{"guid": "5d409f67-c605-4506-8f34-c2771e550b9e:548b2422-4438-4550-9e41-bc593e21ea30", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1", "spisova_znacka": "1Sžso/32/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/32/2015 z 22. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. augusta 2017, sp. zn. 1Sžso/32/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1", "identifikacne_cislo": "8014200704", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2017-08-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Dôchodky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1", "nazov": "§ 14 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-3", "nazov": "§ 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-212.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-92", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-14", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-212", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-19", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/548b2422-4438-4550-9e41-bc593e21ea30", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/32/2015\n8014200704\n22. 08. 2017\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2017:8014200704.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcov: 1/ Patryk Zabawa - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546,\n2/ C. G. E.ński, bytom K. U. XX, XX-XXX Źorawina, Poľská republika, obaja zast.: JUDr. Dušanom\nRemetom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti žalovanej:\nSociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k. 3S/46/2014-46, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k.\n3S/46/2014-46 v časti zamietnutia žaloby žalobcu v 1. rade\npotvrdzuje.\nŽalobcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nOdvolanie žalobcu v 2. rade o d m i e t a .\nV časti zrušenia rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade\nrozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. februára 2015 č. k. 3S/46/2014-46 m e n í tak, že\nkonanie z a s t a v u j e .\nŽalobcovi v 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 17216-3/2014-BA z 09.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie\n- č.l. 5) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) v zmysle\n§ 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov č.\n26072-80/2013-PO z 28.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len\n„prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) a administratívne odvolanie žalobcu v 1. rade\na žalobcu v 2. rade zamietla.\n2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §14 ods.\n1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutom rozhodnutí\nkonštatovala, že žalobca v 2. rade bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec\n\nžalobcu v 1. rade od 01.05.2012. Žalobca v 1. rade je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného\nprvostupňovým orgánom od 01.02.2011.\n3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o\nuplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby\na členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,\nktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov\nsociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva, po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.\nNásledne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely\nrozsudku len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.\n987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len\n„vykonávacie nariadenie“), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.\n4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,\nktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s\ncharakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.\n\nVo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,\nktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.\n5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS“),\nže v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských\nsamostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na\nsociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.\nV uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u\nzamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly“, resp. všeobecne „kontrola“) so zameraním na\nsplnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho\nvýkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.\n6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo\nvýpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa\nnepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.\n7. V napadnutom rozhodnutí žalovaná konštatovala, že vystavila pre žalobcu v 2. rade formulár PD\nA 1 s platnosťou od 01.05.2012 do 30.04.2013, tj. na dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase,\nkedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na\nurčenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej\nrepubliky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia vzal prvostupňový orgán túto skutočnosť do úvahy,\nrovnako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára, t.j.\n30.04.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\na povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade, a preto žalovaná dospela v napadnutých\nrozhodnutiach k záveru, že tam uvedené povinné formy poistenia podľa slovenskej legislatívy žalobcovi\nv 2. rade zanikli 30.04.2013.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu zo 14.05.2014.\nNajmä brojil proti nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a porušeniu zásady\ndvojinštančnosti konania. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo vydané v\nzákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to, že kontrola\nvykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov žalobcu bola\nvykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky nepatrí kontrola výkonu\npráce a pracovnoprávnych vzťahov.\n9. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na\nzamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely\nrozsudku len „príručka“), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k\nprávnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území\nnachádza registrované sídlo podnikania.