{"guid": "156ef45a-d5b2-4135-9291-fcdfbdac8343:1c9054f8-73f8-4d56-99b8-d621584efbb0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2", "spisova_znacka": "2Tdo/39/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/39/2017 z 6. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 6. decembra 2017, sp. zn. 2Tdo/39/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2", "identifikacne_cislo": "5813010191", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Soňa Mesiarkinová", "sudca_id": 501, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-sona-mesiarkinova-501", "datum_vydania": "2017-12-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Sloboda a ľudská dôstojnosť"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 558/2018", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:dc06b15a-7f45-4e10-973a-4c12d8b2a4b3", "datum": "2019-02-07", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-392.odsek-1", "nazov": "§ 392 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-392.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-392"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-1", "nazov": "§ 189 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 189 ods. 2 písm. a) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 189 ods. 2 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-189.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-189"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-326.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 326 ods. 1 písm. b) TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-326.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-326"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. c) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. h) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-392", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-189", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-326", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c9054f8-73f8-4d56-99b8-d621584efbb0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Tdo/39/2017\n5813010191\n06. 12. 2017\nJUDr. Peter Paluda\nECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov\nJUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Františka Moznera na verejnom zasadnutí konanom dňa 6.\ndecembra 2017 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ing. Y. X. pre pokračovací zločin vydierania podľa\n§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Okresného súdu\nNámestovo zo dňa 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, a uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 9.\nnovembra 2016, sp. zn. 2To/50/2016, takto\nrozhodol:\nPodľa § 392 ods. 1 Tr. por. dovolanie obvineného Ing. Y. X. sa z a m i e t a.\nodôvodnenie:\nRozsudkom Okresného súdu Námestovo z 13. januára 2015, sp. zn. 6T/64/2013, bol obvinený Ing. Y. X.\npodľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Námestovo č. Pv 589/11\nzo dňa 20. júna 2013 pre skutky právne kvalifikované v bodoch 1./ a 2./ ako pokračovací zločin vydierania\npodľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. a v bodoch 1./, 2./, 3./ a 4./ ako pokračovací\nprečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom\nzáklade, že\nako riaditeľ Správy katastra O., na Správe katastra O. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4\nzákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov\n1./ od 28. marca 2011 minimálne do 9. januára 2012 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou\nspôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších\npredpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. P., P., v\nktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Z., poľnohospodárske družstvo, IČO: XX XXX XXX, ktoré\nboli na rozhodnutie pridelené JUDr. I. Y., nar. XX. H. XXXX, jeho nadriadenej, zamestnankyni Správy\nkatastra O., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto konania boli prerušené\nrozhodnutiami zo dňa 21. januára 2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné\nkonania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej\nvyriešenie je jedine v právomoci súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch\npod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo\nstrany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v\nznení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať\npríslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že JUDr.\nI. Y. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,\na tak konal s cieľom zaobstarať pre Z., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra,\nktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra\nnehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným\n\n2./ po tom, čo bola ku dňu 6. mája 2011 JUDr. I. Y. menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k\nnehnuteľnostiam Správy katastra O., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 6. mája 2011 zakázal\nvykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie\npracovnej disciplíny, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších\npredpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola\npovinná a\n3./ po tom, čo s JUDr. I. Y. bola dňa 12. augusta 2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne\na neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol\nodovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad,\nneprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto\nstav udržiaval minimálne do 30. augusta 2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy\nkatastra O.,\n4./ v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Z.,\npoľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená,\nzamestnankyňa Správy katastra O., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - Y. X., nar. X. K. XXXX,\npredmetný návrh dňa 30. októbra 2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 3.\nnovembra 2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho\nstavu, a dňa 9. januára 2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom\nkontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila\nsprávnosť postupu Y. X. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra\nnehnuteľností v prospech Z., poľnohospodárske družstvo,\na tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Z., poľnohospodárske družstvo úkon\nsprávy katastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra\nnehnuteľností a pre prípad nesplnenia pokynu jej dal do pozornosti § 60 ods. 1 písm. a), b), e), zákona\nč. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.