo\ntaké zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia\nk „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty\nmôže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov\n(pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).\nPo preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako\nvýnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.\n22. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle\n§ 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry, obsahovalo vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené, ustanovenia, ktoré súd na vec aplikoval a z ktorých vyvodil\nsvoje právne závery. Námietky dovolateľov v tomto smere predstavovali skôr vyjadrenie nespokojnosti\ns rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré ale bez ďalšieho nepostačujú na založenie existencie vady\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek\nna riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je\nprávne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.\nAko vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za procesnú vadu konania v zmysle § 237\npísm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\ndovolateľov.\n23. Napokon žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu aj nesprávnosť právneho posúdenia veci a tvrdili,\nže je daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie súdu\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo\nskutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový\nstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n24. Skôr než dovolací súd pristúpil k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím\nsúdom, považuje za potrebné zdôrazniť, že na prejednávaný spor je potrebné nahliadať v širšom\nkontexte historického i aktuálneho postoja spoločnosti k riešeniu otázok dotýkajúcich sa rómskeho\netnika. Treba brať zreteľ na súčasné spoločenské postavenie Rómov v Slovenskej republike, na\nspôsob riešenia problematiky týkajúcej sa tejto minoritnej časti obyvateľstva zo strany štátu, ako\naj orgánov miestnej samosprávy. Jedným z pálčivých problémov súčasnosti bezpochyby je otázka\n\nintegrácie týchto občanov do spoločnosti v rôznych oblastiach spoločenského života, medzi ktoré patrí\naj otázka ich bývania a s tým súvisiaca politika miest a obcí, ktorá je sledovaná nielen zo strany\nrôznych vnútroštátnych orgánov a občianskych združení, ale aj zo strany mnohých medzinárodných\ninštitúcií upozorňujúcich na diskriminačné metódy v tejto oblasti. Európsky súd pre ľudské práva\nsa tiež už viac krát zaoberal vo svojej judikatúre postavením Rómov v spoločnosti a vo svojich\nrozhodnutiach konštatoval, že Rómovia boli kvôli svojej histórii postavení do zraniteľnej pozície menšiny,\npreto je potrebné, aby bola venovaná zvláštna pozornosť ich potrebám a ich vlastnému spôsobu\nživota v rámci príslušnej právnej úpravy, ako aj pri vydávaní rozhodnutí v konkrétnych prípadoch\n(pozri D.H. a ostatní proti Českej republike rozsudok z 13. novembra 2007, § 182, § 196, Chapman\nproti Spojenému kráľovstvu rozsudok z 18. januára 2001, § 96, Connors proti Spojenému kráľovstvu\nrozsudok z 27. mája 2004, § 84). Je preto dôležité, aby všetky zainteresované subjekty a osobitne\norgány miestnej samosprávy, ktoré sú najbližšie znalosti problematiky a hľadaniu adekvátnych riešení,\npostupovali vždy po dôkladnom zvážení svojich rozhodnutí smerujúcich k dosiahnutiu legitímneho cieľa a\nrealizovali integráciu občanov rómskeho etnika spôsobom, ktorý nebude vzbudzovať žiadne pochybnosti\no jeho zákonnosti, spravodlivosti a efektívnosti. Pri hľadaní riešení je nevyhnutné hľadať racionálny\nkompromis medzi právami majoritného a minoritného obyvateľstva pri súčasnom zohľadnení ,,slabšieho\npostavenia“ členov rómskej menšiny, zachovaní záruk spravodlivého procesu (pozitívna diskriminácia) a\npredovšetkým je potrebné vylúčiť v tomto procese existenciu dosiaľ v našej spoločnosti pretrvávajúcich\nvžitých predsudkov a stereotypov týkajúcich sa rómskeho etnika. Ani odpor majoritného obyvateľstva\ntotiž nemusí mať v konečnom dôsledku reálny základ a sám o sebe nemôže byť ospravedlnením pre\nakékoľvek diskriminačné konanie.