Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/216/2015 z 26. 9. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2017, sp. zn. 9Sžso/216/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:8014200341.1 Najvyšší súd | 9Sžso/216/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:8014200341.1 | 2017-09-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 251 OSP, OSP, § 250 OSP, § 104 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9662c26f-9e37-4207-af5a-65532fef824f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200341.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/216/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200341
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200341.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej
a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcov 1./ Z.
S. Y. - GreenAdvice, Karpatská 754/7, Svidník, IČO: 46 216 693, 2./ I. C. S., bytom S., zastúpených
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
zo 16. decembra 2013 číslo: 50235-2/2013-BA, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 23. apríla 2015 č. k. 6S/22/2014-29, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. apríla 2015 č. k.
6S/22/2014-29, v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcom 1. a 2. náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom z 23. apríla 2015 č. k. 6S/22/2014-29 Krajský súd v Prešove zamietol žalobu
žalobcu v 1. rade o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo 16. decembra 2013 číslo:
50235-2/2013-BA a vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade konanie zastavil. Konanie o návrhu na prerušenie
konania súd zastavil a náhradu trov konania účastníkom súd nepriznal.

Rozhodnutím zo 16. decembra 2013 číslo: 50235-2/2013-BA žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1.
rade ako zamestnávateľa a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice z 09. septembra
2013 č. 90710-1/2013-KEM. Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol správny orgán, že žalobkyni v 2.
rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31. júla 2013.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobca v 1. rade v žalobe okrem nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho
subjektívnych práv. Podľa názoru krajského súdu nedodržanie procesných lehôt na vydanie rozhodnutí
nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z obsahu žaloby bolo podľa názoru
krajského súdu evidentné, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv ako
účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku
žalobcu v 1. rade, že žalovaná ako aj organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania. Podľa ustanovenia § 172 ods.
5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o



vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení
zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. Tretia časť zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195
ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady. Z § 196 ods.
1 zákona o sociálnom poistení vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje,
aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania vykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu vo veci rozhodla. Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku
žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených
administratívnych spisov je podľa jeho názoru nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na
základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom je
známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej
je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Rozhodnutia správnych orgánov považoval krajský
súd za vydané v súlade s § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, lebo v odôvodneniach rozhodnutí
správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. K ostatným
námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej
republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v 1. rade v žalobách nenamietal porušenie
konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, ani subjektívne
práva žalobcu, ktoré mali byť porušené. Žalobu žalobcu v 1. rade preto krajský súd ako nedôvodnú
zamietol.

Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade súd skúmal včasnosť podania žaloby. Uviedol, že rozhodnutie žalovanej
bolo žalobkyni v 2. rade doručené 07. januára 2014 a zákonná lehota na podanie žaloby uplynula 07.
marca 2014. Uznesenie Krajského súdu, ktorým bol pripustený vstup žalobkyne v 2. rade nadobudlo
právoplatnosť 13. marca 2015. Postavenie žalobkyne v 2. rade teda nadobudla až v tento deň, teda
po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby, pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V tejto
súvislosti krajský súd uviedol, že lehota žalobcu v 2. rade nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že
zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) a zamestnanec (žalobca v 2. rade) sú nerozluční spoločníci, pretože
z hmotnoprávnych ustanovení zákona o sociálnom poistení nevyplývajú pre žalobcu v 1. rade a žalobcu
v 2. rade rovnaké práva a povinnosti. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
pre toto konanie nespĺňa podmienku primeranosti.

Rozsudok krajského súdu napadli žalobcovia v 1. a 2. rade spoločne podaným včasným odvolaním.
Navrhli rozsudok zmeniť, rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a priznať žalobcom
vyčíslenú náhradu trov konania. Mali za to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam dotýkajúcim sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej a
jej pobočky ako aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca v 1.rade tvrdil, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k
porušeniu viacerých jeho subjektívnych práv, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa
aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv.
dobrej správy (good administration), právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania a
porušenie subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako
domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Namietal, že v dôsledku vydaných
rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových, pretože
ich príslušné organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia
na území Slovenskej republiky. V dôsledku toho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, v ktorej
pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky s obchodnými
partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za neplnenie
dojednaných zmlúv a súdne spory. Rozhodnutie žalovanej označil za nepreskúmateľné a arbitrárne.
Nesúhlasil s argumentáciou prvostupňového súdu o tom, že zo žaloby nevyplýva žiadne porušenie jeho
subjektívnych práv. Už aj len porušenie základných zásad správneho konania, ako v tomto prípade,
je porušením subjektívnych práv žalobcu ako účastníka správneho konania. Namietal tiež, že nemal
možnosť vyjadriť sa k argumentom súvisiacim s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania
zamestnávateľa, nakoľko po prvýkrát boli spomenuté až v druhostupňovom rozhodnutí žalovanej.
Opakovane poukázal na list žalovanej - oznámenie, týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej
republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. júla 2013, v ktorom žalovaná



informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o
tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym
predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov
tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek, čím podľa jeho názoru došlo k
neprípustnému prejudikovaniu rozhodnutia v odvolacom konaní. Trval na tom, že do kompetencie
žalovanej nepatrí kompetencia na uskutočnenie kontroly a namietal aj spôsob jej vykonania. Žalobca
namietal, že nie je jeho povinnosťou preukazovať, aký právny predpis žalovaná porušila, ale žalovaná
ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci
rozhodla. Z preberania a distribúcie letákov má žalobca vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie
letákov kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo podľa jeho názoru
jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Má za to, že rozhodujúcim
by bolo vyžiadanie si stanoviska daňového úradu, nakoľko žalobca je subjektom registrovaným na DPH
a pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové
priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva rozsah a obsah činnosti žalobcu. V súvislosti s preukázaním
uvedených skutočností poukázal žalobca tiež na skutočnosť, že predložil tzv. reporty (správy) dochádzky
jednotlivých zamestnancov do práce. Ďalej namieta, že došlo k neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach
žalovanej. V predchádzajúcich rokoch vykonala organizačná zložka žalovanej ako aj inšpektorát
práce u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky - ani čo sa týka reálneho výkonu
práce zamestnancov, ani čo sa týka skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. Kontrola
vykonaná v marci 2013 už zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku
sociálneho poistenia zamestnancov. Aj podľa „praktickej príručky“ prípadné zistenia zakladajúce zmenu
uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie spätne. Žalobca v 2. rade tvrdil, že
súd prvého stupňa pri procesnom rozhodovaní o zastavení konania vo vzťahu k nemu nesprávne
posúdil otázku zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých
rozhodnutí, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca v 2. rade má za to, že lehotu
nemožno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, ale postačuje, ak aspoň jeden
z účastníkov správneho konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov. S poukazom na skutočnosť, že správny súd môže o pribratí ďalšieho účastníka
správneho konania do súdneho konania rozhodnúť aj ex offo, právna úprava bola takto formulovaná
práve za účelom zvýšenia možnosti súdnej ochrany pre všetkých účastníkov správneho konania. Ak by
zákonodarca mienil toto pribratie viazať na dodržanie zákonnej dvojmesačnej lehoty, stratil by inštitút
zakotvený v § 250 ods. 1 O.s.p. prakticky zmysel. Uviedol, že žaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti
konania podaná len žalobcom v 1. rade (zamestnávateľom), no v celom rozsahu aj v záujme a na
prospech jeho dotknutých zamestnancov. Len z dôvodu praktickosti a hospodárnosti, s prihliadnutím na
množstvo podávaných žalôb, krátku plynúcu zákonnú lehotu na podanie žaloby a obtiažne získavanie
plnomocenstva na ich zastupovanie neboli v žalobách ako žalobcovia uvedení aj samotní zamestnanci.
V prípade žalobcov možno s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov
uvažovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv, v dôsledku čoho argumentácia prvostupňového súdu
o plynutí lehoty nemôže obstáť. v prípade, že niektorí nerozluční spoločníci sú činní a iní nie, platí zásada,
že úkony činných spoločníkov sú účinné i pre ostatných účastníkov vystupujúcich na jednej strane.
Žalobca v 2. rade má ďalej za to, že existenciu spoločenstva práv žalobcu v 1. rade a jeho zamestnancov
potvrdzuje aj konajúci súd, keď do konania pribral zamestnancov žalobcu ako dotknutých účastníkov
správneho konania. Predmetom napadnutého rozhodnutia žalovanej a jej pobočiek je sociálne poistenie
vyplývajúce z existencie pracovného pomeru medzi žalobcom a jeho zamestnancami, teda predmet
súdneho konania sa bezprostredne dotýka všetkých žalobcov, keďže poistné na sociálne poistenie platí
tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ.

Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov pridržiavala svojich predchádzajúcich vyjadrení
a uviedla, že vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,
ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území SR, na základe
podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských
zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia.
Ide o zamestnávateľov, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 do 50,00 eur mesačne a pracovná činnosť
v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti
dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak už bol vystavený



formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti
formulárov a po ukončení ich platnosti Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia
dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Uviedla, že ako inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej
legislatívy zodpovedá za správnosť údajov uvedených vo formulári E 101/PD A1, a je povinná
kedykoľvek zvážiť, na základe relevantných skutočností, oprávnenosť vydania týchto formulárov, resp. či
ich vydané bolo v súlade s právom. K ďalším námietkam žalobcu v 1. rade uviedla, že Sociálna poisťovňa
svojím rozhodnutím nezasahuje do jeho majetkových práv, pretože nerozhoduje o jeho odvodovej
povinnosti, ale o nevzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnancov podľa slovenskej
legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol povinný platiť poistné na sociálne
poistenie. Preto žalobca nie je rozhodnutím Sociálnej poisťovne dotknutý na svojich majetkových
právach. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom
deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami, mesačnými dochádzkami
zamestnancov. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z
dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, že počet hodín, ktoré majú
zamestnanci za mesiac odrobiť a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené
pochybnosti o rentabilnosti. Ako inštitúcia zodpovedná za riadne uplatňovanie koordinačných nariadení
je žalovaná toho názoru, že pri posudzovaní žiadostí je povinná skúmať aj charakter činnosti danej
spoločnosti, pretože ak ide o čisto prevádzkovú činnosť spoločnosti, nie sú splnené podmienky uvedené
v hlave II základného nariadenia. Keďže daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, stanovisko
daňového úradu v tomto smere by bolo právne irelevantné. K námietke žalobcu v 1. rade, ktorou
poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28. júna 2012, uviedla,
že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
prvostupňového orgánu. Žalovaná svoj právny názor prehodnotila a následne vo všetkých ostatných
obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých
účastníkom konania nevzniklo, resp. zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy potvrdila.
Má za to, že dôkazné bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcoch a túto povinnosť si
riadne nesplnili. K otázke vstúpenia žalobcu v 2. rade do konania žalovaná uvádza, že toto by malo slúžiť
na odstránenie nedostatku vecnej legitimácie, ktorý existuje od počiatku konania. Žalobkyňa v 2. rade
bola účastníčkou správneho konania a mala právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého
správneho rozhodnutia. Pokiaľ tak v zákonnej dvojmesačnej lehote neurobila, mala žalovaná za to, že
žalobkyňa v 2. rade nepociťuje ukrátenie na svojich subjektívnych právach. Podľa ustanovenia § 250b
O.s.p. zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Záverom žalovaná zdôrazňuje, že v danom prípade nemôže
ísť o nerozlučné spoločenstvo práv žalobcov podľa § 91 ods. 2 O.s.p., keďže toto procesné spoločenstvo
sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Zánik poistenia žalobkyne v 2. rade nie je sporovým konaním.
Vzhľadom na uvedené argumenty žalovaná navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v
Prešove č. k. 6S/22/2014-29 z 23. apríla 2015 ako vecne správny potvrdil.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“). V zmysle § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších
predpisov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie vlastných
subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60
dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil.
Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich
nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by



žalobca v 1. rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v
1. rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu
ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie
Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu
legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom
konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania
rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na
svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),
ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie
práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z
uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti,
resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1. rade, že postupom
žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo
vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na
princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie základných zásad správneho konania nešpecifikoval,
konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo.

Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1. rade, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok,
práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku
vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších
zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej
situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky
dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu
aj sankcie za neplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval,
nakoľko žalobca argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú
výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR pracovať z dôvodu, že ich príslušné
verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na
území SR. Na uvedené argumenty žalobcu v 1. rade nebolo možné prihliadnuť aj z dôvodu, že tieto
nenamietal riadne a včas v žalobe ale až v odvolacom konaní (§ 250j O.s.p.).

Závery krajského súdu o tom, že žalobca v 1. rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou
sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade nenamietal porušenie
svojich subjektívnych práv, ale práv žalobkyne v 2. rade - jeho zamestnankyne. Odvolací súd preto v
zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie krajského súdu
v časti, v ktorej prvostupňový súd žalobu zamietol.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Zo spisu krajského súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/22/2014 uznesením z 05. marca
2015 pripustil vstup U.., bytom S. do konania na strane žalobcu.



Aj napriek tomu, že krajský súd pani I. C. S. označoval ako žalobkyňu v 2. rade, ide stále o pribratého
účastníka. Na toto procesné postavenie nemá vplyv ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii
osobitnej právnej úpravy (§ 250 ods. 1 vety druhej O.s.p.), nesprávne aplikoval § 92 ods. 1 O.s.p., ktorého
použitie v správnom súdnictve nie je možné.

Pribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. I. C. S., krajským súdom nesprávne
označovaná ako žalobca v 2. rade ( ktoré označenie však odvolací súd predovšetkým s ohľadom na
zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia nemenil), bola do konania len pribratá uznesením
krajského súdu a je potrebné na ňu aj tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie
odporkyne aj vo vzťahu k pani I. C. S., ktorá žalobu na preskúmanie rozhodnutia odporkyne ani nepodala,
táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom
štádiu konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie o zastavení konania o žalobe žalobkyne
v 2. rade potvrdil, a to bez ohľadu na dátum právoplatnosti uznesenia krajského súdu, ktorým pripustil
vstup žalobkyne v 2. rade do konania. I. C. S. žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodala,
preto s ňou nebolo možné konať ako so žalobkyňou.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že ich náhradu žalobcom v 1. rade a v 2. rade
nepriznal, nakoľko v konaní úspešní neboli.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.