{"guid": "af335650-5720-4f29-8084-1b1bfbcd9407:19ac5429-f6b8-43ae-8fdf-30dbe0844db7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2", "spisova_znacka": "8Sžo/48/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/48/2015 z 23. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2017, sp. zn. 8Sžo/48/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2", "identifikacne_cislo": "4010200612", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2017-02-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/475", "nazov": "zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/475-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/475-2005/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-61.odsek-4", "nazov": "§ 61 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-61.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/475-2005/paragraf-61"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/475#paragraf-61"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/19ac5429-f6b8-43ae-8fdf-30dbe0844db7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/48/2015\n4010200612\n23. 02. 2017\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2017:4010200612.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a\nčlenov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: B. Z., bytom A.\nXXXX/XX, C. G. M., zastúpeného Mgr. PaeDr. Antonom Kušnírom, advokátom so sídlom Jána Reka 13,\nŽilina, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, priečinok 42/VD, Želiezovce,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVTOS 9-161/21-2010 zo dňa 27. júla 2010, na\nodvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/134/2010-101 zo dňa 21. mája 2013,\nv spojení s opravným uznesením č. k. 11S/134/2010-166 zo dňa 03. februára 2015, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/134/2010-101 zo dňa 21.\nmája 2013, v spojení s opravným uznesením č. k. 11S/134/2010-166 zo dňa 03. februára 2015 p o\nt v r d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/134/2010-101 zo dňa 21. mája 2013 v spojitosti s opravným\nuznesením č. k. 11S/134/2010-166 zo dňa 03. februára 2015, podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč. ÚVTOS 9-161/21-2010 zo dňa 27. júla 2010 o nevyhovení žiadosti žalobcu o zahladenie všetkých\ndoposiaľ uložených disciplinárnych trestov.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že správanie a vystupovanie\nžalobcu počas výkonu trestu odňatia slobody v jednotlivých ústavoch tak, ako to vyplýva zo spisového\nmateriálu, naposledy v ústave označenom v žalobe, bolo spočiatku na požadovanej úrovni, ale\npostupne dochádzalo k zmenám v negatívnom smere. Uviedol, že v čase podania žiadosti mal žalobca\nzaznamenané tri disciplinárne previnenia závažného charakteru a bol umiestnený i do samoväzby.\nNapriek tomu sa žalobca dopúšťal pred jeho premiestnením do ústavu označeného v žalobe aj ďalších\ndisciplinárnych previnení. Ďalej uviedol, že žalovaný so žalobcom vykonal pohovor, v rámci ktorého\nmu vysvetlil podmienky a účel zahladenia disciplinárnych trestov počas výkonu väzby a výkonu trestu\nv zmysle § 61 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“) a zistil, že žalobca v čase podania žiadosti\nnespĺňal podmienky na zahladenie, nakoľko sa dopúšťal ďalších disciplinárnych previnení. Zdôraznil, že\nžiadosť sa posudzuje komplexne, teda či žiadateľ spĺňa zákonom stanovené podmienky na zahladenie\nodsúdenia. Následne dal do pozornosti, že z § 61 ods. 1 cit. zákona vyplýva, že disciplinárny trest\nsa zahladí, ak odsúdený po dobu jedného roka od vykonania rozhodnutia o uložení disciplinárneho\ntrestu riadne plní svoje povinnosti, avšak u žalobcu bolo preukázané, že túto podmienku nespĺňa, keďže\nbolo potrebné zohľadniť aj iné kritériá, napríklad možnosť pracovného zaradenia odsúdeného, ako i\n\nzaradenia do výchovného kolektívu. Napokon doplnil, že žalobca bol dňa 12. decembra 2012 prepustený\nna slobodu, keďže došlo k schváleniu dohody o vine a treste, čím predmet konania odpadol, preto\nuž žalovaný správny orgán nemá kompetenciu rozhodovať o takomto návrhu, keďže žalobca už nie\nje v postavení odsúdeného, jeho sloboda už nie je obmedzená a nenachádza sa v ústave na výkon\ntrestu odňatia slobody. Žalovaný teda ani fakticky nemá možnosť pokračovať v konaní o zahladení\ndisciplinárnych trestov žalobcu a nemôže dochádzať ani k ďalším neoprávneným zásahom zo strany\nžalovaného, hoci žalobca žiadal, aby súd zakázal žalovanému pokračovať v porušovaní práva žalobcu\nna ochranu osobnosti a na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ku\nnámietke žalobcu, týkajúcej sa porušovania práv žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho\nzákonníka uviedol, že ide o nárok, ktorý patrí do oblasti súkromného práva, a nie do práva verejného,\nresp. správneho súdnictva. Dodal, že o tomto nároku v správnom súdnictve súd ani rozhodovať nemohol.