{"guid": "9cb15354-2c75-42c1-9c2d-ab0c70077656:d58c2540-a91f-466b-896c-ec369a3f8d0d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1", "spisova_znacka": "10Szak/14/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/14/2017 z 26. 9. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2017, sp. zn. 10Szak/14/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1", "identifikacne_cislo": "7017200739", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2017-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d58c2540-a91f-466b-896c-ec369a3f8d0d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/14/2017\n7017200739\n26. 09. 2017\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej v právnej\nveci sťažovateľa (pôv. žalobca): E. Y., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo,\nbez cestovného dokladu, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, právne zastúpený\nJUDr. Rastislavom Cestickým, advokátom so sídlom Štúrova 27, Košice, proti žalovanému: Oddelenie\nazylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, Humenné, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. PPZ-HCP-PO11-18-014/2017-ZVC zo dňa 06.07.2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/17/2017-36 zo dňa 03.08.2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k.\n2Sa/17/2017-36 zo dňa 3. augusta 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPPO11-18-014/2017-ZVC zo dňa 6. júla 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol E. Y., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť:\nMarocké kráľovstvo, bez cestovného dokladu,\nt. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nSťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO11-18-014/2017-ZVC zo dňa 06.07.2017 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný, na základe skutočnosti, že sťažovateľ je žiadateľom o udelenie\nazylu na území Nemecka žalovaný podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011\nZ.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca), na účel zabezpečenia prípravy\njeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Dublinské nariadenie“), ak existuje značné riziko jeho\núteku, tak, že zaistil sťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.01.2018 a umiestnil ho v\nÚtvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“) dňa\n06.07.2017.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ pricestoval na Slovensko asi pred\npol rokom so svojou priateľkou, s ktorou čakali dieťa a plánoval sa s ňou zosobášiť. Na obecnom úrade\nsa informovali, aké doklady sú potrebné k prihláseniu na pobyt a aby sa mohli zosobášiť, pričom im\nbola daná adresa na cudzineckú políciu. Na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Prešov\n\n(ďalej na účely rozsudku len „OCP PZ Prešov“) bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom\nvyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., ktoré bolo prerušené z dôvodu, že\npožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „SR“), aby tu\nmohol ostať žiť spolu s priateľkou a starať sa o syna, ktorý sa mal narodiť. Dňa 29.06.2017 pred\npracovníkmi Migračného úradu prehlásil, že svoju žiadosť o udelenie azylu zo dňa 10.05.2017 berie\nspäť, pričom bolo zo strany tohto orgánu vydané dňa 04.07.2017 rozhodnutie o zastavení konania. Dňa\n06.07.2017 bol sťažovateľ prevedený na OCP PZ Prešov z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR\na pokračovania vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR. Pri spisovaní zápisnice znovu prejavil\nvôľu požiadať o udelenie azylu na území SR, preto bolo konanie vo veci administratívneho vyhostenia\nopätovne prerušené a sťažovateľ bol prevezený pred žalovaného, kde opätovne požiadal o udelenie\nazylu na území SR.\n3. Žalovaný šetrením zistil, že sťažovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Nemecka, čo\nbolo potvrdené transakciou z informačného systému EURODAC a zo správy zaslanej z Kontaktného\npracoviska Jarovce - Kittsee, z ktorej taktiež vyplýva, že sa nachádza v pátraní pre Štátne zastupiteľstvo\nDresden pre porušenie nemeckého zákona o drogách a pre prečin neoprávneného poberania dávok.\nĎalej zo správy vyplýva, že na územie Nemecka pricestoval dňa 02.06.2015 a dňa 07.12.2016 mu bolo\nnariadené Spolkovým úradom pre azyl, migráciu a utečencov Dresden vyhostenie z Nemecka. Azylové\nkonanie bolo ukončené 11.01.2017. Tolerovaný pobyt v Nemecku bol ukončený dňa 11.01.2017 a dňa\n15.03.2017 sťažovateľ odišiel na im neznáme miesto. Po zhodnotení dôkaznej situácie mal žalovaný\nza to, že sťažovateľ požiadal o azyl na území Slovenskej republiky len účelovo, aby tým zlegalizoval svoj\npobyt na území SR a oddialil tak zabezpečenie prípravy a jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia\ndo Nemecka, pričom účelom zaistenia je mať osobu fyzicky k dispozícii, aby mohlo dôjsť k naplneniu\ncieľa zaistenia, a to návratu do Nemecka, na území ktorého požiadal o udelenie azylu a odkiaľ mal byť\nvyhostený Spolkovým úradom pre azyl.