{"guid": "6a1dfe26-9be9-4369-981e-6c07ffcbc962:7ea57a39-c48a-4aef-9c61-5cd6ad5a3972", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1", "spisova_znacka": "1Sžf/22/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/22/2016 z 24. 1. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. 1Sžf/22/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1", "identifikacne_cislo": "6014201706", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ea57a39-c48a-4aef-9c61-5cd6ad5a3972", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžf/22/2016\n6014201706\n24. 01. 2017\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2017:6014201706.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej\nveci žalobcu: RONY-TEX, s.r.o., IČO: 36 648 221, so sídlom Námestie A. H. Škultétyho č. 734/6, 990\n01 Veľký Krtíš, zast.: JUDr. Jozefom Veselým, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Mierová č.\n1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná\nč. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v daňovom\nkonaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. decembra\n2015 č.k. 24S/192/2014-51, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. decembra\n2015 č.k. 24S/192/2014-51 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na finančnom orgáne\n1. Rozhodnutiami\n1.1 č. 1100301/1/485066/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/734108/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie apríl 2011\n(sp.zn. 24S/192/2014 pre krajský súd),\n1.2 č. 1100301/1/485011/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/733826/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie január 2011\n(sp.zn. 24S/204/2014 pre krajský súd),\n1.3 č. 1100301/1/485033/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/733952/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie február 2011\n(sp.zn. 24S/203/2014 pre krajský súd),\n1.4 č. 1100301/1/485051/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/734036/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie marec 2011\n(sp.zn. 24S/202/2014 pre krajský súd),\n1.5 č. 1100301/1/485128/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/735127/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie máj 2011\n(sp.zn. 24S/210/2014 pre krajský súd),\n1.6 č. 1100301/1/485144/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/735319/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie jún 2011\n(sp.zn. 24S/209/2014 pre krajský súd),\n\n1.7 č. 1100301/1/485153/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/735555/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie júl 2011\n(sp.zn. 24S/208/2014 pre krajský súd),\n1.8 č. 1100301/1/485158/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/735644/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie august 2011\n(sp.zn. 24S/207/2014 pre krajský súd),\n1.9 č. 1100301/1/485169/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/736203/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie september\n2011 (sp.zn. 24S/206/2014 pre krajský súd),\n1.10 č. 1100301/1/485176/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/736358/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie október\n2011 (sp.zn. 24S/205/2014 pre krajský súd),\n1.11 č. 1100301/1/485186/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu\nBanská Bystrica č. 9611401/5/736429/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie november\n2011 (sp.zn. 24S/201/2014 pre krajský súd)\n1.12 ako aj č. 1100301/1/485193/2014/5003 (viď č.l. 7) z 30.10.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového\núradu Banská Bystrica č. 9611401/5/736568/2014/Gyur zo dňa 25.02.2014 za zdaniteľné obdobie\ndecember 2011 (sp.zn. 24S/200/2014 pre krajský súd)\n(ďalej na účely rozsudku jednotlivo či spolu „napadnuté rozhodnutia“) žalovaný ako odvolací finančný\norgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový\nporiadok“) potvrdil s tým korešpondujúce, vyššie uvedené rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica,\nvšetky z 25.02.2014 (ďalej na účely rozsudku „správca dane“, resp. „prvostupňové rozhodnutia“).\nPodľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch\nzmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na\nďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na\nďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný\nprávnym názorom odvolacieho orgánu.\n2. Prvostupňovými rozhodnutiami boli podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi\ndane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“, resp. „DPH“)\nza uvedené zdaňovacie obdobia (január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september,\noktóber, november a tiež december 2011) na tom skutkovom základe, že oproti nadmerným odpočtom\nvykázaným žalobcom v daňovom priznaní bola správcom dane po vykonaní daňovej kontroly naopak\nzistená daňová povinnosť na DPH.\nVyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v\nznení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „zák. č. 222/2004 Z.z.“) správca dane odôvodnil\ntým, že šetrením za príslušné zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané dôkazy, ktoré\nodôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly uvedený v protokole z daňovej kontroly z 09.01.2014\n(ďalej na účely rozsudku len „protokol“).\nPodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo\nvyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\n3. Ďalej z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je nepochybné, že správca dane vykonal u žalobcu\ndaňovú kontrolu za vymedzené zdaniteľné obdobia s nasledovným prerokovaním protokolu, pričom\nuvedenou kontrolou preveroval opodstatnenosť údajov týkajúcich sa nárokov na odpočítane DPH\nuplatnených žalobcom za hore uvedené zdaňovacie obdobia.\nZ pripojených daňových spisov záverom vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaných\nnadmerných odpočtov je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 2 písm. a)\n[žalobca nepreukázal, že predmetný tovar, resp. službu nadobudol] a § 51 ods. 1 písm. a) [žalobca\nnepredložil daňovej kontrole faktúry, na základe ktorých by mu vznikol nárok na odpočítanie dane] zák.\nč. 222/2004 Z.z.\n\nPodľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane,\nktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s\nvýnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi\ndodané.\nPodľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania\ntovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nPri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,\nak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri\ndodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania\nstavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru\nnájomcovi.\n4. Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú\nnasledujúcich zdaniteľných obchodov:\na) dodanie tovaru (rôzny textilný tovar) dodávateľom KALIPO, s.r.o., Bratislava (ďalej na účely rozsudku\nlen „dodávateľ tovaru 1“) v preverovanom zdaniteľnom období, za ktorého údajné dodanie vystavil\ndodávateľ tovaru 1 viaceré faktúry špecifikované v prvostupňových rozhodnutiach,\nb) dodanie tovaru (rôzny textilný tovar, resp. kľúčenky) dodávateľom KEVOLA, s.r.o., Šahy (ďalej na\núčely rozsudku len „dodávateľ tovaru 2“) v preverovanom zdaniteľnom období, za ktoré údajné dodanie\nprostredníctvom svojho subdodávateľa (dodávateľ tovaru 1) vystavil dodávateľ tovaru 2 viaceré faktúry\nšpecifikované v prvostupňových rozhodnutiach,\nc) dodanie tovaru (PVC obal) dodávateľom NG RENT CAR, s.r.o., Šahy (ďalej na účely rozsudku len\n„dodávateľ tovaru 3“) v preverovanom zdaniteľnom období, za ktorého údajné dodanie vystavil dodávateľ\ntovaru 3 faktúru č. 4062 29062011,\nd) dodanie tovaru (rôzny textilný tovar, resp. obuv) dodávateľom ISTROTECH s.r.o., Bratislava (ďalej\nna účely rozsudku len „dodávateľ tovaru 4“) v preverovanom zdaniteľnom období, za ktorého údajné\ndodanie vystavil dodávateľ tovaru 4 viaceré faktúry špecifikované v prvostupňových rozhodnutiach, ako\naj\ne) dodanie tovaru (rôzny textilný tovar) dodávateľom ENI SPED s.r.o., Bratislava (ďalej na účely rozsudku\nlen „dodávateľ tovaru 5“) v preverovanom zdaniteľnom období, za ktorého údajné dodanie vystavil\ndodávateľ tovaru 5 viaceré faktúry špecifikované v prvostupňových rozhodnutiach,\npričom niektoré hore uvedené faktúry neboli dodávateľom uhradené, resp. mali byť uhradené v hotovosti.\nS prihliadnutím na dôkazy vykonané v zmysle § 24 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru,\nktorý si osvojil aj žalovaný, že predmetné obchodné transakcie (t.j. zdaniteľné obchody) neboli vytvorené\nza ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania finančnej výhody, ktorá nie je v súlade s cieľom\nkomunitárneho práva.\n5. Ďalej sa žalovaný postupne vyjadril k ďalším námietkam sťažovateľa, a to:\n- správca dane neprihliadol na podanie sťažovateľa (písomné vyjadrenie k protokolu) z 21.02.2014 s\nodôvodnením, že nebolo podané elektronicky,\n- spochybnenie dôkazných prostriedkov (výsluchy svedkov E. H., F. A. a Š. B. z pozície obvinených,\nktorí boli v rozhodujúcom období štatutárnymi orgánmi spoločností KALIPO, s.r.o. a dodávateľa tovaru\n1) s prihliadnutím na prezumpciu neviny,\n- nezákonná dĺžka daňovej kontroly, t.j. od 20.11.2012 do 31.01.2014,\n- porušenie § 46 ods. 6 Daňového poriadku tým, že do dnešného dňa správca dane nevrátil doklady\npredložené žalobcom ku daňové kontrole,\n- pochybenie správcu dane pri doručovaní písomností žalobcovi, keď tieto boli doručené na adresu D..\nV. F..\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n\n6. Proti hore uvedeným napadnutým rozhodnutiam podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu\nna Krajský súd v Banskej Bystrici viacero žalôb, všetky z 29.12.2014.\n7. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 24S/192/2014-44 zo dňa 15.10.2015 spojil na spoločné\nkonanie hore uvedené veci (viď body č. 1.1 až 1.12 ) vedené na krajskom súde s tým, že sa ďalej budú\nviest pod sp.zn. 24S/192/2014 s poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p.\nNásledne krajský súd ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutia\na predchádzajúce konania z dôvodov uvedených v žalobách, pričom veci prejednal bez nariadenia\npojednávania a rozsudok verejne vyhlásil potom, čo boli splnené podmienky podľa § 250f ods. l a 2\nO.s.p. Na základe nižšie uvedených názorov dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú v súlade so\nzákonom, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.