{"guid": "c47bf795-d86b-45ce-862d-16a8d98d4a13:fba51791-a1f0-43bb-9872-367ae741eb24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1", "spisova_znacka": "5Sžo/49/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/49/2016 z 20. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2017, sp. zn. 5Sžo/49/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1", "identifikacne_cislo": "7015200623", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2017-04-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/125", "nazov": "zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/125-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82", "nazov": "zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-2.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/125#paragraf-19", "/SK/ZZ/2005/82#paragraf-2", "/SK/ZZ/2005/82#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fba51791-a1f0-43bb-9872-367ae741eb24", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžo/49/2016\n7015200623\n20. 04. 2017\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2017:7015200623.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD., v právnej veci žalobcu: František\nKijovský A G R O F A R M A, s miestom podnikania Medzany 51, IČO: 30 293 499, právne zastúpeného\nJUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom so sídlom Jarková 63, Prešov, proti žalovanému: Národný\ninšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. OPS/BEZ/2015/2764, O-54/2015 z 18. marca 2015, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach č.k. 7S/69/2015-108 z 21. apríla 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/69/2015-108 z 21. apríla\n2016 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 181,89 € na účet\nadvokáta žalobcu JUDr. Lukáša Kišeľaka do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 7S/69/2015-108 z 21. apríla 2016 podľa\n§ 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2015/2764, O-54/2015 z 18.\nmarca 2015, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č. P:106/2014-R, S/2015/82/218/15 z 5.\njanuára 2015 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol podľa\n§ 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť úspešnému žalobcovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia 670,99 € a náhradu iných trov konania titulom súdneho poplatku 70,- €, všetko do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku.\nŽalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/2764, O-54/2015 z 18. marca 2015 zamietol odvolanie žalobcu\na potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č. P:106/2014-R, S/2015/82/218/15 z 5. januára 2015,\nktorým bola žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o\nzmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“) uložená pokuta 9 000,- € za porušenie\nzákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.\n82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 82/2005 Z.z.“).\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že jednorazovo vykonávané akékoľvek\nčinnosti v mieste sídla podnikateľa, ktoré trvajú iba pár hodín resp. krátkodobo, nemajú charakter závislej\nčinnosti. Pod pojem závislej činnosti možno podriadiť iba takú činnosť v sídle podnikateľa, ktorá bez\nakýchkoľvek pochybností preukazuje opakovanie tej istej činnosti za podmienok, ktoré obsahuje § 1\nods. 2 Zákonníka práce.\n\nVzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 125/2006 Z.z. neobsahuje hmotnoprávnu ani procesnoprávnu\núpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej\núpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), na ktorú zákonodarca\naj v § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z.z. odkazuje. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) má každý právo na to, aby\njeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným\nsúdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah\naplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom\nporiadku členských štátov dohovoru. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednotná v\ntom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a že trestanie za správne\ndelikty podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať\naj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Aj podľa Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre\nčlenské štáty o správnych sankciách z 13.02.1991 je potrebné vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií\naplikovať zásady, že každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej,\nmal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci,\nako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o\npovahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek\nrozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.\nNeoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky\nje aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem\niného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú\nkonať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II.\nÚS 10/99, II. US 234/03). Z ústavnej úpravy (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky)\nvyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s\nústavou. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je teda podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\nÚčelom zákona č. 82/2005 Z.z. je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym\nzamestnávaním v materiálnom zmysle. Preto aj prístup k tomuto zákonu musí byť materiálny a nie\nformálny. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovaného, ako aj Inšpektorátu práce Košice v\ndanom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2\nods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z.z. v kontexte s účelom tohto zákona, s prihliadnutím na všetky\nokolnosti daného prípadu. Podľa názoru krajského súdu z doposiaľ zadovážených skutkových zistení,\nvyplývajúcich z administratívneho spisu, nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu\nnelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona\nč. 82/2005 Z.z. Prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom\nmusí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú,\nže žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 03.07.2014 závislú prácu fyzických osôb a nemal\ns nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Z rozhodnutia žalovaného však nie je\nzrejmé, prečo považoval výkon práce menovaných fyzických osôb za závislú prácu, keď neboli zistené\nskutočnosti, na základe ktorých sa menovaní na uvedenom pracovisku nachádzali.\nZ administratívneho spisu nevyplýva, že by správny orgán vec prejednal na ústnom pojednávaní, alebo\nže by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie. Navyše žalobcom navrhovaný výsluch\nfyzických osôb žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán odmietli vykonať. Na túto vadu súd\nprihliadol z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces\npred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd\npoukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 231/2010-38 z 25.08.2010, v\nodôvodnení ktorého súd konštatoval povinnosť nariadiť v administratívnom konaní ústne pojednávanie\nnielen v priestupkových veciach, ale aj v konaniach o iných správnych deliktoch, osobitne za situácie,\nže účastník konania sa takéhoto procesného postupu správneho orgánu legitímne domáha.\n\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch\nodvolania uviedol, že nie je možné stotožniť sa s názorom krajského súdu o potrebe podradiť pod\ndefiníciu závislej práce iba také činnosti, ktoré vykazujú znaky opakujúcich sa činností. Z dikcie § 1 ods.\n2 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase spáchania skutku dňa 03.07.2014) totiž nevyplýva, že by\njedným z atribútov závislej práce bol aj znak opakovania určených činností. Nadobudnutím účinnosti\nzákona č. 361/2012 Z.z. dňa 01.01.2013 bol z definície závislej práce vypustený znak „ide o výkon\npráce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností“. Zákonodarca na účely pokrytia\nprác jednorazového, resp. krátkodobého charakteru, ktoré vykazujú znaky závislej činnosti, zakotvil do\nZákonníka práce inštitút dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak aj žalovaný\npripustí, že výkon betonárskych prác sa uskutočňoval iba dňa 03.07.2014, zo žalobcom predložených\npríkazných zmlúv je jasné, že jeho cieľom malo byť „vybetónovanie spevnených plôch na hospodárskom\ndvore v rozsahu cca 40 m2 vrátane upratovacích prác“. Riadiac sa uvedeným, keď išlo o prácu, ktorú\ndotknuté osoby vykonávali osobne pre žalobcu, v jeho prospech, na jeho pracovisku, na základe ústnej\ndohody a odplatne (za naturálnu odmenu), pričom vzťah subordinarity je zjavný aj zo samotného\ncharakteru vykonávanej práce, keďže výkon pomocných prác vyžaduje obdržanie presných pokynov a\nkontrolu, žalovaný usúdil, že nebol dôvod na odmietnutie jeho argumentácie ohľadne potreby založenia\npracovnoprávneho vzťahu s týmito osobami a to formou dohôd o vykonaní práce, pre ktoré je príznačné,\nže je práca vymedzená výsledkom. Príkazné zmluvy predložené žalobcom sú jednoznačným dôkazom\ntoho, ako sa žalobca snažil zastrieť svoje pochybenie v oblasti nelegálneho zamestnávania. Nejedná sa\npritom len o predmet týchto zmlúv, ktorý tak, ako je koncipovaný, v žiadnom prípade nevykazuje znaky\nurčitej záležitosti, ktorú má príkazník obstarať pre príkazcu, ale aj o ich dodatočné predloženie.\nZákon č. 125/2006 Z.z. v § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že na konanie podľa § 19 a 20 sa vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Na sankcionovanie žalobcu\nza správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. bolo potrebné použiť práve správny poriadok, ktorý\nv § 21 upravuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona č. 372/1990 Zb. ponecháva\nvýlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie. V prejednávanom\nprípade sa inšpektorát práce ako aj žalovaný zaoberali potrebou doplnenia dokazovania, pričom\nobaja dospeli k záveru, že si to povaha veci nevyžaduje, nakoľko disponujú dostatočným dôkazovým\nmateriálom na účely jednoznačného preukázania porušenia povinností žalobcom. Svoje úvahy vedúce\nk odmietnutiu návrhu žalobcu primerane odôvodnili. Oprávnenie inšpektorátu práce uložiť žalobcovi\npokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania nevyplývalo z § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č.\n125/2006 Z.z., ale z dikcie § 7 ods. 3 písm. i/ zákona č. 125/2006 Z.z., podľa ktorého inšpektorát práce\nrozhoduje o uložení pokút podľa § 19 a § 20 a osobitného predpisu. Analogické použitie zákona č.