\n4. Čo sa týka uloženia miernejších donucovacích opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona č.\n404/2011 Z.z. žalovaný dospel k záveru, že i napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako žiadateľ o udelenie\nazylu na území SR má ubytovanie a všetky ďalšie potreby zabezpečené v azylovom zariadení, nemožno\nmu uložiť povinnosť v zmysle § 89 predmetného zákona, nakoľko by tým bol ohrozený samotný účel\nzaistenia, pretože sa jedná o zariadenie s voľným pohybom žiadateľov o azyl a reálne riziko úteku\núčastníka v konaní o udelenie azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že sa tento pokúsi o útek z\núzemia SR, obzvlášť pri vedomí, že bude vrátený na územie Nemecka. Žalovaný neuložil povinnosť\nzmysle § 89 zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery a\npomery jeho priateľky, nie je možné z jeho strany zložiť finančnú záruku a zo strany priateľky zabezpečiť\nubytovanie.\n5. Pri rozhodovaní sa žalovaný zaoberal aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej „Dohovor“) a dospel k záveru, že zásah do práv sťažovateľa\nje v súlade s\ntýmto článkom, keďže štát zasiahol do jeho práv za podmienok upravených v zákone č. 404/2011 Z.z. a\npoukázal na nález Ústavného súdu č. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009, pričom sa v prípade sťažovateľa\nnaviac nejedná o manželský zväzok, ale iba o spolužitie ako druh s družkou.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n6. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo\nveci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\n- rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom\nviacerých závažných skutkových a právnych okolností,\n- rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav\nrozhodnutia v časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči\nzaisteniu,\n- z jeho obsahu nie je možné dostatočne ustáliť, či mienil žalovaný zaistiť žalobcu za účelom výkonu\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo za účelom jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia,\n\n- žalovaný sa v predmetnej veci nedostatočne vysporiadal so zistením a následným vyhodnotením\nsplnenia základnej zákonnej podmienky pre uplatnenia zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. e)\nzákona č. 404/2011 Z.z., ktorou je existencia značného rizika úteku.\n7. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:\n- v napadnutom rozhodnutí žalovaný na strane 6 napadnutého rozhodnutia jednoznačne popísal v čom\nvidí existenciu značného rizika úteku sťažovateľa, a teda zdôvodnil náležite svoju správnu úvahu, aj s\npoukazom na zákonné ustanovenie § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z.,\n- žalovaný náležite odôvodnil prečo nepristúpil k uloženiu miernejších opatrení podľa\n§\n89 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 404/2011 Z.z.\n- z výroku, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že žalobca bol zaistený za\núčelom prípravy jeho prevozu podľa dublinského nariadenia, keďže je žiadateľom o udelenie azylu na\núzemí iného členského štátu Európskej únie,\na to Nemecka.\n- zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f)\nDohovoru.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n9. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n- krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď neposúdil argumenty\nuvedené v správnej žalobe za opodstatnené,\n- rozhodnutie žalovaného vykazuje prvky zmätočnosti a nepreskúmateľnosti,\nčo\nmá za následok jeho nezákonnosť, pretože z jeho obsahu nie je možné dostatočne ustáliť, či mienil\nžalovaný zaistiť žalobcu za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo za účelom\njeho prevozu podľa dublinského nariadenia,\n- žalovaný, ako aj krajský súd sa nedostatočne vysporiadali so zistením a následným vyhodnotením a\nsplnením základnej zákonnej podmienky pre uplatnenie zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. e)\nzákona č. 404/2011 Z.z., ktorou je existencia značného rizika úteku\n- žalovaný, ako aj krajský súd neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci,\nprečo žalobca nespĺňa konkrétne zákonné podmienky pre tú ktorú formu miernejšieho donucovacieho\nopatrenia voči zaisteniu a teda prečo nepristúpil k ich aplikácii.\n10. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie\nžalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený\nzo zaistenia.\nB)\n11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti mal za to, že skutkový stav zistil dostatočne, vážne\nsa zaoberal aj otázkou prevozu sťažovateľa na územie iného členského štátu a preto ešte v deň jeho\nzaistenia podal podnet štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len \"Dublinské stredisko MÚ MV SR\") na začatie konania\npodľa dublinského nariadenia. V súčasnej dobe stále prebieha konanie vo veci prevozu sťažovateľa\nna územie iného členského štátu (Nemecka) cestou Dublinského strediska MÚ MV SR. Dublinským\nstrediskom bola odoslaná žiadosť o prevzatie žalobcu do Nemecka a táto je stále v štádiu posudzovania.