{"guid": "12ac8d80-337c-403d-a3a2-8abbd3797434:629aa80e-c0ee-4605-9fe8-6195803f9212", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1", "spisova_znacka": "10Szak/17/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/17/2016 z 29. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017, sp. zn. 10Szak/17/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1", "identifikacne_cislo": "6016200536", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "datum_vydania": "2017-03-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 48 ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/629aa80e-c0ee-4605-9fe8-6195803f9212", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/17/2016\n6016200536\n29. 03. 2017\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2017:6016200536.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej\nv právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): X. H., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Tuniská\nrepublika, bytom v krajine pôvodu: Q., Tuniská republika, zastúpeného: T. H., narodená XX.XX.XXXX,\nP., právne zastúpeného: Advokátska kancelária SLAMKA & Partners, s.r.o., Radlinského 1735/29,\nDolný Kubín, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so\nsídlom Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/5/2016-64 zo dňa 24.08.2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nBanskej Bystrici č. k. 1Scud/5/2016-64 zo dňa 24. augusta 2016 z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016 žalovaný podľa § 48 ods. 2 písm.\nd/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no pobyte cudzincov“) zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie č.\nPPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015, ktorým správny orgán prvého stupňa zamietol\nžiadosť sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na 5 rokov podľa\nustanovenia § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\n2. Z predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že účastník konania si dňa 14.01.2015 podal\nna Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Káhire žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na\núzemí Slovenskej republiky, na účel podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,\nnakoľko dňa XX.XX.XXXX uzatvoril manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky, T. H., rod.\nX., nar. XX.XX.XXXX. Po podaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, bol s účastníkom\nkonania na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Káhire podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona o pobyte\ncudzincov, vykonaný osobný pohovor na účel predbežného posúdenia žiadosti účastníka konania. V\nsúvislosti s ďalším preverovaním žiadosti účastníka konania a za účelom riadneho zistenia veci, spísal\nprvostupňový správny orgán, v zmysle § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní, po riadnom poučení,\nzápisnicu o výsluchu svedka s manželkou účastníka konania.\n\n3. Prvostupňový správny orgán zhodnotil a zvážil skutočnosti týkajúce sa udelenia trvalého pobytu\núčastníkovi konania na päť rokov na území Slovenskej republiky na účel zlúčenia rodiny, pričom\nvyhodnotil odpovede účastníka konania uvedené v jeho pohovore, ako aj odpovede jeho manželky\nuvádzané v zápisnici o podaní vysvetlenia a zhodnotil aj okolnosti týkajúce sa uzatvorenia manželstva\na rodinných vzťahov účastníka konania, zároveň prihliadal aj na okolnosti uvádzané v stanovisku\nVeľvyslanectva Slovenskej republiky v Káhire a jeho záver, že v danom prípade sa niektoré skutočnosti,\ntýkajúce sa vzťahu účastníka konania s manželkou, resp. vzťahoch v rámci manželkinej rodiny, tieto\nmôžu indikovať účelové manželstvo s vedomím alebo bez vedomia občana Slovenskej republiky.\n4. Nakoľko vyvstali pri rozhodovaní u prvostupňového správneho orgánu pochybnosti súvisiace\ns udeľovaním trvalého pobytu žiadateľa, po riadnom preskúmaní a prešetrení všetkých získaných\ninformácií, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že je nutné zamietnuť žiadosť účastníka\nkonania v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že štátny\npríslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo.\n5. Odvolací orgán počas odvolacieho konania hodnotil všetky predložené a zhromaždené písomné\nmateriály, ktoré posudzoval samostatne po častiach a súčasne vo vzájomných súvislostiach, bez\nohľadu na to, či tieto svedčali v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Zároveň hodnotil aj\nskutočnosti, ktoré predložil vo svojom stanovisku prvostupňový správny orgán a tiež skutočnosti, ktoré\nuviedol účastník konania vo svojom odvolaní.