{"guid": "403b2f88-c29b-4ce7-a759-928c5e022841:cff49f67-f929-4d1b-8a80-f098cbb3e106", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2", "spisova_znacka": "8Cdo/24/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/24/2017 z 29. 11. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2017, sp. zn. 8Cdo/24/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2", "identifikacne_cislo": "5107213143", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Veselá", "sudca_id": 386, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-vesela-386", "datum_vydania": "2017-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-3", "nazov": "§ 213 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-213"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-213", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cff49f67-f929-4d1b-8a80-f098cbb3e106", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/24/2017\n5107213143\n29. 11. 2017\nJUDr. Ladislav Górász\nECLI:SK:NSSR:2017:5107213143.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a\nčlenov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Jany Bajánkovej v spore žalobcov 1/ P., bývajúceho v I., v\ndovolacom konaní zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, so sídlom v Žiline, Na\npriekope 174/13 a 2/ P., bývajúceho v B., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so\nsídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp.\nzn. 7 C 203/2007, o dovolaniach žalobcu 1/, žalovaného a Slovenskej republiky, v mene, ktorej koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trenčíne z 1. októbra 2015 sp. zn. 19 Co 867/2013, 19 Co 736/2015, 19 NcC 23/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalobcu 1/ v časti napádajúcej výrok rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 1. októbra 2015 sp.\nzn. 19 Co 867/2013, 19 Co 736/2015, 19 NcC 23/2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Prievidza z\n9. apríla 2010 č. k. 7 C 203/2007-464 vo výrokoch, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť\nžalobcom 1/ a 2/ po 1 659,69 € zmenený tak, že žaloba bola v tejto časti zamietnutá, z a m i e t a.\nDovolanie žalobcu 1/ v ďalších častiach o d m i e t a.\nDovolanie žalovaného a Slovenskej republiky, v mene, ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, o d m i e t a.\nŽiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prievidza rozsudkom z 9. apríla 2010 č. k. 7 C 203/2007-464 určil, že „písomné“ tvrdenia\nv úradnom zázname z 20. decembra 2000, založenom v spise Krajského súdu Prešov sp. zn. 1 T\n9/2001 a v spise Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9 T 90/2006, v znení citovanom vo výroku rozsudku, sú\nnepravdivé a žalovanému (pôvodne označenému ako žalovaný 2/) uložil povinnosť zaplatiť žalobcom\n1/ a 2/ po 1 659,69 €. V prevyšujúcej časti žalobu proti žalovanému zamietol. Zamietol aj žalobu\nproti Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky v Žiline (pôvodne označenému ako\nžalovaný 1/) a Slovenskej republike, v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\n(pôvodne označenej ako žalovaná 3/). Uznesením z 27. apríla 2010 č. k. 7 C 203/2007-473 súd prvej\ninštancie rozhodol o trovách konania strán a náhrade trov štátu. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia\nvo veci samej predovšetkým uviedol, že z ustanovenia § 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) síce nevyplýva, že by súd v civilnom procese\nbol oprávnený zasahovať do trestného konania, mal však za to, že nie je vylúčené, že i orgány činné v\ntrestnom konaní môžu neprimerane zasiahnuť do osobnostných práv fyzických osôb, keď ich postup nie\nje možné hodnotiť ako postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. s tzv. zákonnou licenciou. Zastával\nnázor, že v takom prípade je potrebné fyzickým osobám poskytnúť ochranu. Vykonaným dokazovaním\n\nmal za preukázané, že tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé a sú spôsobilé ohroziť osobnostné\npráva žalobcov, najmä ich dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti. Uviedol, že nebol zistený právne\nrelevantný dôvod založenia predmetného úradného záznamu do trestných spisov týkajúcich sa konania\ntretích osôb; úradný záznam, ktorý naostatok nemá ani atribúty zákonne vykonaného dôkazu, skutkový\nstav v trestných veciach neobjasňuje a súd konajúci v trestných veciach z neho ani nevychádzal.\nPôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov je žalovaný (pôvodne označený ako\nžalovaný 2/), ktorý nepreukázal žiadnu skutočnosť, ktorá by podľa platného práva neoprávnenosť do\npráv žalobcov vylučovala. Majúc na zreteli uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia sa\ndôvodne domáhajú určenia, že tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé a že sčasti je opodstatnená\naj ich požiadavka na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čiastočné zamietnutie žaloby v časti\ndomáhajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie odôvodnil premlčaním časti práva\nžalobcov 1/ a 2/. Vychádzal pritom z toho, že premlčacia doba pre uplatnenie tohto práva začala\nplynúť „od okamihu, keď sa naplnilo, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti alebo\nvážnosti navrhovateľov v 1/ a 2/ rade v spoločnosti, resp. došlo k iným zrovnateľným aspektom“.