\n8. Po rozsiahlej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných bodov\nžalobcu a argumentácie žalovaného a citácii dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,\nDaňového poriadku a zák. č. 222/2004 Z.z. krajský súd ustálil, že námietka žalobcu o ukrátení jeho\npráva brániť sa prvostupňovým rozhodnutiam a postupom správcu tým, že nebral do úvahy vyjadrenia\nžalovaného k protokolu, je nielen nedôvodná ale aj čo sa týka uvedenia možných zrušovacích dôvodov\nje nekonkrétna.\n9. Krajský súd tiež zdôraznil, že pokiaľ žalobca v odvolaniach a aj v žalobách len stroho (jednou vetou)\nskonštatoval, že došlo k preukázaniu zdaniteľného plnenia a dodania tovaru od jeho dodávateľov, toto\nsvoje tvrdenie nijako nekonkretizoval.\nPodľa krajského súdu toto mohol konkretizovať napríklad odkazom na konkrétne dôkazy, ktorými by bol v\npriebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania preukazoval splnenie podmienok na uplatnenie\nodpočtu DPH - konkrétne na dôkazy preukazujúce, že tovar deklarovaný v predmetných faktúrach dodali\nžalobcovi práve jeho dodávatelia 1 až 5 (napr. dodacie listy, záznamy o prevádzke motorových vozidiel,\nktorými bol tovar k žalobcovi prepravovaný, označenie tých osôb, ktoré žalobcovi tovar dodali a iné).\n10. Tiež sa krajský súd podrobne vyjadril k námietke žalobcu o nezákonnej dĺžke vedenia daňovej\nkontroly (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/2010) v súvislosti s doručením\nabsolútne zmätočného rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9611401/5/4143849/2013/Gyur, ako\naj k námietke, že správca dane vychádzal z dôkazov, ktoré boli vykonané v daňových konaniach u iných\ndaňových subjektov.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/ stanoviská\nA)\n11. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 05.02.2016 (č.l. 71) proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nžalobca v súlade s § 205 O.s.p. uviedol nasledujúci odvolací dôvod:\n- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm.\nf) O.s.p./.\n12. Ďalej nasleduje stručný prehľad odvolacích námietok:\n- správca dane svojim rozhodnutím a postupom ukrátil právo žalobcu brániť sa, nebral do úvahy jeho\nvyjadrenie k protokolu a ani argumenty predložené v daňovom odvolaní,\n- správca dane viedol kontrolu v rozpore so zákonom tým, že nedodržal zákonom stanovené lehoty a\núkony pre výkon kontroly (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29.\njúna 2010),\n- menovaní svedkovia E. H., F. A. a Š. B.Á. sú v pozícii obvinených, avšak nakoľko nebolo ukončené\nprípravné konanie, tak teda platí prezumpcia neviny,\n- navyše žalobca nemá vedomosti o tom, ako postupujú orgány činné v trestnom konaní, kde samotná\nvýpoveď svedka v inom trestnom konaní nezakladá princíp zavinenia žalobcu a nie je podľa jeho\nnázoru reálnym dôkazom vo vzťahu k týmto skutočnostiam a okolnostiam, ktoré by mohli byť použité\nv daňovom konaní voči žalobcovi; preto závery daňových orgánov je nutné považovať za predčasné a\nnekorešpondujúce so súčasným stavom dokazovania, kde žalobca konal v dobrej viere, dobrom úmysle\n\na všetky účtovné doklady má v poriadku a v tomto smere teda došlo podľa jeho názoru k preukázanému\nzdaniteľnému plneniu a dodaniu tovaru,\n- daňová kontrola trvala od 30.10.2012 do 31.12.2013, čo je v rozpore so zákonom ustanoveným limitom\n(1 rok) jej trvania,\n- prerušenie kontroly nebolo uskutočnené v zmysle § 61 v spojení s § 63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku\n(chýbajúce meno, deň začatia prerušenia a relevantné dôvody na prerušenie),\n- v rozpore nielen s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 106/00 z 28.02.2001\no prenose dôkazného bremena ale aj s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach\nOptigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03),\nresp. v jeho rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04),\n- pojednávanie sa dňa 11.06.2015 uskutočnilo v neprítomnosti zástupcu žalovaného,\n- ak vznikli pochybnosti o úplnosti dokladov predloženými žalobcom, tak podľa žalobcu mal správca\ndane povinnosť mu oznámiť tieto pochybnosti a vyzvať žalobcu, aby sa k nim vyjadril,\n- že skutočnosť, že predmetný tovar nakúpený od dodávateľov tovaru 1 a 2 odpredal žalobca ďalším\nsubjektom, žalovaný nezobral do úvahy.\n13. Záverom žalobca navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie spolu s\npriznaním náhrady trov vo vyčíslenej výške pred súdom prvého stupňa.\nC)\n14. Z veľmi stručného vyjadrenia žalovaného z 19.02.2016 (č.l. 79) vyplýva, že súhlasí s napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a trvá na svojom stanovisku k žalobám.\n15. Procesné riešenie odvolacieho konania žalovaný nenavrhol.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“)\ns prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po\nzistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide\no rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel\nk záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo\nvýroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích\ndôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne\naj z iných dôvodov.\n17. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46\na čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v prejednávanej\nveci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach\nčl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho\nporiadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiam či postupu správcu dane. Preto\nsprávny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z\núradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n18. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach\nuvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219\nods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobám a o ich zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd\nodvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal\nrozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\npreskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal\nso všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či\nsprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí.\n\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo\n98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n19. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo\nzistení uvedených žalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žalôb, ktorými sa žalobca spoločne domáha\npreskúmania napadnutých rozhodnutí, je právna otázka, či ním vytýkané pochybenia správcu dane\npočas vykonávania daňovej kontroly ako aj po jej ukončení sú tak závažného charakteru, že by mali\npostačovať na zrušenie napadnutých rozhodnutí.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n20. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero rôznorodých námietok. Za účelom riadneho prieskumu\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré\nžalobca využil na spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k postupu správcu dane orgánu\nsmerujúceho k vysloveniu prvostupňových rozhodnutí.\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti\nsamotných napadnutých rozhodnutí (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že\nuž prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti\nvyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2\nO.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci\nč. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu\nk argumentácii žalovaného.\n21. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny\nsúd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutí), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n22. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po\nvyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu\nsúdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c\nods. 1 O.s.p. konštatuje pri zásadnom zdôraznení neprehliadnuteľnej obdobnosti (často až totožnosti)\nžalobných bodov a odvolacích námietok žalobcu, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a\naby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi\nkrajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých\nvybraných bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a\nzáverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu\nsúdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej\nprávnej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov).\n\nK daňovej kontrole:\n23. Na prvom mieste žalobca spochybňoval dĺžku daňovej kontroly vrátane legality jej prerušenia,\nprocesný nezáujem správcu dane o jeho vyjadrenie k protokolu ako aj prípustnosť výpovedí svedkov,\nktorí vystupovali ako obvinení v trestnom konaní.\nV súvislosti s uvedeným Najvyšší súd zdôrazňuje, že daňová kontrola je zákonom ustanovený\nprípravný (t.j. zisťovací alebo preverovací) proces správcu dane (viď systematický výklad vychádzajúci\nzo zaradenia daňovej kontroly do Tretieho dielu [Postup pri daňovej kontrole] Prvej hlavy [Príprava\ndaňového konania] Druhej časti [Činnosti správcu dane] Daňového poriadku) smerujúci k obstaraniu\ndôkazného prostriedku (protokolu) so zachytením skutkových „de facto“ zistení, ktorý nie je procesom\nmeritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane na jednej strane\npočas výkonu daňovej kontroly je oprávnený na ukladanie množstva procesných daňových povinností,\nčo predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu\nzo strany orgánu daňovej správy.\n24. Na druhej strane proces zisťovania, resp. preverovania správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo pravdivosti údajov v nich uvedených\nna základe dôkazných prostriedkov prostredníctvom vlastnej úvahy je predovšetkým duševným\npostupom správcu dane, počas ktorého správca dane musí vzhľadom na rôznorodosť preverovaných\npríjmových činností daňového subjektu prihliadať nielen na vnútroštátne ale aj na dôkazy zadovážené\nz iných štátov, čo predpokladá aj Smernica Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej\nspolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (uverejnené v Úradnom vestníku EÚ č. L64,\ndňa 11.3.2011).\nS tým súvisí aj otázka uplatniteľnosti svedeckých výpovedí, ktoré boli získané za podmienok\nstanovených v Trestnom poriadku, v procese ovládanom Daňovým poriadkom. Ak žalobca namieta\nneprípustnosť takýchto zistení, je jeho povinnosťou, a to najmä s prihliadnutím na ustanovenie § 24 ods.\n4 Daňového poriadku aj právne objasniť, v čom spočíva ním tvrdená neprípustnosť takýchto svedeckých\nvýpovedí.