\n10. Žalovaná vo svojich vyjadreniach k žalobám žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo\nsvojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj\nvykonávacieho nariadenia.\nB)\n11. Na základe návrhu na vstup účastníka do konania vydal Krajský súd v Prešove uznesenie č. k.\n3S/46/2014-34 z 23.07.2014, ktorým podľa § 92 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) pripustil vstup Jerzyho G. E.Z. do konania na strane\nžalobcu (žalobca v 2. rade).\n12. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia a po vykonanom\npojednávaní žalobu žalobcu v 1. rade pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, vo vzťahu k žalobcovi v\n2. rade napadnuté rozhodnutie č. 1 spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. písm. c) a d)\nO.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal\na žalobcom v 2. a 3. rade ich náhradu priznal.\n13. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia O.s.p, ktoré za žalobcu definujú fyzickú alebo\nprávnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne\nvyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich\nprávach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne,\nto znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu\nosobu. Žalobca v 1. rade okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého\nrozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí\nžiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané\nprocesné lehoty, avšak aj podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti\na postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli\nmať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z\ntohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\n14. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení\nsubjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca\nv 1. rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že zák.\nč. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,\nktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať\npoistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou\nalebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo\n\njej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do\ndesiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a\n2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné,\nktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči\nfyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.\nNapadnutými rozhodnutiami vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry\nžalobcu v 1. rade.\n15. Z obsahu žalôb je podľa názoru krajského súdu evidentné, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie\nsvojich subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnanca.\n16. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná\nako organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo\nvzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.\n17. Ani námietka žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je\npodľa názoru krajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je\nnepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené\npred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové\na odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne\nodôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení\nneskorších predpisov v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté\nrozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené\nnedostatky odstráni.\n18. K ostatným námietkam žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení\nžalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v\n1. rade v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho\npredpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu v 1.\nrade boli porušené.\n19. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloby žalobcu v 1. rade nie sú dôvodné, a\npri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.\n20. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade krajský súd v prvom rade skúmal, či bola žaloba podaná včas.\nKrajský súd mal za to, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3\npísm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. doručené žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk. Doručené bolo manželke\nžalobcu v 2. rade dňa 22.04.2014.\n21. Zároveň podľa názoru krajského súdu z podaní právneho zástupcu žalobcu v 2. rade (návrh na\nvstup ďalšieho účastníka do konania) vyplýva, že žalobca v 2. rade sa domáha preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej z dôvodu porušenia jeho subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutie žalovanej\nzasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom, teda žalobcom v 2. rade a žalobca\nsa aktívne domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej\nčasti O.s.p., považoval krajský súd za neúčelne a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť\nopätovne toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 2. rade a žalobu žalobcu v 2. rade považoval za včas\npodanú.\n22. Krajský súd nepovažoval záver prvostupňového správneho orgánu, že nebolo preukázané, že\nžalobca v 2. rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, preto\nnemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, s\nktorým sa stotožnila aj žalovaná, za dostatočne preukázaný. Krajský súd mal za to, že napadnuté\nrozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z\nodôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť\nzamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonával. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali\nani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia,\n\nakého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť\nsvoju činnosť externe.\n23. Podľa krajského súdu z čl. 11 ods. 3 a 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia teda jednoznačne vyplýva,\nže ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú\nlegislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným\nnariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo\nvzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto\npodnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník,\nani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde\nboli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a\npodobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie\nza účelom reálneho výkonu činností žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.