\n12. Podľa názoru žalovaného je možné pri posudzovaní rizika úteku na žalobcu uplatniť hneď niekoľko\nkritérií, ktoré vo vyjadrení následne popísal. Žalovaný mal za to že účelom a cieľom zaistenia žalobcu\n\nje jeho odovzdanie nielen na posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu na území Nemecka, ale aj pre to,\naby sa zodpovedal pred štátnymi orgánmi Nemecka pre porušenie právnych noriem, ktorých sa žalobca\ndopustil na území Nemecka (pre porušenie nemeckého zákona o drogách a pre prečin neoprávneného\npoberania dávok).\n13. Pri vydaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu postupoval v súlade so zákonom o pobyte\ncudzincov, zákonom o správnom konaní, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Vo\nsvojom rozhodnutí o zaistení dostatočne dokázal, že sťažovateľ je žiadateľom o azyl v Nemeckej\nspolkovej republike, dostatočne odôvodnil riziko úteku sťažovateľa a dostatočne odôvodnil neuloženie\nmiernejšej alternatívy zaistenia. Žalovaný mal za to, že dôvody zaistenia trvali v dobe vydania\nrozhodnutia o zaistení a trvajú až doteraz, zaistenie sťažovateľa bolo účelné a doposiaľ plní svoj účel.\nNavrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd\n(§\n438 ods. 2 S.s.p.) postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.\nz. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p.\npotrebné zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa ruší a vec sa mu vracia na ďalšie\nkonanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.09.2017\n(§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n15. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z.,\na preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd\npreskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného\nkonania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky\nsťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa čl. 8 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej na účely rozsudku\nlen „Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a\nkorešpondencie.\nPodľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zásahov okrem prípadov, keď\nje to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,\nverejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajín predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany\nzdravia alebo morálky alebo ochrany práv slobôd iných.\nPodľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom\npri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej\nstarostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky\ne) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny\nc) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje\nznačné riziko jeho úteku.\n\nPodľa § 206 ods. 3 IV. hlavy S.s.p. s názvom „ Správna žaloba vo veciach azylu, zaistenia a\nadministratívneho vyhostenia“, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\nPodľa § 453 ods. 2 prvá veta S.s.p., kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak\nnapadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi.\n16. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti na prvom mieste uviedol, že krajský súd rozhodol na\nzáklade nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, že\ndoterajšia ustálená judikatúra chápe kasačný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu\nk meritu veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistené skutočnosti\nvyplývajúce z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade\nako nesprávny výber právneho predpisu.\n17. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a\nriadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu\nprekážku, ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s\nčl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu\nprekážku.\n18. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri\nrozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Z uvedeného dôvodu\nzmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.\n19. Kasačný súd poukazuje na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 453 ods. 2 S.s.p. nie je\nv predmetnej veci viazaný kasačnými bodmi, rovnako ako krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi\nv prípade správnej žaloby podanej sťažovateľom v predmetnej veci a mal ju posudzovať neformálne.\n20. V prejednávanom prípade žalovaný zaistil sťažovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona č.\n404/2011 Z.z. Ustanovenie § 88a zákona č. 404/2011 Z.z. umožňuje zaistiť aj žiadateľa o azyl. Zo\nsystematiky uvedeného ustanovenia § 88a vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, pričom\naplikácia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e) prichádza do úvahy, ak ide o štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu\npodľa dublinského nariadenia, ak existuje riziko úteku.\n21. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že sťažovateľ pricestoval na územie SR asi pred pol\nrokom so svojou priateľkou, s ktorou čaká dieťa. Na obecnom úrade sa informovali, aké doklady sú\npotrebné k prihláseniu na pobyt a aby sa mohli zosobášiť, pričom im bola daná adresa na cudzineckú\npolíciu. Potom ako bolo na OCP PZ Prešov voči nemu začaté konanie o administratívnom vyhostení\npodľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., ktoré bolo prerušené z dôvodu, že požiadal o udelenie\nazylu na území SR, aby tu mohol ostať žiť spolu s priateľkou a starať sa o syna, ktorý sa mal narodiť.\nPo stiahnutí predmetnej žiadosti sťažovateľ požiadal opätovne o azyl dňa 06.07.2017 pred žalovaným,\npričom ako dôvod uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu zlúčenia rodiny, aby na Slovensku zostal\nžiť spolu so svojou priateľkou a svojím synom E., o ktorého sa chce postarať a nakoľko je chorý, chce\nsa liečiť na Slovensku. Následne žalovaný po vykonanom šetrení, na základe existencie značného\nrizika úteku sťažovateľa a nemožnosti uloženia menej závažných prostriedkov, vydal preskúmavané\nrozhodnutie.\n22. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, k porušeniu čl. 8 Dohovoru iba uviedol, že\npri rozhodovaní sa zaoberal čl. 8 ods. 1 Dohovoru, a dospel k záveru, že zásah do práv sťažovateľa\nje v súlade s týmto článkom, keďže štát zasiahol do jeho práv za podmienok upravených v zákone č.\n404/2011 Z. z., pričom poukázal na nález Ústavného súdu\nč. III. ÚS 331/09 zo\ndňa 16.12.2009, v zmysle ktorého: „Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru\nnezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie\nsa na území toho- ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať\n\nusídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na\nrodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký.“ V prípade účastníka\nkonania sa naviac nejedná o manželský zväzok, ale iba o spolužitie ako druh a družka.\n23. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 8 ods. l, 2 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že každý\nzásah do práva na rešpektovanie súkromného rodinného života musí byť odôvodnený, nakoľko štátny\norgán nemôže do výkonu tohto práva zasiahnuť, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom\na nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,\nhospodárskeho blahobytu krajín predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky\nalebo ochrany práv slobôd iných. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, pričom žalovaný\nneodôvodnil, či v prípade sťažovateľa bola splnená niektorá z podmienok odôvodňujúca oprávnenosť\nzásahu. Odôvodnením zásahu do práva zakotveného v čl. 8 Dohovoru žalovaným sa krajský súd vôbec\nnezaoberal, napriek tomu, že správny súd bol povinný preskúmať zákonnosť celého preskúmavaného\nrozhodnutia, bez ohľadu na rozsah namietaných skutočností sťažovateľom.\n24. V danej veci bolo podľa kasačného súdu potrebné identifikovať intenzitu zásahu do súkromného\na rodinného života sťažovateľa v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia\nzákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa\nhodnotí \"niečo k niečomu\", v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného\nporiadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá\niba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom č. 404/2011 Z.z., pričom\nneskúmal prípadný rozpor s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť\npred ustanoveniami zákona 404/2011 Z.z.\n25. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu: „Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv\na slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o\nochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru)\na na druhej strane práva\nštátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods.\n2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom\nkonaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané,\nže z konania žalobcu hrozí\nSlovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj\nhľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť,\nči ...nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území\nSR.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2008 sp. zn. 1Sža/3/2008).\n26. Kasačný súd má za to, že vzťah sťažovateľa so svojou družkou spadá do sféry ochrany poskytovanej\nprostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru a preto kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 Dohovoru zo strany\nžalovaného vyžadovali náležité právne posúdenie. Vnútroštátne orgány, vrátane súdov musia starostlivo\nposúdiť, či ich rozhodnutie nebude mať za následok neodôvodnený zásah do ich práva na súkromný\na rodinný život.\nHoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci, môže ako\ndoplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom \"rešpektovaní\" rodinného života. Preto\ntam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší rozvoj takých\nväzieb. (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26. 