\n6. Prvostupňový správny orgán a aj odvolací orgán zistili v rámci svojho konania rozdiely vo výpovediach\núčastníka konania a jeho manželky, a to konkrétne v zázname z osobného pohovoru s účastníkom\nkonania, v zápisnici o výsluchu svedka vykonaného s manželkou účastníka konania a v konečnom\ndôsledku aj vo vyjadrení účastníka konania, ktoré odvolací orgán vzal v odvolacom konaní do úvahy,\nnakoľko účastník konania priamo vo svojom odvolaní namietal postup prvostupňového orgánu, že mu\nneumožnil riadne sa vyjadriť aj napriek tomu, že uvedené vyjadrenie bolo jeho vlastné a manželkou bol\nvykonaný len preklad do slovenského jazyka.\n7. Odvolací orgán ustálil, že prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní postupoval plne\nv súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj s ostatnými právnymi normami platnými na území\nSlovenskej republiky a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali právny nárok účastníka konania na\nzrušenie napadnutého rozhodnutia. Z dôvodu, že prvostupňový správny orgán je pri svojom rozhodovaní\nviazaný zákonom o pobyte cudzincov, bolo ustanovenie § 48 ods. 2 písm. d) tohto zákona rozhodujúcim\na aplikovateľným pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žiadosti účastníkovi konania.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n8. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného\nč. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa\na potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015,\nktorým správny orgán prvého stupňa zamietol žiadosť sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území\nSlovenskej republiky na 5 rokov podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\n9. K námietke žalobcu vo vzťahu k postupu orgánu verejnej správy prvého stupňa ako aj žalovaného pri\nposudzovaní jeho vyjadrenia zo dňa 05.06.2015 krajský súd uviedol, že túto nepovažuje za dôvodnú s\npoukazom na to, že orgán verejnej správy 1. stupňa postupom podľa 33 ods. 2 Správneho poriadku dal\nžalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladu jeho rozhodnutia a k spôsobu jeho zistenia, pripadne navrhnúť\njeho doplnenie. Žalobca navyše nespochybňoval, že výzva zo dňa 27.05.2015 na vyjadrenie mu bola\ndoručená, namietal len, že orgány verejnej správy 1. aj 2. stupňa neakceptovali jeho vyjadrenie zo dňa\n05.06.2015 (ktoré bolo zaslané prostredníctvom e-mailu jeho manželkou) ako jeho vlastné vyjadrenie s\ntým, že malo ísť o preklad jeho vyjadrenia, ktorý obstarala manželka, pretože úradný preklad je finančne\naj časovo náročný. Rovnako namietal, že mu nebola daná možnosť odstrániť vady tohto jeho vyjadrenia.\n\n10. V súvislosti s uvedeným považoval správy súd za nelogické, že žalobca na jednej strane v žalobe\nnamietal, že orgán verejnej správy 1. stupňa mal odstraňovať prípadne vady jeho vyjadrenia a následne\nvziať vyjadrenie do úvahy ako jeho vlastné, a na druhej strane namietal, že žalovaný vzal do úvahy aj\nskutočnosti uvedené vo vyjadrení.\n11. K žalobnej námietke o nesprávnosti a nedostatočnosti správneho uváženia orgánov verejnej správy\npri prijatí záveru o tom, že žalobca uzavrel účelové manželstvo krajský súd poznamenal, že udeliť trvalý\npobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny je možné na základe splnenia podmienok vymedzených v\nzákone o pobyte cudzincov. Trvalý pobyt možno udeliť však len v prípade, že jeho udeleniu nebráni\nniektorá z prekážok vymedzených v ustanovení § 48 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, ktorá je dôvodom\nna zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt. Jedným z dôvodov zamietnutia žiadosti je aj preukázanie, že\nžiadateľ o trvalý pobyt uzavrel účelové manželstvo, teda že došlo k zneužitiu práva na zlúčenie rodiny\ns cieľom obísť pravidlá stanovené pre získanie trvalého pobytu.\n12. Ďalej dodal, že pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom\npovolenej správnej úvahy, správny súd v zmysle § 27 ods. 2 SSP preskúmava iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Otázka, či v konkrétnom prípade ide alebo nejde o\núčelové manželstvo, je otázkou skutkovou. Posúdenie konkrétneho prípadu ako účelového manželstva\nje úvahou orgánu verejnej správy, ktorý sa v priebehu konania zameriava na zisťovanie podstatných\nskutočností zo života manželov a na základe zistení potom vyhodnocuje, či v konkrétnom prípade\nide alebo nejde o účelové manželstvo. Za týmto účelom je potom na mieste aj určitá komparácia a\nkonfrontácia zistených údajov zo strany jedného a druhého manžela, pretože len na základe takéhoto\npostupu možno dôjsť k podstatným záverom. Pokiaľ žalobca v rámci správneho uváženia namietal\nžalovaným uvádzané rozpory ako nelogické a namietal, že nie je možné ako rozpor vyhodnocovať, ak\nsa jeden z manželov k nejakej skutočnosti vyjadrí a druhý sa nevyjadrí vôbec alebo uvedie iné súvisiace\nskutočnosti, táto jeho námietka nie je na mieste.