{"guid": "55890258-484d-4b88-b2ae-10be5a93ca77:ec11a7ed-ac03-4ac1-bc2e-7fb4164f13b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "spisova_znacka": "5MCdo/5/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015 z 31. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017, sp. zn. 5MCdo/5/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "identifikacne_cislo": "1507207404", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Blažena Fedorková", "sudca_id": 512, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-blazena-fedorkova-512", "datum_vydania": "2017-07-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/289", "nazov": "zákon č. 289/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/289", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/289-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-464", "nazov": "§ 464 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-464", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-464"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1969/58#paragraf-9", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-464", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-22", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec11a7ed-ac03-4ac1-bc2e-7fb4164f13b1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/5/2015\n1507207404\n31. 07. 2017\nJUDr. Soňa Mesiarkinová\nECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej\na členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu RS\nINVESTMENT LTD, so sídlom Egmont Street, Kingstown, Saint Vincent, reg.č. 15959 IBC 2007,\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou Kucek & Partners, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 12,\nproti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava,\nŠtefanovičova 5, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 16 C 38/2007, v\nkonaní o dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. júna 2014\nsp.zn. 5 Co 230/2013 a 5 Co 231/2013,\nrozhodol:\nRozsudok Okresného súdu Bratislava V zo 17. januára 2013 č.k. 16 C 38/2007-393 v spojení s\nuznesením Okresného súdu Bratislava V zo 14. februára 2013 č.k. 16 C 38/2007- 400 a rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave z 24. júna 2014 sp.zn. 5 Co 230/2013 a 5 Co 231/2013 z r u š u j e a vec\nvracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 13. januára 2013 č.k. 16 C 38/2007-393 (v poradí druhým)\nuložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.473.112,35 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50\n% od 13. marca 2007 až do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uznesením zo 14.\nfebruára 2013 č.k. 16 C 38/2007-400 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania,\npozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 16. 596,96 € a z trov právneho\nzastúpenia vo výške 229.325,09 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Vo svojom rozhodnutí, po\nvykonanom dokazovaní, dospel k záveru, že škoda, ktorej náhradu si žalobca uplatnil, bola spôsobená\nv priamej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí správcom dane - DÚ BA 1, a to Rozhodnutím\nč. 600/3100/9845/03 dňa 31. januára 2003, Rozhodnutím č. 600/420/30391/03 dňa 25. marca 2003 a\nRozhodnutím č. 600/420/95723/03 dňa 16. júla 2003, a to tak, že v dôsledku ich vydania si spol. IMMO\nSK nemohla uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty, čím sa zmenšil jej majetok. Nezákonnosť vyššie\nuvedených rozhodnutí bola potvrdená a definitívne vyriešená rozhodnutiami Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky, a to rozhodnutím č. 1/222/12011-84695/2005/991031 zo dňa 25. novembra 2005,\nč. 1/222/12010-84694/2005/991031 zo dňa 3. novembra 2005 a č. 1/222/12012-84693/2005/991031\nzo dňa 23. novembra 2005, ktoré zrušili všetky tri registračné rozhodnutia Daňového úradu Bratislava\nI. Porušenie práva viedlo ako z právneho hľadiska, tak aj z ekonomického pohľadu v príčinnej súvislosti\nk vzniku priamej škody a vznik priamej škody viedol v príčinnej súvislosti k ušlému zisku. V konaní bolo\npreukázané listinnými dôkazmi a z odborného hľadiska ustanoveným znalcom zdôvodnené, že ak by\nsprávca dane dodržal zákon, bola by mala IMMO SK zákonný nárok od 1. februára 2003 na odpočet\ndane za obdobie od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003. Tým že správca dane porušil zákon\na zaregistroval IMMO SK za platiteľa dane až od 1. októbra 2003, za predchádzajúce obdobie tento\nnárok IMMO SK nemala. Námietku premlčania, vznesenú žalovanou, súd prvej inštancie vyhodnotil\nako nedôvodnú. V tejto súvislosti súd poukázal na § 22 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na\nnáhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou\n\nna uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia\n(oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa ods. 2 najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo\ndňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená\nškoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Podľa ods. 3, § 22, ak je potrebné nárok predbežne\nprerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia\nprerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Všetky tri nezákonné rozhodnutia DÚ\nBA I boli zrušené Daňovým riaditeľstvom SR dňa 23. novembra 2005 a dňa 25. novembra 2005, ktorými\nDaňové riaditeľstvo SR vyhovelo protestu prokurátora a zároveň zrušilo registračné rozhodnutia DÚ BA\nI. Uvedené rozhodnutia boli Daňovým riaditeľstvom SR vystavené dňa 23. novembra 2005 a dňa 25.\nnovembra 2005, a teda subjektívna trojročná premlčacia doba mohla najskôr uplynúť dňa 23. novembra\n2008 a dňa 25. novembra 2008. Návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bol\npodaný dňa 13. marca 2007, a teda v zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie mal\npreukázané, že konaním správcu dane - DÚ BA 1 došlo k porušeniu zákona č. 289/1995 Z.z. tým, že\nnerešpektoval § 4 ods. 1 tohto zákona a svojvoľným prekvalifikovaním žiadosti spol. IMMO SK (§ 4 ods.\n4 cit. zák.) a bezdôvodným odmietnutím vykonať registráciu IMMO SK za platiteľa DPH (v rozpore s §\n4 ods. 1 zákona), došlo v priamej príčinnej súvislosti k vzniku škody spol. IMMO SK. Spoločnosť IMMO\nSK si nárok na náhradu škody uplatnila v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. na\nMinisterstve financií SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 21. januára\n2005 a 23. marca 2006. Keďže jej žiadosti vyhovené nebolo, nárok si uplatnila v zákonnej premlčacej\nlehote na súde. V priebehu konania zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorá bola predmetom konania zo\ndňa 14. apríla 2006 prešla pohľadávka na Ing. O. W., ktorý ju zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou\ndňa 27. apríla 2009 postúpil na žalobcu (RS INVESTMENT LTD). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd\nprvej inštancie žalobu považoval za dôvodnú, a preto jej vyhovel v rozsahu náhrady škody vo výške\n4.473.112,35 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % od 13. marca 2007 až do zaplatenia,\ntitulom náhrady škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím, podľa zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.\n2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. júna 2014 sp.zn. 5 Co 230/2013, 5 Co 231/2013\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Napadnuté uznesenie, týkajúce sa náhrady trov zmenil tak,\nže žalovanú zaviazal na povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi, predstavujúcu náhradu\nsúdneho poplatku vo výške 99,58 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 229.325,09 €,\nvšetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku Advokátskej kancelárii Kucek, Havlík & Partners, s.r.o.\nŽalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že v odvolaní žalovaná neargumentuje\nskutočnosťami, ktoré by neboli predmetom skúmania súdom prvej inštancie, resp. ktoré by mali za\nnásledok zmenu týmto súdom zisteného skutkového stavu a jeho právneho vyhodnotenia a posúdenia\nveci, naopak jej argumentačná logika má výrazné znaky účelového zahmlievania postupu žalovanej\nv rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. Z konania pred súdom prvej inštancie a výsledkov\nvykonaného dokazovania iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver, nevyplýva a v\nodvolaní uvedené argumenty neboli spôsobilé privodiť iné právne posúdenie veci. K jednotlivým\nnámietkam v odvolaní uviedol, že žalovaná argumentovala tým, že žalobca až podaním zo dňa 10.\njanuára 2013 zmenil uplatnený nárok z titulu nesprávneho úradného postupu na nárok z titulu vydania\nnezákonného rozhodnutia, keď ešte listom zo dňa 10. októbra 2012 potvrdil, že nárok na náhradu\nškody si v celom rozsahu uplatňuje titulom nesprávneho úradného postupu tak, ako bol uplatnený\nv žalobe, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia opätovne prelína zodpovednosť za\nškodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím so škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom, preto\nžalovaná považovala akýkoľvek nárok na náhradu škody nielen za neopodstatnený, ale i premlčaný.\nOdvolací súd mal za to, žalobca v žalobe podrobne uviedol skutkový stav veci, pričom rovnako\nkonštatoval, že zodpovednosť žalovanej je daná okrem všeobecných ustanovení o náhrade škody i v\nzmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Žalobca už v žalobe poukázal na nezákonné rozhodnutia správcu\ndane - Daňového úradu Bratislava I, ktoré viedli k vzniku majetkovej ujmy spoločnosti IMMO. SK, s.r.o.,\nktorá už v čase podania prvej žiadosti spĺňala všetky zákonné predpoklady tzv. povinnej registrácie\nv zmysle § 4 ods. 1 zák.č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Poukázal na skutočnosť, že\nsprávca dane bez akéhokoľvek právneho dôvodu odmietol spoločnosť registrovať, napriek tomu, že\nzo zákona mu takáto povinnosť vyplývala, keď nebolo na správnej úvahe správcu dane, či spoločnosť\nregistruje a osvedčenie vydá. Správca dane bol povinný preskúmať existenciu predpokladov podľa\npríslušného ustanovenia zákona a za predpokladu, že bolo preukázané splnenie všetkých podmienok,\nsprávca bol povinný žiadosti vyhovieť. Správca dane však nepreskúmal, či sú splnené predpoklady\npovinnej registrácie (charakter spoločnosti, výška obratu a podaná žiadosť) a žiadosti bez akéhokoľvek\n\ndôvodu zamietol. Túto povinnosť registrovať spoločnosť IMMO.SK s.r.o. ako platcu DPH nerešpektoval\nsprávca dane celkom tri krát, v dôsledku čoho spoločnosti vznikla nemožnosť nárokovať si odpočet\nDPH, na ktorý by jej v prípade nepochybenia správcu dane v rámci rozhodovacej činnosti už v\nsúvislosti s prvou žiadosťou vznikol nárok. Žalobca aj v neskorších podaniach po podaní žaloby výslovne\nuvádzal, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody len titulom nesprávneho úradného postupu, ale\naj titulom nezákonného rozhodnutia, čo vyplývalo napr. z jeho podania z 3. apríla 2008. Súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku na viacerých miestach rovnako výslovne a jednoznačne\nvyjadril, že mal za preukázané, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi, bola spôsobená v priamej príčinnej\nsúvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu dane. Z odôvodnenia rozsudku je teda zrejmé, ako\nsúd predmetnú vec správne posúdil, žalovanou namietané prelínanie zodpovednosti za škodu vzniknutú\nnezákonným rozhodnutím so škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom ako nejednoznačnosť\nv otázke právnej kvalifikácii skutku z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Z týchto dôvodov\npovažoval odvolací súd za nesprávne aj tvrdenie žalovanej, že rovnako príčinná súvislosť medzi\nškodou vzniknutou žalobcovi bola súdom skúmaná len v súvislosti s nesprávnym úradným postupom,\nnie nezákonným rozhodnutím správcu dane. Príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a\nvzniknutou škodou spočívala v okolnostiach, že pokiaľ by správca dane nevydal nezákonné registračné\nrozhodnutia, spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. by nevznikla škoda v súvislosti s nepriznaním nadmerného\nodpočtu za obdobie, v ktorom správca spoločnosť odmietol registrovať, so zvýšením dane, s úrokom\nza odklad platenia zvýšenia dane a s ďalšími nákladmi, ktoré spoločnosti vznikli v rámci realizácie\nsvojej podnikateľskej činnosti v súvislosti s nedostatkom finančných prostriedkov, spôsobeným práve\nnerealizovaným odpočtom DPH.K námietkam premlčania odvolací súd uviedol, že v zmysle ustanovenia\n§ 22 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený\ndozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia,\nplynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa právo\npremlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola\nspôsobená škoda, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na\nústrednom orgáne, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však\npodobu šiestich mesiacov neplynie. Registračné rozhodnutia správcu dane boli zrušené rozhodnutiami\npríslušného orgánu štátnej správy - rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n1/222/12011-84695/2005/991031-r zo dňa 25. novembra 2005, č. 1/222/12010-84694/2005/991031-r\nzo dňa 23. novembra 2005 a č.1/222/12012-84693/2005/991031-r zo dňa 23. novembra 2005. Hoci\nžalobca v priebehu konania nevedel preukázať doručenie, či oznámenie týchto zrušujúcich rozhodnutí,\naj v prípade, ak by premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď najskôr mohlo\nbyť žalobcovi oznámené prvé zrušujúce rozhodnutie, teda dňom 24. novembra 2005, právo žalobcu\nna náhradu škody by sa najskôr premlčalo (bez prihliadnutia na čas predbežného prerokovania\nnároku) uplynutím posledného dňa subjektívnej premlčacej doby, teda dňa 24. novembra 2008. Právny\npredchodca žalobcu si svoj nárok uplatnil na súde žalobou zo dňa 13. marca 2007, teda v rámci\nplynutia subjektívnej premlčacej doby. Námietka premlčania, ktorú žalovaná v konaní uplatnila a\nna ktorej zotrvala bola nedôvodná, a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie i v tejto časti\nbolo vecne správne. Pokiaľ žalovaná namietala nedostatok aktívnej legitimácie pôvodného žalobcu\nIng. W., ktorý nárok na súde uplatnil po postúpení pohľadávky spoločnosťou IMMO. SK, s.r.o., s\ntvrdením, že tento nebol účastníkom daňového konania, z ktorého dôvodu nemôže uplatňovať náhradu\nškody, ktorá predstavuje jeho ušlý zisk, v ktorej súvislosti žalovaná namietala i neplatnosť zmluvy o\npostúpení pohľadávky zo dňa 14. apríla 2006, vzhľadom na nedostatočne identifikovanú pohľadávku,\nani táto námietka nebola podľa odvolacieho súdu dôvodná. Spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. bola vydaním\nnezákonných registračných rozhodnutí spôsobená majetková ujma jednak vo forme priamej škody,\ntaktiež vo forme ušlého zisku. Priama škoda vznikla v podobe sumy predstavujúcej skrátenie práva na\nvydanie nadmerného odpočtu DPH, zvýšenie dane, peňažných nákladov, ktoré spoločnosti IMMO. SK\ns.r.o. vznikli z dôvodu platobných ťažkostí s úhradou faktúr za poskytnuté práce a služby dodávateľom,\nv dôsledku nepriznania nadmerného odpočtu DPH spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov\nna riadnu a včasnú úhradu splatných záväzkov voči svojim veriteľom. Pohľadávky spoločnosti IMMO.SK,\ns.r.o. zo záväzkovo právnych vzťahov pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti sa tak navýšili o úroky\nz omeškania splatných pohľadávok a nákladov za právne zastúpenie. Ak by spoločnosť IMMO.SK, s.r.o.