{"guid": "e4990ca5-e5ec-44a5-9dd9-bf6ab78dbc54:91e94fca-4f15-427f-b7e0-1fe0a3e9f325", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3", "spisova_znacka": "8Sžo/5/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/5/2015 z 30. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2017, sp. zn. 8Sžo/5/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3", "identifikacne_cislo": "5012200580", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2017-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250b.odsek-2", "nazov": "§ 250b ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250b.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-3", "nazov": "§ 250d ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250d"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250d"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91e94fca-4f15-427f-b7e0-1fe0a3e9f325", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/5/2015\n5012200580\n30. 03. 2017\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2017:5012200580.3\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: ROLSPOL, s.r.o., so sídlom Turie 525, IČO 36\n375 934, zastúpený AK ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s r.o., Komenského 62, Skalica, proti žalovanému: Obec\nTurie, so sídlom Hlavná 214, Turie, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. C-18 410/2009/\nMo-SP zo dňa 06. augusta 2009, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.\nk. 20S/78/2012 - 116 zo dňa 11. novembra 2014, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/78/2012 - 116 zo dňa 11.\nnovembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Žiline napadnutým uznesením č. k. 20S/78/2012 - 116 zo dňa 11.11.2014 podľa § 250d\nods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil konanie, ktorým sa žalobca domáhal\nzrušenia rozhodnutia žalovaného č. C-18 410/2009/Mo-SP zo 06.08.2009, ako aj uloženia povinnosti\nžalovaného doručiť žalobcovi predmetné rozhodnutie.\nKrajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca v podanej žalobe nepreukázal status účastníka\nsprávneho konania, ktoré bolo vedené pred žalovaným v konaní pod č. C-18 410/2009/Mo-SP, ktoré\nbolo ukončené vydaním rozhodnutia zo dňa 06.08.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Žalobca ako\nprávnická osoba mohol mať aktívnu legitimáciu na podanie žaloby postupom podľa § 250b ods. 2 O.s.p. v\nprípade, že by preukázal status účastníka správneho konania a skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím\nsprávneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie\nkrajského súdu nepreukázal status účastníka správneho konania z dôvodov, ktoré uviedol v podanej\nžalobe a preto nie je oprávnenou osobu, ktorá by žalobu, v súlade s ustanovením § 250b ods. 2 O.s.p.,\nmohla podať a súčasne žiadať o doručenie prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu.\nKrajský súd pri aplikácii § 250d ods. 3 O.s.p. konanie voči žalobcovi zastavil z dôvodu, že žalobu podala\nneoprávnená osoba, naviac keď žalobca sa domáhal prieskumu a zrušenia prvostupňového správneho\nrozhodnutia, proti ktorému bol prípustný riadny opravný prostriedok, teda rozhodnutia, ktoré je zo\nsúdneho prieskumu vylúčené, s poukazom na ustanovenie § 247 ods. 1, 2 O.s.p.. Žalobca nepreukázal\nstatus účastníka správneho konania, z tohto dôvodu nemal aktívnu legitimáciu na podanie správnej\nžaloby podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., a teda nemohol sa ani domáhať postupu podľa § 250b ods.\n2 O.s.p., ktorý súdu umožňuje, aby uložil správnemu orgánu I. stupňa vydané rozhodnutie v správnom\nkonaní, ktorého preskúmania sa podanou žalobou domáhal, žalobcovi doručiť. Krajský súd dospel k\nzáveru, že je potrebné konanie zastaviť. O trovách konania krajský súd rozhodol pri aplikácii ustanovenia\n§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov\nnemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, nakoľko piata\nčasť O.s.p. neupravuje náhradu trov konania pri zastavení konania\nŽalobca podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie tvrdiac, že krajský súd neúplne zistil skutkový\nstav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel\n\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.\nŽiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nŽalobca namietal, že krajský súd opätovne nevykonal dôkazy, ktoré navrhol na preukázanie svojich\nžalobných tvrdení, hoci ho odvolací súd na to vo svojom kasačnom uznesení nabádal. Miesto toho\nsúd prvého stupňa svoje rozhodnutie opätovne založil na svojom konštatovaní, že výpovede svedkov,\nktorých súdu navrhol vypočuť nemôžu nahrádzať dôkazy, listinné dôkazy, ktoré môžu predmetnú\nstavbu identifikovať, a to stavebné povolenie, dodatočné povolenie stavby, zápis stavby v katastri\nnehnuteľností, geometrický plán, ktorý zakreslil predmetnú stavbu na pozemku, resp. iné dôkazy,\nktoré stavbu identifikovali. Podľa žalobcu týmto rozhodnutím by sa v zmysle, ktorého vlastníctvo k\nstavbe cestného telesa možno preukázať iba stavebným povolením, dodatočným stavebným povolením,\nprípadne zápisom do katastra nehnuteľností zakladá nebezpečný precedens pre vlastníkom takých\nstavieb ako sú železničné vlečky, vysokonapäťové elektrické vedenia, horúcovody a parovody atď.,\nt.j. vlastníkov stavieb, ktoré v drvivej väčšine nie sú zapísané v katastri nehnuteľnosti a nie sú k nim\nvydané stavebné, či kolaudačné rozhodnutia. Týmto rozhodnutím prvostupňového súdu by tak vlastníci\ntýchto stavieb mohli byť zbavení svojich práv v stavebných konaniach, v rámci ktorých by došlo k\nodstráneniu stavieb v ich vlastníctve, kedže by nemohli použiť účinné nástroje ochrany, nakoľko by\nnemohli preukázať vlastníctvo k týmto stavbám inak, ako zápisom v katastri nehnuteľností, prípadne\npredložením stavebného či kolaudačného rozhodnutia.