\n372/1990 Zb. na trestanie správnych deliktov sa v tomto prípade, aj vzhľadom na skutočnosť, že správny\nporiadok obsahuje samostatnú úpravu inštitútu ústneho pojednávania, javí ako nadbytočné a právne\nneupotrebiteľné. Žalobca ako osoba čeliaca správnej sankcii bol informovaný o obvinení proti nemu,\nmal poskytnutý priestor na prípravu svojej obhajoby, bol informovaný o povahe dôkazov proti nemu a\nbolo mu umožnené vyjadriť sa predtým, ako bolo prijaté vo veci rozhodnutie, ktoré obsahovalo dôvody,\nna ktorých sa zakladá. S ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno usúdiť, že zo strany správnych\norgánov došlo v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania (ktoré je navyše fakultatívnym) k odňatiu\npráva žalobcovi na spravodlivý proces tak, ako to vo svojom rozsudku deklaruje krajský súd.\nŽalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu\nako vecne správny potvrdil. Zotrval na tom, že jednorazový výkon betonárskych prác na základe\npríkaznej zmluvy nevykazuje znaky závislej práce. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Ústí nad\nLabem sp.zn. 15 Ca 123/2005 z 14.05.2007, podľa ktorého o závislý pracovný pomer spravidla\nnejde vtedy, pokiaľ ide o špecializovanú činnosť vykonávanú krátkodobo, nesústavne alebo v striktne\nlimitovanom rozsahu, ktorej výkon je podmieňovaný faktormi do značnej miery nezávislými na vôli\nzadávateľa práce. Žalovaný navyše dospel k záveru, že v preskúmavanej veci boli naplnené znaky\nzávislej práce bez toho, aby uvedené akokoľvek náležite odôvodnil a najmä, aby pred tým vykonal\nvýsluch žalobcu, Ing. D. L., ktorý sa taktiež osobne zúčastnil inšpekčného konania, ako aj výsluch\npríkazníkov. Uvedeného sa žalobca domáhal od počiatku tak inšpekčného konania, ako aj následného\nsprávneho konania, avšak bezúspešne. Výpoveďami žalobcu a navrhnutých svedkov by boli náležite\na najmä nad mieru všetkých pochybností objasnené skutočnosti vzťahujúce sa k podpisu príkaznej\nzmluvy resp. inej listiny príkazníkmi pred začiatkom výkonu činností, ako aj okolnosti vzťahujúce sa\nna prítomnosť príkazníkov na mieste výkonu inšpekcie práce. Žalovaný by bol náležite oboznámený\n\ns dĺžkou prítomnosti príkazníkov na mieste výkonu inšpekcie práce, či títo okrem predmetu príkaznej\nzmluvy vykonávali inú, vopred aspoň ústne dohodnutú činnosť, organizáciou pracovného času na mieste\nvýkonu inšpekcie práce, organizáciou pracovných zmien a najmä so začiatkom a koncom tej - ktorej\npracovnej zmeny. Začiatok pracovného času rannej zmeny je so zamestnancami žalobcu dohodnutý\nna 07:00 hod., resp. zamestnanci sú povinní byť aspoň 15 min. pred začiatkom pracovného času na\npracovisku za účelom prípravy na výkon pracovných povinností. Skutočnosť, že príkazníci začali výkon\npredmetu príkaznej zmluvy o 8.30hod. a skončili s ním niekedy v čase okolo 13:00 hod., žalobca uvádzal\naj v konaní pred žalovaným. Uvedené nemôže byť vyhodnotené ako výkon práce v pracovnom čase.\nPríkazníkom nevznikol ani nárok na oddych resp. obedňajšiu prestávku. Z uvedeného možno dôvodne\nvyvodiť záver, že príkazníci nevykonávali predmet príkaznej zmluvy v pracovnom čase. Podľa žalobcu\nnejde o simulovaný právny úkon, ak oba právne úkony uzavreté vo forme ústnej alebo písomnej spĺňajú\npodstatné znaky totožného právneho úkonu, v tomto prípade príkaznej zmluvy. Žalobca sa nestotožňuje\nani s tvrdením žalovaného o preukázaní prítomnosti vzťahu podriadenosti na základe charakteru výkonu\nčinnosti dohodnutej v príkaznej zmluve. Príkazník v medziach pokynov príkazcu môže pre príkazcu\nobstarávať nejakú vec, príp. vykonávať inú činnosť spôsobom, akým uzná za vhodný a vo svojej činnosti\nmôže byť časovo obmedzený len rámcovo v tom zmysle, že je napr. určený termín, dokedy má príkaz\nvykonať. A teda je tu väčšia voľnosť a nižšia miera organizácie práce ako pri pracovnej zmluve.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nO.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.\nPodľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“), ak nie je\nďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté\npredo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\nV prejednávanom prípade sa krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne a vyčerpávajúcim\nspôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, predovšetkým\nk potrebe a nevyhnutnosti nariadiť ústne pojednávanie v konaní o správnom delikte, aby bolo zachované\nprávo obvineného zo správneho deliktu na spravodlivý proces, a to aj pred orgánom verejnej správy.\nK námietke žalovaného, že zákon č. 125/2006 Z.z. v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, že\nna konanie podľa § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon\nneustanovuje inak a keďže inú právnu úpravu predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, že na\nsankcionovanie žalobcu za správny delikt podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z.z. (teda aj za porušenie\nzákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné použiť práve správny poriadok, ktorý v ustanovení\n§ 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona č. 372/1990 Zb. ponecháva\nvýlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie, odvolací súd\npoznamenáva:\nSlovenská republika sa v čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje, že uznáva a dodržiava\nvšeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nKľúčovým medzinárodným dokumentom, ktorý ustanovuje istý štandard základných ľudských práv a\nslobôd a zároveň aj zabezpečuje mechanizmus kontroly ich dodržiavania v praxi, je Európsky dohovor\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vznikol na pôde Rady Európy.