\nmala k dispozícii peňažné prostriedky vo výške nerealizovaného odpočtu, mohla by riadne a včas svoje\nzáväzky voči všetkým dodávateľom splatiť. Aj zo znaleckého posudku vyplýval záver, že nerealizovaný\nodpočet mal priamy negatívny vplyv na finančnú situáciu spoločnosti a jej schopnosť uhrádzať záväzky\nspoločnosti z dôvodu nerealizovania nadmerného odpočtu a s tým súvisiacou platobnou neschopnosťou\nhrozil spoločnosti i ekonomický úpadok. Spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. vznikla však i nepriama majetková\n\nujma vo forme ušlého zisku. Tento vznikol v dôsledku zmarenia úspešnej realizácie podnikateľského\nzámeru spoločnosti, ktorým bolo realizovať a ukončiť výstavbu obchodného domu ATRIUM v Bratislave\na prenajať ho s právom kúpy prenajatej veci tretej osobe. Podstatou podnikateľského zámeru spoločnosti\nbolo jednak pokryť náklady jeho realizácie a priniesť spoločnosti predpokladaný zisk. Nevrátená DPH\nbola projektovaná ako značná časť krytia záväzkov spoločnosti. Nakoniec i súdna znalkyňa v znaleckom\nposudku uviedla, že práve nepriznaný nadmerný odpočet DPH chýbal spoločnosti pri financovaní\nprojektu, vzniknutá priama škoda tak viedla k stavu insolventnosti spoločnosti, ktorý následne viedol k\nfinančnej nezvládnuteľnosti projektu samotnou spoločnosťou. Vydanie nezákonných rozhodnutí a nimi\nvzniknutá priama škoda zmarili teda úspešnú realizáciu projektu podľa vytýčeného podnikateľského\nzámeru spoločnosti IMMO.SK, s.r.o., spoločnosti tak bola objektívne odňatá možnosť dosiahnuť v\nbudúcnosti z realizácie projektu očakávané výnosy a predpokladaný zisk. Vyššie uvedené skutočnosti\nvyplývali tiež zo znaleckého posudku znalkyne Ing. C. č. 1/2008, ktorého závery odporovali nesprávnemu\ntvrdeniu žalovanej, že ušlý zisk spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. bol v skutočnosti ušlým ziskom Ing. O.\nW., vtedajšieho spoločníka obchodnej spoločnosti. Skutočnosť, že spoločnosť v dôsledku vydania\nnezákonných rozhodnutí a vzniknutej priamej škody objektívne nebola schopná úspešne realizovať svoj\npodnikateľský zámer a dosiahnuť predpokladané zisky, nespôsobila ujmu Ing. O. W. ako spoločníkovi,\nale priamo spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. Ing. O. W. návrhom zo dňa 13. marca 2007 uplatňoval nároky\nvýlučne z titulu postúpenia pohľadávky postupcom - poškodenou spoločnosťou IMMO.SK, s.r.o., nie z\ntitulu svojho originálneho veriteľstva voči žalovanej. Z toho dôvodu nebola dôvodná námietka nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie predchodcu žalobcu, ktorá legitimácia svedčala Ing. W. na základe zmluvy\no postúpení pohľadávky zo dňa 14. apríla 2006. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14. apríla\n2006 bola postupcom IMMO.SK, s.r.o. na postupníka Ing. O. W. postúpená pohľadávka v zmysle\nustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, vymedzená ako právo postupcu na zaplatenie\npriamej škody v celkovej výške 21.708.247,80 Sk, pozostávajúcej zo sumy rovnajúcej sa skráteniu\npráva na vydanie odpočtu DPH vo výške 19.734.770,80 Sk a v sume rovnajúcej sa zvýšeniu dane vo\nvýške 1.973.477 Sk, úrokov, ušlého zisku, nákladov s tým súvisiacich a/alebo akejkoľvek inej sumy\ntitulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom dlžníka (Slovenská republika), ktoré\ndlžník spôsobil vydaním nezákonných rozhodnutí tam označených alebo vydaním iných rozhodnutí\nalebo uskutočnením úradného postupu v rozpore so zákonom alebo vykonaním iného aktu v rozpore\nso zákonom pri správe daní voči postupníkovi. Prevádzaná pohľadávka bola v zmluve zo dňa 14.\napríla 2006 vymedzená predmetom plnenia ako peňažná náhrada škody, obsahujúca právny dôvod\n- náhrada škody, bola charakterizovaná skutkovým základom právneho dôvodu - škoda spôsobená\nvydaním nezákonných rozhodnutí, obsahovala označenie dlžníka a taktiež uvádzala právne tituly identifikáciu rozhodnutí, ktorými bola škoda spôsobená. Predmet postúpenia bol v zmluve dostatočne\nidentifikovaný a určitý, spĺňal požiadavku určitosti a nezameniteľnosti s inou pohľadávkou postupcu\nvoči žalovanej. Odvolací súd poukázal na to, že na postúpenie sú spôsobilé i pohľadávky, ktorých\nexistencia je sporná, či pohľadávky, ktoré vzniknú až v budúcnosti, teda pohľadávky, pri ktorých výška\npeňažného plnenia spravidla nie je v okamihu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky objektívne\nzistiteľná, nemožno preto určenie presnej výšky pohľadávky v peniazoch považovať za podstatnú\nnáležitosť zmluvy, ktorý by viedol k neplatnosti zmluvy pre jej neurčitosť. K námietke žalovanej, že súd\nprvej inštancie zaviazal Slovenskú republiku na náhradu priamej škody napriek tomu, že daňový úrad\nprávoplatne rozhodol, že obchodná spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. nemá nárok na vrátenie 14 % dane,\nktorú nemohla odpočítať z uskutočnených zdaniteľných plnení za obdobie od januára do septembra\n2003, vzhľadom na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. októbra 2006 pod\nsp.zn. 1 S 11/2005, ktorým bola žaloba obchodnej spoločnosti zamietnutá, kde súd konštatoval, že\nsprávca dane, ako aj Daňové riaditeľstvo SR postupovali správne, keď obchodnej spoločnosti IMMO SK\ns.r.o. neuznali odpočet dane a určili obchodnej spoločnosti zvýšenie dane, odvolací súd konštatoval, že\nžalobca podal žalobu na Krajský súd v Bratislave len vo vzťahu k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutí\nDaňového riaditeľstva č. II/256/7695/2004/1031 a č. II/256/7700/1031 zo dňa 13. júla 2004. Krajský\nsúd pri rozhodovaní vychádzal z platnej registrácie od 1. októbra 2003, keďže neexistuje právna\núprava, ktorá by umožňovala, aby súd alebo iný orgán menil termín registrácie daňovníka spätne v\nčase, preto vyššie uvedené rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR ako nezákonné nezrušil. Predmetné\nrozhodnutie správcu dane, ktorými zamietol registráciu IMMO.SK, s.r.o. za platcu DPH nemal ani\ndôvod skúmať, lebo neboli predmetom preskúmania. Krajský súd skúmal skutkovú situáciu vo vzťahu\nk nároku na vrátenie dane v období od 1. októbra 2003 (deň vykonanej registrácie) do konca roka\n2003 a nerozhodoval o období od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003, kedy došlo k porušeniu\npráva IMMO.SK, s.r.o., na základe ktorého si žalobca uplatnil svoje nároky na náhradu škody. Zákon\nč. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v ustanovení § 1 upravuje, že osoba podliehajúca dani je\n\nplatiteľom odo dňa registrácie. Zákon taktiež nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka za platiteľa\na ani zrušenie platnej registrácie (§ 43 zákona č. 289/1995 Z.z.) z dôvodu predchádzajúceho porušenia\nzákona pri zamietnutej registrácii. Pri posúdení daňového priznania za obdobie október 2003 postupoval\nsprávca dane v súlade s § 4 ods. 5 zák. č. 289/ 1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, pričom ale v\nprípade, ak by spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. bola ako platiteľ DPH zaregistrovaná na základe svojej prvej\nžiadosti o registráciu, nebol by dôvod na nepriznanie nadmerného odpočtu ani zvýšenia dane o 10%\n(odpoveď č. 18 znaleckého posudku č.1/2008 znalca doc. Ing. V. C., PhD. z 23. júla 2008).Ohľadom\nnamietanej výšky škody odvolací súd poukázal na riadne, zreteľné a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu\nv tejto časti. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná znalecký posudok znalkyne Ing. C.\nč. 1/2008 nerozporovala, z jej podania z 27. augusta 2008 výslovne vyplývalo, že k predmetnému\nznaleckému posudku sa nebude vyjadrovať z dôvodu, že otázky uložené znalkyni súdom sledovali\nvyčíslenie škody, resp. ušlého zisku, pritom o nepriznaní nároku na vrátenie sumy 19.734.770 Sk, o\nuložení navýšenia dane vo výške 1.973.477 Sk a úroku z odkladu platenia dane vo výške 162.771 Sk\nbolo právoplatne rozhodnuté správcom dane - Daňovým riaditeľstvom SR a následne Krajským súdom v\nBratislave. Ohľadne žalovanou namietanej neurčitosti nákladov na právne služby, odvolací súd poukázal\nna odpoveď znalkyne číslo 19 v spojení s tabuľkou 22 znaleckého posudku č. 1/2008, podľa ktorého\nzáveru tieto náklady predstavovali sumu 637.380,42 Sk za faktúry vystavené do 30. novembra 2006,\npredmetom týchto teda v žiadnom prípade nemohli byť náklady aktuálneho konania tak, ako to namietala\nžalovaná, keďže žaloba na začatie konania prišla na súd dňa 13. marca 2007. Žalovaná ďalej v odvolaní\npoukázala na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 9 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého nárok\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným\norgánom. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že v poradí prvú žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu\nškody podal predchodca žalobcu Ministerstvu financií Slovenskej republiky dňa 21. januára 2005, druhú\nžiadosť podala obchodná spoločnosť dňa 23. marca 2006. Odpoveďou vedúcej služobného úradu\nMinisterstva financií Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2005 v reakcii na prvú žiadosť bolo oznámenie,\nže Ministerstvo financií Slovenskej republiky neuspokojí uplatňovaný nárok na náhradu škody, nakoľko\nnie je splnená podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.\nv platnom znení. Obsahom druhej odpovede zo dňa 5. apríla 2006 bolo len poukázanie na prerokovanie\nprvej žiadosti, a keďže v novej žiadosti neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ministerstvo považovalo\nžiadosť za riadne vybavenú. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej vydaním\nnezákonného rozhodnutia orgánu štátu je konaním medzi poškodeným účastníkom na jednej strane\na štátom zastúpeným príslušným ústredným orgánom na strane druhej, jeho cieľom je dosiahnutie\nzmierneho vyriešenia veci. Zákon č. 58/1969 Zb. neustanovuje spôsob prejednania takejto žiadosti, ide\nteda o konanie neformálne, ktoré v kladnom prípade končí spravidla dohodou, podľa ktorej dochádza\nbuď k úplnému, alebo aspoň k čiastočnému uspokojeniu nároku, v opačnom prípade sa môže poškodený\ndomáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti žalobou na súde. Poškodený sa nemôže\nžalobou domáhať na súde uspokojenia nového nároku, ktorý pri predbežnom prejednaní neuplatnil. V\ndanom prípade predbežné prerokovanie nároku sa týkalo výlučne nároku na náhradu škody v súvislosti\ns predmetnými nezákonnými rozhodnutiami, predchodcovia žalobcu sa dokonca opakovane pokúšali\nneformálne konanie o žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku vyvolať, pritom niet pochýb (vzhľadom\nna obsah vyrozumenia o prerokovaní), že ústredný orgán nárok prerokoval a po skončení prerokovania\npoškodeného o výsledku prerokovania aj informoval. V danom prípade teda neexistovala (procesná)\nprekážka uplatnenia nároku na súde a jeho prejednania súdom, otázku výšky škody (v danom prípade\nustálenej až znaleckým posudkom) pritom nemožno zamieňať s totožnosťou nároku, ktorý bol uplatnený\ntak v rámci predbežného prerokovania, ako aj na súde rovnaký. Odvolací súd sa nemohol stotožniť\nani s argumentáciou žalovanej ohľadom údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej\ninštancie, nakoľko rozsudok poskytol vyčerpávajúce ozrejmenie skutkového stavu veci, bolo vykonané\nnáležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania, dospel\nsúd k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver.\n3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“).\nPrípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/\nO.s.p. Navrhovala, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 15. decembra 2017 sp.zn. 5 Cdo 454/2014 dovolanie\nžalovanej ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016,\nďalej len CSP) odmietol.\n\n5. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote dňa 4. júna 2015 podľa § 243e Občianskeho\nsúdneho poriadku (platného a účinného do 30. júna 2016, ďalej len O.s.p.) mimoriadne dovolanie\ngenerálny prokurátor na podnet žalovanej. Žiadal zrušiť tak rozsudok Okresného súdu Bratislava V\nzo 17. januára 2013 č.k. 16 C 38/2007-393 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava V zo\n14. februára 2013 č.k. 16 C 38/2007-400, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. júna\n2014 sp.zn. 5 Co 230/2013, sp.zn. 5 Co 231/2013. Mal za to, že, že označenými rozsudkami bol\nporušený zákon, keďže rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§\n243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom podanie mimoriadneho opravného prostriedku si v danom prípade\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami. Uviedol, že priznaný nárok na zaplatenie ušlého zisku je nedôvodný, nakoľko predpoklady\nvyžadované v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to vznik škody a príčinná súvislosť,\nnie sú splnené. Poukázal na to, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. marca\n2012 sp.zn. 5 MCdo 13/2010 boli rozsudky súdov nižších stupňov zrušené a vec bola v vzrušenom\nrozsahu vrátená Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že uplatnený nárok súdy zhodne posudzovali ako nárok na\nnáhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, avšak bez toho, aby si ozrejmili postup v\nzmysle § 43 ods. 1 O.s.p., na základe akých okolností si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody\npozostávajúcej z viacerých častí, ako aj nárok na náhradu ušlého zisku. Závery súdov oboch stupňov\nvzhľadom na požiadavky jednoznačnosti, zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti kladené na obsahové\nnáležitosti písomného odôvodnenia rozhodnutí, podľa názoru dovolacieho súdu, nedávali dostatočný\na nepochybný záver o tom, že z akého právneho dôvodu súdy vychádzali pri priznaní náhrady škody\na ušlého zisku a akými konkrétnymi úvahami sa pritom riadili. Dovolací súd ďalej vytkol súdu prvého\nstupňa (ako aj odvolaciemu), že celkom jasne neuviedol, z akých dôvodov nárok na náhradu škody\nvoči žalovanej bol považovaný za dôvodný, nakoľko v odôvodnení sa jasne prelína zodpovednosť\nza škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím a škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom\na nevyplývajú z neho jednotlivé prvky toho-ktorého zodpovednostného vzťahu. Napriek tomu sa v\nrozhodnutiach súdov opäť nachádzajú protichodné vyjadrenia, z ktorých nie je zrejmé, ktorý subjekt\nutrpel ušlý zisk. Ak však vychádza mimoriadny dovolateľ zo záveru, že súdy priznali Ing. W. ( pôvodnému\nžalobcovi) ušlý zisk, ktorý mu vznikol ako spoločníkovi spoločnosti IMMO.SK, s.r.o., potom súdy vec\nnesprávne právne posúdili. Nesprávne právne posúdenie nastalo tým, že súdy nesprávne interpretovali\nustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti textu „štát zodpovedá za spôsobenú škodu“.\nUvedená časť textu právneho predpisu vyjadruje zásadu príčinnej súvislosti medzi škodou a konaním\nštátu. Súdy vyložili uvedené ustanovenie a obsah príčinnej súvislosti nesprávne, a to tak, že ak štát\nspôsobí škodu obchodnej spoločnosti, potom pokles trhovej hodnoty obchodného podielu spoločníka\ntejto spoločnosti je tiež „škodou spôsobenou v priamej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo\npostupom.“ Ak v danom prípade skutočne nastala situácia, že spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. nemohla\npre nedostatok finančných prostriedkov pokračovať v podnikateľskej činnosti, potom mal Ing. O. W.\nako spoločník spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. možnosť rozhodnúť o likvidácii spoločnosti, pričom nárok na\nušlý zisk by vymáhala od štátu priamo spoločnosť alebo predať obchodný podiel za cenu zohľadňujúcu\nskutočnosť, že ak nadobúdateľ obchodného podielu vloží investíciu do spoločnosti, potom spoločnosť\ndosiahne očakávané reálne zisky vo výške viac ako stodvadsať miliónov slovenských korún, Ing. O.\nW. však predal svoj obchodný podiel za 3 732 405,- Sk, a to napriek tomu, že hodnota jeho podielu (s\nčasovým rozlíšením hodnoty peňazí) bola v tom čase cca stodvadsať miliónov slovenských korún. Inými\nslovami, takýto „nevýhodný“ obchod uzavrel napriek tomu, že spoločnosť mala prinášať nepomerne\nvyššie zisky v porovnaní s dohodnutou kúpnou cenou za predaj podielu a napriek tomu, že Ing. O. W.