\n24. Krajský súd mal za to, že doteraz vykonané dokazovanie je s poukazom na ustanovenia § 195\na 196 zák. č. 461/2003 Z.z. však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade\nna území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a\nzistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a\nnepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,\nsú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zák.\nč. 461/2003 Z.z. bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými\núvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na\nzáklade ktorých rozhodovala.\n25. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi\nv 2. rade zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil vec\nžalovanej na ďalšie konanie.\n\nIII.\nOdvolania žalobcov a žalovanej/stanoviská\nA)\n26. Vo včas podanom odvolaní z 01.04.2015 (č.l. 54) proti rozsudku krajského súdu žalobca v 1. rade\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol výrok o zamietnutí žaloby a nepriznaní mu trov\nkonania a uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:\n- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205\nods. 2 písm. d) O.s.p.] a\n- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.\nf) O.s.p.].\n27. Žalobca v 2. rade v odvolaní napadol len výrok týkajúci sa mu priznanej náhrady trov konania, s\nktorého výškou nesúhlasil.\n28. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu v 1. rade:\n- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý\nproces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy\nna princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca\nnamieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých\npodmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,\n- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti\nkonania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli\npredmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,\npredovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.\n\nTýmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu\nverejnej správy,\n- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie\nžalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,\n- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu\nneobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,\nz preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa\ndochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,\nžalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,\n- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné\nvýkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva\nčinnosť,\n- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu\nrovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,\n- závery prijaté konajúcim súdom vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobcu v 2. rade ako zamestnanca\no nedostatočne zistenom skutkovom stave a nedostatku dôvodov sa bez pochyby týkajú aj žalobcu v\n1. rade ako zamestnávateľa.\n29. Žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,\nže žalobe žalobcu v 1. rade vyhovie a prisúdi každému žalobcovi náhradu trov prvostupňového aj\nodvolacieho konania.\n30. Vo včas podanom odvolaní z 27.03.2015 (č.l. 57) napadla rozsudok krajského súdu žalovaná, a to\nvo vzťahu k žalobe žalobcu v 2. rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2\npísm. f) O.s.p.].\n31. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:\n- napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovanej vydané na základe dostatočne zisteného skutkového\nstavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, výrok je dostatočne určitý a preukázaný,\npred vydaním napadnutých aj prvostupňových rozhodnutí bola vykonaná kontrola na preverenie\nreálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, pričom bolo\nzistené, že kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri\nnenachádzala,\n- žalovaná zastáva názor, že aj za predpokladu, že by zamestnanci vykonávali činnosť mimo\nregistrovaného sídla žalobcu v 1. rade je nevyhnutné, aby boli splnené určité podmienky, v rámci\nskúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a\nsprávu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a\npod.,\n- žalovaná zdôraznila, že pri posudzovaní splnenia základných kritérií registrovaného sídla žalovaná\nnepostupuje podľa slovenskej legislatívy, ale je povinná postupovať v súlade so záväznými nariadeniami\nEÚ a z praktickej príručky, rovnako vychádzala z termínov, na základe ktorých je možné určiť\nregistrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré vypracoval Súdny dvor na základe\nprípadu Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06,\n- hoci bol žalobca vyradení zo systému sociálneho poistenia v Slovenskej republike, stále podlieha\npoľskej legislatíve, a preto nie je možné hovoriť o jeho diskriminácii,\n- pri vydávaní napadnutého rozhodnutia žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne vo\nvzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadeniami EÚ,\n- žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca v 1. rade ukončil k 24.01.2015 podnikateľskú činnosť,\na preto nie je možné vykonať nové kontroly,\n- žalovaná sa nestotožnila s výkladom ustanovenia § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.\nvykonaným krajským súdom a má za to, že toto ustanovenie nie je možné použiť v správnom súdnom\nkonaní, vstúpenie žalobcu v 2. rade do konania na strane žalobcu má slúžiť len ako prostriedok na\nodstránenie nedostatku vecnej legitimácie, ak sa žalobca v 2. rade cítil byť dotknutý na svojich právach\nvydaním napadnutých rozhodnutí žalovanej, bol oprávnený podať žalobu, čo neurobil.\n32. Žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej\nčasti zmenil tak, že žalobu žalobcu v 2. rade zamieta, resp. ak nemal byť pripustený do konania, konanie\nv tejto časti zastavil.