{"guid": "2df2d8f5-5d4f-4caf-8612-9f357e73cb40:cc42e613-0ac8-4156-92c5-13cdacb13135", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1", "spisova_znacka": "3Sžo/204/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/204/2015 z 24. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2017, sp. zn. 3Sžo/204/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1", "identifikacne_cislo": "3014200097", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2017-05-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 503/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/503-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/503#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc42e613-0ac8-4156-92c5-13cdacb13135", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžo/204/2015\n3014200097\n24. 05. 2017\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2017:3014200097.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a\nz členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci navrhovateľov: 1.) C.\nL., bytom D., 2.) G. D., bytom L., 3.) Q. O., bytom R., obe zastúpené H. A., bytom P. N., XXX XX D.,\nproti odporcovi: Okresný úrad Prievidza, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Mariánska 6, 971 01\nPrievidza, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OU-PD-PLO-2013/87-954/1007-C zo 4.\ndecembra 2013, konajúc o odvolaní navrhovateľov 2.) a 3.) proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne\nč. k. 26Sp/5/2014-23 z 12. januára 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 26Sp/5/2014-23 z 12.\njanuára 2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. OU-PD-PLO-2013/87-954/1007-C zo 4. decembra\n2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNavrhovateľom 2.) a 3.) náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej v texte rozhodnutia aj „krajský súd“ alebo\n„prvostupňový súd“) postupom podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Prievidza, pozemkový a lesný odbor č. OU-PDPLO-2013/87-954/1007-C zo 4. decembra 2013, ktorý ako príslušný orgán rozhodol vo veci\nuplatneného nároku navrhovateľov na navrátenie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú. D..\nPreskúmavaným rozhodnutím odporca rozhodol, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky ustanovené v §\n3 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. <. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k\npozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „reštitučný zákon“ alebo „zákon č. 503/2003 Z.z.“) na\nvrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky v k. ú. D., špecifikované vo výroku\nrozhodnutia žalovaného. Predmetné pozemky prešli do vlastníctva štátu vyvlastnením - rozhodnutiami č.\nVýst. 1968/76-570 zo 16. júla 1976 (=VZ 27/77) a č. Výst. 2751/74-859 z 22. augusta 1974 (VZ 372/74)\nz dôvodu, že parcely neboli odňaté postupom podľa § 3 reštitučného zákona.\nKrajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu\nzisteného odporcom. K vyplateniu náhrady pôvodným vlastníkom uviedol, že v tejto súvislosti krajský\nsúd poukázal na zistenie odporcu vychádzajúce z vyjadrenia Slovenskej sporiteľne, z ktorého vyplýva\nvšeobecný postup uvedenej banky, ktorá archivovala doklady za vyvlastňovacie náhrady po dobu 10\nrokov a po tejto dobe doklady skartovala. Preto ani v danej veci podľa názoru krajského súdu nie\nje možné očakávať, že je v silách odporcu zabezpečiť doklad o vyplatení vyvlastňovacej náhrady\npôvodným vlastníkom.\nĎalej krajský súd konštatoval, že napriek tomu, že priamy dôkaz o vyplatení jednotlivým vlastníkom\ncestou Štátnej sporiteľne nebol predložený, úsudok o tom, že náhrada bola pôvodným vlastníkom\n\nvyplatená, si odporca urobil správne z celkového priebehu vyvlastňovacieho konania na základe\nobsahu zachovaných dokumentov. Podľa názoru krajského súdu, napriek vyvlastneniu (čo bolo legálnym\nspôsobom odňatia vlastníctva), sa s pôvodnými vlastníkmi v jednotlivých prípadoch od počiatku jednalo\nkorektne a vychádzalo sa im v ústrety a ako náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti im boli v tom čase\npriznané relatívne vysoké sumy. Podľa krajského súdu nemožno preto považovať za pravdepodobné,\nže pri stanovenej výške náhrady v prípade jej neuhradenia, by sa pôvodní vlastníci vyplatenia náhrady\nnedomáhali a že v archivovanom spise by o tom nebol žiadny, hoci len nepriamy dôkaz tak, ako je to\nbežné pri iných archivovaných vyvlastňovacích rozhodnutiach.