{"guid": "6fa2ca6a-f186-4283-88d8-8dfbddfc1188:12c939aa-676e-4991-808d-27a6bb17fcc7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1", "spisova_znacka": "10Sžo/53/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/53/2016 z 20. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2017, sp. zn. 10Sžo/53/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1", "identifikacne_cislo": "8014201416", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2017-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-62", "nazov": "§ 62 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-62", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-66", "nazov": "§ 66 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-66", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-66"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1976/50#paragraf-62", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-66"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/12c939aa-676e-4991-808d-27a6bb17fcc7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžo/53/2016\n8014201416\n20. 06. 2017\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2017:8014201416.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej PhD.\na členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkýň:\n1. F. X., bytom X., 2. F. Q., bytom X., právne zastúpených Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so\nsídlom Krivá 23, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky, Nám.\nmieru 3, Prešov, za účasti: 1. Mesto Stará Ľubovňa, Obchodná 1, Stará Ľubovňa, 2. Ing. V. V., O., o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2014/34204/91382/ŠSS-ZPM zo\ndňa 21. októbra 2014, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/73/2014-48\nzo dňa 16. decembra 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/73/2014-48 zo dňa 16.\ndecembra 2015 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nKrajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali preskúmania\nrozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2014/34204/91382/ŠSS-ZPM zo dňa 21. októbra 2014.\nTýmto rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobkýň zamietol a potvrdil rozhodnutie Obce Nová Ľubovňa č.\n2014/00418-523 SÚ/Fa zo dňa 19.08.2014 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“), ktorým\nbola povolená stavba „9 tr. ZŠ Podsadek“ na parcele č. KN C 1734 v k. ú. Q.. Náhradu trov konania\núčastníkom nepriznal.\nKrajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyne namietali nesprávne právne posúdenie\nveci, nedostatočné zistenie skutkového stavu ako aj vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že správny orgán 1. stupňa a žalovaný sa nedostatočne\nvysporiadali s ich námietkami ako účastníkmi konania a neskúmali možnosť rozporu s verejným\nzáujmom a to možným segregačným dopadom - prehĺbením segregácie rómskych detí výstavbou\nuvedenej stavby.\nVerejný záujem je pojmom neurčitým. Stavebný zákon ani žiadny iný zákon neobsahuje jeho legálnu\ndefiníciu. Všeobecne ho možno chápať ako záujem prospešný väčšiemu počtu osôb a nie iba jedincovi.\nVerejným záujmom sa predovšetkým rozumejú záujmy chránené osobitnými zákonmi, všeobecne\nzáväznými vyhláškami, nariadeniami, záväznými časťami slovenských technických noriem a podobne.\nPríslušný stavebný úrad podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku\n(ďalej len „Stavebný zákon“) musí posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou\nz hľadiska súladu s funkčným využitím, určené záväzné limity a regulatívy. Rozsah požadovaných\n\ndokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad pri určení vychádza predovšetkým z\nustanovenia § 126 Stavebného zákona, ktoré sa týka ochranných zložiek životného prostredia a iných\nosobitných záujmov, podľa toho o aký druh stavby ide, na aký účel sa má stavba užívať, ktoré záujmy\nbudú stavbou dotknuté, kde je stavba umiestnená a či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné\npásma a podobne.\nSúd sa stotožnil s názorom žalovaného vyslovenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že otázky\ntýkajúce sa segregácie rómov nie je správny orgán 1. stupňa, ani žalovaný oprávnený v stavebnom\nkonaní skúmať a vyjadrovať sa k nej. Rozsah preskúmavania podaného návrhu, resp. žiadosti o\npovolenie stavby je určené v stavebnom konaní v ustanovení § 62 Stavebného zákona. Otázky\nvplyvu navrhovanej stavby na okolie a potreby požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledky\nsú posudzované v rámci územného konania, ktoré predchádza stavebnému konaniu. Tieto ako bolo\nuvedené vyššie boli posúdené v rámci územného konania o povoľovanej stavbe, ktoré bolo právoplatne\nukončené rozhodnutím zo dňa 11.06.2014.