\nZa rozhodujúci „okamih“ z hľadiska premlčania práva žalobcov považoval možnosť kompetentných\nosôb (vyšetrovateľov, prokurátorov, administratívnych pracovníkov) oboznámiť sa s obsahom úradného\nzáznamu. K tomu uviedol: „Úradný záznam je s dátumom vyhotovenia 20.12.2000 a do podania obžaloby\nvo veci 1 T 90/2001 sa s ním ako aj s ostatnými časťami spisu oboznamovali vyšetrovatelia v rámci\ntvorby spisu, prokurátor, administratívne osoby. Po podaní obžaloby dňa 20.8.2001 sa so spisom\noboznamoval predseda a členovia senátu Krajského súdu v Prešove, obhajcovia pri preštudovaní\nspisu a na pojednávaní dňa 30.1.2003, keď bol čítaný, sa s ním oboznámili i obžalovaní, pričom vo\nveci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 30.9.2003. Už v uvedenom období mohlo dôjsť k zníženiu\ndôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľov v 1/ a 2/ rade v spoločnosti a teda i k uplatneniu práva\nna peňažnú satisfakciu (nezávisle na subjektívnej okolnosti). Predmetný nárok si však uplatnili až\nnávrhom zo dňa 20.4.2007, čo je s poukazom na uvedené dátumy doba viac ako tri roky, preto v tejto\nčasti je nárok premlčaný a námietka premlčania vznesená odporcom v 2/ rade je uplatnená dôvodne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodoval dňa 10.6.2004, od ktorého dátumu do podania\nnávrhu neuplynula doba troch rokov a najneskôr v tento deň sa s ním oboznamoval predseda, členovia\nsenátu, administratívne osoby. Trestné stíhanie vo veci X. sa začalo 22.7.2004, v ktorej súvislosti bol ku\nvyšetrovaciemu spisu pripojený aj opis vyšetrovacieho spisu ČVS: V., v ktorom je, a to vo zväzku č. XXVII\nzaložený predmetný úradný záznam. Do podania obžaloby sa s ním, ako aj s ostatnými časťami spisu\noboznamovali vyšetrovatelia v rámci tvorby spisu, prokurátor, administratívne osoby. Po podaní obžaloby\ndňa 20.1.2006 predseda senátu a členovia senátu Okresného a Krajského súdu v Žiline, obhajcovia pri\npreštudovaní spisu. Od uvedených dátumov do podania návrhu neuplynula doba troch rokov a nárok\nv tejto časti nie je premlčaný“.\n2. Krajský súd v Trenčíne, konajúci o odvolaniach žalovaného (proti výrokom rozsudku, ktoré vyzneli\nv jeho neprospech) a žalobcov 1/ a 2/ (proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti ukladajúcej im\npovinnosť nahradiť trovy štátu), rozsudkom z 1. októbra 2015 sp. zn. 19 Co 867/2013, 19 Co 736/2015,\n19 NcC 23/2015 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o splnení povinnosti žalovaným\nzaplatiť žalobcom 1/ a 2/ po 1 659,69 € tak, že žalobu v tejto časti zamietol. V zostávajúcej časti\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Potvrdil aj uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými\nbolo rozhodnuté o náhrade trov štátu a o náhrade trov konania strán. Stotožnil sa so závermi súdu\nprvej inštancie o dôvodnosti žaloby v časti domáhajúcej sa určenia, že tvrdenia v úradnom zázname\nz 20. decembra 2000 sú nepravdivé. Posudzujúc dôvodnosť žaloby o splnení povinnosti žalovaným\nzaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale dospel k záveru, že súd prvej\ninštancie sčasti nesprávne posúdil otázku premlčania práva žalobcov 1/ a 2/. Prisvedčil síce jeho záveru\n(opierajúcemu o judikát R 58/2014), že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej\npremlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz, na rozdiel od neho,\nale sčasti inak ustálil začiatok plynutia tejto premlčacej doby. Na odôvodnenie svojho zmeňujúceho\nrozhodnutia uviedol: „K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov došlo jedným\nkonaním odporcu, aj keď účinky môžu pretrvávať po dlhú dobu, v danom prípade tak, že spis, v ktorom\nsa úradný záznam nachádza, môže byť pripájaný k spisom v iných veciach. Úradný záznam, aj keď bol\nvyhotovený dňa 20.12.2000, bol čítaný na pojednávaní dňa 28.01.2003 vo veci, sp. zn. 1 T 9/2001, preto\nodvolací súd zastáva názor, že navrhovatelia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch vykonať 29.01.2003. Od toho dňa začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba,\nktorá skončila 29.01.2006. Navrhovatelia podali návrh na súd až dňa 20.04.2007, teda po uplynutí\nzákonom stanovenej premlčacej doby“. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie „v zostávajúcej\n\nčasti“ napadnutej žalovaným odôvodnil, rovnako ako vo svojom skoršom dovolacím súdom zrušenom\nrozsudku, tým, že žalovaný sa neopodstatnene domáhal zastavenia konania z dôvodu nedostatku\nprávomoci súdu na rozhodnutie o žalobou požadovanom určení, že tvrdenia v úradnom zázname z 20.