{"guid": "74717d4d-320d-47d7-8844-61ed65c6ec97:aeefd1ca-d7d5-4bc4-af7c-49e5aa239db2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2", "spisova_znacka": "3Tdo/18/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/18/2016 z 11. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Tdo/18/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2", "identifikacne_cislo": "2514010054", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Šimonová", "sudca_id": 479, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-gabriela-simonova-479", "datum_vydania": "2017-10-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-122.odsek-10", "nazov": "§ 122 ods. 10 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-122.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-122"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-213.odsek-4", "nazov": "§ 213 ods. 4 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-213.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-213"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-1", "nazov": "§ 386 ods. 1 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-2", "nazov": "§ 386 ods. 2 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-386.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "nazov": "§ 371 ods. 1 písm. i) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-371.odsek-1.pismeno-i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-371"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-122", "/SK/ZZ/2005/300#paragraf-213", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-386", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-371"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aeefd1ca-d7d5-4bc4-af7c-49e5aa239db2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Tdo/18/2016\n2514010054\n11. 10. 2017\nJUDr. Gabriela Šimonová\nECLI:SK:NSSR:2017:2514010054.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Šimonovej\na sudkýň JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej na neverejnom zasadnutí konanom 11. októbra\n2017 s následným verejným vyhlásením rozsudku v ten istý deň v Bratislave, v trestnej veci obvineného\nD. D., pre pokračovací obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného\nzákona, o dovolaní obvineného D. D. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11. júna 2015, sp. zn.\n5To 58/2014, takto\nrozhodol:\nI. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku,\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave z 11. júna 2015, sp. zn. 5To 58/2014,\nbol porušený zákon\nv ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku\nv neprospech obvineného D. D..\nPodľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok krajského súdu sa z r u š u j e.\nZ r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu Piešťany zo 4. júna 2014, sp. zn. 2T/15/2014.\nZ r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na\nzmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.\nOkresnému súdu Piešťany sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.\nII. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku obvinený D. D., nar. XX. N. XXXX v I., trvale bytom U. č. XXX/\nXX, A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad\nVáhom sa n e b e r i e d o v ä z b y.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Piešťany rozsudkom zo 4. júna 2014, sp. zn. 2T/15/2014, uznal obvineného D. D. za\nvinného v bode 1/ rozsudku z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona,\nv bode 2/ až 6/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného\nzákona, v bode 7/ až 9/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3\nTrestného zákona a v bode 10/ až 13/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery podľa § 213 ods.\n1, ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že\n\n1/ dňa 21. júla 2006 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal zverené\nojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia VIN: A. v hodnote 6.745,- EUR na základe fiktívnych\ndokladov v mene spoločnosti J. a.s. spoločnosti F. s.r.o., so sídlom D. XXX, Q., pričom predaj vozidla\nnezaevidoval do účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až\ndo 31. decembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu,\nčím spôsobil spoločnosti J. a.s., so sídlom L. XX, A. škodu vo výške 6.745,- EUR,\n2/ v presne nezistenej dobe v období od 21. apríla 2007 do 06. augusta 2007, v U., na ulici S. v predajni\nspoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal zverené ojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda\nOctavia VIN: A. v hodnote 7.930,- EUR na základe fiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s.\nspoločnosti U. s. r. o. so sídlom A. XXXX, pričom predaj vozidla nezaevidoval do účtovníctva spoločnosti\nJ. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31. decembra 2012 a peniaze za\npredaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím spôsobil spoločnosti J. a. s. škodu\nvo výške 7.930,- EUR,\n3/ dňa 22. júna 2007 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal zverené\nojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia Combi VIN: A. v hodnote 5.125,- EUR na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti J. s. r. o., so sídlom D. XX, U., pričom\npredaj vozidla nezaevidoval do účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v\ninventúrach až do 31. decembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre\nvlastnú potrebu, čím spôsobil spoločnosti J. a.s. škodu vo výške 5.125,- EUR,\n4/ dňa 25. júla 2007 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal zverené\nojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia VIN: A. v hodnote 5.842,- EUR na základe fiktívnych\ndokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti J. s. r. o., pričom predaj vozidla nezaevidoval do\núčtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31. decembra\n2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím spôsobil\nspoločnosti J. a. s. škodu vo výške 5.842,- EUR,\n5/ dňa 14. septembra 2007 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené ojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi VIN: A. v hodnote 5.143,- EUR\nna základe fiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. L. U., bytom F. XXX, pričom predaj vozidla\nnezaevidoval do účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až\ndo 31. decembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu,\nčím spôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 5.143,- EUR,\n6/ dňa 27. septembra 2007, v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a.s., ako vedúci predaja predal\nojazdené osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia VIN: A. v hodnote 8.599,- EUR na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti J., s. r. o., pričom predaj vozidla nezaevidoval\ndo účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31.\ndecembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím\nspôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 8.599,- EUR,\n7/ dňa 27. septembra 2011 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia VIN: A. v hodnote 28.787,41 EUR na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti P. s. r. o., so sídlom M. XX/XXX Q., pričom\npredaj vozidla nezaevidoval do účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v\ninventúrach až do 31. decembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre\nvlastnú potrebu, čím spôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 28.787,41 EUR,\n8/ dňa 05. decembra 2011 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia VIN: A. v hodnote 28.787,41 EUR na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti P. s. r. o., pričom predaj vozidla nezaevidoval\ndo účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31.\ndecembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím\nspôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 28.787,41 EUR,\n\n9/ dňa 05. decembra 2011 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia VIN: A. v hodnote 28.787,41 EUR na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti P. s. r. o., pričom predaj vozidla nezaevidoval\ndo účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31.\ndecembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím\nspôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 28.787,41 EUR,\n10/ dňa 27. júla 2012 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal zverené\nnové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia II VIN: A. v hodnote 9.551,59 EUR na základe fiktívnych\ndokladov v mene spoločnosti J. a. s. F. U., bytom R. XX, pričom predaj vozidla nezaevidoval do\núčtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31. decembra\n2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím spôsobil\nspoločnosti J. a. s. škodu vo výške 9.393,- EUR,\n11/ dňa 16. augusta 2012 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia VIN: A. v hodnote 29.125,69 EUR, na základe\nfiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. spoločnosti P. s. r. o., pričom predaj vozidla nezaevidoval\ndo účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31.\ndecembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím\nspôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 29.125,69 EUR,\n12/ dňa 10. septembra 2012 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja predal\nzverené nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia Combi, VIN: A. v hodnote 10.880,59 EUR\nna základe fiktívnych dokladov v mene spoločnosti J. a. s. T. N., bytom F. XXXX/XXX, U., pričom\npredaj vozidla nezaevidoval do účtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v\ninventúrach až do 31. decembra 2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre\nvlastnú potrebu, čím spôsobil spoločnosti J. a. s. škodu vo výške 10.880,59,- EUR,\n13/ dňa 26. november 2012 v U., na ulici S. v predajni spoločnosti J. a. s., ako vedúci predaja, si prisvojil\nfinančné prostriedky vo výške 12.902,- EUR, ktoré zinkasoval za predaj nového osobného motorového\nvozidla zn. Škoda Roomster VIN: A. Ing. S. L., bytom P. XXX/XX U., predaj vozidla nezaevidoval do\núčtovníctva spoločnosti J. a. s., vozidlo i naďalej evidoval na sklade a v inventúrach až do 31. decembra\n2012 a peniaze za predaj si ponechal a použil na nezistený účel pre vlastnú potrebu, čím spôsobil\nspoločnosti J. a. s. škodu vo výške 12.902,- EUR.\nZa to uložil okresný súd obvinenému podľa § 213 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/, písm. l/\nTrestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia\nslobody v trvaní 4 (štyri) roky nepodmienečne.\nPodľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradil obvineného pre výkon trestu odňatia slobody\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nPodľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú spoločnosť J., a. s., L. č. XX, XXX XX A., IČO:\nXX XXX XXX, odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.\nKrajský súd v Trnave na podklade odvolania podaného krajským prokurátorom v Trnave, poškodenou\nstranou J., a. s. a obvineným, podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku (pozn.: krajský súd\nurobil pisársku chybu vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, kde namiesto citovaného ustanovenia\nuviedol nesprávne § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku) napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok\nsúdu prvého stupňa v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku uznal obvineného D.\nD. za vinného v bode 1/ rozsudku z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného\nzákona, v bode 2/ až 6/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3\nTrestného zákona a v bode 7/ až 13/ rozsudku z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sprenevery\npodľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je uvedené v\njeho výrokovej časti (rovnako aj vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa).\n\nZa to uložil krajský súd obvinenému podľa § 213 ods. 4 Trestného zákona za použitia § 36 písm. j/,\npísm. l/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest\nodňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.\nPodľa § 48 ods. 4 Trestného zákona krajský súd zaradil obvineného pre výkon trestu odňatia slobody\ndo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.\nPodľa § 76 ods. 1 za použitia § 78 ods. 1 Trestného zákona krajský súd uložil obvinenému ochranný\ndohľad na dobu 2 (dvoch) rokov.\nPodľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd zaviazal obvineného nahradiť poškodenej spoločnosti\nJ., a. s. škodu vo výške 188.321,82 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od 25. februára 2013.\nKrajský súd zároveň podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného ako nedôvodné.\nProti rozsudku krajského súdu podal obvinený D. D., prostredníctvom obhajcu JUDr. Miroslava\nIvanoviča, dovolanie (č. l. 1003).\nDovolanie podal z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/\nTrestného poriadku, t. j. že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu (písm. c/); že\nrozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (písm. g/), a\nže rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom\npoužití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť (písm. i/).\nNavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudky\nsúdu prvého aj druhého stupňa v celom rozsahu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia\nobsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa §\n388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Piešťany, aby vec v potrebnom rozsahu znovu\nprerokoval a rozhodol.