2. 2002)\n27. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že v prípade sťažovateľa sa nejedná o manželský zväzok,\nale iba o spolužitie ako druh s družkou, kasačný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej na účely rozsudku len „ESĽP“) :z ktorej vyplýva: Pojem „rodinný život“ v zmysle čl.\n8 Dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale môže zahŕňať aj iné de facto\n„rodinné“ väzby. (Anayo proti Nemecku, č. 20578/07, § 55, 21. 12. 2010) Existencia „rodinného života“\npre účely čl. 8 Dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie blízkych\nosobných väzieb. [K. a T. proti Fínsku (Veľká komora), č. 25702/94, ECHR 2001 VII]. Hoci je spravidla\npožiadavkou pre takýto vzťah spolužitie, výnimočne môžu slúžiť na preukázanie, že vzťah je dostatočne\nstály na vytvorenie de facto „rodinných väzieb“ aj iné okolnosti. Ak bola preukázaná existencia rodinného\nputa, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto puto zachované. (Nazarenko proti Rusku,\nč. 39438/13, 16.07.2015) Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery právo na\nvytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. (Niemetz proti Nemecku, č. 13710/88,\n16.12.1992, § 29) Otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou,\n\nzávislou na praktickej realite úzkych osobných pút. (K a T. proti Fínsku, č. 25702/94, rozsudok z 12.\njúla 2001, § 150)\n28. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je nevyhnutná existencia manželského zväzku, ale „rodinný život“\nv zmysle čl. 8 Dohovoru zahŕňa aj iné de facto „rodinné“ väzby ako napríklad spolužitie bez uzavretia\nmanželstva ako druh a družka. Žalovaný neprihliadol na rodinný život sťažovateľa, ani nevyhodnotil\nkolíziu dvoch práv, a to práva sťažovateľa na rodinný život garantovaný v čl.8 ods. 1 Dohovoru a práva\nštátneho orgánu zasiahnuť do tohto práva podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Je teda potrebné určiť, či\nzásah bol „v súlade so zákonom“, či viedol k jednému alebo viacerým legitímnym cieľom stanovených\nv uvedenom odseku, a či bol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.\n29. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že sťažovateľ má so svojou družkou malého\nsyna. Žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí v rámci zásahu do práva sťažovateľa v zmysle čl. 8\nDohovoru vôbec touto skutočnosťou nezaoberal.\n30. Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je\nipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom\nna samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému\nživotu“, dokonca aj vtedy, keď rodičia neskôr spolu nežijú. Berrehab proti Holandsku, rozsudok z 21.\njúna 1988, sťažnosť č. 10730/84\n31. Kasačný súd poznamenáva, že na novonarodené maloleté dieťa sa vzťahuje režim zraniteľnej osoby\na preto je potrebné sledovať najlepší záujem dieťaťa, zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach\ndieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé\nzohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú tak vo verejnej, ako aj v\nsúkromnej sfére. Pri samotnom zásahu do rodinného a súkromného života je preto potrebné náležite\nvziať do úvahy predovšetkým najlepší záujem dieťaťa a následne rodinný život. V tejto súvislosti ESĽP\nodkázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého by primárnym pokračovacím hľadiskom pri\nakejkoľvek činnosti orgánov verejnej moci týkajúcich sa detí mal byť najlepší záujem dieťaťa, ako to\nvyplýva i z rozsudku veľkého senátu ESĽP zo dňa 6. 7. 2010, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku,\nsťažnosť č. 41615/07, bod 135.\n32. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí vadami,\nktoré ho činia nezákonným, pretože je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda\nnepreskúmateľné, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť\nv zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Ostatnými\nsťažnostnými bodmi sa kasačný súd nezaoberal, nakoľko zistil závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie\nnezákonného rozhodnutia žalovaného.\n33. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného kasačný súd rozhodol o bezodkladnom\nprepustení sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a\nRady2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely\nnávratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len\n„návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie\nosoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.\n34. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s\nustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.\n35. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne\n139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.\n\n(§", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sa/17/2017", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}