\ndecembra 2000 sú nepravdivé. K záverom súdu prvej inštancie v otázke právomoci súdu dodal: „I keď\nje pravdou, že v konaní o ochranu osobnosti nemajú navrhovatelia ako osoby dotknuté odpočúvaním\nmožnosť domáhať sa ochrany v súvislosti s oprávnenosťou odpočúvania, je potrebné zdôrazniť, že\nnavrhovatelia sa takejto ochrany ani nedomáhajú. Príkaz na odpočúvanie ako právoplatné rozhodnutie\nje pre súd záväzný, je ním viazaný, z tohto príkazu súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať a takéto\nrozhodnutie nie je neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade,\nže po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôže\nposudzovať ako otázku predbežnú. Odvolací súd však zdôrazňuje, že takýmito úvahami sa okresný\nsúd pri svojom rozhodovaní ani neriadil. Rešpektoval ustálenú súdnu prax, podľa ktorej oprávnenosť\nvydania právoplatného príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že príkaz je\nprávoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého súd musí vychádzať. Proti samotnému\nfaktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá\nmožnosť brániť v konaní pred všeobecným súdom. V danom prípade sa navrhovatelia preskúmania\noprávnenosti vydania príkazu na použitie informačno-technických prostriedkov ani nedomáhajú. Na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že predmetný úradný záznam,\nsp. zn. 9 T 90/2006 a sp. zn. 1 T 9/2001, založený v spise bez vecného dôvodu, neobjasňuje skutkový\nstav trestnej veci obvinených. Tvrdenia, ktoré obsahuje vo vzťahu k osobe navrhovateľov 1/, 2/), nie\nsú pravdivé. V tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 88 ods. 4, 5 zákona č. 141/1961 Zb. v\nplatnom znení s tým, že nebol ani právny dôvod založenia tohto úradného záznamu do spisov. Mal\nza nepochybné, že nad individuálnymi záujmami navrhovateľov 1/, 2/ v súvislosti s ich osobnostnými\nprávami neprevládal závažnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že\nTrestný poriadok upravuje činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy\nboli náležité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať\nzákladné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Odvolací súd sa s poukazom na uvedené\nnestotožnil s názorom odvolateľa o nedostatku základnej procesnej podmienky, a to právomoci súdu\nna prejednanie a rozhodnutie veci, ktorej existenciu súd skúma v každom štádiu konania. Občiansky\nsúdny poriadok vymedzuje právomoc súdov, t. j. zákonom vymedzený rozsah otázok, ktorý je oprávnený\nriešiť ustanovenie § 7. Ani odvolací súd nevyvodil v danej veci absenciu právomoci, z dôvodu ktorej\nby musel konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu na konanie a rozhodnutie. Podľa ustálenej\nsúdnej praxe zisťovanie danosti právomoci občiansko-právnych súdov sa totiž spravuje zásadou, že\nto, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do právomoci občiansko-právnych súdov, závisí od obsahu\n(materiálneho aspektu) daného právneho vzťahu a nie od okolností, či právny predpis, upravujúci tento\nvzťah, je z legislatívneho hľadiska súčasťou toho-ktorého súkromno-právneho odvetvia práva (formálny\naspekt). V danej veci navrhovatelia využili svoje právo podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npodľa, ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Výkladom\ntohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak\nstanoví zákon, ju poskytuje iný orgán. Ochrana subjektívnych práv nemôže byť vylúčená z pôsobnosti\nsúdu vtedy, ak o tejto otázke nie je príslušným podľa zákona rozhodovať iný orgán, čomu je tak\naj v preskúmavanej veci. Navrhovatelia sa v podanom konaní nedomáhajú nárokov vyplývajúcich z\nnesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, ani iných nárokov, ale domáhajú sa\nochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka“. Vo veci samej, v časti, ktorou\nsúd prvej inštancie určil, že tvrdenia v úradnom zázname z 20. decembra 2000 založenom v spise\nKrajského súdu Prešov sp. zn. l T 9/2001 a v spise Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 T 90/2006, sú\nnepravdivé, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na\nzdôraznenie správnosti napadnutej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že v posudzovanej\nveci ide o úradný záznam, ktorý „nebol vyhotovený v súlade s podmienkami stanovenými zákonom a\njeho obsah neobsahuje pravdivé skutočnosti“. V úradnom zázname uvádzané tvrdenia neboli významné\npre trestné konania, pri hodnotení dôkazov z neho trestný súd neprihliadol. Záznam k prejednávaným\ntrestným veciam mal „pochybný vzťah“ a nemal byť v spise ani založený. Pravdivosť v zázname\nzachytených tvrdení bola vyvrátená vykonanými dôkazmi. V úradnom zázname zachytené nepravdivé\ntvrdenia sú podľa odvolacieho súdu spôsobilé ohroziť práva žalobcov znížením ich cti, dôstojnosti\na vážnosti. K týmto svojim záverom dodal: „Štát, ako aj štátny orgán, teda aj odporca 2/, si totiž\nnemôžu svoju právomoc vykladať tak, že majú akékoľvek právo vyvíjať činnosť, alebo dopúšťať sa činov\nzameraných na zničenie ktoréhokoľvek z priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv\n\na slobôd vo väčšom rozsahu, než to ustanovuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nÚstava a Občiansky zákonník“. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného\n(pôvodne označeného ako žalovaný 2/), že súd formuláciou svojho výroku odlišnou od petitu žaloby\nporušil zásadu viazanosti žalobným návrhom. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že rozsudok\nsúdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa žaloby o určenie, že tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé,\ntreba potvrdiť.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali 22. decembra 2015 dovolanie žalovaný a Slovenská republika,\nv mene, ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a 4. januára 2016 žalobca 1/. Žalobca 1/\nnapadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej\ninštancie a „v súvisiacom výroku“. Žalovaný a Slovenská republika podali dovolanie proti tej časti\nrozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.\n4. Žalobca 1/ odôvodnil svoje dovolanie dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.;\ndovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Ostatne uvedený\ndovolací dôvod vidí žalobca 1/ v tom, že odvolací súd sa odchýlil od skutkových a právnych záverov súdu\nprvej inštancie bez toho, že by zopakoval alebo doplnil dokazovanie (§ 213 ods. 3 O.s.p.) a aby vyzval\nstrany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení, ktoré pri dovtedajšom rozhodovaní veci\nneboli použité (§ 213 ods. 2 O.s.p.). „Z opatrnosti“ (zrejme pre prípad, že by dovolací súd považoval za\nneopodstatnené jeho tvrdenie o zmätočnosti konania, poznámka dovolacieho súdu) namietal žalobca 1/\naj správnosť právneho posúdenia veci v otázke premlčania ním uplatneného práva. Tvrdí a v dovolaní\nobšírne argumentuje, že záver rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012\nsp. zn. 2 Cdo 194/2011, uverejneného aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky (R 58/2014) „nemá oporu v súčasnom stave hmotného občianskeho práva“. Podľa\nžalobcu 1/ bolo potrebné v okolnostiach prípadu a s prihliadnutím na to, že k obratu judikatúry v otázke\npremlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy došlo až po podaní žaloby v preskúmavanom spore,\nposúdiť námietku premlčania uplatnenú žalovaným „ako nemravnú“. V závere svojho dovolania žalobca\n1/ spochybňuje správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania strán sporu tvrdiac, že\nodvolací súd mal správne postupovať pri rozhodovaní o nich podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Z uvedených\ndôvodov žalobca 1/ navrhol rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutých častiach zrušiť a vec mu\nvrátiť na ďalšie konanie.\n5. Žalovaný a Slovenská republika, v mene, ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\nnapadli spoločným dovolaním rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok\nrozsudku súdu prvej inštancie, že „písomné“ tvrdenia v úradnom zázname z 20. decembra 2000 sú\nnepravdivé. Dovolanie odôvodnili dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.;\ndovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Tvrdia, že\nrozhodnutie o tom, či informácie získané v priebehu trestného konania, uvedené v úradnom zázname\nz 20. decembra 2000, sú alebo nie sú pravdivé, nepatrí do právomoci súdu. Naostatok, ak už súdy\nkonali o žalobe požadujúcej určenie, že tvrdenia v úradnom zázname sú nepravdivé, teda o žalobe,\nktorú nemožno považovať za prostriedok ochrany osobnosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho\nzákonníka, mali ju posudzovať ako žalobu o určenie, podmienkou procesnej prípustnosti, ktorej, ale je\npreukázanie naliehavosti právneho záujmu na ňou žiadanom určení. Keďže súdy vec z tohto hľadiska\nneskúmali, zaťažili svoje konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Rovnako inou vadou konania je, že súdy určili nepravdivosť tvrdení v úradnom zázname, získaných\nza použitia informačno-technických prostriedkov, po desiatich rokoch len na základe tvrdení žalobcov\na jedného svedka, ktorého sa záznam priamo týkal. Odvolací súd pochybil aj v tom, že potvrdil výrok\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bolo určené, že sú nepravdivé aj také tvrdenia, ktoré sa\nobsahovo nezhodujú s tvrdeniami obsiahnutými vo vyšetrovacom spise. Z odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu vôbec nie je zrejmé, na základe, akých právnych predpisov dospel k záveru o tom,\nže čo má a čo nemá byť obsahom vyšetrovacieho spisu, teda nie je z neho zrejmé, na základe, akých\nprávnych predpisov konštatoval naplnenie základného predpokladu pre vznik oprávnenia žalobcov\ndomáhať sa ochrany osobnosti. Z uvedených dôvodov žalovaný a štát navrhli dovolaním napadnutú\nčasť rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n6. Žalovaný a štát navrhli dovolanie žalobcu 1/ zamietnuť, pretože jeho dovolaním napadnutá časť\nrozsudku odvolacieho súdu je správna.