{"guid": "38e36ee2-dd10-4e52-b2d5-b91fb30720e1:28d379d0-7d42-4e90-8291-eff549aaef36", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2", "spisova_znacka": "8Cdo/1361/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/1361/2015 z 26. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2017, sp. zn. 8Cdo/1361/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2", "identifikacne_cislo": "7610219435", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Veselá", "sudca_id": 386, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-vesela-386", "datum_vydania": "2017-06-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 237 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-4", "nazov": "§ 4 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-4.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15.odsek-2", "nazov": "§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/381/#paragraf-15.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/381-2001/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "nazov": "§ 444 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-444", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-444"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-2", "nazov": "§ 7 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-7.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238.odsek-3", "nazov": "§ 238 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-238"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-4", "/SK/ZZ/2001/381#paragraf-15", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-444", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-7", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-238"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/28d379d0-7d42-4e90-8291-eff549aaef36", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/1361/2015\n7610219435\n26. 06. 2017\nJUDr. Ladislav Górász\nECLI:SK:NSSR:2017:7610219435.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ D., 2/ maloletý H. narodený XX. F. XXXX\na 3/ maloletý E., narodený XX. E. XXXX, všetci bývajúci v J., zastúpení JUDr. Jozefom Pojdákom,\nadvokátom, so sídlom v Novej Dedinke, Sv. Cyrila a Metoda 12, proti žalovaným: 1/ E., bývajúca v A. a\n2/ Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpená\nJUDr. Pavlom Horovčákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Hroncová 3, o náhradu nemajetkovej\nujmy, ktorá právna vec bola vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 C 214/2010,\nv konaní o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. januára 2015 sp. zn.\n6 Co 157/2014, takto\nrozhodol:\nSenát 8 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predkladá vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nodôvodnenie:\nŽalobou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovanými 1/ a 2/\nzaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy (100 000 €), právo na ktorú náhradu vyvodzovali z povinného\nzmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (poistencom\nbola žalovaná 1/ a poistiteľom žalovaná 2/) za ujmu, ktorú utrpeli v súvislosti so smrťou manželky, resp.\nmatky pri dopravnej nehode spôsobenej žalovanou 1/.\nOkresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom z 1. februára 2013 č. k. 1 C/214/2010-182 v spojení s\nopravným uznesením z 18. apríla 2013 č. k. 1 C/214/2010-218 a dopĺňacím rozsudkom z 29. januára\n2014 č. k. 1 C 214/2010-227 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/, do rúk\nžalobcu 1/, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 € s tým, že plnením jednej zo žalovaných\nzaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej. Žalobu vo veci samej vo zvyšku zamietol.\nPodľa súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaná 1/ protiprávne zasiahla\ndo práva žalobcov 1/ až 3/ na ochranu osobnosti - do práva na súkromie a na rodinný život, spôsobiac\nim neodstrániteľný následok v podobe náhlej a neočakávanej straty najbližšieho rodinného príslušníka.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že v spore je pasívne legitimovaná aj žalovaná 2/. Ňou uplatnenú\nnámietku premlčania práva žalobcov 1/ až 3/ považoval za úkon odporujúci dobrým mravom a preto na\nňu neprihliadol. Povinnosť žalovanej 2/ plniť žalobcom 1/ až 3/ vyvodil súd prvej inštancie z relevantných\nustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), ktoré je potrebné vyložiť v zmysle príslušných\npredpisov európskeho práva.\nKrajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 20. januára 2015 sp. zn.\n6 Co 157/2014 v spojení s opravným uznesením zo 16. februára 2015 sp. zn. 6 Co 157/2014 potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie v znení jeho opravy a doplnenia vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené\na vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o náhrade trov konania strán a o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť\n\nsúdny poplatok. Vo výroku svojho rozsudku tiež uviedol, že v zamietavej časti zostáva rozsudok súdu\nprvej inštancie nezmenený.\nV otázke premlčania práva žalobcov 1/ až 3/ dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie,\nk záveru, že pre posúdenie včasnosti uplatnenia práva voči žalovanej 2/ bol rozhodujúci čas, kedy\nžalobcovia 1/ až 3/ podali návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do konania, nie čas, kedy nadobudlo\nprávoplatnosť uznesenie súdu prvej inštancie o jej pripustení do konania. Žalobcovia 1/ a 3/ tak urobili\nvčas (ústne do zápisnice 5. októbra 2011) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Vychádzajúc\nz uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či uplatnenie námietky\npremlčania žalovanou 2/ bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi.\n5. Pri rozhodovaní o (včas) uplatnenom práve na náhradu nemajetkovej ujmy\nvychádzal odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, z toho, že pokiaľ ide o pasívnu\nvecnú legitimáciu žalovanej 2/ (o pasívnej legitimácii žalovanej 1/ v konaní nevznikli\npochybnosti) priame právo poškodeného na plnenie poisťovne bolo do zákona o povinnom\nzmluvnom poistení pojaté transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24. apríla 1972\no aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu\nspôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (prvá\nsmernica), č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov\ntýkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (druhá\nsmernica), č. 