\n25. Odvolací súd, vychádzajúc z výpovedí žalobcov v konaní pred odvolacím súdom, zamietol žalobu\npredovšetkým na tom základe, že samotná nespokojnosť žalobcov s úrovňou poskytnutého náhradného\nubytovania, ako aj skutočnosť, že si museli postupne svojpomocne upraviť náhradné byty na bývanie,\nnezakladá diskrimináciu v zmysle § 2 a § 2a ods.1, 2, 3 antidiskriminačného zákona z dôvodu\nnárodnostného a etnického pôvodu pri poskytovaní bývania.\n26. Konanie pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom, tvorí jednotné súdne konanie a\nkonajúci sudca sa musí pri rozhodovaní vždy vysporiadať so všetkými pre vec podstatnými otázkami,\nktoré v konaní vyšli najavo, a to bez ohľadu na to, v ktorom štádiu konania sa spor nachádza. Je\nsíce pravda, že odvolaciemu súdu je daná možnosť pri zachovaní postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p.\ndokazovanie zopakovať a následne prehodnotiť skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, avšak\nodvolací súd musí zhodnotiť nielen tie skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom dokazovania pred\nodvolacím súdom, ale aj tie skutkové okolnosti, ktoré vyšli na základe výsledkov dokazovania najavo\npočas konania pred súdom prvej inštancie. Výpoveď účastníka v odvolacom konaní nie je možné\nposudzovať izolovane, ale v kontexte s jeho predchádzajúcimi výpoveďami pred súdom prvej inštancie,\nako aj v spojení so zisteniami vyplývajúcimi z ostatných vykonaných dôkazov. Ak potom dospeje\nodvolací súd k záveru, že výpoveď účastníka v odvolacom konaní odporuje tomu, čo vypovedal v\nkonaní pred súdom prvej inštancie, prípadne tomu, čo bolo obsahom vyjadrení jeho právneho zástupcu\nalebo ostatným výsledkom už vykonaného dokazovania, bude nevyhnutné, aby sa s týmto rozporom\nvysporiadal a konfrontoval účastníka s obsahom jeho predchádzajúcich výpovedí. Z obsahu zápisníc z\npojednávaní pred odvolacím súdom (č.l. 84 a č.l. 130 spisu) ale nič také nevyplýva. Obsah výpovede\nžalobcov počas odvolacieho konania žiadnym spôsobom nepopieral tie skutočnosti, na ktorých bola\nzaložená ich žaloba, ani tie skutočnosti, o ktorých vypovedali už skôr v konaní pred súdom prvej inštancie\na netýkal sa ani obsahu vyjadrení, ktoré v ich mene podala právna zástupkyňa. Preto ak odvolací\nsúd chcel zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol povinný vysporiadať sa so všetkými\nžalobcami tvrdenými skutočnosťami, a to aj tými, ktoré v ich mene urobila právna zástupkyňa a na\nktorých postavili svoj žalobný návrh.\n27. V prejednávanej veci je potrebné osobitne vziať na zreteľ aj dĺžku súdneho konania, ktoré trvá už viac\nako 9 rokov a tú skutočnosť, že udalosti, od ktorých žalobcovia svoje nároky odvíjajú, opisovali a hodnotili\npred odvolacím súdom so značne dlhým časovým odstupom od momentu, kedy k nim došlo, pričom\nsúd musí zohľadniť, že žalobcovia nemajú príslušné právne vzdelanie a nevedia preto rozlíšiť právnu\nrelevantnosť jednotlivých nimi tvrdených okolností zásahu. Vo všeobecnosti je zrejmé, že každý bude\nvypovedať o jednej a tej istej udalosti z časového hľadiska inak v momente, kedy sa stala alebo s krátkym\nčasovým odstupom od nej a inak po uplynutí obdobia viac ako desiatich rokov, kedy ujmu na svojich\nprávach už nemusí pociťovať tak intenzívne, ako tomu bolo v rozhodnom čase. Navyše v priebehu\n\nkonania pred súdom prvej inštancie vo viacerých svojich výpovediach žalobcovia veľmi konkrétnym a\nprávne relevantným spôsobom uviedli v čom vidia svoju diskrimináciu (viď č.l. 347 a nasl., 365 a nasl.)\na odvolací súd bol povinný sa s týmito skutočnosťami vysporiadať. Tvrdenia žalobcov z výpovedí pred\nodvolacím súdom o neprimeranosti poskytnutej bytovej náhrady, ako aj o jej nespôsobilosti užívať ju v\nčase vysťahovania, boli otázky dôležité z hľadiska posúdenia existencie namietanej diskriminácie. (viď\nnapr. Chapman proti Spojenému kráľovstvu rozsudok z 18. januára 2001, § 103, 104). Preto ak odvolací\nsúd nevyhodnotil tieto okolnosti a pristúpil k zisťovaniu skutkového stavu formálnym spôsobom tak,\nako by výpovede žalobcov z konania pred súdom prvej inštancie neexistovali a bez ohľadu na ostatné\nvýsledky vykonaného dokazovania a nezaoberal sa otázkami, na ktorých žalobcovia založili svoje nároky\nv zmysle žalobného návrhu a následných podaní, nemohlo byť jeho rozhodnutie vecne správne.