\n\n7. Žalobca 1/ navrhol dovolanie žalovaného a štátu odmietnuť ako dovolanie, ktoré smeruje proti takému\nrozhodnutiu (jeho časti) proti ktorému nie je prípustné.\n8. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý\nnadobudol účinnosť 1. júla 2016 (ďalej len „CSP“) platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj\nna konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne\núčinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú\nzachované.\n9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje,\nže nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď\n§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje, ale procesný účinok dovolaní podaných do 30. júna 2016, ktorý zostal\nzachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej,\nod 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní\nnemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná\naplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného\ndňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na\nzáklade dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery\nprijaté v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).\n10. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné\nrozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.).\n11. Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239\nO.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažným\nprocesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.\n12. Dovolania žalobcu 1/, žalovaného a Slovenskej republiky (v mene, ktorej koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky) smerujú proti rôznym častiam rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolaní\nstrán proti nim preto posudzoval dovolací súd samostatne a v ďalšom osobitne skúmal prípustnosť a\nopodstatnenosť dovolania žalobcu 1/ proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci\nsamej a proti „súvisiacim výrokom“, ako aj prípustnosť (spoločného) dovolania žalovaného a Slovenskej\nrepubliky podaného proti potvrdzujúcemu výroku rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej a výroku\no trovách konania.\n13. Dovolanie žalobcu 1/ v časti smerujúcej proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu bolo prípustné\nv zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolanie vyvolalo preto v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný\naj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP). Žalobcom 1/ napadnutý výrok bolo preto možné (a tiež potrebné)\npodrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.\n14. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď\nustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby vždy (teda aj vtedy, ak dovolanie bolo prípustné podľa ustanovení\n§ 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.) ex offo skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád,\nktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p.\n15. Žalobca 1/ v dovolaní (bod II. dovolania) výslovne namieta vadu konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O.s.p. Dôvodí: „Odvolací súd zmenu rozsudku okresného súdu odôvodnil nesprávnym právnym\nposúdením veci súdom prvého stupňa (str. 25 napadnutého rozsudku). Na rozdiel od súdu prvého stupňa\nskutkovo ustálil, že žalobcovia mohli svoje práva na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nvykonať 29.01.2003, pretože úradný záznam so sporným textom bol čítaný dňa 28.01.2003, vo veci\nvedenej pod sp. zn. 1 T 9/2001. Dovolateľ poznamenáva, že k zmene skutkových záverov odvolacieho\nsúdu na rozdiel od súdu prvého stupňa došlo bez prejednania veci na pojednávaní pred odvolacím\nsúdom, čím odvolací súd odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. [...] Zo súdneho spisu nesporne\nvyplýva, že odvolací súd 26.07.2012 i 01.10.2015 len vyhlásil verejne rozsudok, o čom svedčia zápisnice\no verejnom vyhlásení rozsudku, pričom odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa\nvyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery ako súdu prvého stupňa bez toho,\naby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie)“. Žalobca 1/ v rovnakej časti\n\ndovolania tiež cituje a vykladá ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., no bez ďalšieho vysvetlenia, ako sa\npodľa jeho názoru táto vada prejavila v konaní odvolacieho súdu.\n16. Podľa dovolacieho súdu žalobca 1/ vytýka túto vadu zmätočnosti neopodstatnene.\n17. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak bol odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahovalo ustanovenie\nprávneho predpisu, ktoré pri dovtedajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci\nrozhodujúce, mal vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\nV citovanom ustanovení bol predpísaný postup odvolacieho súdu, ak sa domnieval, že nárok, ktorý\nje predmetom konania, bolo treba posúdiť podľa iného zákona, ako ho posúdil súd prvej inštancie,\nalebo síce podľa toho istého zákona, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia\n(paragrafu). Súčasne musela byť splnená aj druhá zákonná podmienka, že bolo toto iné zákonné\nustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie veci.\n18. Podľa § 213 ods. 3 O.s.p. ak mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval\nsám.\n19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa\ndlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n20. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n21. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená\npovinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 1 659,69 € z dôvodu, že\nsúd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva\nna predmetnú náhradu.\n22. Otázka, kedy začína plynúť premlčacia doba je otázkou právnou, nie skutkovou. Právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje\njeden z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu\nosobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie\na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Počiatok\nplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby práva na náhradu za nemateriálnu ujmu je podľa §\n101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne\nspôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť\ndňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009).\n23. Túto právnu otázku (inak) posúdil odvolací súd na základe skutkových zistení súdom prvej inštancie,\ns ktorými súhlasil a na týchto nič nemenil. Pri riešení otázky plynutia premlčacej doby odvolací súd ani\nnepoužil iný predpis (ustanovenie) hmotného práva než súd prvej inštancie, len ho inak vyložil. Jeho\nkonanie nie je tak postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. majúcou svoj základ v porušení\nustanovení § 213 ods. 2 a 3 O.s.p.\n24. V ďalších častiach dovolania (bod III. až V. dovolania) žalobca 1/ obšírne oponuje právnemu záveru\nodvolacieho súdu, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy,\nktoré sa premlčuje a „podnecuje“ dovolací súd, aby sa odklonil od svojho skoršieho publikovaného\nrozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 194/2011 (R 58/2014).\n25. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi uvedeného judikátu a v okolnostiach preskúmavanej veci\nnezistil žiadne skutočnosti, ktoré by ho viedli k tomu, aby dospel k právnemu názoru odlišnému od\nprávneho názoru vyjadrenému v tomto judikáte, a teda, aby vec predložil podľa § 48 ods. 1 CSP veľkému\nsenátu. Trojčlenný senát dovolacieho súdu sa stotožňuje s podstatou, zmyslom a závermi judikátu R\n58/2014.\n26. Cieľom právnej úpravy dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je záruka, že civilné\nsporové konanie bude založené na princípe rešpektovania ustálenej rozhodovacej praxe. Uvedený\ndovolací dôvod teda nadväzuje na princíp právnej istoty zvýraznený aj v čl. 2 ods. 2 a 3 CSP. Právna\n\nistota je definovaná ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý\nv súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n27. Hoci judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nie je\nformálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižšieho stupňa),\nako aj v horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom). Ak už došlo k judikatórnemu\nvyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“), je\npotrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Požiadavka, aby\nsa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď,\nje neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).\n28. Osobitný proces, výsledkom, ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo\n194/2011 v Zbierke, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Dovolací súd nevidí žiadny dôvod\npre zmenu uvedeného judikátu. Nech už sú v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v tomto judikáte,\npri nezmenenej podstate stretu názorov na danú otázku nie je daný dôvod na zmenu jeho záverov.\n29. Rovnako nezistil dovolací súd dôvod na odklon od argumentácie uvedenej v jeho rozsudku zo\n16. decembra 2004 sp. zn. 1 Cdo 148/2004 vyúsťujúcej do záveru, že dôvodné vznesenie námietky\npremlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nemožno považovať\nza konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n30. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca 1/ v časti dovolania smerujúcej proti\nzmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu nepodložene uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/\nOSP spočívajúci podľa neho v nesprávnosti posúdenia právnej otázky premlčateľnosti práva na náhradu\nnemajetkovej ujmy ako jedného z prostriedkov súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho\nzákonníka. Žalobca 1/ v dovolaní výslovne nenapáda právny záver odvolacieho súdu, odlišný od záveru\nsúdu prvej inštancie, týkajúci sa momentu začatia plynutia premlčacej doby v danej veci. Keďže dovolací\nsúd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP) predmetnú otázku neriešil.