{"guid": "cc3c72f0-baa3-481d-974a-19dbc22e2a39:000c33f4-a16e-4703-bc59-6daa04e74ff2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1", "spisova_znacka": "6Cdo/196/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/196/2016 z 22. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1", "identifikacne_cislo": "1708211753", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2017-06-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": [], "podoblast": ["Odmietnutie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238", "nazov": "§ 238 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-238"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 237 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "nazov": "§ 443 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-443", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-443"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "nazov": "§ 256 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "nazov": "§ 262 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-262.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-262"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-263.odsek-1", "nazov": "§ 263 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-263.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-263"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-1", "nazov": "§ 232 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-232.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-232"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-238", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-443", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-262", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-263", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-232"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/000c33f4-a16e-4703-bc59-6daa04e74ff2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/196/2016\n1708211753\n22. 06. 2017\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2017:1708211753.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. N., trvale bytom v G., zastúpeného Doc. JUDr.\nMáriou Srebalovou, PhD., advokátom v Bratislave, Námestie hraničiarov 9, proti žalovanej Markíza Slovakia, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/A, zastúpenej splnomocnenkyňou DEDÁK &\nPartners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej\nujmy, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/1224/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 18. februára 2016 sp. zn. 10Co/333/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej\ninštancie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom I. potvrdil žalobu\nzamietajúci rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný\nsúd“ a spolu s odvolacím súdom tiež „nižšie súdy“) z 20. mája 2015 č. k. 5C/1224/2008-671 a II.\nžalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 184,70 € (na\núčet splnomocnenkyne žalovanej, uvedený vo výroku, do 3 dní). Takéto svoje rozhodnutie (nasledujúce\ninak po zrušení prvšieho, žalobe vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na\nďalšie konanie) odôvodnil stotožnením sa ako so skutkovými zisteniami, tak i s právnym posúdením veci\nsúdom prvej inštancie a (do tretice) i s odôvodnením jeho rozsudku. Okrem konštatovania správnosti\ndôvodov napadnutého rozhodnutia (postupom podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č.\n99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) doplnil, že nebola dôvodnou\nnámietka žalobcu o nesprávnosti skutkových zistení prvoinštančného súdu, nakoľko v tomto\nprípade z odôvodnenia rozsudku presne, zrozumiteľne a určite vyplývali v logickej nadväznosti\na s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia v súhrne vytvárajúce skutkový\nnález súdu (o. i. to, že to bol sám žalobca, ktorý si viacerými počinmi sprevádzajúcimi odmietanie\nakceptovania ním skutočnosti, že už nie je výkonným riaditeľom Slovenského národného strediska pre\nľudské práva, vyslúžil pozornosť médií vrátane televízie prevádzkovanej žalovanou, výroky odvysielané\nv relácii televízie Markíza Televízne noviny 8. decembra 2003 preto nespôsobili neoprávnený zásah do\nosobnostných práv žalobcu, ktorého konanie nemohlo požívať požadovanú súdnu ochranu a žalobca\nnavyše ani nepreukázal vznik žiadnej ujmy na svojej strane). Rozhodnutie prvoinštančného súdu preto\nnebolo nepreskúmateľným (arbitrárnym), ako namietal žalobca. Odvolací súd poznamenal tiež, že do\npráva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, podobne ako ani právo na úspech v spore.\n2. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).\nNavrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nDovolanie odôvodnil ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., namietajúc, že odvolací súd mu odňal možnosť\n\nkonať pred súdom, pokiaľ potvrdením v poradí druhého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci,\nktorým bolo rozhodnuté odchylne od skoršieho rozsudku (tentoraz v neprospech dovolateľa) vytvoril\nústavne neudržateľný stav diametrálne odlišného rozhodovania súdov o tej istej právnej otázke v\nprincipiálne identických veciach (keďže rovnaký odvolací súd v inom spore žalobcu proti MAC TV s. r.