\nPodľa zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. je potrebné považovať za osobitnú náležitosť žaloby\naj konkrétne tvrdenia žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho\norgánu, pričom musí isť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca musí poukázať\nna konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Aktívna procesná legitimácia žalobcu\nako procesná podmienka podľa § 250 ods. 2 O.s.p., ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou\nna podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady a to postavenie účastníka správneho\nkonania a súčasne ukrátenie na právach nadobudnutých rozhodnutím vydaným v správnom konaní, t.\nj. že mu takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma.\nKonštatoval, že žalobkyne v námietkach uvedených v žalobe žiadnym spôsobom neuvádzajú na\nktorých subjektívnych právach boli rozhodnutím a postupom žalovaného a stavebného úradu dotknuté.\nNámietkami, ktoré sa týkajú prehĺbenia segregácie rómskych detí s poukázaním na medzinárodné\nzmluvy a dohovory o ľudských právach, ako aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sa\ndomáhajú skôr ochrany cudzích práv a nie svojich práv ako účastníkov konania. Takýmto námietkam\npreto súd nemôže poskytnúť ochranu.\nSúd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu dospel k záveru, že stavebný\núrad viedol stavebné konanie v súlade s ustanovením § 62 Stavebného zákona, rozhodnutie vydal v\nsúlade s ustanovením § 66 Stavebného zákona, ako aj ustanovením § 46 a § 47 Správneho poriadku.\nV konaní zabezpečil súčinnosť dotknutých orgánov, ktoré chránia verejné záujmy z hľadiska osobitných\npredpisov a vysporiadal sa s námietkami a pripomienkami účastníkov konania. So všetkými relevantnými\nnámietkami žalobkýň sa vysporiadal aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z vyššie\nuvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobkýň ako nedôvodnú zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podali žalobkyne v zákonnej lehote odvolanie. Nestotožnili sa so závermi\nkrajského súdu a mali za to, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.\nŽalobkyne trvali na ich právnej argumentácii uvedenej v žalobe. Podľa ich názoru správny orgán 1.\nstupňa a následne aj žalovaný v konaní pochybili, keď odvolacie námietky žalobkýň v stavebnom konaní\nnepreskúmali a nepovažovali ich za okolnosti, ktoré zakladajú zrejmý rozpor s verejným záujmom, ktorý\nmali správne orgány v rámci stavebného konania v súlade s ust. § 62 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona\nskúmať. Namiesto toho ich považovali za námietky, ktoré smerujú voči podmienkam umiestnenia stavby,\nktoré mali byť podľa ich názoru uplatnené v rámci územného konania. Krajský súd pochybil, keď sa s\ntýmto záverom žalovaného stotožnil a vyhodnotil ho ako zákonný.\nNamiesto dôkladného preskúmania námietok správne orgány vôbec namietaný rozpor s verejným\nzáujmom neskúmali a skutkovú situáciu vyhodnotili len na základe tvrdení stavebníka. Krajský súd\npochybil, keď sa s jeho závermi stotožnil. V tejto súvislosti považovali žalobkyne za nevyhnutné\nzdôrazniť, že štátne orgány majú povinnosť prijímať účinné opatrenia na predchádzanie porušovania\nľudských práv vrátane segregácie vo vzdelaní. Uvedená povinnosť im vyplýva z medzinárodných\nzmlúv na ochranu ľudských práv, ktoré sú pre Slovenskú republiku záväzné, okrem iných aj\n\nMedzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a tiež práva EÚ.\nPodrobnejšiu argumentáciu žalobkyne v tomto smere uviedli v žalobe.\nČo sa týka záveru súdu, že žalobkyne nie sú aktívne legitimované na podanie tejto žaloby, pretože v\nkonaní nepreukázali porušenie ich subjektívnych práv a v konaní sa domáhali skôr ochrany cudzích\npráv ako práv vlastných, ten podľa žalobkýň neobstojí. Mali za to, že sú aktívne legitimovanými v danom\nsúdnom spore a dostatočne súdu preukázali, že rozhodnutím a postupom žalovaného boli ukrátené na\nsvojich právach.