\nPodľa § 24 ods. 4 veta prvá Daňového poriadku v citovanom znení ako dôkaz možno použiť všetky\nprostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré\nnie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n25. Odvolacie námietky týkajúce sa neprimeranej dĺžky trvania daňovej kontroly najmä poukazovali na jej\nabsolútnu dĺžku (od 30.10.2012 v trvaní viac ako 1 rok) v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Uvedený\nnález je nutné vykladať s prihliadnutím na ústavnú podmienku „conditio sine qua non“, t.j.\n„Ústavný súd však v zhode so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu neopomína, že zákaz\nprekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za\npodmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu\npotrebnú súčinnosť.“\nZ citovaného textu nálezu Ústavného súdu vyplýva, že nepostačujúca súčinnosť daňového subjektu\npri objektívnej zložitosti zisťovaných skutočností (najmä v prípade zahraničného zmluvného partnera)\noprávňuje správcu dane realizovať daňovú kontrolu inými zákonnými prostriedkami, a to aj s využitím\ninštitútu prerušenia daňovej kontroly. Najvyšší súd k tomu dodáva, že sa od daňového subjektu očakáva\nmateriálny prejav nespokojnosti s prekročením dĺžky trvania daňovej kontroly.\n26. V súvislosti s uvedeným je nutné na tomto mieste zdôrazniť tú namietanú skutočnosť, že\nsprávca dane za účelom medzinárodnej výmeny informácií prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím č.\n9611401/5/4143849/2013/Gyur z 11.09.2013 (viď príloha v daňovom spise), ktoré bolo zaslané na\nadresu žalobcu. Žalobca však v súvislosti s uvedeným rozhodnutím opätovne namietal, že\n- správca dane bol od 11.02.2013 do 05.09.2013 úplne nečinný a\n- prerušenie daňovej kontroly nebolo uskutočnené v zmysle § 61 Daňového poriadku.\n\n27. K námietke nečinnosti správcu dane v hore vymedzenom období Najvyšší súd uvádza, že žalovaný\nuž v napadnutých rozhodnutiach oprávnene s touto argumentáciou žalobcu nesúhlasil, nakoľko správca\ndane najmä prostredníctvom iného správcu dane preveroval na základe dožiadania skutočnosti týkajúce\nsa realizácie zdaniteľných obchodov u jednotlivých dodávateľov (najmä v prípade dodávateľa tovaru 1).\nNa základe informácií získaných z dožiadania správca vypracoval viacero doplňujúcich tuzemských a\nmedzinárodných dožiadaní (najmä str. 10 až 12 napadnutých rozhodnutí).\nVo vzťahu k namietanej zmätočnosti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly sa Najvyšší súd\nstotožňuje so záverom krajského súdu (str. 34), že námietky žalobcu uvedené v žalobe však absolútne\nnezodpovedajú obsahu predmetného konania č. 9611401/5/4143849/2013/Gyur z 11.09.2013, nakoľko\nuvedené rozhodnutie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, t.j. aj žalobcom namietané\nnáležitosti.\n28. Oznámenie z 11.12.2013 o tom, že správca dane pokračuje vo výkone kontroly, nemožno podľa\nNajvyššieho súdu označiť za nulitné, nakoľko bolo riadne doručované splnomocnenému zástupcovi\nžalobcu, ako správne objasnil krajský súd (str. 34 rozsudku krajského súdu).\nNa základe uvedeného dospel Najvyšší súd k záveru, že správca dane faktickou dĺžkou trvania daňovej\nkontroly od 30.10.2010 do 31.12.2013 neprekročil svoju právomoc ukončiť ju včas.\nK preukazovaniu zdaniteľného obchodu:\n29. Ďalej žalobca brojil prostredníctvom svojich viacerých námietok proti spochybneniu riadnej realizácie\nzdaniteľných obchodov a záverom, že jeho dodávatelia tovaru ako ich obchodní partneri v skutočnosti\nspolu neobchodovali ale len vytvárali reťazec subjektov, ktorí vystavovali faktúry za účelom získania\ndaňovej výhody.\nNajmä namietal:\n- hodnovernosť dôkazných prostriedkov získaných správcom dane, t.j.\no výsluchy štatutárnych orgánov jeho obchodných partnerov a iných osôb (páni E. H., F. A. a Š. B.) v\npozícii svedkov v trestnom stíhaní či trestnom konaní,\no žalobca konal v dobrej viere, dobrom úmysle a všetky účtovné doklady má v poriadku a preto došlo\npodľa jeho názoru k preukázanému zdaniteľnému plneniu a dodaniu tovaru,\n- daňovo-procesné vady\no prenos dôkazného bremena nebol v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v spojených\nveciach Optigen a spol., resp. Kittel,\no pri pochybnostiach o úplnosti dokladov predloženými žalobcom mal správca dane ho vyzvať, aby sa\nk nim vyjadril,\no žalovaný nezobral do úvahy. že predmetný tovar nakúpený od dodávateľov tovaru 1 a 2 odpredal\nžalobca ďalším subjektom.\n30. Iba skutočnosť, že žalobca disponuje došlou faktúrou doplnenou inými účtovnými dokladmi\n(napríklad dodacie listy, skladové príjemky či príjmové doklady o platbe v hotovosti a iné) a tiež že\nv materiálnej forme existuje predmet zdaniteľného obchodu, nie je procesnou prekážkou pre správcu\ndane, aby uplatňujúc svoju právomoc (§2 písm. a/ v spojení s § 24 ods. 2 Daňového poriadku)\nhodnovernosť vystavenia a obsahu týchto dôkazných prostriedkov preveril.