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov\ntýkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (tretia\nsmernica), č. 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych\npredpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (štvrtá smernica),\nktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie. Právny vzťah medzi žalobcami 1/ až 3/ a\nžalovanou 2/ je založený na ustanovení § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pričom v tomto\nprávnom vzťahu nie sú uvedené smernice Európskej únie priamo aplikovateľné so zreteľom na to, že ide\no spor medzi súkromnoprávnymi osobami. Prichádza však do úvahy nepriama aplikácia týchto smerníc\nzaložená na tzv. eurokomformnom výklade pojmov a ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení\nv súlade s príslušnými smernicami. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd na ustanovenie § 4 ods. 1, 2\na 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorého výkladom možno žalobe žalobcov 1/ až 3/ vyhovieť\naj vo vzťahu k žalovanej 2/. Totiž súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen náhrady\nujmy majetkovej povahy, ale aj náhrady nemajetkovej ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými\nsú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Podľa právnej úpravy\npoistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uvedených v smerniciach\nsú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá\npoistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a\nujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V tejto\nsúvislosti sa vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu\nna zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (článok 3 ods.\n1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice). Tieto smernice tiež zaručujú právo poškodenej osoby na\npriame uplatnenie nárokov proti poistiteľovi zodpovednej osoby na základe eurokomformného výkladu\nzákona o povinnom zmluvnom poistení (§ 4 ods. 1, 2 a 4 ako aj § 7 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 zákona).\nZ hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou\nmotorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým\npo obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3\nObčianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2\npísm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení. V posudzovanom prípade náhrada nemajetkovej ujmy v\npeniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá do sféry povinného zmluvného poistenia\nzodpovednosti žalovanej 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Správnosti záveru, že\nnároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia\nzodpovednosti za škodu podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení nasvedčuje tiež samotná výška\nlimitu poistného plnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti),\nktorá v § 7 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená\nnajmenej vo výške 5 miliónov € za škodu podľa § 4 ods. 2 písmeno a/ a náklady podľa § 4 ods. 3 zákona.\nTieto závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) z 24. októbra 2013\n\nvo veci C-22/12, ktorá je skutkovo a právne obdobná prejednávanej veci. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že\npovinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa\nodlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo\npovinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou únie, rozsah náhrady škody\nsa spravuje vnútroštátnym právnym poriadkom. Členské štáty únie sú teda v zásade oprávnené v rámci\nsvojich režimov v rámci zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami,\nktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia\npri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré\nupravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel a nemôžu odňať\npríslušným smerniciam potrebný účinok. Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva,\nbola krytá poistením v súlade s ustanoveniami týchto smerníc. Sloboda členských štátov určiť, aká škoda\nbude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou\ntým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých v minimálnych sumách. Medzi\nškodami, ktoré musia byť kryté sa v súlade s článkom 3 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma\nna zdraví. Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti\npoisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená\nzásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi\nškody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou patrí nemajetková ujma,\nktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné\nv danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia vyššie uvedených smerníc nemožno dospieť k\nzáveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa\npriamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich\nvnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní\npríslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých\nminimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 prvej smernice a čl. l ods. 1 druhej smernice. SD v\nrozhodnutí C-22/12 teda uzavrel, že osoby v postavení blízkych osôb v súlade s § 11 a 13 Občianskeho\nzákonníka majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia manžela, resp. otca a tento\nzáver nemôže spochybniť ani to, že tieto ustanovenia patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá\nsa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa\nzodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. SD ďalej uzavrel, že článok 3 ods. 1 prvej smernice,\nčlánok 1 ods. 1, 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom\nzmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má\npokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených po dopravnej\nnehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo\nuplatniteľné v spore vo veci samej. O takúto situáciu podľa odvolacieho súdu ide aj v prejednávanej\nveci, pretože žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi obete dopravnej nehody a z titulu neoprávneného\nzásahu do práva na ich súkromný a rodinný život majú právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy\nod obidvoch žalovaných. Vnútroštátne právo umožňuje žalobcom požadovať túto náhradu nemajetkovej\nujmy a preto je dôvodný záver, že táto náhrada musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.