\nKrajský súd v Žiline, rozhodujúc na podklade odvolania prokurátora proti tomuto rozsudku, uznesením\nz 15. júla 2015, sp. zn. 2To/42/2015, podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý\nrozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu\nprejednal a rozhodol.\nProti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Žiline podal obvinený dovolanie, ktoré bolo uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2015, sp. zn. 2 Tdo 88/2015, podľa § 382 písm.\nf) Tr. por. odmietnuté.\nNásledne bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, obvinený\nIng. Y. X. uznaný vinným v bodoch I., II. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2\npísm. a) [s poukazom na § 138 písm. b), g), h) Tr. zák.], písm. b) Tr. zák. [s poukazom na § 139 ods. 1\npísm. h) Tr. zák.] a v bodoch I., II., III., IV. z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že\nako riaditeľ Správy katastra O., na Správe katastra O. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4\nzákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov\nI. od 28. marca 2011 minimálne do 9. januára 2012 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou\nspôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších\npredpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. P., P., v\nktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Z., poľnohospodárske družstvo, IČO: XX XXX XXX, ktoré\nboli na rozhodnutie pridelené JUDr. I. Y., nar. XX. H. XXXX, jeho podriadenej, zamestnankyni Správy\nkatastra O., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto konania boli prerušené\nrozhodnutiami zo dňa 21. januára 2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné\nkonania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej\nvyriešenie je jedine v právomoci súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch\npod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo\nstrany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v\n\nznení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať\npríslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že JUDr.\nI. Y. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,\na tak konal s cieľom zaobstarať pre Z., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra,\nktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra\nnehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným\nII. po tom, čo bola ku dňu 6. mája 2011 JUDr. I. Y. menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k\nnehnuteľnostiam Správy katastra O., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 6. mája 2011 zakázal\nvykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie\npracovnej disciplíny t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 Zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších\npredpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola\npovinná a\nIII. po tom, čo s JUDr. I. Y. bola dňa 12. augusta 2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne\na neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol\nodovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad,\nneprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto\nstav udržiaval minimálne do 30. augusta 2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy\nkatastra O.,\nIV. v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Z.,\npoľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená,\nzamestnankyňa Správy katastra O., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - Y. X., nar. X. K. XXXX,\npredmetný návrh dňa 30. októbra 2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 3.\nnovembra 2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho\nstavu, a dňa 9. januára 2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom\nkontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila\nsprávnosť postupu Y. X. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra\nnehnuteľností v prospech Z., poľnohospodárske družstvo,\na tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Z., poľnohospodárske družstvo úkon správy\nkatastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný pokynu jej dal do pozornosti § 60 ods. 1 písm. a), b), e),\nzákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.\nPrvostupňový súd obvinenému uložil podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38\nods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4\n(štyri) roky.\nPodľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil\ndo ústavu na výkon testu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nKrajský súd v Žiline rozhodujúc o odvolaní obvineného Ing. Y. X. proti uvedenému rozsudku súdu prvého\nstupňa uznesením z 9. novembra 2016, sp. zn. 2To/50/2016, podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného\nako nedôvodné zamietol.\nProti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ako aj rozsudku Okresného súdu Námestovo podal\nobvinený Ing. Y. X. prostredníctvom obhajcu dňa 7. marca 2017 dovolanie z dôvodov uvedených v §\n371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por.\nNaplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. videl obvinený v tom, že v\npredmetnej trestnej veci došlo k prekročeniu právomoci odvolacieho súdu, čím mu bolo odňaté právo\nna to, aby rozhodovanie o skutku, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu, vychádzalo zo skutkových\nzistení ustálených na základe uplatnenia princípu voľného hodnotenia dôkazov. Aj napriek tomu, že v\nsamotnom uznesení krajského súdu je uvedené, že vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom\nrozsahu znovu prejednal a rozhodol, zo samotného obsahu tohto uznesenia vyplýval jasný pokyn uznať\nobvineného za vinného, a to bez potreby doplnenia dokazovania, čo aj okresný súd akceptoval a\n\nbez ďalšieho dokazovania rozhodol v rozpore so svojimi závermi, ku ktorým došiel na základe svojho\nprvotného, podrobného a nezávislého dokazovania. Podľa názoru obvineného odvolací súd nie je\noprávnený dávať súdu prvého stupňa pokyn na jeho odsúdenie vyslovením záväzného právneho názoru\no jeho vine (v tejto súvislosti obvinený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo 16. augusta 2012, sp. zn. 6 Tdo 27/2012, ako aj na R 57/1984).