\n13. Správny súd mal za to, že orgány verejnej správy konfrontovali a vyhodnocovali všetky skutočnosti\nzistené od manželov komplexne a vo vzájomných súvislostiach a na základe takéhoto postupu potom\ndospeli k záverom preukazujúcim uzavretie účelového manželstva. Aj niektoré zistené skutočnosti, ktoré\nboli v žalobe a následne aj na pojednávaní namietané ako nesprávne, boli v priebehu administratívneho\nkonania uvádzané samotným žalobcom, prípadne jeho manželkou ako svedkom (ako príklad uviedol\núdaj o súpisnom čísle domu, v ktorom býva manželka žalobcu č. XXA, pretože tento bol uvedený\nsamotnou manželkou žalobcu pri jej výsluchu v pozícii svedka). Správny súd považoval závery a postup\norgánu verejnej správy 1. stupňa ako aj žalovaného za zákonné a správne.\n14. Správy súd za účelom vyhodnotenia správnosti záveru o účelovom manželstve na pojednávaní\nvypočul ako svedka manželku žalobcu. Aj týmto výsluchom dospel k tomu, že záver o účelovom\nmanželstve je správny s tým, že sa nevyžaduje, aby manželstvo, s úmyslom obísť pravidlá povolenia\npobytu, uzavreli obaja manželia (aj keď nemožno vylúčiť ani takéto prípady), podstatným je, s akým\núčelom manželstvo uzatvára samotný žiadateľ o pobyt. V takýchto prípadoch ide potom o tzv. „sivé\nmanželstvá“ (grey marriages), keď garant - príslušník štátu, v ktorom žiadateľ žiada o pobyt (v\nposudzovanom prípade občan Slovenskej republiky), vstupuje do manželstva neuvedomujúc si, že\nmotiváciou manžela/manželky pri uzavretí manželstva je len získanie zákonného vstupu a pobytu.\n15. Zdôraznil, že článok 8 ods. 2 Dohovoru umožňuje štátnym orgánom zasiahnuť do práva na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, garantovaného článkom 8\nods. 1 Dohovoru v prípadoch, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V súlade\ns uvedeným ustanovením Dohovoru je potom aj oprávnením zmluvných štátov, aby uložili primerané\npodmienky a obmedzenia v prípadoch povolenia trvalého pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín na\nich území z dôvodu zlúčenia rodiny, konkrétne, aby bol trvalý pobyt povoľovaný len v prípadoch reálne\nexistujúcich a fungujúcich rodinných vzťahov a nie v prípadoch zdanlivých rodinných vzťahov, ktoré\nreálne neplnia svoju funkciu. Pri neudelení trvalého pobytu z dôvodu uzavretia účelového manželstva ide\no zákonom predpokladaný dôvod, ktorým sa zabezpečuje verejná bezpečnosť, hospodársky blahobyt\nkrajiny, ochrana morálky a taktiež ochrana práv a slobôd tých občanov, ktorí so štátnym príslušníkom\ntretej krajiny uzavierajú manželstvo.\n\n16. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.\nO náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi ich\nnáhradu nepriznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n17. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť.\n18. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že krajský súd:\n- nesprávnym procesným postupovom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\n- rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\n- odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n19. V ďalšom žalovaný,\n- poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky a ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,\n- mal za to, že práve argument, že ide o účelové manželstvo vyžaduje aby súd odôvodnil tak aby\nbolo zrozumiteľné a tvrdenia súdu preukázané, nie len strohé vysvetlenie a poukázanie na nesprávne\nuvedené súpisné číslo domu manželky žalobcu,\n- mal za preukázané, že z predložených listinných dôkazov a rovnako aj z vyjadrení žalobcu a jeho\nmanželky je preukázané že neexistuje ani jeden relevantný dôkaz, resp. odôvodnenie, z ktorého by\nvyplývalo, že sa jedná o účelové manželstvo,\n- vyjadril nesúhlas so závermi krajského súdu, že žalovaný správne vyvodil záver, že sa jedná o účelové\nmanželstvo, nakoľko svoje tvrdenia ani krajský súd ani správny orgán nezdôvodnil, neuviedol úvahy,\nktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov, neuviedol ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval a ani neuviedol aké stanovisko zaujal k návrhom a námietkam\nžalobcu, ich vyjadreniam a podkladom,\n- považoval odôvodnenie rozhodnutie žalovaného za nezákonné, neurčité a nezrozumiteľné.\n20. Z uvedených dôvodov navrhol kasačnému súdu, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, eventuálne zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého aj druhého stupňa a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nB)\n21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vyjadril názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané\nna základe náležite zistených skutočností, pričom žalovaný postupoval v súlade s platnými zákonmi\nSlovenskej republiky.\n22. Uviedol, že tvrdenie žalobcu, že sa jeho manželka stará o rodičov, chorého syna aj sestru Y. sú zjavne\nv rozpore so skutočnosťou, t.j. tvrdením pani T. H. tak v jej výpovedi pred prvostupňovým správnym\norgánom, ako aj priamo na pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici. Ďalej vyjadril názor,\nže žalobca nie je nemajetným človekom, nakoľko vlastní nehnuteľnosť v domovskom štáte. Rozpor tak\nžalovaný videl aj v neznalosti majetkových pomerov manželov.