\n31. Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených záverov uzavrel, že dovolanie žalobcu 1/ je potrebné\nv časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výrokoch, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ po 1 659,69\n€, zamietnuť ako neopodstatnené (§ 448 CSP).\n32. Vo vzťahu k časti dovolania žalobcu 1/ napádajúcej rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania\n(„súvisiaci výrok“), dovolací súd uvádza, že ňou napadnutá časť rozsudku odvolacieho súdu mala\nprocesnú povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania,\nale ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. dovolanie nepripúšťalo. Dovolanie proti nemu bolo prípustné iba\nvtedy, ak konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1\npísm. a/ až g/ O.s.p. Takéto vady konania, ale dovolateľ netvrdil a nezistil ich ani dovolací súd. Obsah\ndovolacích námietok voči tomuto výroku rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúci v tvrdeniach žalobcu\n1/ o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p., smeroval voči právnemu\nposúdeniu veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho\nsúdu samotné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a\nviaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,\n4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu\nkonania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v\n§ 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.\n33. Z tohto dôvodu najvyšší súd dovolanie žalobcu 1/ v časti smerujúcej voči výroku rozhodnutia\nodvolacieho súdu o trovách konania odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.\n34. Žalovaný a Slovenská republika, v mene, ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,\npodali spoločné dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku\nsúdu prvej inštancie, že sú nepravdivé „písomné“ tvrdenia v úradnom zázname z 20. decembra 2000.\nDovolanie odôvodnili dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod\npodľa § 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\n\n35. Z ustanovenia § 240 ods. 1 prvá veta O.s.p. vyplývalo, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu mohol podať účastník konania. Podľa § 90 O.s.p. účastníkmi konania, ktoré bolo možné začať\niba na návrh (žalobcu), boli navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), alebo tí, ktorých zákon za\núčastníkov označoval.\n36. Z obsahu spisu vyplýva, že Slovenská republika, v mene, ktorej konalo Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, bola stranou sporu do právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie z 9. apríla 2010\nč. k. 7 C 203/2007-464, ktorým bola žaloba voči nej zamietnutá pre nedostatok jej pasívnej legitimácie\nv spore. Proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie nebolo podané odvolanie a tak nadobudol\nprávoplatnosť 4. mája 2010. Slovenská republika, v mene, ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, preto nemala v čase podania dovolania procesné postavenie účastníka konania (strany sporu),\nnebola teda na podanie dovolania oprávnená.\n37. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie Slovenskej republiky, v mene, ktorej\nkoná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, bolo podané takým subjektom, ktorý na dovolanie nebol\noprávnený. Jeho dovolanie preto dovolací súd odmietol podľa § 447 písm. b/ CSP.\n38. Dovolaním žalovaného je napadnutá taká časť rozsudku odvolacieho súdu, ktorá nemá znaky\nuvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Jeho dovolanie by bolo preto prípustné iba vtedy, ak\nby konanie, ktoré jej vydaniu predchádzalo malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až\ng/ uvedeného poriadku. Takú vadu konania, ale odvolací súd nezistil.\n39. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozhodnutie o tom, či informácie získané v priebehu trestného konania,\nuvedené v úradnom zázname z 20. decembra 2000 sú alebo nie sú pravdivé, nepatrí do právomoci súdu\n(podľa obsahu ide teda o námietky vady podľa § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p., poznámka dovolacieho\nsúdu), dovolací súd poukazuje na svoje závery uvedené v uznesení zo 17. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo\n257/2012, ktorým zrušil prvší rozsudok odvolacieho súdu z 26. júla 2012 sp. zn. 19 Co 255/2010, 19\nCo 256/2010, 19 NcC 28/2010, v zmysle, ktorých bolo nepochybné, že žalobou sa žalobcovia domáhali\nochrany ich osobnosti, rozhodovanie, o ktorej žalobe rozhodne patrí do právomoci súdov rozhodujúcich\nv občianskom súdnom konaní (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Žalobcami žiadané súdne určenie, že „tvrdenia\nobsiahnuté v úradnom zázname [...] sú nepravdivé“, predstavuje nimi zvolený prostriedok ochrany\nich osobnostných práv (porovnaj znenie žaloby: „S poukazom na povahu zásahu do osobnostných\npráv žalobcovia uplatňujú v rámci konania o ochranu osobnosti morálne zadosťučinenie, ktoré ...