\nNa základe uvedeného musí Najvyšší súd predovšetkým zdôrazniť, že samotná existencia faktúry došlej\nod dodávateľov tovaru 1 až 5 (§ 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z.) je nutnou avšak nie absolútnou\npodmienkou pre umožnenie (resp. priznanie práva na uplatnenie) práva na odpočítanie DPH. Správca\ndane je povinný (§ 2 písm. a/ Daňového poriadku) pri správe daní preveriť vierohodnosť pôvodu faktúry (§\n71 ods. 1 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z.z.) ako aj hodnovernosť údajov povinne uvedených jej vystaviteľom\nvo faktúre (§ 72 ods. 5 v spojení s § 74 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.) vo vzťahu nielen k existencii tovaru,\nresp. dôsledkom vykonanej služby prezentovaných žalobcom ako daňovým subjektom ale aj k postupu,\nktorý bol obsahom tvrdeného zdaniteľného obchodu s tým, že oprávnené pochybnosti o hodnovernosti\nuskutočnení zdaniteľných obchodov presúvajú dôkazné bremeno na žalobcu. Navyše v preskúmavanej\nveci je spochybnená reálnosť dopravy tovaru od dodávateľov tovaru 1 až 5, t.j. účtovných prípadov, nie\nneexistencia vystavovaných účtovných dokladov.\n\nPodľa § 2 písm. a) Daňového poriadku v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie správou\ndaní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa\ntohto zákona alebo osobitných predpisov.\nPodľa § 71 ods. 1 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení pri každom dodaní tovaru a dodaní\nslužby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je\nplatiteľ povinný vyhotoviť faktúru.\nPodľa § 71 ods. 2 písm. a), b) d) až f) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení faktúra musí obsahovať\na) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo\nslužbu, a jeho identifikačné číslo pre daň,\nb) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo\nslužby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,\nd) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak\ntento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,\ne) dátum vyhotovenia faktúry,\nf) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.\n31. Žalobca vo vzťahu k svojim nárokom na odpočítanie DPH najmä poukázal na limity obozretnosti\npodnikateľa pri podnikaní tým, že „a teda ak boli založené legálne a ich činnosť je legálna ako taká,\nale nepodávajú daňové priznanie nie sú kontaktné, tak nie je vecou našej spoločnosti, aby takýto stav\nnaprávala, ale je vecou, napr. obchodného registra, ak tieto spoločnosti nezvolávajú valné zhromaždenia\na pod., a takisto je vecou príslušných daňových orgánov a orgánov činných v trestnom konaní aby\nsankcionovali takýto postup spoločnosti, ktoré nám predali tovar a následne o tomto predaji už prestali\nvykonávať akúkoľvek činnosť a takýto predaj nezaznamenali v účtovníctve, aby táto skutočnosť nebola\nvykladaná na náš úkor.“\n32. Avšak limity obozretnosti podnikateľa predovšetkým vymedzuje súkromné právo prostredníctvom\n- generálne stanovenej zodpovednosti štatutárnych orgánov (viď ustanovenia § 67b [spoločnosť v kríze],\n135a ods. 1 [odborná starostlivosť konateľa], § 194 ods. 5 [odborná starostlivosť člena predstavenstva\nakciovej spoločnosti] ako aj § 243a [odborná starostlivosť člena predstavenstva družstva] Obchodného\nzákonníka), resp.\n- zmluvne uloženej povinnosti určitú špeciálnu (obchodnú) činnosť vykonávať s odbornou starostlivosťou\n(napríklad ustanovenia § 553 [odborná starostlivosť skladovateľa] či § 551, § 552 alebo § 556 [odborná\nstarostlivosť zhotoviteľa diela]).\nPodľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení konatelia sú povinní vykonávať svoju\npôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.\nNajmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa\npredmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých\nprezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy\njej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len\nniektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.\n33. Hore uvedená ustanovenia, a pre preskúmavanú vec je irelevantné, že najmä pôsobí smerom\ndovnútra podnikateľa (viď § 135a ods. 2 v spojení s odsekom 5 ObZ), zaväzujú podnikateľa ako zmluvnú\nstranu v zdaniteľných obchodov na obozretný prístup k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych vzťahov,\nt.j.\n- povinnosť zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa\nzdaniteľného obchodu (najmä cez verejne prístupné obchodné a živnostenské či daňové registre,\nzoznamy dlžníkov, úpadcov alebo reštrukturalizovaných subjektov, a to aj historické údaje, alebo\nrelevantné mediálne správy), čo platí oveľa viac smerom k zahraničným obchodným partnerom,\n- so zohľadnením záujmov spoločnosti a súčasne všetkých jej spoločníkov.\nZ uvedeného potom vyplýva, že štatutárny orgán musí mať nielen dostatočné informácie o obsahu a\nrozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi ale aj zvažovať možné riziká z tohto\nobchodovania pre tento daňový subjekt vyplývajúcich v zmysle právnych predpisov, vrátane daňových.\n\n34. V súvislosti s uvedeným záväzkom obozretnosti podnikania musí Najvyšší súd upozorniť žalobcu na\npovinnosť štatutárneho orgánu, ktorý je vlastný jeho právnej forme, v zmysle § 135 ods. 1 Obchodného\nzákonníka okrem iného zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva postupom podľa požiadaviek a v\nmedziach zásad zakotvených v zákone č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve (ďalej na účely rozsudku len „zák.\nč. 431/2002 Z.z.“).\nNajvyšší súd vo svojej ustálenej judikatúre nazerá na účtovníctvo ako na významný evidenčný zdroj\ninformácií nielen spoločníkov (akcionárov) ale aj štatutárnych a dozorných orgánov o účtovných\nprípadoch (§ 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) t.j. aj o zdaniteľných obchodoch, ktorých vypovedacia správnosť\nje garantovaná pripojenými účtovnými dokladmi (§ 6 ods. 1 v spojení s § 10 zák. č. 431/2002 Z.z.)