{"guid": "611b8c44-ac9b-4a82-9e87-fcee456b1b46:c2d976be-b672-46fe-8b08-adc73d5f8b12", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1", "spisova_znacka": "1Sžso/37/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/37/2015 z 22. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. augusta 2017, sp. zn. 1Sžso/37/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1", "identifikacne_cislo": "8014200155", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2017-08-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1", "nazov": "§ 14 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15", "nazov": "§ 15 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-247", "nazov": "§ 247 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-247", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-247"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250", "nazov": "§ 250 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-14", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-19", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-247", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2d976be-b672-46fe-8b08-adc73d5f8b12", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/37/2015\n8014200155\n22. 08. 2017\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2017:8014200155.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci\nžalobcu: D. Q. - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546, zast.: JUDr.\nDušanom Remetom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Masarykova č. 2, 080 01 Prešov proti\nžalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 5. februára 2015 č. k. 14Scud/5/2014-27, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 5. februára 2015 č. k.\n14Scud/5/2014-27 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 46958-3/2013-BA z 05.12.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté\nrozhodnutie“- č.l. 13) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003\nZ.z.“) v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka\nPrešov č. 22839-53/2013-PO z 19.08.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku\nlen „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) a administratívne odvolanie žalobcu\n(zamestnávateľa) a R. A. A. zamietla.\n2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c),\n§14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v napadnutých\nrozhodnutiach konštatovala, že R. A. A. bola vedená v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec\nžalobcu (ďalej len ako „zamestnanec“) v období od 01.07.2011 do 30.01.2012. Žalobca je zapísaný v\nregistri zamestnávateľov vedeného prvostupňovým orgánom od 01.02.2011.\n3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o\nuplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby\na členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,\nktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov\nsociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva, po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.\n\nNásledne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a\nRady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely\nrozsudku len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.\n987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len\n„vykonávacie nariadenie“), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.\n4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,\nktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s\ncharakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.\nVo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,\nktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.\n5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS“),\nže v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských\nsamostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na\nsociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.\nV uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u\nzamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly“, resp. všeobecne „kontrola“) so zameraním na\nsplnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho\nvýkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.\n6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo\nvýpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa\nnepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca.\n7. V napadnutom rozhodnutí žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe\nrelevantných skutočností, že na zamestnanca žalobcu sa vzťahuje slovenská legislatíva, a preto\nprvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že zamestnancovi povinné nemocenské\npoistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej\nrepubliky v období od 01.07.2011 do 30.01.2012 nevzniklo.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu z 11.02.2014.\nNajmä brojil proti nezákonnosti napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia, ich\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, pričom poukazoval na porušenie zásady dvojinštančnosti konania\na na princíp tzv. dobrej verejnej správy. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo\nvydané v zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to,\nže kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov\nžalobcu bola vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej resp. jej pobočky nepatrí kontrola\nvýkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov.\n9. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na\nzamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely\nrozsudku len „príručka“), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k\nprávnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území\nnachádza registrované sídlo podnikania.\n10. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo\nsvojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj\nvykonávacieho nariadenia.\n\nB)\n11. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré\nmu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p.\nžalobu zamietol, a to z nižšie uvedených dôvodov.\n12. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia O.s.p, ktoré za žalobcu definujú fyzickú alebo\nprávnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne\nvyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich\nprávach. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to\nznamená, musí ísť o skutočné ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu.\nŽalobca okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia, porušenia\nzásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí žiadne porušenie jeho\nsubjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak\naj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,\npretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd\nprihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca\nnedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\n13. Z obsahu žaloby je podľa názoru krajského súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie svojich\nsubjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými\nrozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS,\nz citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva\npovinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu nič\nnebránilo v tom, aby sa (žalobou samostatne alebo spoločnou) domáhali svojich subjektívnych práv v\nzákonnej lehote.\n14. Za nedôvodnú považoval súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako\norganizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu\nk reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu\n15. Ani námietka žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania nie je podľa názoru\nkrajského súdu dôvodná, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že\nžalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním\nprvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie\nkonanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené.\nTakýto postup žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších\npredpisov v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v\ncelom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.\n16. K ostatným námietkam žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej\npríslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd konštatoval, že žalobca v žalobe\nnenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by\nsprávnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené.\n17. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a pri aplikácii § 250j\nods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n18. Vo včas podanom odvolaní z 18.03.2015 (č.l. 36) proti rozsudku krajského súdu žalobca\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:\n- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205\nods. 2 písm. d) O.s.p.] a\n- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.\nf) O.s.p.].\n\n19. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu:\n- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý\nproces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy\nna princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca\nnamieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých\npodmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,\n- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti\nkonania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli\npredmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,\npredovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.\nTýmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu\nverejnej správy,\n- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie\nžalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,\n- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu\nneobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,\nz preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa\ndochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,\nžalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,\n- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné\nvýkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva\nčinnosť,\n- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu\nrovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,\n- v odvolaní ďalej žalobca poukazuje na porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu zamestnanca\nžalobcu a skutočnosť, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňový súd\nnerozhodol o jeho pribratí do konania, žalobca tvrdil, že žaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti\npodaná len žalobcom ako zamestnávateľom, no v celom rozsahu aj v záujme a na prospech\nzamestnanca, pričom je možné uvažovať v tejto súvislosti aj o ich nerozlučnom procesnom spoločenstve.\n20. Žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil,\nalternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal\nžalobcovi náhradu trov konania.\nB)\n21. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 46) z 24.04.2015 vyplýva, že žalobca v odvolaní neuviedol také námietky\nani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí.\nŽalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko ku každej\nnámietke žalobcu obsiahnutej v žalobe.\n22. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:\n- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o zániku sociálneho poistenia jeho\nzamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol\npovinný platiť poistné, žalobca tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná žalobcovi\nnebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,\n- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej\nrepubliky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,\n- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní\nžiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,\n- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje\nna skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v\nsúlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia,\n- žalovaná poukázala na ustanovenie § 246c ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva, že ustanovenie §\n92 ods. 1 O.s.p. sa v správnom súdnictve nepoužíva, vstúpenie zamestnanca na strane žalobcu,\nako to žiada v odvolaní žalobca má byť prostriedkom na odstránenie nedostatku vecnej legitimácie,\ntento zamestnanec bol účastníkom správneho konania a mal možnosť podať žalobu o preskúmanie\nzákonnosti napadnutých rozhodnutí, čo sa nestalo.\n\n23. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny.\nIV.\nPrejudiciálne konanie\n24. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej\núnie Súdnemu dvoru bolo konanie o odvolaní žalobcu vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky\nuznesením z 28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/37/2015 prerušené.\n25. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.\nC-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:\n„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o\nkoordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením (EÚ) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť\nvnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo\nveci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou\nosobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a\nčlánku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým\nsa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením\nč. 465/2012.“\nV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\nv intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie\nvyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal\nrozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku\nďalej len „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny\nporiadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne\n(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie nie\nje dôvodné, a preto rozsudok krajského súdu postupom podľa§ 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1\nO.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.\n27. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä\nčl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v\npreskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)\nv medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.\n28. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho\nodvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nnapadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas\nvykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli\ndostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zamestnancovi žalobcu\npríslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. nevznikli.\n29. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním\nnapadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu a či je žalobca aktívne procesne\nlegitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej týkajúce sa zániku\npríslušných poistení zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Týmito otázkami sa správne\nzaoberal aj krajský súd.\n\n30. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenými otázkami Najvyšší súd vopred\navizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s\nprihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to,\naby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou\ndotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré\nvytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s\nním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty\nprejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení\nnásledne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.\n31. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie oprel o odvolacie\ndôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, avšak\nvo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojho zamestnanca. Námietky o nezákonnosti kontroly\nvykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania, nepreukázaní registrovaného\nmiesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami nie sú preto vo vzťahu k\nporušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.\n32. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia\nsprávneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach\nukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.\nŽiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie\nje aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.\nSo zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby\naj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak\nmôže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.\n33. Rovnako Najvyšší súd zdôraznil v iných predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,\n9Sžso/166/2015), že žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym\nrozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri\nrozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym\nžalobcovým právam.\n34. Žalobca v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na spravodlivý\nproces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy\nna princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, ako aj\nprávo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo\nna dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o\nnesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie\nsú podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné o aj preukázať. Žalobca\nžiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutie o nevzniku povinného poistenia\nzamestnanca zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu ako\nzamestnávateľa. Žalobcovi nebola napadnutým rozhodnutím zakázaná podnikateľská činnosť, ani právo\nzamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani tieto\nodvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.\n35. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva,\nže žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď\nokrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a porušenia zásady\ndvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu\nzákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie\nkrajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.\nRovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti\nkonania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie uvedené musí\nodvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesne aktívne\nlegitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.\n\n36. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho\nsúdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017 sp. zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov nevidí odvolací\nsúd dôvod sa odchýliť:\n„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne\nhmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,\npretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie\npráv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo\nzasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by\nbolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd\nžiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej\nsféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov.“\nOdvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie\nkrajského súdu.\n37. Ani odvolaciu námietka žalobcu, že žaloba bola podaná len žalobcom ako zamestnávateľom z\ndôvodu hospodárnosti a rýchlosti, avšak v celom rozsahu aj v záujme zamestnanca a na jeho prospech\nnemožno považovať za dôvodnú. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný.\nSkutočnosť, že sa napadnuté rozhodnutie týka zamestnanca žalovaného bezpochyby nenahrádza\nabsenciu jeho aktivity smerujúcu k podaniu žaloby.\n38. Záverom považuje odvolací súd za potrebné sa zmieniť o účasti zamestnanca žalobcu v súdnom\nkonaní, ktorého predmetom je práve preskúmanie rozhodnutia o nevzniku jeho povinného poistenia.\nOdvolací súd zastáva názor, že s ohľadom na vyššie uvedené by ani pribratie zamestnanca do konania\npoľa § 250 ods. 1 O.s.p. neprivodilo iné rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu\nk pribraným účastníkom konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv\ntakéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť\nspôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Ak preto krajský\nako aj odvolací súd považujú žalobu vo vzťahu k žalobcovi za nedôvodnú, ani pribratím zamestnanca,\no ktorého povinnom poistení sa v prvostupňovom a v napadnutom rozhodnutí rozhodovalo, by nebolo\nmožné preskúmavať rozhodnutie vo vzťahu k zamestnancovi, ale len vo vzťahu k osobe, ktorá podala\nžalobu, a teda zamestnávateľovi. Preto nebolo z hľadiska hospodárnosti vhodné vec vracať krajskému\nsúdu len za účelom pribratia zamestnanca do konania.\n39. K námietke žalobcu týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to, že krajský\nsúd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to najmä\naktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal\nodpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.\nV tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného\nsúdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že\nz tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,\nI. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a\nnezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,\nI. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).\nVI.\n40. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové\nskutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho konania\nnezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho\norgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie uplatnené v odvolaní, sú\nobsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia\nkrajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi žalobcu a\nna základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia dospel k záveru o\n\npotrebe zamietnutia žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi zistenými v súdnom konaní o tom, že\nžalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím priamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.\n41. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru (sp.\nzn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015) od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa odchýliť,\ns osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu\nvyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku\nrozsudku.\n42. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\n43. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcovi právo na náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}