\nV dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd tiež uviedol, že s uvedenou otázkou sa už zaoberal\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, podľa záverov,\nktorého v spore o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej\nnehode poisťovňa nie je vecne pasívne legitimovaná. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky ale predchádza rozhodnutiu SD vo veci C-22/12 z 24. októbra 2013, z ktorého vyplývajú iné\nzávery ohľadne otázky povinnosti poisťovne plniť náhradu nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.\n6. Odvolací súd považoval otázku náhrady nemajetkovej ujmy z povinného\nzmluvného poistenia škodcu za otázku zásadného právneho významu a preto pripustil proti\nsvojmu rozhodnutiu dovolanie. Túto otázku vymedzil takto: „Patrí náhrada nemajetkovej\nujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia\nfyzickej osoby, medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla a teda, či sa vzťahuje povinnosť poisťovne na plnenie z povinného\nzmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z § 13 ods. 2 Obč.zák. ?“\nProti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého\n\nmimoriadneho opravného prostriedku vyvodzuje z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., § 238 ods. 3 O.s.p.,\nale aj z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Primárnou argumentáciou\ndovolania (str. 2-9) je, že súdy nižších inštancií posúdili vec po právnej stránke nesprávne\n(dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa žalovanej 2/ kladná odpoveď\nodvolacieho súdu na zásadnú právnu otázku, na zodpovedanie ktorej pripustil proti svojmu rozsudku\ndovolanie, nie je v súlade s doterajšou „judikatúrou“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a viacerými\nrozhodnutiami odvolacích súdov. Nejednotnosť v rozhodovaní podobných sporov súdmi nižších stupňov\npretrváva a po vydaní rozhodnutia SD vo veci C-22/12, z ktorého vychádza i napadnuté rozhodnutie.\nPodľa žalovanej 2/ z rozhodnutia SD vo veci C-22/12 nevyplýva zodpovednosť poistiteľa tak, ako ju\nustálili súdy nižších inštancií. Z hľadiska právneho posúdenia veci je podľa žalovanej 2/ rozhodujúce\nto, že zo zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplýva (iba) to, že poisťovňa je povinná uhradiť\npoškodenému „škodu, nie akúkoľvek ujmu, vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená tým, že\nbolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov“. Poukázala na uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom\ndovolací súd ustálil, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu\nnemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd použil výklad zákona o\npovinnom zmluvnom poistení takým spôsobom, ktorý aplikovateľnosť tejto právnej normy extrémne a\nnesprávne rozširuje; výklad odvolacieho súdu nie je v súlade ani so samotným rozhodnutím SD vo veci\nC-22/12. Zákon o povinnom zmluvnom poistení totiž v žiadnom prípade náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej blízkym osobám nepokrýva. Z uvedeného rozsudku SD možno vyvodiť len to, že druhá\nsmernica nebola do slovenského právneho poriadku riadne transponovaná v tom zmysle, že by sa reálne\npremietla do zákona o povinnom zmluvnom poistení. Smernica, na rozdiel od nariadenia, je adresovaná\nvýlučne členským štátom a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám. Nie\nje teda možná priama aplikovateľnosť smerníc Európskej únie vo vzťahu k takýmto subjektom a teda\nani v prejednávanej veci. Eurokonformný výklad právneho predpisu nemožno chápať tak, že by na\njeho základe došlo k faktickej novelizácii konkrétneho národného právneho predpisu. Aj eurokonformný\nvýklad musí spočívať na zásade zákazu retroaktivity a zásade právnej istoty. V tejto súvislosti je\npotrebné podľa žalovanej 2/ poukázať na konkrétne znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o\npovinnom zmluvnom poistení, z ktorého vyplýva, že v súvislosti so smrťou poškodeného sa uhrádzajú\nnáklady pri usmrtení, vrátane pohrebných nákladov, avšak súčasťou poistného krytia v súčasnosti\nnie je nemajetková ujma, ktorá je upravená v § 13 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného rozsudku\nSD vyplýva, že je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením (bod 45 rozsudku), avšak tejto požiadavke by\nmusel byť prispôsobený zákon o povinnom zmluvnom poistení, z ktorého ale nevyplýva, že by sa mal\ntýkať aj náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko táto nepatrí medzi ustanovenia o škode na zdraví. Z\nhľadiska systematického sú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy upravené v prvej časti druhej hlavy\nObčianskeho zákonníka, pričom náhrada škody je upravená v druhej hlave šiestej časti tohto právneho\npredpisu, čo taktiež nasvedčuje tomu, že právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií nie je správne.\nPrípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (dovolací dôvod podľa\n§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) žalovaná 2/ vyvodzuje z toho, že odvolací súd pred posúdením otázky\npremlčania práva žalobcov, i keď s rovnakým záverom ako súd prvej inštancie, nezachoval postup podľa\n§ 213 ods. 2 O.s.p. V doplnení dôvodov dovolania zo 7. apríla 2015, doručenom súdu 9. apríla 2015,\nžalovaná 2/ tvrdí ďalšie vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktoré podľa nej spočívajú\nv tom, že žalobcovia 1/ až 3/ v premlčacej dobe podali iba návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do\nsporu, nie však návrh, aby súd pripustil aj zmenu žaloby podľa § 96 O.s.p. Ďalšou vadou konania v\nzmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. podľa žalovanej 2/ je, že jej, ale ani ďalším stranám sporu, nebolo\ndoručené uznesenie odvolacieho súdu zo 7. januára 2014 sp. zn. 6 Co 184/2013, ktorým nariadil súdu\nprvej inštancie, aby rozhodol o celom predmete konania a že nebola predvolaná na pojednávanie súdu\nprvej inštancie 29. januára 2014, na ktorom súd vyhlásil dopĺňací rozsudok. Chybou konania bolo podľa\nžalovanej 2/ aj to, že rozsudok odvolacieho súdu a opravné uznesenie „neboli doručené zástupcovi\nštátu ... a to vzhľadom na výrok o náhrade trov konania štátu - zrušenie prvostupňového rozsudku v tomto\nvýroku“. Žalovaná 2/ naostatok upozornila na „fakt“, že súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovanej\n1/ na vykonanie dokazovania vypočutím svedka E.. Inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) žalovaná 2/ namieta alternatívne\n(„ak by dovolací súd nami namietanú predchádzajúcu vadu ... neposúdil ako odňatie možnosti konať\n\npred súdom“). Žalovaná 2/ navrhla z uvedených dôvodov rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu\nzrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nŽalobcovia 1/ až 3/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ zamietnuť z dôvodu, že v ňom uvádzané dôvody nie\nsú dané. Podľa žalobcov 1/ až 3/ bolo potrebné pojem „škoda“ vykladať v danej veci „eurokonformne a\ntiež extenzívne“ v tom zmysle, že má zahŕňať aj náhradu nemajetkovej ujmy.