{"guid": "a6fe2162-5342-47e1-b52d-6a893a73ec05:2d4f00ab-1511-4742-83b2-56c1d4d9660d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1", "spisova_znacka": "6Sžf/7/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/7/2016 z 13. 12. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2017, sp. zn. 6Sžf/7/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1", "identifikacne_cislo": "8015200791", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2017-12-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-55.odsek-1", "nazov": "§ 55 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-55.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-55"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-55"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d4f00ab-1511-4742-83b2-56c1d4d9660d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/7/2016\n8015200791\n13. 12. 2017\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2017:8015200791.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a z\nčlenov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: ISPro,\ns.r.o., so sídlom Budovateľská 1500/4, 091 01 Stropkov, IČO: 36 502 138, zastúpeného JUDr. Ivom\nBabjakom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 864033/2015 z 12. júna 2015, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove č. k. 2S/30/2015-46 z 20. novembra 2015, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 2S/30/2015-46\nz 20. novembra 2015 p o t v r d z u j e .\nII. Návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ\n\nzamieta.\n\nIII. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred krajským súdom\nKrajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom č. k.\n2S/30/2015-46 z 20. novembra 2015 podľa ust. § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu a účastníkom nepriznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 250k\nods. 1 O.s.p.\nPodanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 864033/2015\nz 12. júna 2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov č.\n68878/2015 z 13. marca 2015, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume\n3.088,99 Eur, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 1.178,81 Eur a vyrubil daň v sume 910,18 Eur\nza zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opise skutkového stavu a rozhodovacej činnosti v\nuvedenej veci, okrem preskúmavaných rozhodnutí, jednak správcu dane a žalovaného, ale aj krajského\nsúdu sp. zn. 3S/4/2010 z 26. novembra 2010, ktorým boli predchádzajúce rozhodnutia správnych\norgánov zrušené konštatoval, že námietky uvedené v žalobe považuje za neodôvodnené, pričom\nvychádzal z rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane, ako aj s dôrazom na postup, ktorý\nna základe už spomínaného rozsudku krajského súdu vykonal v rámci vyrubovacieho konania.\n\nV preskúmavanej veci dospel krajský súd k záveru, že je bez pochyby potrebné dbať na dodržiavanie\neurópskej judikatúry, konkrétne Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty. Z čl. 167 a nasledujúcich citovanej smernice podľa krajského súdu\njednoznačne vyplýva, že je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z priadnej hodnoty (ďalej\naj „DPH“) a v zásade toto ustanovenie nemôže byť obmedzené. Právo na odpočet sa uplatňuje\nbezprostredne pre všetky daňou zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe. Akékoľvek obmedzenia\npráva na odpočet DPH má dosah na úroveň daňového zaťaženia a musí sa uplatniť podobným\nspôsobom vo všetkých členských štátoch. V tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodnutia Súdneho dvora\nEurópskej únie sú právne akty, ktorých závery sú právne záväzné v konkrétnych prípadoch.\nV danom prípade bol krajský súd rovnakého názoru, k akému dospeli daňové orgány a nezistil, že by\nsprávca dane pri vykonávaní daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2006, resp.\nvo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo, konal v rozpore s právnymi aktmi Európskej únie, resp. v\nrozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi oblasť DPH na území Slovenskej republiky.