“),\nrozhodnutie o ktorom určení v konaní o ochrane osobnosti nepochybne patrí do právomoci súdu.\nOtázka, či súd konajúci v občianskom súdnom konaní môže v rámci žalobcami zvoleného prostriedku\nochranu ich osobnosti skúmať pravdivosť obsahu záznamu z 20. decembra 2000 vyhotovený pri\nvýkone operatívno-pátracej činnosti Policajným zborom, a teda prehodnocovať výsledok operatívnej\npátracej činnosti, je otázkou inou než otázkou právomoci súdu v zmysle vyššie uvedeného a jej\nzodpovedanie nevyžaduje výklad ustanovení § 7 O.s.p. o súdnej právomoci, ale dôkladnú analýzu\npredpisov upravujúcich vykonávanie operatívno-pátracej činnosti a nakladanie s jej výsledkami.\n40. Pokiaľ žalovaný zastáva názor, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť pred súdom konať,\ntreba pripomenúť, že pod odňatím možnosti pred súdom konať sa v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nrozumel procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných oprávnení strany sporu,\nktoré mu poskytoval Občiansky súdny poriadok [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom\nsúdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie\nich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom\n(§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a\nk všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),\nna to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].\n41. Žalovaný tvrdí, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom predovšetkým tým, že z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, na základe, akých právnych\npredpisov dospel odvolací súd k svojmu rozhodnutiu.\n42. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra\n2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\n\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o\nskutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“.\n43. Uplatnenie tohto stanoviska, ktoré bolo publikované v Zbierke pod R 2/2016, považuje dovolací\nsúd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny\ndôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta stanoviska, ktorá predstavuje krajnú\nvýnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné\naj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď\nrozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo, keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej\ndôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo\nk vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).\nNapadnutý rozsudok podáva vysvetlenie podstatných dôvodov, so zreteľom, na ktoré bolo rozhodnuté.\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých\nodvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací su´d preto dospel k za´veru, že skutkove´ a pra´vne\nza´very odvolacieho su´du nie su´ v danom pri´pade zjavne neodo^vodnene´ a nezlucˇitelˇne´ s cˇl. 46\nods. 1 U´stavy Slovenskej republiky a že odo^vodnenie dovolani´m napadnute´ho rozsudku odvolacieho\nsúdu ako celok spl´nˇa parametre za´konne´ho odo^vodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného dôvodu\nnejde pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku zároveň o tzv. inú vadu podľa § 241 ods. 2\npísm. b/ O.s.p. Žalovaný teda nedôvodne namieta, že mu (ním tvrdenou vlastnosťou odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku) bola odňatá možnosť pred súdom konať.\n44. K tvrdeniu žalovaného, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, keď konal o pravdivosti\ninformácií v úradnom zázname a použil nesprávne ustanovenie právneho predpisu, dovolací súd\npoukazuje na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu - R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3\nCdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014, podľa,\nktorej realizácia procesných oprávnení strany konania sa neznemožňuje právnym posúdením.\n45. Namietaná tzv. iná procesná vada bola síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),\navšak, rovnako ako namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), mohla\nbyť úspešne uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní (viď konštantnú judikatúru najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo\n60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).\n46. Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. ani z\nustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., najvyšší súd ho odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne\nneprípustné.\n47. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP vychádzajúc z\ntoho, že žiadna zo strán sporu nemala vo veci úspech.\n48. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}