{"guid": "fd49810f-f93f-4882-ad4f-5077b93d50c4:170b9f40-c2b7-453f-be46-7927714b04ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1", "spisova_znacka": "5Sžf/52/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/52/2015 z 26. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2017, sp. zn. 5Sžf/52/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1", "identifikacne_cislo": "2014200377", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "datum_vydania": "2017-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "nazov": "§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-8", "nazov": "§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-29", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/170b9f40-c2b7-453f-be46-7927714b04ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/52/2015\n2014200377\n26. 05. 2017\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2017:2014200377.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: J.K. CONSULT,\ns.r.o., so sídlom Škarniclovská 1, Skalica, IČO: 35 938 633, právne zastúpeného: Advokátska kancelária\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 6. marca 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Trnave č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 7. mája 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 7.\nmája 2015 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd\") rozsudkom č.k. 14S/90/2014-68 zo dňa 07.05.2015\nzamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/114215/2014/885 zo\ndňa 06.03.2014. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi ich\nnáhradu nepriznal.\n2. Rozhodnutím č. 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 06.03.2014 žalovaný zmenil výrokovú časť\nrozhodnutia (dodatočný platobný výmer) Daňového úradu Bratislava č. 9104402/5/4988483/2013/Šiš zo\ndňa 11.11.2013, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok)\nnepriznal žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume\n128 923,28 € a vyrubil rozdiel dane v sume 149 037,- € tak, že žalobcovi nepriznal za zdaňovacie obdobie\njún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 128 923,28 € a určil mu vlastnú daňovú\npovinnosť vo výške 20 113,72 €, čo je rozdiel dane vo výške 149 037,- €. Ostatné časti rozhodnutia\ndaňového úradu zostali nezmenené.\n3. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca namietal nezákonnosť napadnutého\nrozhodnutia ako aj postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, spočívajúcu v tom, že správca dane ale aj\nžalovaný nedostatočne zistili skutkový stav veci, presunuli rozsah dôkazného bremena z dodávateľských\nspoločností na žalobcu a znemožnili mu zúčastniť sa ústneho pojednávania so svedkami a klásť im\notázky. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly nevypočul žiadneho svedka a rozhodnutie vydal\nlen na základe subjektívnej a nesprávnej úvahy. Zároveň mal za to, že správca dane sa vo svojom\nrozhodnutí nezaoberal rozpornými vyjadreniami svedkov, dôsledkom čoho je arbitrárnosť a nezákonnosť\nrozhodnutia. Ďalej poukazoval na pochybenie správcu dane v súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly, pričom mal za to, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo\n\nvydané v rozpore so zákonom a teda aj dôkazy z tohto postupu boli získané v rozpore so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi. Zároveň vytýkal daňovým orgánom porušenie daňového tajomstva,\nkeď zverejnili informácie z iných daňových konaní, týkajúce sa daňových subjektov v obchodnom\nreťazci. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním bolo dodanie tovaru žalobcovi jednotlivými dodávateľmi\njednoznačne preukázané a to nielen formálne, ale aj uskutočnením reálnych dodávok tovaru.\n4. Krajský súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nezachovania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej\nkontroly uviedol, že daňová kontrola sa začala upovedomením o vykonaní daňovej kontroly dňa\n19.09.2011, avšak následne bola oznámením nadriadeného daňového orgánu zo dňa 02.03.2012\npredĺžená o šesť mesiacov. V rámci predlženej lehoty vydal správca dane rozhodnutie, ktorým daňovú\nkontrolu prerušil do 26.07.2012 z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do\nČeskej republiky. Daňová kontrola aj s dobou prerušenia síce trvala 779 dní, avšak samotné prerušenie\ntrvalo 419 dní, pričom počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynuli, z čoho vyplýva, že daňová\nkontrola trvala celkovo 360 dní a teda zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly bola zachovaná.\nSprávca dane pritom rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly dostatočným spôsobom odôvodnil.