\nDôvodil, že pokiaľ žalobca argumentoval v žalobe čl. 167 a nasledujúcimi čl. 6 Smernice je v prvom\nrade potrebné, aby zo strany daňového subjektu boli dodržané príslušné ustanovenia zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), konkrétne ustanovenie § 2\nods. 1 písm. b), ktorého obsahom je, že predmetom dane je poskytnutie služby za protihodnotu v\ntuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa názoru\nkrajského súdu z uvedeného ustanovenia pre daňový subjekt pri uplatnení nadmerného odpočtu za IV.\nštvrťrok 2006 vyplynuli povinnosti vo forme splnenia podmienok stanovených zákonom. S poukazom\nna predložené faktúry v rámci schváleného projektu, ktoré boli predmetom kontroly správcu dane,\ntieto podmienky na odpočítanie DPH v zmysle § 49 zákona o DPH žalobca jednoznačne nespĺňa.\nKrajský súd konštatoval, že daňový subjekt pri uplatnení odpočítania časti dane na základe faktúry č.\n20630046669 z 31. októbra 2006 od spoločnosti ZERO Košice za prenájom výpočtovej a prezentačnej\ntechniky a za účelom naplnenia zmluvy o poskytovaní dotácii v pôsobnosti Ministerstva dopravy, pôšt a\ntelekomunikácii Slovenskej republiky z 19. mája 2006, tieto podmienky jednoznačne nesplnil.\nĎalej krajský súd poukázal na odôvodnenie už spomínaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove\nsp. zn. 3S/4/2010, kde bolo základom vyriešenie otázky „čo bolo predmetom podnikateľskej činnosti\nžalobcu“ v súvislosti s realizáciou projektu, pretože len na základe zodpovedania tejto otázky môže\nkomplexne dôjsť k posúdeniu, či boli správne vyhodnotené správcom dane podmienky uvedené v\nustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH zo strany žalobcu. Správca dane na základe miestneho zisťovania\nz 22. mája 2012 do zápisnice uviedol, že predmetom podnikania daňového subjektu bolo dosiahnutie\npríjmu vo forme dotácie zo štátneho rozpočtu. Aby tento príjem mohla spoločnosť dosiahnuť, musela\nvypracovať projekt s rozpočtovými nákladmi bez DPH a na úhradu týchto nákladov bez DPH spoločnosti\nbola poskytnutá dotácia. Dodávatelia týchto služieb boli ako platitelia DPH povinní spoločnosti vystaviť\nfaktúry s DPH a spoločnosť si potom uplatnila odpočítanie DPH z týchto faktúr, pretože bez týchto služieb\nsa nemohol realizovať projekt a nebol by sa dosiahol príjem vo forme dotácie. Keďže dodávatelia služieb\nvystavili faktúry s DPH spoločnosť si túto DPH odpočítala, tým bol uplatnený princíp neutrality DPH, keď\nna jednej strane dodávatelia boli povinní odviesť DPH do štátneho rozpočtu a spoločnosť žalobcu si\nuplatnila právo na odpočítanie dane.\nKrajský súd však zdôraznil, že pokiaľ žalobca ako daňový subjekt je platiteľom dane, od 1. apríla 2005\ndosiahol príjem prijatím poskytnutej dotácie nenávratného finančného príspevku a to naplnením zmluvy\nč. 674/131/2006 o poskytnutí dotácie v pôsobnosti Ministerstva dopravy, pôšt a komunikácii z 19. mája\n2006 v súvislosti so zabezpečením projektu „Informačné internetové strediská pre nezamestnaných“\nrealizovaného v spolupráci s Technickou univerzitou Košice - ICV Košice, z ktorej vyplýva, že žalobca\nrealizoval teoretické a praktické školenia pre účastníkov pre nezamestnaných bezodplatne, pretože tieto\naktivity boli financované formou nenávratného finančného príspevku - dotácie.\nKrajský súd ďalej uviedol, že ak žalobca poskytoval služby nezamestnaným bezodplatne, nešlo ani\npodľa názoru krajského súdu o poskytnutie služby za protihodnotu, a teda za také dodanie služby,\nktoré následne nebolo ani predmetom dane, resp. ani nie je zdaniteľným plnením, pretože neexistuje\nani základ pre vymeranie dane z pridanej hodnoty. Na základe týchto skutočností aj krajský súd je\ntoho názoru, že nešlo ani o bezodplatné dodanie služby iné ako užívanie hmotného majetku, ktorý je\nvo vlastníctve žalobcu a pri ktorého kúpe, alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo\n\nčiastočne odpočítateľná, ani na osobnú spotrebu platiteľa dane, alebo jeho zamestnancov, konkrétne\nzamestnancov ISPro s.r.o., alebo na ďalší účel a to na podnikanie žalobcu, nepovažuje sa takéto dodanie\nslužby za dodanie služby za protihodnotu ani podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o DPH. Konštatoval,\nže bolo bezpochyby preukázané vykonaným dokazovaním správcu dane, že u žalobcu o takéto plnenie\nnešlo, pretože spoločnosť ISPro s.r.o. služby, ktoré prijala nepoužila pre potreby jej zdaniteľných činností\nv žiadnom rozsahu, pretože žiadne zdaniteľné činnosti nerealizovala.