\nVo vzťahu k údajnému spáchaniu pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa\nje podľa názoru obvineného napadnutý rozsudok v tomto smere neodôvodnený, čo je zrejme možné\nvysvetliť tým, že okresný súd pôvodne na tom istom skutkovom základe obvineného v celom rozsahu\nspod obžaloby oslobodil, pričom k jeho odsúdeniu dospel zrejme len na základe vysloveného právneho\nnázoru krajského súdu, bez akejkoľvek zmeny ním zisteného skutkového stavu. Táto skutočnosť však\nnič nemení na tom, že obvinený má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, zvlášť v prípade, keď toto\nrozhodnutie smeruje k nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Obvinený sa voči takémuto rozsudku\nnemohol v odvolacom konaní riadne brániť, nakoľko nepoznal dôvody smerujúce k jeho odsúdeniu,\npričom rovnakou vadou trpí aj uznesenie odvolacieho súdu. O zneužitie právomoci verejného činiteľa\nby podľa jeho názoru v prejednávanom prípade išlo len vtedy, ak by obvinený vykonával právomoc,\nktorá patrila poškodenej. K tomuto však nedošlo, keďže obvinený len realizoval svoje povinnosti v\nzmysle zákona o štátnej službe a služobného a organizačného poriadku. Obvinený ako riaditeľ správy\nkatastra zodpovedal za konanie, nekonanie a nezákonný postup svojich podriadených (medzi nimi aj\npoškodenej), a teda bolo spravodlivé jeho očakávanie, že títo budú plniť jeho pokyny, ktoré udeľoval\nvýlučne v súlade s platnými právnymi predpismi.\nV prípade dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený poukázal na\npôvodný rozsudok prvostupňového súdu, v ktorom súd dospel k právnemu záveru, že pri skutkoch\nuvedených v bodoch 1./ a 2./ nebolo možné jeho konanie hodnotiť ako pokračovací zločin vydierania,\nnakoľko v tomto smere absentoval zákonný znak skutkovej podstaty tohto trestného činu, keďže konanie\nobvineného nemožno z právneho hľadiska vyhodnotiť ako hrozbu inej ťažkej ujmy. Poukázal aj na časť\npôvodného rozsudku, podľa ktorého konanie obvineného nemožno hodnotiť ako typovo najzávažnejší\nprípad porušenia práva, vzhľadom k čomu nebol dôvod postihnúť ho najkrajnejším prostriedkom represiou trestného práva, ktoré je možné použiť iba ako prostriedok ultima ratio (zásada subsidiarity\ntrestnej represie). Rozsudok súdu prvého stupňa, vydaný na základe a v dôsledku viazanosti záväznými\npokynmi odvolacieho súdu (napr. „Za súčasnej dôkaznej situácie sa javí vyvodenie trestnoprávnej\nzodpovednosti voči obvinenému za opodstatnené“, „dôkazná situácia je logickým predpokladom pre iný\nprávny záver, aký vyvodil prvostupňový súd o vine obvineného“ a iné) a týmto dovolaním napadnuté\nuznesenie odvolacieho súdu sú teda založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a\nna nesprávnom použití viacerých hmotnoprávnych ustanovení.\nObvinený v celom priebehu konania, ako aj v podanom dovolaní namietal, že jeho konanie nebolo\nobjektívne spôsobilé vyvolať u poškodenej obavy o stratu zamestnania, nakoľko obvinený z pozície\nriaditeľa nemal žiaden vplyv a dosah na trvanie a existenciu jej štátnozamestnaneckého pomeru.\nAko to vyplýva zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku, jeho konanie malo spočívať len v tom,\nže poškodenej uviedol svoj názor na to, že nesplnenie jeho úlohy bude považovať za závažné\nporušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že obvinený reálne vyvíjal snahu\no ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru poškodenej, pričom dôležitým v tejto súvislosti bolo, že\nobvinený bol oprávnený iniciovať disciplinárne konania voči poškodenej a táto nemohla s určitosťou\npredvídať výsledok jeho iniciatívy. Dopustiť sa trestného činu vydierania možno iba protiprávnym\nkonaním, pričom iniciovanie disciplinárneho konania zo strany obvineného voči poškodenej je konaním\nzákonným (keďže obvinený ako pracovník poverený riadením bol oprávnený dať podnet na disciplinárne\nkonanie voči poškodenej). Samotná poškodená si musela byť vedomá, že pokyny a názor obvineného\nna ich nesplnenie nemá vplyv na trvanie jej služobného pomeru (vzhľadom na skutočnosť, že má\nvysokoškolské právnické vzdelanie), o čom svedčí aj skutočnosť, že napriek pokynom obvineného a\nnapriek snahe o ukončenie jej služobného pomeru, táto bola služobným úradom menovaná do funkcie\nvedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra O.. Poškodená by sa mohla obávať\nstraty zamestnania alebo iného disciplinárneho postihu iba vtedy, ak by skutočne porušila pracovnú\ndisciplínu. Názor obvineného na to, čo je alebo nie je porušením pracovnej disciplíny preto nemohol\nu poškodenej objektívne vyvolať hrozbu straty zamestnania, a z tohto dôvodu jeho konanie nemožno\npovažovať za hrozbu inej ťažkej ujmy v zmysle Trestného zákona.\n\nObvinený ďalej poukázal na to, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení a následne aj\nprvostupňový súd založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení skutku, pričom odvolací\nsúd v tejto časti svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Pokiaľ súd prvého stupňa pôvodne v zrušenom\nrozsudku odkázal na zásadu subsidiarity trestnej represie, konal podľa názoru obvineného správne a\nnásledné rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého aplikácia tejto zásady nezodpovedá základným\nzásadám trestného konania, nie je náležite odôvodnené a obvinený ho považuje za nesprávne\n(odvolávajúc sa na nález ústavného súdu zo 14. decembra 2011, sp. zn. I. ÚS 316/2011).\nObvinený sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, uvedeným v pôvodnom\noslobodzujúcom rozsudku, podľa ktorého jeho konanie nemožno hodnotiť ako konanie v úmysle\nzadovážiť inému neoprávnený prospech. Konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach neposkytli odpoveď\nna to, aký prospech by malo mať poľnohospodárske družstvo Z. z údajného protiprávneho konania\nobvineného, a to aj s poukazom na skutočnosť, že toto družstvo nemalo v konkrétnych vkladových\nkonaniach, ani vykonaním namietaného záznamu nič nadobudnúť. Rozhodnutia správy katastra, ktorými\nby boli povolené vklady vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, by boli v neprospech Z.,\npoľnohospodárskeho družstva ako predávajúceho, a z tohto dôvodu nie je možné z právneho hľadiska\nhodnotiť predmetný vklad vlastníckeho práva v prospech tohto družstva, ale v prospech tretích osôb. Na\nprevod vlastníckeho práva sa v zmysle predpisov súkromného práva vyžaduje aj právny dôvod, ktorým je\ntitul nadobudnutia vlastníckeho práva. Protiprávny vklad by mohol byť vykonaný len bez existencie tohto\ntitulu, čo sa však v predmetnom prípade nestalo, keďže tu tituly na prevod existovali a to mimo dispozície\nobvineného. O nelegálnosti uvedených vkladov vlastníckeho práva nikdy nebolo rozhodnuté a z tohto\ndôvodu sú nesprávne aj tvrdenia o pochybnostiach ohľadom vlastníckeho práva poľnohospodárskeho\ndružstva Z., ktorými argumentuje krajský súd. Jediný cieľ, ktorý obvinený svojim konaním sledoval (a\nktorý zo svojej úradnej povinnosti mal zodpovednosť zabezpečiť), bolo odstránenie protiprávneho stavu\nspočívajúceho v nesprávnom a nezákonnom konaní - prerušení už niekoľko rokov trvajúcich vkladových\nkonaní pre reštitučné konania, predmetom ktorých však nebolo vyriešenie otázky vlastníckeho práva\nk dotknutým pozemkom. V skutkoch uvedených pod bodmi II. a III. prvostupňového rozsudku podľa\nnázoru obvineného celkom zjavne absentuje popis jeho úmyslu konať protiprávne za účelom dosiahnutia\nprospechu pre iného, a v skutku uvedenom pod bodom IV. tohto rozsudku sa dokonca ani nejednalo\no konanie týkajúce sa povolenia vkladu, išlo len o vykonanie záznamu (nezapísaného v zákonom\nstanovenej lehote), ktorý nemá konštitutívny charakter, ale len deklaruje existujúci stav. Vzhľadom na\nuvedené sú podľa obvineného napadnuté rozhodnutia oboch súdov založené na nesprávnej aplikácii\na výklade hmotnoprávnych ustanovení súvisiacich s právnymi následkami úkonov správnych orgánov\nna úseku katastra nehnuteľností, a potom aj zistený skutok je nesprávne posúdený v zmysle Trestného\nzákona.