\nmohol spoločnosť zrušiť a jej prostredníctvom uplatniť voči štátu náhradu ušlého zisku cca stodvadsať\nmiliónov slovenských korún. To, že sa Ing. O. W. rozhodol predať za kúpnu cenu 3 732 405,- Sk\nobchodný podiel v spoločnosti, ktorá mala (podľa jeho tvrdenia - ak by nepokračovala v činnosti)\npohľadávku voči štátu na úhradu ušlého zisku cca stodvadsať miliónov slovenských korún, nie je v\npríčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Ing. O. W. sa de facto\nžalobou na zaplatenie ušlého zisku dožadoval, aby mu štát zaplatil ujmu, ktorá vznikla jeho nesprávnym\nobchodným rozhodnutím. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že takto uplatnená škoda nemala\nbyt' priznaná aj z dôvodu rozporu s § 2 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko Ing. O. W. nebol vo vzťahu k\nsvojmu obchodnému podielu účastníkom konania pred daňovým úradom.\n\n6. K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý ho žiadal odmietnuť. Uviedol, že mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora je procesne neprípustné s poukazom na skutočnosť, že samotný\nžalovaný využil inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, o ktorom súd koná, a teda nápravu\nžalovaným tvrdených porušených práv je možné dosiahnuť i prostredníctvom podaného dovolania.\nOkrem toho v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora absentuje dovolací dôvod, nakoľko\nokolnosť, ktorú generálny prokurátor namieta, sa týka výlučne odlišného hodnotenia skutkového stavu a\nodlišných skutkových a právnych záverov, a teda nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia\n§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p. Namietané hodnotenie skutkového stavu a odlišných skutkových a\nprávnych záverov vo veci uplatneného nároku z titulu ušlého zisku uvádza vo svojom dovolaní samotný\nžalovaný. Generálnym prokurátorom, ako aj žalovaným uvádzané skutkové a právne závery súdov\nnižšieho stupňa, sú v rozpore so skutočnosťou a argumentácia generálneho prokurátora v celom rozsahu\nnedôvodná a celkom neopodstatnená.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len najvyšší alebo dovolací súd) po zistení, že mimoriadne\ndovolanie podal generálny prokurátor Slovenskej republiky 4. júna 2015, t.j. pred účinnosťou Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) skúmal jeho prípustnosť podľa Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „O.s.p.“) účinného do 30. júna 2016 (§ 470 ods. 2 CSP). Ako súd, ktorý rozhodoval o\nmimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania\n(§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\n8. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou tohto mimoriadneho opravného prostriedku.\n9. V prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa procesná prípustnosť v čase jeho\npodania (ako i naďalej) odvodzuje od stanovísk najvyššieho súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj len ústavný súd) a relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). V zmysle\ntýchto je relevantné, že žalovaná využila všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky pre nápravu,\nprípustnosť mimoriadneho dovolania je závislá od uplatnených takých vád, ktoré zakladajú nesprávnosti\nnezlučiteľné s ústavným poriadkom a systémom ústavných záruk práva na spravodlivý proces; napríklad,\nak potreba zrušiť právoplatné rozhodnutie (princíp spravodlivosti) prevyšuje nad záujmom na jeho\nzachovaní (princíp právnej istoty). Tým je dotknutá i požiadavka, že odklon od ustálenej súdnej praxe\nmusí byť vždy odôvodnený. Len takýto „postup“ súdu z materiálneho hľadiska zodpovedá naplneniu\nprincípu spravodlivosti, právnej istoty i samotnej predvídateľnosti súdneho rozhodovania, čím sa vylučuje\npodozrenie zo svojvôľe a arbitrárnosti.\n10. Každý z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý sa zrodil, má svoj pôvod v ústave a dohovore,\nimplicitne dotváraných judikatúrou a zastrešených prirodzeno-právnym ideálom spravodlivosti. Spravidla\nsa nepodarí obhájiť názor tomu, o ktorom prima facie je spochybnená jeho spravodlivosť. Právo\nnetoleruje principiálne nedostatky, lebo je to v rozpore s jeho normatívnym zmyslom i regulačnými\nfunkciami. Právo vynucované súdnou mocou je intenzívnejším a vážnejším zásahom do slobôd\njednotlivca, než také, ktoré sa zakladá inými spôsobmi jeho realizácie (napr. zo súkromnoprávnych\núkonov). Preto musí zniesť oveľa prísnejšie kritériá pri procedúre jeho zrodu. Súdna ochrana spravodlivý proces v inštitucionálnej podobe v sebe kodifikujú celkom prirodzené pravidlo, a to také,\nže súdy sa majú zasadzovať o nastolenie právnej istoty v prípadoch, ktoré sú identické alebo veľmi\npodobné. V podstate ide o to, aby sa rešpektovala ustálená súdna prax a ak nastane (spravidla ojedinele)\ndôvod pre prijatie odlišného, než doposiaľ zastavaného názoru, je potrebné uviesť nielen dôvody,\nktoré novú situáciu navodzujú, ale i to, prečo nebolo možné rešpektovať pôvodný stav (zostať už pri\nrozhodnutom). Tento záver vyjadruje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS\n63/06), ktorá kladie dôraz na to, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný\nvýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladnej interpretácie.\n11. Žalovaná využila v konaní všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, keď ňou podané dovolanie\nnajvyšší súd, ako už bolo uvedené vyššie, ako procesne neprípustné odmietol.\n12. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov v sebe\nsubsumujú také zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva, že majú povahu tzv. základných\nvád, ktoré judikatúra akceptuje ako dôvod pre výnimočný odklon od princípu právnej istoty, nastolenej\nprávoplatným rozhodnutím.\n\n13. Generálny prokurátor namietal, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo\nskutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\n14. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých veciach sa zoberal tým, čo možno subsumovať\npod nesprávny úradný postup a čo pod nezákonné rozhodnutie, čo sa v tejto súvislosti považuje za\nškodu a ako je potrebné vnímať vzťah príčinnej súvislosti. Tu možno odkázať na doposiaľ rešpektovanú\njudikatúru i právnu doktrínu, ktorá sa v prípade zákona č. 58/1969 Zb. dotvárala viac ako 40 rokov.\n15. Súdna prax vychádza z toho, že ustanovenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb. predpokladá, že ide\no tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou.\nRozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé i na úvahe\no príčinnej súvislosti medzi takýmto postupom a vzniknutou škodou ako jedného z rozhodujúcich\npredpokladov zodpovednosti za škodu. (výber viet z textu: K niektorým otázkam výkladu a používania\nustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom, Stanovisko Plsf 3/77 z 30. novembra 1977, zdroj ASPI\nID: JUD 1916SK). Z obsahu judikátu R 28/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n29. marca 2007, sp.zn. 3 Cdo 32/2007 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 3/2008 a dostupný na <http://www>.supcourt. gov.sk/) nasledovaného v\nrozhodovacej praxi najvyššieho súdu (viď napr. rozsudok NS SR sp.zn 5 Cdo 219/2007 z 30. júla 2008\na iné) vyplývajú pre súdno-aplikačnú a súdno-interpretačnú prax tieto doteraz platné závery:\n16. Ak v zmysle žaloby malo ku škode dôjsť nesprávnym úradným postupom pred 1. júlom 2004, potom\nsa vec posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z odôvodnenia judikátu: „Z ustanovenia § 27 ods. 2\nzákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb.,\nvyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím\núčinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím\núčinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť\nnesprávnym úradným postupom pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č.