\nSenát 8 C predovšetkým skúmal, či konanie súdov nemá vady podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Dospel k\nzáveru, že tomu tak nie je.\nK odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa žalovanej 2/ dôjsť\npredovšetkým tým, že odvolací súd pred posúdením otázky premlčania práva žalobcov 1/\naž 3/ nezachoval postup podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Podľa senátu 8 C vytýka žalovaná 2/ túto vadu\nzmätočnosti neopodstatnene. Podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ak bol odvolací súd toho názoru,\nže sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo\npoužité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému\npoužitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V citovanom ustanovení bol predpísaný postup odvolacieho súdu,\nak sa domnieval, že nárok, ktorý je predmetom konania, bolo treba posúdiť podľa iného zákona, ako\nho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého zákona, ako ho posúdil súd prvej inštancie,\nale podľa iného ustanovenia (paragrafu). Súčasne musela byť splnená aj druhá zákonná podmienka,\nže je toto iné zákonné ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie veci. O takú procesnú situáciu v\npreskúmavanej veci ale nešlo. Súd prvej inštancie aj odvolací súd posúdili otázku premlčania (ešte aj s\nrovnakým výsledkom) podľa tých istých ustanovení upravujúcich uplatnenie práva na súde a premlčania\npráva. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaná 2/ vytýka odvolaciemu súdu vadu konania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. neopodstatnene.\nPokiaľ žalovaná 2/ vidí vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (aj) v tom, že žalobcovia\n1/ až 3/ v premlčacej dobe podali iba návrh, aby súd pripustil jej pristúpenie do sporu, nie však\naj návrh, aby súd pripustil aj zmenu žaloby podľa § 96 O.s.p., ide podľa obsahu tejto námietky o\nnámietku nesprávnosti právneho posúdenia včasnosti uplatneného práva, ktorá námietka patrí do oblasti\nprieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu po právnej stránke (k tomu pozri nižšie). Právnym posúdením\nveci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo\nvšeobecnosti strane sporového konania neodníma možnosť uplatnenia jej procesných práv v zmysle\nustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nPodľa senátu 8 C neopodstatnene vytýka žalovaná 2/ ako vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. nedoručenie uznesenia odvolacieho súdu zo 7. januára 2014 sp. zn. 6 Co 184/2013. Uvedeným\nuznesením odvolací súd, ktorému bola vec predložená na prejednanie odvolania žalovaných 1/ a 2/,\n„nariadil“ súdu prvej inštancie, aby dopĺňacím rozsudkom rozhodol o celom predmete konania. Podľa §\n168 ods. 2 O.s.p. súd doručoval uznesenie účastníkom (stranám), ak bolo proti nemu odvolanie alebo\nak to bolo pre vedenie konania potrebné alebo ak išlo o uznesenie, ktorým sa účastníkom (stranám)\nukladala nejaká povinnosť. Podľa dovolacieho súdu v prípade uznesenia odvolacieho súdu zo 7. januára\n2014 sp. zn. 6 Co 184/2013 nejde ani o jeden z uvedených dôvodov vzniku povinnosti súdu doručiť\nuznesenie. Odvolací súd naostatok ani nemusel v danej procesnej situácii (súd prvej inštancie vo výroku\nsvojho rozsudku zrejme nedopatrením nerozhodol o celom predmete konania, hoci sa v dôvodoch svojho\nrozhodnutia riadne vyporiadal s dôvodmi zamietnutia žaloby vo zvyšku) vydať uznesenie; mohol vec\nvrátiť súdu prvej inštancie aj tradičným pokynom formulovaným v liste.\nPokiaľ žalovaná 2/ namieta, že nebola predvolaná na pojednávanie súdu prvej inštancie 29. januára\n2014, na ktorom súd vyhlásil dopĺňací rozsudok a z uvedeného vyvodzuje vadu konania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ O.s.p., dovolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom z 29.\njanuára 2014 č. k. 1 C 214/2010-227 odstránil nedostatok svojho rozsudku z 1. februára 2013 č. k. 1 C\n214/2010-182 v spojení s jeho opravným uznesením z 18. apríla 2013 č. k. 1 C 214/2010-218 spočívajúci\nv tom, že vo výroku opomenul uviesť (hoci sa s tým v odôvodnení svojho rozsudku riadne vyporiadal), že\nžalobu vo zvyšku zamieta. K tomu nebolo potrebné, aby vec samu znova prejednal, vypočul strany sporu\na vykonal dokazovanie, a teda vykonal procesné úkony neúčasťou, na ktorých by bola stranám sporu\nodňatá možnosť konať pred súdom. Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhodoval\n\nrozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku\nna úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Súd prvej inštancie tak urobil\n20. januára 2014 (č. l. 230 spisu). Takýmto jeho postupom žalovanej 2/ nebola odňatá reálna a efektívna\n(nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve z objektívneho hľadiska\nprávne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci.\nV rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli pochybnosti o tom, že v prípade neúplnosti skutkových\nzistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nešlo o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi\nnajvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.\nf/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5\nCdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ani postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal\nvšetky účastníkom navrhované dôkazy (v danom prípade sa namieta nevykonanie dôkazu výsluchom\nsvedka E.), nezakladala prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1\npísm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodnímala možnosť pred súdom konať (porovnaj\nR 37/1993 a R 125/1999).\nVadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nie je (rozhodne nie vyznievajúcou v jej neprospech)\nžalovanou 2/ tvrdená chyba, že rozsudok odvolacieho súdu a jeho opravné uznesenie „neboli doručené\nzástupcovi štátu ... a to vzhľadom na výrok o náhrade trov konania štátu - zrušenie prvostupňového\nrozsudku v tomto výroku“.