\nV ďalšej časti svojho dovolania poukázal na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej\nslužbe, podľa ktorého vedúci štátny zamestnanec môže určovať a ukladať podriadenému štátnemu\nzamestnancovi úlohy na vykonávanie štátnej služby a dávať mu na tento účel pokyny; na čl. 10 ods.\n1 Organizačného poriadku Katastrálneho úradu v Žiline, podľa ktorého riaditeľ správy katastra riadi\na koordinuje činnosť správy katastra a pracoviska správy katastra, ak je zriadené a zodpovedá za\nvýkon štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností; a na v tom čase platný a účinný Služobný\nporiadok ministerstva spravodlivosti zverejnený pod č. 14/2011, z ktorého vyplývajú povinnosti štátneho\nzamestnanca, ako aj vedúceho štátneho zamestnanca (pričom katastrálny zákon nevylučuje použitie\ntýchto ustanovení). Z citovaných ustanovení vyplýva, že obvinený mal právo dávať poškodenej pokyny,\nkeďže bol jej nadriadeným - vedúcim štátnym zamestnancom a nebránila tomu ani skutočnosť,\nže nebol oprávnený rozhodovať o návrhoch na vklad a zo žiadneho zákonného ustanovenia mu\nexplicitne nevyplývalo oprávnenie udeľovať pokyny vo vkladových konaniach. Žiadosť poškodenej o\nudelenie pokynu od obvineného, ako má vo veci rozhodnúť, možno podľa neho vykladať aj ako súhlas\npoškodeného v zmysle § 29 Tr. zák., keďže obvinená súhlasila s tým, aby jej dal vedúci zamestnanec\nkonkrétny pokyn, ako rozhodnúť. Až do tohto súhlasu (resp. žiadosti poškodenej) jej obvinený odmietol\ndať akýkoľvek pokyn, pretože jej nechcel zasahovať do rozhodovania. Pokiaľ by súdy nekriticky prijali\nzávery Úradu geodézie, kartografie a katastra uvedené v protokole o vykonanej kontrole (aj keď v danej\nveci nimi nie sú viazané), dospelo by to v krajnom prípade k tomu, že v zákone o štátnej službe alebo\nv katastrálnom zákone by museli byť explicitne uvedené všetky druhy pokynov, ktoré môže vedúci\nzamestnanec dávať podriadeným zamestnancom; v opačnom prípade by vždy konal nezákonne a jeho\nriadiaca pôsobnosť by sa stala len obsolentným oprávnením bez možnosti jej realizácie.\n\nNaplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. videl obvinený tiež v tom,\nže konajúce súdy postavili svoje tvrdenie o nezákonnosti jeho pokynov sčasti na tom, že obvinený\nnemal na ich udelenie zákonné oprávnenie, ako aj na tom, že postup poškodenej bol v predmetných\nvkladových konaniach správny. Súdy však pri svojom rozhodovaní nezohľadnili skutočnosť, že\npoškodená síce prerušila dotknuté vkladové konania do vyriešenia predbežnej otázky (právoplatného\nskončenia reštitučných konaní), avšak predbežná otázka v danom prípade vôbec neexistovala. Samotná\npoškodená tak vydala nezákonné rozhodnutia o prerušení niekoľko rokov trvajúcich vkladových konaní\npre neexistujúce reštitučné konania, čo mal potvrdiť svedok Ing. J.. Z tohto dôvodu mal súd tento\nskutkový stav vyhodnotiť tak, že vkladové konania neboli právne účinne prerušené. Poškodená teda\nsama zneužila svoju právomoc a preto bol obvinený ako jej nadriadený povinný požadovať od nej\nodstránenie tohto protiprávneho stavu, čo konajúcemu súdu zakladalo povinnosť aplikovať na jeho\nkonanie ustanovenie § 28 ods. 1 Tr. zák.\nObvinený tiež načrtol otázku, či vôbec bolo možné uznať ho vinným z trestných činov vydierania a\nzneužívania právomoci verejného činiteľa, ak od poškodenej požadoval, aby v predmetných konaniach\nzačala postupovať v súlade so zákonom a konala, keďže predmetné vkladové konania trvali namiesto\n30 dní už viac ako 5 rokov, poškodená v nich vydala nezákonné rozhodnutia (s odvolaním sa\nna nejestvujúce reštitučné konania), nerešpektujúc pritom skutočnosť, že reštitučné konania boli na\npríslušnom úrade skončené. Paradoxne, za tento protiprávny stav, ktorý sa obvinený ako vedúci štátny\nzamestnanec snažil napraviť, bol sám napadnutým rozsudkom odsúdený.\nPoukázal tiež na skutočnosť, že poškodenú nenútil k niečomu, čo od nej nebol oprávnený požadovať a\nrovnako ju nenútil neprimeranými prostriedkami (keďže dávanie pokynu podriadenému umožňuje § 11\nzákona o štátnej službe). Obvinený len jediný krát vyslovene uviedol poškodenej, ako má rozhodnúť,\na to na jej opakovanú výslovnú žiadosť, preto nemožno hovoriť o protiprávnosti jeho konania a ani\no závažnosti konania v intenzite vyžadovanej § 10 ods. 2 Tr. zák. pre kvalifikáciu jeho konania ako\ntrestného činu.\nRovnako aj trvanie časového obdobia, v ktorom sa mal obvinený údajného protiprávneho konania\ndopúšťať (od 28. marca 2011 do 9. januára 2012) nie je v napadnutom rozsudku odôvodnené, hoci práve\ntento čas je jedným z osobitných kvalifikačných pojmov zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. a)\nTr. zák. v spojení s § 138 písm. b) Tr. zák., a z tohto dôvodu obvinený nesúhlasí ani s touto právnou\nkvalifikáciou jeho údajného protiprávneho konania.\nZáverom obvinený namietol samotnú kvalifikáciu skutku obvineného v bode I. prvostupňového rozsudku\nako prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, keďže nemal právomoc rozhodovať na úseku\nvkladového konania (na rozdiel od poškodenej). Z tohto dôvodu nemohol voči poškodenej vystupovať\nako verejný činiteľ na úseku vkladového konania a teda ani na tomto úseku zneužiť (resp. prekročiť)\nsvoju právomoc. Rovnako je prvostupňové rozhodnutie založené aj na nesprávnom posúdení priameho\númyslu obvineného, keďže tento bol úprimne presvedčený o oprávnenosti svojho konania a právnom\nnároku družstva. Pokiaľ zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci\nverejného činiteľa je zadováženie neoprávneného prospechu sebe alebo inému a súd uviedol, že úmysel\nmal obvinený iba vo vzťahu k oprávnenému prospechu, tak právne posúdenie zisteného skutku je\nchybné a tým zakladá naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.