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku obvinený v dovolaní uvádza,\nže prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní 09. apríla 2014 upozornil strany na zmenu právnej\nkvalifikácie oproti obžalobe. S poukazom na túto zmenu súd zamietol návrh prokurátora na odročenie\nhlavného pojednávania za účelom ustanovenia znalca z odboru daní, ktorý mal posúdiť faktúry\ntýkajúce sa predaja vozidiel použitých na páchanie trestnej činnosti z pohľadu zákona o DPH a\nzákona o účtovníctve. Súd mal vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie skutky za riadne preukázané\nvykonaným dokazovaním. Odvolací súd opätovne zmenil právnu kvalifikáciu na takú, ktorá sa zhodovala\ns obžalobou, ale už nevykonal dôkazy, ktoré prokurátor navrhoval pred súdom prvého stupňa, a ktoré\nmajú podstatný význam pre právnu kvalifikáciu konania obvineného uvedeného v obžalobe. Podľa\nobvineného tak bolo porušené právo na obhajobu v materiálnom zmysle, keď obvinenému nebolo\numožnené vykonať všetky dôkazy, resp. sa k nim vyjadriť. Prvostupňový súd navyše rozhodol o vine\nobvineného za skutky v bodoch 1/ až 13/ rozsudku na základe vyhlásenia obvineného o vine podľa § 257\nods. 1 písm. b/ Trestného poriadku. Okresný súd v rozpore s procesným postupom upraveným v § 257\nods. 7 nevydal uznesenie o tom, či vyhlásenie obvineného prijíma alebo nie, čím založil procesnú vadu,\nktorá nebola konvalidovaná ani krajským súdom. Týmto pochybením súdu bolo taktiež porušené právo\nna obhajobu. Krajský súd mal na túto vadu konania prihliadať ex offo, zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť\nvec okresnému súdu na ďalšie konanie. Na vyhlásenie obvineného, ktoré nebolo procesne správne\nprijaté, by súd nemal prihliadať. Túto skutočnosť obvinený v odvolaní nenamietal, pretože rozsudok\nokresného súdu a zápisnica o hlavnom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, boli obvinenému\ndoručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku obvinený neuviedol žiadne\nargumenty.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený v dovolaní uviedol, že z\nrozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že obvinený mal spreneveriť finančné prostriedky poškodeného\n(peniaze od kupujúcich za vozidlá poškodenej spoločnosti J., a. s.), a teda súd mal pri určení výšky škody\n\nvychádzať zo súčtu súm, ktoré obvinený prevzal ako kúpnu cenu od všetkých kupujúcich, a nie z hodnoty\nvozidiel v čase vzniku škody. Poukázal pritom na skutočnosť, že v prípade skutkov v bodoch 7/, 8/ a\n9/ rozsudku súdu prvého stupňa súd nesprávne ustálil sumu na 28.787,41 EUR v každom jednotlivom\nprípade a v prípade skutku v bode 11/ rozsudku na sumu 29.125,69 EUR, pričom v skutočnosti obvinený\nprevzal iba sumu 24.500 EUR pri každom z týchto skutkov. Skutkami v bodoch 7/ až 13/ prvostupňového\nrozsudku tak mohla poškodenému vzniknúť škoda maximálne 131.175,59 EUR. Táto skutočnosť má\nzásadný dopad na právnu kvalifikáciu skutkov, keďže krajský súd vychádzajúc z nesprávne určenej\nvýšky škody nesprávne právne kvalifikoval skutky v bodoch 7/ až 13/ rozsudku ako pokračovací obzvlášť\nzávažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Obvinený pritom\nskutkami v uvedených bodoch rozsudku nemohol spôsobiť škodu veľkého rozsahu, ale maximálne\nškodu značnú, preto mali byť krajským súdom kvalifikované ako pokračovací zločin sprenevery podľa\n§ 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Obvinený ďalej uvádza, že súdy nesprávne kvalifikovali objekt\ntrestného činu sprenevery. Správne ním mali byť finančné prostriedky získané predajom automobilov, a\nnie automobily samotné. Automobily predával obvinený v mene a na účet poškodeného, čo vyplýva z\nobchodného zákonníka. Súdy túto okolnosť nesprávne vyložili a nezaoberali sa ňou v odôvodneniach\nsvojich rozhodnutí. Ďalej namieta, že s poukazom na ustanovenie § 126 ods. 1 Trestného zákona\nnemožno pod výšku škody zahŕňať daň z pridanej hodnoty („DPH“), ktorá bola zo strany poškodeného\nodvedená Slovenskej republike pri predaji automobilov do Českej republiky. Skutočnosť, že si poškodený\nneuplatnil vrátenie nadmerného odpočtu DPH, nemôže ísť na ťarchu obvineného. Poškodený si vrátenie\nodpočtu DPH neuplatnil z dôvodu opatrnosti na radu hlavného ekonóma spoločnosti. Navyše je potrebné\nprihliadnuť na podiel poškodeného na vzniknutej škode z dôvodu jeho nedbanlivosti pri vykonávaní\ninventúr. Ohľadom použitia faktúr na odpočet DPH malo byť na návrh prokurátora vykonané znalecké\ndokazovanie.\nK uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinený ďalej uvádza, že došlo k nesprávnemu použitiu\nustanovenia § 122 ods. 9 a 10 Trestného zákona, keďže nebol preukázaný, a dokonca ani skúmaný\njednotiaci zámer obvineného pri spáchaní pokračovacieho trestného činu, resp. opakovania trestnej\nčinnosti, a zároveň bola protichodne hodnotená objektívna súvislosť v čase spáchania skutkov.\nPrvostupňový súd rozdelil trestnú činnosť obvineného z hľadiska pokračovania, resp. opakovania\ntrestnej činnosti inak, ako to urobil prokurátor v obžalobe, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v\nnapadnutom rozsudku. Ani v obžalobe, ani v rozsudkoch súdov nižších stupňov, nie je vysvetlené,\nprečo niektoré skutky boli posudzované podľa § 122 ods. 9 Trestného zákona a niektoré podľa §\n122 ods. 10 Trestného zákona. Z hľadiska subjektívnej súvislosti nie je nikde explicitne vyjadrené, v\nčom spočíva jednotiaci zámer obvineného. Kritériom na oddelenie jednotlivých skutkov počas celého\ntrestného konania bola iba jedna z objektívnych súvislostí, a to súvislosť v čase. Obvinený je preto\ntoho názoru, že prvostupňový súd správne zmenil právnu kvalifikáciu v porovnaní s obžalobou. Medzi\nskutkom 1/ a skutkom 2/ uplynulo 9 mesiacov, medzi skutkom 6/ a skutkom 7/ uplynuli 4 roky, medzi\nskutkom 9/ a skutkom 10/ uplynulo 8 mesiacov a medzi jednotlivými skutkami 7/ až 9/, ako aj 10/ až\n13/, uplynuli iba krátke časové úseky. Obvinený nesúhlasí s argumentáciou prokurátora v odvolaní, v\nzmysle ktorej prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil, že časový úsek medzi skutkom 9/ a skutkom\n10/ prevyšuje súdmi ustálenú prax pri určovaní doby, po ktorú je možné ešte objektívne vyvodzovať\nsúvislosť v čase spáchania čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, a to s poukazom na\nmajetkový prospech získaný páchateľom. Takáto suma musela jednoznačne pokrývať výdavky na obživu\nna dlhšie obdobie. Prokurátor apeluje na to, aby nebolo pri rozdelení skutkov zohľadnené iba časové\nhľadisko, ale aj osobitné okolnosti prípadu. Podľa prokurátora získal obvinený pri spáchaní skutkov 7/\naž 10/ dostatočne veľký finančný obnos, a preto nepotreboval hneď spáchať ďalší čiastkový trestný\nčin. Jednotiacim zámerom obvineného tak malo byť pokrývanie výdavkov na obživu, keďže však tento\nzámer nebol predmetom dokazovania, súd vychádzal z hypotetických úvah v neprospech obvineného,\nčím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obvinený v dovolaní popiera, že by páchal trestnú\nčinnosť na účely zabezpečenia si obživy. Neuvádza však, ako tieto peniaze použil. V súčasnej dobe\nich však nemá, pretože inak by ich použil na náhradu škody poškodenému. Obhajoba uvádza, že ich\nmohol použiť na úhradu urgentných dlžôb, ktoré si mohol privodiť závislosťou na hrách. Aj toto tvrdenie\nje však hypotetické.