\n28. Za relevantné v spore bolo potrebné považovať už len tú tvrdenú okolnosť, že na sídlisko Telek boli\nvysťahovaní len obyvatelia rómskeho pôvodu, z čoho logicky možno vyvodiť, že sa s nimi nakladalo\ninak, odlišne než s ostatným obyvateľstvom, odlišne sa nakladalo dokonca s tými nájomníkmi rómskeho\npôvodu, ktorí sa proti vysťahovaniu bránili súdnou cestou, hoci nebolo preukázané, že by spĺňali\npredpoklady pre poskytnutie bytov vyššieho štandardu v centre mesta (viď výpoveď žalobcu 6/ na\npojednávaní pred súdom prvej inštancie, č.l. 369 spisu), ktoré sú podľa žalovaného 1/ podmienkou\npridelenia týchto bytov (viď výpoveď zamestnankyne Mestského úradu Sabinov z č.l. 552) a tiež odlišne\nako s ostatnými platiacimi nájomníkmi nerómskeho pôvodu, ktorým nie sú ponúkané byty na sídlisku\nQ.. Žalobcovia totiž v celom konaní tvrdili, že hoci nepatrili medzi neplatičov a neprispôsobivé osoby,\nboli zaradení do tejto kategórie a vysťahovaní do bytov na sídlisku Q. vystavaných pre tieto skupiny\nobyvateľstva. Pokiaľ teda kritériom pre pridelenie bytov žalobcom na sídlisku Q. nebola ich majetková\nsituácia, či sociálna neprispôsobivosť, je na mieste otázka, či motívom správania žalovaného 1/ nebola\nexistencia ,,chráneného dôvodu“ (viď zápisnica z mestského zastupiteľstva č.l. 420 spisu ) a je len na\nžalovanom 1/, aby toto podozrenie vyvrátil. Pokiaľ by totiž postup žalovaného 1/, založený na odlišnom\nzaobchádzaní, nemal objektívne a rozumné ospravedlnenie, t.j. nesledoval by legitímny cieľ alebo\npoužité prostriedky jeho dosiahnutia by boli neprimerané, bolo by jeho konanie diskriminačné. V tomto\nsmere sú právne relevantné aj okolnosti vysťahovania žalobcov z nájomných bytov v centre mesta\na tiež neexistencia hmotnoprávneho dôvodu výpovede z nájmu bytov podľa § 711 ods. 1 písm. e/\nObčianskeho zákonníka, pretože nezákonný postup žalovaného 1/ by nemohol predstavovať legitímny\ncieľ a neprimeranosť bytovej náhrady by vylučovala primeranosť použitých prostriedkov.\n29. Žalobcovia považovali za nesprávnu aj argumentáciu odvolacieho súdu založenú na tom, že\nnenapadli na súde neplatnosť výpovede z nájmu bytov, ani neprimeranosť bytovej náhrady. Vyslovili\nnázor, že podmienkou úspešnosti antidiskriminačnej žaloby podľa antidiskriminačného zákona nie je\npredchádzajúce podanie inej žaloby a domáhanie sa iných nárokov v zmysle ďalších právnych predpisov,\nt.j. v danom prípade podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu a neprimeranosť bytovej\nnáhrady.\n30.1. Každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (§ 9 ods. 1\nantidiskriminačného zákona)\n30.2 Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý\nna svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého\nzaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,\nupustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané\nzadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality\nalebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého\núčinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona)\n30.3 Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého\nzaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské\nuplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej\nujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona)\n30.4 Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto\nzákonom dotknuté. (§ 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona)\n\n30.5 Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou prostredníctvom mediácie (§ 9\nods. 5 antidiskriminačného zákona).\n31. Najvyšší súd už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí z 22. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo\n257/2010 uviedol, že domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená každá fyzická osoba\na v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, že v minulosti bola, či\nstále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch či slobodách\nšpecifikovaných v Ústave Slovenskej republiky, či v celom rade medzinárodných zmlúv a dohovorov\ngarantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania.\nKonkrétne prostriedky právnej ochrany, ktoré môže dotknutá osoba uplatniť na súde voči osobe\nporušujúcej právo na rovnaké zaobchádzanie sú stanovené ustanovením § 9 antidiskriminačného\nzákona.\n32. Antidiskriminačný zákon predstavuje všeobecnú úpravu zásady rovnakého zaobchádzania a\nnárokov vyplývajúcich z jej porušenia. Konkrétne právne vzťahy, ktorých sa táto zásada týka, sú\nupravené v jednotlivých zákonoch, týkajúcich sa oblastí právnych vzťahov definovaných v ustanoveniach\n§ 5 a 6 tohto zákona. Tieto osobitné predpisy ustanovujú vznik, trvanie, zánik a obsah jednotlivých práv\na povinností, ktoré sa musia vykonávať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z hľadiska\nvýpočtu oblastí, ktorých sa povinnosť zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania týka (§ 3 ods.\n1 antidiskriminačného zákona), je zrejmé, že k porušeniu tejto povinnosti môže dôjsť v rôznorodých\nvzťahoch súkromnoprávnej i verejnoprávnej povahy. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania\npreto vždy zasahuje aj do sféry pôsobnosti iného právneho predpisu a napĺňa znaky protiprávnosti\naj z hľadiska práv ním chránených a povinností ním ustanovených. Dotknutej osobe tak okrem\nnárokov v zmysle antidiskriminačného zákona môžu vzniknúť ďalšie práva a nároky podľa osobitných\npredpisov tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci (tvrdená neplatnosť výpovede z nájmu bytu\na neprimeranosť bytovej náhrady motivovaná diskriminačnou pohnútkou). Je potom výlučne vecou\npoškodeného, aby si zvolil, ktoré nároky bude uplatňovať a aký prostriedok ochrany svojich práv\nzvolí, t.j. či sa bude domáhať svojich nárokov súčasne nielen podľa špeciálnych právnych predpisov\nale aj z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Avšak každé diskriminačné správanie a\nporušenie zásady rovnakého zaobchádzania vždy zakladá subjektívne právo dotknutej osoby domáhať\nsa ochrany v zmysle ustanovení antidiskriminačného zákona prostriedkami vypočítanými v ustanovení §\n9 citovaného zákona a to bez ďalšieho. Dotknutá osoba sa môže najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal\nzásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav\nalebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Právo domáhať\nsa ochrany v zmysle antidiskriminačného zákona nie je viazané na splnenie žiadnych iných ďalších\npredpokladov. Rozhodnutie vydané na podklade inej ako antidiskriminačnej žaloby nevylučuje, ani\nnezakladá právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany podľa antidiskriminačného zákona, toto právo\nvyplýva priamo z ustanovenia § 9 citovaného ustanovenia. Preto nemôže byť poškodenému na ujmu, ak\nsa rozhodne uplatňovať svoje nároky výlučne v zmysle antidiskriminačného zákona, hoci by sa ochrany\nsvojich práv mohol prípadne domôcť aj žalobou podľa osobitného právneho predpisu. Inými slovami\nochrana poskytovaná antidiskriminačným zákonom sa uplatní v prípade porušenia zásady rovnakého\nzaobchádzania vždy, pokiaľ iný osobitný predpis nemá špeciálnu právnu úpravu prípadne vtedy, ak\ndotknutá osoba zvolí výlučne žalobu v zmysle antidiskriminačného zákona v rozsahu nárokov, ktorých\nje možné sa domáhať podľa ustanovenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.\n33. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických úvah rozhodnutie odvolacieho súdu o nedôvodnosti\nžaloby založené na tom argumente, že žalobcovia na súde nenapadli neplatnosť výpovede nájomnej\nzmluvy či neprimeranosť poskytnutej bytovej náhrady, nie je správne. Bolo len vecou dovolateľov, či\nvyužijú aj iné prostriedky ochrany svojich práv a budú sa domáhať aj ďalších nárokov podľa osobitných\npredpisov, alebo podajú výlučne antidiskriminačnú žalobu. Nepodanie inej žaloby zo strany dovolateľov\nim nemohlo byť na ujmu a ani nemalo za následok stratu ich práva na ochranu podľa antidiskriminačného\nzákona.