\nKrajský súd dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu, že predmetom jeho podnikania v danom prípade bola\nrealizácia projektu neobstojí, pretože predmetom podnikania v zmysle zákona o DPH je taká činnosť,\nz ktorej žalobca dosiahol príjem za IV. štvrťrok 2006 (s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 2, resp. § 9\nods. 3 zákona o DPH), čo v predmetnom konaní žalobca predloženou faktúrou nepreukázal. Základnú\npodmienku odpočítania od dane v zmysle ustanovenia§ 49 ods. 2 zákona o DPH pre možnosť uplatnenia\nodpočítania dane žalobca nesplnil, pretože svoje služby dodával bezodplatne a tieto nemali charakter\nzdaniteľných transakcií.\nPodľa názoru krajského súdu bezpochyby na priznanie práva na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe\nje potrebná existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi plnením na vstupe a súvisiacim plnením\nna výstupe, ktoré právo na odpočítanie dane zakladá. Podľa krajského súdu táto súvislosť nebola v tomto\nkonkrétnom prípade preukázaná a preto žalobca, nakoľko je konečným spotrebiteľom nemá právo na\nuplatnenie odpočítania dane z predmetnej faktúry č. 2063006669 tak, ako si ho uplatnil v zdaňovacom\nobdobí z IV. štvrťroka 2006.\nK námietkam uvádzaným žalobcom v žalobe krajský súd uviedol, že správca dane v súlade s príslušnými\nustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi daň z pridanej hodnoty ako rozdiel za\nzdaňovacie obdobie IV. štvrťroka vo výške 3.088,99 Eur, pričom nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet\nza toto zdaňovacie obdobie vo výške 1.178,81 Eur a vyrubil mu daň z DPH vo výške 1.910,18 Eur z\ndôvodu porušenia ustanovenia § 49 zákona o DPH správne a v súlade so zákonom. Podľa krajského\nsúdu rozhodol v súlade s ustanovením § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku v spojení s ustanovením §\n65 daňového poriadku v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom už iné lehoty zákon neupravuje. Z toho\ndôvodu krajský súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú, pretože rozhodnutie správca dane\nvydal v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 daňového poriadku.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia krajsky súd uviedol, že rozhodnutia boli vydané v súlade\ns daňovým poriadkom účinným v čase vydania napadnutých rozhodnutí a s poukazom na právny názor\nKrajského súdu v Prešove pod sp. zn. 3S/4/2010 z 26. novembra 2010 správca dane postupoval v\nsúlade s uvedeným právnym názorom a následne v ďalšom konaní dostatočne a presvedčivo odôvodnil\na zároveň vyriešil základnú otázku, čo v danej veci bolo predmetom podnikania žalobcu.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci preto s poukazom na aplikáciu ustanovenia § 2\nods. 1 zákona o DPH krajský súd konštatoval, že nebolo jednoznačne zo strany žalobcu preukázané\nsplnenie podmienky uvedenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH na odpočítanie dane, pretože žalobca si\nneoprávnene uplatnil odpočítanie dane z týchto služieb, pretože ich prijal na dodávku služieb, ktoré\nneboli predmetom dane, čiže nebola splnená podmienka, že daň z prijatých tovarov a služieb použil na\núčely svojho podnikania ako platiteľ.\nKrajský súd dospel k záveru, že správne právne posúdil správca dane, ako aj žalovaný uvedené\nhmotnoprávne ustanovenia zákona o DPH, pretože podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 2\ncitovaného zákona zo strany žalobcu v danom prípade splnené neboli a ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b)\nv spojení s § 49 ods. 2 citovaného zákona boli správne aplikované tak správcom dane, ako aj žalovaným.