\nK podanému dovolaniu sa vyjadril prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý navrhol najvyššiemu súdu\ndovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods.\n1 písm. c/ Trestného poriadku prokurátor uvádza, že nevykonanie dôkazu navrhovaného prokurátorom\nbez toho, aby sa k tomuto návrhu pripojil obvinený alebo jeho obhajca, nemožno považovať za porušenie\n\npráva na obhajobu. Súdy navyše nemali pochybnosti o správnosti výpočtu škody pri právnej kvalifikácii\nkonania obvineného podľa obžaloby. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného\nporiadku obvinený neuviedol žiadne dôvody a k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/\nTrestného poriadku obvinený namieta iba skutočnosti týkajúce sa skutkového stavu. Dovolateľ neoznačil\nkonkrétne hmotnoprávne ustanovenie, ktoré malo byť nesprávne použité na ustálený skutkový stav.\nNamieta nesprávne ustálenie skutkového stavu vo vzťahu k výške škody - či má byť vyjadrená s DPH\nalebo bez nej. Vo vzťahu k posudzovaniu konania obvineného ako pokračovacieho trestného činu\nodkazuje prokurátor na odôvodnenie obžaloby, odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava a\nrozsudok krajského súdu.\nK dovolaniu sa vyjadril poškodený, ktorý navrhol najvyššiemu súdu dovolanie obvineného odmietnuť ako\nnedôvodné podľa § 382 Trestného poriadku. Vo vyjadrení uviedol, že keď sa zástupcovia poškodenej\nspoločnosti vo februári 2013 dozvedeli o sprenevere automobilov, túto skutočnosť vyhodnotili ako\nmanko, za ktoré museli podľa zákona o DPH odviesť štátu DPH. Poukázal na znalecký posudok\nIng. Svetlíka, ktorého pribrali orgány činné v trestnom konaní, a ktorý ustálil cenu siedmych nových\nautomobilov na 148.937,82 EUR, a ktorú poškodený aj uplatnil v prípravnom konaní a na hlavnom\npojednávaní. Na hlavnom pojednávaní 9. apríla 2014 bol vypočutý aj znalec Ing. Juriga, ktorého si\nzadovážil obvinený, a ktorý ustálil cenu siedmych nových automobilov na 131.253,- EUR s tým, že štyri\nnové vozidlá boli predané do Českej republiky. Poškodený tvrdí, že obvinený tomuto znalcovi predložil\nsfalšované faktúry za predaj nových vozidiel. Dňa 23. apríla 2014 boli tieto sfalšované faktúry doručené\nzo strany obhajcu obvineného aj poškodenému s tým, aby si tento vyžiadal vrátenie DPH za štyri nové\nvozidlá predané do Českej republiky. Tieto údajne sfalšované faktúry neboli do 23. apríla 2014 vôbec\ndoručené poškodenému, napriek tomu, že obvinený tvrdí opak. Tieto doklady preto neboli evidované\nv účtovníctve poškodeného a pod uvedenými číslami daňových dokladov obvinený navyše v minulosti\nvystavil riadne daňové doklady na iné autá a iných kupujúcich, ktoré boli zaevidované v účtovníctve\npoškodeného. Ak by tieto faktúry boli predložené poškodenému v roku 2013, kedy bola trestná činnosť\nobvineného odhalená, poškodený by prišiel na zdvojenie číslovania. Týmto konaním mal obvinený nútiť\npoškodeného k vyžiadaniu vrátenia DPH na základe sfalšovaných faktúr, čím by sa poškodený dopustil\ntrestného činu voči daňovému úradu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (§ 377 Trestného poriadku) po preskúmaní veci zistil, že dovolanie\nproti napadnutému rozhodnutiu je prípustné (§ 368 ods. 1, 2 písm. a/, písm. h/, § 566 ods. 3 Trestného\nporiadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonom\nstanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, 3 Trestného poriadku), spĺňa podmienky uvedené\nv § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374\nTrestného poriadku, nie je dôvod na postup podľa § 382 Trestného poriadku, ani § 392 ods. 1 Trestného\nporiadku, a zistil, že podané dovolanie j e d ô v o d n é, lebo je zrejmé, že bol naplnený dôvod dovolania\npodľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.\nZásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv\na záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného\nvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne\nzabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo\nsvojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné\nkonanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale\naj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje\nako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane\nzákladných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu\nmedzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.\nZásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:\n- právo obhajovať sa osobne, alebo\n- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\n- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú\nto záujmy spravodlivosti.\n\nKonštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/\nTrestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného\na jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie\nkaždého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú\njednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.\nPrípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení\nobvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/\nTrestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na\nobhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o\nzásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v\njeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nTakéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať\nstanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného D. D. zásadným spôsobom, a teda ku\ntakej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1\npísm. c/ Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré\nv rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený D. D..\nK námietke obvineného, že súd nevykonal dôkaz navrhnutý prokurátorom v prvostupňovom konaní,\ndovolací súd poukazuje na vyjadrenie prokurátora, v zmysle ktorého nevykonanie dôkazu navrhovaného\nprokurátorom bez toho, aby sa k tomuto návrhu pripojil obvinený alebo jeho obhajca, nemožno\npovažovať za porušenie práva na obhajobu.\nK námietke obvineného, že vyhlásenie obvineného podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku\nnebolo okresným súdom procesne správne prijaté, najvyšší súdu uvádza, že zo zápisnice o hlavnom\npojednávaní zo 4. júna 2014 (č. l. 934-940) vyplýva, že obvinený urobil predmetné vyhlásenie po\nvykonaní dokazovania (č. l. 938). Súd prvého stupňa po tomto vyhlásení obvineného poučil, že v zmysle\n§ 257 ods. 1 Trestného poriadku sa vyhlásenie robí po prednesení obžaloby. Právnym účinkom takéhoto\nvyhlásenia je, že súd po jeho prijatí nevykonáva dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal\nspáchanie skutku, resp. vykoná len dokazovanie v súvislosti s nepriznaným skutkom, výrokom o treste,\nnáhrade škody alebo ochrannom opatrení. Vzhľadom k tomu, že súd celé uvedené dokazovanie už\nvykonal, nemalo by vyhlásenie obvineného o vine v danom štádiu trestného konania žiadne právne\núčinky. Navyše priznanie obvineného súd akceptoval ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/\nTrestného zákona, a teda boli zachované všetky procesné práva obvineného. Najvyšší súd považuje\npostup okresného súdu za správny a zákonný a v žiadnom prípade nemôže byť podkladom pre\nvyslovenie porušenia práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom.\nPodľa ustanovenia § 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku „dôvody podľa odseku 1 písm. a)\naž g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom\nkonaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva\nminister spravodlivosti.“ V tejto súvislosti obvinený uvádza, že skutočnosti namietané podľa § 371\nods. 1 písm. c/ Trestného poriadku neuviedol v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože\nrozsudok okresného súdu a zápisnica o hlavnom pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, boli\nobvinenému doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Z predloženého spisu pritom vyplýva,\nže rozsudok okresného súdu a uvedená zápisnica o hlavnom pojednávaní boli obvinenému aj jeho\nobhajcovi doručené 26. júna 2014. Odvolanie bolo síce podané 04. júna 2014, t. j. pred doručením\npredmetných dokumentov, avšak písomne odôvodnené bolo až 24. júla 2014, t. j. takmer mesiac po\nich doručení. Dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku tak v tomto prípade\nzo strany obvineného nemožno použiť ani vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 prvá veta Trestného\nporiadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuvádza, že z obsahu dovolania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by zodpovedali dovolaciemu\ndôvodu podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku tak, ako ho označil obvinený.\nK uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku dovolací súd\nuvádza, že tento je naplnený len vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení\nzisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\n\nNesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí\nkvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok\nvykazuje znaky iného trestného činu alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného\nčinu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad\n(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.\nNesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie\nokolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie\nzbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 - plnenie\núlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného\nstíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu § 41 Trestného\nzákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona) a pod.\nPodľa ustanovenia § 386 ods. 1 Trestného poriadku „ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania\npodľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod\nopiera.“\nPodľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku „dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať\na meniť.“\nPodľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku „odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj\nak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.“\nPodľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku „odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj\nak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.“\nPodľa ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku „odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo\nveci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom\nrozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech\nobžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora,\nktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na\npodklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.“\nPodľa ustanovenia § 386 ods. 2 Trestného poriadku „súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1\ndovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému\nrozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa okolností\nprípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný len niektorý výrok\nnapadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných,\nzruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý\nvýrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia\nna zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili\npodklad.“\nVo vzťahu k procesnému postupu odvolacieho súdu najvyšší súd v prvom rade poukazuje na uznesenie\nÚstavného súdu zo 16. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 868/2016, ktorým bola zamietnutá sťažnosť\nsubjektu vystupujúceho v trestnom konaní ako poškodená strana. Sťažnosť bola podaná proti rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2015, sp. zn. 2 TdoV 4/2014, v ktorom sa uvádza:\n„Apelačný princíp, ktorý prevažuje v celom odvolacom konaní, je v ustanovení § 321 ods. 1 písm.\nc/ Trestného poriadku obmedzený na prvky kasácie, ktoré spočívajú v tom, že ak vzhľadom k\nnedostatočným skutkovým zisteniam v napadnutom rozsudku je potrebné vykonať nové dôkazy alebo\nnanovo overovať určité skutočnosti opakovaním dôkazov už vykonaných, a to v rozsahu a spôsobom\nnahrádzajúcim činnosť súdu prvého stupňa, musí odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vrátiť\nvec k novému prejednaniu a rozhodnutiu (§ 322 ods. 1 Trestného poriadku). Pomer medzi oboma\n\nstupňami súdov je daný aj tým, že odvolací súd môže meritórne rozhodnúť odlišne od napadnutého\nrozsudku len vtedy, keď buď znovu vykoná podstatné dôkazy (nie všetky dôkazy predtým vykonané\nna hlavnom pojednávaní) alebo vykoná dôkazy nové, dosiaľ nevykonané pred súdom prvého stupňa.“\nV predmetnom rozhodnutí je ďalej uvedené: „Odvolací súd porušením ustanovenia § 322 ods. 3\nTrestného poriadku upravujúceho spôsob jeho rozhodovania ako súdu druhého stupňa, v rozpore s\npovinnosťou v ňom obsiahnutou, nezákonne zasiahol do zisteného skutkového stavu, ktorý vytvoril\nna základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa tým, že bez vykonania akýchkoľvek dôkazov\nsám menil skutkový stav a dospel k inému právnemu hodnoteniu žalovaného skutku bez toho, aby\nna to obvineného vopred upozornil, pričom obvinený túto zmenu nemohol predvídať, čím došlo k\nporušeniu § 321 ods. 1 písm. c/, § 322 ods. 3 Trestného poriadku a § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, 255\nods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, v znení účinnom pred 27. januárom 1999 a čl. 6 ods.