Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1371/2015 z 6. 6. 2017 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 6. júna 2017, sp. zn. 7Cdo/1371/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:6912208383.1 Najvyšší súd | 7Cdo/1371/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:6912208383.1 | 2017-06-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 237 OSP, § 241 ods. 2 písm. c) OSP, § 241 ods. 2 písm. b) OSP, § 239 OSP, § 150 ods. 1 OSP, § 243 OSP, § 237 ods. 1 písm. f) OSP, § 146 ods. 2 OSP, § 167 ods. 2 OSP, § 157 ods. 2 OSP, § 470 ods. 2 CSP, § 449 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/40890ace-c1b3-4fb6-bfea-899044f1b1b1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6912208383.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/1371/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912208383
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6912208383.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: PANTOS, s. r. o., so sídlom Záhradnícka 46, 821 08
Bratislava , IČO: 36 617 407, zastúpený advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, so sídlom Vajnorská
20, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: A., bytom A., o zaplatenie 3 000,- € s príslušenstvom, vedenom
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 9 C 89/2012, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2014 sp. zn. 14 Co 143/2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2014 sp. zn. 14 Co 143/2013 z r u š u j e a
vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením z 30. júna
2014 sp. zn. 14 Co 143/2013 pripustil späťvzatie žaloby žalobcu a zrušil rozsudok Okresného súdu
Rimavská Sobota (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z 26. novembra 2012 č. k. 9 C 89/2012-49, ktorým súd
prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanému trovy konania. Odvolací súd
zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 180,- € z titulu súdneho
poplatku a 667,88 € z titulu trov právneho zastúpenia. Uviedol, že po zistení, že žalobca podal odvolanie
proti rozsudku prvoinštančného súdu, tento z dôvodu odvolania nenadobudol právoplatnosť. Skôr než
odvolací súd o odvolaní rozhodol, žalobca zobral žalobu späť v celom rozsahu. Žalovaný so späťvzatím
vyjadril súhlas. Boli teda podľa názoru odvolacieho súdu splnené podmienky pre to, aby odvolací súd
postupoval v zmysle ustanovenia § 208 O.s.p., aby pripustil späťvzatie žaloby, zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a konanie zastavil. O trovách konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodol odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Konštatoval, že v prípade späťvzatia žaloby je zásadne
za zastavenie konania procesne zodpovedný žalobca, a preto je povinný hradiť trovy konania druhému
účastníkovi, ktoré súd uzná za účelne vynaložené. Jedine v prípade, ak bola žaloba podaná dôvodne a
len pre neskoršie správanie sa žalovaného bola zobratá späť, uloží súd povinnosť hradiť rovy konania
žalovanému. V danom prípade takáto situácia nenastala a pokiaľ aj žalobca tvrdí, že k späťvzatiu žaloby
z jeho strany došlo potom, čo jednostranným úkonom započítal pohľadávku uplatnenú v žalobe voči
pohľadávke žalovaného, nemožno ani tento postup považovať za správanie sa žalovaného, ako to má na
mysli ustanovenie § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. ani za predpokladu, že by bola žaloba podaná dôvodne.
Nebol preto podľa odvolacieho súdu dôvod rozhodnúť o trovách konania v zmysle tohto ustanovenia.

2. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu v časti výroku o trovách konania podal 10. decembra
2014 dovolanie žalobca, pričom prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že sa mu postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie
odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) ako aj skutočnosť, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Navrhol,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne
zmenil uznesenie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým rozhodol o povinnosti nahradiť žalovanému trovy
konania. Súčasne podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 243 O.s.p.