\nĎalej krajský súd konštatoval, že za daných okolností v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 reštitučného\nzákona sa predpokladá, že náhrada vyplatená bola. Uvedené potvrdzuje i vyhláška č. 72/1964\nZb. upravujúca spôsob úhrady peňažnej odplaty vyššej ako 5000,-Kčs, ktorá sa uhrádzala vždy\nprostredníctvom Štátnej sporiteľne. Uviedol, že ani v prípade náhrady nižšej ako 5000,- Kčs nie je\ndôvodné pochybovať, že tieto neboli vyplatené pôvodným vlastníkom v hotovosti.\nKrajský súd zhodnotil, že odporca vykonal dostatočné dokazovanie, na základe dokazovania správne\nzistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny názor, preto podľa krajského súdu odporca vo veci\nrozhodol správne, v súlade so zákonom, a z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa § 250q\nods. 2 O.s.p.\nKrajský súd záverom zdôraznil povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať\nlegitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je\nprávna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných\nveciach rovnako. Krajský súd rozhodoval vo veci obdobných reštitučných nárokov, v ktorých konaniach\nzastupoval navrhovateľov, rovnako ako aj v danom prípade H. A., a v ktorých konaniach sa riešili\ntotožné skutkové i právne otázky pre posúdenie veci rozhodujúce so záverom, že podmienky ust. § 3\nreštitučného zákona splnené neboli. Uviedol, že nakoľko v súdnej veci je predmetom tá istá skutková i\nprávna otázka, niet žiadneho dôvodu, aby sa súd v súdenej veci odchýlil od už skôr prijatého právneho\nnázoru.\nKrajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 250k ods. 1 tak, že neúspešným navrhovateľom\nnáhradu trov konania nepriznal.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podali v zákonnej lehote prostredníctvom zástupcu odvolanie\nnavrhovatelia 2.) a 3.), v ktorom navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.\nV podanom odvolaní namietali tvrdené vyplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky ako uvádza vo\nsvojom rozhodnutí odporca, alebo krajský súd, nakoľko správny orgán nedisponuje žiadnym dôkazom\no vyplatení predmetnej náhrady. Podľa názoru navrhovateľov odporca nesprávne rozhodol, keď im\nnepriznal náhradu za vyvlastnené pozemky, jeho odôvodnenie považujú za nepresvedčivé a rozhodnutie\nkrajského súdu za nespravodlivé.\nIII.\nOdporca sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril vo vyjadrení z 30. júna 2015, v ktorom navrhol\nodvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu potvrdil.\nĎalej uviedol, že zotrváva na dôvodoch, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia a ktoré sú podrobne\nuvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia a zotrval tiež na obsahu rozsiahleho stanoviska č. OU-PDPLO-2014/81-395 z 24. januára 2014, ktorým sa správny orgán vyjadroval k podanému návrhu na\npreskúmanie uvedeného rozhodnutia Krajským súdom v Trenčíne. K vyjadreniu pripojil odporca aj\nuvedené stanovisko.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.), odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/> a dospel k záveru, že rozhodnutie\nkrajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. je potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané\nrozhodnutie a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 <., <. O.s.p.).\n\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 <. O.s.p.).\nPodľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona\nmôže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území\na ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1.\njanuára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3 <..\nPodľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom\nobdobí do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3 <.,\nzomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 <. alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty\nvyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto\nporadí:\na) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,\nb) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu;\nto neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom\nustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto\nčasti pozemku,\nc) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím\nlehoty uvedenej v ustanovení § 5 <., sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré\nz nich zomrelo, jeho deti,\nd) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,\ne) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými\nosobami jeho deti.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku,\nktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.\nPodľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť\noprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila\npozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3 <.. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.\nPredmetom odvolacieho konania v posudzovanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo\npotvrdené rozhodnutie odporcu č. OU-PD-PLO-2013/87-954/1007-C\nzo 4.\ndecembra 2013, ktorým bolo rozhodnuté o reštitučnom nároku navrhovateľov vo vzťahu k pozemkom v\nk.ú. D., bližšie špecifikovaných v rozhodnutí odporcu. Odporca v preskúmavanom rozhodnutí nepriznal\nnavrhovateľom nárok na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky v k.ú.\nPrievidza pre nesplnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 3 reštitučného zákona z dôvodu, že\nparcely pozemkov neboli odňaté postupom podľa tohto ustanovenia zákona s tým, že im nebolo priznané\nani vlastníctvo k pozemkom, ani náhrada za ne.\nOdvolací súd poznamenáva, že zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom je jedným zo\nzákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi, zabezpečiť\ntzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne\nustanovenom období, vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne\nustanovených prípadoch straty majetku. Tzv. reštitučné zákony (aj zákon č. 503/2003 Z.z.) však\nnezmiernili všetky majetkové krivdy spáchané v rokoch 1948-1989.\nVždy zostáva priestor na úvahu, či prijatá legislatíva je tým najlepším riešením alebo či mala byť\nlegislatívna právomoc uplatnená iným spôsobom, nakoľko rôzne nespravodlivosti z minulých období\nnemožno úplne napraviť nikdy. Reštitučné zákony tiež neobnovujú vlastníctvo k odňatému majetku\nautomaticky, ale len vytvárajú podmienky na návrat majetku pôvodným vlastníkom, pričom sa od nich\noprávnene očakáva, že splnia určité povinnosti v súvislosti s majetkovou rehabilitáciou. Zákonná úprava\n(v rámci ktorej sa stanovili tie, ktoré podmienky - obmedzujúce kritéria - reštitučných nárokov a nie iné),\nmala za úlohu zabezpečiť právnu istotu vo vlastníckych vzťahoch a tiež chrániť ekonomické záujmy štátu.\n\nNeobmedzená majetková rehabilitácia by bola technicky a ekonomicky nezvládnuteľná a eliminovala\nby dobrú vôľu štátu napraviť spáchané krivdy. Tomuto tvrdeniu svedčia tie ustanovenia zákonov, ktoré\noznačujú pôvodných vlastníkov nie ako vlastníkov, ale iba ako oprávnené osoby a právo požadovať\nvrátenie majetku ako nárok.\nV zmysle takéhoto výkladu možno potom uviesť, že navrhovatelia boli oprávnení žiadať vrátenie\nmajetku, ktorého boli vlastníkmi, resp. ich právne predchodkyne za predpokladu, že splnia zákonom\nstanovené podmienky, t.j. medzi inými, že žiadajú o majetok, ktorý prešiel na štát v dôsledku skutočností\nvymenovaných v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. Keďže dôvody na navrátenie vlastníctva sú v\ncitovanom zákone taxatívne vymedzené, pokiaľ sa vlastníctvo k pozemku podľa režimu uvedeného v\n§ 3 zákona nenavracia, nemôže nastúpiť ani prípad tzv. náhradného riešenia, t.j. poskytnutie iných\npozemkov alebo finančnej náhrady.\nZ obsahu administratívneho spisu mal sú za preukázané, že vyvlastňovacími rozhodnutiami č. Výst.\n1968/76-570 zo 16. júla 1976 (VZ 27/77) a č. Výst. 2751/74-859 (VZ 372/74 z 22. augusta 1974 boli\nodňaté pozemky v k.