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nAlternatívne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie.\nSúčasne žiadal, aby žalobcovi priznal náhradu trov konania. Namietal vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako tak namietal,\nže súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, ako aj, že jeho rozhodnutie je založené na\nnezákonne získaných dôkazoch a nepodložených tvrdeniach. Taktiež mu vyčítal, že napadnutý rozsudok\nneobsahuje pomer hlasovania, ak hlasoval senát.\nPoukázal na skutočnosť, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/49/2012\nzo dňa 03. októbra 2012 bol zrušený aj rozsudok o treste, ktorý žalobca vykonával v čase, keď žiadal\no zahladenie disciplinárnych trestov. Mal za to, že bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, pričom\nnebol správny postup na žalobcu aplikovať zákon č. 475/2005 Z. z. Následne namietal nesprávnosť\nzáveru súdu prvého stupňa, že bol dňa 12. decembra 2012 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody,\nkeďže v ten deň bol prepustený z väzby, do ktorej ho vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 03.\noktóbra 2012 uznesením, ktoré bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.\nÚS 597/2012, v ktorom tento vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tdo/49/2012 porušil Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky právo žalobcu na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ a ods. 3\na 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej namietal, že záver krajského súdu,\nže nespĺňa podmienky pre zahladenie disciplinárnych trestov je predčasný a nepreskúmateľný, pričom\nzdôraznil, že tento je zároveň v rozpore s § 61 ods. 1 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. Uviedol, že porušenia\nzákona, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, sa stali dávno pred relevantným obdobím významným\npre rozhodnutie o zahladení. Súdu prvého stupňa vyčítal, že neskúmal relevantnú jednoročnú lehotu\nriadneho si plnenia povinností vo výkone trestu odňatia slobody od podania žiadosti, ale svoj výrok\noprel o iné časové obdobie a právne irelevantné skutočnosti. Uvedené má podľa žalobcu za následok\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, čím mu zároveň bola odňatá možnosť konať\npred súdom.\nZároveň dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/35/2012 vo\nveci žalobcu, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení niektorých disciplinárnych trestov uložených žalobcovi\nv ústave pre výkon trestu odňatia slobody, ktorou skutočnosťou sa súd prvého stupňa podľa žalobcu\nnezaoberal. Ďalej namietal, že záver žalovaného, že teraz už nemá právomoc rozhodnúť, nakoľko\nžalobca bol prepustený na slobodu, je v rozpore s § 250i ods. 1 OSP.\nRovnako tak namietal porušenie čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd tým, že mu nebol\nv disciplinárnom konaní ustanovený ex officio advokát, nebol oboznámený o termíne rozhodnutia a\npodkladoch pre rozhodnutie, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom.\nV uvedenom videl aj rozpor s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Za nesprávny označil aj záver\nkrajského súdu, že sú mimo správnej súdnej ochrany „negatívne zásahy“ o osobe žalobcu obsiahnuté\npriamo vo výroku rozhodnutia žalovaného, ako aj v jeho odôvodnení, poškodzujúce právo žalobcu na\nochranu osobnosti, cti a dobrého mena.\nDňa 15. augusta 2013 bolo Krajskému súdu v Nitre doručené odvolanie podané prostredníctvom\nprávneho zástupcu žalobcu, v ktorom sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. d/,\nh/ OSP zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, nakoľko\nžaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už bolo zrušené a nemôže byť predmetom preskúmania súdom.