\ns charakterom preukázateľného (viď § 10 ods. 1 písm. f/ zák. č. 431/2002 Z.z. uvádzajúci okruh\nzodpovedných osôb) obsahu účtovného prípadu zachyteného v došlej faktúre vystavenej nie žalobcom\nale jeho dodávateľmi tovaru 1 alebo 2.\nPodľa § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení konatelia sú povinní zabezpečiť riadne\nvedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o\nzáležitostiach spoločnosti.\nPodľa § 8 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovníctvo účtovnej jednotky je správne, ak\núčtovná jednotka vedie účtovníctvo podľa tohto zákona a ostatných osobitných predpisov.\nPodľa § 10 ods. 1 písm. b) a f) zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovný doklad je preukázateľný\núčtovný záznam, ktorý musí obsahovať\nb) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov,\nf) podpisový záznam osoby (§ 32 ods. 3) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej jednotke a podpisový\nzáznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie.\n35. Medzi relevantné účtovné doklady Najvyšší súd radí aj faktúry, hoci tento pojem je v účtovníctve\nzaužívaný viac prevládajúcou praxou ako právnymi predpismi (legálna definícia sa vyskytuje iba v zák.\nč. 222/2004 Z.z.), jednoznačne do skupiny účtovných dokladov.\nAj z ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. nepochybne vyplýva, že účelom účtovania je prevod\núčtovných prípadov (taxatívne vymenovaných zákonodarcom pod písmenami a/ až h/ ustanovenia § 2\nods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) v účtovných knihách prostredníctvom vykonávania účtovných zápisov na\nzáklade účtovných dokladov (t.j. aj faktúr), a tieto účtovné zápisy musia v zmysle zásady správneho\núčtovania (§ 8 ods. 1 a 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) spĺňať hore uvedené náležitosti najmä pri uplatnení\nzásady verného a pravdivého obrazu (§ 7 ods. 1 a 2 zák. č. 431/2002 Z.z.).\nPodľa § 2 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení predmetom účtovníctva je účtovanie skutočností\no\na) stave a pohybe majetku,\nb) stave a pohybe záväzkov,\nc) rozdiele majetku a záväzkov,\nd) výnosoch,\ne) nákladoch,\nf) príjmoch,\ng) výdavkoch,\nh) výsledku hospodárenia účtovnej jednotky,\n(ďalej len \"účtovné prípady\").\nPodľa § 6 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné\nprípady účtovnými dokladmi ( § 10).\nPodľa § 7 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby\núčtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva,\na o finančnej situácii účtovnej jednotky.\n\nPodľa § 7 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení zobrazenie v účtovnej závierke je verné,\nak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými\nzásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité\núčtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej\nzávierke.\n36. Pre Najvyšší súd je nepochybné, že najmä podvojné účtovníctvo právnických osôb vytvára podklady\na s tým súvisiace údaje (výstupy) pre vyhotovenie daňového priznania na DPH. Z uvedeného preto\njednoznačne vyplýva, že osoba vykonávajúca zaúčtovanie účtovného prípadu na základe svojich\nodborných znalostí a erudovanosti má a musí vykonávať prvotnú kontrolu oprávnenosti vzniku práva\nna odpočítanie DPH v zmysle § 49 zák. č. 222/2004 Z.z., k čomu slúži pripojenie podpisu osoby\nzodpovednej za účtovný prípad (v prejednávanej veci dodávky tovaru ako zdaniteľné obchody). Táto\nosoba potom potvrdzuje na účtovný doklad svojim podpisom skutočnosť, o ktorej má hodnoverné\nvedomosti (napríklad tým, že bola osobne prítomná, alebo dostala informáciu od zodpovednej osoby, o\nktorej nemá pochybnosti), že tovar bol dodaný alebo služba bola poskytnutá.\nPrávo nie je bezmocné, pokiaľ osoba zodpovedná za zaúčtovanie účtovného prípadu nerešpektuje\ncitovaný zák. č. 431/2002 Z.z., nakoľko potom uvedeným postupom môže naplniť skutkovú podstatu\ntrestného činu (§ 259, resp. § 260 Trestného zákona).\nPodľa § 259 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v citovanom znení kto uvedie nepravdivé alebo hrubo\nskresľujúce údaje alebo zatají povinné údaje o závažných skutočnostiach vo výkaze, v hlásení, vo\nvstupných údajoch vkladaných do počítača alebo v iných podkladoch slúžiacich na\nc) kontrolu účtovníctva,\npotrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.\nPodľa § 260 Trestného zákona v citovanom znení kto sa z nedbanlivosti dopustí trestného činu\nskresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie konaním uvedeným v § 259 ods. 1 okrem\npísmena a) alebo b) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu (>500x266), potrestá sa odňatím slobody\naž na tri roky až osem rokov.