\n\nB)\n33. Vo vyjadrení žalobcov (č.l. 65) z 29.04.2015 označili žalobcovia odvolanie žalovanej za nedôvodné,\nžalobcovia sa stotožnili s právnym názorom prvostupňového súdu a opätovne odkázali na samotnú\nžalobu, v zmysle ktorej vykonanie predmetných kontrol u žalobcu v 1. rade vzhľadom na povahu\nčinnosti jeho zamestnancom v žiadnom prípade pre zistenie skutkového stavu náležitým a objektívnym\nspôsobom nepostačuje.\n34. Ďalej žalobcovia vo vyjadrení uviedli nasledovné:\n- záver žalovanej o tom, že zamestnanci žalobcu v 1. rade nevykonávajú činnosť na území Slovenskej\nrepubliky neobstojí pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu\nmusí bezpodmienečne vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu,\n- žalobcovia nesúhlasia s tým, že rozhodnutie týkajúce sa zániku sociálneho poistenia sa nedoručuje\ndo vlastných rúk,\n- žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou žalovanej o tom, že § 92 ods. 1 O.s.p. nemožno použiť v\nprebiehajúcom konaní vo veci správneho súdnictva.\n35. Záverom žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v časti, ktorá je napadnutá\nodvolaním žalovanej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n36. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 67 ) z 04.05.2015 vyplýva, že žalobcovia v odvolaní neuviedli také\nnámietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých\nrozhodnutí. Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko\nku každej námietke žalobcu v 1. rade obsiahnutej v žalobe.\n37. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:\n- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu v 1. rade, ale o zániku sociálneho poistenia\njeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol\npovinný platiť poistné, žalobca v 1. rade tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná\nžalobcovi v 1. rade nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,\n- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej\nrepubliky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,\n- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní\nžiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,\n- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje\nna skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v\nsúlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,\n- opätovne poukázala na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 92 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnom\nkonaní a na snahu o odstránenie nedostatku aktívnej legitimácie vstupom zamestnanca do konania.\nIV.\nPrejudiciálne konanie\n38. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej\núnie Súdnemu dvoru bolo konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky uznesením z\n28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/32/2015 prerušené.\n39. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.\nC-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:\n„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením (EÚ) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť\nvnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo\nveci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou\nosobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a\nčlánku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým\nsa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením\nč. 465/2012.“\n\nV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n40. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\nv intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nvyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal\nrozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku\nďalej len „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§\n3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie žalobcu\nv 1. rade nie je dôvodné, a preto výrok rozsudku krajského súdu o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade\npostupom podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zároveň dospel k záveru, že\nodvolanie žalovanej v vzťahu k žalobcovi 2. rade je dôvodné, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s §\n246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie v tejto časti zastavil.\n41. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v\npreskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)\nv medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.\n42. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd zdôrazňuje, že podstatou odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca v 1. rade domáha preskúmania napadnutého\nrozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas vykonaných\nkontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli dostatočne\npreukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade\npríslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. zanikli, resp. nevznikli.\n43. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním\nnapadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1.\nrade aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej\ntýkajúce sa zániku resp. nevzniku príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy.\nTýmito otázkami sa správne zaoberal aj krajský súd.\n44. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje,\nže po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na\nust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov týkajúcich sa porušenia subjektívnych práv\nžalobcu v 1.rade spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade.\n45. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca 1/ svoje odvolanie oprel o odvolacie\ndôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia,\navšak vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojich zamestnancov (žalobcov v 2/ a 3/).\nNámietky o nezákonnosti kontroly vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania,\nnepreukázaní registrovaného miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami\nnie sú preto vo vzťahu k porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.\n46. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach\nukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.\nŽiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie\nje aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.