\nOhľadom preskúmania zákonnosti rozhodnutia a zistenej vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, na ktorú žalobca v žalobe poukazoval, krajský súd uviedol, že takáto vada v\nkonaní daňovým orgánom krajským súdom nebola zistená, pretože v súvislosti s uplatnením DPH neboli\nporušené ani vnútroštátne predpisy, ani šiesta Smernica Rady č. 2006/112/EHS z 26. novembra 2006.\nPodľa názoru krajského súdu uvedený postup a záver správcu dane, ako aj žalovaného boli v súlade\ns príslušnými ustanoveniami tak európskej smernice, ako aj príslušných ustanovení hmotnoprávneho\n\npredpisu zákona o DPH a preto ani krajský súd argumentáciu vzniknutej vady uplatnenú žalobcom, ktorá\npodľa žalobcu mohla spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v danom prípade neakceptoval.\nK tvrdeniu žalobcu v žalobe, že bol ukrátený na svojich právach, krajský súd zdôraznil, že žalobca\nsíce bližšie nekonkretizoval ani v podanej žalobe, avšak ani na pojednávaní pred súdom, na ktorých\nkonkrétnych právach bol v konaní správcu dane ako aj žalovaného ukrátený, z obsahu žaloby mal\nkrajský súd za to, že k ukráteniu na jeho právach malo dôjsť postupom a samotným vydaním rozhodnutia\nsprávcu dane o nepriznaní nadmerného odpočtu a určenia DPH za IV. štvrťrok 2006 vo výške 1.910,18\nEur. V súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj daňového poriadku mal preukázané, že\ndaňové orgány neporušili subjektívne práva žalobcu, pretože vykonali dokazovanie v rámci vykonávanej\nkontroly o dani z pridanej hodnoty, ako aj následne vo vyrubovacom konaní v súlade so zákonom a v\nžiadnom štádiu konania neporušili subjektívne práva žalobcu.\nDoplnil, že žalobca bol v súlade s § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku v rámci vykonávaného\ndokazovania oboznamovaný s každým krokom správcu dane v rámci jeho postupu tak pri výkone\nkontroly (ešte podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.), ako aj následne v rámci vyrubovacieho konania\n(podľa zákona č. 563/2009 Z. z.).\nĎalej uviedol, že v rámci dokazovania sa na žalobcu jednoznačne nevzťahovalo právo uplatnenia DPH s\npoukazom na aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH v spojení s ustanovením § 49 ods.\n1 zákona o DPH a preto podľa názoru krajského súdu ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a\nvykonaného rozsiahleho dokazovania žalobca si na základe predložených faktúr z roku 2006 nemohol\nuplatniť odpočítanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2006 a preto krajský súd\npotom, čo preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe napadnuté rozhodnutia dospel k\nzáveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju zamietol, nakoľko rozhodnutia daňových orgánov boli vydané\nv súlade so zákonom, práve s poukazom na citované ustanovenie § 68 ods. 3 daňového poriadku.\nZároveň krajský súd konštatoval, že žalovaný sa dôsledne v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal\nvšetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní a jeho závery v rozhodnutí vydanom dňa 15.\napríla 2015 sú logické a vyplývajú z vykonaného dokazovania v predmetnom daňovom konaní.\nKrajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobca v konaní\nnemal úspech a žalovaný aj pri úspechu zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania tak, že náhradu\ntrov konania účastníkom nepriznal.\nII.\nOdvolanie žalobcu\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja ods. 3 zmenil tak, že ruší napadnuté rozhodnutie žalovaného\na vracia mu vec na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p.\nŽalobca v podanom odvolaní opätovne poukázal na tri okruhy problémov uvedených v žalobe.\nĎalej zdôraznil, že v podanej žalobe neargumentoval čl. 167 a nasl. článkami Šiestej smernice a\ntakáto argumentácia nie je ani obsahom daňového spisu, čím vyzdvihol nezrozumiteľnosť rozhodnutia\nkrajského súdu.\nV ďalšom citoval z odôvodnenia rozhodnutia, kde krajský súd konštatoval, že žalobca realizoval\nteoretické a praktické školenia pre nezamestnaných účastníkov bezodplatne, pretože tieto aktivity boli\nfinancované formou nenávratného finančného príspevku - dotácie. Podľa žalobcu z logiky veci vyplýva,\nže ak za vykonané školenia bolo žalobcovi zaplatené, nemožno tvrdiť, že sa jednalo o bezodplatné\nplnenie.