Podľa žalobcu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania a bolo mu upreté právo na preskúmanie
rozhodnutia súdu riadnym opravným prostriedkom, keď mu bolo doručené rozhodnutie odvolacieho súdu
s poučením, že proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Týmto postupom mu bola podľa
žalobcu odňatá možnosť konať pred súdom a domáhať sa nápravy rozhodnutia, ktoré považuje za
nesprávne. Za stavu, že pri rozhodovaní o trovách konania pripadala do úvahy aj aplikácia ustanovenia
§ 150 ods. 1 O.s.p., vzhľadom k predom uvedenému mal odvolací súd postupovať tak, aby zachoval
možnosť preskúmať správnosť svojho právneho názoru nadriadeným súdom tak, že by voči svojmu
rozhodnutiu pripustil možnosť podať dovolanie, prípadne by v tejto časti (o náhrade trov konania) uložil
povinnosť rozhodnúť prvoinštančnému súdu, čím by vo vzťahu k stranám bola zachovaná zásada
dvojinštančného súdneho konania a súd by stranám v tomto smere neodňal možnosť konať pred súdom.
Stanovisko odvolacieho súdu, ktoré zaujal pri rozhodovaní o trovách, že žalobca zapríčinil zastavenie
konania je podľa žalobcu nepresvedčivé a všeobecné, absentujú v ňom úvahy, akými sa odvolací súd
riadil pri hodnotení skutkového stavu a dôkazov, ktoré žalobca v konaní predložil. Odvolací súd podľa
názoru žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetľuje, ako žalobca zavinil zastavenie a v čom
spočíva zavinenie zastavenia konania zo strany žalobcu. Žalobca namieta, že chýbajú úvahy, akými
sa odvolací súd riadil pri hodnotení dôkazov a odvolací súd sa nevyjadroval k dôkazom predloženým
žalobcom v podaní, ktorým vzal svoj návrh späť. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je možné dospieť k dôvodnosti výšky priznaných trov konania a trov právneho
zastúpenia žalovaného a nie je možné ani dospieť k postupu, ako k ich výške odvolací súd dospel.

3. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok; ďalej len „CSP“), po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za prípustné a zároveň
i za dôvodné.

5. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 za účinnosti zákona č. 99/1963
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a prípustnosť dovolania posudzoval v
zmysle § 236, § 237 a § 239 O.s.p.

6. Žalobca dovolaním napadol výrok uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania. Prípustnosť
dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravovalo ustanovenie § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa
výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o
príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách
konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením.

7. Keďže v prejednávanej veci je dovolaním žalobcu napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách
konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v § 239 ods.
3 O.s.p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie prípustné, je nepochybné, že prípustnosť
dovolania žalobkyne z ustanovenia § 239 O.s.p. vyvodiť nemožno. Dovolanie vzhľadom na práve
uvedené preto mohlo byť procesne prípustné len vtedy, ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním
napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237
O.s.p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Hoci dovolací súd zvykne na tomto mieste zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie
je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v takomto ustanovení (resp. aj viacerých
takýchto vád), ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade (prinajmenšom jednej) skutočne



došlo; v prejednávanej veci bolo treba dať žalobcovi (namietajúcej zaťaženie konania vadou podľa §
237 písm. f/ O.s.p.) za pravdu.

8. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať
pred súdom konštantná judikatúra dovolacieho súdu pri interpretácii cit. ustanovenia rozumela taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, priznávaných mu O.s.p. alebo inými predpismi procesného práva. O takúto procesnú
vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a dôsledkom takéhoto jeho postupu bolo nerešpektovanie niektorého
procesného práva účastníka alebo aj viacerých takýchto práv [v zmysle § 18 O.s.p. (teraz obdobne
čl. 6 CSP) majú účastníci/strany v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p. / §§ 123 a 124 CSP), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O.s.p. / § 97 CSP), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p. / čl. 9 CSP), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p. / § 178 CSP) a na
doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p. / § 223 CSP)].

9. K námietkam týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu, treba uviesť, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho
konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími,
taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy
majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné (viď
R 111/1998 - rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997).

10. Vzhľadom na to, že na Najvyššom súde Slovenskej republiky pretrvávala nejednotnosť rozhodovania
pri riešení otázky, na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.

11. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad. Je potrebné uviesť, že odvolací
súd rozhodnutie dostatočne neodôvodnil v časti týkajúcej sa trov konania. V prejednávanej veci ide o
evidentný prípad potreby použitia druhej časti právnej vety vyššie odcitovaného stanoviska. Jeho prijatie
bolo výsledkom snahy o zjednotenie skoršej nejednotnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, dielom
považujúcej nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu (na ktorú možno
prihliadnuť len, ak je dovolanie prípustné) a dielom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a
takto aj za jeden z postupov súdu, ktorými sa účastníkom konania odníma reálna možnosť konať pred
súdom (pri ktorom nazeraní na problém sama existencia vady zakladá tiež dôvod prípustnosti dovolania).

12. Tzv. pilotným rozhodnutím, v rámci ktorého najvyšší súd pristúpil k riešeniu otázky náležitosti
odôvodnenia súdneho rozhodnutia druhým z vyššie naznačených spôsobov, bol rozsudok najvyššieho
súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005. Práve ním bolo nielen ustálené, že vady konania
vymedzené v § 237 písm. f/ a g/ (neskôr tiež ods. 1) O.s.p., sú vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručovaného v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), ale poukázané tiež na viacero rozhodnutí reprezentujúcich európsku i
slovenskú judikatúru, s ktorou je takýto názor v zhode - tu por. najmä odvolanie sa na rozhodnutie



ESĽP vo veci Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A (zmieňované i
dovolaním v prejednávanej veci), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/ 91) aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS
226/03), podľa ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Spomínaným rozsudkom dovolací súd
najmä so zreteľom k obsahu vnútroštátnej úpravy civilného procesného práva Slovenskej republiky,
vymedzujúcej náležitosti odôvodnení rozsudkov (§ 157 ods. 2 O.s.p.), vzťahujúcej sa i na uznesenia
(§ 167 ods. 2 O.s.p.) a platnej v čase vydania ním v minulosti preskúmavaného rozsudku (Krajského
súdu v Bratislave) aj v čase vydania uznesenia preskúmavaného tentoraz (Krajského súdu v Banskej
Bystrici), priniesol tiež príklady nedostatkov v odôvodneniach rozhodnutí, navodzujúcich stav, pri ktorom
povinnosti súdov riadne odôvodniť ich rozhodnutia bude učinené zadosť len formálne (nie reálne). I tu
sa žiada pripomenúť jeho konštatovanie (na ktorom ani s odstupom času nevznikol dôvod nič meniť),
podľa ktorého korektným a i ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods. 2 O.s.p. treba dospieť k
záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a
jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

13. V nadväznosti na už uvedené potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že postup odvolacieho
súdu, spočívajúci v uspokojení sa ním pri odôvodnení rozhodnutia o trovách odvolacieho konania s
odkazom na dve z ustanovení O.s.p. a vysvetlením, prečo sa nemôže aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2
veta druhá O.s.p. (postup, ktorým došlo k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu potom, ako jednostranným
úkonom započítal pohľadávku uplatnenú v žalobe, nemožno považovať za správanie sa žalovaného),
je niečím, čo nemalo najmenšiu nádej obstáť už v svetle záverov z rozsudku najvyššieho súdu sp.
zn. 4 Cdo 171/2005. Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu totižto nie je možné
dospieť k dôvodnosti výšky priznaných trov konania a trov právneho zastúpenia žalovanému a nie je
možné ani dospieť k postupu určenia ich výšky. Takýto postup je zjavne nesúladným i s obsahom
druhej vety stanoviska, vymedzujúcej prípady takých nedostatkov v odôvodnení súdnych rozhodnutí,
ktoré sú už popretím práva na spravodlivé súdne konanie a to konkrétne tej jeho zložky, ktorou je
právo na objektívne uspokojivé vysvetlenie dôvodov, vedúcich súd k výberu spomedzi viacerých sa mu
ponúkajúcich alternatív riešenia určitej otázky.

14. Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, než dovolaním napádané uznesenie odvolacieho súdu v
časti dotknutej dovolaním žalobcu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.