\n23. Žalovaný taktiež zistil, že už na Veľvyslanectve Slovenska v Káhire konzul - pán Mgr. Y. X., ktorý\nviedol so žalobcom pri podaní žiadosti o trvalý pobyt na území Slovenska pohovor, v závere tohto\npohovoru konštatoval, že niektoré informácie a správanie sa žalobcu pri samotnom pohovore môžu\nindikovať účelovosť predmetného manželstva s vedomím, alebo bez vedomia občana Slovenska, a z\ntoho dôvodu odporučil správnemu orgánu na území Slovenska vykonať pohovor s manželkou žalobcu\npani T. H.. Prvostupňový správny orgán túto informáciu konzula, po obdržaní žiadosti žalobcu o trvalý\npobyt na území Slovenska, akceptoval v celom rozsahu, nakoľko veľvyslanectvo je jediný oprávnený\norgán, ktorý má priamy (osobný) kontakt so žalobcom pri podaní jeho žiadosti o pobyt v domovskom štáte\nv rámci vykonania osobného pohovoru, až do jeho pricestovania na územie Slovenska. Preto zistenia\n\na postrehy veľvyslanectiev pri vykonávaní pohovoru so žiadateľmi o pobyt, sú pre správny orgán často\nkrát jedinými relevantnými informáciami o žiadateľovi a podobne tomu bolo aj v prípade žalobcu.\n24. Porovnaním zápisnice o podaní vysvetlenia spísanej s pani T. H. a informácii uvádzaných žalobcom\nv osobnom pohovore vedenom na Veľvyslanectve Slovenska v Káhire, boli zistené nezrovnalosti,\nktoré viedli prvostupňový správny orgán k podozreniu z účelového manželstva žalobcu. Žalovaný\npri posudzovaní všetkých aspektov vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobca sám nevyvíjal žiadnu\naktivitu na stretnutie sa s manželkou. Od samého začiatku spoznania sa oboch manželov, mala na\nvzťahu eminentný záujem predovšetkým žalobcova manželka a nie samotný žalobca, ten len pasívne\nvyužíval záujem a ponuky svojej manželky, ktoré mu v konečnom dôsledku umožnia vycestovať do\nSchengenského priestoru a bez podozrenia získať legálny pobyt na území Slovenska.\n25. Zdôraznil, že z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca ani raz nevycestoval za svojou\nmanželkou mimo územia domovského štátu, nestretol sa s rodinou svojej manželky, s jej synom strávil\nlen pár dní na jedinej spoločnej dovolenke v Tunise, manželia nemajú spoločné financie. Žalovaný mal za\nto, že v celom konaní je zjavný eminentný záujem manželky žalobcu na jeho pobyte na území Slovenska,\nnakoľko žalobca nevyvíja žiadnu iniciatívu. Zdôraznil, že žalobca len pasívne prijíma predstavy svojej\nmanželky a nijako sa nepripravuje na svoj pobyt na území Slovenska. Aj tým, že žalobca nikdy na území\nSlovenska nebol, ani nenavštívil žiadny európsky štát, žalovaný predpokladal, že diametrálne rozdielna\nmentalita slovenského národa, neznalosť slovenského jazyka (v bežnom živote mimo chvíľ trávených s\nmanželkou), odlišná kultúra a zvyky, absencia kamarátov a známych rovnakého veku a kultúry, nebudú\npozitívne prispievať k vyrovnanému rodinnému životu na území Slovenska.\n26. Z dlhoročnej praxe žalovaný uviedol, že takýto cudzinec, ktorý sám nemá predstavu ani seriózny\nzáujem o živote na inom svetadiely, v inom štáte, v odlišných klimatických podmienkach, a predovšetkým\ns úplne odlišnou kultúrou, jazykom a zvykmi, je často frustrovaný, nespokojný a prihliadnuc na možné\ntakmer generačné rozdiely, máva pre neho, aj jeho partnera fatálne následky. Všetky tieto nové životné\naspekty, často vedú cudzincov k vyhľadávaniu a zoskupovaniu sa s cudzincami rovnakých kultúr,\nzvykov a vierovyznania, ktoré sú častejším miestom trávenia voľného času ako je rodina, ktorá vznikla\nna základe počiatočného očarenia partnerov, avšak bez prežitia čo i len jedného spoločného dňa v\nprostredí, v ktorom chcú stráviť spoločný život. Takéto správanie veľmi rýchlo vedie k manželským\nnezhodám. Nezanedbateľná je podľa žalovaného aj krátkosť spoločného času na vzájomné spoznávanie\nsa a napokon aj vekový rozdiel manželov (manželka je o 14 rokov staršia) nie je zanedbateľný vo vzťahu\nk rozdielnym náhľadom, názorom na životné situácie či problémy, ktoré v každom spolužití nastanú.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n27. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npostupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k\nzáveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia\n§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.03.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).\n28. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojich práv proti\nrozhodnutiu žalovaného, ktorým zamietol v plnom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa č. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015, ktorým bola\nžalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na 5 rokov, na\núčel podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\npričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu\nprvého stupňa, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n\nPodľa § 2 ods. 1 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie účelovým\nmanželstvom manželstvo uzavreté s cieľom získať pobyt.\nPodľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov,\nak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý\nje manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky\nalebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na\núzemí Slovenskej republiky.\nPodľa § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie\ntrvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo.\nPodľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise\nustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.\nPodľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),\nkaždý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nPodľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem\nprípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nPodľa článku 12 Dohovoru, muži a ženy spôsobili vekom na uzavretie manželstva majú právo uzavrieť\nmanželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.\n29. Z obsahu administratívneho spisu je kasačnému súdu zrejmé, že sťažovateľ dňa 14.01.2015 podal\nžiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny, nakoľko dňa\nXX.XX.XXXX uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky v Sousse, Tuniská\nrepublika. Dňa 15.01.2015 bol so sťažovateľom vykonaný osobný pohovor (Záznam z osobného\npohovoru zo dňa 15.01.2015) na Zastupiteľskom úrade v Káhire, ktorého výsledkom bolo odporúčanie\nna vykonanie pohovoru s manželkou sťažovateľa s cieľom vylúčiť riziko účelového manželstva. Po\nvýsluchu manželky sťažovateľa (Zápisnica o výsluchu svedka č. PPz-HCP-BB7-523-007/2015-PP zo\ndňa 14.04.2015) dospel správny orgán k záveru o účelovom charaktere manželstva sťažovateľa so\nštátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, preto v zmysle ustanovenia § 33 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia, k spôsobu jeho zistenia prípadne navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy. Správny orgán\npo oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľa (ktoré nebolo možné považovať za prejav vôle sťažovateľa)\nrozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na\n5 rokov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015. O odvolaní sťažovateľa\nrozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016 tak,\nže prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie sťažovateľa zamietol s tým, že primárnym dôvodom\njeho rozhodnutia bolo, že samotný sťažovateľ nevyvrátil, ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré\nby viedli k zmene či zrušeniu prvostupňového správneho rozhodnutia.\n30. V prejednávanej veci sťažovateľa nemohol kasačný súd ustáliť, že sťažovateľ svojou výpoveďou a\nvyjadreniami preukázal reálnu existenciu manželského vzťahu, naopak zo spisového materiálu pre súd\nvyplynulo, že sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce,\nže uzavreté manželstvo je funkčné, že jeho vzťah k manželke nie je iba fingovaným súžitím. Kasačný\nsúd dáva do pozornosti, že bolo úlohou práve sťažovateľa, ktorý má v konaní o žiadosti o povolenie\nprechodného pobytu povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, aby predniesol také tvrdenia a označil\ntaké dôkazy, z ktorých by mali správne orgány pri rozhodovaní za preukázané, že nedošlo k uzavretiu\núčelového manželstva. V predmetnej veci kasačný súd dospel k záveru, že zistené skutočnosti\nnasvedčujú tomu, že sťažovateľ uzavrel účelové manželstvo, či už s alebo bez vedomia občana\nSlovenskej republiky.\n31. Najvyšším súdom formulovaný záver je podporený aj tým, že sťažovateľ s manželkou nikdy neviedli\nspoločnú domácnosť, nemali spoločné financie, taktiež nie dlhou dobou známosti pred uzavretím\n\nmanželstva, vekovým rozdielom medzi manželmi, nezrovnalosťami vo výpovediach manželov ohľadne\nvecí bežného života, neznalosti majetkových pomerov, povrchnej znalosti rodinných vzťahov manželky a\nvôbec neuvedením žiadnych konkrétnych okolností, ktoré by nasvedčovali funkčnému vzťahu manželov,\nčo nezodpovedá manželskému súžitiu.\n32. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods.\n2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa\nmocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie\nich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú\nexistenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj\nzamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom\na skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov\nv čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v\nprípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva\npredstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu\nrodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do 1. Decembra\n2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7,\nčl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v\nznení Lisabonskej zmluvy. V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej\nrepubliky spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá\nvyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt\nmožno v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného\nživota. Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru\nnezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie\nsa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať\nusídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na\nrodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa\n13.09.2011).\n33. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené poukazuje na napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v ktorom\nsa tento náležite vysporiadal s právom sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného\nživota v zmysle čl. 8 Dohovoru. K tomu kasačný súd dodáva, že v prejednávanom prípade došlo k stretu\npráva na ochranu rodinného života sťažovateľa a verejného záujmu na ochrane spoločnosti s tým, že\npo vykonaní testu proporcionality záujem sťažovateľa na ochrane rodinného života nemá prednosť za\nsituácie, kedy jeho manželstvo s manželkou T. H. je len účelovým zväzkom, nakoľko manželia spolu\nnevedú žiaden osobný a rodinný život. Rozhodnutia správnych orgánov (prvého aj druhého stupňa)\ntak do ich rodinného a súkromného života nijakým spôsobom zasiahnuť nemôžu. Navyše záujem na\ntom, aby sa na území Slovenskej republiky nezdržovali cudzinci, ktorý svojím úmyselným konaním\nobchádzajú zákon, má prednosť pred právom cudzinca na ochranu jeho rodinného života. Kasačný súd\nvo svetle uvedeného nevidel dôvod, pre ktorý by rozhodnutie žalovaného malo neprimerane zasiahnuť\ndo súkromného a rodinného života sťažovateľa. Kasačný súd poukazuje, že obdobný právny záver\nformuloval aj Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Azs 32/2015 zo dňa\n22.04.2015.\n34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa dôvodiac\nnesprávnosť právneho posúdenia veci. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v zmysle teórie práva\nnesprávne právne posúdenie veci spočíva buď v tom, že na správne zistený skutkový stav sa aplikoval\nnesprávny právny predpis alebo sa síce aplikoval správny právny predpis, ale sa nesprávne vyložil.\n35. Konanie o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o\npobyte cudzincov, kde je jeho udelenie podmienené neexistenciou dôvodov na jeho zamietnutie podľa\nustanovenia § 48 ods. 2, medzi ktoré patrí o. i. uzavretie účelového manželstva. Žalovaný rovnako\nako prvostupňový správny orgán boli pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu\npovinný postupovať v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov ako aj ostatnými príslušnými\nprávnymi normami, z čoho vyplýva nutnosť správnych orgánov postupovať aj v zmysle ustanovenia §\n48 ods. 2 a jeho následná aplikácia pri splnení zákonných predpokladov. Keďže správne orgány mali za\n\npreukázané, že v prípade sťažovateľa a jeho manželky ide o účelové manželstvo, došlo k zamietnutiu\nsťažovateľovej žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.\n36. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že na prejednávanú vec bol použitý správny právny predpis,\nktorý bol súčasne aj správne interpretovaný, preto dospel kasačný súd k záveru o nedôvodnosti\nsťažovateľovej námietky o nesprávnom právnom posúdení veci.\n37. V zmysle článku 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa 29.04.2004 o\npráve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia\nčlenských štátov „členské štáty môžu prijať potrebné opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie\nakéhokoľvek práva priznaného podľa tejto smernice v prípade zneužívania práv alebo podvodu, ako\nnapríklad manželstvá z rozumu. Všetky takéto opatrenia musia byť primerané a podliehať procedurálnym\nochranám stanoveným v článkoch 30 a 31.“\n38. Podľa článku 28 odôvodnenia smernice by členské štáty mali mať možnosť prijať potrebné opatrenia\nna ochranu pred zneužívaním práv alebo podvodmi, predovšetkým pred účelovými manželstvami alebo\nakoukoľvek inou formou vzťahov uzatváraných výlučne s cieľom získať právo na voľný pohyb a pobyt.\n39. Súdny dvor potvrdil uvedené právo členských štátov prijímať opatrenia v súvislosti s uzatváraním\núčelovým manželstiev v rozsudku veľkého senátu (rozsudok vo veci C-127/08 Metock zo dňa\n25.07.2008) s tým, že ešte pred prijatím predmetnej smernice konštatoval, že fingované manželstvá\nuzatvorené s cieľom obísť ustanovenia vzťahujúce sa na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích\nštátov je potrebné považovať za zneužitie práva (rozsudok vo veci C-109/01 Akrich, Recueil zo dňa\n23.09.2003).