\n3 písm. a/, písm. b/ Dohovoru. Dovolací súd preto na základe § 386 ods. 1 Trestného poriadku\nvyslovil vo výroku tohto rozsudku uvedené porušenia zákona v neprospech obvineného. Podľa § 386\nods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu v odsudzujúcej časti. Hoci sa vytýkané\npochybenia týkajú postupu odvolacieho súdu, v záujme umožniť obvinenému plnú realizáciu Dohovorom\nzaručených práv za súčasného zachovania dvojinštančnosti konania a nepredlžovania konania, zrušil\naj odsudzujúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo. Dovolací\nsúd vzhľadom na rozsah vytýkaných skutkových zistení v rozhodnutí odvolacieho súdu, vrátil vec súdu\nprvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, pretože v tomto štádiu konania by odvolací súd\nnahrádzal činnosť prvostupňového súdu. Súčasne zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia\nobsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V zmysle\n§ 388 ods. 1 Tr. por. špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu\nprerokoval a rozhodol.“\nNajvyšší súd konštatuje, že v prejednávanej veci krajský súd pochybil, keď bez vykonania jediného\ndôkazu meritórne rozhodol odlišne od rozsudku okresného súdu. Krajský súd pritom v napadnutom\nrozsudku nielen zmenil právnu kvalifikáciu konania obvineného tak, že na rozdiel od okresného súdu\nvyhodnotil skutky pod bodmi 7/ až 13/ ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho obzvlášť závažného\nzločinu, ale zaviazal obvineného aj na náhradu škody, ktorú vyčíslil bez doplnenia dokazovania k tejto\notázke. Takýto procesný postup súdu pritom nie je z hľadiska zákonnej úpravy ani ustálenej judikatúry\nakceptovateľný.\nNajvyšší súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia, kedy je možné považovať trestný čin za spáchaný\nopakovane, a kedy ide o pokračovací trestný čin. Podľa ustanovenia § 122 ods. 9 Trestného zákona\n„trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac rovnakých trestných činov\nopakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť,\npričom trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne.“ Podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného\nzákona „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného\nčinu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové\nútoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete\nútoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to\nneplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.“ Objektívnou\nsúvislosťou sa pritom rozumie súvislosť v čase spáchania jednotlivých čiastkových útokov, v spôsobe\nich spáchania a v predmete jednotlivých útokov. Pre existenciu objektívnej súvislosti musí byť daná\nobjektívna súvislosť vo všetkých troch komponentoch, aj keď samozrejme, v každom prípade môže byť\nich pomer rôzny. Časová súvislosť medzi jednotlivými útokmi, ktorá ich po objektívnej stránke spojuje\nv jeden celok, nemôže byť odvodzovaná ani vylučovaná len s ohľadom na dĺžku doby, ktorá medzi\njednotlivými útokmi uplynula (aj keby išlo o časový odstup prevyšujúci niekoľko mesiacov, či jeden rok)\na musí byť hodnotená i v súvislosti s ďalšími okolnosťami prípadu, najmä v súvislosti s jednotiacim\nzámerom páchateľa, predmetom čiastkových úrokov a spôsobom spáchania čiastkových útokov. Časový\nodstup môže tiež súvisieť s tým, ako dlho páchateľovi vydrží zisk z predchádzajúceho útoku, a preto k\nnovému útoku pokračovacieho trestného činu môže prísť až po dlhšom časovom odstupe, kedy tento\nzisk páchateľ spotrebuje, a preto chce ďalší zisk. O pokračovací trestný čin ide aj v prípade, ak bol\ndlhší časový odstup spôsobený objektívnou prekážkou na strane páchateľa, pre ktorú nemohol už skôr\nrealizovať ďalšie čiastkové útoky. Pri posudzovaní podmienok pokračovacieho trestného činu z hľadiska\nčasovej súvislosti jednotlivých čiastkových útokov je nevyhnutné brať ohľad i na čas potrebný na prípravu\npáchateľa na ďalší útok, preto, ak si príprava ďalšieho útoku vyžaduje dlhší čas, dlhší časový odstup nie\nje prekážkou pokračovacieho trestného činu, aj keby bol niekoľko mesiacov, či dokonca vyše roka.\n\nAk posudzujeme subjektívnu súvislosť úmyselného trestného činu, táto spočíva práve v tom, že páchateľ\nchcel, prípadne bol aspoň uzrozumený s tým, že spácha viac čiastkových útokov toho istého trestného\nčinu, teda mal k týmto útokom jednotiaci zámer. Preto je v prípade úmyselných trestných činov\njednotiaci zámer obligatórnou súčasťou subjektívnej súvislosti. Jednotiaci zámer páchateľa znamená\nspoločný zámer páchateľa čiastkovými útokmi páchať jeden trestný čin, teda na všetky čiastkové útoky\npokračovacieho trestného činu sa musí vzťahovať jeden zámer. Jednotiaci zámer musí byť prítomný\nuž pri prvom útoku. Ak sa však jednotiaci zámer páchateľa zrodí až na základe úspechu prvého\nútoku, prvý útok nebol vedený jednotiacim zámerom páchateľa, a preto nepatrí do pokračovacieho\ntrestného činu, ale ide o samostatný trestný čin. Jednotiaci zámer páchateľa je teda rozhodujúcim\nznakom úmyselného pokračovacieho trestného činu, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu\nod rovnorodého viacčinného súbehu. Spočíva v tom, že jednotlivé útoky, z ktorých každý naplňuje\nznaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom v\ntom zmysle, že páchateľ už od začiatku zamýšľa aspoň v najhrubších rysoch i ďalšie útoky a že po\nobjektívnej stránke sa tieto jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.\nPáchateľ teda nemusí mať konkrétnu predstavu o jednotlivých útokoch, nemusí dopredu vedieť, koľko\nich bude, kedy a kde ich zrealizuje, ani kto bude poškodeným jeho čiastkovými útokmi. Je irelevantné, či\nsi páchateľ tieto útoky postupne naplánuje, alebo ich realizuje situačne, prípadne niektoré si naplánuje\na iné realizuje situačne. Stačí, že páchateľ s možnosťou takýchto útokov počíta a následne ich realizuje\nza splnenia ostatných podmienok § 122 ods. 10 Trestného zákona. Jednotiaci zámer páchateľa je\nnevyhnutné posudzovať aj v kontexte ostatných objektívnych okolností prípadu. Z týchto objektívnych\nokolností možno tiež často usudzovať, či páchateľ mal jednotiaci zámer pokračovať v páchaní toho istého\ntrestného činu. Jednotiaci zámer je potrebné v trestnom konaní dokazovať a je ho možné vyvodiť napr.\nz rovnakého spôsobu konania, keď páchateľ odcudzuje stále tie isté predmety, z objektívnych súvislostí,\nako je doba a miesto spáchania jednotlivých čiastkových útokov a pod. Vždy je však potrebné hodnotiť\nvšetky zistené okolnosti komplexne.\nZ vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že pri posudzovaní problematiky pokračovacieho trestného\nčinu je nie je rozhodujúcim kritériom existencia objektívnej časovej súvislosti, ale je ním objektívna\nsúvislosť v čase, spôsobe páchania a predmete útoku a subjektívna súvislosť, predovšetkým jednotiaci\nzámer páchateľa. Časová súvislosť má samozrejme svoju relevanciu, ale je potrebné posudzovať ju\ns prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, jednotiaci zámer nevynímajúc. Tento záver potvrdzuje aj\nrozsiahla judikatúra, z ktorej najvyšší súd uvádza nasledovné rozhodnutia:\n- „Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine, ktorý ho odlišuje od opakovania trestného činu\nod rovnorodého viacčinného súbehu je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý naplňuje znaky toho istého\ntrestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom v tom zmysle, že\npáchateľ už od začiatku zamýšľa aspoň v najhrubších obrysoch i ďalšie útoky a že po objektívnej stránke\nsa tieto jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.