\nVo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8\nzákona o správe daní mal za to, že z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca\nvyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho existencia. V tejto súvislosti dal do\npozornosti výklad šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 a výklad zásady neutrality DPH\nvyplývajúci z rozsudkov ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta\nRecycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03),\nBond House Systems (C-484/03), pričom poukazujúc na rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol.\n(C-409/04) Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10) uviedol, že nie je v rozpore s právom Únie\npožadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,\nže plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré\nmožno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby závisí od okolností toho ktorého prípadu\nvo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\nKrajský súd považoval za podstatný a nesporný dôkaz o fiktívnosti vykonávania obchodných transakcií\nv reťazci spoločností Palace Real, spol. s.r.o., GAMA-EXPO, s.r.o.,\nG-STAR 300, s.r.o., J.K. CONSULT, s.r.o., (žalobca), EUROCOO, a.s. Praha zápisnicu o vykonaní\nprehliadky č. PPZ-NKA-PZJI-V-268/2013 zo dňa 2.10.2013, spísanú Prezídiom Policajného zboru Národná kriminálna agentúra - Národná jednotka Finančnej polície, z ktorej vyplýva, že na jednej z paliet\ndlažby, ktorá bola súčasťou prepravovaného tovaru bolo namontované GPS, pričom bolo zistené, že\ndlažba bola prepravovaná zo skladov v Piešťanoch do slobodného colného pásma v Českej republike,\nkde bola niekoľkokrát predaná, odtiaľ bola prevezená do Srbska a následne bola z tretieho štátu z\ncolného pásma Subotica prepravená do skladov v Piešťanoch spoločnosti JANSON SK, s.r.o., s tým,\nže bola zabalená v nezmenenom stave, hoci fakturačne niekoľkokrát zmenila majiteľov. Fiktívnosť\nobchodov je preukázaná aj tým, že prvá spoločnosť v obchodnom reťazci Palace Real, spol. s.r.o.\nje spoločnosťou nekontaktnou, t.j. nemala žiadneho štatutárneho zástupcu a ďalšie dve spoločnosti\nGAMA-EXPO, s.r.o. a G-STAR 300, s.r.o. nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť. Krajský súd mal\nza to, že fakturovaný predmet dane nebol preukázaný už od prvých daňových subjektov zapojených vo\nfakturačnom reťazci spoločnosti Palace Real, s.r.o. a GAMA-EXPO, s.r.o. a preto tento predmet dane\nlogicky nemohol nadobudnúť a obchodovať s ním ani žalobca. Poukázal na to, že doklady, úhrady a\nzmluvy nie sú vecným preukázaním zdaniteľných obchodov, navyše úhrady faktúr boli často deklarované\nv hotovosti a ak aj bola úhrada deklarovaná bezhotovostne, tak podľa obratov na účtoch je zrejmé, že\njednotlivé úhrady boli deklarované tak, aby na účtoch bol minimálny finančný zostatok, čo pri skutočnom\nobchodovaní nie je reálne. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu\nsa arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný logickými a konkrétnymi skutočnosťami\nodôvodnil nepriznanie nadmerného odpočtu DPH. Vo vzťahu k námietke žalobcu o pochybení správcu\ndane, keď nevypočul svedkov v jeho prítomnosti uviedol, že žalobca v priebehu konania dôkazy ani\nvýsluch svedkov nenavrhoval. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca síce na výzvu správcu dane\npredložil skladovú evidenciu, avšak táto sa netýkala deklarovaných fakturačných obchodov. Krajský súd\nmal za to, že žalobca nepreukázal vynaloženie všetkých rozumných opatrení a starostlivosti vyplývajúcej\nz rizika podnikateľskej zodpovednosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných\nplnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH, nakoľko v tomto smere neprejavil\nžiadnu aktivitu, ktorou by vylúčil, že nakúpi tovar, ktorého existencia bude spochybnená. Pokiaľ sa týka\notázky zohľadňovania spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti poukázal na zistenia Inštitútu\nFinančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky,\n\nčo je dôsledok daňových únikov, pričom znalosť súdu o týchto pomeroch je jedným z podkladov\npre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Krajský súd nevzhliadol pochybenie daňových orgánov ani v\nsúvislosti s namietaným porušením daňového tajomstva jednak z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí\nsa nenachádzajú informácie s povahou daňového tajomstva ako aj tým, že daňové orgány uvádzajú\ndôkazy a zistenia, ktoré nadobudli v súvislosti s daňovými kontrolami u iných daňových subjektov,\nktoré boli článkami deklarovaných obchodov a ktoré sú z hľadiska riadneho odôvodnenia rozhodnutia\nskutkovo a právne významné. Záverom dal krajský súd do pozornosti rozhodovaciu činnosť najvyššieho\nsúdu sp.zn. 8Sžf/34/2012, 4Sžf/32/2012 a ďalšie, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté v obdobných\nveciach týkajúcich sa granitových dosiek a dlažby a v ktorých vystupuje žalobca ako jeden z článkov\nobchodného reťazca, pričom v týchto prípadoch sa nepreukázalo uskutočňovanie reálnych obchodov\nmedzi jednotlivými daňovými subjektmi, keď súd potvrdil rozhodnutie správcu dane o nepriznaní nároku\nna nadmerný odpočet DPH daňovým subjektom.