\n\nNamietal, že vzhľadom na skutočnosť, že po podaní žaloby došlo k zrušeniu rozhodnutia Okresného\nsúdu Žilina sp. zn. 34T/58/2008, ktoré bolo podkladom pre napadnuté rozhodnutie žalovaného, odpadol\ndôvod, aby sa pokračovalo v konaní o zahladení disciplinárnych trestov v rámci výkonu trestu tak, aby\nmohol byť v konečnom dôsledku odsúdený prepustený z výkonu trestu, k čomu dňa 12. decembra 2012\naj došlo rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp. zn. 1T/163/2012, ktorý schválil dohodu o vine a treste,\npričom od uvedeného dňa je žalobca na slobode. Doplnil, že rozsudkom sp. zn. 1Tdo/49/2012 zo dňa\n03. decembra 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky určil, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.\nzn. 34T/58/2008 zo dňa 13. februára 2009 bol porušený zákon z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.\nc/ Trestného poriadku v ustanovení § 349 ods. 2 Trestného zákona v neprospech žalobcu. V tomto\nrozhodnutí ďalej vyslovil, že sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo\nnadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu odvolania žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie\nKrajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/134/2010-101 zo dňa 21. mája 2013 zmenil tak, že konanie o\npreskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zastaví. Stotožnil sa s napadnutým\nrozhodnutím Krajského súdu v Nitre, ktorý konštatoval, že rozhodnutie a postup správneho orgánu\nv medziach žaloby bol v súlade so zákonom. Na druhej strane však uviedol, že počas celého\nkonania bol názoru, že Krajský súd v Nitre ako správny súd nebol vecne príslušný na preskúmavanie\nrozhodnutia žalovaného, nakoľko uvedené prislúcha v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody\njedine prokuratúre, ktorá podľa § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre vykonáva dozor nad\nzachovávaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie,\nochranná výchova alebo detencia. Následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžo/53/2011 zo dňa 20. marca 2012, v ktorom tento vyslovil, že rozhodovanie\nústavu na výkon trestu odňatia slobody o uložení disciplinárneho trestu žalobcovi podľa ustanovení\nzákona č. 475/2005 Z. z. patrí do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je\nmožné takéto rozhodovanie považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy,\nkeďže ide výlučne o právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení uvedeného zákona, preto podľa žalovaného\nrozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu pri výkone trestu odňatia slobody, nemôžu byť predmetom\nsúdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.\nNásledne dal Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí do pozornosti, že v záujme\nposilnenia dôvery v zákonnosť a správnosť postupu príslušníka zboru ukladajúceho disciplinárny trest\nodsúdenému a taktiež príslušníka nadriadeného, ktorý má rozhodovať v rámci odvolacieho konania ako\ndruhostupňový orgán, bol zákon č. 475/2005 Z. z. novelizovaný zákonom č. 93/2008 Z. z. o zmene\nzákona o výkone trestu odňatia slobody. V dôvodovej správe prezentovaný návrh čiastočne upustiť od\npostupu podľa správneho poriadku a upraviť disciplinárne konanie za disciplinárne previnenie tak, aby sa\npostupovalo zjednodušeným, zrýchleným, avšak racionálnym a efektívnym postupom zodpovedajúcim\neurópskym štandardom, bol konkrétne premietnutý do ustanovenia § 100 zákona č. 475/2005 Z. z. tak,\nže novelou účinnou od 01. apríla 2008 bolo v odseku 1 vypustené písmeno a/, na základe ktorého\nbolo pôvodne ustanovené, že všeobecný predpis o správnom konaní sa použije pri rozhodovaní o\ndisciplinárnom treste. Rovnako tak žalovaný poukázal na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktorý konštatoval, že orgánom prokuratúry je zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním\nzákonnosti pri ukladaní disciplinárnych trestov podľa zákona č. 475/2005 Z. z., poukazom na znenie\nustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení (dozor prokurátora nad\nzachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby,\nktorých osobná sloboda je obmedzená). Preto mal v citovanom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného zastavil. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že analogicky\nnemožno súdne preskúmavať ani oznámenie žalovaného žalobcovi zo dňa 27. júla 2010, ktorým mu\nbolo oznámené, že jeho žiadosť o zahladenie disciplinárnych trestov v zmysle § 61 ods. 1, 4 zákona č.\n475/2005 Z. z. bola zamietnutá ako neopodstatnená. Záverom uviedol, že sa síce nestotožňuje s vecnou\nlegitimáciou Krajského súdu v Nitre na rozhodovanie o preskúmaní rozhodnutia žalovaného, ale má za\nto, že aj Krajský súd v Nitre síce ako vecne nepríslušný orgán správne a jednoznačne skonštatoval, že\nžalobca si nevytvoril podmienky, aby mu mohli byť zahladené disciplinárne tresty v zmysle § 61 ods. 1,\n4 zákona č. 475/2005 Z. z.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať\núspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s\n\ntým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <I.>. Rozsudok bol verejne\nvyhlásený dňa 23. februára 2017 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).\nZ administratívneho spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa domáha preskúmania\nzákonnosti a zrušenia neformálneho oznámenia žalovaného, t.j. odpovede na jeho žiadosť, ktorou\nmu žalovaný oznámil, že jeho žiadosť o zahladenie všetkých doposiaľ uložených disciplinárnych\ntrestov zamieta ako neopodstatnenú i napriek skutočnosti, že od posledného uloženého disciplinárneho\ntrestu v predchádzajúcom ústave dňa 24. júna 2009 mu nebol uložený disciplinárny trest a v ústave\nžalovaného došlo vplyvom individuálneho pedagogického a psychologického pôsobenia odborného\npersonálu k stabilizácii konania a správania žalobcu, avšak doposiaľ si odsúdený (žalobca) nevytvoril\npodmienky k zahladeniu uložených disciplinárnych trestov, keďže plnenie úloh vyplývajúcich z programu\nzaobchádzania v zmysle § 39 písm. c/ zákona č. 475/2005 Z. z. nie je vždy na požadovanej úrovni. Zo\nstrany žalobcu pasívnou účasťou v procese jeho resocializácie si nevytvoril podmienky k udeľovaniu\ndisciplinárnych odmien.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPodľa § 1 zákona č. 475/2005 Z. z. tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu odňatia slobody, práva\na povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu.\nPodľa § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. disciplinárny trest sa zahladí, ak odsúdený po dobu jedného\nroka od vykonania rozhodnutia o disciplinárnom treste riadne plní svoje povinnosti a o zahladenie\npožiada. Ak bolo odsúdenému uložených viac disciplinárnych trestov popri sebe, nemožno ich zahladiť,\nkým neuplynie doba na zahladenie disciplinárneho trestu podľa tohto odseku, ak bol uložený.\nPodľa § 61 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z. z. zahladenie disciplinárneho trestu podľa odseku 1 až 3 sa\nvzťahuje aj na disciplinárne tresty uložené odsúdenému v čase, keď bol vo výkone väzby.\nOdvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského\nsúdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť, keď nezistil dôvody pre jeho zrušenie. Krajský\nsúd vec správne právne posúdil a na zistený skutočný stav aplikoval správny právny predpis.\nŽalobcom vznesená námietka ohľadne neúplne zisteného skutkového stavu, sa javí ako právne\nnedôvodná, nakoľko správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne\notázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia\n(§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Napokon nedostatočné zistenie skutkového stavu žalobca nenamietal\nani v samotnej žalobe. Odvolací súd nezistil ani to, že by konanie trpelo inou vadou, ktorá by mohla mať\nvplyv na jeho zákonnosť.\nNeopodstatnenou je aj odvolacia námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\nneobsahuje pomer hlasovania, ak hlasoval senát, nakoľko zo spisového materiálu je zrejmé, že krajský\nsúd vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom\nhlasov 3:0.\nRovnako tak nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, spočívajúcu v tvrdení o nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia krajského súdu, v čom žalobca taktiež videl odňatie možnosti konať pred súdom. Pre\nposúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu považoval Najvyšší súd\nSlovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je\nústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\n\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr.\nII. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných\nustanovení zákona č. 475/2005 Z. z. nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a\nnesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Úvaha krajského súdu, ktorá\nvychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.\nVo vzťahu k vyššie uvedenej námietke žalobcu ďalej uvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom\nsa rozumie závadný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných\npráv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednes, navrhovať dôkazy a pod.).\nNa takúto vadu konania musí odvolací súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, pretože rozhodnutie vydané\nv konaní postihnutom takouto procesnou vadou nemožno považovať za správne. Podľa ustálenej súdnej\npraxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu\npredchádza, ale aj samotným rozhodnutím. V danom prípade má však odvolací súd za to, že napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Nitre je dostatočne odôvodnený, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením\n§ 157 ods. 2 OSP, a preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá\nmožnosť konať pred súdom. Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodnú námietku žalobcu\no odňatí možnosti konať pred súdom postupom krajského súdu. Realizácia procesných práv žalobcu\nnebola znemožnená, naopak žalobca mohol účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy\nprostredníctvom ustanoveného zástupcu.\nZároveň odvolací súd dáva do pozornosti, že skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne\npripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.\nIV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).\nNapokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia\nv dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý\nargument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia\nrozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku\nz 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na\nkonkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté\nrozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994).\nDôvodnou nie je ani odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa namietaného porušenia čl. 40 ods. 3 Listiny\nzákladných práv a slobôd tým, že mu nebol v disciplinárnom konaní ustanovený ex officio advokát.\nOhľadom uvedeného dáva odvolací súd do pozornosti, že právo na obhajobu v podobe, ako je zakotvené\nv cit. čl. 40 Listiny základných práv a slobôd sa v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky\npremietlo do základných zásad trestného konania prostredníctvom § 2 ods. 9 Trestného poriadku,\navšak v oblasti administratívneho procesu právo na obhajobu prostredníctvom ustanoveného právneho\nzástupcu pred správnym orgánom nie je zakotvené.\nNa margo veci odvolací súd uvádza, že nebolo možné postupovať v zmysle odvolacieho návrhu\nvzneseného prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal postupovať podľa § 250d ods. 3 OSP\na konanie zastaviť, nakoľko žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už bolo zrušené a nemôže\nbyť predmetom preskúmania súdom. Zdôrazňuje, že v prejednávanej veci je predmetom konania\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - oznámenia č. ÚVTOS 9-161/21-2010 zo dňa 27.\n\njúla 2010, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o zahladenie všetkých doposiaľ uložených disciplinárnych\ntrestov. Teda skutočnosť, že predmet súdneho prieskumu odpadol, by bolo možné konštatovať len v\nprípade zrušenia tohto rozhodnutia, nie z dôvodu zrušenia rozhodnutia vydaného v trestnom konaní,\nhoci vo veci žalobcu.\nVychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského\nsúdu v Nitre č. k. 11S/134/2010-101 zo dňa 21. mája 2013, v spojení s opravným uznesením č. k.\n11S/134/2010-166 zo dňa 03. februára 2015 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP).\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP, keď\nneúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania\nneprináleží.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.\njúla 2016.\nDňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/134/2010", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}