\n58/1969 Zb.“\n17. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb.\nje založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup\nštátneho orgánu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom\nškody; nenaplnenie čo i len jednej z týchto podmienok vedie k záveru o neopodstatnenosti žaloby\nsmerujúcej voči štátu. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonný alebo nesprávny postup\nvýkonu štátnej moci majúci za následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti. Zákon č.\n58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny\nzákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (pozri § 20 zákona\nč. 58/1969 Zb.). V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci\nplnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona\nnesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody majú tí, ktorí boli\núčastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.\nZodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť\n(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení\ntroch podmienok : 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť\nmedzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.\n18. Nesprávny úradný postup je aj nečinnosť, alebo činnosť, ktorá nezodpovedá právu na prejednanie\nveci. Z odôvodnenia judikátu: „Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje \"nesprávny úradný postup\", z obsahu\ntohto pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek\nčinnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti\ns ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k\n\nporušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie\nje spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného\npostupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K\nnesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán\nnerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj\nnevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných\nlehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu\nalebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na\nprejednanie veci \"bez zbytočných prieťahov\" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).“\n19. Škoda a ušlý zisk. Z odôvodnenia judikátu: „Rovnako pojem škody zákon č. 58/1969 Zb. bližšie\nnedefinuje, a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné\nustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako\nujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a\nc/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1\nObčianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou\nškodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho\nmajetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové\nhodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý\nzisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie\nmajetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no\nnenastalo v dôsledku škodnej udalosti.“ Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného\nnedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na\npravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom\naktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba\npravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí\n(nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať\nzväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (porovnaj napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2010, sp.zn. 4 Cdo 319/2008). Len\nvšeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez\nďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade,\nak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá\nvznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia\npovinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia\naj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody\n(ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov\nštátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu\npritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V\nprípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také\nkonkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že\nušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia\nušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné\nurobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie\ntakýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v\nkonaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m.m. uznesenie najvyššieho súdu 3 Cdo 513/2014). ,,Aj v\nprípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla\nvzniknúť v budúcnosti“ (z uznesenia najvyššieho súdu 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno\npovažovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Hypotetický ušlý\nzisk, vychádzajúci napríklad len z porovnania a spriemerovania zisku dosahovaného v prípade obdobnej\npodnikateľskej príležitosti za obdobných podmienok u iného subjektu v príslušnom podnikateľskom\nodvetí, v končenom dôsledku vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnou udalosťou a\nušlým ziskom ako základnú podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Ušlý zisk je teda stratou\nkonkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že\npravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého\nkonkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (m.m. uznesenie najvyššieho súdu\n4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008, 5 Cdo 195/2015). Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto\nokolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní\núspešný.\n\n20. Priamosť príčiny k následku. Z odôvodnenia judikátu: „Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny\nnexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej\nteórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden\njav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym\núradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,\nzodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú\notázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba\nškodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce\nčasové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní\nvecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama\nnásledkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je\nnásledkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť\nvšak nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž \"priamosť\"\npôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a\nvyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak\nje iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe\nskutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon\nspája zodpovednosť za škodu.“ K nesprávnemu úradnému postupu porovnaj tiež rozhodnutia NS SR\nsp.zn. 4 Cdo 24/2004 z 1. mája 2011, sp.zn. 3 MCdo 18/2011 z 13. novembra 2012 a rozhodnutie ÚS SR\nsp.zn. IV. ÚS 170/2012-20 zo 4. apríla 2012.“ Podmienka príčinnej súvislosti je naplnená len \"priamym\"\npôsobením príčiny na následok (čo je vyjadrené aj právnou vetou judikátu R 28/2008 : „ ... vznik\nzodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu\nštátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka\nkatastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom.“\n21. Plnenie povinnosti v oblasti daňového práva nemôže byť škodou (ušlým ziskom). V právnej vete\njudikátu R 28/2008 sa mimo iného uvádza: “Plnenie povinností, ktoré vyplýva z predpisu spadajúceho\ndo oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom.“ Ratio decidendi rozhodnutia pre uvedenú právnu vetu vyjadril najvyšší súd takto: „Samotná\nexistencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Majetok\nžalobkyne sa zmenšil až splnením tejto povinnosti. Daň je povinné peňažné plnenie vyberané\nštátom. Má charakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na\nekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením peňažnej daňovej platby. K zaplateniu dane (ktoré\npre žalobkyňu znamenalo zmenšenie jej majetku) došlo v rámci verejnoprávneho (daňového) vzťahu.