\nŽalobca preto zastáva názor, že uvedeným postupom prvostupňového súdu, ktorý spočíva v\nnedostatočnom a nezrozumiteľnom odôvodnení jeho rozsudku, bolo porušené právo žalobcu na\nspravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny\n\nzákladných práv a slobôd, pričom poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 115/03.\nNamietal, že krajský súd sa nevyjadril náležitým spôsobom k lehote na vydanie rozhodnutia správcu\ndane po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu sp. zn. 3S/4/2010 z 26. novembra 2011, pričom k\nproblematike arbitrárnych rozhodnutí poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské\npráva (napr. rozsudok z 21. januára 1999 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok z 9. decembra\n1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku a ďalšie), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.\nsp. zn. 4Sžf/68/2012, 8Sžo/25/2011, 8Sžp/54/2011 a ďalšie).\nĎalej poukázal na princíp právnej istoty, konkrétne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. I. ÚS 47/96 a sp. zn. II. ÚS 62/99 a k lehote na vydanie rozhodnutia na nález sp. zn. II. ÚS 14/01.\nŽalobca namietal aj skutočnosť, že krajský súd sa nevyjadril k aplikácii zásady koncentrácie konania\nvyplývajúcej z rozhodnutia zverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk R 75/1998. Rovnako\nza nepostačujúce považoval vyjadrenie krajského súdu, ktorý konštatoval, cit: „Žalovaný sa dôsledne v\nodôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal všetkými námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní a jeho\nzávery v rozhodnutí vydanom dňa 15. apríla 2015 sú logické a vyplývajú z vykonaného dokazovania v\npredmetnom daňovom konaní“.\nV podanom odvolaní žalobca poukázal na možnosť obmedzenia práva na odpočítane dane v zmysle\nčl. 17 ods. 2 a 6 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS, resp. čl. 167 a nasl. smernice 2006/112/ES\na na povinnosť aplikovať všeobecné komunitárne právne zásady vnútroštátnymi orgánmi aplikácie\npráva (napr. 230/78 Eridania, C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96 Garage Molenheide) a všetkými\norgánmi verejnej správy (napr. C-8/81 Becker) a daňové úrady jednoznačne patria medzi orgány verejnej\nmoci, bolo povinnosťou správcu dane, a tiež žalovaného, pri obmedzovaní nároku na odpočítanie dane\nprednostne skúmať, či toto obmedzenie nie je v rozpore s čl. 17 ods. 2 a 6 Šiestej smernice Rady 77/388/\nEHS a až následne mohli správne orgány subsumovať svoje závery pod ustanovenia vnútroštátneho\npredpisu upravujúceho odpočítanie dane a síce zákon o DPH.\nZáverom uviedol, že v prípade, ak Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nie je jasné, či v danom\nprípade má žalobca nárok na odpočítanie dane, aby požiadal Súdny dvor o zodpovedanie prejudiciálnej\notázky, či za podmienok, aké sú vo veci samej, má žalobca nárok na odpočítanie dane zo služieb mu\nposkytnutých, pričom na úhradu týchto služieb mu bola poskytnutá dotácia zo zdrojov štátneho rozpočtu\nSlovenskej republiky.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu\nK podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo 4. februára 2016, v\nktorom stručne uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku a rozsudok krajského súdu považuje za\nsprávny, pretože vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia je podľa názoru\nžalovaného preukázané, že žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie a celý spisový materiál v\nrozsahu požadovanom v odvolaní, vysporiadal sa so všetkými námietkami daňového subjektu a zároveň\npreskúmal aj všetky skutkové a právne skutočnosti účastníkom konania v odvolaní neuplatnené.\n\nIV.\nPrávna úprava, právne názory odvolacieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.),\na dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nNajvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Prešov, pobočka Bardejov č. 68878/2015 z 13. marca 2015, ktorým bol žalobcovi\nurčený rozdiel dane z priadnej hodnoty v sume 3.088,99 Eur, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume\n1.178,81 Eur a vyrubil daň v sume 910,18 Eur za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006.