“ (Nejvyšší soud ČSSR,\n2 Tzf 3/71, [R 3/1972 tr.])\n- „Samotný dlhší časový interval (tu išlo o pol roka) medzi jednotlivými útokmi proti cudziemu majetku\nnemožno izolovane hodnotiť ako prekážku pre záver o pokračujúcom trestnom čine, keď páchateľ\npri realizácii vopred pojatého úmyslu podniká ďalšie útoky len po dokončení trestného činu, t. j. po\npredaji rozkradnutých vecí z cudzieho majetku, resp. len po vyčerpaní finančných prostriedkov získaných\npredchádzajúcimi útokmi, najmä, ak sú inak splnené ostatné predpoklady spojitosti útoku.“ (NR 1 Tz\n13/1972),\n- „Časová súvislosť medzi jednotlivými útokmi, ktorá ich po objektívnej stránke spojuje do jedného celku,\nnemôže byť odvodzovaná ani vylučovaná len s ohľadom na dĺžku doby, ktorá medzi jednotlivými útokmi\nuplynula, a musí byť hodnotená i v súvislosti s ďalšími okolnosťami prípadu. V tomto konkrétnom prípade\nmožno dovodiť, že už pri páchaní prvého útoku mal obvinený aspoň v hrubých črtách vytýčený úmysel\nspáchať ďalšie obdobné útoky. Časový odstup medzi jednotlivými útokmi súvisel s tým, aký výťažok\nobvinený predchádzajúcim útokom získal a ako dlho mu vydržal ako aspoň čiastočný zdroj príjmov.\nNemožno preto subjektívnu súvislosť medzi spáchanými útokmi, ktorá je daná spoločným zámerom\nobvineného, vylučovať mechanicky len podľa dĺžky doby, ktorá medzi jednotlivými útokmi uplynula.“ (NR\n11 To 80/1986),\n- „Za situácie, kedy obžalovaný po dlhú dobu páchal rovnakú trestnú činnosť, rovnakým spôsobom a\ns rovnakými páchateľmi, nemožno mať dôvodne za to, že prestávka medzi jednotlivými útokmi v dĺžke\nasi ôsmich mesiacov, spôsobená objektívnym obmedzením jeho pohybu v dôsledku nástupu vojenskej\nslužby, už znamená, že ide o opakovanie trestného činu. Šlo o uskutočňovanie rovnakého zámeru\n\nrovnakými prostriedkami, pričom každý ďalší útok po subjektívnej i objektívnej stránke znovu naplňoval\nznaky toho istého trestného činu a správny je preto záver súdu v tom, že šlo o pokračovanie v trestnej\nčinnosti obžalovaného.“ (NR 11 To 108/1987),\n- „Nejvyšší soud proto považuje za potřebné zdůraznit, že pojem „blízká časová souvislost“ dosud\nnebyl judikaturou jednoznačně (např. v týdnech či měsících) vymezen. Už proto nelze přisvědčit úvaze\nnalézacího soudu, že by doba více než tří měsíců měla bránit závěru o naplnění uvedeného pojmu. V\nkaždém jednotlivém případe je totiž třeba komplexně posuzovat všechny jeho okolnosti a jim odpovídající\nformální znaky vymezené v § 89 odst. 3 tr. zák. Obecně přitom (z časového hlediska) platí, že čím delší\nje celková doba pokračující trestné činnosti, čím větší je počet dílčích útoků během ní spáchaných\na čím vyšší je škoda způsobená obviněným na majetku poškozených, tím delší může být i doba\nmezi jednotlivými útoky, aniž by to bránilo závěru, že jde o pokračování v trestném činu.“ (uznesenie\nNejvyššího soudu z 10. decembra 2003, sp. zn. 6 Tdo 1314/2003)\nJe potrebné dodať, že vyššie uvedená judikatúra je z obdobia platnosti Trestného zákona č. 140/1961\nZb., ktorý používal pojem blízkej časovej súvislosti, pričom v súčasnosti platný Trestný zákon č.\n300/2005 Z. z. používa pojem objektívna časová súvislosť. Citovaná judikatúra má však stále dostatočnú\nrelevanciu pokiaľ ide o teoretický výklad problematiky pokračovacieho trestného činu. Ani novšia\njudikatúra pritom nedáva odpoveď na otázku, aká je časová hranica, prekročenie ktorej indikuje prekážku\npre záver o pokračujúcom trestnom čine. Dôvodom je skutočnosť, že časové hľadisko samé o sebe\ntakýmto indikátorom nie je. Okresný súd pritom pri právnej kvalifikácii skutkov v jednotlivých bodoch\nrozsudku prihliadal iba na toto časové hľadisko. Krajský súd síce pripustil, že časové hľadisko nie\nje jediným kritériom na posúdenie, či ide o ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu alebo\nide o opakovanie trestnej činnosti, ale ani tento neskúmal jednotiaci zámer obvineného. Jednotiaci\nzámer obvineného nebol predmetom dokazovania na súde prvého ani druhého stupňa, pričom práve\ntento je rozhodujúcim kritériom pre právnu kvalifikáciu jednotlivých skutkov, zo spáchania ktorých bol\nD. D. obvinený. Oddelenie prvého skutku ako samostatného trestného činu možno odôvodniť tak, že\njednotiaci zámer obvineného sa zrodil až na základe úspechu prvého útoku. Takýto prvý útok by potom\nnebol vedený jednotiacim zámerom, a preto by nepatril do pokračovacieho trestného činu, ale išlo by\no samostatný trestný čin. Aj túto skutočnosť však treba podrobiť dokazovaniu. Časové obdobie medzi\nskutkami pod bodmi 6/ a 7/ rozsudkov, ktoré predstavuje až 4 roky, je možné objektívne považovať za\ntakú skutočnosť, ktorá bez ohľadu na jednotiaci zámer oddeľuje jednotlivé pokračovacie trestné činy.\nRozhodujúce bude posúdenie jednotiaceho zámeru obvineného pri skutkoch 7/ až 13/ rozsudku, pretože\nkaždý zo súdov nižšieho stupňa uvedené skutky právne kvalifikoval odlišne. Predmetom dokazovania\npritom musí byť aj to, akým spôsobom sa vykonávala inventarizácia pred začiatkom páchania trestnej\nčinnosti, a teda či obvinený mohol už pri prvom skutku očakávať, že bude úspešný a bude môcť\npokračovať v páchaní ďalších skutkov. Časové odstupy medzi jednotlivými skutkami možno odôvodniť aj\nvývojom na trhu (dopytom po vozidlách), či účelom, na ktorý obvinený peňažné prostriedky použil. Z tohto\núčelu potom vyplynie, či mohol obvinenému finančný obnos získaný skutkami časovo skôr spáchanými\nstačiť na účely, na ktoré ich obvinený použil.\nKrajský súd tiež pochybil, keď zaviazal obvineného na náhradu škody vo výške 188.321,82 EUR\ns 8,5 % úrokom z omeškania od 25. februára 2013. V súvislosti s posúdením výšky spôsobenej\nškody podľa názoru najvyššieho súdu došlo k pochybeniu zo strany súdov nižšieho stupňa. Obvinený\nD. D. vykonával činnosť vedúceho predaja na základe mandátnej zmluvy upravenej v ustanovení §\n566 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Obvinený teda pri predaji vozidiel konal\nv mene poškodeného a na jeho účet. Ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce mandátnu\nzmluvu neriešia dôsledky prekročenia oprávnenia mandatárom, preto pri úprave plnomocenstva treba\nvychádzať zo všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Súdy nižšieho stupňa\npritom ustálili, že konaním obvineného došlo k sprenevere finančnej hotovosti prevzatej z predaja\nvozidiel a nie vozidiel samotných. Súdy teda mali za preukázané, že obvinený pri predaji vozidiel konal\nv súlade s mandátnou zmluvou a konal oprávnene. K protiprávnemu konaniu došlo až neodovzdaním\nhotovosti do pokladne poškodeného. Takto zistenému skutkovému stavu však musí zodpovedať aj\nskutková veta rozsudku okresného a krajského súdu. Sumy za vozidlá predané do Českej republiky pod\nbodmi 7/, 8/, 9/ a 11/ rozsudku okresného a krajského súdu nezodpovedajú sumám na faktúrach k týmto\nvozidlám vo vyšetrovacom spise (vozidlo pod bodom 7/ rozsudku na č. l. 309, vozidlo pod bodom 8/\nrozsudku na č. l. 314, vozidlo pod bodom 9/ rozsudku na č. l. 321 a vozidlo pod bodom 11/ rozsudku na\nč. l. 315). Bude potrebné odstrániť tento rozpor medzi skutkovým stavom a skutkovou vetou.