ú D.:\n- parcela č. 1138/1, roľa (vl. 1065) vo výmere 528 m2 (=VZ 372/24) a vo výmere 126 m2 (=VZ 27/77)spolu 654 m2,\n- parcela č. 1147/1, roľa (vl. 554) vo výmere 546 m2 (=VZ 372/74) a vo výmere 198 m2 (=VZ 27/77)spolu 744 m2 ,\n- parcela č. 1148/1, roľa (vl. 554) vo výmere 1138 m2 (=VZ 372/24) a vo výmere 124 m2 (=VZ 27/77)spolu 1262 m2,\n- parcela č. 1139 roľa (vl. 1065) vo výmere 590 m2 (=VZ 27/77)\n- parcela č. 1149/1, roľa (vl. 554) vo výmere 1074 m2 (=VZ 27/77)\n- parcela č. 1146, roľa (vl. 554) vo výmere 633 m2 (=VZ 27/77).\nNehnuteľnosti evidované pod zn. VZ 27/77 boli vyvlastnené pre účely výstavby predajného skladu Farby\na laky, n.p. Praha a nehnuteľnosti evidované pod zn. VZ 372/74 na účely výstavby Okresnej inšpekcie\npožiarnej zbrojnice v Prievidzi. Podaním doručeným Obvodnému pozemkovému úradu v Prievidzi dňa\n18. novembra 2004 požiadali navrhovatelia podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona o vrátenie\nnehnuteľností v k.ú. Prievidza.\nOdporca posudzoval reštitučné nároky najmä podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. l) a písm. m)\nreštitučného zákona. Odvolací súd konštatuje, že odporca správne vyhodnotil reštitučný nárok vo vzťahu\nk ustanoveniu § 3 ods. 1 písm. l), nakoľko nešlo o prípad, keby dané vyvlastnené nehnuteľnosti neslúžili\nna účel, na ktorý boli vyvlastnené.\nSporným sa stalo posúdenie reštitučného nároku vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 1 písm. m)\nreštitučného zákona, t.j. či bola vyplatená náhrada a tým by nebol naplnený ani tento dôvod na\npriznanie nárokov oprávneným osobám. Podľa názoru odvolacieho súdu z predložených listinných\ndôkazov doposiaľ spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nevyplýva, že finančná náhrada\nza vyvlastnené pozemky bola pôvodným spoluvlastníkom skutočne vyplatená. Skúmanie vyplatenia\nnáhrady posudzoval odporca vo vzťahu k obom vyvlastňovacím rozhodnutiam a dospel k záveru o\nvyplatení náhrady bez toho, aby mal doklad, potvrdenie alebo akúkoľvek listinu preukazujúcu vyplatenie\ntejto náhrady právnym predchodcom oprávnených osôb.\nOdporca skonštatoval, že investor - spoločnosť Farby a laky, n.p. Praha počítal s náhradou, ktorú musí\nvyplatiť vlastníkom a keď navrhovatelia nepredložili ani nepriamy dôkaz o tom, že náhrada nebola\nvyplatená, správny orgán vyhodnotil vec tak, že nie sú splnené podmienky pre priznanie reštitučných\nnárokov, a preto nárok navrhovateľom nepriznal. Na základe týchto úvah nie je možné považovať postup\nodporcu za zákonný ani s odkazom na nedôslednosť navrhovateľov v reštitučnom konaní. Navyše\nodporca sám priznal, že skutočne sa mu nepodarilo zabezpečiť nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že by\nnáhrada vlastníkom za vyvlastnené nehnuteľnosti bola vyplatená. Krajský súd sa s uvedenými tvrdeniami\nstotožnil s poukazom na zásadu právnej istoty, keď v ďalších dvoch konaniach, v ktorých prejednával\nobdobnú vec, rozhodoval zhodne a z tohto dôvodu sa nechcel odchýliť už od skôr prijatého právneho\nnázoru.\nNa základe vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že tak rozhodnutie odporcu, ako aj rozhodnutie\nkrajského súdu, ktorý sa oprel o tvrdenia odporcu a neuviedol žiadne iné relevantné dôvody, považuje\nsúd za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nV tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Sžo/213/2010 zo 7. júla 2011, ktorý rozhodoval v obdobnej veci a na strane 5 predmetného\nrozhodnutia uviedol, cit.: „V reštitučnom i súdnom konaní vznikla zásadná právna otázka rozloženia\ndôkazného bremena, či oprávnená osoba znáša následky dôkaznej núdze na skutočnosť, že náhrada\njej bola vyplatená. Najvyšší súd systematickým a teleologickým výkladom zákona o pôde zisťoval,\n\nkomu svedčí dôkazné bremeno na túto skutočnosť. V prvom rade je nevyhnutné poukázať na to, že\nvlastnícke tituly vymedzené v § 6 zákona o pôde zákonodarca vymedzil ako reštitučné, t.j. kvalitatívne\ntak, že môžu byť na žiadosť oprávnenej osoby podrobené skúmaniu a pri zistení ich existencie a\nsplnení ďalších podmienok môžu byť prelomené v prospech oprávnenej osoby na jej žiadosť vydaním\nrozhodnutia o vydaní nehnuteľností, výrokom o priznaní vlastníckeho