\nPodľa čl. 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou, Ústavy Slovenskej republiky, súdy preskúmavajú aj zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov\nverejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nPodľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak\nzákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich\nsa základných práv a slobôd.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov\norgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a\nďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a\npovinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len \"rozhodnutie správneho\norgánu\").\nPodľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu\nsa rozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nPodľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s\ndaňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,\nktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.\nPodľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní\nvyšlo najavo.\nPodľa § 3 ods. 6 veta prvá daňového poriadku, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní\nsa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane.\nPodľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu\na objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\n\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 65 ods. 1 daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne\nbezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak\nmožné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa\nzačatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní.\nPodľa § 65 ods. 2 daňového poriadku, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné\nzávažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže\ntúto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový\norgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného\nodôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister.\nPodľa § 65 ods. 3 daňového poriadku, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo\nveci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový\nsubjekt.\nPodľa § 2 ods. 1, písm. b) zákona o DPH, predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len\n„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení\nzdaniteľnej osoby.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek\nekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona o DPH, ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie\nkaždá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a\ndodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú\nako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/\nZZ/2004/222/20150101> duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj\nvyužívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je\nmajetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania\npríjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.\nPodľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa §\n8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20150101>,\na) vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu\nalebo inému duševnému vlastníctvu,\nb) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,\nc) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,\nd) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe\nzákona.\nPodľa § 9 ods. 2 zákona o DPH, užívanie hmotného majetku, ktorý je vo vlastníctve platiteľa a pri\nktorého kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, na\nosobnú spotrebu platiteľa alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa\nsa považuje za dodanie služby za protihodnotu okrem užívania majetku, pri ktorom bola daň odpočítaná\npodľa § 49 ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20150101> alebo § 49a\n<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20150101> v rozsahu použitia majetku na\npodnikanie alebo bola vykonaná úprava odpočítanej dane podľa § 54a <https://www.slov-lex.sk/pravnepredpisy/SK/ZZ/2004/222/20150101>.