\nĎalej žalobca považoval za neprípustný názor prvostupňového súdu, že výpovede svedkov (konateľky\nžalobcu a JUDr. O. G.) nemôžu nahrádzať dôkazy, predovšetkým listinné dôkazy, ktoré môžu predmetnú\nstavbu identifikovať, a to stavebné povolenie, dodatočné povolenie stavby, zápis stavby v katastri\nnehnuteľností. Žalobca má za to, že aj správne súdnictvo sa spravuje zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov, pričom uvedená zásada neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazu. Hodnotiaca úvaha\nsúdu musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Spôsob, akým prvostupňový súd vykonal\ndokazovanie je v rozpore s účelom správneho súdnictva, a vôbec s účelom a zmyslom samotného\nobčianskeho súdneho konania. Prvostupňový súd nedovolil vykonať dôkazy, ktoré existujú, znemožnil\nžalobcovi preukázať svoje tvrdenia.\nPodľa žalobcu súd prvého stupňa opakovane odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, a to bez toho,\naby po kasačnom uznesení odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, či urobil akýkoľvek iný procesný\núkon. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu napriek výzve nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nO.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a\nmedziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s §§ 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „najvyšší súd“) v medziach odvolania ako súd\nodvolací preskúmal uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom považoval\nza potrebné na účely preskúmania napadnutého uznesenia z vecnej stránky vyporiadať sa v prvom rade\ns procesným postupom krajského súdu v danej veci podľa § 250b ods. 1 a 2 O.s.p..\nPodľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia\nsprávneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty\nnemožno odpustiť.\nPodľa § 250b ods. 2 O.s.p. ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo\ndoručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a\nuloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho\nvykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží\nsprávny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu\n\nsúdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom\nsúd bez zbytočného odkladu upovedomí.\nZo súdneho spisu súd zistil, že žalobca podal žalobu podľa § 250 ods. 2 O.s.p. v trojročnej lehote, pričom\nzároveň žiadal aby mu bolo predmetné rozhodnutie žalovaného doručené postupom podľa § 250b ods.\n2 O.s.p..\nPrvostupňový súd sa však dôsledne neriadil predmetným ust. § 250b ods. 2 O.s.p. a ani § 250b ods.\n1 O.s.p.. Prvostupňový súd mal totiž skúmať, či je tvrdenie žalobcu o tom, že mal byť účastníkom\nsprávneho konania v predmetnej veci. Ak by dospel z predloženého spisu a na základe dôkazov,\nktorých na preukázanie svojich tvrdení navrhol vykonať žalobca k záveru, že mal byť účastníkom\nadministratívneho konania v danej veci, tak mal prvostupňovému správnemu orgánu uložiť povinnosť\ndoručiť žalobcovi predmetné prvostupňové rozhodnutie. Následne po doručení rozhodnutia správneho\norgánu prvého stupňa (ak súd zistí, že žalobca mal byť účastníkom správneho konania) sa tento\nmohol voči neprávoplatnému rozhodnutiu odvolať na odvolací orgán. Súd v žiadnom prípade nemôže\npreskúmavať prvostupňové (aj keď právoplatné rozhodnutie), pričom takýto postup súdu vylučuje ust.\n§ 250b ods. 1 O.s.p. (žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho\norgánu v poslednom stupni).\nNajvyšší súd konštatuje, že v napadnutom uznesení o zastavení konania súd už dodržal procesný\npostup, ak bol toho názoru, že na základe vykonaných dôkazov žalobcovi neprináležal v stavebnom\nkonaní status účastníka. Uvedený postup mu však najvyšší súd predostrel ako jednu z možných variant.\nV tom prípade je predmetom skúmania opätovného konania pred najvyšším súdom len otázka, či krajský\nsúd správne (zákonne) usúdil, že status účastníka konania v stavebnom konaní nebol daný.\nPred zodpovedaním kľúčovej otázky prípadu, považuje najvyšší súd za nutné uviesť znenie ust. §59 ods.\n1 písm. b/ stavebného zákona: „Účastníkmi stavebného konania sú (okrem iného) aj osoby, ktoré majú\nvlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak\nich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo\ndotknuté”.\nPredpokladom vyššie uvedeného procesného postavenia žalobcu bolo dokázať svoje žalobné tvrdenie o\ntom, že je vlastníkom cestného telesa (účelovej komunikácie, resp. príjazdovej cesty). Ako dôkaz uviedol\nZmluvu o predaji podniku uzavretú medzi konateľkou žalobcu a medzi správcom konkurznej podstaty\nz roku 2002 (ďalej len ako „Zmluva”).