\nNa základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil, že\nrozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, a uznesením Krajského\nsúdu v Žiline z 9. novembra 2011, sp. zn. 2To/50/2016, a v konaní, ktoré im predchádzalo, bol porušený\nzákon v ustanoveniach § 2 ods. 9 Tr. por. § 34 Tr. por. § 44 Tr. por., § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v\nspojení s § 138 písm. b), g), h), § 189 ods. 2 písm. b) v spojení s § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák., § 326 ods.\n1 písm. b) Tr. zák. a § 14 Tr. zák. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok\nOkresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, spolu s uznesením Krajského súdu\nv Žiline z 9. novembra 2011, sp. zn. 2To/50/2016, a prikázal Okresnému súdu Námestovo, aby vec v\npotrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.\nK dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podaním zo dňa 28.\njúla 2017. Vo svojom vyjadrení vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa prekročenia právomoci\nodvolacieho súdu prokurátor uviedol, že odvolací súd nikde vo svojom uznesení nepoužil formuláciu,\n\nktorú by bolo možné považovať za pokyn na odsúdenie obvineného. Text odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu nevybočuje z hraníc prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu v zmysle § 317 ods. 1\nTr. por. a obsahovo zodpovedá § 176 ods. 2 Tr. por. V danom prípade odvolací súd nebol v zmysle\n§ 322 ods. 4 písm. a) Tr. por. oprávnený vo veci sám rozhodnúť. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní\nprokurátora, ktorého obsahom bola pomerne podrobná polemika s právnymi závermi okresného súdu.\nVzhľadom na to, že išlo o relevantné námietky, bol povinný sa s nimi náležite vysporiadať, bez ohľadu na\nto, či jeho závery obvinenému prospeli alebo nie. Ak v rámci tohto odvolací súd dôsledne vytkol chyby v\nhodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru prvostupňový súd dopustil (najmä nelogickosť záverov\na opomenutie viacerých, pre rozhodnutie veci dôležitých okolností), iba si tým plnil svoju zákonnú\npovinnosť. Opačný postup by znamenal arbitrárnosť odvolacieho rozhodnutia a paradoxne aj porušenie\npráva obvineného na obhajobu, pretože ani obvinený by sa v dostatočnom rozsahu nedozvedel, prečo\nbolo jeho oslobodenie spod obžaloby zrušené a nemohol by tak účelne uplatňovať svoje práva uvedené\nv § 34 ods. 1 Tr. por. Podľa názoru prokurátora, pokiaľ odvolací súd vyslovene neuvedie, že žiadne ďalšie\ndokazovanie v danej veci nie je potrebné, v následnom konaní na prvostupňovom súde je prokurátorovi\na obvinenému daná možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 15. apríla\n2016 vyplýva, že táto možnosť stranám konania daná bola, pričom obvinený navrhol iba bezprostredný\nvýsluch svedka Ing. J. ku skutočnostiam, či k 21. januáru 2011 boli na pozemkovom úrade listiny\nodôvodňujúce prerušenie katastrálnych konaní sp. zn. V1033/07 a V1999/2006. Tento návrh bol súdom\nlogicky zamietnutý, pretože ak chcel obvinený preukázať dané skutočnosti, mal navrhnúť vyžiadanie si\nlistinných dôkazov od príslušného úradu (tieto však už boli založené v súdnom spise). Iné relevantné\nnávrhy na doplnenie dokazovania obvinený nemal.\nK argumentom obvineného týkajúcim sa absencie hrozby inej ťažkej ujmy prokurátor uviedol, že tieto\nboli dostatočným spôsobom vyvrátené na str. 15 napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. Judikatúra\npovažuje za inú ťažkú ujmu vo vzťahu k trestnému činu vydierania už ujmu smerujúcu voči cti a dobrému\nmenu poškodeného a z toho vyplýva, že nedobrovoľnú stratu štátnozamestnaneckého pomeru možno\npovažovať za inú ťažkú ujmu (keďže právo občanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a\niným verejným funkciám je chránené aj ústavou). Prokurátor sa stotožnil s odvolacím súdom aj v tom,\nže obavy poškodenej boli plne opodstatnené, keďže obvinený sa preukázateľne pokúšal dosiahnuť u\nslužobného úradu jej prepustenie a dokonca jej svojvoľne bránil vo výkone jej funkcie.\nVo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa neaplikovania princípu ultima ratio prokurátor uviedol,\nže spôsob, akým sa súdy oboch stupňov vysporiadali s otázkou princípu ultima ratio je plne postačujúci\na zrozumiteľný, čo sa odrazilo aj v tom, že obvinený už túto skutočnosť v odvolaní nenamietal. V tejto\nsúvislosti prokurátor poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 96, ročník 2014. Skutok, pre\nktorý bol obvinený uznaný za vinného, neobsahuje podľa názoru prokurátora skutočnosti, o ktoré by\nbolo možné oprieť úvahy o subsidiarite trestnej represie.\nRovnako tak podľa prokurátora neobstoja ani námietky obvineného o tom, že jeho konanie nemožno\nhodnotiť ako konanie v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech. Je zrejmé, že vyhovenie návrhu\nna povolenie vkladu prináša prospech konkrétnym účastníkom konania a niet pochýb o tom, že obvinený\ntento cieľ svojim konaním sledoval. Obvinený zároveň vedel, že v predmetných vkladových konaniach\nboli v predchádzajúcom období vydané rozhodnutia tak o povolení vkladu, ako aj o jeho zamietnutí,\npričom všetky tieto rozhodnutia boli v časti zrušené Katastrálnym úradom v Žiline na základe protestu\nprokurátora, a v časti zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline na základe žaloby účastníkov;\nrovnaké prípady sa pritom vyskytli aj v iných konaniach týkajúcich sa sporných nehnuteľností. Išlo o\npretrvávajúci problém Správy katastra O., čo muselo byť známe aj obvinenému a za daných okolností\npoškodená rozhodla jediným spôsobom, ktorý jej zákon umožňoval. V tejto súvislosti sa prokurátor v\nplnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, uvedenými na str. 13 16 a str. 17 - 19 napadnutého uznesenia.\nV súvislosti s námietkami obvineného týkajúcimi sa skutočnosti, že poškodená ho sama požiadala o\nstanovisko ako rozhodnúť, prokurátor poukázal na to, že obvinený uviedol len zlomok faktov, ktoré sa\nmu hodili, ignorujúc všetky dokázané skutočnosti ako celok. Obvinený mal v čase spáchania skutku\ndlhoročné skúsenosti s výkonom vedúcich funkcií v štátnej správe a z tohto dôvodu je prakticky nemožné,\naby nemal základné vedomosti o rozsahu svojich oprávnení, viazanosti súdnymi rozhodnutiami a\nrozhodnutiami nadriadených orgánov o potrebe dodržiavať zásadu nestrannosti a pod. V konaní pritom\n\nnebol produkovaný žiaden dôkaz oslabujúci záver o konaní obvineného v priamom úmysle a samotné\nskutkové okolnosti tento záver vylučujú.\nNa základe uvedeného prokurátor záverom skonštatoval, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.