\n40. V zmysle uvedeného má kasačný súd za jednoznačné, že proces zisťovania existencie účelového\nmanželstva a následné odopretie pobytového oprávnenia majú v plnej réžii členské štáty. Európske\nprávo neuvádza konkrétne postupy pre vykonanie posúdenia účelovosti manželstva, členským štátom\ntak na inšpiráciu môže slúžiť rezolúcia Rady o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým\nmanželstvám zo dňa 04.12.1997.\n41. Uvedená rezolúcia vychádza jednak z rešpektu k právu uzavrieť manželstvo a k právu na\nrešpektovanie rodinného života, ale tiež z vedomosti, že účelové manželstvá sú nástrojom obchádzania\npravidiel vstupu a pobytu príslušníkov tretích krajín na území členských štátov EÚ.\n42. Účelové manželstvo („a marriage of convenience“) definuje v čl. 1 ako manželstvo uzatvorené\nmedzi občanom členského štátu alebo občanom tretieho štátu legálne usadeným v členskom štáte\na občanom tretieho štátu len za účelom obídenia pravidiel vstupu a pobytu občanov tretích štátov a\nzískanie povolenia alebo oprávnenia na pobyt pre občana tretieho štátu.\n43. Rezolúcia ďalej obsahuje niekoľko faktorov, na ktorých základe je možné vyvodiť, že sa v tomktorom prípade jedná o účelové manželstvo. Ide napríklad o skutočnosť, že nie je udržiavané manželské\nspolužitie, absencia primeraného príspevku na záväzky vyplývajúce z manželstva, manželia sa nikdy\npred sobášom nevideli, nezhody manželov pri uvádzaní svojich osobných údajov či údajov ohľadom\nich prvej schôdzky, rozdielnosť jazykov, ktorými manželia hovoria, skutočnosť, že samotnému sobášu\npredchádzalo odovzdanie určitej peňažnej čiastky, niektorý z manželov už v minulosti uzavrel účelové\nmanželstvo prípadne porušil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a pod. Ak je účelové manželstvo\npreukázané resp. odhalené, rezolúcia ustanovuje povinnosť odňať alebo neobnoviť povolenie či\noprávnenie na pobyt vydané na základe účelového manželstva.\n44. Z uvedeného je možné vyvodiť, že účelové manželstvo predstavuje také manželstvo, k uzatvoreniu\nktorého došlo s cieľom získať pobyt, pričom preukázať takýto účel manželstva je povinnosťou správnych\norgánov.\n45. „Pokud cizinec získá právní status manžela unijního občana a správnímu orgánu doloží vznik\nmanželství, je na něj nutné pohlížet jako na rodinného příslušníka unijního občana, aniž by musel\nprokazovat pravost uzavřeného manželství. Teprve v případě, pokud se správnímu orgánu podaří na\nzákladě řádných skutkových zjištění jednoznačně prokázat, že výlučným účelem sňatku bylo získání\n\nvýhodnějšího pobytového oprávnění a že manželé nemají a neměli v plánu vést společně manželský\nživot, je možné uvažovat o účelovém manželství. Jinými slovy, důkazní břemeno ohledně doložení\nnabytého právního statusu leží na cizinci, za skutkové prokazování účelovosti manželství je plně\nodpovědný správní orgán. Rovněž zde má být přiměřeným způsobem respektována prastará právní\nzásada (jakkoli se Nejvyšší správní soud je vědom toho, že původ a vlastní smysl této zásady\nje mimo oblast veřejného práva), že rozhodováno má být in favorem matrimonii, tj. ve prospěch\nmanželství.“(rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4 Azs 228/2015-40 zo\ndňa 09.12.2015)\n46. Zároveň platí, že i manželstvá uzatvárané výlučne účelovo v snahe získať povolenie na trvalý pobyt\nna území Slovenskej republiky bude z hľadiska súkromného práva platné a existentné. Z hľadiska\nverejného práva (cudzineckého práva), ak správny orgán zistí, že manželstvo bolo uzatvorené účelovo\ns cieľom získať pobyt, je daný dôvod k zamietnutiu žiadosti občana tretieho štátu o udelenie pobytu.\n47. Otázkou účelových manželstiev a problematikou s tým súvisiacou sa vo väčšej miere zaoberal\nNajvyšší správny súd Českej republike vo svojej judikatúre. V rozhodnutí sp. zn. 4 Azs 228/2015-40\nzo dňa 09.12.2015 k účelovým manželstvám uviedol: „Posouzení účelovosti uzavřeného manželství je\nskutkovou otázkou. Přitom veřejné právo nahlíží na manželství autonomně a není vázáno vymezením\nči nevymezením jeho účelu normami práva soukromého. Vyhovuje-li manželství účelu vymezenému\nnormami soukromého práva, neznamená to automaticky, že jej nelze označit za účelové (rozsudek\nNejvyššího správního soudu ze dne 2. 10. 2013, č. j. 1 As 58/2013 - 43). Účelovost uzavření manželství\nje nutné posuzovat po celou dobu správního řízení, a to až do rozhodnutí odvolacího orgánu. Pokud je v\nřízení před správními orgány prokázáno, že manželství plní svou funkci, není možné takové manželství\npovažovat za účelově uzavřené, ačkoli tomu tak od jeho úplného počátku nebylo (rozsudek Nejvyššího\nsprávního soudu ze dne 31. 8. 