\no. - vysielateľovi TV JOJ, týkajúcom sa taktiež neoprávnených zásahov do osobnostných práv žalobcu,\nrozhodol potvrdením žalobe vyhovujúceho rozsudku, vydaného Okresným súdom Bratislava III).\n3. Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu odmietnuť, majúc za to, že napádaný rozsudok odvolacieho súdu\nje správny a dovolanie proti nemu neprípustné.\n4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej\nlen „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),\npristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného\nustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na\nkonania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie\ntu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho\nstavu existujúceho v čase jeho podania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto\npostup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených\npráv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia\nlegitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti\nskoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe\nústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).\n5. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom\nzostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv.\npor. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom\nporiadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas, aj naň oprávnenou\nosobou, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento\nmimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je.\n6. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, účinnej v čase začatia dovolacieho konania v tejto\nveci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s.\np.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov boli upravené v ustanovení §\n238 O. s. p., prípustnosť dovolania bez ohľadu na formu rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu výskytu\ntzv. zmätočnostných vád potom vymedzovalo ustanovenie § 237 O. s. p.\n7. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým\nbol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia\nbolo dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od\nprávneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a podľa odseku 3 potom tiež proti rozsudku\nodvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke\nzásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa\nvo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.\n8. Prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. tu do úvahy neprichádza. Dovolanie totiž smeruje proti\npotvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval (a vylúčené\npreto muselo byť i odchýlenie sa odvolacím súdom od právneho názoru vysloveného súdom dovolacím\n- ktorý tu nebol), nešlo tu ani o prípad vyslovenia prípustnosti dovolania vo výroku potvrdzujúceho\nrozsudku odvolacieho súdu s poukazom na zásadný právny význam rozhodnutia (kde je rozhodujúcim\nfaktor pripustenia dovolania a nie polemika na tému, či je správnym názor odvolacieho súdu o\nnedostatku zásadného právneho významu rozhodnutia a ním determinované nepripustenie dovolania\nnavzdory tomu, že o to účastník žiadal) a napokon ani o prípad potvrdenia rozsudku vyslovujúceho\nneprijateľnosť zmluvnej podmienky v tzv. spotrebiteľskej veci.\n9. S prihliadnutím k úprave z ustanovenia § 242 ods. 1 vety druhej O. s. p., ukladajúcej dovolaciemu\nsúdu povinnosť vždy prihliadať aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už\nje táto dovolaním namietaná alebo nie), ako aj k obsahu dovolania sa dovolací súd neobmedzil len na\n\nskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je\nprípustné podľa § 237 O. s. p.\n10. Žalobca procesné vady podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a existenciu žiadnej\nz takýchto vád nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania tak z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.\n11. Pokiaľ šlo o vadu i namietanú podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa\npostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), u tejto rovnako ako u všetkých vád podľa § 237\nods. 1 O. s. p. je jedným zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bez potreby\nna ňom v tejto konkrétnej veci čokoľvek meniť) aj to, že rozhodujúcim tu nie je názor (subjektívne\npresvedčenie) dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom, či oboma nižšími súdmi a/alebo jeho\nvýsledok je zaťažené (-ý) niektorou takouto vadou, ale len objektívna skutočnosť (zistenie dovolacieho\nsúdu), že treba usudzovať na výskyt niektorej takejto vady. V prejednávanej veci však o prípad takéhoto\nzistenia nešlo.\n12. V prejednávanej veci malo podľa dovolania tvrdenú zmätočnostnú vadu založiť to,\nže odvolací ako aj prvoinštančný súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili (urobili ich\nnepreskúmateľnými).\n13. Vo vzťahu k tejto námietke je potrebné uviesť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.