\nc) Tr. por. v predmetnej veci naplnený nebol, keďže obvinenému nebola odňatá možnosť konať pred\nsúdom, a rovnako tak nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.,\nkeďže všetky v dovolaní namietané skutočnosti sú zahrnuté do opisu skutku, teda obvinený sa domáha\nrevízie zisteného skutku, čo však vecne stojí\nmimo tohto dovolacieho dôvodu. V kontexte uvedených skutočností prokurátor navrhol, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol, a v prípade\nprerokovania veci na verejnom zasadnutí dovolanie podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil\nvec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou\npodľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por., prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je prípustné (§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.), v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1\nTr. por., po tom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie),\no ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.) a v ktorom namietal aj v dovolaní uplatnené okolnosti\n(§ 371 ods. 4 Tr. por.), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Tr. por. a s uvedením dôvodu\ndovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.\nZároveň však najvyšší súd zistil, že dôvody dovolania subsumované obvineným pod dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 pís. i) Tr. por. spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa mal a mohol mimoriadne\nznížiť trest obvinenému a neurobil tak, zodpovedajú správne dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. h) Tr. por. a preto ich pod tento dovolací dôvod podradil.\nNezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania podľa § 382 Tr. por. najvyšší súd viazaný jeho dôvodmi (§\n385 ods. 1 Tr. por.) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,\nproti ktorým bolo dovolanie podané, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo,\na dospel k záveru, že obvineným uvádzané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Tr. por.\nv posudzovanej veci nie sú preukázané (§ 392 Tr. por.).\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.:\nK obvineným tvrdenému naplneniu tohto dovolacieho dôvodu najvyšší súd uvádza, že nesprávnym\nprávnym posúdením zisteného skutku v zmysle § 371 ods.1 písm. i) Tr. por. sa rozumie nesprávne právne\nposúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Podstatou\nsprávneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom\nrozhodnutí súdu v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu niektorého z\ntrestných činov upravenú v Trestnom zákone, pričom len nesprávna subsumpcia je spôsobilá naplniť\nuvedený dovolací dôvod.\nAko tiež vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.\npor. konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až l) Tr.\npor., resp. aj § 374 ods. 3 Tr. por. ustanovuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti\nprávoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej je určené na nápravu výslovne uvedených procesných\na hmotnoprávnych chýb. Dovolanie preto nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení,\nktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je\ndaný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku\nalebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Touto formuláciou zákon vyjadruje, že\ndovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú\nv právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Poukazovanie na\nnesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov\nsúdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (R 57/2007).\nDovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových\nzistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani\npoukaz na to, že vykonaným dokazovaní nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného\nčinu. To totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nemožno\n\nskúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je\nnapokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.\ni) Tr. por. potom môže byť\nuž len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej\nsúdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nemožno\nakokoľvek dopĺňať a meniť (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. 3/2011).\nNesprávne právne posúdenie skutku ako jeden z dovolacích dôvodov sa vyskytuje predovšetkým v\npopise skutku premietnutého do jeho následného právneho posúdenia - právnej kvalifikácie uvedenej v\ndovolaním napadnutým výrokom konkrétneho rozhodnutia. V praxi najčastejšie ide o prípady, ak určitý\nskutok bude napĺňať znaky inej skutkovej podstaty trestného činu, než ako je uvedené v napadnutom\nrozhodnutí, prípadne daný skutok nebude napĺňať vôbec znaky žiadnej zo skutkových podstát trestného\nčinu.\nZ podaného dovolania vo vzťahu k uvádzanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.\npor. je zrejmé, že obvinený i napriek tvrdeniu nesprávneho právneho posúdenia skutku, napáda vlastne\nzistený skutkový stav. Podstatou jeho dovolacej argumentácie totiž je, že poškodenú Y. k vykonaniu\nvkladu do katastra nehnuteľností nenútil a rozhodne nie opakovane, nevyhrážal sa jej inou ťažkou ujmou\na nebol preukázaný z jeho strany priamy ani eventuálny úmysel ako znak subjektívnej stránky trestného\nčinu. Tiež nebol preukázaný z jeho strany úmysel zadovážiť inému subjektu neoprávnený prospech,\nako znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Sekundárnym\nnásledkom uvedených chýb má byť potom následne nesprávna právna kvalifikácia, teda nesprávne\nkonštatovanie, že sa jedná o trestný čin.\nSúd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí skutky ustálil v tom základnom rámci, že obvinený sa\nbez zákonného oprávnenia v niektorých prípadoch pod hrozbou reálnej straty zamestnania opakovane\nukladal poškodenej Y. pokyny vydať príslušné rozhodnutia, pričom z pokynov bolo zrejmé, že poškodená\nmala povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, s cieľom zaobstarať pre L. Z.\nrozhodnutia, ktorými by bol protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva, poškodenej neoprávnene\nzakázal vykonávať funkciu vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra O. s\ntým, že v opačnom prípade jej hrozil reálnou stratou zamestnania, bránil jej vo vykonávaní práce\nneodovzdaním kľúčov od zamestnania a zablokovaním prístupu do počítača a napokon, že vyzval\npoškodenú Y. X. o prehodnotenie jej predchádzajúceho postupu, v tom smere, aby v rozpore so zákonom\nuskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností v prospech L. Z..