práva. Skutočnosť, že vlastnícke\ntituly vymedzené v § 6 zákona o pôde môžu byť na žiadosť oprávnenej osoby podrobené preskúmaniu\nnasvedčuje tomu, že práve doterajší vlastník, resp. jeho právny nástupca by mal znášať dôkazné\nbremeno, že jeho vlastnícky titul z obdobia rokov 1948-1989 zodpovedá skutočnému stavu. V danom\nprípade na skutočnosť, že náhrada za nehnuteľnosť bola vyplatená. Z tohto dôvodu stav dôkaznej núdze\nnemožno pripočítať na ťarchu oprávnenej osoby“\nZáverom najvyšší súd na strane 8 zhrnul, cit: „Niet pochýb o tom, že odporca vykonal dostatočné\ndokazovanie zamerané na zistenie, či je v danom prípade splnená zákonná podmienka uplatneného\nreštitučného nároku podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 6 ods. 1 písm. n/ zákona o\npôde, a či za vyvlastnené nehnuteľnosti bola vyplatená finančná náhrada. Nemožno preto súhlasiť s\nargumentáciou navrhovateľa obsiahnutou v návrhu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a\nuvedenou v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, spochybňujúcou správnosť záverov napadnutého\nrozhodnutia a zákonnosť postupu odporcu, a ani nechať bez povšimnutia skutočnosť, že na rovnakom\nskutkovom základe boli vydané už právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sa otázkou\nvyplatenia náhrady za majetok odňatý zásahom štátu právnym predchodcom navrhovateľky, zaoberali.\nTreba tiež dodať, že vzhľadom na skartačné pravidlá, lehoty, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych,\nresp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyplatené náhrady, nemožno pripisovať objektívny stav\ndôkaznej núdze na ťarchu žalobkyne.“\nS uvedeným právnym posúdením dôkazného bremena pri dôkaznej núdzi o vyplatení, resp. nevyplatení\nnáhrady, ktoré nesmie zaťažovať navrhovateľku súhlasí aj senát najvyššieho súdu v tejto prejednávanej\nveci. Rovnaký právny názor zaujal najvyšší súd aj v rozhodnutí\nsp. zn. 1Sžo/292/2008 z 21.\njúla 2009.\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľom nemôže byť na ťarchu, keď nepreukázali nevyplatenie\nnáhrady, nakoľko práve naopak, povinnosťou správneho orgánu bolo preukázať jej vyplatenie, keďže\ndôkazné bremeno spočíva na správnom orgáne. Súd je zároveň tiež povinný k reštitučným nárokom\nvždy pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní nedošlo k ďalšej krivde.\nPodľa § 250ja ods. 3 prvá veta O.s.p., ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nsprávneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol,\nmôže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec\nžalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nOdvolací súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí\nvadami, ktoré ho činia nezákonným, odvolací súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za\npotrebné rozhodnúť v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti\ntohto rozsudku.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou odporcu na základe doplneného dokazovania ustáliť zistený\nskutkový stav a podľa výsledkov dokazovania rozhodnúť, či bola skutočne vyplatená náhrada za\nvyvlastnené pozemky a v nadväznosti na toto zistenie rozhodnúť v súlade s reštitučným zákonom\nrešpektujúc právny názor odvolacieho súdu.\nPodľa § 250r O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní\nviazaný právnym názorom súdu.\nO náhrade trov konania (prvostupňového aj odvolacieho) rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že hoci mali navrhovatelia 2.) a 3.) v\nkonaní úspech, odvolací súd im náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnili a\nani im žiadne nevznikli. Žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nOdvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nbol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa\n01.07.2016.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491\nods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nV súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval\npodľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Sp/5/2014", "guid": "525023da-0aca-4be9-8396-b07327af9128:55f45e10-4d0d-4c67-b4ca-fb51565da8f3", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}