\nSo zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby\n\naj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak\nmôže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.\n47. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,\n9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym\nrozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri\nrozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym\nžalobcovým právam.\n48. Žalobca 1/ v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na spravodlivý\nproces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy\nna princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, ako aj\nprávo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo\nna dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o\nnesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie sú\npodložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné ho aj preukázať. Žalobca 1/\nžiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutia o zániku povinného poistenia\nzamestnancov zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu ako\nzamestnávateľa. Žalobcovi 1/ nebola napadnutými rozhodnutiami zakázaná podnikateľská činnosť, ani\nprávo zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani\ntieto odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.\n49. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva,\nže žalobca 1/ nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov,\nkeď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a zásady\ndvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu\nzákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie\nkrajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.\nRovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti\nkonania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie\nuvedené musí odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade\nnebol procesne aktívne legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.\n50. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu 1/ si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho\nsúdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp.zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov nevidí odvolací\nsúd dôvod sa odchýliť:\n„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne\nhmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,\npretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie\npráv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo\nzasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by\nbolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd\nžiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej\nsféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov.“\nOdvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie\nkrajského súdu v časti o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade.\n51. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu 2/ v časti trov konania, Najvyšší súd ako súd odvolací, dospel k\nzáveru, že jeho odvolanie je potrebné odmietnuť.\n52. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloba bola podaná len žalobcom a\nnie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloba boli podané len žalobcom z hľadiska\nhospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení zamestnancov ako pribratých\núčastníkov v konaní. Pribratím účastníka do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej\nlegitimácie žalobcu. Žalobca 2/, aj keď ho krajský súd za žalobcu označil, žalobu nikdy nepodal. Do\n\nkonania bol pribratý uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na neho ako na pribratého účastníka\nnahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa odvolací súd rozhodol\nnemeniť jeho označenie na pribratého účastníka, čo však nemení jeho procesné postavenie v konaní.\nKeďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov\ndo konania, ustanovenie § 92 ods. 1 O.s.p. nie je na správne súdnictvo aplikovateľné. Vplyv na\npostavenie takého účastníka v konaní nemá ani nesprávny postup krajského súdu, ktorý pribral\nzamestnanca do konania ako žalobcov podľa § 92 ods. 1 O.s.p.\nPodľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením\npriberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením\nsprávneho rozhodnutia dotknuté.\nPodľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. v cit. znení odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré\nb) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený;\n53. Pribratie účastníka podľa § 250 ods. 1 O.s.p. znamená, že iba v prípade zrušenia napadnutého\nrozhodnutia a následnom preukázaní spojitosti medzi zrušením napadnutého rozhodnutia a ujme v\njeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach sa takáto osoba pribratá do konania stáva aktívne\nlegitimovaným nositeľom procesných práv vrátane práva spochybniť zákonnosť rozsudku krajského\nsúdu.\nNakoľko má žalobca 2/ len postavenie pribratého účastníka konania a nie žalobcu, nie je osobou\noprávnenou na podanie odvolania, a preto musel odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) v spojení\ns § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie zamestnanca ako neprípustné odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.\nPodľa § 103 O.s.p. v cit. znení kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za\nktorých môže konať vo veci (podmienky konania).\nPodľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v cit. znení ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý\nnemožno odstrániť, súd konanie zastaví.\n54. Krajský súd mal ako vyplýva z rozhodnutia za preukázané, že napadnuté rozhodnutie nebolo\ndoručené priamo adresátovi - žalobcovi 2/, ale prevzala ho iná osoba. Krajský súd opätovne neukladal\nžalovanej doručovať tieto rozhodnutia žalobcovi 2/, ale považoval ho za podané v zákonom stanovenej\nlehote a na jeho základe napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho\norgánu zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n55. Odvolací súd sa nestotožnil s týmto právnym posúdením veci vo vzťahu k žalobcovi 2/. Žalobca 2/\nnetvrdil, že by mu rozhodnutie žalovanej vôbec nebolo doručené (nežiadal ani, aby súd nariadil jeho\ndoručenie), resp. nespochybňoval, že by o ňom dovtedy nemali vedomosť.