\n37. Zo skutočností zistených v preskúmavanej veci (najmä str. 4 až 7 napadnutých rozhodnutí) aj pre\nNajvyšší súd vyplýva, že\n- dodávateľ tovaru 2 bol nekomunikujúcou spoločnosťou v čase vykonania daňovej kontroly,\n- dodávateľ tovaru 4 po podaní daňového priznania k DPH za II. štvrťrok 2011 bol napriek opakovaným\nvýzvam správcu dane nekontaktný; zásielky sa správcovi vrátili s poznámkou pošty „adresát neznámy“,\n- na adrese uvedenej na faktúrach dodávateľa tovaru 5 sa v priestoroch obchodnej pasáže nenachádzalo\nani označenie názvu tejto spoločnosti ani poštová schránka s jej obchodným menom; zásielka\nadresovaná konateľovi dodávateľa tovaru 5 pánovi M. B.H. sa vrátila späť správcovi dane s poznámkou\n„neprevzatá v odbernej lehote“,\n- dodávateľ tovaru 1 má dotknuté faktúry zaevidované v svojich knihách faktúr, sú zaúčtované, páni\nŠ. B. a E. H., ako pôvodní konatelia dodávateľa tovaru 1 vôbec nepostupovali v súlade s vyššie\nopísanými zásadami obozretnosti podnikania a samotná skutočnosť, že spoločnosť dodávateľa tovaru\n1 bola predaná do Rumunska (zo zistení Národnej ústredne Interpol vyplýva, že nový konateľ T. L. v\nRumunskom registri obyvateľstva neexistuje) nezbavuje konateľa jeho povinnosti obozretného výkonu\nfunkcie pred uplynutím premlčacej lehoty (§ 398 v spojení § 135a ods. 2 a nasl. ObZ.).\n38. Najvyšší súd sa oboznámil so závermi, ktoré vyplývajú z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,\navšak musí tiež zdôrazniť, že v spojených veciach Optigen (resp. Kittel) uvedený Súdny dvor konštatoval\nvo vzťahu ku karuselovým podvodom, že:\n„Plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani\nz pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou\nako takou a hospodársku činnosť v zmysle dotknutých článkov Šiestej smernice, ak spĺňajú objektívne\nkritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého\nplatiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo na prípadnú podvodnú\npovahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto\nreťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa\n\ndane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na\nvstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné\nplnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ\ndane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.“,\nt.j. že vnútorný postoj platiteľa k následkom svojho podnikania, ktorý sa vyznačuje nevedomou\nnedbanlivosťou, spôsobuje, že takýto platiteľ si svoje právo na odpočítanie DPH uplatniť nemôže.\n39. Pokiaľ žalobca ako daňový subjekt nie je spôsobilý preukázať naplnenie hore uvedených zákonných\npožiadaviek obozretného podnikania, a to je v prípade žalobcu ako daňového subjektu zo zistení\nžalovaného, ktoré boli správne potvrdené krajským súdom, pre Najvyšší súd preukázané, potom\npoukazovanie na veci Optigen (resp. Kittel) žalobcom nemá oporu v ich záveroch, lebo žalobca\nminimálne mal vedieť a tým aj hodnoverne preukázať, na základe akých reálnych činností bolo vykonané\ndodanie tovaru od dodávateľov tovaru 1 až 5 za podmienok vymedzených v § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004\nZ.z. a ako tento tovar nadobudol.\nUvedený právny názor Najvyššieho súdu nemôže zmeniť ani to tvrdenie žalobcu s poukazom na právne\nnázory vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf 1/2011, že predmetný tovar nakúpený od\ndodávateľov tovaru 1 až 5 odpredal žalobca ďalším subjektom, nakoľko predmetom preverovania práva\nna odpočítanie DPH uplatneného žalobcom za príslušné zdaňovacie obdobie nie je existencia dodaného\ntovaru, ale náležitosti zdaniteľného obchodu zachytené v došlých faktúrach.\n40. Na posledné odvolacie námietky, t.j.\n- že rozhodnutie o prerušení konania zo dňa 05.09.2013 je postihnuté viacerými vadami a\n- vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu príslušného správcu dane boli teda vydané dve protichodné\npísomnosti\nNajvyšší súd nemohol prihliadnuť, nakoľko nie sú pre preskúmavanú vec relevantné.\n41. Na základe vyššie uvedených právnych názorov Najvyšší súd sa stotožnil s procesným záverom\nkrajského súdu, že v preskúmavanej veci bolo potrebné žaloby zamietnuť.\nV.\n42. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté\nrozhodnutia majú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63\nDaňového poriadku. Uvedené rozhodnutia finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného\nskutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje\nso skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca\nnespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov.\nPočas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp.\nnedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu\nkomunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej\núnie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento\nrozsudok odkláňal.\n43. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedených\nprávnych názoroch (čl. 1 ods. 1 ústavy), pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa\nod nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek\n7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\nzjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti\nzjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a\nspol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai\nv. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu\npostupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156\nods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n\n44. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom\nkonaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k\nzáveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov\nnevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n45. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c\nods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24S/192/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}