\nPlnenie povinnosti, vyplývajúcej z predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže\nbyť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.“\n22. Skutok, ktorým žalobca v žalobe odôvodňoval škodu (a ušlý zisk) bol vymedzený takto:\n„Nevykonaním povinnej registrácie daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej hodnoty podľa\nustanovenia § 4 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a z tohto dôvodu nevydania osvedčenia\no registrácii s uvedením daňového identifikačného čísla (DIČ) v období od 1. februára 2003 do 30.\nseptembra 2003, v dôsledku čoho daňový subjekt nemal možnosť požiadať správcu dane o vrátenie\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, keď na základe neskoršej registrácie a podaného\ndaňového priznania k dani z pridanej hodnoty (za mesiac október 2003) nemal zákonný nárok na vrátenie\nnadmerného odpočtu.“ Podľa žaloby omisívne konanie príslušného správcu dane (nevykonanie povinnej\nregistrácie) zakladalo nesprávny úradný postup, t.j. bolo v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č.\n289/1995 Z.z. nevykonaním povinnej registrácie daňového subjektu za platiteľa DPH, v dôsledku čoho\nnedošlo zo strany správcu dane k vráteniu odpočtu DPH. Je nepochybné, že registráciou podľa § 4 ods.\n1 zákona o DPH nadobúda subjekt postavenie platiteľa DPH, t.j. má povinnosť odvádzať daň (DPH)\nzo svojich dodávok tovarov a služieb (daň na výstupe) a má právo na odpočítanie tejto dane (z DPH\nzaplatenej na vstupe), ak sú preto splnené podmienky. Ide o tzv. povinnú registráciu zdaniteľných osôb\nv nadväznosti na dosiahnutie obratu definovaného zákonom o DPH, čo znamená, že po dosiahnutí\npríslušného obratu je povinnosťou zdaniteľného subjektu podať žiadosť o registráciu správcovi dane.\nRegistráciu platiteľa DPH realizuje príslušný správca dane. Nevyhnutným predpokladom pri povinnej,\nako aj dobrovoľnej registrácii je to, že žiadateľ je zdaniteľnou osobou. Správca dane disponuje vždy\nurčitou mierou voľnej úvahy pri prijímaní záveru o identifikácii zdaniteľnej osoby na účely DPH (v zmysle\n\nzákona o DPH platného do 31. decembra 2003). Nemožno preto konštatovať, že pri tzv. povinnej\nregistrácii má žiadateľ bez ďalšieho právo stať sa platiteľom dane. Vychádza sa z toho, že registráciou\nide o uvalenie daňového bremena štátom. Ak správca dane nevykoná registráciu platiteľa DPH (dôvod\núvahy nerozhoduje), zdaniteľná osoba nie je zaťažená touto daňou, t.j. nemá práva a povinnosti spojené\ns touto daňou. Nemá povinnosť odvádzať daň zo svojich dodávok a prirodzene nemá právo ani na\nprípadný nadmerný odpočet tejto dane. Prípadný nesprávny úradný postup správcu dane pri registrácii\n(jej nevykonaním) má tak iba priamy dopad na štátny rozpočet, dotýka sa však výlučne oprávneného\nsubjektu - štátu. Inak povedané, nezaloženie daňovej povinnosť je ujmou oprávneného subjektu (štátu)\nv daňovo-právnom vzťahu, nie povinného subjektu (zdaniteľnej osoby).\n23. Námietka premlčania. Zo žaloby vyplýva, že poškodenému vznikla škoda z dôvodu, že nemohol\nuplatniť odpočet DPH za služby v období od 1. februára 2003 do 31. septembra 2003, pretože v tomto\nobdobí nebol registrovaným platiteľom DPH. O škode zodpovedajúcej výške odpočtu DPH sa poškodený\ndozvedel najneskôr v deň registrácie za platiteľa DPH správcom dane, t.j. v októbri 2003, kedy bol\nnesprávny úradný postup ukončený. Zákon vo vzťahu k registrácii platiteľa DPH pripúšťa len jednu\nplatnú registráciu, nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka za platiteľa a ani zrušenie platnej\nregistrácie (§ 43 zákona o DPH). Iný deň nemá pre vyhodnotenie vedomosti poškodeného o škode\nprávny význam. Poškodený subjekt sa o nesprávnom úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, že bol\nurčitý úradný postup vykonaný (a aj skončil). To, či je vykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako\n„nesprávny“, je otázka právna. Nie je potrebné, aby nesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán\nverejnej moci. Súd posudzuje nesprávnosť úradného postupu ako otázku predbežnú. Podľa § 22 ods. 1,\nvety prvej zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa,\nkedy sa poškodený dozvedel o škode. Podľa tohto ustanovenia sa začiatok plynutia premlčacej lehoty pri\nškode spôsobenej nesprávnym úradným postupom spája s vedomosťou poškodeného o škode. Zistenie\nzodpovednostného subjektu je v tejto súvislosti zrejmé, lebo to vyplýva z právnej úpravy (zodpovedným\nsubjektom je vždy štát). Žalobca uplatnil nárok na súde 13. marca 2007, teda po uplynutí 3-ročnej\npremlčacej lehoty, ktorá začala plynúť najneskôr v októbri 2003. Námietka premlčania náhrady škody\n(ušlého zisku) z nesprávneho úradného postupu vznesená žalovanou bola dôvodná. Ustálená súdna\nprax vychádza z toho, že ak sa oprávnený subjekt dovolá premlčania, nemôže súd premlčané právo\npriznať; žalobu v takom prípade zamietne; to platí aj u práva na náhradu škody, u ktorej ešte nie je\npreukázaná zodpovednosť za škodu ani jej výška (porovnaj napr. stanovisko uverejnené pod č. 29/1983\nZbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk), ktoré je rešpektované i aktuálnou judikatúrou.\n24.V otázke posudzovania premlčania práva, došlo zo strany odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie\nk vysloveniu odlišného názoru v porovnaní s ustálenými a dominujúcimi názormi v rozhodovacej praxi\nsúdov, a to bez náležitého zdôvodnenia tohto právneho odklonu, možno preto konštatovať, že došlo\nk porušeniu princípu právnej istoty i rovnosti, a teda porušeniu základného práva na súdnu alebo\ninú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Žiada sa zdôrazniť, že právny názor súvisiaci\ns posúdením premlčania je zásadnou právnou otázkou, pretože pri námietke premlčania je uznanie\npremlčania dôvodom pre rozhodnutie súdu v merite veci v neprospech toho, ktorého právo má byť\npremlčané.\n25. Žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 24 987 446,47 Sk, ktorý sa skladá: 1/ zo\nskrátenia práva na vydanie odpočtu DPH (19 734 770,80 Sk), 2/ zo zvýšenia dane uloženej správcom\ndane (1 973 477 Sk), 3/ z úrokov z odkladu platenia zvýšenia dane (163 771,30 Sk), 4/ z úrokov z\nomeškania platených v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov (2 451 598,29 Sk), 5/ z nákladov\nna právne zastúpenie (664 829,08 Sk), i 6/ z ušlého zisku pri podnikateľskom projekte - obchodný\ndom nábytku ATRIUM v Bratislave a stratou pri predaji obchodného podielu v spoločnosti IMMO.SK,\ns.r.o. (112 236 997,17 Sk).\n26. Uplatnené nároky na náhradu škody (a ušlého zisku) spájané so zaplatenou daňou -DPH na vstupe\n(nemožnosťou jej odpočítania, či vrátenia) a daňovými sankciami nemôžu byť považované za škodu\nalebo ušlý zisk v zmysle zákona č.58/1969 Zb., nevznikla tu ani povinnosť ich náhrady štátom v zmysle\nzákona č.58/1969 Zb. Ide totiž o splnenie povinností, ktoré vyplývajú priamo z finančno-právneho\n(daňovo-právneho) vzťahu vznikajúceho v oblasti verejného práva, založeného na nerovnoprávnom\npostavení jeho subjektov. Ani štát, ktorý je dotknutý na právach napr. pri daňových trestných činoch\n(daňových podvodoch, skrátení dane, vrátane neoprávneného uplatňovania odpočtu DPH zo strany\ndaňového subjektu), si v tomto smere nemôže v trestnom konaní (adhéznom konaní) uplatňovať\n\nnároky a mať postavenie poškodeného. Nárok štátu na zaplatenie dane nie je nárokom na náhradu\nškody (porovnaj č. 29/82 č.203 až 204 Zb. rozh. tr. a č. 34/1987 Zb. roz. tr.). Najvyšší súd aj naďalej\nstriktne zotrváva na judikatúre, že pri daňových trestných činoch nemožno hovoriť o škode. Slovenská\nrepublika zastúpená správcom dane nie je subjektom adhézneho konania, pretože v adhéznom konaní\nmožno rozhodnúť len o súkromnoprávnych nárokoch. (porovnaj napr. Najvyšší sud Slovenskej republiky\nuznesenie z 27. februára 2014 sp.zn 4 To 5/2014; zdroj - Šamko, P.: Daňové podvodné konania a ich\ndokazovanie, Wolters Kluwer, 2015, str.304 a 305).