\nBoli toho názoru, že je v záujme celej spoločnosti, teda všetkých vrátane žalobkýň, aby základné\nľudské práva každej osoby neboli porušované. Právo na vzdelanie bez diskriminácie patrí k základným\nľudským právam, ktoré požívajú ochranu. Porušenie tohto práva je v rozpore s princípmi právneho štátu\na hodnotami demokratickej spoločnosti ako takej. Je aj v ich záujme a v záujme celej spoločnosti, aby\nrómska etnická menšina nebola oddeľovaná od majoritnej spoločnosti, aby všetky deti bez rozdielu boli\nvzdelávané inkluzívne a aby sa finančné prostriedky z verejných zdrojov využívali efektívne, v súlade\ns verejným záujmom, a nie na financovanie výstavby stavby, v ktorej bude dochádzať k porušovaniu\nzákladných ľudských práv. V danom prípade sa tak nestalo, došlo teda aj k porušeniu subjektívnych\npráv žalobkýň.\nOkrem ukráteniu na právach hmotných, žalobkyne mali za to, že zo skutkových okolnosti prípadu\nje zrejmé, že postupom a rozhodnutím stavebného úradu a žalovaného došlo aj k ukráteniu na ich\nprávach procesných a to práva na inú právnu ochranu, k čomu došlo nedostatočným vysporiadaním\nsa s ich námietkami v rozhodnutí žalovaného, nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne\nzistenom skutkovom stave veci, a tým nepreskúmateľnosťou rozhodnutia žalovaného, čo im znemožnilo\núčinne chrániť svoje záujmy v stavenom konaní. Súd prvého stupňa teda podľa žalobkýň pochybil, ak\nkonštatoval nedostatok ich aktívnej legitimácie v tomto konaní.\nTakýto reštriktívny výklad súdu prvého stupňa, že stavebný úrad a žalovaný nie sú povinní preskúmavať\nv rámci stavebného konania možný rozpor výstavby stavby s verejným záujmom spočívajúcom v\ndodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania a že žalobkyne nie sú aktívne legitimované v tomto spore,\nje v rozpore nielen s citovanou vnútroštátnou antidiskriminačnou legislatívou, ale najmä v rozpore s\nprávom EÚ, konkrétne Smernicou Rady 200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania\ns osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru Súdneho\ndvora EÚ.\nV prípade ak má odvolací súd pochybnosti o takomto výklade komunitárneho práva, žalobkyne s\npoukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. navrhli, aby odvolací súd predmetné konanie prerušil a\npožiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 (bývalého článku\n234) Zmluvy Európskych spoločenstiev.\nNa základe uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší\nrozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Ak odvolací\nsúd dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu rozsudku navrhli, aby napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa zrušil a vrátil prvostupňovému súdu vec na ďalšie konanie.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedol, že nemá námietky proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a plne sa stotožňuje s jeho výrokovou časťou ako aj s odôvodnením. Navrhol, aby\nodvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského\nsúdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.)\ndospel k záveru, že odvolaniu žalobkýň nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.06.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov\npreskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti\n\nrozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.\nV intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,\nktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe\nje správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho\nvydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon\no správnom konaní.\nJe nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo\n98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.\nV takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou\nsúdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyne\ndomáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností\na dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie\nhmotného práva.\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie\nkrajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkýň o preskúmanie napadnutého rozhodnutia\nžalovaného. Týmto rozhodnutím žalovaný odvolanie žalobkýň zamietol a potvrdil rozhodnutie správneho\norgánu 1. stupňa o povolení stavby „9 tr. ZŠ Podsadek“ na parcele č. KN C 1734 v k. ú. Q..\nPreto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal\nrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so\nvšetkými námietkami uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť\na správnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že\nnezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu\nso správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého\nrozsudku. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného\nnajvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako ho podrobne popísal krajský súd. Odvolací súd sa preto s\nodôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci\nkrajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej\nveci, najvyšší súd na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:\nOdvolací súd konštatuje, zhodne so záverom žalovaného, ako aj so záverom krajského súdu, že otázky\ntýkajúce sa segregácie rómov nie je stavebný úrad ani odvolací orgán oprávnený v stavebnom konaní\nriešiť a vyjadrovať sa k tejto problematike.\nNapriek tomu, že pojem „verejný záujem“ je v Stavebnom zákone definovaný veľmi stručne, v právnej\nteórii sa ustálilo, že verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu, a z povahy veci je možné\nodvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecný či verejnoprospešný, ktorého\nnositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom\nosôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom\n\nverejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, ako i s poslaním a úlohou verejnej moci (m. m.\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 99/2010 zo dňa 16.02.2011)\nZákladné hľadiská verejného záujmu, ktorých dodržanie stavebný úrad skúma v stavebnom konaní, sú\nuvedené v § 62 odsek 1 Stavebného zákona. Stavebný úrad pritom vždy kladie dôraz na skúmanie\notázok zabezpečenia ochrany životného prostredia, účinkov výstavby a budúcej prevádzky. K ohrozeniu\nverejného záujmu môže dôjsť napríklad vtedy, ak by bola ohrozená ochrana života a zdravia osôb\nalebo životného prostredia; ďalším dôvodom môžu byť negatívne stanoviská dotknutých orgánov,\nprípadne rozhodnutie súdu o občianskoprávnej námietke účastníka konania. V takýchto prípadoch\nžiadosť stavebný úrad zamietne, a to aj vtedy, ak nebolo vydané samostatné územné rozhodnutie.\nV tomto ustanovení je zároveň určený rozsah v akom príslušný správny orgán preskúmava podaný\nnávrh v stavebnom konaní. V zmysle uvedeného žalobkyne vychádzajú z nesprávnej interpretácie pojmu\n„verejný záujem“ v stavebnom konaní.\nOdvolací súd ďalej poznamenáva, že územné a stavebné konanie sú dve samostatné konania, pričom\nprávoplatné rozhodnutie v územnom konaní je pre správny orgán záväzným podkladom v stavebnom\nkonaní. V rámci územného konania správny orgán prihliada na budúce účinky stavby v území, najmä z\nhľadiska ochrany životného prostredia, súladu urbanisticko-architektonického riešenia stavby s okolím,\nurčenia polohy stavby na pozemku aj vo vzťahu k susedným stavbám a výšky stavby. Osobitne sú\nvymedzené požiadavky vyplývajúce zo stanovísk dotknutých orgánov štátnej správy (napr. na likvidáciu\nalebo zmiernenie exhalátov, hluku, tepla, otrasov, pre nakladanie s odpadmi). Z administratívneho spisu\nmá odvolací súd za preukázané, že námietky týkajúce sa umiestnenia predmetnej stavy a jej vplyvu\nna okolie a požadované opatrenia žalobkyne neuplatnili v rámci územného konania, pričom odvolací\nsúd poukazuje na to, že koncentračná zásada konania v Stavebnom zákone, na rozdiel od Správneho\nporiadku, kde je možné až do vydania rozhodnutia predkladať stanoviská a pripomienky, znamená, že\nna neskôr, teda po lehote stanovenej v zmysle § 36 ods. 1 Stavebného zákona, uplatnené námietky a\npripomienky už stavebný úrad nemôže prihliadnuť. Rovnako aj v § 36 ods. 2 Stavebného zákona, kde\nsa upúšťa od ústneho pojednávania, je stanovená lehota 7 pracovných dní a na po tejto lehote podané\nnámietky a pripomienky už stavebný úrad nemôže prihliadnuť.\nÚčelom zásady koncentrácie konania v stavebnom konaní je stanovenie určitých limitov stavebného\nkonania a jej cieľom je zamedziť neustálemu generovaniu nových námietok, ktoré by v konečnom\ndôsledku bránili akejkoľvek stavebnej činnosti. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ustanovenie § 36 v spojení s § 42 ods. 4 (resp. § 62 ods. 1 Stavebného zákona) vymedzuje\nkoncentračnú zásadu v územnom a stavebnom konaní, Z uvedenej koncentračnej zásady vyplýva, že\nv konaní o umiestnení a povolení stavby musí byť všetok skutkový materiál pre rozhodnutie závažný,\nzistený pri ústnom pojednávaní spojenom s miestnym zisťovaním a že stavebný úrad môže prihliadnuť\nlen k tým skutkovým okolnostiam, ktoré boli stavebným úradom zistené a k tým námietkam účastníkov,\nktoré boli pri ústnom pojednávaní, resp. v lehote určenej stavebným úradom uplatnené (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 39/2008 zo dňa 24. apríla 2008).\nNakoľko územné konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím zo dňa 11.06.2014 bez uplatnenia\npredmetných námietok, stavebný úrad v rámci stavebného konania na tieto námietky neprihliadol.