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov\npodľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zruší v\ncelom rozsahu a vec žalovanému vráti na ďalšie konanie. Krajskému súdu vyčítal, že neúplne zistil\nskutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.\nZároveň namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania\nuviedol, že nemožno súhlasiť so závermi žalovaného ani krajského súdu o tom, že k uskutočneniu\npredmetných zdaniteľných plnení nedošlo, nakoľko odberatelia aj dodávatelia žalobcu mali predmetné\nobchodné prípady riadne zaúčtované a uskutočnenie obchodu riadne potvrdili. Predmetný tovar bol\nriadne uskladnený, pričom žalobca predložil v daňovom konaní okrem faktúr aj príjemky tovaru, skladovú\nevidenciu, riadnu účtovnú evidenciu a zmluvu o uložení veci. Správca dane mal možnosť kedykoľvek\nnavštíviť skladové priestory a presvedčiť sa o existencii tovaru. Krajskému súdu taktiež vytýkal, že\nsa nezaoberal jeho návrhom na vypočutie svedkov. Ďalej namietal, že v protokole o daňovej kontrole\nje viacero nepresností a skutočností, vrátane rozporov so zákonom, čo má za následok, že výsledok\ndaňovej kontroly je vo vzťahu ku konkrétnemu daňovému subjektu diskriminačného charakteru. Nie je\nmožné prijať ani záver súdu, že žalobca reálnosť deklarovaných obchodov nepreukázal a že podstatným\ndôkazom je zápisnica o vykonaní prehliadky spísanej Prezídiom Policajného zboru - Národná kriminálna\nagentúra - Národná jednotka Finančnej polície, nakoľko šlo iba o jednu paletu z množstva paliet tovaru,\ns ktorými sa obchodovalo. Krajský súd tak túto skutočnosť zovšeobecňuje absolútne neprijateľným\nspôsobom. Tovary neboli označené len všeobecným spôsobom, ale boli riadne identifikovateľné v\nsúlade s platnými zákonným ustanoveniami. Správca dane akceptoval daň na výstupe zo zdaniteľných\nobchodov deklarovanú daňovým subjektom v podaných daňových priznaniach za príslušné zdaňovacie\nobdobie, kontrolou neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré by viedli k zvýšeniu dane na\nvýstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie. Konanie správcu dane je tak zmätočné, keď v obdobných\nprípadoch používa rozdielny výklad právnych predpisov ako aj rôzny prístup k hodnoteniu dôkazov v\nobdobných prípadoch. Zdôraznil, že správca dane po kontrole nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie\ndane z tovaru, ale súčasne daň z nákupu tovaru týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore\ns týmto konaním správcu dane je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za\ndodanie tovaru ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru\npri prijatých zdaniteľných plneniach. Žalobca mal za to, že pri vydávaní rozhodnutia správcu dane boli\nporušené všetky procesné postupy a zásady daňového konania. Ďalej poukázal na to, že ak správca\ndane neakceptuje žalobcom predložené dôkazy, nestačí len jeho všeobecné konštatovanie, ale musí\nísť o dokázanie takto tvrdeného výroku v zmysle § 29 ods. 1 a 2 zákona správe daní. V súvislosti s\notázkou dôkazného bremena v daňovom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, a to rozsudok sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, v ktorom vyslovil, že skutočnosti\nuvedené v § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Zároveň konštatoval, že z uvedených ustanovení\nzákona č. 222/2004 Z.z. nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa\na dodávateľových subdodávateľov. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej\núnie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House,\nkde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci\ndodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom\nplatca dane nevie alebo nemôže vedieť. Dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou\nmateriálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovým opisom druhu a ceny dodaných\n\nslužieb a tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku\nv dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i\ndôkaznú núdzu správca dane. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp.zn. 5Sžf/108/2009, v zmysle ktorého povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti\nnezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní\nvychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Následne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky sp.zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, v ktorom konštatoval,\nže nemožno ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu extenzívne a rozširovať ho na preukázanie\nvšetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný\nsubjekt. Na preukázanie opaku - v dôsledku skutočností, ktoré nastali u odberateľa znáša dôkazné\nbremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca mal za to, že v danom prípade správca dane neuniesol\ndôkazné bremeno, preto je nútený znášať dôkaznú núdzu. Rovnako tak dal do pozornosti rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie (tretia komora) z 21. júna 2012 vo veci Mahagében Kft proti Nemzeti Adóés Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó F?igazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti Nemzeti Adóés Vámhivatal Észak-alf? ldi Regionális Adó F?igazgatósága (C-142/11), v ktorom vyslovil, že čl. 167,\nčl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 220 ods. 1 a čl. 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej\npraxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo\nzaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že\nosoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila\nnezákonnosti a to bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba\nvedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového\npodvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského\nreťazca. Ďalej uviedol, že právo na odpočítanie DPH, ktorej podlieha nadobudnutie tovaru a služieb\nna vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom\ntvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, pri ktorých vzniká právo na odpočítanie, v súvislosti\ns ktorým tvrdením poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora Midland Bank, bod 30, Abbey\nNational, bod 28, ako aj Cibo Participations\nC-16/00, Zb. s I-6663, bod 31. Dodal, že právo na odpočet je napriek tomu dostupné v prospech\nzdaniteľnej osoby, dokonca pri absencii priamej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným\nalebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby\ntvoria súčasť celkových nákladov zdaniteľnej osoby a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu\ntovarov alebo služieb, ktoré poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou\nhospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby, pričom dal do pozornosti rozsudky Európskeho súdneho\ndvora Midland Bank, body 23 a 31, ako aj Kretztechnik, bod 36. Zároveň označil rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009 a 3Sžf/1/2010, v ktorých sa vyjadril, že v\nzásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy\na obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, a to najmä z dôvodu, že\nzákon nedáva právne prostriedky daňovníkovi na sledovanie týchto procesov u svojich dodávateľov. S\nohľadom na tieto rozhodnutia uviedol, že správca dane rozhodujúcu časť svojho rozhodnutia podložil\nskutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi daňovým subjektom\na jeho dodávateľom, ale predchádzajúcich dodávok dodávateľa žalobcu. V odvolaní poukázal aj na\nrozhodnutie Európskeho súdneho dvora, kde z rozsudku C-440/04 Recolta recycling SPRL vyplýva, že\nvnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností\npreukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu\nk DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy\ndodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť. V prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom\ndane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného\npredávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa\nktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu\nabsolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod\nna strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom dane.\nV tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH\nalebo iných podvodov. Naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je\nuskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení,\nktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie\npráva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Krajskému súdu taktiež vyčítal, že jeho rozhodnutie je v\nrozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s podstatnými relevantnými\n\nskutkovými a právnymi tvrdeniami žalobcu. Mal za to, že medzi odôvodnením rozhodnutia žalovaného\na konštatovaním súdu, že sa stotožňuje so závermi rozhodnutia žalovaného, nie je žiadna logická\nsúvislosť. V nadväznosti na uvedené vyčítal aj žalovanému nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť\njeho rozhodnutia, keď uviedol, že preskúmavané rozhodnutie obsahuje mnoho zistení, ale chýba tu\njednoznačný záver správcu dane, z ktorého je možné vyvodiť, že deklarovaný obchod sa medzi\njednotlivými spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu.\n6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť,\npretože vec bola posúdená správne po skutkovej aj právnej stránke a neboli zistené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že odvolacie námietky\nžalobcu sú totožné s tými, ktoré boli uvedené v žalobe. Zotrval na svojom stanovisku zo dňa 6.8.2014,\nktoré predložil súdu k námietkam uvedeným v žalobe. Zdôraznil, že z obsahu administratívnych spisov\njednoznačne vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov uvedených na predložených dokladoch\nnebolo preukázané obsahovo, ani dodávateľmi a odberateľmi. Samotný žalobca neuviedol relevantné\nskutočnosti, ktoré by potvrdzovali odôvodnené vystavenie faktúr s deklarovaným predmetom dane,\nnespolupracoval so správcom dane tým, že nereagoval na výzvy, nepredložil skladovú evidenciu s\npočiatočnými a konečnými stavmi. Dlažba nebola ani jednou spoločnosťou špecifikovaná, pričom ide\no tovar, ktorý sa v tuzemsku neťaží a preto musí byť dodaný zo zahraničia. Žalovaný nepovažuje\nza dôvodnú námietku žalobcu o neodôvodnenom predlžovaní kontroly. Správca dane vykonal z\nvlastnej iniciatívy rozsiahle šetrenia a teda nie je možné tvrdiť, že bol nečinný. Poukázanie žalobcu\nna rozsudky Najvyššieho súdu SR a rozsudky ESD je neopodstatnené, pretože žalobca nepreukázal\npredmet dane a neuniesol svoje dôkazné bremeno. Personálna prepojenosť obchodných spoločností\nje zrejmá z obchodného registra, takže tvrdenie o opaku je účelové a zavádzajúce. Žalobca v\npriebehu kontroly ani po doručení protokolu nenavrhoval vypočutie svedkov, ani v žalobe vypočutie\nžiadnych svedkov nekonkretizoval. Skutočnosti o tom, že reálne neboli faktúrami deklarované zdaniteľné\nobchody uskutočnené potvrdzuje aj zápisnica o vykonaní prehliadky Prezídiom Policajného zboru,\nz ktorej vyplýva, že sústavné deklarovanie obchodov s kameňom žalobcom aj ďalšími obchodnými\nspoločnosťami bolo účelové, keďže ani jedna z obchodných spoločností nepreukázala spotrebu\nkameňa/dlažby v tuzemsku ako konečný spotrebiteľ. Žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/32/2012 a 8Sžf/34/2012, v ktorých bola riešená obdobná činnosť.\nViaceré obchodné spoločnosti uvedené v týchto rozsudkoch sú uvedené aj v rozhodnutiach daňových\norgánov. Samotný žalobca je uvedený v týchto rozsudkoch ako dodávateľ spoločnosti GOSTAN s.r.o,\nktorá bola ako žalobca účastníkom predmetných súdnych konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuvedenými rozsudkami potvrdil rozsudky krajských súdov, ktorými boli žaloby zamietnuté, pričom\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/32/2012 bol predmetom konania na\nÚstavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. IV. ÚS 160/2014-21 sťažnosť obchodnej\nspoločnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať\núspech.\n8. Podľa § 491 ods. 1 zákona NR SR č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.\"),\nak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo\ndňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n9. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.\n10. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\n\n11. Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil skutkový stav tak, ako ho\npodrobne uviedol v napadnutom rozsudku krajský súd, jeho dôvody považuje za úplné, a presvedčivé\n(§ 157 ods. 2 O.s.p.), reagujúce na všetky námietky žalobcu, preto pre účastníkov konania známe fakty\na skutočnosti nebude nadbytočne opakovať a len v stručnosti z neho vyberá nasledovné.\n12. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún\n2011. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval splnenie podmienok na odpočítanie\ndane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., teda či dodávateľom uvedeným na faktúrach vznikla\ndaňová povinnosť a či bol preukázaný zdaniteľný obchod, ktorý je predmetom dane. Za týmto účelom\nsprávca dane preveroval tovar a celý obchodný reťazec daňových subjektov Palace Real, spol. s.r.o.,\nGAMA-EXPO, s.r.o., G-STAR 300, s.r.o., J.K.CONSULT, s.r.o. (žalobca), EUROCOO, a.s. Praha.\nV súvislosti s preukazovaním dodania tovaru žalobcovi bolo zistené, že priamy dodávateľ žalobcu\nspoločnosť G-STAR 300, s.r.o. uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných dodávateľskými\nfaktúrami za dodanie tovaru pre žalobcu formálne potvrdila, keď konateľ tejto spoločnosti uviedol, že\nobchody uskutočnil, predložil doklady z evidencie, ale vecne žiadnym iným spôsobom uskutočnenie\nzdaniteľných obchodov nepreukázal. Zároveň nepreukázal ani pôvod tohto tovaru, keďže nepredložil\nžiadne záznamy o pôvode a kvalite fakturovaného tovaru. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že ani\nďalší daňový subjekt v uvedenom obchodnom reťazci spoločnosť GAMA-EXPO, s.r.o., ktorá deklarovala\ndodanie tovaru spoločnosti G-STAR 300, s.r.o., (v rovnakých množstvách ako deklaruje žalobca)\nnepreukázala reálne dodanie tovaru od dodávateľskej spoločnosti Palace Real spol. s.r.o. Už samotná\nskutočnosť, že spoločnosť Palace Real spol. s.r.o. je spoločnosťou nekontaktnou a ďalšie dva daňové\nsubjekty z obchodného reťazca GAMA-EXPO, s.r.o. G-STAR 300, s.r.o. reálne nevykonávajú žiadnu\nekonomickú činnosť nasvedčuje tomu, že žalobca nemohol reálne nadobudnúť fakturovaný tovar, ale ani\ntovar reálne dodať spoločnosti EUROCOO, a.s. Praha, v súvislosti s ktorým si uplatňoval oslobodenie\nod dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. Skutočnosť, že k reálnemu dodaniu tovaru v rámci\nobchodného reťazca spoločností nedošlo vyplýva aj z toho, že úhrady platieb boli často realizované v\nhotovosti, pričom v prípadoch bezhotovostných platieb je zrejmé, že úhrady daňových subjektov boli\ndeklarované tak, aby na ich účtoch bol vždy minimálny zostatok, čo pri skutočnej obchodnej činnosti nie je\nreálne. Nemožno prehliadnuť ani to, že konateľ žalobcu, ale ani zástupcovia jednotlivých dodávateľských\nspoločností sa bližšie nevyjadrili k obchodovaniu s tak špecifickým tovarom ako je dlažba zo žuly, ktorý\ntovar nie je bežný a obchodovanie s ním si vyžaduje určité odborné vedomosti podnikateľa. Vzhľadom na\nšpecifickosť tohto tovaru a jeho finančnú náročnosť je preto opodstatnená aj vedomosť predávajúceho\no jeho pôvode a vlastnostiach, čo však nebolo preukázané. Z vykonaného dokazovania správcom\ndane vyplynulo aj to, že tovar fakturovaný jednotlivými spoločnosťami mala skladovať spoločnosť\nKLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. v Piešťanoch. Žalobca síce poukazoval na zmluvu o uložení\ntovaru v predmetnom sklade avšak je potrebné uviesť, že žalobcom predložená zmluva neobsahovala\nšpecifikáciu tovaru, nebol preukázaný ani vzťah medzi uložiteľom a opatrovateľom ani skladové zásoby,\nkeďže žalobca požadovanú skladovú evidenciu správcovi dane nepredložil. Vykonaným dokazovaním\nsprávcu dane bolo dostatočne preukázané, že podmienky stanovené zákonom č. 222/2004 Z.z. boli\ndodržané len formálne. Žalobca svoj nárok na odpočet DPH oprel predovšetkým o faktúry dodávateľskej\nspoločnosti, ktoré samotné však nepreukazujú uskutočnenie zdaniteľných plnení. Z uvedeného tak\nnepochybne vyplynulo, že žalobca ale aj ostatné daňové subjekty obchodného reťazca sú spoločnosti\nvzájomne si vystavujúce faktúry, ktoré reálne nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť uvedenú na\nfaktúrach.\n13. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.\n511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n14. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb.).\n15. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah\nprávneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona\nč. 511/1992 Zb.).\n\n16. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n17. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv\nna správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo\nna ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n18. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n19. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n20. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\n21. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\n22. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-tovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n23. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na\nustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.\n24. Odvolací súd konštatuje, že pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil\nexistenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka skutkového\nstavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun\ndôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/1/2011.\n25. Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia,\nmá tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných\nslužieb a tovarov od určitého dodávateľa.\n26. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho\nsubdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane\n27. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.\nVzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,\nktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci\ndaňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona č. 511/1992\nZb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže\" § 49 ods.\n2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos\n\ndôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou\nvnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\n28. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na\nuskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.\n29. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade žalobca\nnepreukázal fyzickú existenciu nadobudnutého tovaru - žulovej dlažby ako deklarovaného zdaniteľného\nplnenia a nepodarilo sa mu vyvrátiť dôvodné pochybnosti vyplývajúce zo skutočností, že tovar je na\nfaktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie a vlastností, nebol známy pôvod\ntovaru, jeho vlastník ani to, kto s ním konkrétne manipuloval. Medzi ďalšie takéto skutočnosti patrí,\nže pohyb tovaru v reťazci uvedených spoločností prebehol len formálne - papierovo, ako aj že všetky\nspoločnosti zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch spoločnosti KLIMEX\nSTONE SLOVAKIA, s.r.o. Rovnako tak, že pôvod tovaru uvedeného na dodávateľských faktúrach nie je\nznámy a jeho vysoká cena na faktúrach vylučuje konečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť,\nže žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát\nza sebou predávaný ďalším spoločnostiam, pričom reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený. V\nspoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločnosti. Pochybnosť vyvoláva aj\nskutočnosť, že pre všetky spoločnosti v reťazci platí, že nevlastnia žiaden majetok a nepreukázali\nabsolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná\nvo vyhotovených faktúrach. Taktiež nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru.\n30. Z obsahu napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali doklady,\nktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci.\nSprávca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté\npochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových\ndokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho\ndokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne\nobchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne\nexistoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného\nobchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientami, prípadne odberateľmi, sa\nnijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí.\n31. Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach\nC-80/11 a C-142/11 Mahagében kft proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális\nAdó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális Adó\nFóigazgatósága (ďalej len „Mahagében\"), avšak neuviedol, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť\nprávny názor, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku. Preto v prvom rade odvolací\nsúd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) SD EU v\nprvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a\npodporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom\na súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,\nže toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z\npredpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to\nvyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES\n(bod 44). V prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo.\nNebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci\nMahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych\npodmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES.\n32. Rovnako tak odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, ktorý dal do pozornosti rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics\na C-484/03 Bond House, nakoľko samotné vystavenie faktúr, ktoré by i mali formálne náležitosti, nie je\ndôvodom samo o sebe na uznanie predmetných výdavkov, keď neboli preukázané jednotlivé materiálne\nplnenia, ktoré mali prebehnúť na ich podklade.\n\n33. Napokon ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý argumentoval rozhodnutím Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky sp.zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25. marca 2005, nie je opodstatnená, pretože\nv uvedenom konaní bola riešená iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty,\nkde správca dane nespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, ale\nspochybňoval jeho dodanie konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravy tovaru. Žalobca\nvšak v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali\nzo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun\ndôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.\n35. Z týchto podstatných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa §\n250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a v podrobnostiach poukazuje\nna jeho odôvodnenie.\n36. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,\nkeďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}