\nKrajský súd vyhodnotil, že identifikácia v zmysle uvedenia slov cesty, cesty, príjazdová cesta a\npríslušných účtovných hodnôt ako predmetu Zmluvy, nie je dostačujúca. V dôsledku tohto faktoru navrhol\nžalobca na podporu tohto tvrdenia aj výsluch svedkov a to konateľky žalobcu a správcu konkurznej\npodstaty, teda Zmluvných strán. Súd však tieto dôkazy odmietol vykonať a ako hlavný dôvod takéhoto\nnevykonania uviedol, že nemôžu nahrádzať listinné dôkazy, ktoré môžu predmetnú stavbu identifikovať,\na to stavebné povolenie, dodatočné povolenie stavby, zápis stavby v katastri nehnuteľnosti, geometrický\nplán, ktorý zakreslil predmetnú stavbu na pozemku, resp. iné dôkazy, ktoré stavbu identifikovali.\nS takýmto názorom krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože nenachádza oporu v zákone. Podľa\nust. § 120 O.s.p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom len súd\nrozhodne, ktorý dôkaz vykoná. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.\nPodľa § 120 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „OZ”)\nods. (1) súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by\nsa tým vec znehodnotila. Ods.(2) Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku.\nAk je súčasť veci samostatnou vecou, môže byť aj samostatným predmetom občianskoprávnych\nvzťahov, a to až do okamihu jej spojenia s hlavnou vecou. Po tomto spojení už jej právny režim určuje\nhlavná vec a právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho určenia svojimi účinkami vzťahujú\n\naj na súčasť veci. Súčasť veci sa už preto nemusí uvádzať v právnych úkonoch, ktorými sa disponuje\nhlavnou vecou. Platí to aj pre prevody nehnuteľností.\nAk je súčasť hlavnej veci oddelená od hlavnej veci, môže síce dôjsť k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak\nsúčasť veci sa môže stať napriek tomu samostatným predmetom občianskoprávneho vzťahu. (Komentár\nOZ ASPI Vojčík P.)\nSúčasťou pozemku ako hlavnej veci sú aj niektoré vonkajšie úpravy, najmä záhradné vodovody a\nprípojky podobného druhu a prevedenia. (R 39/1991 NS ČR).\nHoci zmluva o predaji podniku sama o sebe dostatočne podľa súdu neidentifikovala sporné cestné\nteleso, nemožno opomenúť legálny obsah pojmu podnik, ktorý nájdeme v ust. § 5 Obchodného\nzákonníka (Obch.Z) č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov: „Podnikom sa na účely tohto zákona\nrozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci,\npráva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo\nvzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť”. Z uvedenej legálnej definície jednoznačne vyplýva,\nže podnik nepredstavuje len hlavná nehnuteľná vec, ale aj všetky hnuteľné i nehnuteľné veci, ktoré majú\nslúžiť svojou povahou prevádzkovaniu podniku. Pod uvedené možno subsumovať i príjazdovú cestu\n(resp. cesty) vedúce k podniku. Do pozornosti k tejto problematike poukazuje najvyšší súd na rozsudok\nKrajského súdu v Žiline sp. zn.: 6Co/266/2011 zo dňa 09.11.2011, v ktorom je obsiahnutý dôležitý právny\nnázor: „z ust. § 121 ods. 1 OZ vyplýva, že stavby, ktoré sú príslušenstvom inej stavby alebo pozemku,\nsledujú zásadne právny režim hlavnej veci, tzn. že napr. zmena v jej vlastníctve alebo užívaní sa týka\naj ich. .... Príslušenstvom veci sú také veci, ktoré v právnom zmysle majú charakter samostatných vecí\na z rozhodnutia ich vlastníka, ktorý je súčasne vlastníkom hlavnej veci, sú tieto určené nato, aby sa\ntrvale užívali s hlavnou vecou. ... Právne úkony týkajúce sa hlavnej veci, sa zásadne vzťahujú aj na\njej príslušenstvo. Pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti - hlavnej veci sa jej príslušenstvo uvádza len v\nprípade možného vzniku pochybností o príslušenstve hlavnej veci, ktorá je predmetom prevodu”.\nOkrem vyššie rozvedeného problému pri vyhodnocovaní zmluvy o predaji podniku súdom, krajský súd\nvo svojom uznesení vytýkal žalobcovi, že dostatočne neidentifikoval vlastnícke právo k stavbe, pričom\nsúčasne odmietol vykonať takúto identifikáciu navrhnutými svedeckými výpoveďami, a preto je nutné\npovažovať takéto rozhodnutie krajského súdu za zmätočné a neakceptovateľné.\nNajvyšší súd poukazuje na Nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 350/2008, podľa ktorého:\n„Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu\ncez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom\na zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených\n(navrhnutých)dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu\nkorigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh\nkonania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch\npredmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je\nrelevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou\npovinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods.\n2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali\nnávrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama o sebe viesť k záveru o\nporušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie\nby v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by\nzáver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,\nchýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania\na stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník\npostavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní”.\nZároveň Ústavný súd uviedol, že: „Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom\nposudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z\nčoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď\njasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\n\ns predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na\nspravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a\nnávrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko\nz 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06)”.\nV zmysle vyššie uvedeného dôvod odmietnutia vykonania dôkazu, ktorý je v konaní podstatný, (o čom\nniet sporu, keďže sa odmietol prostriedok na dokázanie vlastníckeho práva k stavbe, a tým statusu\núčastníka správneho konania, čo je predmetom konania podľa § 25b ods. 2 O.s.p.) musí mať oporu v\nzákone a musí byť inštančne preskúmateľný. Súd však na legitímnosť tohto svojho názoru neuviedol\nžiadny relevantný právny dôvod a dokonca postavil svedeckú výpoveď z hľadiska dôkaznej sily pod\núroveň listinných dôkazov, hoci tieto dôkazné prostriedky sú v zmysle ust. § 125 O.s.p. rovnocenné.\nUvedeným konaním krajský súd teda podľa názoru najvyššieho súdu odoprel žalobcovi možnosť konať\npred súdom čím zasiahol do jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR a v zmysle\nčl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Každé rozhodnutie súdu\nmusí reflektovať a stelesňovať zásadu materiálnej pravdy, teda musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného\nskutkového stavu veci.\nV tejto súvislosti nemožno opomenúť Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:\n6Cdo/259/2010 zo dňa 26.01.2011, podľa ktorého: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie\npostup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky\nsúdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,\nvyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného\nzástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého\nstupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na spravodlivé súdne konanie a pod.).\nPodľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou vyplývajúcou z\nuvedeného ustanovenia postihnuté. Táto vada je daná skutočnosťou, že odvolací súd nevykonal dôkaz\nnavrhnutý žalobcom, hoci mohol mať pre rozhodnutie podstatný význam, resp. že pri rozhodovaní o\ntom, ktoré s navrhovaných dôkazov vykoná, nerešpektoval princíp „rovnosti zbraní“. Výber dôkazných\nprostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané\na ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces\nz pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je\npožiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo\núčastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore\n(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). Ústavný\nsúd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že\nnevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý\nz doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne\nkonanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ”.\nZ uvedeného vyplýva, že s tvrdením žalobcu v odvolaní voči uzneseniu krajského súdu v časti\nnamietaného neúplného zistenia skutkového stavu veci nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných\nna zistenie rozhodujúcich skutočností pre správne rozhodnutie a s tým súvisiaceho nesprávneho\nprávneho posúdenia veci možno súhlasiť.\nZa rozhodujúcu skutočnosť je potrebné považovať potrebu vyporiadania sa s tvrdenou otázkou\nvlastníctva vo vzťahu k cestnému telesu na základe zmluvy o predaji podniku ako aj nevykonaním\nďalšieho dôkazu na podporu tohto tvrdenia. Krajský súd tým, že odmietol vykonať v konaní dôkazy\nna zistenie rozhodujúcej skutočnosti, a to či je žalobca vlastníkom stavby, ktorá mohla byť stavebným\nrozhodnutím priamo dotknutá, zasiahol i v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP do práva na spravodlivý proces a do práva na\npresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.\nAž po vykonaní týchto dôkazov, môže súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotiť\nvykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pričom odôvodnenie o hodnotení rozhodujúcich\ndôkazov musí byť presvedčivé, rozumné, inštančne preskúmateľné a nesmie byť svojvoľné, resp.\narbitrárne.\nZ vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa, procesné\npochybenie, v dôsledku ktorého bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, a preto\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. v spojení § 221 ods.\n1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. vrátil\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20S/78/2012", "guid": "572ef500-66a0-4dee-9e26-65f74e8589b3:158aa483-57db-4ce8-bc62-a16cb3aff703", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}], "citovane_v": []}