\nZároveň odvolací súd rovnako ako krajský súd má za to, že žalobkyne neuviedli, na ktorých\nsubjektívnych právach boli rozhodnutím a postupom správnych orgánov v stavebnom konaní dotknuté.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť\n(procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na\nsubjektívnych právach žalobcu. Pojem \"svojich právach\" treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva,\na nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne\nzáväzného právneho predpisu.\nAk žalobca v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia neuvedie, akými konkrétnymi\nnezákonnosťami rozhodnutie žalovaného správneho orgánu trpí, v čom bol žalobca týmto rozhodnutím\nukrátený na svojich právach (pričom všeobecné tvrdenie, že rozhodnutím bol porušený zákon, resp.\nže rozhodnutie nemá oporu v zákone, je nepostačujúce pre úspech v konaní), konajúci súd vzhľadom\nna svoju procesnú pozíciu nad stranami tieto skutočnosti za žalobcu nevyhľadáva, keďže práve tieto\nskutočnosti podľa § 249 ods. 2 <. Občianskeho súdneho poriadku majú tvoriť obsah žaloby a určovať\n\nrozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd podľa § 250h <. Občianskeho\nsúdneho poriadku viazaný. (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sž-o-KS 132/2004 zo\ndňa 01.09.2005).\nOdvolací súd má rovnako ako krajský súd za to, že námietky v súvislosti s prehĺbením segregácie\nrómskych detí s poukazom na medzinárodné zmluvy, Dohovor a rozhodnutia Európskeho súdu pre\nľudské práva sa netýkajú ochrany subjektívnych práv žalobkýň ako účastníkov konania.\nUstanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel\nk záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať\nvýklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný\nvyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu\ndvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť\njednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu\nrelevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci\nnedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v\nzmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho\nsúdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle\npísm. g/ O. s. p.\nVzhľadom na uvedené, návrhu na prerušenie konania za účelom položenia predbežnej otázky Súdnemu\ndvoru Európskej Únie odvolací súd nevyhovel, nakoľko Najvyšší súd nemohol k položeniu prejudiciálnej\notázky, vzhľadom na nevyužiteľnosť v tomto súdnom konaní, pristúpiť. Takýto záver podporuje aj\njudikatúra Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, najmä La Pyramide (bod č. 1 ECR I-3999) alebo\nMeilicke (bod č. 25 ECR I-4871), podľa ktorej sledovaným účelom nie je zasielanie hypotetických\nvyjadrení alebo právnych posudkov Súdnym dvorom na adresu národných súdov, ale naopak ako\npomoc (podklad rozhodnutia) národnému sudcovi pri riešení konkrétneho právneho problému s právne\n- efektívnym dopadom na vzťahy účastníkov súdneho konania.\nOdvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami správnych orgánov ako aj\ns ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil porušenie\nžiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu. Žalobkyne nevyvrátili žiadnym\nhodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými\nsa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného\nje i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu\nveci.\nNámietky žalobkýň v 1. a 2. rade uvedené v odvolaní sú v podstate zhodné s námietkami uvedenými\nv žalobe, s ktorými sa náležite vysporiadal už krajský súd. Preto ak krajský súd dospel k záveru, že\nskutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia správnych\norgánov v oboch stupňoch považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozhodnutie súdu,\nktorý zamietol žalobu žalobcu, považovať za správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky odvolaniu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu\nrozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a s poukazom na\n§ 246c veta prvá a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobkyniam náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,\nnakoľko neboli v odvolacom konaní úspešné.\nS poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval\nodvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/73/2014", "guid": "7136f1a4-16c8-4aee-a31c-f2e0f46a63d1:bbefb1d2-b22a-47d4-b5dd-1f30c567e447", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}