\n14. Pri vyjdení z práve odcitovaného stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej\nveci neposkytuje žiaden podklad pre to, aby sa na tento prípad uplatnila druhá časť právnej vety\nstanoviska (druhá veta). Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval\nodvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho\nsúdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolaní i právne predpisy, z\nktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, že konanie\npred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.\n15. V špecifickom prípade postupu odvolacieho súdu, predpokladaného ustanoveniami § 219 ods.\n1 a 2 O. s. p. (použitými aj odvolacím súdom v prejednávanej veci), bez akejkoľvek zmeny inak\nprevzatými i do dnes platných ustanovení § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. (podľa ktorých 1/ rozhodnutie potvrdí,\nak je vo výroku vecne správne; 2/ ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody), je pritom postačujúcim, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné\nskutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po\nobsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dopĺňanie ďalších dôvodov na\npodporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) pritom v tomto prípade nie je\npravidlom (ale naopak výnimkou) a spravidla ani nebude možným, ak súd prvej inštancie odvolaciemu\nsúdu (povedané obrazne) buď vezme vietor z plachiet - tým, že sa v rámci odôvodňovania svojho\nrozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní, sám objektívne uspokojivým\nspôsobom vyporiada so všetkými relevantnými (právne významnými) argumentmi všetkých účastníkov\nkonania a ani odvolanie neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami, alebo pôjde o prípad\nviazanosti súdu prvej inštancie skôr vysloveným názorom odvolacieho súdu v spojitosti s nedostatkom\ndôvodov odvolacieho súdu pre dopĺňanie jeho skoršej argumentácie. Ak naopak odvolací súd túto\nmožnosť mať bude a rozhodne sa ju aj využiť, z pohľadu možného odňatia účastníkom možnosti konať\npred súdom takýmto jeho postupom môže byť významným len to, či sa jeho doplňujúca argumentácia\nnedostane do takého stretu s argumentáciou prvoinštančného súdu, pri ktorom by už boli namieste\núvahy o prekvapivosti záverov odvolacieho súdu alebo iné úvahy o správnosti ním zvoleného postupu.\nO prípad takéhoto stretu ale v tejto veci nešlo.\n\n16. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na\nspravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05). Štruktúru práva na odôvodnenie rozsudku v rozhodnom období rámcovo upravoval § 157\nods. 2 O. s. p., ten primerane platil aj na rozhodnutia vydané v procesnej forme uznesení (§ 167 ods.\n2 O. s. p.) a obe takéto normy sa uplatňovali aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.); odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré\nsa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nneznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany konania, keď z odôvodnenia\nrozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový\na právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/ 07).\n17. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný;\npričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to,\nže odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil\nobjektívne uspokojivým spôsobom (čo ale nebol tento prípad).\n18. Pokiaľ šlo o špecifický argument nerešpektovaním princípov právnej istoty a predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí, ku ktorých porušeniu malo podľa dovolateľa dôjsť nevysporiadaním sa odvolacieho\nsúdu, potvrdzujúceho žalobu zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie, s iným rozhodnutím rovnakého\nodvolacieho súdu, ktorým naopak odvolací súd potvrdil rozsudok vyhovujúci obdobnej žalobe žalobcu; k\ntomuto sa žiada uviesť, že navzdory legitímnej požiadavke na jednotu rozhodovania súdov v identických\nprípadoch tuzemský právny poriadok nepozná pravidlo viazanosti senátu odvolacieho súdu právnym\nnázorom vysloveným iným senátom toho istého súdu. Aj proces zjednocovania rozchádzajúcej sa\nrozhodovacej praxe súdov bol v rozhodnom období až otázkou následnou (otázkou nájdenia rozhodnutí\nriešiacich rovnakú otázku rozdielne a hľadania medzi nimi toho, ktoré má byť vzorom pre budúce\nrozhodovanie) a rekodifikácia procesného práva priniesla na tomto poli zmenu prakticky len na\ndovolacom súde (inštitút veľkého senátu). Rozdielnosť rozhodovania v zdanlivo identických prípadoch\nnavyše môže mať svoj dôvod a bez poznania konkrétnych skutkových okolností oboch (resp. aj\nviacerých) porovnávaných prípadov nemožno prijať ani záver, že o identické prípady (skutkovo aj právne)\nnaozaj ide. Zvlášť v prípadoch namietaných zásahov do práva na ochranu osobnosti pritom platí aj\npríslovečné, že „ak dvaja robia to isté, nemusí to byť naozaj to isté“ (čím v diskutovanej súvislosti treba\nrozumieť to, že i uchopenie témy počinov žalobcu koncom roka 2003 tým-ktorým prostriedkom\nmasovej komunikácie zjavne muselo vykazovať rozdiely determinované prinajmenšom rozdielnosťou\nautorov príspevkov a im vlastných spôsobov spracovania témy, význam takýchto rozdielov rozhodne\nnemusel byť zanedbateľný a nemožno vylúčiť, že práve v nich tkvel aj rozdielny výsledok jednotlivých\nkonaní iniciovaných žalobcom).