\nSenát 8 C svojím prieskumom konania súdov nižších inštancií nezistil ani existenciu tzv. inej vady, ktorá\nby mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (procesnej vady, ktorá na rozdiel od vád taxatívne\nvymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., nezakladala zmätočnosť rozhodnutia a jej základom bolo porušenie\niných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní). Pokiaľ žalovaná\n2/ namieta tzv. inú vadu alternatívne („ak by dovolací súd nami namietanú predchádzajúcu vadu ...\nneposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom“), treba pripomenúť, že tá istá procesná vada nemôže\nbyť súčasne vadou spočívajúcou v tzv. zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 O.s.p. aj tzv. inou procesnou\nvadou.\nVzhľadom na uvedené závery prieskumu konania súdov nižších inštancií podľa § 242 ods. 1 druhá veta\nO.s.p. pristúpil senát 8 C ku skúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho\ndôvodu, ktorý žalovaná 2/ v dovolaní uplatňuje, vrátane jeho obsahového vymedzenia, a to nesprávnosti\nprávneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).\nPrípustnosť dovolania žalovanej 2/ založil v danom prípade odvolací súd výrokom svojho rozsudku\n(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky zásadnej\npovahy bola žalovaná 2/ oprávnená podať dovolanie len z dôvodu, že napadnutý rozsudok spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú\nodvolací súd dovolanie pripustil. Vo vzťahu k dovolaniu pripustenému odvolacím súdom podľa § 238\nods. 3 O.s.p. sa táto zásada - ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikovala všetkými senátmi najvyššieho súdu (1 Cdo 216/2009, 2 Cdo 173/2012, 3 Cdo\n219/2011, 4 Cdo 28/2011, 5 Cdo 171/2009, 6 Cdo 115/2011, 7 Cdo 117/2011). V súlade s touto\nzásadou sa senát 8 C v danom prípade nezaoberal žiadnymi skutkovými otázkami. Neposudzoval\nale ani správnosť riešenia tých právnych otázok, s prihliadnutím na ktoré nebola odvolacím súdom\nvyslovená prípustnosť dovolania. Osobitne treba uviesť, že dovolací súd z týchto dôvodov neskúmal\nmedziiným (hmotnoprávnu) otázku premlčania práva žalobcov 1/ až 3/, pasívnej legitimácie žalovanej 1/,\nani rozsah súdmi nižších inštancií priznaného plnenia. Správnosť právneho posúdenia veci odvolacím\nsúdom posudzoval senát 8 C výlučne vo vzťahu k dovolacej otázke (viď bod 6). Vychádzal pri tom z\ntoho, že právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo\nkeď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nPri svojom prieskume správnosti právneho posúdenia veci v rozsahu odvolacím súdom vymedzenej\notázky zásadného právneho významu senát 8 C zistil, že otázkou, či náhrada nemajetkovej ujmy v\n\npeniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby,\nje nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,\nresp. otázkou pasívnej legitimácie poisťovne, sa už iné senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzaoberali.\nSenát 4 C v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 dospel k záveru, že podľa súčasne\nplatnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej\nosoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za\nškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej\nujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nK obdobným záverom dospel pri svojej rozhodovacej činnosti senát 3 C v uznesení z 31. marca\n2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Stotožnil sa so záverom zaujatým senátom 4 C o nedostatku pasívnej\nlegitimácie poisťovne s poukazom na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom\nzmluvnom poistení, v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej\nujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Senát 3 C nezistil dôvod na odlišný výklad\n§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení ani po rozhodnutí SD vo veci C-22/12.\nSD totiž v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia\npovinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám\nobetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej\njudikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do\npovinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve\nv súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení\nvyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“,\npričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník\nstriktne od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a\nnasl. Občianskeho zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku SD nebolo konštatované,\nže by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti\nmotorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej\nobetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie\nje potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného\npoistenia.\nSenát 3 C sa v dôvodoch svojho rozhodnutia zaoberal aj ďalšou odvolacím súdom kladenou otázkou\nzásadného právneho významu, a to či súd o uplatnenom nároku môže prípadne rozhodnúť podľa\nčlánku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a\nRady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD a dospel\nk záveru, že priamy účinok (čl. 1 ods. 1 druhej smernice, resp. čl. 3 štvrtý pododsek) smernice\nč. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o\nkontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú, druhú a tretiu smernicu,\nje vylúčený. K tomu uviedol, že smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva\nSpoločenstva. Smernica ako jeden z prameňov práva Európskej únie (EU) je definovaná v čl. 288\nZFEU ako záväzná pre každý štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\nktoré si potom môžu vybrať spôsob vykonania tohto cieľa na vnútroštátnej úrovni, čo znamená, že\nsmernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.\nV zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého\nvznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať,\naby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s\nustanovením smernice. Judikatúra SD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa\nmožno domáhať priameho účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/\nžiadna alebo nesprávna implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne),\nc/ dostatočná jasnosť smernice, tak aby umožnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice\nzakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité)\na nepodmienené, d/ nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie\nprávnych účinkov nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, e/ priamy účinok nesmie založiť povinnosti\n\njednotlivcom, ako aj právnickej osobe. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny\npriamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami, ani obrátený vertikálny priamy účinok\npoužitý verejným, subjektom voči súkromnoprávnemu subjektu. SD priznáva možnosť dovolávať sa\npriameho účinku smernice pred vnútroštátnym súdom vo vzťahu k štátnemu orgánu v prípade, ak štát\nsmernicu neimplementuje riadnym spôsobom alebo ju neimplementuje vôbec. Ak členský štát nesplní\nsvoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice, nemôže byť upreté právo jednotlivca dovolávať sa v takom\nprípade priamo tejto smernice, ak ide o jeho vzťah k členskému štátu. Priamy účinok (priama aplikácia)\nustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne, ak eurokonformný výklad problematického\nvnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Jednotlivci (súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v\nkonaniach proti členskému štátu priamo odvolávať na ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak\nje eurokonformný výklad vnútroštátneho práva vylúčený napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas\nopatrenia potrebné na vykonanie smernice, alebo prijal opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak\nvnútroštátne transpozičné ustanovenia nie sú aplikované v súlade s výsledkom smernice. Aj v prípade\nsplnenia podmienok pre priamy účinok smernice, je však priamy účinok smernice vylúčený, ak ide o\ntzv. horizontálny priamy účinok smernice, kedy by mal byť priamy účinok smernice uplatnený v spore\nmedzi jednotlivcami. Touto otázkou sa SD zaoberal v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84, v ktorom\njudikoval, že „smernica nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom a ustanovení smerníc\nsa nemôže dovolávať jednotlivec v spore proti jednotlivcovi“. Ide o stabilizovanú rozhodovaciu prax SD,\nčo potvrdzuje aj nasledujúca právna veta „z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica nemôže zakladať\npovinnosť jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať. Z toho vyplýva,\nže sa nemôže, hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi\npráva alebo ukladajúce povinnosti, ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne\njednotlivci“. Je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných\nnehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností\nsúkromných subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného\nzmluvného poistenia.\nV zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak senát\nnajvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho\nnázoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.\nUvedené ustanovenie upravuje povinnosť trojčlenného senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému\nsenátu (viď „predloží“, teda nie „môže predložiť“), ak ide o procesnú situáciu uvedenú v tomto ustanovení.\nV danom prípade sa senát 8 C, preskúmavajúci právnu vec uvedenú v záhlaví tohto uznesenia,\nnestotožňuje s názormi vyjadrenými v rozhodnutiach senátov 4 C a 3 C sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo\n301/2012 a chce sa od nich odchýliť. Podľa jeho názoru sú tu teda dané procesné predpoklady pre to,\naby vec postúpil na rozhodnutie veľkému senátu. Senát 8 C tak robí z nasledovných dôvodov:\nV právnom posúdení veci, v rámci odvolacím súdom vymedzenej otázky,\nvýchodiskovou sa podľa senátu 8 C stala otázka, či je normatívne prípustná taká interpretácia\n§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o zmluvnom poistení (poistený má z poistenia zodpovednosti\nprávo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody\nna zdraví a nákladov pri usmrtení), podľa ktorej možno nemajetkovú ujmu\npodľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť pod škodu na zdraví, teda vymedzenie\nvýkladových hraníc pojmu škoda na zdraví, ktorú pre účely povinného zmluvného poistenia\nzákonodarca v ustanovení subsumuje pod poistné krytie.\nŽalovaná 2/ v odôvodnení svojho dovolania zdôrazňuje, že „v zmysle aktuálne platných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov nie je nemajetková ujma predmetom poistného krytia“ a podľa nej tento\nzáver nespochybnil ani rozsudok SD vo veci C-22/12, podľa ktorého má povinné zmluvné poistenie\npokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej\nnehode len vtedy, „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne\nprávo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Túto náhradu uplatnenú v danom spore ale vnútroštátne\nprávo neupravuje. Z rovnakého základu vychádzajú aj rozhodnutia senátov 4 C a 3 C. Žalovaná 2/ k\ntomu dodáva, že z platnej vnútroštátnej právnej úpravy možno vyvodiť „len to, že uvedená smernica (v\npredchádzajúcej argumentácii v dovolaní vyplýva, že žalovaná 2/ má zrejme na mysli druhú smernicu;\npoznámka senátu 8 C) nebola do zákona o povinnom zmluvnom poistení správne transponovaná\n\n(„vzhľadom na výklad pojmu ujma na zdraví, aký uviedol Súdny dvor Európskej únie v spomínanom\nrozsudku“).\nSenát 8 C súhlasí s tým, že výklad vnútroštátneho práva, používajúci rôzne metódy výkladu,\nobjasňujúci význam právnych noriem (v danej veci lex specialis o povinnom zmluvnom poistení a\nvšeobecného predpisu voči nemu, Občianskeho zákonníka) je nevyhnutným predpokladom riadnej\naplikácie vnútroštátneho práva, dodáva však, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo\nk zásadnému prelomu, okrem iného, aj v interpretácii noriem práva tvoriacich jej právny poriadok.\nPodľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská, republika môže\nmedzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo\nna základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku\núniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi\nSlovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná\nzákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\nPredovšetkým treba s ohľadom na druhú vetu citovaného článku konštatovať, že ústavodarca v tomto\nustanovení princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi\nzákonmi neurčil len v prípade rozporu medzi konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou\nnormou vnútroštátneho práva riešiacimi ten istý právny vzťah, ale že prednosť práva Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie konštituoval potenciálne pri ktorejkoľvek norme práva Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie, ak spĺňa ňou stanovené podmienky, bez ohľadu na to, či sa jedná o\nprimárne alebo sekundárne právo, teda aj vtedy, ak stretu práva Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie a vnútroštátnej úpravy nedochádza, pretože vnútroštátna úprava je neúplná alebo rozporuplná.