\n34. Pokiaľ odvolací súd založil podporne svoje rozhodnutie na tom, že žalobcovia dobrovoľne podpísali\nnájomné zmluvy na byty nižšieho štandardu a neodmietli sa do nich nasťahovať, bola táto jeho úvaha\npredčasná. Otázka dobrovoľného podriadenia sa diskriminačnému správaniu dotknutou osobou a ňou\nprejavený súhlas s rozdielnym zaobchádzaním, by boli právne relevantné a mali by za následok vzdanie\nsa práva na ochranu pred diskrimináciou len za predpokladu, ak by súd dospel k záveru, že existencia\n\ndiskriminačného správania bola preukázaná, k čomu však odvolací súd v zmeňujúcom rozhodnutí\nnedospel. Zároveň ale treba súčasne dodať, že takýto súhlas dotknutej osoby by bol relevantný len\nvtedy, ak by bol daný jednoznačným spôsobom a za predpokladu vedomosti všetkých okolností prípadu,\nt.j. na základe vedomého súhlasu (Pfeifer a Plankl proti Rakousku, rozsudok ESĽP z 25. februára 1992,\n§ 37-38) a bez donútenia (Deweer proti Belgicku, rozsudok ESĽP z 27. februára 1980, § 51). Týmito\notázkami sa však odvolací súd nezaoberal, i keď boli predmetom konania na súde prvej inštancie.\n35. Žalobcovia tiež namietali správnosť záveru odvolacieho súdu, že žalovaný 2/ sa nedopustil\ndiskriminačného správania, pretože pri poskytovaní dotácie postupoval v súlade s výnosom Ministerstva\nvýstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 23. decembra 2004 č. V-1/2004 (ďalej\nlen ,,výnos“) a žalovaný 1/ splnil podmienky určené pre poskytnutie dotácie. S týmto odôvodnením ale\nnemožno súhlasiť, a to predovšetkým preto, že odvolací súd opomenul to, že povinnosť zachovávať\nzásadu rovnakého zaobchádzania vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, 2) a\nmedzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred akoukoľvek\nvnútroštátnou právnou úpravou. Navyše v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona\ndodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred\ndiskrimináciou, pričom odvolací súd sa zodpovednosťou žalovaného 2/ v tomto smere nezaoberal, hoci\nna ňu žalobcovia poukazovali.\n36. Ako už bolo uvedené povinnosť štátu a jeho orgánov zachovávať zásadu rovnakého zaobchádzania\nvyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky a z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Táto\nzásada sa prelína celým právnym poriadkom a vo všeobecnosti z hľadiska horizontálneho musí byť\ndodržiavaná v každej oblasti, či už normotvorby zákonnej alebo podzákonnej, ako aj vo vertikálnej rovine\npri aplikácii právnych noriem v jednotlivých rozhodovacích procesoch. Podzákonná norma musí byť\nvždy v súlade s právnymi normami vyššej právnej sily.\n37. I keď samotný výnos, či smernica ministerstva môžu byť formálne zákonné a ako také neporušujú\nzásadu rovnakého zaobchádzania, teda ide o navonok neutrálny predpis, táto skutočnosť nezbavuje\nžalovaného 2/ jeho povinnosti postupovať v procese aplikácie tejto normy na konkrétny prípad v súlade\nso zásadou rovnakého zaobchádzania a v prípade zistenia skutočností nasvedčujúcich existencii možnej\ndiskriminácie, vzniká mu pozitívna povinnosť vykonať opatrenia na ochranu pred vznikom diskriminácie\nv medziach jeho právomoci a zákonných možností (§ 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona). Pokiaľ z\ndokladov predložených žalovaným 1/ k žiadosti o poskytnutie dotácie vyplynuli informácie naznačujúce\nmožnú diskrimináciu rómskeho obyvateľstva v meste Sabinov z pohľadu umiestnenia bytovej výstavby,\nbolo povinnosťou žalovaného 2/ tieto okolnosti skúmať, pretože poskytnutie štátnych finančných\nprostriedkov na projekt výstavby bytov, ktorý by prípadne mohol viesť k segregácii minoritnej časti\nobyvateľstva, nemohol reálne spĺňať zákonné podmienky pre poskytnutie dotácie pre rozpor s ústavnými\nprincípmi a medzinárodnými záväzkami štátu. Ani proces posudzovania žiadostí o dotáciu sa nemôže\nzmeniť na pasívne, mechanické a formálne aplikovanie podmienok stanovených podzákonnou normou,\nale vyžaduje aktívny prístup štátneho orgánu a zohľadnenie špecifík každej jednej žiadosti o to viac, ak sa\ndaný projekt dotýka základných ľudských práv osôb nachádzajúcich sa v sociálnej či hmotnej núdzi a tým\npádom v oveľa nevýhodnejšej situácii. Nemôže byť legálne ospravedlniteľný pasívny postoj žalovaného\n2/, ktorý na jednej strane deklaruje snahu o zamedzenie priestorovej a sociálnej segregácie v procese\nlokalizácie výstavby