\n19. K postupu nižších súdov v procese obstarávania si skutkových podkladov pre rozhodnutie a možným\nnedostatkom pri takomto postupe najvyšší súd uvádza, že u neúplnosti ani nesprávnosti skutkových\nzistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv jeho rozhodovacej praxi považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.\nf/ O. s. p. (tu por. R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,\nnapríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 alebo 7 Cdo\n38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu\nkonania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s možným\nnásledkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), zohľadniteľnej\nlen pri prieskume na základe procesne prípustného dovolania.\n20. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky\nnavrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých\ndôkazov budú v rámci konania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov\nkonania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo\nvykonal na zistenie skutkového stavu i iné navrhnuté dôkazy, taktiež nezakladá prípustnosť dovolania\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo takýmto postupom súd\nneodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999). S práve\n\nuvedeným (teda s vyhodnotením potreby opakovania alebo dopĺňania dokazovania odvolacím súdom)\nide potom takpovediac ruku v ruke i rozhodnutie sa odvolacieho súdu pre rozhodnutie v konkrétnej veci\nna pojednávaní alebo mimo neho (v rozhodnom čase v medziach daných ustanovením § 214 O. s. p.).\n21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd\nnesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu\nnesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.\nnezakladá (v tejto súv. por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).\n22. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené preto možno zhrnúť, že v prejednávanej veci prípustnosť\ndovolania nešlo vyvodiť z ustanovenia § 238 ani § 237 O. s. p. Najvyšší súd preto po prejednaní veci\nbez pojednávania (§ 443 C. s. p., časť vety pred bodkočiarkou) dovolanie žalobcu podľa § 447 písm.\nc/ C. s. p. ako podanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol.\nPritom - riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania - sa napádaným rozsudkom odvolacieho súdu\nz hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.\n23. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil neprípustným dovolaním žalobca a\nprávo na náhradu trov tohto konania tak vzniklo žalovanej (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Podľa § 262 ods. 1 C.\ns. p. dovolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalobcovi uložil\npovinnosť zaplatiť ich náhradu žalovanej s tým, že výška tejto náhrady bude určená (podľa odseku 2\nrovnakého zákonného ustanovenia) súdom prvej inštancie (samostatným uznesením takého súdu).\n24. Dovolací súd pritom považuje za potrebné i tu zopakovať, resp. čiastočne doplniť to, čo už bolo\nvyslovené najmä v jeho uzneseniach z 23. marca 2017 sp. zn. 6 Cdo 222/2016 a zo 4. apríla 2017 sp.\nzn. 7 Cdo 123/2016 a síce, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 (resp.\ni ods. 2) C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách\nkonania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania\npriznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia\nustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí (samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník) už len o výške náhrady\ntrov konania (resp. v prípade zastúpenia advokátom podľa § 263 ods. 1 C. s. p. aj o prijímateľovi tejto\nnáhrady). To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôže rozhodnúť\no uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by\nnapriek tomu takto rozhodol, prekročil by zákonné splnomocnenie, vyplývajúce mu z § 262 ods. 2 C.\ns. p., čím by zároveň nerešpektoval článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona\nSNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), podľa ktorého štátne orgány môžu konať\niba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak\nprincíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu preto\nnevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak samozrejme\nprichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov\npodľa § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia tzv. náhradového výroku, t. j. musí v\nňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že iba o výške tejto náhrady bude\nrozhodnuté súdom prvej inštancie. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená\npožiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím\no výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné\nvynútenie ním uloženej povinnosti.\n25. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/333/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}