\n56. Ako už bolo uvedené vyššie, z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by žalobca\n2/ podal žalobu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Aj napriek tomu, že krajský\nsúd tohto účastníka označoval ako žalobcu 2/, ide stále o pribratého účastníka a kladné rozhodnutie\nkrajského súdu o jeho návrhu na vstup do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p.,\nbezpochyby nenahrádza absenciu jeho aktivity na podanie žaloby.\n57. Pokiaľ krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj vo vzťahu k C. G. E.ńskemu, ktorý žalobu\nna preskúmanie rozhodnutí žalovanej ani nepodal, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku\nkonania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.\nVzhľadom na to, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí nebola týmto zamestnancom podaná,\nnemal odvolací súd inú možnosť, ako rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia\nžalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zmeniť a\nkonanie zastaviť.\n58. K námietke žalobcu 1/ týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to, že\nkrajský súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to najmä\n\naktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal\nodpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.\nV tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného\nsúdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že\nz tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a\nnezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,\nI. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).\n59. Záverom považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o namietanej povinnosti doručovať\nnapadnuté rozhodnutia žalobcom do vlastných rúk. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej,\nže v prípade rozhodnutí o zániku, resp. nevzniku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu 1/ nie je\ndoručovanie do vlastných rúk povinné.\nPodľa § 212 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rozhodnutie sa\núčastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená\nzásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia\na) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,\nb) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,\nc) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) <https://www.slov-lex.sk/pravnepredpisy/SK/ZZ/2003/461/20130501.html> o uložení pokuty a penále,\nd) o prerušení konania,\ne) o zastavení konania.\nPodľa § 178 ods. 1 O.s.p. v cit. znení do pôsobnosti pobočky patrí\na) rozhodovať v prvom stupni\n1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ...\n8. o poistnom a o príspevku na starobné dôchodkové sporenie,\n9. o uložení pokuty a penále,...\n60. Z citovaných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. je zrejmé, že zákon rozlišuje v rámci vecnej pôsobnosti\npobočky pojmy rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,\nčo bolo aj predmetom prvostupňových a aj napadnutých rozhodnutí a ďalej rozhodovanie o poistnom a\no príspevku na starobné dôchodkové poistenie a rozhodovanie o uložení pokuty a penále.\nUstanovenie o doručovaní do vlastných rúk však pojednáva len o doručovaní rozhodnutia o poistnom\n(napr. určenie jeho výšky) do vlastných rúk a nie o rozhodnutí o vzniku, prerušení a zániku sociálneho\npoistenia. Porovnaním týchto ustanovení je nutné uzavrieť, že ak by bolo povinnosťou prvostupňového\norgánu a žalovanej doručovať aj rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia do\nvlastných rúk, musela by byť táto povinnosť v zákone priamo zakotvená. Vo svetle uvedeného považuje\nodvolací súd preukázateľné doručenie rozhodnutia doporučene za účinné.\nVI.\n61. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu v 1. rade neobsahuje\nžiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v\nrámci svojho konania nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie\nuplatnené v odvolaní, sú obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu v 1. rade preto nie sú spôsobilé\nprivodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal\ns argumentmi žalobcu v 1. rade a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho\nprávneho posúdenia dospel k záveru o potrebe zamietnutia žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so\nzávermi zistenými v súdnom konaní o tom, že žalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím\npriamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.\n\n62. Zároveň odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovanej považuje vo vzťahu k žalobcovi 2/ (nesprávne\noznačeného ako žalobca) za dôvodné, a to v časti týkajúcej sa nesprávneho procesného postavenia\nv konaní a skutočnosti, že nepodal žalobu. Nakoľko dospel odvolací súd k záveru o potrebe zmeny\nrozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi 2/, nebol dôvod sa zaoberať ďalšími v odvolaní\nuvedenými argumentmi a námietkami.\n63. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcov a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru\n(sp. zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa\nodchýliť, s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 220 O.s.p. s\noznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je\nuvedené vo výroku rozsudku.\n64. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\n65. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcovi v 1. rade právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n66. V súvislosti so zmenou rozsudku krajského súdu vo vzťahu k žalobcovi 2/ zmenil odvolací súd\naj výrok o trovách konania tak, že tomuto žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania\nnepriznal, pretože nebol v prvostupňovom konaní úspešný. Rovnako odvolací súd nepriznal právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ani v tomto konaní žalobca 2/ úspešný nebol.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/46/2014", "guid": "7222c358-5318-40fc-9b01-c9a0b2b80273:a64d060d-ec4b-4395-917a-0d32cc0f3527", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}