\n27. Plnenie povinností (povinnosť platiť daň, oprávnenie započítať daň, alebo žiadať o vrátenie, či\nodpočítanie dane), ktoré vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, či\nuž na strane štátu alebo daňového subjektu, nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom. O týchto otázkach rozhoduje správca dane. Jadrom žalobnej argumentácie bolo (ne)získanie\nodpočtu DPH vo výške kladného rozdielu tejto dane na vstupe voči dani na výstupe. V podstate tu ide\no vrátenie časti už zaplatenej DPH v cene prijatých tovarov a služieb. Povinnosti zaplatiť DPH za jemu\nposkytnuté tovary a služby vyplýva zo zákona o DPH, splnenie tejto povinnosti nemôže byť škodou\n(ušlým ziskom) v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Z identického dôvodu sa za škodu nemôžu považovať\nsplnené daňové povinnosti (vrátane daňových sankcii) zdaňovaným subjektom, akými sú zvýšenie dane\nuloženej správcom dane a úroky z odkladu platenia zvýšenia dane. Povinnosti zaplatiť daň, či iné plnenie\nuložené správcom dane v dôsledku nesplnenia daňovej povinnosti nie je skutočnou škodou, ani ušlým\nziskom. Daň je totiž povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti\nukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením\npeňažnej daňovej platby. K zaplateniu dane (ktoré pre zdaniteľnú osobu spravidla znamená zmenšenie\njej majetku) dochádza v rámci verejnoprávneho (daňového) vzťahu. Plnenie povinnosti, vyplývajúcej z\npredpisu, ktorý spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou (ani ušlým ziskom)\nv zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Vzájomný daňovo-právny vzťah medzi štátom a daňovým subjektom\nje vzťahom verejnoprávnej povahy a nie je založený na ich rovnom postavení, sú v ňom zreteľné prvky\nnadriadenosti a podriadenosti. K obdobným právnym názorom, ktoré vylučujú uplatnenie náhrady škody\nv zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (v súčasnosti zák. č. 514/2003 Z.z.) v prípade vzťahov s nerovnoprávnym\npostavením ich subjektov, dospel aj ústavný súd v rozhodnutí z 20. apríla 2016, sp.zn. I. ÚS 248/2016, [...\naj podľa ústavného súdu v sťažnosti obnažený spor nie je možné zavŕšiť náhradou škody podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z., resp. predtým podľa zákona č. 58/1969 Zb.\n28. Vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\nrozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom je len vo vzťahu k takému zmenšeniu\nmajetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom (viď R\n28/2008). Atribútom príčinnej súvislosti je \"priamosť\" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina\npriamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým\nprotiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti\nje právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou\n(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu\nmá preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná\nnáhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním\nškodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje (obdobne napr. uznesenie Najvyššieho súdu\nSR z 30. októbra 2013, sp.zn. 6 M Cdo 16/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2011,\nsp.zn. 5 Cdo 24/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010, sp.zn. 5 Cdo 126/2009 a iné).\nNesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb.\nlen vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve\n(iba) týmto postupom. Ak daňový úrad nevykoná registráciu platiteľa DPH i keď tak vykonať mohol\n(mal), nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za\nvšetko, čo malo negatívny dopad na majetok žiadateľa o registráciu tejto dane. Len všeobecné tvrdenie\no strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže\nbyť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom\nprotiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu\nškody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov\nštátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku\na existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti\nmedzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. V prípade ušlého zisku\n\nmusia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej\núvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. či by\nza daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových\nokolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je\nskutočne iba „fikciou“. Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny\nkonkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti\nzhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného\nje s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až\nblížiaca sa k istote. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že\nprípadne aj nesprávny úradný postup správcu dane pri registrácii platiteľa DPH nebol článkom reťazca\npriamych príčin a uvádzaných následkov. Zo sledu relevantnej príčiny a následkov je zrejmé, že\nzmenšenie majetku žalobkyne (pri platení úrokov z omeškania zo splatných pohľadávok pre insolvenciu,\nnákladov na právneho zastúpenie), či tvrdený ušlý zisk v súvislosti s podnikateľským projektom a\npredajom obchodného podielu, nemohli byť spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom správcu\ndane pri registrácií (nezaregistrovaním), ten totiž výlučne dopadá na štát (štátny rozpočet) a nie\ndo majetkovej sféry zdaňovaného subjektu (porovnaj bod 14 vyššie). Na strane podnikateľa došlo k\nuplatneniu odpočtu DPH aj v obchodoch, ktoré sa už nevzťahovali na obdobie jeho registrácie (od\n1. októbra 2003), čo malo byť v rozpore so zákonom a z čoho pramenili daňové sankcie za správny\ndelikt v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v podobe zvýšenia dane uloženej\nsprávcom dane a úhradou úrokov z odkladu platenia zvýšenia dane uplatnené ako škoda. Vzhľadom\nna toto nie priame, ale (až) sprostredkované pôsobenie nesprávneho úradného postupu, je ustálenou\nsúdnou praxou zaujímaný záver, že v takom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym\núradným postupom správcu dane, a tým zmenšením majetku, náhrady ktorého sa v tejto súvislosti\nžalobca domáha.\n29. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody a ušlého zisku, ani\nexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správcu dane a znížením jeho\nmajetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom\nsú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť,\nmali súdy v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dospieť k záveru, že žaloba je v tomto prípade\nneopodstatnená, lebo v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu v\nzmysle zákona č. 58/1969 Zb. Dosiahnutie ušlého zisku musí byť vysoko pravdepodobné, až blížiace\nsa k istote, pokiaľ poškodený nepreukáže túto okolnosť, nemôže byť v konaní úspešný.\n30. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že súdy vec nesprávne právne posúdili, a\ngenerálny prokurátor uplatnil výnimočný mimoriadny opravný prostriedok dôvodne.\n31. So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 449 ods. 1, 2 a § 450 CSP v spojení s § 464 CSP\nrozsudky oboch súdov pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia\nokresnému súdu na ďalšie konanie. .\n32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).\n33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§\n453 ods. 3 CSP).\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov\n3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/230/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "5Co/231/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}