\nSúdy oboch stupňov teda mali jednoznačne za skutkovo preukázané, že obvinený opakovane a pod\nhrozbou reálnej straty zamestnania ako inej ťažkej ujmy po dlhší čas nútil poškodenú Y., aby vykonala\nzápis do katastra nehnuteľností a v úmysle zadovážiť prospech L. Z. prekročil svoju právomoc, pričom\nkonaní sa dopustil s úmyslom, aby bolo v rozpore so zákonom rozhodnuté o zápise majetkových práv\ndo katastra nehnuteľností.\nTakto zisteným skutkovým stavom v jeho základnom rámci je najvyšší súd viazaný a nie je oprávnený\nho preskúmavať ani meniť (§ 371 ods. 1, písm. i) veta za bodkočiarkou Tr. por.).\nV tejto súvislosti, z hľadiska viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom, je potrebné podrobnejšie\nsa zmieniť o definícii pojmu „skutok“. Terminus technicus „skutok“ nie je vyčerpávajúco definovaný ani v\nTrestnom zákone, ani v Trestnom poriadku, pričom vymedzenie bolo ponechané tak teórii, ako i súdnej\npraxi. Vo všeobecnom význame je pod pojmom skutok možné rozumieť určitú udalosť vo vonkajšom\nsvete, spočívajúcu v konaní fyzickej osoby. Nie každý skutok je trestným činom, avšak na druhej strane\nkaždý trestný čin je zároveň skutkom. Skutkom je preto súhrn opísaných okolností a nie ich právne\nposúdenie. Na to potom nadväzuje termín „jednota skutku“ ako hmotnoprávny pojem a termín „totožnosť\nskutku“ ako pojem procesnoprávny.\nV danom prípade teda súhrn opísaných okolností v rozhodnutiach oboch súdov že obvinený opakovane\na pod hrozbou reálnej straty zamestnania ako inej ťažkej ujmy po dlhší čas nútil poškodenú Y., aby\nvykonala zápis do katastra nehnuteľností a v úmysle zadovážiť prospech L. Z. prekročil svoju právomoc,\npričom konaní sa dopustil s úmyslom, aby bolo v rozpore so zákonom rozhodnuté o zápise majetkových\n\npráv do katastra nehnuteľností - tvorí skutok a takto zisteným skutkom je najvyšší súd, ako súd dovolací,\nviazaný.\nAk by najvyšší súd na základe podaného dovolania skúmal, či bola v napadnutom konaní vykonaným\ndokazovaním preukázaná subjektívna stránka trestného činu (úmysel), jednalo by sa o revíziu\nskutkových zistení súdov oboch stupňov, čo nemôže byť predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i) Tr. por. Subjektívna stránka trestného činu totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k\nspáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. ako sa\nnavonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne\nposúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ale nikdy samotné skutkové zistenia,\nktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akýmkoľvek spôsobom dopĺňať a meniť (pozri rozhodnutie NS\nSR č. R 3/2011). Zároveň je v tejto súvislosti pripomenúť i to, že nesprávnosť právnych úvah v dovolaním\nnapadnutých rozhodnutiach nie je dôvodom na konštatovanie splnenia dovolacieho dôvodu uvedeného\nv § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ak skutková veta výroku o vine zodpovedá podľa hodnotenia dovolacieho\nsúdu použitej právnej kvalifikácii (pozri rozhodnutie NS SR č. R 49/2013).\nAko už bolo vyššie uvedené, obvinený v tejto súvislosti namietal predovšetkým absenciu úmyslu vo\nvzťahu k spáchaným trestným činom, frekvenciu deliktného konania či absenciu hrozby inou ťažkou\nujmou a absenciu konania spočívajúceho v prekročení právomoci. I keď ním uvádzané okolnosti môžu\nmať sekundárne vplyv na právnu kvalifikáciu, primárne však ide o otázky skutkové, ktorých správnosť\nzistenia nie je oprávnený najvyšší súd v tomto prípade posudzovať. Toto konštatovanie sa rovnako\nvzťahuje i na tvrdenie obvineného, že jeho konanie bolo možné aplikovať pod ustanovenie § 28 Tr. zák.\n- teda posúdiť ho ako výkon práva a povinnosti. V skutku tak ako bol súdmi zistený sa jednoznačne\nkonštatuje, že obvinený svoje oprávnenia „prekročil“ a preto skúmanie či to tak bolo, by znamenalo\nskúmanie správnosti a úplnosti zisteného skutku, čo dovolací súd nemôže.\nVo vzťahu k tvrdeniu obvineného, že žiadosť poškodenej o pokyn, ako má rozhodnúť, je možné\npovažovať za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť vo forme súhlasu poškodeného podľa § 29 Tr. zák.\nmusí najvyšší súd uviesť, že tu ide zo strany obvineného o nepochopenie zmyslu tohto inštitútu. Súhlas\npoškodeného v zmysle zásady volenti non fit iniuria ospravedlňuje čin, ktorý by bol za iných okolností\nčinom protiprávnym. Súhlas poškodeného má totiž zvyčajne charakter právneho úkonu (väčšinou\ndvojstranného, nie je však vylúčený ani jednostranný), z ktorého musí vyplývať vyjadrenie súhlasu\npoškodeného s určitým budúcim dejom, samozrejme za splnenia aj iných okolností. V danom prípade\nvšak poškodená v stave „bezradnosti“, pri rezervovanosti svojej skutočnej vôle, požiadala obvineného\no pokyn ako má konať a nevyjadrila žiadnym spôsobom súhlas s budúcim dejom.\nAk teda obvinený poukazuje na nesprávne zistený skutkový stav, musí najvyšší súd uviesť, že namietať\nnesprávne zistený skutkový stav a pochybenia s tým spojené, môže v dovolaní účinne len minister\nspravodlivosti (§ 371 ods.3 Tr. por.). Na podanie dovolania v tomto smere môže dať obvinený ministrovi\nspravodlivosti podnet.\nK odvolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.:\nNaplnenie tohto odvolacieho dôvodu vidí obvinený predovšetkým v tom, že odvolací súd v prvom\n(zrušujúcom) uznesení úplne odňal súdu prvého stupňa priestor pre hodnotenie dôkazov podľa\nvlastného uváženia a absolútne preurčil, ako má vo veci samej rozhodnúť. Poukázal na to, že odvolací\nsúd dal súdu prvého stupňa pokyn, k akým záverom má pri hodnotení jednotlivých dôkazov prísť.\nOdvolací súd riadne tiež nezdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým odmietol aplikáciu zásady ultima ratio\nv danom prípade, čím mal porušiť právo obvineného na obhajobu. Rovnako vidí obvinený porušenie\nsvojho práva na obhajobu postupom súdu prvého stupňa, ktorý odmietol vykonať ním navrhovaný\nvýsluch svedka Ing. J.. Tiež nesprávnym vyhodnotením právnych účinkov rozhodnutí a úkonov vtedajšej\nsprávy katastra zo strany oboch súdov malo prísť k porušeniu práva obvineného na obhajobu.