2012, 5 As 104/2011 - 102, č. 2781/2013 Sb. NSS). Nejvyšší správní\nsoud považuje za přiléhavé vysvětlení způsobu, jakým je třeba přistupovat k vyšetřování účelových\nmanželství, v článku Fingovaná manželství a jejich potírání, podle něhož „fingované manželství je\ntakový svazek, při jehož uzavření byly dány dva úmysly snoubenců: jednak úmysl negativní, totiž nevést\nspolečný rodinný život jako manželé, a pak úmysl pozitivní, totiž obejít předpisy přistěhovaleckého\npráva. Chybí-li negativní úmysl, jde pouze o výhodný sňatek, který jednomu ze snoubenců zajistí i právo\npobytu v daném státu. Chybí-li naopak pozitivní úmysl, jedná se zřejmě rovněž o fingované manželství,\nkteré ovšem nespadá do oblasti přistěhovaleckého práva a které mohlo sledovat i jiné důvody“ […]\n(Čižinský, P. Fingovaná manželství a možnosti jejich potírání. In: Čižinský, P. Jelínková, M. Připomínky k\ncizineckému zákonu. Praha: Poradna pro občanství/Občanská a lidská práva, 2007. s. 46. Dostupné na:\nhttp://www.mkc.cz/cz/nase-publikace.html) [...] Nejvyšší správní soud tedy uzavírá, že při prokazování\núčelovosti manželství je nutné se zaměřit (i) jak na úmysl obcházet cizinecký zákon k získání pobytového\noprávnění, (ii) tak na úmysl nevést společný manželský život. Uzavření sňatku, byť bylo stěžovatelce\nuloženo správní vyhoštění, s úmyslem vést společný manželský život s unijním občanem je totiž pro\ncizince třetího státu legálním způsobem, jak si zajistit pobytové oprávnění.“\n48. V ďalšom sťažovateľ namietal, že neuzavrel účelové manželstvo. Naproti tomu správne orgány\nspoločne s krajským súdom zaujali stanovisko, že sťažovateľ uzavrel účelové manželstvo. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky sa s ich argumentáciou obsiahnutou v napadnutých rozhodnutiach vo svetle vyššie\nuvedeného stotožnil a dodáva, že ostáva nespornou skutočnosť, že sťažovateľ uzavrel manželstvo\nso štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, pričom kasačný súd má z administratívneho spisu za\npreukázané, že sa jedná o účelové manželstvo, nakoľko zo strany sťažovateľa nebadať žiaden záujem o\nbudovanie vzájomného vzťahu s manželkou, manželia nikdy nezdieľali spoločnú domácnosť, disponujú\nlen povrchnými informáciami o tom druhom a sťažovateľ má záujem pracovať na výletných lodiach v\nrámci EÚ.\n49. Kasačný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa dospel k záveru, že tieto nie sú spôsobilé\nspochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia žalovaného, preto\nrozhodnutie č. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016, ktorým\nžalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZHCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015, ktorým v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. d)\nzákona o pobyte cudzincov bola sťažovateľovi zamietnutá žiadosť na udelenie trvalého pobytu na päť\nrokov na území Slovenskej republiky bolo potrebné aj podľa názoru kasačného súdu považovať za\nzákonné.\n\n50. Pri posúdení námietok sťažovateľa vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z toho, že\npokiaľ správne orgány na prípad žalobcu pri rozhodovaní o jeho žiadosti vydali rozhodnutie, ktoré\nje odôvodnené v súlade so správnym poriadkom, neukrátili sťažovateľa na žiadnom z jeho práv a\nsťažovateľ nemohol úspešne namietať nezákonnosť rozhodovania žalovaného, ktorú videl sťažovateľ\nv tom, že žalovaný aj krajský súd svoje právne závery o účelovosti jeho manželstva postavili len na\nrozporných tvrdeniach manželov resp. na nevedomosti o podstatných skutočnostiach o tom druhom.\nKrajský súd sa zároveň jasne a zrozumiteľne vysporiadal so žalobnými námietkami v napadnutom\nrozhodnutí, preto nemožno považovať námietku sťažovateľa o neurčitosti a nezrozumiteľnosti\nodôvodnenia za relevantnú.\n51. Rovnako nedôvodná bola aj námietka sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe krajského\nsúdu, nakoľko tento v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného postupoval správne a\nsúladne zo zákonom rešpektujúc sťažovateľovo právo na spravodlivý proces.\n52. Kasačný súd v závere uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný odklon od ustálenej\nrozhodovacej praxe, táto námietka nemá opodstatnenie, nakoľko rozhodovacia prax v otázke účelových\nmanželstiev sa stále vyvíja s tým, kasačný súd nedisponuje vedomosťou, že by napadnuté rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa bolo v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou.\n53. Pokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné\na rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu sťažovateľa podľa § 190 S.s.p.\nzamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.\n54. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú\notázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nrozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n55. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa §\n167 ods. 1 S. s. p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods.\n1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.).\n56. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}