\nPrimát európskeho práva a vôľa úniového zákonodarcu je podľa názoru senátu 8 C obzvlášť významný\nv preskúmavanej veci, pretože oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel je regulovaná smernicami EÚ.\nSmernice ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva (na rozdiel od nedostatku ich priamej\nuplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch), sú podľa\nčl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to\nvzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym\norgánom.\nOstatne uvedené ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie teda zaväzuje členské štáty\nna taký výkon ich činností, ktorým sa zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou.\nTradičným prostriedkom dosiahnutia cieľa sledovaného smernicou je zmena právnej úpravy príslušným\nvnútroštátnym orgánom. Pre prípad, že tak príslušný vnútroštátny orgán neurobil alebo urobil v\nnedostatočnom rozsahu, vyvinula rozhodovacia prax SD teóriu priameho a nepriameho účinku smerníc.\nKeďže záväzná podstata smernice platí len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“,\nnie však jednotlivcom (závery rozsudku SD vo veci Marshall - C-152/84), pri aplikácii smerníc vo vzťahu\nk jednotlivcom, prichádza do úvahy iba tzv. nepriamy účinok smerníc. Tak napr. rozhodnutie SD vo\nveci Marleasing SA - C-106/89, odvolávajúci sa aj na predjudikatúru vo veci Von Colson a Kamann C-14/83, podľa ktorého pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia\nboli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je\npovinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol\nvýsledok sledovaný smernicou, a tým sa zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 vtedy účinnej Zmluvy\no založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej\núnie). SD vo veci Pfeiffer a ďalší - C-397/01 až 4033/01 k tomu ešte viac zdôraznil, že požiadavka\nvýkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych\nustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale\nvyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho\nmožno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne\nprávo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie\nvnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho\npráva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len\n\ndo tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy,\naby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).\nAko bolo vyššie uvedené, vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere\nvykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica\nsmeruje (porovnaj napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociatia ACCEPT proti Consiliul\nNational pentru Combaterea Discriminarii, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,\nčo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s\ncieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom\nsledovaným smernicou (porov. rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti\nCentre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).\nZ rozsudku SD vo veci Simmenthal C-106/77 vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci\naplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade\npotreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie\nustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najprv žiadať alebo\nčakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom. Z uvedeného vyplýva,\nže toto rozhodnutie SD zabezpečuje eurokonformný výklad vnútroštátneho právneho poriadku v rovine\nnegatívnej, tzn. v podobe neuplatnenia každého vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je v rozpore s právom\nspoločenstva. Z konštantnej judikatúry SD (napr. rozsudok z 26. februára 1986, Marshall C-152/84,\nrozsudok zo 14. júla 1994 vo veci Paola Faccini Dori, Recreb Srl C-91/92) vyplýva, že judikatúra\no možnosti odvolávať sa na smernice proti štátnym subjektom je založená na záväznej povahe,\nktorá je priznaná smernici právom Európskej únie a ktorá existuje iba vo vzťahu k členskému štátu,\nktorému je určená. Cieľom tejto judikatúry je zabrániť tomu, aby nejaký štát mohol mať výhodu z jeho\nvlastného nesplnenia práva Spoločenstva. Bolo by totiž neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca\nSpoločenstva pokladá prijať určité pravidlá na úpravu svojich vzťahov alebo vzťahov štátnych subjektov\ns jednotlivcami a priznať im prospech z určitých práv mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností\ns úmyslom odňať jednotlivcom výhody z týchto práv.\nMožno tiež konštatovať, že povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku\nčlenských štátov Európskej únie vyplynula už skôr aj z čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý\nzakotvuje tzv. zásadu lojálnej spolupráce Európskej únie a jej členských štátov. Zo záväzku lojálnej\nspolupráce totiž vyplýva povinnosť nositeľov verejnej moci (teda aj súdov) prijímať v rozsahu ich\nprávomocí opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie predpokladaného cieľa smerníc.\nÚčelom smerníc týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových\nvozidiel je zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma, ktorá\nvznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo. Predmetom\npoistného krytia má byť podľa smerníc nepochybne aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po\nobeti dopravnej nehody. SD vo veci C-22/12 jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 smernice\nRady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich\nsa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti\npoistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983\no aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu\na Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.\nmája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné\npoistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu\nna základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci\nsamej“.