\n\nAko vyplýva z predloženého spisového materiálu, obhajca obvineného doručil poškodenému 22. apríla\n2014 súbor dokumentov, ktorého súčasťou sú kúpne zmluvy, príjmové a výdavkové doklady a potvrdenky\ntýkajúce sa predaja ojazdených vozidiel pod bodmi 1/ až 6/ rozsudkov okresného a krajského súdu\n(č. l. 858-889). Obhajca obvineného tiež deklaruje, že obdobné doklady odovzdal poškodenému aj\nvo vzťahu k novým vozidlám pod bodmi 7/ až 13/ rozsudkov. Poškodený túto skutočnosť namieta a\ntvrdí, že tieto dokumenty nemal k dispozícii. Poškodený namieta, že faktúry predložené obvineným\nmajú duplicitné číslovanie, a teda ich nie je možné zúčtovať. Bude potrebné pribrať znalca z odboru\ndaní, resp. obdobného relevantného odboru, ktorý vyhodnotí tieto dokumenty z pohľadu daňových a\núčtovných predpisov. Bude potrebné doplniť dokazovanie k otázke, či poškodený v čase, kedy bolo\nmožné z jeho strany uplatniť vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nové vozidlá predané do Českej\nrepubliky, disponoval potrebnými účtovnými dokladmi, ktoré by ho na takéto vrátenie oprávňovali.\nDoplnenie dokazovania v tomto smere navrhol aj prokurátor v konaní na súde prvého stupňa a najvyšší\nsúd je toho názoru, že zaviazať obvineného k náhrade škody bez takéhoto doplnenia dokazovania\nnemožno. V prípade, ak poškodený účtovnými dokladmi nedisponoval na základe zavinenia obvineného,\nnemožno škodu, ktorá vznikla neuplatnením vrátenia nadmerného odpočtu DPH, pripisovať na ťarchu\npoškodeného. Ak poškodený mohol vrátenie nadmerného odpočtu DPH v rozhodujúcom čase uplatniť\na disponoval aj potrebnými účtovnými dokladmi, nemožno škodu, ktorá vznikla neuplatnením vrátenia\nnadmerného odpočtu DPH, pripisovať na ťarchu obvineného. Taktiež je potrebné skúmať, či vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH nemožno uplatniť aj dodatočne, t. j. ešte v súčasnom období. Tieto otázky sú\nodborného charakteru a súd ich nemôže vyhodnotiť bez pribratia znalca z odboru daní alebo príbuzného\nodboru. Až po vyššie uvedenom doplnení dokazovania možno obvineného zaviazať k náhrade škody\npoškodenému, resp. odkázať poškodeného na civilný proces za splnenia zákonných podmienok.\nNajvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu. Keďže vytýkané\nnedostatky ohľadom zisteného skutkového stavu sa týkali aj konania na súde prvého stupňa, ako aj\nv záujme umožniť obvinenému plnú realizáciu práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd za súčasného zachovania dvojinštančnosti konania a nepredlžovania konania,\nnajvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súdu. Dovolací súd vzhľadom na rozsah vytýkaných\nskutkových zistení vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, pretože v tomto\nštádiu konania by odvolací súd nahrádzal činnosť prvostupňového súdu.\nÚlohou súdu prvého stupňa bude:\n- doplniť dokazovanie k problematike jednotiaceho zámeru obvineného na účely posúdenia otázky\npokračovania, resp. opakovania páchanej trestnej činnosti najmä vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 7/\naž 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu,\n- odstrániť rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a skutkovou vetou vo vzťahu k vozidlám pod bodmi\n7/, 8/, 9/ a 11/ rozsudku okresného a krajského súdu,\n- pribrať znalca z odboru daní, resp. obdobného relevantného odboru, ktorý vyhodnotí súbor dokumentov\ntýkajúcich sa predaja vozidiel pod bodmi 1/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu z hľadiska\ndaňových a účtovných predpisov a doplniť dokazovanie k otázke, či poškodený v čase, kedy bolo možné\nz jeho strany uplatniť vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nové vozidlá predané do Českej republiky,\ndisponoval potrebnými účtovnými dokladmi, ktoré by ho na takéto vrátenie oprávňovali\n- na základe výsledkov vyššie uvedených úkonov posúdiť a rozhodnúť, či je potrebné skutky najmä pod\nbodmi 7/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu posudzovať spoločne ako jeden pokračovací\ntrestný čin alebo bude potrebné ich rozdeliť na dva pokračovacie trestné činy pod bodmi 7/ až 9/ a pod\nbodmi 10/ až 13/ rozsudkov okresného a krajského súdu,\n- na základe výsledkov vyššie uvedených úkonov určiť výšku škody spôsobenej poškodenému, pričom\nnemožno opomenúť ani obranu obhajoby, že výška škody je kvalifikačným momentom. Ak podľa\nvýsledku dokazovania nebude podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak bude treba\nna rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presiahne potreby\ntrestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces.\nS ohľadom na uvedené dovolací súd zistil, že bol porušený zákon v neprospech obvineného, a to v\nustanoveniach § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky skôr uvedené skutočnosti zistiac, že je splnený\ndôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Trestného\nporiadku vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 321 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku, §\n\n322 ods. 3 Trestného poriadku (porušenie bolo v neprospech obvineného) a zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu, rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce\nrozhodnutia; okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.\nDovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku rozhodoval aj o väzbe obvineného. Podľa\ncitovaného ustanovenia Trestného poriadku „ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody\nuložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne\nsúčasne o väzbe.“ Obvinený D. D. v čase rozhodovania dovolacieho súdu vykonával trest odňatia\nslobody, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Obvinený nastúpil výkon trestu odňatia slobody\n11. júna 2015 - hneď po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku - do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody\nDubnica nad Váhom. Išlo o trest vo výmere 10 rokov. Ako vyplýva z obsahu spisu, obvinený nebol v danej\nveci vo väzbe. Dovolací súd sa v tejto súvislosti zaoberal existenciou väzobných dôvodov podľa § 71 ods.\n1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku. Nakoľko obvinený nebol v minulosti súdne trestaný,\nv uvedenej veci nebol v minulosti vo väzbe, do výkonu trestu odňatia slobody nastúpil zo slobody,\ndovolací súd nevzal obvineného do väzby, keďže žiadny väzobný dôvod v tomto štádiu trestného konania\nnevzhliadol. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia slobody,\nktorý bol obvinenému D. D. uložený napadnutým rozsudkom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto\nrozhodol, že obvinený sa neberie do väzby a prepustil ho na slobodu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}