\nV zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší\nrozsah ústavných práv a slobôd.\n\nV zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k článku 154c Ústavy Slovenskej\nrepubliky predstavujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúra naň\nsa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a\nuplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej\nrepubliky, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť.\nČl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách zaručuje každému verejné\nprerokovanie záležitosti pri rozhodovaní o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nUskutočňovanie súdnych a iných pojednávaní pred verejnosťou tvorí jeden zo základných princípov,\nktoré sú obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Verejný\ncharakter chráni účastníkov pojednávania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly. Je\nto tiež jeden z prostriedkov, pomocou ktorého má byť dosiahnutá dôvera v súdnictvo. Pri budovaní\ntransparentnej správy súdnictva verejnosť prispieva k dosiahnutí cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konkrétne\nspravodlivého procesu.\nEurópsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v prípade Jussila v. Fínsko (rozsudok z 23.11.2016)\nuviedol, že ústne a verejné konanie predstavuje základný princíp obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ľudských právach a základných slobodách. Tento princíp je osobitne dôležitý v trestnom kontexte,\nkde vo všeobecnosti musí na prvom stupni existovať súd (v danom prípade správny orgán), ktorý plne\nvyhovuje požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, a kde má\nsťažovateľ (obvinený zo správneho deliktu) oprávnenie, aby bol jeho prípad „prerokovaný“ s možnosťou\ninter alia predkladať dôkazy na svoju vlastnú obhajobu, vyjadriť sa k dôkazom proti nemu a vypočúvať a\ndať vypočuť svedkov. Poukázal na autonómnosť pojmu „trestné obvinenie“ a na to, že čl. 6 sa vo svojej\nčasti vzťahuje okrem iného aj na správne sankcie.\nZ judikatúry súdov Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2\nSžf/9/2010 zo 16. februára 2011 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 30/2012) taktiež vyplýva záver, že na rozhodovanie\no správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných\nslobodách, pretože tento v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“.\nAko to vyplýva z obsahu administratívneho spisu, žalobca sa v konaní za účelom úplného zistenia\nskutkového stavu veci domáhal, aby bol vypočutý ako účastník konania, pričom zároveň navrhol, aby v\nkonaní boli vypočutí ako svedkovia aj D. L., N. R., D. L., H. D., W. N. a G. I., ktorí sa mali podľa žalobcu\nvyjadriť k ním označeným skutočnostiam, vzťahujúcim sa na predmet administratívneho konania. Daná\nprocesnoprávna požiadavka žalobcu vyplýva okrem iného aj z obsahu odvolania z 26.01.2015 proti\nprvostupňovému rozhodnutiu Inšpektorátu práce Prešov a ako žalobná námietka je aj súčasťou žaloby\nz 21.05.2015.\nPokiaľ teda krajský súd rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu\nzrušil s odôvodnením, že správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla\nmať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý\nnedostatok neodstránil ani žalovaný, odvolací súd sa s takýmto záverom stotožnil aj s poukazom na\nustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke potreby aplikácie trestnoprávnych\nprincípov aj na trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne\ndelikty fyzických osôb - podnikateľov), ktoré podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné\nčiny najmä z hľadiska potreby vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému (napr. rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžo/265/2015 z 28. septembra 2016).\nOdvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného, že s účinnosťou od 1. januára 2013 sa zo\nzákonnej definície pojmu závislá práca vypustilo kritérium, že musí ísť o výkon práce, ktorá pozostáva\nprevažne z opakovania určených činností. To však nemení nič na potrebe rozhodnutie žalovaného,\nako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov zrušiť a vrátiť vec\nžalovanému na ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní žalovaný, viazaný právnym názorom súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.), po odstránení\nvytknutej procesnej vady vec znova prejedná a o nej rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo\n\nzákonu, pričom sa náležite vysporiada aj so všetkými námietkami žalobcu vznesenými v žalobe a v\nodvolaní proti rozsudku krajského súdu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Košiciach č.k. 7S/69/2015-108 z 21. apríla 2016 ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi priznal ich náhradu,\npretože bol v odvolacom konaní úspešný. Podľa § 11 ods. 4 veta prvá, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky\nč. 655/2004 Z.z. súd priznal žalobcovi proti žalovanému odmenu za jeden úkon právnej služby v sume\n143,- € (písomné podanie vyjadrenia z 15.07.2016 k odvolaniu žalovaného na súd), plus 1 x režijný\npaušál 8,58 €, plus 20% DPH z odmeny a náhrad 151,57 €, čo je 30,31 €.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7S/69/2015", "guid": "c681ed55-dd14-402f-b73a-665a7fa59677:4c5d44c3-b589-4c27-8306-b18e61a01484", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}