\nPodľa § 9 ods. 3 zákona o DPH, bezodplatné dodanie služby iné ako v odseku 2 na osobnú spotrebu\nplatiteľa alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa sa považuje\nza dodanie služby za protihodnotu okrem služby bezodplatne dodanej vysielajúcej organizácii alebo\nprijímateľovi dobrovoľníckej činnosti podľa osobitného predpisu.\n\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov\na služieb, ktorú použije na dodávky tovarov sa služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.\nPlatiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a\nslužieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2, písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona\no DPH.\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nSenát odvolacieho súdu vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci dospel k zhodnému záveru\nako súd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade\ns citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre\nvydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli,\nnámietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia sa\nvysporiadal so zásadnými odvolacími námietkami žalobcu. Zároveň sa krajský súd vecne správne a\ndostatočne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami.\nŽalobca v podanom odvolaní poukázal na tri okruhy problémov, ktorým sa venoval už v podanej žalobe.\nV prvom okruhu namietal nezákonnosť postupu správcu dane pred vydaním rozhodnutia s ohľadom na\nust. §30a zákona o správe daní a poplatkov, ktoré ustanovenie sa týka lehôt na vydanie rozhodnutia.\nPredmetom druhého okruhu problémov bola namietaná nezákonnosť postupu odvolacieho orgánu pred\nvydaním rozhodnutia, a to v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 75/1998 uverejneného v Zbierke\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk, a v treťom okruhu išlo o nesprávne právne posúdenie kľúčového\nurčenia, čo bolo v danej veci predmetom podnikania žalobcu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, krajský súd sa síce námietkami žalobcu riadne zaoberal a odôvodnil z\nakých dôvodov ich považoval za nedôvodné, k námietke týkajúcej sa plynutia lehoty však len stručne\nuviedol, že správca dane rozhodol v súlade s ustanovením § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku v\nspojení s ustanovením § 65 daňového poriadku v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom už iné lehoty\nzákon neupravuje. K uvedenému je potrebné doplniť, že je pravdou, že zákon neupravuje lehoty na\nvydanie rozhodnutia v prípade zrušenia a vrátenia rozhodnutia žalovaným. V danom prípade bolo\nrozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi dňa 17. októbra 2014 a nové rozhodnutie správcu dane\nbolo vydané dňa 13. marca 2015. Ak by sme vzali do úvahy usmernenie žalovaného z 27. mája 2013,\nlehota na vydanie rozhodnutia by bola všeobecná podľa ust. § 65 daňového poriadku a plynula by od\ndoručenia rozhodnutia správcovi dane. Presnejšie by však bolo formulované uvedenie plynutia lehoty od\npredloženia veci správcovi dane, čo však z administratívneho spisu nevyplýva. Predmetné usmernenie\nje síce pre správcu dane nezáväzné a má len odporúčací charakter, keďže zákon nestanovuje dĺžku\nlehoty vyrubovacieho konania, ani lehoty na vydanie rozhodnutia v prípade jeho zrušenia a vrátenia,\naj podľa názoru najvyššieho súdu v takom prípade bolo potrebné postupovať v zmysle ust. § 30a\ndaňového poriadku, ktorého lehoty sú všeobecné a systematicky zaradené v prvej časti zákona s\nnázvom ZÁKLADNÉ A VŠEOBECNÉ USTANOVENIA.\nNa základe vyššie uvedeného je možné dať žalobcovi za pravdu, že došlo k procesnému pochybeniu\nsprávcu dane. Na druhej strane je nutné konštatovať, že toto procesné pochybenie nemalo a nemôže\nmať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je v ostatnom vecne správne.