\nPri odpovedi na relevantnú otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na\nzáklade zodpovednosti poisteného za škodu, treba vychádzať z toho, že ustanovenia vnútroštátneho\npráva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,\nnemôžu odňať smerniciam potrebný účinok a teda sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá\na aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto\n\nsmernice stanovili povinné krytie niektorých škôd a v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami,\nktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Pod\npojem ujma na zdraví pritom patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného\nza škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do\nosobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.\nVyššie uvedenému chápaniu pojmu škoda európskym normotvorcom treba podľa senátu 8 C prispôsobiť\naj v slovenskej civilistike stabilné materiálne chápanie škody. Pojem „zodpovednosť za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smerniciach treba podľa senátu 8 C vykladať\nčiastočne autonómne a zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré národné právo výslovne nezaraďuje\nmedzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná, teda majú\nobčianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody. Túto\npožiadavku eurokonformného výkladu pojmu škoda nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia\nzakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhrady nemajetkovej ujmy patria\nsystematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti\na ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom\nslova zmysle (bod 57 rozsudku SD vo veci C-22/12).\nSenát 8 C sa odkláňa aj od názoru prezentovaného v oboch uvedených\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré zdôrazňujú zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť\ninštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy. Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti\n(Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie) kladie škodu aj do polohy nemateriálnej.\nDokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo\nodškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle\npojem škoda teda vykazuje aj nemateriálne znaky.\nOdpoveď na otázku, či vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe\nzodpovednosti poisteného za škodu, podľa senátu 8 C naostatok (nepriamo, pretože inak ani tak\nurobiť nemohol) poskytuje aj samotný SD v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku vo veci C-22/12,\nkeď uvádza: „Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade\nvyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (slovenský Občiansky zákonník má rovnakú\núpravu, poznámka senátu 8 C), vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu,\nnič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti\nza škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“.\nK výkladu pojmu škoda treba dať ešte do pozornosti rozsudok SD aj v inej právnej veci C-63/09\n(Axel Walz/Clickair S.A.), podľa ktorého: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru\no zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája\n1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou\nbatožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu“. Rovnako\nrozsudok SD z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14 (Lazar proti Allianz SpA), podľa ktorého „Článok\n4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II)\nsa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v\nčlenskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom\nčlenskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“ tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia“.\nPodľa senátu 8 C vyššie uvedený výkladový postup pojmu škoda na zdraví a rešpektovanie súvislostí\nprávnych inštitútov umožňujú taký záver, že je normatívne prípustná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm.\nc/ zákona o zmluvnom poistení, podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho\nzákonníka zahrnúť pod škodu na zdraví.\nUvedený výklad nepovažuje senát 8 C za výklad contra legem (výklad proti doslovnému jazykovému\nzneniu zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje (výlučne) zákaz výkladu smernice v zrejmom\nrozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Pojem „škoda na zdraví“ ale, ako to\nbolo vyššie uvedené, možno vyložiť extenzívne bez toho, aby pri súčasnom zachovaní cieľov a\nvýsledku sledovaných smernicou došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia. Taký výklad nesiaha za\nhranice najširšieho možného jazykového významu pojmu. Ak existuje potreba zabezpečenia konformity\nkonkrétnej vnútroštátnej normy s úniovým právom, je sudcovské vyplnenie „medzier“ (prostredníctvom\n\nextenzívneho výkladu), ktoré ostali po nesprávne transponovaných smerniciach, legitímne a súčasne\nnevyhnutné.\nSD v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, v bode 116 svojho rozsudku vyslovil, že ak umožňuje\nvnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých\nokolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť\noblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo\nv súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ\nsledovaný smernicou.\nNaostatok, ak ústavný súd v uznesení z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016-36 vydanom v\ninej obdobnej veci akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ prostredníctvom eurokonformného\nvýkladu použitého všeobecnými súdmi aj na náhradu nemajetkovej ujmy a nezistil žiaden dôvod na\nkonštatovanie ústavnej arbitrárnosti, nemôže byť taký výklad rozporný so zákazom výkladu contra\nlegem.\n47. Na základe toho tak treba podľa názoru senátu 8 C uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/\nzákona o povinnom zmluvnom poistení treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia\nostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.\n2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona\no povinnom zmluvnom poistení uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné\nnároky na náhradu škody. V prejednávanej veci žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nvoči žalovanej 1/. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení kryje\npoistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu.\n48. Keďže vyššie uvedené závery znamenajú odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutiach\niných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, senát 8 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\npredkladá prejednávanú vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu (§ 48\nCSP).\n49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}