bytov pre marginalizované skupiny obyvateľstva (viď Dlhodobá koncepcia bývania\npre marginalizované skupiny obyvateľstva a model jej financovania, prístupná na webovej stránke\nwww.telecom.gov.sk <http://www.telecom.gov.sk>) a na strane druhej v procese poskytovania dotácie\nštátu na výstavbu takýchto bytov tieto princípy neuplatní a svoju zodpovednosť odmieta. Pozitívny\nzáväzok štátov pristupovať osobitne k potrebám obyvateľstva rómskeho pôvodu nielen v procese\nnastavovania normatívneho rámca v jednotlivých oblastiach, ale predovšetkým následného prijímania\nrozhodnutí v konkrétnych prípadoch, zdôrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva\n(pozri bližšie Connors proti Veľkej Británii, rozsudok ESĽP z 27. augusta 2004 § 83, Buckley proti Veľkej\nBritánii, rozsudok ESĽP z 29. septembra 1996, § 76, § 80 a § 84), pričom v tomto smere kladie dôraz\nna postavenie a úlohy vnútroštátnych orgánov, ktoré zo svojej pozície môžu najlepšie zohľadniť miestne\npomery a špecifiká toho ktorého prípadu.\n38. Pokiaľ teda odvolací súd vylúčil zodpovednosť ministerstva v spore len na základe tézy, že postup\nzodpovedajúci podmienkam výnosu ministerstva pri poskytnutí dotácie vylučuje porušenie zásady\nrovnakého zaobchádzania, bolo toto právne posúdenie veci nesprávne. Odvolací súd bude musieť\n\npreskúmať postup žalovaného 2/ v procese poskytnutia dotácie mestu, vyhodnotiť, či žalovaný 2/ mohol\nz dokladov predložených žalovaným 1/ získať vedomosť o možnej segregácii obyvateľstva v meste\nSabinov v dôsledku výstavby bytov vo vybranej lokalite Telek a na základe toho urobiť záver, či zo strany\nžalovaného 2/ bolo dodržané ustanovenie § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona.\n39. S poukazom na vyššie uvedené bolo právne posúdenie veci odvolacím súdom nesprávne a\ndovolanie žalobcov dôvodné (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). Zároveň zrušil aj\nsúvisiace uznesenie Okresného súdu Prešov z 22.apríla 2014-143 o trovách konania.\n40. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n41. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP).\n42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/11/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "34311916-5964-4053-94b6-e630a64b969d:0654e1a4-4e62-4a11-bf17-327794187c43", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7211232317.1", "spisova_znacka": "2Co/11/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/11/2013 z 20. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7211232317.1"}, {"guid": "2ea881d0-c511-47e3-bb1f-1c88cd400501:2ac7af49-94a7-4694-a141-1ceb4c1d2056", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6304114602.1", "spisova_znacka": "13Co/21/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/21/2012 z 13. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2012-02-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6304114602.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0a81540a-e85b-4eda-a197-5d07a8ed7645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.33.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 33/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 33/2023 z 24. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.33.2023.1"}, {"guid": "146335a3-5b15-45a3-addf-4cc031c33556:a559785c-fad2-4da0-87c0-e268150093e0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2", "spisova_znacka": "8CoPr/1/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/1/2026 z 27. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1120205277.2"}, {"guid": "c03fb72e-1c8f-44c5-97b9-cb046a11e4a8:5b8119b4-489a-4694-a063-95359f87b1de", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8116200992.2", "spisova_znacka": "20Co/20/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/20/2025 z 23. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8116200992.2"}, {"guid": "4233e315-9c96-496f-84b0-d6dd2741969d:50e8c11a-6ca9-4240-a485-7d0645cd1aad", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8116200980.1", "spisova_znacka": "16Co/21/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/21/2019 z 19. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8116200980.1"}]}