\nVo vzťahu k ostatným dvom sporným námietkam sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením\nkrajským súdom a súčasne na ním prijaté právne závery poukazuje. Z dôvodu, aby nedošlo k opakovaniu\nuž známych skutkových a právnych skutočností, najvyšší súd uvádza a dopĺňa nasledovné:\nŽalobca v podanom odvolaní namieta nezrozumiteľnosť rozhodnutia krajského súdu, keď konštatuje, že\nžalobca v žalobe argumentuje čl. 167 a nasl. článkami šiestej smernice Rady 77/388/EHS. Uviedol, že\n\nv žiadnej písomnosti, ktoré sú súčasťou daňového spisu a už vôbec nie v podanej žalobe uvedeným\nneargumentoval. Žalobca však v doplnení odvolania v daňovom konaní z 26. augusta 2014 na str. 2 aj\nnapriek tomuto tvrdeniu poukazuje na výklad čl. 17 ods. 2 a 6 šiestej smernice Rady 77/388/EHS, resp.\nčl. 167, 168 a 176 Smernice Rady 2006/112/ES v súvislosti s aplikáciou rozsudku Súdneho dvora vo\nveci C-74/08. Na výklad predmetných článkov poukázal tiež na str. 3 odvolania z 30. marca 2015. To, že\nkrajský súd nesprávne uviedol čl. 167 a nasl. články šiestej smernice, namiesto správneho uvedenia čl.\n17 ods. 2 a 6 šiestej smernice Rady 77/388/EHS, resp. čl. 167, 168 a 176 Smernice Rady 2006/112/E\nneznamená, že žalobca nepoužil argumentáciu v žiadnej písomnosti, ktorá je obsahom daňového spisu.\nĎalej žalobca uvádza nelogickosť a nezrozumiteľnosť vyjadrenia krajského súdu, z ktorého podľa\nžalobcu z logiky vyplýva, že ak za vykonané školenia pre nezamestnaných bolo žalobcovi zaplatené,\nnemožno tvrdiť, že sa jednalo o bezodplatné plnenie. V tomto smere najvyšší súd uvádza, že krajský súd\nv tejto časti odôvodnenia citoval najskôr vyjadrenie správcu dane zo zápisnice z miestneho zisťovania\nz 22. mája 2012. Záver, ku ktorému dospel krajský súd je potrebné chápať v tom zmysle, že síce\nžalobca dostal dotáciu na vykonanie projektu, tieto financie slúžili na pokrytie nákladov, ktoré súviseli\ns organizáciou školení pre nezamestnaných, čo bolo aj vyfakturované, avšak samotné školenia boli\nposkytované bezplatne, teda nešlo o činnosť, z ktorej dosiahol príjem, t.j. nedošlo k zdaniteľnému\nplneniu, ktoré by bolo predmetom podnikania žalobcu. Krajský súd pritom správne vyvodil, že chýbala\npriama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe a súvisiacim plnením na výstupe, ktoré právo\nna odpočítanie dane zakladá, z dôvodu, že plnenie na výstupe nebolo poskytované za protihodnotu,\nale bezplatne.\nK námietke týkajúcej sa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zverejneného v Zbierke rozhodnutí a\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 75/1998, ktoré sa týka neuplatňovania zásady\nkoncentrácie konania v daňovom konaní, odvolací súd poukazuje na str. 9 - 10 rozhodnutia žalovaného,\nktorý konštatuje nedôvodnosť tejto námietky žalobcu z dôvodu, že po zrušení rozhodnutia a vrátení veci\nsprávcovi dane, správca dane sa už v novom rozhodnutí č. 68878/2015 z 13. marca 2015 vyjadril aj\nk námietkam žalobcu uvedeným v jeho vyjadrení doručenom dňa 1. júla 2014, s čím sa stotožňuje aj\nodvolací súd. V prvostupňovom rozhodnutí sa správca dane vyjadruje ku každej námietke, pričom sám\nuvádza, že je povinný odstrániť procesné chyby a doplniť odôvodnenie o vysporiadanie sa s námietkami\ndaňového subjektu z 1. júla 2014.Vzhľadom k nedôvodnosti tejto námietky, nebol povinný krajský súd\nsa uvedeným zaoberať, nakoľko úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu nie je odpovedať na všetky\nodvolateľom uvádzané námietky, ale len na tie podstatné námietky, ktoré by mali výrazný vplyv na\nvýsledok rozhodnutia.\nŽalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nNa základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove vo výroku I potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).\nOdvolací súd je názoru, že v konaní ako pred finančnými orgánmi, tak pred všeobecnými súdmi sa\nnepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom EÚ. Najvyšší súd SR, ako súd\nposlednej inštancie v rámci všeobecného súdnictva, dospel k záveru, že nie je dôvod na prerušenie\nkonania a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.\nO náhrade trov konania rozhodol vo výroku III súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §\n224 ods. 1 a v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}