\nAko vyplýva i z judikatúry najvyššieho súdu, odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní môže súdu prvého\nstupňa vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k\nakým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani to aké celkové skutkové zistenia má\nurobiť. Je oprávnený iba na to, dať súdu prvého stupňa záväzné pokyny znovu vykonať dôkazy alebo\nvykonať nové dôkazy (uznesenie NS SR sp. zn.: 6Tdo/27/2012). Zároveň je však potrebné tejto súvislosti\n\npoukázať na špecifickú situáciu v prípade, ak súd prvého stupňa po riadne a v potrebnom rozsahu\nvykonanom dokazovaní obvineného spod obžaloby oslobodí z dôvodu, že skutok nepovažuje za trestný\nčin. V danom prípade potom ak odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa nesúhlasí, nemôže sám\ns poukazom na ustanovenie § 322 ods. 4 písm. a) Tr. por. uznať obžalovaného za vinného, ak sa\ndomnieva že skutkom boli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak\nteda voči vykonanému rozsahu dokazovania nemá výhrady, výhrady však smerujú výlučne len proti\nprávnej kvalifikácii, môže odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviesť súdu prvého stupňa, v\nčom vidí pri právnych úvahách súdu prvého stupňa pochybenia, nesmie však výslovne a bez možnosti\nprípadného odchýlenia záväzne nariadiť, ako má súd prvého stupňa rozhodnúť. V danej situácii navyše\nnie je potrebné súdu prvého stupňa väčšinou nariadiť doplnenie dokazovania, prípadne zopakovanie už\nvykonaných dôkazov, súdu prvého stupňa nemá však byť odňatý voľný priestor na prípadné doplnenie\nči zopakovanie dokazovania.\nV uvedenom prípade odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 2To/42/2015 zo dňa 15. júla 2015 síce uviedol,\nže sa nestotožnil s vecným a právnym vyhodnotením dôkazov súdom prvého stupňa a na rozdiel od\nneho považuje žalované skutky za trestné činy, zároveň však podľa najvyššieho súdu ponechal súdu\nprvého stupňa dostatočný priestor na nové autonómne rozhodnutie.\nV prvom rade je potrebné poukázať na to, že odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení síce nestotožnil\ns dôvodmi oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., zároveň však nevylúčil, že by po\nprípadnom prehodnotení dôkaznej situácie mohlo prísť k oslobodeniu spod obžaloby podľa § 285 písm.\na) Tr. por. Žiadnym spôsobom zároveň neodňal súdu prvého stupňa autonómny priestor, aby prípadne\ndokazovanie doplnil. Najvyšší súd dáva v tomto smere do pozornosti, že i obhajca obžalovaného na\nhlavnom pojednávaní dňa 15. apríla 2016 sám uviedol, že krajský súd v zrušujúcom uznesení sp. zn.:\n2To/42/2015 z 15. júla 2015 predpokladá i vykonanie ďalšieho dokazovania (strana 2 dolu zápisnice z\nhlavného pojednávania na č. l. 766 spisu). Ak teda obvinený v dovolaní tvrdí naopak, že krajský súd odňal\nsúdu prvého stupňa možnosť pre hodnotenie dôkazov podľa vlastného uváženia a absolútne preurčil,\nako má vo veci samej rozhodnúť, jedná sa o kontradikciu v jeho tvrdení.\nNapokon obžalovaný i doplnenie dokazovania navrhol, čo mu však vo svojej autonómnej pôsobnosti\nsúd prvého stupňa odmietol. Možnosť doplniť dokazovanie, či autonómne rozhodnúť, nebola teda\nsúdu prvého stupňa postupom odvolacieho súdu vôbec dotknutá. V danom prípade teda odvolací\nsúd výslovne neuložil súdu prvého stupňa pokyn, v akom smere má rozhodnúť. Samotné rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, nemožno\npovažovať za porušenie práva na obhajobu, pretože súd vlastnou úvahou určuje obsah a rozsah\ndokazovania a voľbu použitých dôkazných prostriedkov, všetkým dôkazným návrhom teda nie je povinný\nvyhovieť (R 7/2011).\nVo vzťahu k ne/aplikácii zásady ultima ratio v danom prípade musí najvyšší súd uviesť, že obvinený bol\nuznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu v súbehu s pokračovacím prečinom. K aplikácii\nzásady ultima ratio v trestnom práve možno uviesť, že ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné\nznaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nvyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo \"ultima ratio\" možno\nuplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle\nplatnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod\nč. 96/2014). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy len\nvýlučne pri prečinoch a nie je možné ho aplikovať, ak sa jedná o zločin. V danom prípade neprichádzala\naplikácia uvedenej zásady vo vzťahu k celej trestnej činnosti preto do úvahy.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. (pôvodne obvineným subsumovaným pod\n§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.):\nPodľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo\nzákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prerokúvaný\ntrestný čin nepripúšťa.\nNaplnenie tohto dovolacieho dôvodu vidí obvinený v tom, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa\nustanovenia § 39 Tr. zák. a neuložil mu mimoriadne znížený trest, hoci tak urobiť mal a mohol.\n\nK tomuto tvrdeniu obvineného je potrebné uviesť, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (resp. §\n40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou\npovahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a\njeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42\n(o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré\nsú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod \"nesprávne použitie iného\nhmotnoprávneho ustanovenia\", zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Pokiaľ\nnejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno\nvýrok o treste nepadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTr. por. a § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom\na druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim a k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu\npotom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej\npovahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale\nlen prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia\n§ 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má\nbyť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest\nvymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu\nstanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie\nustanovenia § 39 Tr. zák. resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny\ndovolací dôvod (pozri stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 5/2011).\nV danom prípade najvyšší súd zistil, že uložený trest zodpovedá všeobecným podmienkam na ukladanie\ntrestov upravených v ustanoveniach §§ 32, 34, 36, 37, 38 Tr. zákona v spojení s výmerou rozpätia trestu\nv konkrétnej skutkovej podstaty. Obvinenému bol uložený druhovo prípustný trest (trest odňatia slobody)\na to vo výmere v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Samotné neaplikovanie postupu podľa §\n39 Tr. zák. nezakladá naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej\nveci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. c), h), i) Tr. por.,\npreto dovolanie obvineného Ing. Y. X. podľa § 392 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí zamietol.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 558/2018", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:dc06b15a-7f45-4e10-973a-4c12d8b2a4b3", "datum": "2019-02-07", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}